Keďže je obligátny pondelok, tak ja ešte obligátnejšie pridávam ďalšiu kapitolu. Jej záver vás trochu prekvapí, ale nezúfajte, bude ešte horšie...
Kapitola 66. – Keď sa sci-fi začína stávať realitou
Na druhý deň ráno sa osprchovala a naraňajkovala. Skontrolovala na senzoroch lode, aké počasie panuje dole na povrchu a teplo sa obliekla, pretože novembrová Moskva býva už poriadne chladná. Vzala si doklady a peňaženku a nechala sa teleportovať do jednej zo záchodových kabíniek obchodného domu GUM v Moskve. Odtiaľ sa pešo vybrala na Červené námestie, kde zamierila priamo k Spasskej veži.
Vojak, ktorý bol na stráži pri bráne, videl v nej obyčajnú civilistku, ale keď mu ukázala preukaz a on si ho overil na elektronickej čítačke vnútri strážnice, prikývol a vpustil ju do pevnosti vládcov Ruska. Anna zamierila k hlavnému vchodu do Veľkého Kremeľského paláca.
Keď vošla dovnútra, striasla sa a odupala si z topánok sneh, pretože zima prišla toho roku skoro. Potom sa vydala doprava. Jeden z vojakov, ktorý si myslel, že je to ďalšia turistka, ktorá si pomýlila smer, jej kývol, aby šla opačným smerom, a ona si vzdychla a ukázala mu legitimáciu. Keď si zbežne prezrel fotografiu, prikývol a pustil ju do služobných častí paláca.
Šla priestornými bohato zdobenými chodbami a sálami paláca po trase, ktorú si pamätala z minulosti. Na bezpečnostných kontrolách sa legitimovala svojou priepustkou a vojaci, ktorí mali službu si ju podozrievavo premeriavali. Fakt, že nemala uniformu a bola oblečená v rifliach a hrubom svetri, im nesedel s jej bezpečnostným oprávnením. Malá aktovka, ktorú držala v ruke, im na pokoji tiež nepridala a preto ju dôkladne prehľadali, či v nej nemá nejakú nebezpečnú látku. Vnútri však bol len hrubý notes, do ktorého nenahliadli, pretože sa na nich nesúhlasne zamračila.
Nakoniec si dali fakty dohromady a došli k záveru, že je to nejaká vysokopostavená dôstojníčka rozviedky v civile, ktorá nesie prezidentovi nejakú spravodajskú zvodku. Pustili ju ďalej a Anna, ktorá premáhala smiech z predstavy, že patrí k FSB, sa vybrala chodbami k prezidentovej pracovni. V predizbe ju zastavila posledná kontrola, ktorou bola sekretárka. Spojila sa s prezidentom cez interkom a povedala, že Anna čaká na prijatie. Keď sa ozvala prezidentova odpoveď, sekretárka prekvapene stuhla a potom kývla Anne, že môže ísť ďalej.
Anna stlačila zlatú kľučku dverí a potom otvorila aj vnútorné dvere. Zavrela za sebou a zbadala, že prezident práve vstáva spoza vyrezávaného písacieho stola a ide jej naproti: „Vitajte Anna Sergejevna. Rád vás vidím! Poďte, sadnime si.“ Zaviedol ju k pohovke a zdobeným kreslám a jedno jej ponúkol. Potom otvoril tajnú skrinku a opýtal sa jej: „Dáte si niečo na pitie? Vodku? Koňak? Alebo nejaké dobré víno?“
Nemala chuť na alkohol, aspoň nie v tejto predpoludňajšej hodine a tak zdvorilo odmietla: „Nie, ďakujem. Ak môžem, tak radšej nejaký čaj, lebo som dosť premrzla, keď som šla sem. U mňa na základni je teraz skoro tridsať stupňov. Rovnako ako v Káhire.“ Prezident sa zasmial a potom sa obrátil k pozlátenému samovaru na stole pri stene. Z malej zlatej kanvičky nalial do dvoch šálok zavarku – nesmierne silný čajový vývar – a zriedil ju horúcou vodou zo samovaru. Potom podal jednu zo šálok Anne a druhú položil pred seba. Posunul k nej aj cukorničku.
Podišiel k písaciemu stolu a stlačil tlačidlo na interkome. Požiadal sekretárku, aby pozháňala ministrov vnútra a obrany a tiež aj generála Lavrova z generálneho štábu armády a požiadala ich, aby sa k nemu dostavili čo najrýchlejšie. Do desiatich minút všetci traja vošli do pracovne, pretože porada bola plánovaná.
Prezident im všetkým ponúkol čaj a minister obrany, ktorý mal nádchu, dostal k čaju aj bonus – stakan vodky, ktorý do seba okamžite hodil. Chvíľku všetci vychutnávali horúci nápoj, ktorý im dobre padol v tomto chladnom počasí skorej zimy a nezáväzne debatovali.
Nakoniec sa prezident dostal k tomu, aby Anne oznámil, prečo si ju pozval. Na Zemi sa už istý čas pracovalo na tom, aby mohol byť odtajnený celý Hviezdny program OSN vrátane jeho čiastkových projektov, ako bol projekt Hviezdnej brány, SAFPE a ďalšie veci. Za týmto účelom bolo už takmer tridsať rokov, od objavenia potenciálu hviezdnej brány, postupné masírovanie mozgov verejnosti. Bolo natočených niekoľko seriálov a filmov, ktoré zožali obrovský úspech medzi fanúšikmi sci-fi. To všetko však Anna vedela. Viac ju zaujímala druhá časť.
Po rebélii Atlantis však o celej veci vedelo viac ako stotisíc ľudí. Väčšina z nich síce ostala žiť na Atlantis, ale keďže niektorí civilisti sa viac či menej pravidelne vracali na Zem, hrozilo reálne nebezpečenstvo, že sa to prevalí a tak sa vlády rozhodli konať. Svetové veľmoci obmedzili doterajšie konflikty a upevnili vzťahy so svojimi vazalmi. Amerika prestala tlačiť na pílu v problémových regiónoch blízkeho a stredného východu a umožnila konečne nastoliť stabilné režimy. Rusko po oficiálnom mandáte OSN veľmi rýchlo ukončilo dvanásť rokov trvajúcu občiansku vojnu v Sýrii tým, že do krajiny vyslalo osemdesiattisíc vojakov, ktorí spolu s vládnymi jednotkami, ktoré sa ešte stále držali, spravili rýchly koniec so skupinami rôznych teroristov, ktorých do tej doby Západ vzletne označoval ako „opozíciu“. Izrael veľmi skrotol po tom, čo mu USA na istý čas prestali dodávať zbrane a doláre. Irán a veľmi prekvapivo aj Irak sa stali faktickými vazalmi Ruska, s čím sa Západ voľky-nevoľky musel zmieriť. Čína zasa spacifikovala Severnú Kóreu. Jediným problémovým regiónom, ktorý ostával nevyriešený, tak bola severná Afrika, kde sa však pomaly, ale isto dostávali do sedla krajiny Európskej únie, najmä Francúzsko a Taliansko. Obrancovia ľudských práv síce volali, že je to nový kolonializmus, ale realita bola iná. Po desaťročiach nestability od druhej svetovej vojny sa celý svet konečne dostával do normálu a stability.
Šanghajský pakt a skupina BRICS sa zlúčili do jednej organizácie nazývanej Východný blok a ich krajiny stáli silne vedľa seba a navzájom sa podporovali, takže mohli byť riešené vnútorné problémy. Ľudské práva boli čiastočne obmedzené, čo síce vyvolávalo škrípanie zubov opozície, ale zároveň to veľmi stabilizovalo krajiny, čo na veľké prekvapenie západných analytikov, prijímala široká verejnosť s uspokojením.
Príprava odtajnenia brány tak bola v plnom prúde. Všeobecne sa počítalo s tým, že väčšina ľudskej populácie príjme celú situáciu pokojne a s prípadnými protestmi sa bude možné vysporiadať mierovou cestou a keď nie, tak aj vojensky. Najväčšie problémy sa videli v americkej verejnosti, ktorá bola podľa západných analytikov „slobodná“ a podľa ruských a čínskych zasa priveľmi nedisciplinovaná. Bolo značné nebezpečenstvo, že práve v USA sa situácia môže vymknúť spod kontroly. O západnej Európe takéto pochybnosti neboli. Tam sa počítalo s tým, že keď sa verejnosť v Nemecku, Francúzsku a Veľkej Británii dozvie, že ich krajiny vlastnia vesmírne lode, bude reagovať priaznivo, najmä v Nemecku, ktoré bolo kľúčovou krajinou Európskej únie. V USA a tiež aj v juhoamerických štátoch však boli obavy spravodajcov namieste.
Preto sa v týchto krajinách usilovne masírovali mozgy. Venezuela bola spojencom Ruska a počítalo sa s tým, že tamojší režim zvládne situáciu. Podobne aj v Brazílii, ktorá bola jednou zo svetových veľmocí. Okolité krajiny však boli ešte stále trochu nestabilné a preto sa už dlho riešilo, čo s nimi.
Anna si vypočula všetky fakty a popritom vypila štyri šálky čaju a zjedla niekoľko keksov z misky na stole. Keď prezident a generál Lavrov dohovorili, chvíľku mlčala a potom povedala, rozvážne voliac jednotlivé slová: „Choďte do toho. Upokojte situáciu, ako sa len dá a potom choďte do toho. Postavte obyvateľstvo pred hotovú vec. Ak budú protesty, nechajte demonštrantov, nech sa vyzúria, ale nezasahujte. Keď sa to odtajní, vysvetľujte všetko v televízii, rozhlase, tlači a tak. Buďte pripravení na paľbu otázok novinárov a odpovedajte na všetko, čo sa bude dať. Keď sa verejnosť dozvie o existencii brány ale najme lodí pozemskej flotily, bude prekvapená a bude chcieť vedieť viac. Snažte sa možné debaty viesť v tom smere, že máte vlastné lode, s ktorými sa môžu krajiny brániť. Že je to ďalší krok ľudstva do vesmíru. Galaktickú politiku si nechajte na neskôr. Najprv odtajnite lode, potom Hviezdny program, potom bránu a tak postupne...“ Odpila si znovu z čaju a pokojne sa opýtala: „Kedy to chcete začať?“ Minister obrany Menšikov odpovedal: „Budúci rok. Deviateho mája. Na Deň víťazstva. Počas prehliadky.“
Zamyslela sa a potom sa náhle opýtala: „Aká bola tohto roku úroda obilia a ďalších plodín?“ Všetci na seba prekvapene pozreli a potom minister vnútra odpovedal: „Nevieme isto, lebo ešte nemáme všetky údaje. Zdá sa však, že obilia bude dostatok a tiež aj ovocia a ďalších plodín.“ Anna prikývla: „Dobre. Zariaďte, aby tak mesiac alebo dva pred zverejnením klesli ceny základných potravín a tiež aj energií. Obyvateľstvo to príjme s uspokojením a budú tak menšie nepokoje, pretože ľudia budú na vašej strane. Ale musí to byť drastický pokles cien, ináč sa to minie efektom...“ Muži na seba pozreli a pokývali hlavami. Dávalo to zmysel. Annin návrh bol v podstate analógiou starého rímskeho princípu „chlieb a hry“ a ten na upokojenie obyvateľstva vždy fungoval.
Potom ešte prezident opatrne nadškrtol ďalšiu vec, ktorá sa tejto témy týkala: „Anna Sergejevna, viete... boli by sme radi, keby ste sa odtajnenia lodí zúčastnili aj vy. So svojou flotilou. Navrhli to Američania a my im dávame za pravdu. Obyvateľstvo bude pokojnejšie, keď sa dozvie, že Zem má aj spojencov a to mocných spojencov. Pokiaľ viem, Američania zabezpečili, že sa zúčastnia Jaffovia, ktorí pošlú niektoré svoje lode počas zverejnenia v USA. My by sme mali radi vás a vašu flotilu, ktoré by spolu s našimi loďami preleteli nad Moskvou počas prehliadky. Peking by bol asi tiež rád, keby ste sa zúčastnili tohto projektu...“
Anna sa zatvárila kyslo a poškrabala sa na hlave: „No, tak s tým budú problémy, ale nejako to zvládnem...“ Potom ďalej popíjala čaj a papkala keksy, kým debata sa rozvíjala ďalej. Anna bola totiž zvedavá na detaily celého plánu a podnecovala rozhovor presne mierenými otázkami.
O pol druhej popoludní prezident ukončil celú debatu s tým, že ich pozýva na obed a tak sa všetci piati vybrali do neďalekej kantíny, ktorú často využívali vysokí vojenskí a civilní činitelia, pokiaľ sa nachádzali cez obed v Kremli. Návšteva prezidenta tu nebola žiadnou vzácnosťou, pretože Trovnikov tu často obedoval so svojimi spolupracovníkmi, pretože mal tak možnosť si vypočuť najnovšie klebety.
Celá skupinka sa usadila pri stole, ktorý bol vyhradený pre vládnych činiteľov a okamžite sa pri nich objavil čašník. Prezident sa opýtal, aké menu majú dnes pripravené a mladý čašník to zo seba vychrlil. Všetci si objednali a kým čakali, kým im prinesú jedlo a pitie, pozorovala Anna okolie. Videla, že pohľady mnohých v jedálni sa upierajú na ňu, pretože ju nikto nepoznal a vo svojom neformálnom oblečení nezapadala do spoločnosti uniform, oblekov a dámskych kostýmov. Usmiala sa a potichu to povedala prezidentovi a ostatným pri stole. Generál Lavrov však len mávol rukou: „Nevadí, nech sa dohadujú o tom, kto ste. Nakoniec sa to aj tak dozvedia. Najneskôr v máji...“ To si vyslúžilo ostrý pohľad prezidenta a oboch ministrov, ktorí to považovali za veľké prerieknutie sa a tak sa Lavrov zasekol uprostred vety a stíchol.
Po obede sa rozlúčili a Anna sa znovu vybrala do obchodného domu GUM, kde sa zavrela do jednej z kabíniek na toaletách. Potom sa nechala teleportovať na Somniu, ktorá čakala na orbite. Prezliekla sa do „domáceho“ oblečenia, ktoré predstavovali tmavomodré vlnené tepláky a zlaté hodvábne tričko. Strčila nohy do vlnených papúč a vo svojej kajute si na terminále vyvolala pozemské televízne kanály, ktoré sa dali chytiť cez satelit. Stačilo trochu nasmerovať antény Somnie a mala ten najlepší signál, ktorý nebol rušený atmosférickými poruchami.
V krátkosti poprezerala kanály a zistila, že na niektorých budú dávať celkom dobré filmy, aspoň podľa teaserov to tak vyzeralo. Odbehla si preto do lodnej jedálne a v syntetizéroch si pripravila obloženú misu s plesnivým syrom, šunkou, bielym chlebom, kúskami ovocia a ďalšími pochúťkami. Zo zásoby, ktorú mala na každej svojej lodi pre takýto prípad, vytiahla dve fľaše vynikajúceho šesťputňového tokajského vína a s tým všetkým sa vrátila do svojej kajuty rozhodnutá, že si spraví „domáci“ večer pred televízorom, ktorý bol suplovaný obrazovkou terminálu.
Natočila obrazovku tak, aby mala čo najlepší výhľad a natiahla sa na posteli, položiac si podnos s jedlom vedľa seba. Na stolíku pri posteli sa ocitli obidve fľaše s vínom a pohár z brúseného skla. Pohodlne sa uvelebila a pomocou tabletu prepínala programy. Filmy nakoniec neboli také zaujímavé, ako dúfala a tak nakoniec skončila pri programe, kde práve šla nová časť seriálu Stargate Atlantis. Bola to desiata či jedenásta séria, čomu sa veľmi zadivila, pretože pokiaľ vedela, tak tento seriál skončil pri piatej sérii. Očividne boli neskôr dotočené ďalšie časti...
Sledovala sci-fi seriál a uškŕňala sa, keď videla priestory, ktoré predstavovali Atlantídu. Boli veľmi podobné tým skutočným. Skutočná miestnosť s hviezdnou bránou na Atlantíde však mala tmavošedú a nie tehlovočervenú podlahu a zábradlia na ochodzách neboli z kovových prútov, ale boli z plných plátov s malými medzerami na streľbu, keby bolo potrebné brániť miestnosť z horného poschodia. Celkovo boli priestory veľmi realistické a chvíľu uvažovala, kedy stihli niektorého z režisérov, scenáristov alebo návrhárov kulís pre seriál, dostať na Atlantídu, aby mohli okukať priestory a hlavne prečo jej o tom Forlin nedal vedieť. Podobne aj scéna, ktorá sa odohráva v SGC, bola vo veľmi realistických priestoroch, akurát skutočná miestnosť s bránou v SGC bola asi o polovicu väčšia a značne vyššia, pričom obsahovala aj mnohé bezpečnostné opatrenia, ktoré v seriáli chýbali. Asi scenáristom neukázali všetko, uškrnula sa.
V tom jej zapípala vysielačka, ktorú neustále nosila na zápästí. Bolo to praktické, pretože antické vysielačky neboli väčšie ako obyčajné hodinky. Z vysielačky sa ozval hlas jedného z replikátorov na mostíku Somnie: „Madam, kontaktoval nás brigádny generál Lorne z SGC a žiada o transport na palubu Somnie. Chce prísť s doktorom Kavanghom prejednať nejaké veci. Tak sa aspoň vyjadril. Stlačila tlačidlo na vysielačke a povedala: „Lornemu povoľujem transport, Kavanaghovi nie. Toho tu nechcem. Oznámte im to a keď bude Lorne aj potom chcieť prísť na palubu, tak ho teleportujte do mojej kajuty!“ Replikátor potvrdil prijatie rozkazu a potom vysielačka stíchla.
O tri minúty neskôr, práve keď začala reklama, sa vedľa terminálu objavilo biele svetlo teleportačného lúča a po chvíli sa tam zhmotnil brigádny generál Lorne v poľnej uniforme. Rozhliadol sa po miestnosti a zbadal Annu polosediacu-pololežiacu na posteli a vedľa nej strieborný podnos s dobrotami. Na stolíku boli dve fľaše s vínom a brúsený pohár.
Keď však zbadal, v čom je oblečená, zdvihol prekvapene obočie. Všimla si to a pokrčila plecami: „Predsa sa kvôli vám nebudem prezliekať do oficiálnej rovnošaty, keď som doma?! Mimochodom, vitajte na palube Somnie, generál!“ S úsmevom prikývol: „Ďakujem, admirálka! Dobre, že ste Kavanagha nevzali so mnou. Chcel sa sem silou mocou dostať...“ Odfrkla si: „Pokiaľ si pamätám, tak ten chlap je chodiaca pohroma. Nehodlám si nechať vyhodiť loď do vzduchu kvôli jeho neschopnosti. Neviem, ako vôbec získal doktorský titul...“
V tom sa skončila reklama a znovu nabehol seriál. Lorne zdvihol obočie, keď videl, čo ide v televízii: „Pozeráte Stargate?“ Prikývla: „Nič lepšie nešlo a okrem toho, celkom ma baví porovnávať fikciu s realitou. Atlantída je v skutočnosti trochu šedivejšia a steny tam nie sú také ošumelé a špinavé ako v seriáli.“ Lorne sa zasmial: „Iste, Binder sa snaží byť čo najpresvedčivejší a diváci mu to celkom žerú. Je to celkom ziskový projekt, čo je dosť ironické vzhľadom k tomu, na čo je určený...“ Anna prikývla a posunula sa na posteli, aby mu spravila miesto: „Poďte, prisadnite si. Tam v tej skrinke pri stene sú nejaké ďalšie poháre, tak si nalejte víno a spravte si pohodlie. Pracovné veci preberieme neskôr, ak dovolíte...“ Lorne sa zasmial a vytiahol z naznačenej skrinky rovnaký pohár z brúseného skla, aký mala ona na stolíku. Nalial si tokajské a ovoňal ho, čo spôsobilo, že mu obočie vyletelo znovu nahor: „Tokajské?“ Anna prikývla a dala podnos s pochúťkami do stredu postele medzi nich, aby si mohol tiež vziať.
Spoločne sledovali televízny seriál a vychutnávali pritom vynikajúce víno a skvelé pochúťky. Lorne uznal, že Anna má dobrý vkus, pokiaľ ide o jedlo a víno, keďže sám bol ctiteľom dobrého vína. Nakoniec seriál skončil a Anna ho vyzvala, nech začne rozprávať, prečo vlastne prišiel na návštevu. Vysvetlil to a ona počas jeho reči prikyvovala. Bola to presne rovnaká záležitosť ako tá, kvôli ktorej bola cez deň v Kremli. Odtajnenie Hviezdneho programu OSN. Američania tiež chceli, aby prišla so svojou flotilou. Ich spôsob bol však trochu neohrabaný, ako sa jej zdalo a tak to hneď Lornemu vytkla. Tiež mu oznámila, že ju o to už požiadali Rusi, čo ho prekvapilo. Nečakal, že budú takí rýchli a aj jej to povedal.
Jej flotila na Zemi teda bude v čase odtajnenia brány a celého Hviezdneho programu. Vďaka časovým pásmam nebude problémom, aby bola tak na ruskom, čínskom, americkom alebo na európskych ceremoniáloch. Dala mu niekoľko rád, ktoré dala už aj prezidentovi Trovnikovovi a jeho poradcom ohľadne odtajnenia brány. S niektorými si nebol istý, či sa mu ich podarí pretlačiť na vyšších miestach, keďže Spojeným Štátom v skutočnosti vládli rôzne veľké spoločnosti, ktorým sa nebude páčiť, ak prídu o zisky, hoci len na krátky čas. Sľúbil však, že prednesie jej rady na príslušných miestach.
Nakoniec sa odporúčal a nechal sa teleportovať na povrch. Keď pohaslo svetlo teleportačného lúča, Anna pozrela na prázdnu fľašu od vína a s povzdychom otvorila druhú. Potom prepla na ďalší kanál a znovu sa pohodlne uvelebila na svojej posteli.
Na druhý deň vyplnila svoje voľno návštevou Viedne, kde sa potulovala po historickom centre mesta. Nakúpila zopár drahých drobností na Korutánskej ulici a prezrela si Prírodovedecké múzeum v Hofburgu. Večer si ešte skočila do opery a potom sa vrátila na loď, aby sa vyspala.
Hneď ráno ju však prebudila vysielačka. Replikátori jej oznámili, že z povrchu ju zasa volajú. Tentokrát to boli Číňania. Vzdychla si a od srdca si zanadávala, že sa jej nedajú vyspať. Potom vstala a šla sa osprchovať a naraňajkovať.
Oblečená a pripravená sa potom vybrala na veliteľský mostík Somnie. Keď si sadla do kapitánskeho kresla, jeden z replikátorov jej podal tablet s hlásením, čo sa udialo v posledných hodinách. Preletela hlásenie očami a zamračila sa. Štyri hackerské útoky na počítačový systém lode. Všetky útoky boli z USA, odniekiaľ z oblasti 51. Antický operačný systém však všetky hrozby zvládal s prehľadom a to napriek tomu, že od jeho poslednej aktualizácie ubehlo už dobrých desaťtisíc rokov.
Otočila hlavu k jednému z replikátorov a nariadila mu: „Otvorte komunikačný kanál na povrch! Spojte mi SGC! Holografická obrazovka predo mňa!“ O tri sekundy neskôr sa vo vzduchu pred ňou objavila holografická obrazovka a na nej vojna bielych bodiek proti čiernym. Scénu však po chvíli nahradila tvár generála Lornea: „Doktorka Kornilovová! Aké milé prekvapenie!“ Anna mu namrzene povedala: „Evan, dnes v noci sa z oblasti 51 štyrikrát pokúsili hackersky napadnúť operačný systém mojej lode. Viete o tom niečo?“ Očividne ho to zarazilo, pretože prekvapene pokrútil hlavou: „Nie, o tom nič neviem. Možno niekto skúšal šťastie na vlastnú päsť...“
Úsmev, ktorý sa jej objavil na tvári, bol úsmevom hladného tigra pri pohľade na korisť: „Tak v tom prípade si doma spravte poriadok, lebo ak sa to stane ešte raz, tak si to neodnesú len počítače, z ktorých sa to dialo. Rozumiete?“ Prikývol a ona deaktivovala kanál.
Chvíľku premýšľala nad tým, čo ďalej a potom znovu kývla replikátorom: „Nový komunikačný kanál! Tentokrát mi spojte kozmodróm Jiuquan v Číne!“ Obrazovka sa znovu objavila a na nej tvár nejakého čínskeho generála. Usmiala sa naňho: „Generál Jing! Rada vás vidím!“ Veliteľ čínskej časti Hviezdneho programu OSN sa prívetivo usmial: „Admirálka, radi by sme sa s vami porozprávali, ak by to bolo možné.“ Vzdychla si: „Porozprávali o čom? O tej veci, s ktorou za mnou chodia predstavitelia polovice štátov na Zemi už týždeň?“ Generál len prikývol a viac nepovedal. Ani to nebolo potrebné.
Znovu si vzdychla: „Dobre, prezlečiem sa do niečoho civilnejšieho a prídem dole. Pripravte nejakú normálnu miestnosť, kam sa môžem nechať teleportovať bez zvedavých pohľadov nezainteresovaných. Transport na toalety ma už nebaví...“ Zasmial sa: „Miestnosť na také veci tu už dávno máme. Dokonca aj transportné kruhy, ak chcete.“ Prikývla: „Skvelé. Tak za polhodinu som u vás...“ Potom sa rozlúčila a deaktivovala komunikáciu.
Oprela sa v kapitánskom kresle a vzdychla si. Zatiaľ si veľa voľna neužila a dnes ju asi znovu čaká poriadne kolo rokovaní a rozhovorov, v ktorých na ňu budú tlačiť, aby predvádzala svoju flotilu na ceremóniách odtajnenia Hviezdneho programu. Znovu vzala do ruky tablet s hlásením, ale už tam nebolo nič podstatné, takže ho podala jednému z replikátorov a potom vstala a vrátila sa do svojej kajuty, aby sa prezliekla.
Keď otvorila skriňu s oblečením, zazrela uniformu ruských Vesmírnych vojsk a uvedomila si, že úplne zabudla na to, že ju má ísť vrátiť a popritom vyriešiť svoje zaradenie v ozbrojených silách Ruskej federácie. Vyložila ju na jedno z kresiel v kajute, aby ju mala na očiach, keď sa vráti z Číny a potom si obliekla rifle a mikinu, na ktoré si prehodila tenkú vetrovku zo zásob, ktoré nakúpila počas predchádzajúcich pobytov na Zemi.
Obliekla sa a schmatla hrubý diár viazaný v pozlátenej koži, do ktorého si zapisovala pracovné poznámky. Skontrolovala, či má všetko a potom aktivovala vysielačku na zápästí, aby replikátorom na mostíku Somnie prikázala teleportovať ju na určené miesto, ktorého súradnice poslali Číňania počas rozhovoru.
O desať sekúnd neskôr ju obalilo biele svetlo teleportačného lúča a v nasledujúcej chvíli sa zhmotnila v dosť veľkej miestnosti, ktorá bola zariadená čisto funkcionalisticky. Veľké pódium, ktorého celú tretinu zaberali Antické transportné kruhy, na podlahe vyznačené miesta pre teleportovanie, obranné postavenia s ťažkými guľometmi a ďalšími zbraňami, ktoré mali zastaviť prípadného narušiteľa a hrubé pancierové dvere v jednej zo stien miestnosti.
Nasledujúce dve hodiny strávila s vedúcimi čínskymi predstaviteľmi, ktorí od nej chceli presne to isté, čo Američania a Rusi, teda aby sa zúčastnila so svojou flotilou slávnostného odtajnenia Hviezdneho programu. Číňania to však plánovali uskutočniť naozaj veľkolepo. V Pekingu, Šanghaji, Kantone a ďalších významných mestách sa mali uskutočniť mohutné vojenské prehliadky a najmä ľudové zhromaždenia, počas ktorých sa malo rozdávať jedlo zadarmo. Tomuto kroku Anna tlieskala. Zásada „chlieb a hry“ tu mala byť uplatnená vo svojom najzákladnejšom zmysle.
Rokovanie sa skončilo v priateľskom duchu a všetci sa zdvihli a začali opúšťať miestnosť. Keď Anna opúšťala rokovaciu miestnosť, vo dverách sa zrazu prudko zastavila. Do hrude jej narazilo niekoľko guliek z malého samopalu, ktorým na ňu mieril jeden z vojakov. Len vďaka tomu, že mala tak ako zvyčajne zapnutý osobný štít, prežila. Streľba z bezprostrednej blízkosti ju však na krátky okamžik ochromila.
Potom sa však spamätala a nebojácne vykročila proti útočníkovi, ktorý do nej vystrieľal celý zásobník samopalu. Keď videl, že streľba nemá žiadny účinok, odhodil samopal a vyrazil proti nej holými rukami. Anna strčila diár niekomu za sebou a potom uskočila nabok. Útočník sa bleskovo otočil a znovu vykročil proti nej. Pohyboval sa krátkymi, úspornými pohybmi a Anna si uvedomila, že to bude nejaké bojové umenie, čo sa v Číne dalo očakávať.
Anna však netrávila dlhé hodiny svojho voľného času na Telerush Var len polihovaním na terase svojho apartmánu. V databáze našla podrobné návody starobylého Antického bojového umenia nazývaného Serana, veľmi podobného pozemskému Kung Fu. Serana však bolo umenie, ktoré používalo vyslovene vražedné chmaty a Anna ho pre udržanie kondičky každý deň hodinu až dve trénovala v jednej z miestností na základni a to aj za pomoci replikátorov, do ktorých nahrala príslušné výcvikové programy, ktoré kedysi využívali Antické špeciálne jednotky. Preto mohla teraz tento výcvik zúročiť.
Keď proti nej útočník vyrazil, vykopla pravou nohou nahor a zároveň v širokom rozmachu spustila zhora ľavú ruku zaťatú v päsť, akoby udierala po stole. Vojak inštinktívne zareagoval na kop a oboma rukami ho zastavil. Úder päsťou ho však vyviedol z rovnováhy a na zlomok sekundy zaváhal. To využila Anna, aby vyrazila pravou rukou a udrela ho do krku, priamo na miesto, kde sa nachádzala ľavá krčná tepna. Úder nebol veľmi silný a nemal za účel zabiť. Anna ho chcela len zneškodniť, aby ho mohla neskôr vypočuť a zistiť, kto ho na ňu poštval. Zabudla však, že má aktivovaný osobný štít.
Úder preto zapôsobil ako rana kladivom a z vojakovho krku sa ozvalo nepríjemné zachrapčanie. O sekundu neskôr sa vojak zosunul na podlahu mŕtvy, pretože mu následkom silného úderu do tepny praskla istá žila v mozgu. Celý súboj trval len dve minúty...
Anna chladne pozrela na mŕtvolu a potom načiahla ruku so slovami: „Môj diár.“ Keď jej ho niekto vložil do ruky, ľadovým hlasom povedala: „Predpokladám, že to nebola vaša práca. Vyšetrite, kto to bol a kto ho poslal a výsledky mi pošlite na Somniu.“ Všetci chmúrne prikývli. Vedeli veľmi dobre, že ak by to bola ich práca, skončili by rovnako ako nebohý vojak.
O desať minút neskôr bola už na palube Somnie a prezliekala sa do pohodlného domáceho odevu, keď sa znovu ozvala vysielačka: „Madam, z povrchu vás znovu volajú. Ohlásili sa ako francúzske ministerstvo obrany. Žiadajú o transport na palubu Somnie pre tri osoby.“ Vzdychla si a aktivovala vysielačku: „Dobre. Oznámte im, že transport bude o desať minút. Tri osoby. Pripomeňte im, aby boli neozbrojení, lebo ináč ich otočkou pošlem naspäť na povrch. Ja sa za ten čas prezlečiem a prídem na veliteľský mostík...“ Replikátor to cez vysielačku potvrdil a Anna si znovu vzdychla. Potom vytiahla zo skrine svoju admirálsku uniformu a začala sa znovu prezliekať.
Nasledujúce dva dni sa niesli v rovnakom duchu. Za Annou postupne prichádzali diplomatické a vojenské delegácie z rôznych krajín, aby ju uprosili k tomu, aby bola aj na ich slávnostiach odhalenia Hviezdneho programu. Niektorí k tomu využívali skutočne rafinované metódy. Česká republika napríklad poslala doktora Radka Zelenku, ktorého Anna poznala jednak zo svojho pôsobenia v Hviezdnom programe a jednak aj zo svojich návštev na Atlantíde. Vďaka nemu si znovu zopakovala svoje základné vedomosti z českého jazyka.
Radek jej priniesol aj zaujímavú novinku. Keď spoločne sedeli v jej kajute na palube Somnie, povedal: „Viete, doktorka. Prehliadal som internet a náhodou som narazil na jedno diskusné fórum. Zopár amatérskych autorov tam už istý čas uverejňuje svoje príbehy a tak som sa do toho začítal. Väčšinou sa viažu k tomu seriálu Stargate a viacero z nich je dosť kvalitných. Na moje prekvapenie tam jeden autor písal o istej mladej žene a jej životnom príbehu. Najprv ju zmutovala nejaká baktéria, potom zistila, že je napoly Antička, objavila nejakú základňu na okraji Mliečnej cesty a postupne získavala lode do svojej flotily. Zažívala rôzne dobrodružstvá a tak podobne. Nepripomína vám to niečo?“
Anna prekvapene počúvala a potom mu kývla: „Ukážte mi to, prosím vás!“ Radek otvoril svoj laptop, ktorý si priniesol z povrchu a naťukal do internetového prehliadača príslušnú adresu. Orbita Zeme bola celkom dobre pokrytá internetovým signálom z družíc, ktoré ho prenášali a ak mal niekto potrebný adaptér alebo anténu, tak dokázal chytiť internet aj na orbite.
Po chvíli sa ukázala na obrazovke stránka a Radek sa rýchlo preklikal do príslušnej témy na diskusnom fóre. Prisunul počítač k Anne a tá sa začítala do textu príbehu. Češtine rozumela pomerne dobre, avšak poviedka bola písaná po slovensky a to jej robilo isté ťažkosti. Textu však predsa porozumela a so značnou mierou údivu čítala svoj vlastný príbeh.
Poviedka sa volala Admirálovo dedičstvo a dosť podrobne opisovala jej životné peripetie odkedy prežila mutáciu baktériou Dobsia Parpolea. Prvé kapitoly zahŕňali liečbu u Keráncov a boje v Stredozemi, ktoré Anna zažila na vlastnej koži. Potom sa príbeh presunul na Zem, odkiaľ dobrodružne utiekla na Telerush Var. Nasledovali niektoré projekty, ktoré uskutočnila, ako bola záchrana Trie, boje s Luciánskou alianciou, ale aj dosť presný popis jej vzťahov s nebohým prezidentom Putinom.
Anna s prekvapením čítala o lodiach, ktoré evakuovala zo základní na Zemi, o úspešnej evakuácii Destiny, ako aj o jej následnej výprave za sádzacími loďami a Destiny. Potom došla na jedno miesto v texte, ktoré jej vyrazilo dych. Existenciu troch superlodí doteraz veľmi starostlivo tajila a okrem nej o nich vedel len admirál Forlin. Autor príbehu však písal o lodiach a ich postupných opravách, ktoré sa v skutočnosti ešte stále neskončili.
Dočítala sa tiež aj o Antickom štátnom poklade, ktorý odpočíval v hlbinách jej základne a keď čítala popisy niektorých umeleckých diel, uvedomila si, že sú veľmi podrobné a realistické a plne zodpovedajú skutočnosti.
Celý príbeh sa končil počas doby, ktorá sa práve odohrávala. V príbehu však Anna podľahla zraneniam, ktoré utrpela počas atentátu na čínskom veliteľstve Hviezdneho programu. Potom už nasledoval len krátky epilóg.
Čítala to celé štyri hodiny. Už dávno sa totiž naučila zvládať rýchle čítanie a tak jej ani obsiahle texty nerobili veľký problém. Nakoniec sa pozrela na Radka a ticho povedala: „Nuž. Je to pútavé čítanie a musím priznať, že veľa vecí mi je podozrivo známych. Pátrali ste už po tom autorovi?“ Radek však pokrútil hlavou: „Nie, narazil som na to len náhodou a celkom ma to zaujalo. Myslím však, že veľa vecí si ten autor vymyslel, či nie?“ Prikývla: „Iste.“ V skutočnosti si však myslela niečo iné. Potom dodala: „Napriek tomu by som sa s ním rada stretla. Môžete ho vypátrať?“
Český astrofyzik prikývol: „To nie je problém. Ak ma pustite k nejakému poriadnemu počítaču, do hodiny ho dokážem lokalizovať. Hacknúť nejaký počítačový server je pre mňa hračka...“ Anna mu ukázala na terminál, ktorý stál pri jednej zo stien kajuty a on pochopil a pustil sa do práce. Presne podľa predpokladu jej o necelú hodinu oznámil výsledky svojho pátrania a ona si na obrazovke prečítala skutočné meno a adresu autora. Bolo to malé mesto na východnom Slovensku.
O polhodinu neskôr sa doktor Zelenka vrátil na povrch a Anna sa tiež nechala teleportovať neďaleko adresy autora jej životného príbehu. Bol to panelový činžiak natretý na sivo s futuristickými 3D obrazcami na bočných stenách.
Podišla k vchodu a na stanici domáceho telefónu vyhľadala príslušné meno. Zrazu sa jej niekto prihovoril a ona sa otočila. Bola to mladá žena s kočíkom, ktorá sa jej niečo pýtala. Slovenčina a Ruština sú príbuzné jazyky a tak dokázala pochopiť zmysel otázky. Po rusky preto odpovedala, že hľadá toho a toho človeka. Mladá matka jej otvorila bzučiakom dvere a potom jej ukázala, že má ísť doprava a potom na štvrté poschodie. Anna poslúchla a keď sa výťah zastavil a ona vystúpila, našla okamžite dvere daného bytu. Na chodbe boli totiž len dvoje a obidvoje boli označené menovkami. Zazvonila...