Kapitola 81. – Gerala Prolinas II.
Chodba sa tiahla rovno a lemovali ju rôzne miestnosti a odbočky do ďalších chodieb vstupného komplexu. Anna opatrne našľapovala po podlahe a snažila sa, aby jej kroky neboli príliš hlasné. Niežeby to niekomu alebo niečo prekážalo, ale pripadala si tak trochu ako v strašidelnom hrade len s modernými priestormi. Tmavá a prázdna základňa tak na ňu pôsobila.
Základňa bola navlas rovnaká ako tá, ktorú kedysi našla na Telerush Var. Identické a rovnaké bolo rozvrhnutie miestností, poloha veliteľského centra, ubytovacieho traktu aj hangárov. Annu zasiahla vlna nostalgie. V mysli sa jej vynorili spomienky na dobu, keď na Telerush Var žila sama. Žiadni replikátori, žiadna mohutná bojová flotila, ktorá by bola centrom závisti všetkých rás v galaxii, žiadna monumentálna základňa. Len ona sama, jeden ľahký krížnik a stredne veľká základňa s piatimi hangármi a senzormi, ktoré dokážu pokryť svojim dosahom celú Mliečnu cestu.
Kráčala tmavými chodbami do energetickej rozvodne základne a svietila si baterkou. Z tmy sa pred ňou vynárali neaktívne počítačové konzoly a obrazovky, technické zariadenia, ale aj tisíce rokov mŕtve stromčeky v kvetináčoch. Zároveň začínala cítiť, že čím hlbšie postupuje do vnútra základne, tým je horšia atmosféra. Podpora života je tiež vypnutá...
Po istých peripetiách spojených s otváraním niekoľkých ťažkých kovových dverí sa dostala do energetickej rozvodne. Chvíľu sa vydýchavala z námahy, od ktorej si už dosť dávno odvykla a potom sa pustila do práce. Štyri moduly ZPM boli ešte stále zapojené vo svojich slotoch a tak skusmo prešla rukou po kryštálových doštičkách ovládacieho terminálu. Nič sa nestalo.
Vzdychla si a nasúkala sa pod terminál. Na jeho spodnej strane odklopila kontrolný kryt a vo svetle baterky prestavila niekoľko spínačov. Založila kryt na miesto a znovu sa pokúsila aktivovať terminál. Na jej veľkú úľavu sa po chvíli rozsvietil, až ju rozboleli oči z náhleho jasu v tmavej miestnosti.
Po chvíli sa rozsvietili aj zvyšné dva terminály pri stenách miestnosti a podobne sa aktivovali aj kontrolné obrazovky. Pozorne si preštudovala údaje, ktoré na nich začali nabiehať a nálada sa jej zlepšila. Všetky štyri moduly boli plne nabité a základňa bola podľa údajov v plne funkčnom stave. Akurát bola ešte stále neaktívna.
Prešla k bočnému terminálu pri stene a niekoľkými hmatmi na kryštálových doštičkách aktivovala základné systémy základne. Hlavné osvetlenie v miestnosti sa konečne rozsvietilo a cez otvorené dvere videla, že na chodbe sa udialo podobne. Zároveň ucítila slabý prievan, ktorý signalizoval, že podpora života začala tiež nabiehať.
Energetická rozvodňa mala síce dostatočný prístup do systémov základne, avšak Anna potrebovala prístup na najvyššej úrovni a ten mohla získať len v jedinej miestnosti – veliteľskom centre základne. Vybrala sa preto tam. Keď kráčala chodbami, teraz už riadne osvetlenými, pripadalo jej všetko trochu živšie a skutočnejšie. A už to nebolo strašidelné ako predtým...
O desať minút neskôr sa posadila do ovládacieho kresla a spustila komplexnú diagnostiku celej základne. Nechala systémy pracovať na zadanej úlohe a sama sa začala venovať prezeraniu vybavenia základne. Všetko bolo rovnaké ako si pamätala. Vedela, že všetko musí nechať tak, ako je. To kvôli tomu, aby sa zachovala časová kontinuita. O niekoľko rokov neskôr sem príde jej mladšia verzia a bude odtiaľto sťahovať všetko vybavenie aj obidva ťažké krížniky, ktoré sú v hangároch základne.
Zobrazila si pred seba na holografickú obrazovku záznam z bezpečnostných kamier v hangároch a usmiala sa. Pred ňou bol Kaloth, ťažký krížnik triedy Astertalion, ktorý okamžite po dokončení odletel z lodenice na Taranis Vash v Pegase a evakuoval celý tamojší personál. Loď dokonca nebola ani vybavená potrebnou letkou Jumperov, o opravárenských a zásobovacích lodiach ani nehovoriac.
Prepla obraz na druhý hangár a znovu sa usmiala. Tam odpočíval ťažký krížnik Cernum. Slávna loď, ovenčená mnohými víťazstvami z bojov proti Wraithom. Aj ona sama ju o niekoľko rokov použije na istý čas ako vlajkovú loď, keď bude Torden vážne poškodený v bitke proti Wraithom.
Prepla na obraz kamier v dvoch menších hangároch. Tie boli podľa predpokladov prázdne. Nakoniec ešte nechala zobraziť obraz z kamier v treťom veľkom hangári a keď sa zobrazil na holografickej obrazovke pred ňou, stuhla od úžasu a úľaku. Hangár mal byť prázdny, ale nebol. Pred ňou bol ďalší ťažký krížnik triedy Astertalion.
Pozrela na jeho identifikačné číslo a zamračila sa. Nič jej nehovorilo. Vypla záznam z bezpečnostných kamier a pustila sa do prehľadávania databázy. Pritom horlivo premýšľala. Tá loď by tu nemala byť! Veď v budúcnosti tu nájde len dva ťažké krížniky, nie tri! Potom jej to však doplo. Niečo v minulosti muselo spôsobiť, že tretí ťažký krížnik zo základne zmizol. Niečo alebo niekto. Pravdepodobne to bude ona, kto vezme ten ťažký krížnik. Teraz, keď je v minulosti, takže potom, v budúcnosti, ho už nenájde, pretože tu už nebude.
Databáza jej vyhodila výsledky a ona znovu stuhla. Ťažký krížnik v treťom hangári niesol meno Cortex. Veľmi slávna loď, ktorá sa vyznamenala v ťažkých bojoch v Pegase. Podľa záznamov tento ťažký krížnik bránil orbitu Lantey a umožnil tak Najvyššej rade, aby bezpečne evakuovala Atlantis. Potom sa stiahol sem.
Zamyslene hľadela na údaje na holografickej obrazovke pred sebou a premýšľala. Takže to bol Cortex, ktorý kryl ústup z Pegasu. Bolo jej divné už predtým, ako sa mohla evakuovať populácia Lantey, ktorá žila na pevnine a nie v meste. Keď už boli všetci v bezpečí mestského štítu, mohol ťažký krížnik, v tom čase už dosť poškodený, odletieť. Tu ho potom opravili a nechali zakonzervovaný v hangári.
Potom si uvedomila, čo to pre ňu znamená. Môže teda disponovať ťažkým krížnikom triedy Astertalion a nemusí brať ohľad na časovú a príčinnú kauzalitu. Predsa sa to už stalo! Diabolsky sa usmiala. Nie je už tak bezmocná, ako by sa zdalo. Potom však jej úsmev trochu pohasol, keď si uvedomila, že bude potrebovať posádku, aby mohla loď plnohodnotne ovládať. Keďže so živou posádkou nemohla ani len počítať, bude sa musieť znovu spoľahnúť na replikátorov. Koniec koncov sú výkonní a nemusí sa starať o ich bezpečnosť. Keď padnú, respektíve budú zničení, nahradí ich novými...
Nechala počítačové systémy, aby ďalej robili diagnostiku základne a vybrala sa do jedného z laboratórií, kde ako sa pamätala, mal byť pracovný terminál pre tvorbu nanitov. Keď sa tam dostala, zistila, že všetko je tak, ako má byť. Pustila sa preto do prípravy zdrojového kódu replikátorov. Nemala k dispozícii svoje pôvodné šablóny, ktoré si vytvorila kedysi dávno na Telerush Var, a podľa ktorých si vytvárala posádky pre svoje lode. Bude si to musieť všetko naprogramovať odznova...
Zabývala sa v malom apartmáne hneď vedľa laboratória. Neplánovala na tejto základni ostať dlho. Len kým opraví admirálsky čln, vyrobí posádku a tiež aj potrebné doplnky pre Cortex. Ten totiž nemal tiež potrebný počet Jumperov a aj ďalších pomocných plavidiel. Spustila preto výrobné linky základne a kým programovala nanity pre posádku, v dielňach automatické roboty vyrábali potrebné vybavenie a stíhačky.
Programovanie replikátorov zabralo Anne plné dva týždne, počas ktorých musela riešiť aj niekoľko závažných problémov existenčného charakteru. Musela totiž nastaviť aj syntetizátory na Cortexe, aby produkovali normálne jedlo, na aké bola zvyknutá. Ich základné programy totiž mali v ponuke len pokrmy, ktoré kedysi požívali Antikovia a tie Anna z hĺbky duše neznášala. Preto banovala za svojou rozsiahlou databázou, ktorú mala na Astergladiu, a v ktorej mala snáď všetky pozemské pokrmy, aké len existovali. Tiež jej chýbali zásoby vína, alkoholu a pochutín, ktoré si nazhromaždila. To sa však teraz nachádza v budúcnosti, ktorú opustila.
Vytváranie posádky šlo po dokončení programovacej fázy rýchlo. Akonáhle vyrobila prvého člena posádky, zverila mu výrobu ostatných a sama sa mohla venovať doplneniu výbavy Cortexu. Trochu ľutovala za magnetickými kanónmi, ktorými bol vyzbrojený Parastus, ale aj klasická výzbroj, ktorou disponoval Cortex, bola viac než bohatá a účinná – jeden ťažký laserový kanón, rovnaký ako mali bojové satelity, ktorý v pohode dokázal prerezať Wraithskú materskú loď po dĺžke, ak to bolo potrebné, dvadsaťšesť ťažkých pulzných kanónov umiestnených v niekoľkých batériách na trupe a stodvadsaťtisíc dronov.
Automatické roboty a replikátori vykonávali podrobnú údržbu Cortexu a doplňovali výzbroj a výstroj. Do plnej zásoby napríklad chýbalo osemdesiattisíc dronov, rovnako bolo potrebné doplniť aj Jumpery, zásobovacie a opravárenské člny ale aj stíhačky, ktorých bolo v hangároch ťažkého krížnika len šesť. Plný stav pomocných a podporných plavidiel pre ťažký krížnik tejto triedy však boli až dve letky po dvanásť stíhačiek typu X-Wing, k tomu desať Jumperov, jeden opravárenský a štyri zásobovacie člny. Replikátori a výrobné linky základne sa preto činili, aby čo najskôr doplnili výbavu krížniku na maximum. Anna zasa sledovala cez silné senzory základne situáciu v Mliečnej ceste a snažila sa zorientovať, kto je s kým a proti komu.
Šesť týždňov, ktoré strávila na Gerale Prolinas, sa však vyplatilo. Nakoniec odlietala na palube ťažkého krížniku Cortex s plnou výbavou. V hangári číslo štyri odpočíval jej opravený admirálsky čln. Na orbite ešte musela zastaviť a vybrať sa Jumperom naspäť na povrch, aby základňu deaktivovala a pripravila na prevzatie Annou Kornilovovou, ktorá patrila do tohto času. Keď sa tak stalo, vrátila sa na palubu Cortexu a kým replikátori pripravovali mohutnú loď k odletu zo sústavy, hľadela cez čelné okno kapitánskeho mostíku na planétu pokrytú pralesom a nostalgicky sa usmievala. Potom loď v záblesku pseudopohybu skočila do hyperpriestoru a okolitý priestor sa zmenil na modré a biele pásy subpriestorového tunelu.
Letový vektor Cortexu však nesmeroval na nejaké miesto v Mliečnej ceste. Práve naopak. Tak ako bola základňa Telerush Var vybudovaná ako prestupná a zásobovacia stanica pri letoch do galaxie Pegasus, bola postavená aj základňa Gerala Prolinas. Rovnaký účel – prestupná a zásobovacia stanica, oporný bod a lodenica. Akurát galaxia, kvôli ktorej bola vybudovaná, bola iná. Telerush Var bol na okraji Mliečnej cesty najbližšie k Pegasu. Gerala Prolinas bola zasa na okraji Mliečnej cesty, ktorý bol najbližšie ku galaxii Ida. A práve tam mala Anna na palube Cortexu namierené. Za Asgardmi. Oni jediní jej mohli teraz pomôcť vrátiť sa do správneho času.
Cesta do galaxie Ida jej zabrala štyri dni. Ida totiž nebola tak vzdialená ako Pegasus, kam aj najrýchlejšej lodi z jej starej flotily – Tordenu – trvala cesta desať dní, prípadne, keď sa veľmi ponáhľala, tak to dokázala stihnúť aj za osem dní. Ida však bola o polovicu bližšie, takže cesta bola rýchlejšia.
Nájsť galaxiu bola hračka, nájsť planétu, na ktorej sídlili Asgardi, bolo už trochu ťažšie. Anna nevedela, kde v Ide momentálne sídlia Asgardi. Presúvali sa totiž podľa toho, kde práve ťažili suroviny alebo robili výskumy, takže sa mohlo veľmi pravdepodobne stať, že na planéte, ktorá bola uvedená v databáze Geraly Prolinas, už nebudú. Bude sa musieť po Ide trochu pomotať a nájsť ich.
A tak sa aj stalo. Po prílete do Idy sa Cortex celý týždeň presúval z jedného miesta na druhé a vysielal signály, ktoré mali oznámiť Asgardom, že je tam, a že sa s nimi chce stretnúť niekto z Antikov. Nakoniec, viac-menej náhodou, Anna vyskočila s loďou na okraji jednej sústavy a keď v rámci rutinného senzorického prieskumu objavila na orbite piatej planéty celú flotilu Asgardských lodí, zaplesalo jej srdce radosťou.
Okamžite vyslala identifikačné signály, pretože Asgardské krížniky triedy Beliskner sa už obracali k nej a začínali štartovať motory, aby ju zachytili v bezpečnej vzdialenosti od planéty. Chvíľu sa nič nedialo a lode pokračovali smerom k nej. Potom sa však náhle stočili a zamierili naspäť k planéte. Identifikačné signály boli teda prijaté pozitívne.
Anna, ktorá to pozorovala z kapitánskeho kresla na veliteľskom mostíku, kývla jednému z replikátorov: „Zamierte plnou podsvetelnou rýchlosťou k piatej planéte sústavy! Štíty aktívne, zbrane nechajte nenabité a v pokoji.“ Replikátor nepovedal nič, len jeho ruky sa okamžite roztancovali na kryštálových doštičkách terminálu pred ním. Mohutné podsvetelné motory ťažkého krížniku sa rozžiarili a loď sa začala sunúť k určenej planéte. Na orbite zastavila a zaparkovala neďaleko Asgardských lodí. Keď boli vypnuté motory, Anna nariadila otvoriť komunikačné kanály na planétu. Po chvíli sa na obrazovke objavila tvár nejakého Asgarda, ktorý sa ozval: „Som Freyr. Vítam vás v sústave Othala. Čo vás sem privádza?“
Vzdychla si a odpovedala mu: „Som Jeana z Torigonu, ríšska admirálka Antického impéria. Žiadam vás o pomoc podľa článku šesť aliančnej zmluvy Aliancie štyroch rás.“ Freyr prikývol: „Akú pomoc potrebujete, admirálka?“ Oprela sa v kresle a potom vysvetlila svoj problém: „Toto nie je moja časová línia. Som totiž z budúcnosti a sem som sa dostala vďaka nehode. Moja loď vyskočila príliš blízko čiernej diery a pri pokuse vyslobodiť sa z jej gravitačnej studne za pomoci gravitačného praku som preletela príliš blízko singularity, takže ma to vyhodilo do iného času. Žiadam vás o pomoc, aby som sa mohla vrátiť do mojej časovej línie. Aj s touto mojou loďou, ak to bude možné...“ Freyr znovu prikývol: „Radi vám pomôžeme, admirálka. Pošleme na palubu vašej lode našich vedcov, ktorí s vami budú spolupracovať na riešení vášho problému. Deaktivujte prosím štíty svojej lode, aby sme mohli vedcov teleportovať na palubu vašej lode.“ Anna prikývla a poďakovala sa za ochotu. Potom kývla jednému z replikátorov, aby deaktivoval hlavný štít lode a čakala na objavenie sa Asgardov.
Tí sa objavili o minútu neskôr v záblesku oslnivého bieleho svetla teleportačného lúča. Boli traja a ihneď sa predstavili. Heimdall, Gnarrin a Addo. Anna ich zaviedla do taktického centra hlboko v útrobách ťažkého krížniku, kde im vyložila celú situáciu, ako sa dostala do tohto času aj to, ako prišla k tejto lodi a fakt, že v budúcnosti, keď navštívi základňu na Gerale Prolinas, tam tento krížnik nenájde. Musí ho teda vziať so sebou už teraz, keďže tak sa asi najlogickejšie dá vysvetliť tento kauzálny efekt.
Asgardskí vedci si ju vypočuli a potom medzi sebou chvíľu debatovali v asgardčine. Anna tomuto jazyku rozumela len veľmi málo. Vlastne len zopár slov, ktoré sa naučila od Asgardov z Pegasu, keď im na jej základni na Telerush Var replikátori stavali novú materskú loď. Zdvorilo preto počkala, kým si Asgardi vydiskutujú medzi sebou problematické veci.
Nakoniec sa k nej všetci traja otočili a oznámili jej, že existuje niekoľko riešení, avšak budú k tomu potrebovať všetky údaje, ktoré im môže poskytnúť o svojej časovej línii. To však bolo nebezpečné. Nesmeli vedieť o tom, čo sa odohrá v budúcnosti, ináč by sa to mohli pokúsiť zmeniť a nič by sa vlastne nemuselo stať. Na túto Anninu námietku však zareagovali Asgardskí vedci s pobavením. Podľa ich poznatkov získaných nielen z teórie ale aj z praxe sa s časom mohlo manipulovať pomerne ľubovoľne.
To ju ohromilo a tak požiadala o vysvetlenie. Temporálna fyzika nebola jedným z odborov, v ktorom by sa cítila doma. Traja vedci jej to teda vysvetlili. Svoju vlastnú časovú líniu nemôže žiaden človek zmeniť, či narušiť. Akýkoľvek čin, každé rozhodnutie či skutok má podľa zákonov kauzality časopriestoru za následok vznik novej časovo priestorovej línie. Aj keby teraz Anna letela a vybombardovala Zem tak, že by tam neprežil ani hmyz, tak jej by to neublížilo a nič by sa jej nestalo. Žiadne fatálne zlyhanie existencie by sa nekonalo, pretože už len tým, že sa dostala do tejto časovej línie, vytvorila nový paralelný vesmír. V tom jej vesmíre mohol byť napríklad krížnik Cortex zničený už v Pegase a preto ho Anna nemusela nájsť na tej základni.
Dlho nad tým premýšľala, až to nakoniec pochopila. Keď sa teda s miernym úsmevom opýtala, či teda jediný problém spočíva v tom, ako ju dostať do jej pôvodného časopriestoru, všetci traja Asgardi prikývli. Potom si uľahčene vydýchla. Problém bol jednoduchší ako sa zdalo.
Úplne jednoduchý však ten problém nebol. Keby šlo len o ňu samotnú, bolo by to oveľa jednoduchšie, pretože by sa dalo cestovať pomocou hviezdnej brány do toho správneho času a priestoru. Stačilo by len správne využiť vesmírne objekty, ktoré by stali okolo trasy vytvorenej červej diery. Keďže však Anna chcela vziať so sebou aj Cortex, problém bol zložitejší. Predsa len, dostať do iného času a priestoru antický ťažký krížnik o dĺžke takmer tri kilometre je fuška.
Nakoniec sa však riešenie našlo. Vyžiadalo si to síce štyri strastiplné dni dlhých porád medzi Annou, replikátormi a Asgardmi, ale predsa len sa dospelo k pomerne zaujímavému riešeniu. Anna však ním veľmi nadšená nebola. Keďže bolo skoro nemožné určiť časovú líniu v budúcnosti, z ktorej pochádzala, rozhodli sa Asgardi, že ju pošlú ešte ďalej do budúcnosti, než je potrebné. Tam sa môže obrátiť na nejakú vyspelú rasu a s jej pomocou sa vrátiť do minulosti. Návrat do minulosti je podstatne jednoduchší ako cesta do budúcnosti, keďže sa dá určiť pomerne presne každá súradnica v potrebných rozmeroch.
Asgardi teda po týchto dlhých poradách, s ktorými Anna musela voľky-nevoľky súhlasiť, určili potrebnú slnečnú erupciu na povrchu hviezdy, okolo ktorej obiehala Othalla a Anna vydala rozkaz k štartu. Bolo mimoriadne ťažké načasovať správny prelet cez oblasť erupcie. Pre replikátorov to však bolo jednoduché. Oni boli stroje a boli teda strojovo presní. Spoľahla sa na nich, aby to vykonali.
Keď Cortex letel k hviezde, Anna sedela vo veliteľskom kresle na mostíku a pozorovala hviezdu, ako sa pomaly zväčšuje pred loďou. Okná mostíku sa automaticky stmavovali a zapínali sa na nich vstavané filtre, aby ochránili posádku mostíkovej sekcie pred žiarením a radiáciou. Napriek tomu však bola žiara tak silná, že Anna musela prižmurovať oči. Nakoniec to nevydržala a opustila mostík. Vybrala sa do taktického centra ukrytého hlboko v útrobách lode, kde na veľkom holografickom pódiu pozorovala prelet krížniku korónou hviezdy a oblasťou slnečnej erupcie.
Keď loď preletela erupciou, otriasol ňou mocný náraz a hologram na pódiu zobrazujúci okolitý vesmír zablikal a zmizol. Replikátori okamžite reštartovali celý systém a po chvíli sa objavili prvé výsledky zo senzorov, ktoré nanovo prehliadli okolitý vesmír. Keď sa Anna zahľadela na hologram, otvorila ústa od prekvapenia. Zašepkala potichu: „Deja vu!“
Krížnik sa totiž nachádzal na dosť nízkej orbite čiernej diery a začínal do nej padať. Replikátori okamžite zapli podsvetelné motory, avšak loď už bola príliš ďaleko v gravitačnom poli, aby sa odtiaľ dokázala len tak ľahko vymotať. Anna preto zahrešila tak šťavnato, ako už dlho nie. Dokonca aj replikátori pracujúci okolo nej na termináloch taktického centra sa na ňu pozreli s prekvapenou otázkou v očiach. Potom sa však okamžite vrátili k svojej práci.
Anna horúčkovito uvažovala, čo robiť. Potom jej napadla spásna myšlienka a pritom sa musela nechtiac usmiať. Toto je skutočné deja vu. Prikázala replikátorom: „Otočte Cortex a namierte s loďou k čiernej diere. Jedinou našou nádejou teraz je, keď využijeme gravitáciu, ktorá nás vťahuje dovnútra. Spravíme teda gravitačný prak...“ Replikátori pochopili a okamžite sa pustili do potrebných výpočtov. O chvíľu sa mohutná loď otočila a zamierila k okraju čiernej diery. V spomalenom čase sa zdalo, že sa pohybuje pomaly, ale v skutočnosti niekoľkokrát obletela okolo singularity a potom v presne stanovenom momente replikátori aktivovali podsvetelné motory lode a tá vystrelila z akrečného disku čiernej diery ako strela z praku.
Vďaka silným motorom sa podarilo spomaliť už o štyri svetelné roky ďalej. Anna si trpko uvedomila, že s admirálskym člnom jej to trvalo mnohonásobne dlhšie kvôli jeho slabším motorom. Silnejšie motory však zaberali viac priestoru a do stiesneného priestoru člna ich jednoducho nebolo kde natesnať. Naproti tomu na veľkej lodi ako je ťažký krížnik bolo miesta veľmi veľa a mohla byť teda vybavená tými najsilnejšími motormi.
Keď loď konečne zastavila, nariadila Anna, aby bol okamžite vykonaný senzorický prieskum. Potom si však uvedomila, že je v inej galaxii a tak zmenila rozkaz. Nariadila replikátorom, aby našli Mliečnu cestu a odleteli tam. Ako cieľový bod im určila Telerush Var. Nech už bude v akomkoľvek čase, chcela vidieť, čo je s jej domovskou základňou. Podľa toho sa bude dať určiť, či tentokrát skočila do budúcnosť alebo do minulosti a s trochou šťastia aj to, ako ďaleko do budúcnosti či minulosti sa dostala.
Replikátori teda nabrali kurz priamo k Telerush Var. Po ceste však boli naplánované dve kontrolné zastávky. Prvá na okraji Mliečnej cesty v sektore okolo Geraly Prolinas, kde chcela Anna nechať určiť aktuálnu pozíciu hviezd v Mliečnej ceste a aktualizovať tak hviezdnu mapu na terajšie časové súradnice. Podľa toho sa potom rozhodne, či je potrebné uskutočniť aj druhú zastávku. Senzory Cortexu totiž nemali taký dosah, aby dokázali na jeden raz obsiahnuť celú galaxiu Mliečna cesta. Ak teda počas zastávky pri Gerale Prolinas vyjde najavo, že hviezdnu mapu je potrebné aktualizovať podrobnejšie, Cortex poletí k Zemi a odtiaľ sa pokúsi aktualizovať zvyšok. Ak to nebude potrebné, tak poletí priamo na Telerush Var a tam sa Anna pokúsi zistiť, ako ďaleko v čase ju to tentokrát vyhodilo.
Let ku Gerale Prolinas trval päť dní a keď loď vyskočila z hyperpriestoru na orbite planéty, kde sa mala nachádzať základňa, Anna okamžite vedela, že sa dostala do budúcnosti. Základňa totiž na povrchu planéty nebola. Mohla sa teoreticky dostať do veľmi vzdialenej minulosti, ale to zavrhla. Prezrádzal to totiž kráter, ktorý bol na mieste základne. Ten bol spôsobený bombou, ktorú na zvyšky základne pustila potom, čo odtiaľ v roku 2014 odviezla všetko, čo sa dalo odmontovať. Ostali tam vtedy v podstate len základové dosky hangárov a ostatných budov.
Ostávalo teda len určiť, ako ďaleko do budúcnosti sa jej podarilo dostať. Podľa vzájomného postavenia hviezd v galaxii by mal byť rok 2197 podľa pozemského kalendára, čiže sa jej podaril presun o nejakých dvesto rokov do budúcnosti. Oproti svojmu pôvodnému času by mala byť posunutá o stotridsaťšesť rokov do budúcnosti. Dúfala, že tentokrát sa jej podarí dostať do správneho času. Najmä ak nájde tých správnych spojencov. Rozmýšľala, na koho sa obrátiť tentokrát.
Najprv si však skočí podľa pôvodného plánu na Telerush Var, aby zistila, čo zostalo v tejto budúcnosti z jej základne, ktorú tak prácne vybudovala. Nariadila preto replikátorom, aby po dokončení senzorického prieskumu galaxie nastavili letový vektor na okraj sústavy Telerush Var. O štyri hodiny neskôr tak ťažký krížnik znovu aktivoval svoje mohutné motory a v záblesku pseudopohybu zmizol v hyperpriestore.
O dva dni neskôr sa loď vynorila z hyperpriestoru a zastavila na okraji sústavy Telerush Var. Keď sa na veľkom taktickom holograme objavili výsledky senzorického prieskumu sústavy, Anna prekvapene otvorila oči. Toto nečakala.
Sústava bola totálne spustošená. Bojové satelity boli očividne zničené, lebo v sústave senzory nenašli ani jeden, palebné postavenia na asteroidoch a mesiacoch druhej planéty sústavy boli rozstrieľané a niesli stopy veľmi ťažkých bojov. Pomedzi to sa ešte stále vznášali milióny mín citlivých na akúkoľvek stopu energie. Zvláštne však bolo, že sa javili ako neaktívne.
Medzi mínami sa však vznášali trosky mnohých lodí. Anne stislo hrdlo, keď sa na holograme zobrazili detailné zobrazenia vrakov. Poznávala niektoré lode jej vlastnej flotily – Triu, Kaloth, Zelior, Adurant, Putin, Somnia a ďalšie vraky. Obďaleč sa dokonca vznášal aj Torden a hneď vedľa neho boli trosky Indelty. Mnoho Antických lodí tu bojovalo a skončilo svoju kariéru. Pomedzi ne boli roztrúsené trosky Keránskych a Restijských plavidiel. Videla dokonca aj dve gigantické bitevné lode triedy Astergladium. Keď na ne zamerala senzory, prečítala si na ich bokoch ich mená – Victrix a Valor. Obidve lode boli pridelené k expedičnému zboru, s ktorým letela do Mliečnej cesty.
Ich protivníka však nepoznala. Kto teda zničil tak obrovskú flotilu? Zamýšľala sa a hľadela ďalej na trosky a vraky lodí, ktorých pribúdalo, kým sa Cortex blížil k prvej planéte sústavy, na povrchu ktorej bola umiestnená jej základňa.
Na orbite sa asi bojovalo najtvrdšie. Bolo tam najviac vrakov. Našla tam všetky tri svoje bitevné superlode. Hviezdny meč, oštep aj štít boli totálne rozstrieľané a pripomínali doslova ementálsky syr, toľko v nich bolo dier. Vedľa nich sa vznášali tri ďalšie superlode s Restijskými identifikačnými znakmi – Doriath, Sinalus a Invicta. Okolo nich sa vznášalo obrovské množstvo trosiek.
Anna si prezrela situáciu po bitke. Vyzeralo to, akoby superlode obliehali planetárnu základňu a zároveň niečo chránili. To niečo sa skrývalo za gigantickým mrakom trosiek a úlomkov. Keď však na to na chvíľu padli lúče hviezdy, sánka jej od prekvapenia padla na podlahu. Medzi troskami sa tam vznášala obrovská loď, akú ešte Anna nikdy nevidela. Bola rovnakého dizajnu ako superlode triedy Astergladium, ale na dĺžku merala rovných sto kilometrov a bola teda skoro päťkrát dlhšia ako Antické a Restijské giganty. Ešte viac ju prekvapili identifikačné znaky, ktoré sa doteraz hrdo skveli na bokoch lode. Boli Antické!
Ohromene hľadela na giganta pred sebou. Takúto obrovskú loď si nevedela ani predstaviť. Jej stavba musela určite zruinovať celú Antickú ríšu. O tom nebolo pochýb. Pochybovala dokonca, či by niečo podobného dokázala zvládnuť aj Restia. Kde teda Antikovia dokázali postaviť takéto monštrum? Táto otázka jej chvíľu vŕtala hlavou. Naozaj len chvíľu.
Potom si všimla poškodenie lode a jej údiv sa prehĺbil. Poškodenie bolo veľmi rozsiahle. Kto alebo čo dokázalo takto rozstrieľať tak obrovskú a silnú loď? Prezrela si ju podrobnejšie a pochopila. Bolo to poškodenie od mín rozosiatych po celej sústave. Okamžite sa jej začal rysovať obrázok toho, čo sa tu stalo. Celá ta obrovská flotila, Restijské, Antické aj Keránske lode sa tu vôbec nebránili proti nejakému záhadnému protivníkovi. Práve naopak! Útočili na základňu, ktorú pravdepodobne niekto obsadil a oni ju chceli dobyť naspäť! A museli sa vysporiadať s dômyselnou obranou, ktorú tu Anna kedysi vybudovala...
Odvrátila svoju pozornosť od zničených lodí a zamerala sa na základňu. Očakávala, že bude dôkladne vybombardovaná, teda aspoň taký predpoklad sa automaticky núkal pri pohľade na zničené lode. Na jej veľké prekvapenie však bola poškodená len minimálne. To bolo zvláštne.
Zamerala preto senzory Cortexu na povrch a základňu a znovu dôkladne prehliadla všetko, čo sa len dalo. Keď zbadala trosky mnohých obrnených vozidiel rozosiate v širokom okruhu okolo základne, pochopila. Pozemný útok. Preto bola základňa takmer nedotknutá a jediné poškodenia bolo bádať na palebných postaveniach ťažkých zbraní.
Podľa senzorov nebolo na základni ani na zničených lodiach ani jednej známky života. V okruhu mnohých miliónov kilometrov bola jedinou žijúcou osobou ona sama. Rozmýšľala, čo má robiť. Po dlhej chvíli sa rozhodla a prikázala replikátorom, aby prichystali jej admirálsky čln. Poletí na povrch a zistí, čo sa tu vlastne stalo a prečo sa tie lode tak úpenlivo pokúšali dobyť jej vlastnú základňu.
O štyridsať minút neskôr pristal admirálsky čln na pristávacej plošine neďaleko veliteľskej veže základne. Spolu s ním pristálo aj desať Jumperov a štyri zásobovacie člny, ktoré privážali skoro dve stovky replikátorov. Anna plánovala zistiť, čo sa tu vlastne stalo a podľa možnosti opraviť lode, ktoré bolo možné opraviť. V hlave sa jej rodil plán, ako sa s nimi dostať do svojho času. Bol to vskutku geniálny plán a sama seba sa pýtala, prečo na to neprišla skôr. Sarkasticky sa pritom usmievala.