SG Dynasty: Admirálovo dedičstvo

jetli můžu mít dotaz chtěl jsem se tě zeptat jestli by nešlo udělat až se vrátí Anička ze zachrany Destiny takovej souhrn co se událo když nebyla přítomna v galaxii Pegas a v Mléčné dráze :
třeba by to mohl byt hlašení od admirala Forlina z Pegasu
a z ty jejich zakladny třeba hlašní od Replikatorů co postavili a jaky byl pohyb okolo její soustavy nebo jestli replikatori vyvíjeli nějakou technoligii novou nebo zdokonalovali

Všechno nejlepší k narozeninám a super dávka dílu

[Aiwendill]

endysek: hmmm, zaujímavá požiadavka, ale odpoveď znie nie. Bočné príbehové línie radšej neriešim a Anička sa aj tak dozvie, čo sa za ten čas udialo. Len si treba na to počkať...

Všetko najlepšie k narodeninám , dobré zdravie aj pohodu v súkromnom živote + veľa skvelých nápadov .

Taky vše nej a opravdu originální vyústění cos poslal

Dodatecne vse nej.

Také přeji dodatečně všechno nejlepší, právě jsem v jiném časovém pásmu a na toto fórum se nekoukám denně, proto jsem si toho všimla až teď....

pondělí

[Aiwendill]

Kapitola 55. – Destiny

O dvadsať hodín neskôr sa obrovské Antické mesto vynorilo z hyperpriestoru na okraji pásu asteroidov, v ktorého strede trčala uviaznutá Destiny so sádzacou loďou. Anna s napätím sledovala v taktickej miestnosti spomaľovanie mesta. Na veľkom holografickom pódiu sa po chvíli začali zobrazovať prvé zistenia silných mestských senzorov. Jednotlivé veľké asteroidy, ale aj menšie kamene sa postupne zobrazovali ako prízračné holografické obláčiky. Zrazu jedna z konzol zapípala a replikátor, ktorý ju obsluhoval, nevzrušene oznámil: „Objavili sme Destiny, madam!“
V tom okamihu sa na holograme zobrazila pozícia lode a po malej chvíľke aj jej miniatúrny model. Anna si prezrela celú situáciu a potom si vzdychla. Lorardian pomedzi tie asteroidy neprejde. Mesto je príliš veľké na medzery medzi satelitmi. Chvíľku uvažovala a potom sa obrátila na jedného z replikátorov: „Ak vyšleme všetky Jumpery, tak by sme mohli obidve spojené lode vytiahnuť z toho poľa asteroidov a pripútať ich k mestu. Spočítajte, či Jumpery dokážu utiahnuť Destiny a sádzaciu loď!“ Replikátor prikývol a pustil sa do práce. Po chvíli oznámil výsledok: „Ak vyšleme kompletne všetky Jumpery a pripútame ich k obom spojeným lodiam, tak ich môžeme pritiahnuť k mestu. Bude to však mať veľmi negatívne dôsledky na motorové systémy Jumperov, ktoré nie sú stavané na takúto záťaž.“ Anna mávla rukou: „Nevadí, opravíme ich!“ Replikátor pokračoval: „Taktiež nebudú mať miesto na manévrovanie medzi asteroidmi a je možné, že tak sádzacia loď ako aj Destiny utrpia rozsiahle poškodenie pri možnej zrážke s niektorým z asteroidov.“
Anna sa nad jeho slovami zamyslela a potom si spomenula na jedno z hlásení z Atlantídy, ktoré boli uložené v databáze mesta, a ktoré si čítavala v posledných mesiacoch počas cesty sem. Obrátila sa k inému replikátorovi: „Koľko dronov máme v skladoch mesta?“ Ten promptne odpovedal: „Sklady sú naplnené na maximum, madam. Po poslednej bitke sme doplnili počet dronov na plný stav!“ Usmiala sa: „Výborne! Tak si prestrieľame cestu k Destiny. Rozstrieľajte dronmi kamene, ktoré sú medzi Lorardianom a Destiny! Ale mierte opatrne! Nechcem, aby odletujúce kusy z explózií poškodili ktorúkoľvek z lodí!“ Replikátor prikývol a chcel niečo povedať, ale bol prerušený zapípaním konzoly a hlásením iného replikátora: „Volá nás Destiny!“
Anna prebehla do vedľajšej miestnosti, kde boli umiestnené výkonné komunikačné terminály, ktoré umožňovali všetky druhy komunikácie, ktoré používali Antikovia alebo ich početní spojenci. Replikátor, ktorý mal v miestnosti službu, povedal: „Prijímame len audio, madam!“ Prikývla: „Otvorte kanál!“ Po chvíli sa z reproduktorov v miestnosti ozval čistý hlas neskreslený žiadnym praskotom alebo šumom: „Tu je doktor Nicholas Rush z Destiny. Volám neznáme antické mesto!“ Anna sa usmiala a odpovedala: „Tu je doktorka Anna Kornilovová! Zdravím vás, doktor Rush!“ Rush sa ozval okamžite a v hlase mu bolo cítiť trochu radosti: „Takže ste konečne dorazili. Teším sa z toho! Prekvapuje ma však, že ste si na cestu sem vzali Atlantídu...“ Anna sa na chvíľku zarazila a potom sa rozosmiala: „Nie, doktor. Toto nie je Atlantída. Tá stále plní svoje poslanie v galaxii. Toto je ďalšie z našich miest a volá sa Lorardian. Vzala som si ho, lebo z celej mojej flotily malo najvýkonnejšie motory a teda ako jediné bolo schopné zvládnuť cestu sem v nejakom rozumnom čase. Síce som ho kvôli tomu musela trochu nadopovať prídavnými modulmi ZPM, ale už sme tu. Voilá!“
Chvíľu sa nič nedialo a potom sa znovu ozval Rush: „Takže? Čo budeme robiť teraz, doktorka?“ Anna odpovedala: „No, moji replikátori momentálne na tom pracujú. Predbežný plán je takýto. Keďže medzi mestom a Destiny je priveľa asteroidov a nemožno tam poriadne manévrovať, rozstrieľame všetky kamene, ktoré nám stoja v ceste. Potom vyšlem Jumpery, nech zahákujú Destiny a vytiahnu ju z toho poľa asteroidov. Podarilo sa vám opraviť motory lode?“ Rush stručne odpovedal: „Nepodarilo. Sú príliš poškodené. Rovnako aj väčšina manévrovacích motorov.“
Anna si vzdychla pri tej odpovedi a potom povedala: „Nevadí. Zahákujeme teda Destiny a sádzaciu loď a vytiahneme ich spomedzi asteroidov. Pritiahneme k mestu a opravíme. Potom sa rozhodneme, čo ďalej.“ Chvíľku mlčala a potom sa opýtala: „Nejaké námietky?“ Rush chvíľku zvažoval možné nebezpečenstvá a potom odpovedal: „To znie ako plán. Začnime teda!“
Spojenie bolo ukončené a Anna sa vrátila do taktickej miestnosti. Jeden z replikátorov sa ozval: „Madam, sme pripravení začať streľbu na asteroidy!“ Anna prikývla: „Dobre, začnite! Ale opatrne! Pre istotu tam pošlite aj Jumpery, nech sú pripravené zničiť väčšie úlomky, ktoré by leteli smerom k obom lodiam!“ Replikátor prikývol a o chvíľu z horného hangáru mesta vyštartovalo sedem Jumperov, ktoré sa rozostavili okolo Destiny. Hneď na to sa na koncoch troch mestských mól otvorili vráta palebných stanovíšť a zo skladov vyletelo niekoľko desiatok žlto žiariacich antických dronov, ktoré zamierili k najbližším asteroidom. Priestor ožiarili explózie a mnoho asteroidov sa zmenilo na štrk.
Paľba pokračovala ešte asi polhodinu, lebo Destiny bola hlboko v poli asteroidov a medzi ňou a mestom bolo mnoho veľkých kameňov. Viacero úlomkov z roztrieštených asteroidov letelo smerom k spojeným lodiam a museli proti ním zasiahnuť Jumpery pripravené na tento účel. Z ich zásobníkov vyleteli rovnaké, žlto žiariace, drony a zamierili k úlomkom, ktoré mohli ohroziť lode, ktoré už boli aj tak dosť poškodené.
Nakoniec bola celá trasa medzi Destiny a Lorardianom vyčistená a vznášalo sa v nej len množstvo malých kameňov a drobných úlomkov, ktoré by mali energetické štíty Destiny zvládnuť. Z oboch hangárov mesta vyštartovali všetky dostupné Jumpery a odleteli k súlodiu. Tam pristáli na rôznych častiach trupov oboch lodí a magneticky sa prisali k nim prisali.
Medzitým už doktor Rush sedel v jednom z kresiel na mostíku Destiny a kontroloval systémy lode. Jedna skupina manévrovacích motorov na ľavoboku lode bola funkčná a tak to chcel využiť pri otočení lode. Kontaktoval kvôli tomu Annu a tá ho prepojila na svojich replikátorov. Tí súhlasili s jeho návrhom, lebo to znamenalo značné uľahčenie pri odťahovaní oboch lodí. Výkonné manévrovacie motory Destiny boli dimenzované na otáčanie veľkej lode a napriek tomu, že fungovala len jedna z ôsmich skupín manévrovacích motorov, bola to vítaná posila pre drobné Jumpery.
Keď boli všetky Jumpery pevne prichytené k trupom oboch lodí, dal jeden z replikátorov povel a Rush na mostíku Destiny aktivoval manévrovací motor. Ten sa rozžiaril a Obidve spojené lode sa začali otáčať okolo zvislej osi doprava. Keďže pracoval len jediný motor a lode boli stále spojené, otáčanie šlo pomaly. Po chvíľke Rush motor vypol avšak loď sa otáčala ďalej vplyvom zotrvačnosti. Po chvíľke sa však zastavila, lebo motory Jumperov vykompenzovali pohyb lode a tá sa po chvíli pomaly rozbehla cez vystrieľanú medzeru v páse asteroidov k Lorardianu.
Úlomky asteroidov narážali do trupov oboch starých lodí, avšak energetický štít držal a tak sa obidve lode pomaly sunuli cez kúsky štrku. Posunovanie trvalo dobré štyri hodiny, lebo hoci vzdialenosť bola len niečo okolo dvadsiatich kilometrov, motory Jumperov nedokázali pohnúť oboma loďami do rýchlosti väčšej ako chôdza normálneho človeka, teda okolo piatich kilometrov za hodinu. Masívny trup Destiny bol príliš veľkou záťažou pre nevýkonné motory Jumperov a viacero z nich sa pri tej námahe značne poškodilo.
Nakoniec sa obidve lode zastavili na necelý kilometer od okraja severného móla mesta a Jumpery sa odpútali a zamierili do mesta, kde mali podstúpiť nevyhnutné opravy a údržbu po tom náročnom výkone. K Destiny medzitým zamierila jediná opravárenská loď, ktorá mestu ostala po tom, čo boli ostatné tri odvelené na dlhodobé opravy troch gigantických bitevných lodí.
Anna v tej chvíli dostala nápad. Chvíľku nad tým uvažovala a potom sa rozhodla, že ho realizuje. Prikázala replikátorom, aby po ukončení údržby a opráv motorov na Jumperoch poslali jednotlivé lodičky naspäť, kde mali obhliadnuť poškodenie oboch lodí zvonku a potom začať opravy za použitia materiálu, ktorý bol v skladoch mesta. Potom poslala Rushovi na Destiny správu, že ide osobne na návštevu na Destiny a nechala sa teleportovať do miestnosti s hviezdnou bránou.
Keď pohaslo biele svetlo transportného lúča, rozhliadla sa. Miestnosť bola zariadená účelovo, teda v nej nebolo skoro nič. Len hviezdna brána a dve konzoly. Po chvíľke sa z jednej z chodieb ústiacich do miestnosti ozvali kroky a vybehol z nej doktor Rush. Keď ju zbadal, šmykol zabrzdil na hladkej podlahe a potom si ju pozorne prezrel. Nakoniec sa opatrne opýtal: „Doktorka Kornilovová?“ Ona sa obzrela a potom jednoducho prikývla: „Áno, to som ja. Vidíte tu snáď niekoho ďalšieho?“ Rush si vydýchol: „Nie, len ma prekvapilo, ako ste sa sem dostali tak rýchlo...“ Anna pokrčila nevinne plecami: „Teleport...“ a Rush sa od prekvapenia plesol rukou po čele: „Ach, áno. Úplne som na túto možnosť zabudol. Vitajte teda na palube Destiny!“ Podal jej ruku a ona mu ju pôvabne stisla.
Chvíľku na seba len tak hľadeli a potom sa Anna nenápadne opýtala: „Prevediete ma po lodi?“ Rush sa usmial: „Iste, doktorka. Bude mi potešením...“ Teatrálne jej ponúkol rameno a ona ho prijala. Spoločne sa vybrali do chodieb lode a Rush jej začal ukazovať najdôležitejšie miestnosti. V niektorých zbadala pracovať replikátorov, ktorých mu poslala pri poslednom kontakte pred poldruha rokom. Jemne sa usmiala a opýtala sa, či využil ich pomoc pri opravách.. Rush sa zasmial: „Samozrejme. Bola by škoda ich nevyužiť.“
Potom zvážnel a pokračoval: „Musím priznať, že ich pomoc pri opravách oboch lodí bola neoceniteľná. Síce sme nemali k dispozícii raketoplán, keďže ten posledný sa vznáša niekde tam medzi asteroidmi aj s dokovacími zámkami, ktoré sa odtrhli spolu s ním pri jednej zrážke s asteroidom, ale vnútri, v interiéroch lodí, sme opravili skoro všetko. Dokázali pracovať aj v častiach, ktoré boli bez atmosféry a tak sme opravili všetky menšie poškodenia trupu a dokázali tak sprístupniť väčšinu lode. Niektoré väčšie časti však ešte stále čakajú na opravu. Tiež opravili kompletne všetky energetické vedenia v oboch lodiach a podarilo sa im sfunkčniť mnoho systémov, ktoré som ja nedokázal.“ Anna prikývla a on pokračoval: „Tiež sa im podarilo opraviť ten zaseknutý dokovací mechanizmus, ktorý spája obidve lode. Ale neskúšali sme ich rozpojiť, keďže veľkú časť energie sme počas uplynulého roka čerpali zo zásobníkov na sádzacej lodi.“
Pokračovali v prehliadke a Anna si v jednom momente povzdychla. To Rusha zaujalo a opýtal sa, čo sa deje. Anna si znovu vzdychla a vysvetlila: „To len tak. Uvedomila som si, že táto loď je dizajnovaná na dlhodobý život. Obytné miestnosti, pracovné miestnosti pre posádku, to všetko je také útulné. Výzdoba miestností, drobné ozdoby na zábradlí v hlavnej vyhliadkovej miestnosti, osvetlenie chodieb a miestností, to všetko svedčí o tom, že to robili s láskou a dôrazom na to, aby sa tu posádka cítila dobre. Chodby a miestnosti sú tu priestranné, nie ako v tých sádzacích lodiach, ktoré sme našli cestou...“
To ho zaujalo a preto ju prerušil: „Našli ste sádzacie lode?“ Anna sa usmiala a prikývla: „Ó áno, našli sme všetky, ktoré Destiny cestou stretla. Ich polohy boli v záznamoch o trase, ktorou loď letela. Postupne sme sa zastavili pri každej z nich, moji replikátori ich všetky opravili a potom som prepísala ich programovanie tak, aby sa znovu vydali na cestu. Vytvoria sa tak nové trasy, v podstate také odbočky od trasy, ktorou prešla Destiny. Budú ďalej skúmať planéty a ukladať na ne hviezdne brány. Celá sieť hviezdnych brán sa tak bude rozširovať do ďalších a ďalších galaxií...“ Rush sa na chvíľku zamyslel a potom poznamenal: „Ale Destiny sa po tých nových trasách nebude môcť prejsť. Nie je to zbytočné mrhanie prostriedkami?“ Anna pokrútila hlavou: „Nie. Nastavila som tie lode tak, aby sa každý rok spojili pomocou jednej z položených hviezdnych brán s mojou základňou na Telerush Var v Mliečnej ceste. Odošlú tam informácie o absolvovanej trase, o galaxiách a planétach, ktoré preskúmali, o bránach, ktoré položili... Aktualizujú mapu hviezdnych brán a potom sa poberú na ďalšiu cestu a tak ďalej...“ Rush prikývol: „To je chytré. To zabezpečí pokračovanie celého projektu. Pošlete takto aj túto poslednú loď?“ Anna však pokrútila hlavou: „Nie. S touto mám iné plány. Vezmem ju naspäť do Mliečnej cesty a s ňou aj Destiny. Dôkladne ich nechám zrekonštruovať do pôvodného výrobného stavu a potom ich ponechám na Telerush Var ako muzeálne lode.“
To ho ohromilo: „Prečo? Veď Destiny môže pokračovať v plnení svojej misie. Teda po opravách...“ Anna smutne pokrútila hlavou: „Nie, nemôže. Podrobne som preštudovala trasu, ktorou Destiny šla. Z tých údajov vyplýva, že sa teraz nachádzame na úplnom okraji superclusteru Panny. Ďalej už je len prázdnota v rozsahu niekoľkých stoviek miliónov svetelných rokov a potom supercluster Veľkej Medvedice. Destiny nemá žiadnu šancu prekonať prázdnotu medzi oboma superclustermi, takže jej misia sa tu končí. Pochybujem dokonca, či by som dokázala preletieť tak obrovskú vzdialenosť hoci aj s Lorardianom...“
Rush sa nad jej slovami hlboko zamyslel a potom prikývol. Bolo však vidieť, že ho to stojí mnoho úsilia, aby sa udržal v psychickej rovnováhe. Anna sa na neho so súcitom pozrela a potom jemne povedala: „Hodlám však využiť jedinečné dáta, ktoré Destiny počas svojej cesty nazbierala a vytvoriť jednu obrovskú knižnicu vedomostí na Telerush Var. Destiny aj sádzaciu loď vystavím na mojej základni ako muzeálne lode. Iné využitie pre ne už nie je. Sú príliš zastarané v porovnaní s dnešnou technikou a verím tomu, že by ich pohodlne dokázal zničiť aj jeden goa´uldský Ha´tak. Naproti tomu ako muzeálne lode budú môcť slúžiť ako pripomienka tohto veľkolepého projektu pre budúce generácie...“ Rush prikývol a akoby sa mu pri jej posledných slovách uľahčilo. Potom pokračovali v prehliadke lode.
Rush jej ukazoval ďalšie a ďalšie sektory lode, ktoré boli za čias, keď na lodi bola Expedícia Destiny, pomerne nevyužívané. Stázové komory, recyklačné miestnosti na vodu, ktoré objavil až po príchode jej replikátorov, chodby, ktorými prešli Eli a Chloe počas útoku Luciánskej aliancie na Destiny a malú vyhliadkovú miestnosť približne v polovičke lode. Nakoniec Rush s veľkolepým rozmachom stlačil tlačidlo otvárania jedných dverí a keď sa otvorili, zaviedol ju dovnútra.
Anne sa zatajil dych. Nachádzali sa vo veľkolepo koncipovanej vyhliadkovej miestnosti, ktorá mala z troch strán veľké okná. Anna pristúpila k zábradliu a zbadala, že niekoľko metrov pred ňou sa nachádza malá kupola s dvojhlavňovým ľahkým energetickým kanónom a potom sa začína šedý pancier. Boli na úplnej špičke lode. Rush potichu hovoril: „Tieto okná boli porozbíjané a celá táto sekcia bola otvorená do vesmíru. S pomocou vašich replikátorov a údržbárskych robotov, ktorých má Destiny k dispozícii, sa mi podarilo dať to tu trochu do poriadku. Výrazne to ušetrilo energetické náklady, ktoré loď mala na udržiavanie štítu zabraňujúceho dekompresii. Táto sekcia a potom aj veľká kupola, kde je lodná záhrada, boli najpoškodenejšie sekcie a keď som ich opravil, tak sa náklady na energiu znížili na necelú tretinu pôvodného stavu. Ten zvyšok tvoria dva veľké otvory tu neďaleko, kde chýbajú celé steny a nemáme možnosť ich opraviť zvnútra. Podľa toho, ako zhodnotili poškodenie tejto celej sekcie replikátori, to bol výsledok nejakej bitky, ktorou loď v minulosti prešla...“
Anna potichu prikývla a ďalej sa kochala nádhernou vyhliadkou na Lorardian, ktorý sa vznášal v priestore, necelý kilometer pred ňou. Potom sa obrátila k Rushovi: „Nevadí, opravili sme tri desiatky sádzacích lodí, opravíme aj Destiny. Materiálu mám v skladoch mesta dostatok a skúsených pomocníkov taktiež...“ Rush sa potichu zasmial: „Tomu verím. Videl som ako pracujú tí, ktorých ste mi poslala, doktorka. Ak ich sem pošlete viac, tak bude táto loď do roka ako nová.“ Anna sa sebavedome usmiala: „Do roka? To isto. Do roka už budeme naspäť v Mliečnej ceste. Destiny opravíme do dvoch mesiacov a do toho počítam aj skúmanie zostávajúcich poškodení lode!“ Rusha to ohromilo do takej miery, že od prekvapenia otvoril ústa.
Vybrali sa naspäť do zadných častí lode a Rush jej ukazoval ďalšie a ďalšie miestnosti, ktoré predtým nenavštívili. Annu pri tej príležitosti veľmi zaujalo kreslo s neurálnym rozhraním staršieho typu. Zvedavo si prezrela elektródy, ktorými sa kreslo pripájalo k mozgu človeka, ktorý v ňom sedel. Neskoršie typy neurálnych rozhraní boli omnoho pokročilejšie a keď porovnala toto kreslo s tým, ktoré ovládalo mnoho systémov vrátane zbraní na Lorardiane, pripadalo jej nevýslovne archaické a prekonané...
Nakoniec zakotvili na mostíku lode. Anna si sadla do veliteľského kresla lode a Rush do jedného z kresiel pri termináloch. Anna mu začala rozprávať poznatky, ktoré mala ona ako poloantička o Destiny. Tiež sa zmienila o tom, čo zažila počas cesty sem, k Destiny. Nález troch bitevných superlodí si nechala pre seba, ale odhalenie faktu, že bezpilotné stíhačky a ich materské lode boli skonštruované ľuďmi z Novusu, Rusha zmiatol: „Myslel som, že tí ľudia nedokázali postaviť lode s hyperpohonom alebo FTL. Podľa ich vlastných údajov, ktoré sme našli v tom archíve, toho neboli schopní. Ich lode mali len veľmi výkonný podsvetelný pohon a lode, ktoré postavili, keď museli opustiť planétu, potrebovali podľa tých informácií na prekonanie celej cesty k cieľovej planéte desiatky rokov. Ako teda mohli skonštruovať materské lode a stíhačky, ktoré mali veľmi pokročilý typ hyperpohonu?“
Anna sa nad tým zamyslela a potom pokrčila plecami: „To neviem. Ale na mesiaci tej planéty Novus sme našli ďalší z ich archívov a popritom aj výrobnú linku na tie bezpilotné stíhačky. Bol to nejaký vojenský archív. Podľa porovnávania informácií s tými z ostatných archívov to tak vyplýva. Žeby nejaký tajný projekt? Niečo ako bolo na Zemi NID?“ Rush pokýval hlavou: „Možné to je. Nezabúdajte, že medzi obidvoma krajinami panovala na tej planéte studená vojna a až hrozba zničenia celej planéty ich donútila spolupracovať. Ak niektorá z krajín, alebo aj obidve vyvíjali pokročilé zbrane, tak by to určite nevešali na nos všetkým svojim občanom...“ Chvíľku mlčal a potom pokračoval: „Ale prečo nepoužili ten hyperpohon na ostatné svoje lode? Veď to malo taký potenciál na kolonizáciu nových planét. Nemuseli by sa potom obmedzovať na tie s hviezdnou bránou...“
Anna sa nad tými slovami zamyslela a potom pomaly a rozvážne povedala: „To áno, ale na druhú stranu zasa tak mohli ľahšie kontrolovať svojho protivníka. Na založenie kolónie potrebujete kolonistov a to sú civilisti. Muži, ženy a deti. Ak by niektorá zo strán prezradila, že vlastní hyperpohon, tak by sa tak vzdala strategickej výhody a tiež by to rozbehlo preteky v kolonizovaní a hlavne v zbrojení. Takto sa mohli navzájom tajne kontrolovať...“ Rush pokýval hlavou: „To dáva zmysel...“ Potom sa oprel v kresle a pozrel sa na Annu: „Takže, odkiaľ začneme opravy Destiny? Energetické vedenia vnútri lode sú opravené a s nimi aj všetko, čo sa dalo v interiéri opraviť. Podarilo sa nám opraviť aj nejaké systémy v exteriéri lode, ale len tie, ktoré boli dostupné pomocou skafandrov. Navrhujem, aby sme začali systémami, ktoré sú kľúčové, teda lodnými motormi na Destiny a potom aj na sádzacej lodi. Potom môžeme opraviť trhliny na trupoch oboch lodí, ktoré sa nám ešte nepodarilo zaplátať a nakoniec sa budeme hrať s drobnými problémami. Čo vy na to?“ Anna to chvíľku zvažovala: „To znie rozumne. Pošlem svoju bandu replikátorov, aby preskúmala poškodenie motorovej sekcie na Destiny a pustila sa do potrebných opráv. Podľa toho, čo som videla na senzoroch a podľa vašich správ z minulosti, však súdim, že mnoho súčiastok k motorom budeme musieť nanovo vyrobiť. Podľa mňa bude jednoduchšie, ak obidve lode pripútame k mestu a odtiahneme do Mliečnej cesty. Tam budú môcť obidve lode podstúpiť generálnu opravu.“
Rush sa na chvíľku zamyslel a potom sa opýtal: „Ako chcete obidve lode pripojiť k mestu? Destiny nebola stavaná na to, aby pristávala na povrchu alebo niekde kotvila.“ Anna však s úsmevom pokývala hlavou: „Prešla som plány Destiny, ktoré ste mi vtedy poslali. Tiež som zistila niečo z informácií na sádzacích lodiach. Existuje spôsob, ako ukotviť Destiny do špeciálneho doku na jednom z mól mesta. Novšie antické technológie, mestá a lode, boli stavané tak, aby boli kompatibilné s tými staršími. Destiny sa dá pripútať k mestu. Problémom však bude samotný proces pripútania. Vzhľadom na zničené motory Destiny to bude dosť náročné. Motory, minimálne tie manévrovacie, budeme musieť opraviť ešte pred pripojením k mestu. A potom je tu ešte druhý problém. Sádzacia loď. Pre ňu nemáme port. Teda vlastne máme, ale ten obsadí Destiny.“
Na chvíľku sa obaja zamysleli nad týmto problémom a potom Rushovi niečo zišlo na myseľ: „Teoreticky by sme mohli obidve lode ponechať spojené a tak ich pripojiť k mestu. Ale bolo by to náročné a neviem, či by to spojovací mechanizmus oboch lodí zvládol. Raz sme tak nechali Destiny ťahať sádzacou loďou. Takže by sme to mohli skúsiť aj tentokrát...“ Anna nad tým pouvažovala a potom prikývla: „Nechám replikátorov, aby sa pozreli na tento problém. Zatiaľ nech sa pustia do opráv motorov.“ Rush prikývol a potom jej kývol: „Tak do práce!“ Anna sa usmiala a vstala z veliteľského kresla. Vytiahla z vrecka drobnú antickú vysielačku a požiadala replikátorov o teleport na Lorardian.
O minútu neskôr už stála v kontrolnej miestnosti mesta a vydávala rozkazy replikátorom, aby sa zamerali prioritne na opravy manévrovacích motorov. Tiež nech skontrolujú spojovacie mechanizmy na Destiny aj na sádzacej lodi. Niekoľko replikátorov tiež určila na to, aby prepočítali možnosť, že by k mestu boli pripojené obidve spojené lode naraz.
O hodinu neskôr jej replikátori oznámili výsledky výpočtov. Pripojenie oboch lodí bude možné, avšak vyžiada si to dodatočné úpravy, ktoré sa budú týkať spevnenia spojovacích mechanizmov, tak na oboch lodiach, ako aj v meste. Anna na ich oznámenie prikývla a sucho im prikázala, aby navrhli potrebné spevnenia a pripravili materiál na ich uskutočnenie. Potom sa venovala ďalším veciam.
Jedného z replikátorov nechala, aby jej vyrobil ďalekohľad. Veľký, necelé dva metre dlhý, refrakčný ďalekohľad, ktorý umiestnila na trojnožku na balkón centrálnej veže. K nemu si priniesla stoličku a malý stolík, na ktorý si položila striebornú kanvicu s čajom a k nej šálky, cukorničku a tanier so sušienkami. Potom si už len pohodlne sadla a pozorovala priebeh opráv na Destiny.
Keď ju takto našiel Rush, ktorý sa nechal teleportovať do mesta, nezdržal sa smiechu. Potom si k nej prisadol a spoločne sa pozerali na opravy Destiny. Po istej chvíli sa Rush opýtal na jednu vec, ktorá ho očividne trápila: „Doktorka, ste najlepší odborník na podobné veci. Čítal som raz jedno hlásenie z SGC, že v galaxii Pegasus replikátori vytvorili kópie jedného teamu z Atlantídy. Vraj im k tomu stačili spomienky pôvodných nositeľov. Normálne biologické telá, nielen replikátorské kópie. Je to možné?“
Anna sa zamyslela nad takýmto problémom a potom prikývla: „Iste. Je to možné. Dá sa vytvoriť kópia ľudského tela podľa originálu. Avšak vyžaduje si to značné množstvo energie a musíte mať k dispozícii osobnostné jadro originálu. Teda jeho spomienky a tak. Telo bez vedomia je len kus mäsa a kostí...“ Rush sa nad tým zamyslel a potom ticho a veľmi vážne povedal: „V lodnej databáze na Destiny sú uchované vedomia troch ľudí. Doktor Franklin, doktorka Perryová a luciánka menom Ginn. Bolo by možné vytvoriť im nové telá?“ Anna zdvihla obočie nad takou otázkou a potom nevzrušene prikývla: „Nevidím v tom žiadny problém.“ Potom sa ďalej venovala sledovaniu opráv cez ďalekohľad.
O niekoľko hodín neskôr, keď sa vyspala a naraňajkovala (podľa mestského času bolo sedem hodín ráno), nechala sa Anna odviezť jedným z mestských Jumperov k opravovaným lodiam. Cestou si všímala detaily. Z predchádzajúceho pozorovania cez ďalekohľad, z informácií v databáze ale aj z terajšieho bližšieho pohľadu videla, že Destiny ma podobný pohonný systém ako zaoceánske výletné lode na Zemi. Tri skupiny po tri motory na oboch bokoch lode dokázali spraviť z Destiny loď s výbornou manévrovateľnosťou. Ďalšie dve skupiny na koncoch „krídel“ slúžili na spomaľovanie lode a svojím ťahom pôsobili opačne proti hlavným motorom lode. Sádzacia loď mala podobný motorový systém, avšak v menšom prevedení. Z týchto všetkých motorov fungovala len jedna jediná skupina úplne vpredu na ľavoboku Destiny. Kvôli pripojeniu súlodia k Lorardianu však museli byť opravené všetky manévrovacie motory bez výnimky a to na oboch lodiach.
Anna práve pozorovala z blízkosti, ako replikátori na opravárenskej lodi demontujú jeden z motorov, aby ho mohli odtiahnuť do mesta na opravu, keď sa ozvalo z vysielačky hlásenie: „Madam, náš pátrací team práve objavil medzi asteroidmi raketoplán z Destiny a spolu s nim aj niekoľko kusov trupu z oboch lodí, ktoré sa odtrhli pri zrážke s niektorým asteroidom.“ Aktivovala komunikačný systém Jumperu a odpovedala: „Výborne! Odtiahnite raketoplán a všetky trosky do mesta a zistite, či niektoré kusy môžeme použiť na opravy!“ Z vysielačky sa ozvalo strohé: „Áno, madam!“ a potom sa vysielačka odmlčala. Doktor Rush, ktorý sedel na vedľajšom sedadle a spolu s ňou pozoroval priebeh opráv, ticho povedal: „Počas cesty sme museli ďalší raketoplán zanechať havarovaný na jednej z planét. Bolo to krátko po tom, čo som prelomil ochranný kód a dostal sa k plnému ovládaniu Destiny.“ Prikývla: „Dobre, zastavíme sa poň cestou naspäť do Mliečnej cesty.“
Opravy motorov trvali sedem dní a replikátori na ne museli použiť mnoho materiálu, ktorý si mesto viezlo so sebou ešte z Mliečnej cesty, ako aj materiálu, ktorý nazberali zo zničenej sádzacej lode pred niekoľkými dňami. Obzvlášť motorové jednotky museli využiť úplne všetky a nahradili nimi tie, ktoré boli zničené na Destiny a sádzacej lodi. Napriek všetkým snahám sa nepodarilo opraviť všetky motory a tak, keď na ôsmy deň boli provizórne opravy dokončené a Anna nariadila pripojenie súlodia k mestu, museli znovu asistovať Jumpery s hákovacími lanami.
Replikátori na Destiny aj na sádzacej lodi v dokonalej súhre otočili obidve spojené lode do potrebnej polohy a pomaly sa nimi približovali k doku, ktorý bol na severnom móle mesta. To reagovalo automaticky a keď sa spodná strana Destiny priblížila k mestu, z kovových stien doku sa vysunuli špeciálne podpery, ktoré zachytili loď a zastavili jej pohyb. Potom sa pozícia lode zafixovala ďalšími podperami. Tri mohutné „plutvy“ na spodnej strane Destiny zapadli do medzier v doku na Lorardiane a po chvíli sa vysunul aj prechodový tunel, ktorý sa napojil na jednu prechodovú komoru na Destiny. Nebola to však tá, ktorú loď zvyčajne používala na spojenie so sádzacími loďami. Táto prechodová komora bola do tejto chvíle neaktívna a nachádzala sa neďaleko strojovne lode, teda v sekcii, kam sa členovia Expedície Destiny nikdy nedostali. Dôvod bol prozaický – priestory boli zamknuté a posádka si myslela, že niekde v tej sekcii je diera, ktorá spôsobila dekompresiu chodieb a miestností. V skutočnosti však boli dvere len zaseknuté.
Keď sa prechodový tunel natiahol a príslušné svorky sa upevnili, začala pracovať výrobná linka na mestskom móle, ktorá začala plniť zásobníky na Destiny plynom, ktorý loď zvyčajne „tankovala“ v hviezdach. Replikátori, ktorých Anna poslala pred poldruha rokom Rushovi na pomoc, urobili nejaké opravy aj na zásobníkoch plynu a tak loď mohla operovať na sedemdesiatich percentách namiesto štyridsiatich, ktoré mala za čias, keď na nej bola Expedícia. Nebolo to síce ideálne, ale bol to značný pokrok.
Počas nasledujúcich troch dní pracovali replikátori neúnavne na vybudovaní konštrukcie, ktorá mala zabezpečiť, že sa Destiny a sádzacia loď neodtrhnú od Lorardianu počas letu v hyperpriestore. Hlboko z rozľahlých mestských skladov vytiahli mohutné vzpery a nosníky, ktoré sa normálne používali na opravy budov mesta a zmontovali ich dohromady. Celú spodnú časť Destiny, ktorá bola prichytená prechodovým tunelom k doku na severnom móle mesta, tak obopínalo kovové lešenie, ktoré starobylú loď pevne pripojilo k mestu. Podobné lešenie spájalo Destiny so sádzacou loďou o niekoľko stoviek metrov vyššie.
Husté lešenie vyzeralo ako pavučina a pripojené lode sa týčili na konci severného móla do výšky väčšej ako centrálna veža mesta. Keď to Anna pozorovala, uvedomila si jednu znepokojivú vec. Hypergalaktické motory na móle, ku ktorému sú teraz pripojené obidve lode, budú musieť zvládať oveľa väčšiu záťaž ako motory na ostatných mólach. To môže spôsobiť, že hyperpriestorový let naspäť do Mliečnej cesty môže byť nebezpečný, lebo môže dôjsť k preťaženiu motorov. Obrátila sa so svojimi obavami na replikátorov a tí ihneď začali prepočítavať možné nebezpečenstvo. Potvrdili jej názor a odporučili, aby mesto letelo nižšou rýchlosťou, čo vytváralo určitý priestor na riešenie prípadných problémov. Toto riešenie však znamenalo, že cesta sa predlží o dobré dva mesiace a paradoxne si to vyžiada väčšiu spotrebu energie. Antické motorové systémy boli totiž vyladené tak, aby boli čo najúspornejšie pri vysokých rýchlostiach. Nútené zníženie výkonu motorov znamenalo, že si budú síce brať rovnaké množstvo energie, ako keby pracovali na plný výkon, ale rýchlosť bude nižšia a cesta sa predĺži a teda bude nutné použiť viac modulov ZPM.
Anna zvažovala tento problém niekoľko hodín a potom sa rozhodla, že pristúpi na návrhy, ktoré jej dali replikátori. Cestou sem pracovali motory na 1960 % svojho nominálneho výkonu. Desiatky modulov ZPM, ktoré jej vyrobili replikátori na Telerush Var, dodávali energiu pre takéto obrovské zvýšenie výkonu motorov. Po porade s replikátormi preto nariadila zníženie výkonu „len“ na 1660 %, teda o tristo percent nadol.
Kým jedna skupina replikátorov pracovala na stavbe konštrukcie spájajúcej obidve lode s mestom, druhú Anna poverila, aby skopírovala kompletne celú databázu Destiny do databázy Lorardianu. Ďalšiu skupinu poverila, aby pracovali na výpočtoch optimálnej trasy na cestu naspäť do Mliečnej cesty. Počas dlhého letu boli okrem prestávok na výmenu modulov ZPM naplánované len dve zastávky. Jednou bola planéta, kde Destiny zanechala poškodený raketoplán, pri ktorého havárii zahynul seržant Riley. Druhou bolo miesto, kde Anna zanechala skupinu replikátorov, aby opravili tri gigantické bitevné lode a eventuálne ich opravili na okraj sústavy Telerush Var v Mliečnej ceste, kde by sa už o nej postarala ona sama.
Táto zastávka bola plánovaná preto, lebo v skladoch mesta zostalo pomerne dosť materiálu, ktorý sa dal použiť na opravu poškodených superlodí, ak ešte sú na svojom mieste. Anna nechcela zbytočne vláčiť materiál naspäť do Mliečnej cesty, lebo stovky, ba dokonca až tisíce ton stavebného materiálu a najrôznejších zásob znamenali zbytočnú záťaž mesta, bez ktorej by mohli cestovať rýchlejšie.
Kým teda desiatky a stovky replikátorov pracovali na tom, aby pripravili mesto a obidve k nemu pripojené lode na cestu do Mliečnej cesty, Anna sa zaoberala riadením celej operácie. V jednej chvíli si uvedomila, že doktor Rush niekam zmizol. Vyhľadala ho na mestských senzoroch a našla ho v jednom zo skladov, kde boli uložené zásoby získané z archívov a skladov na Novuse. To ju prekvapilo a tak sa vybrala za ním.
Keď sa pred ňou otvorili dvere skladovacieho priestoru, zbadala Rusha, ako sedí na jednej debne a z ďalšej vyberá balíky nejakého materiálu. Vyzeralo to ako polystyrénové pláty alebo skôr ako nejaká pena. Nahlas povedala: „Ťuk, ťuk! Doktor Rush, čo tu robíte?“ Rush k nej otočil hlavu a odvetil: „Toto je substancia, ktorú vyvinuli na Novuse na filtráciu CO2. Niekoľko balíkov sme priniesli na palubu Destiny pri našej zastávke na tej planéte a použili sme to vo filtroch, ktoré čistia vzduch na palube. Asi pred rokom som použil posledný balík, ktorý ostal z tej zásoby. Tesne pred vašim príletom som zistil, že sa účinnosť filtrov začína pomaly znižovať. Je to síce pomalý proces, asi tak jedno percento za mesiac, ale predsa. Mám dojem, že filtračné vložky už začali dosluhovať a bolo by dobré ich vymeniť. A tiež by som rád konečne spustil aj filtre v ostatných častiach lode, ktoré sme doteraz nepoužívali. Viete, replikátori nepotrebujú dýchať a ja sám som toho veľa nepotreboval. Keby som spustil všetky filtre, aj tie v prednej časti Destiny a aj na sádzacej lodi, tak by to systému umožnilo efektívnejšie kontrolovať podporu života v celej lodi a doteraz využívané filtre v zadnej časti lode by nemuseli byť tak namáhané...“
Anna sa nad tým zamyslela: „Iste, ako chcete. Mám vám s tým pomôcť?“ Rush sa jemne usmial: „No, ak chcete a nemáte nič lepšie na práci. Kedy odletíme?“ Anna odvetila: „Replikátori odhadujú, že dnes večer alebo zajtra ráno budeme pripravení k odletu. Obidve lode sú pevne prichytené k mestu a momentálne prebiehajú výpočty trasy. Nechcela by som, aby bol náš let ovplyvnený nejakou čiernou dierou alebo niečím podobným. Takže tak.“ Rush prikývol a chcel zdvihnúť debnu s balíkmi filtračného materiálu. Anna ho však pohybom ruky zadržala a s úsmevom vytiahla z vrecka vysielačku: „Hovorí veliteľka, potrebujem desať replikátorov na mojej pozícii na manuálne práce!“ Z vysielačky sa ozvalo strohé: „Áno, madam!“
Anna sa potom usmiala: „Hádam to nebudeme vláčiť všetko sami dvaja!?“ Rush sa veselo zasmial: „Máte pravdu!“ O minútu neskôr do miestnosti vpochodovalo desať replikátorov a Anna im ukázala na príslušné krabice. Replikátori ich bez slova zdvihli. Ďalší replikátori vzali nádoby s čistou vodou, handry a prázdne sudy a celá skupina sa vydala chodbami mesta k prechodovému tunelu na Destiny. Ten ústil do sekcie neďaleko lodnej strojovne. Replikátori už opravili zaseknuté dvere, ktoré oddeľovali túto sekciu od zvyšku lode.
Pri prvom paneli, ktorý kryl filter CO2, sa celá skupina zastavila a Rush spravil krátku inštruktáž pre replikátorov. Otvoril panel, nechal jedného z replikátorov vytiahnuť filter a vyliať z neho pôvodnú filtračnú zmes do prázdnych sudov, ktoré si priniesli so sebou. Potom replikátori umyli filtračnú nádobu a vyčistili celý systém. Rush potom narezal jeden balík materiálu, ktorý vyvinuli na Novuse a naplnil ním filtračnú nádobu. Replikátor ju potom vložil naspäť do výklenku, kde sa filter pripojil k zvyšku systému podpory života. Replikátori si celý postup ukladali počas inštruktáže do svojej počítačovej pamäte a tak, keď ich Anna rozčlenila na trojčlenné skupiny a poslala vymeniť všetky filtračné vložky po oboch lodiach, začali jej príkazy plniť presne podľa postupu, ktorý im bol predvedený.
Jeden z replikátorov ostal s Annou a Rushom, aby im pomohol s výmenou filtrov v tejto sekcii. Anna mu strčila do rúk prázdny sud na zvyšky pôvodnej filtračnej zmesi a nádobu s vodou na čistenie a Rushovi zasa debnu s balíkmi filtračného materiálu. Na neďalekom termináli zabudovanom do steny si vyvolala plán celej sekcie a polohu ostatných filtrov. Potom sa všetci traja vybrali k ďalšiemu filtru.

pěkný díl

[Aiwendill]

no bodaj by ste nadávali, keď som sa tak snažil...

tak se snaž dál

[andoriel]

Začínám Aničce závidět poslušné replikátory. Stačil by mi jeden
Aiwendille, zeptej se jí, prosím, jestli mi ho půjčí. Jenom na pár let. Zaručuju jednoduchou práci a slušné zacházení Díky

[Aiwendill]

Andoriel: Opýtal som sa jej a odpovedala, že veľmi rada požičia, ale len za podmienky, že sa ti ho podarí previesť cez pozemské kontroly, a že si vezmeš na svoje plecia všetku tú byrokraciu kvôli paranoi pozemských úradov z možnej hrozby...

[andoriel]

To je jednoduché. Nikomu o něm nepovím. Ještě by si ho chtěli taky půjčovat
Když ho při příští návštěvě Země transportuje rovnou ke mně, dál už si poradím. Na sídlišti ho nikdo hledat nebude, jenom mezi místními exoty bude vypadat až moc slušně
Děkuju

[Aiwendill]

Rozumiem, odkážem jej...

možno sa kvôli tebe aj vráti z Antlie, aj keď pochybujem...

Tak po týdenní dovolené jsem se konečně dostal na net a mohl jsem tak juknout na 55. díl. Rozhodně pokračuj, je to perfektní povídka!

[Aiwendill]

Wydra: Ďakujem za pochvalu. Som rád, že si to užívate...

Tak si to užívajte ďalej, pretože zajtrajšia kapitola bude na istý čas posledná, keďže v stredu odchádzam na dvojtýždňovú dovolenku na ukrajinský Krym a počítač si so sebou rozhodne brať nemienim...

Aiwendill píše:

v stredu odchádzam na dvojtýždňovú dovolenku na ukrajinský Krym a počítač si so sebou rozhodne brať nemienim...

Půjdeš i na Černobyl? Slyšel jsem, že je tam poslední dobou krásně.

[Aiwendill]

Černobyľ je na severe, pri hraniciach s Bieloruskom. Ja idem na juh. Odessa, Cherson, Jalta, Bachčisaraj a tak podobne. Možno pošlem aj fotky, teda ak ma nechytia a nezavrú námorníci z Sevastopoľskej námornej základne...

pondělí

[Aiwendill]

Ahojte,
ako som už písal, tak odchádzam na dovolenku a nasledujúce dva týždne nepridám ďalšie diely. Pridávam teda znovu dve kapitoly naraz, aby ste mali dušu na mieste a priveľmi za mnou nesmútili, kým si ja budem užívať na čiernomorskom pobreží...

Kapitola 56. – Cesta naspäť

V priebehu nasledujúcich dvanástich hodín bol letový plán na spiatočnú cestu pripravený. Anna však pred odletom prikázala replikátorom dodatočne skontrolovať upevnenie oboch lodí k mestu a aj k sebe navzájom. Odlet sa tak zdržal o celý deň, počas ktorého replikátori prekontrolovali všetky časti konštrukcie pripájajúcej Destiny k doku na Lorardiane, ako aj dok samotný. Všetko vyzeralo v úplnom poriadku a tak nakoniec vydala rozkaz k odletu.
Replikátori začali nabíjať inerciálne tlmiče mesta, ktoré sa chystalo skočiť do hyperpriestoru. Skupiny replikátorov na mostíku Destiny a v kontrolných centrách oboch lodí nabíjali inerciálne tlmiče oboch lodí. Bolo totiž reálne nebezpečenstvo, že inerciálne tlmiče mesta nezvládnu námahu spôsobenú pripojenými loďami a to aj napriek tomu, že boli značne predimenzované. Anna preto rozhodla, aby replikátori nabili aj inerciálne tlmiče na lodiach a tak odľahčili tie mestské a minimalizovali možné škody spôsobené vstupom do hyperpriestoru, napríklad odtrhnuté vedenia a zničené vybavenie miestností na Destiny a sádzacej lodi.
Nakoniec bola celá iniciačná procedúra hyperpriestorového skoku a replikátori jemne aktivovali medzigalaktický pohon. Mohutné hyperpriestorové motory mesta sa rozžiarili a Lorardian, Destiny a sádzacia loď skočili v záblesku pseudopohybu do subpriestoru. Vektor bol nastavený k planéte, kde sa nachádzal havarovaný raketoplán. Tam mala byť prvá zastávka.
Let na miesto určenia trval niečo vyše dňa. Výkonné motory Lorardianu, posilnené dvomi desiatkami modulov ZPM, hnali mesto aj lode hyperpriestorom rýchlosťou oveľa vyššou, ako by si ktokoľvek trúfol vôbec predstaviť. Destiny tento úsek trval pekných pár rokov. Bolo v tom však aj značné nebezpečenstvo a Anna o tom vedela. Najmenšia fluktuácia energie v niektorom z modulov zapojených do pohonného systému mesta, ktorá by nebola primerane kompenzovaná, mohla spôsobiť obrovskú katastrofu. Anna si so sebakritickou iróniou raz priznala, že ten výbuch by bolo možno vidieť aj zo Zeme. Replikátori však dávali starostlivý pozor na motory mesta aj na jednotlivé energetické moduly a tak bolo riziko na značne nižšej úrovni.
Na druhý deň, neskoro večer mestského času, sa mesto s obomi pripojenými loďami vynorilo z hyperpriestoru na orbite dotyčnej planéty. Anna vyslala na planétu osem Jumperov z mestskej letky a tie sa po niekoľkých hodinách vrátili. Na lanách za sebou pomaly vliekli poškodený raketoplán. Opatrne ho spustili na pristávaciu plošinu na východnom móle mesta a potom zamierili do hangáru.
Na veľmi poškodenom raketopláne začali pracovať desiatky replikátorov, aby ho zreštaurovali do pôvodnej výrobnej kondície. Ďalšie desiatky replikátorov pripravovali mesto na odlet, vypočítavali optimálny letový vektor, vymieňali vybité moduly ZPM a podobne. Anna s Rushom sa rozhodli za ten čas odletieť na povrch planéty. Doktor Rush totiž chcel navštíviť hrob seržanta Rileyho, ktorého smrť zavinil, keď sa mu podarilo odomknúť ovládanie Destiny.
Vtedy zastavil s loďou na orbite planéty, ktorá mala zasypanú hviezdnu bránu, Riley s ďalšími sa vybrali dole na raketopláne, ktorý však cestou prišiel o energiu a havaroval. Viacerí vtedy boli vážne zranení a Riley zomrel. Rush kvôli tomu cítil výčitky svedomia a chcel navštíviť jeho hrob na povrchu planéty. Tesne pred nastúpením do jedného z Jumperov navrhol ešte Anne jednu vec a ona to okamžite schválila. Replikátori tak naložili do zadnej časti Jumperu niekoľko vecí, ktoré boli k tomu potrebné.
Len Jumperom na planétu bol trochu divoký. Atmosférické turbulencie hádzali Jumperom zo strany na stranu a všetci vnútri sa museli poriadne držať. Pristátie však bolo veľmi jemné a posádka a pasažieri Jumperu nepocítili ani najmenší náraz, keď malé plavidlo pristálo na kameňoch neďaleko hrobu.
Rush dlhú chvíľu ticho stál pri hrobe a hľadel na jednoduchý kríž a kôpku kameňov. Potom kývol replikátorom a tí začali opatrne odhadzovať kamene a hlinu z hrobu. Nakoniec sa ukázala stará vojenská stanová plachta, do ktorej bolo zavinuté telo. Šíril sa z nej zápach rozkladajúcej sa mŕtvoly. Replikátori dvihli plachtu a položili ju do veľkej kovovej rakvy, ktorú hermeticky uzavreli a naložili naspäť do Jumperu.
Anna, ktorá to sledovala zo vzdialenosti niekoľkých metrov, prikročila bližšie a položila Rushovi ruku na plece. Keď ho jemne otočila k sebe, zbadala, že mu po tvári steká jedna jediná slza. Ticho povedala: „Poplačte si. Pomáha to. Ľahšie sa potom cez to prenesiete...“ Pozrel sa na ňu a v tvári sa mu zračila tichá bolesť. Prikývol a ona ticho dodala: „Vezmeme ho na Zem. Jeho rodine. Ak chcete, tak môžem vyhľadať v databáze Destiny planéty, na ktorých ste pochovali ostatných mŕtvych členov Expedície a vyzdvihneme ich telá. Čo vy na to?“ Hodnú chvíľu mlčal a hľadel na vyprázdnený hrob. Potom prikývol: „Áno. Vezmime ich, nech odpočívajú v rodnej zemi...“ Hlavou sa mu v tej chvíli preháňali spomienky na dávno mŕtvych členov Expedície Destiny – senátora Armstronga, vojaka Riversa, doktora Cainea a osadníkov z planéty, ktorú pomenovali ako Eden, a ktorí tam zahynuli, ale aj na všetkých ostatných z posádky Destiny, ktorí zahynuli počas preletu neznámymi galaxiami. Nastúpili teda do Jumperu a vrátili sa do mesta, ktoré čakalo na orbite.
Rush ihneď po prílete identifikoval planéty, na ktorých boli pochovaní zosnulí členovia Expedície. V dvoch prípadoch to znamenalo krátky skok opačným smerom, akým chceli doteraz letieť. To však Anne nevadilo. Jeden deň hore-dole v tejto dlhotrvajúcej misii nič neznamenal. V priebehu nasledujúcich trinástich dní vyzdvihli telá ostatných sedemnástich nebožtíkov. Dokonca našli aj telá tých, ktorí ušli z púštnej planéty, na ktorej hľadali v prvých dňoch Expedície vápenec do vzduchových filtrov Destiny. V toxickej atmosfére neznámej planéty sa tam nachádzali dve telá doktorky Palmerovej a seržanta Curtisa. Ležali neďaleko hviezdnej brány a boli pozoruhodne zachovalé. Replikátori po analýze plynov v atmosfére a pôdy okolo brány určili, že to boli práve tieto dva vplyvy, ktoré umožnili takéto zachovanie tiel.
V jednom zo skladov na Lorardiane sa tak nachádzalo osemnásť kovových, hermeticky uzavretých truhiel s telami tak členov Expedície, tak aj členov inváznej jednotky Luciánskej aliancie. Každá truhla bola starostlivo označená, s čím Rushovi a Anne pomohla Ginn, ktorú spolu s doktormi Perryovou a Franklinom Anna síce nepustila do tajomstiev mestskej databázy, ale zato im umožnila využívať holografické rozhranie v meste. Rush tak mohol tráviť dlhé hodiny v holografickej miestnosti mesta a debatovať s holografickým zobrazením doktorky Perryovej ale aj doktora Franklina. Nakoniec sa však uchýlil do stázovej komory, odkiaľ mal priamy prístup do virtuálnej reality, kde mohol robiť s doktorkou Perryovou veci, po ktorých obaja túžili. Tak ostal po celú dobu cesty do Mliečnej cesty.
Nakoniec bola smutná povinnosť exhumácie tiel splnená a Lorardian sa spolu s obomi pripojenými loďami začal pripravovať na štyri dlhé hyperpriestorové skoky naprieč niekoľkými stovkami galaxií až k miestu, kde sa mali nachádzať tri antické superlode, na ktoré Anna vysadila mnoho svojich replikátorov, aby ich opravili a dostali na Telerush Var. Poznala síce úžasné možnosti replikátorov, ale pochybovala, či dokázali za ten čas opraviť všetky tri lode. Možno budú v čase jej príletu ešte stále na mieste a budú opravovať jednotlivé lode. To by sa jej hodilo, lebo v skladoch Lorardianu bolo ešte množstvo nevyužitého materiálu, ktorý považovala za zbytočné voziť naspäť na Telerush Var.
Keď bolo všetko dôkladne a starostlivo pripravené, Anna kývla jednému z replikátorov a jeho ruky sa roztancovali na kryštálových doštičkách terminálu. Mesto sa naplnilo hučaním motorov a po chvíli v záblesku pseudopohybu vstúpilo do hyperpriestoru. Trasa bola nastavená tak, aby sa mesto vracalo rovnakou trasou, akou do týchto vzdialených končín priletelo. Malo to svoje výhody, ako objasnila Anna Rushovi. Tou hlavnou bola preskúmaná letová trasa. Mesto sa tak mohlo vyhnúť nepredvídaným astronomickým objektom a situáciám. Druhou výhodou bolo, že sa mohli po ceste kedykoľvek zastaviť a podľa potreby aktualizovať údaje o planétach a hviezdnych bránach na nich. Anna na to myslela a pri výpočtoch prikázala replikátorom, aby navrhli letovú trasu tak, aby sa miesta výmeny vybitých modulov ZPM za nové nachádzali v blízkosti planét s hviezdnou bránou. Aktualizačné protokoly hviezdnych brán umožňovali potom spresnenie mapy jednotlivých brán a prípadné rozšírenie databázy. Niežeby mestská databáza nebola najväčšou kolekciou informácií o známom vesmíre široko ďaleko, ale Anna mala rada zbieranie informácií. Jej trpezlivá povaha a pomerne veľký nedostatok práce spôsobili, že si vypestovala niekoľko koníčkov a medzi nimi zaberalo vysokú pozíciu zbieranie informácií, vedomostí a znalostí všetkého druhu.
Kvôli nižšej rýchlosti trval let aj s tromi prestávkami na výmenu energetických modulov plných deväť mesiacov. Keď si to Anna spočítala, otrávene sa zaškľabila. Cesta k Destiny zabrala Lorardianu šesť mesiacov čistého letového času. Aj tak to však bol úžasný výkon. Destiny trvala táto cesta šesťdesiat miliónov rokov a sádzacím lodiam ešte dlhšie...
Po deviatich mesiacoch letu sa teda mesto zastavilo na súradniciach, kde sa nachádzali tri gigantické bitevné lode. Keď sa mesto v záblesku pseudopohybu vynorilo z hyperpriestoru a replikátori silnými mestskými senzormi prehľadali okolitý vesmír, Anna zmätene hľadela na obrazovku a dumala, kam mohli lode zmiznúť. Žeby replikátori dokázali opraviť lode a odletieť do Mliečnej cesty? Táto otázka sa jej neodbytne prevaľovala v hlave. Skúsila však ešte jednu možnosť.
Otočila sa k replikátorom v kontrolnej miestnosti: „Prekalibrujte senzory a znovu určite našu polohu. Použite informácie z databázy z nášho prvého stretnutia s tými loďami! Chcem vedieť, či a o koľko sme sa odchýlili z kurzu!“ Replikátori okamžite vytiahli dané astrografické informácie z mestskej databázy a za ich pomoci začali nanovo kalibrovať mestské senzory. Tento proces im zabral niekoľko desiatok minút a využili pritom naplno výkonné mestské počítače.
Nakoniec sa jeden z nich otočil k Anne: „Nachádzame sa presne tam, kde sa nachádzať máme, madam! Naša pozícia je správna.“ Anna zamyslene pokývala hlavou: „Takže to už stihli opraviť a odleteli. Zaujímavé! Veľmi zaujímavé!“ Potom povedala replikátorovi: „Vypočítajte vektor na okraj sústavy Telerush Var! Keď to bude hotové, tak skočíme do hyperpriestoru. Ideme domov...“ Replikátor prikývol a vzdialil sa, aby vykonal jej rozkazy.
O tri týždne neskôr sa mesto vynorilo z hyperpriestoru na vonkajšom okraji Kuiperovho pásu sústavy Telerush Var. Anna si s úľavou vydýchla, keď medzi asteroidmi mestské senzory našli tri obrovské lode v tvare hrotu šípu. Keď si priblížila obraz na sklenenej obrazovke, zbadala, že lode sú ešte stále spojené a aktívna je len jedna z nich. Ďalšia loď v súlodí vyzerala pomerne dobre, avšak na jej povrchu bolo bádať isté poškodenie. Tretia, teda posledná loď vyzerala zúbožene. Mnoho častí z jej trupu chýbalo a posádka aktívnej lode ich použila na opravu vlastnej lode.
Senzory však ukázali aj inú loď, či skôr jej zvyšky. Keď si Anna priblížila obraz, zhrozila sa. Na orbite druhej planéty sústavy – veľkého tyrkysovo sfarbeného plynného obra – sa vznášali kusy vraku pozemského krížnika triedy 304.
Anne okamžite napadli tri otázky: Ktorá z pozemských lodí to je? Čo tu hľadala? A ako sa, sakra, dostala tak ďaleko? Z okraja sústavy na orbitu druhej planéty to bol poriadny kus cesty lemovaný tromi desiatkami veľkých bojových satelitov, palebnými postaveniami na mesiacoch druhej planéty a pomedzi to rozosiatymi miliónmi mín s čidlami detekujúcimi akúkoľvek známku energie.
Odvysielala na prvú planétu sústavy, kde bola jej domovská základňa, potrebné kódy a o chvíľu sa usmiala na obrazovku, kde vyskočila správa o potvrdení deaktivácie obranných systémov. Potom sa otočila k jednému z replikátorov: „Spojte sa so základňou! Prikazujem, aby Somnia a Pius okamžite odštartovali a dostavili sa sem. Nech pozbierajú trosky tej pozemskej lode a dovezú ich naspäť na základňu! Keď budú zbierať tie trosky, tak nech sú mimoriadne dôkladní a opatrní. Pozornosť nech venujú mŕtvolám členov posádky. Nech ich uložia osobitne, niekam do mrazničky alebo do silového poľa, aby sa telá nerozkladali.“ Potom sa zamyslela a rozkázala: „Astergladium, Asterscutus a Asterpillus budeme musieť opraviť na orbite. Odkážte ich posádkam, nech zaparkujú na stacionárnej obežnej dráhe planéty so základňou a tam vyčkajú na ďalšie príkazy!“ Potom dodala: „A teraz nás dostaňte na základňu. Podsvetelné motory naplno vpred! Vektor: Orbita prvej planéty! Pripraviť následné pristátie na základni!“ Potom si však na niečo spomenula: „Nie, to nie. Destiny by nemusela zvládnuť vstup do atmosféry. Musíme ju odpojiť už na orbite. A potom pripraviť miesto, kde ju budeme môcť zakotviť...“
Obrovské motory mesta sa znovu rozžiarili a mesto sa vydalo na orbitu prvej planéty. S odstupom niekoľkých minút ho nasledovali tri superlode, ktoré boli ešte stále spojené dokopy. Anna so zmiešanými pocitmi sledovala druhú z dvoch planét sústavy. Bol to tyrkysovo modrý plynný obor s priemerom dvakrát väčším ako Jupiter, okolo ktorého sa rojili tri tucty väčších či menších mesiacov, na ktorých boli vybudované desiatky palebných postavení vonkajších obranných systémov systému Telerush Var.
Okolo tejto planéty prelietavala v minulosti tak často. Skoro pri každej ceste zo základne musela zahŕňať do svojich výpočtov aj druhú planétu systému a jej veľké gravitačné pole. Teraz sa vracala z viac ako dvojročnej cesty do vzdialených galaxií a pri pohľade na obrovskú planétu sa v nej miesila radosť z toho, že už je takmer doma, s únavou z nesmierne dlhej cesty. Tešila sa na oddych, ktorý si vychutná hneď potom, čo zariadi štyri najnutnejšie problémy, ktoré sa týkali opráv Destiny a sádzacej lode, opráv troch superlodí, kontroly motorov Lorardianu, ktoré pracovali po mnoho mesiacov na násobky svojho nominálneho výkonu a v neposlednom rade vytvorenia nových biologických tiel pre tri osoby, ktorých vedomia boli uchovávané v databáze získanej z Destiny.
Anna sa usmiala, keď si spomenula na databázu Destiny. Predtým mala na Lorardiane databázu, ktorá obsahovala informácie z Atlantídy, Ascanidy a samotného Lorardianu. K tomu tam boli aj informácie zo zrušených základní na Zemi a zo základní na Gerale Prolinas a Telerush Var. Bol to obrovský súbor vedomostí a keď k tomu pridala aj databázu z lode Astergladium, tak to bol jedinečný súbor informácií, ktorého veľkosť bola pozoruhodná aj na Antické pomery. Stále to však bolo nič proti pokladu, ktorý v sebe ukrývala Destiny a sádzacie lode. Po desiatky miliónov rokov trpezlivo zbierané informácie o celých galaxiách, o jednotlivých hviezdnych systémoch a ich planétach, mapa obrovskej siete hviezdnych brán, tento súbor informácií mnohonásobne prevyšoval čokoľvek, čo Antikovia, Asgardi, Furlingovia, Noxovia alebo iné rasy v známom vesmíre vytvorili a zozbierali. V databázových kryštáloch Lorardianu sa tak nachádzal skutočný poklad, ktorý Anna privážala zo svojej výpravy za Destiny.
Keď sa pred ňou vynorila prvá planéta systému, na ktorej bola jej základňa, od dojatia sa takmer rozplakala. Konečne bola doma. Lorardian zastavil na orbite a Anna nariadila replikátorom, aby s mestom udržiavali stacionárnu obežnú dráhu nad základňou a keď sa tak stalo, prikázala, aby začali s demontážou pavučinovej konštrukcie, ktorá spájala mesto s Destiny, ako aj Destiny a sádzaciu loď. Nemohla totiž s mestom pristáť, kým k nemu budú obidve lode pripojené. Teda pristáť by mohla, ale malo by to fatálne následky, ako pre mesto, tak aj pre obidve lode.
Replikátori sa okamžite pustili do demontážnych prác na konštrukcii a Anna vyslala rozkaz pre Astergladium. Posádka mala zaparkovať súlodie na stabilnej obežnej dráhe planéty a čakať na ďalšie príkazy. Sama sa potom vybrala z kontrolnej miestnosti mesta hore po schodoch do hangáru Jumperov. Sprevádzal ju jeden replikátor, ktorý niesol krabicu s jej osobnými vecami, ktoré si zbalila už pred niekoľkými hodinami. O niekoľko minút už sedela v jednom z Jumperov a smerovala na povrch planéty, kde sa nachádzal jej domov – základňa Telerush Var.

Kapitola 57. – Konečne doma!

O dvadsať minút neskôr Jumper pristál v hlavnom hangári Jumperov na základni. Anna poslala replikátora, aby odniesol debnu s jej vecami do jej apartmánu a sama sa vybrala do veliteľského centra. Vybrala si cestu z hangáru do velína základne, ktorá viedla cez terasy a otvorené priestranstvá. Počas chôdze s rozkošou vdychovala vzduch presýtený vôňou tisícok ihličnatých stromov, tunajšej odrody cédru a užívala si slnečný svit. To jej počas posledných dvoch rokov chýbalo najviac. Slnečný svit.
Keď sa pred ňou otvorili mohutné pancierové dvere veliteľského centra a ona vstúpila do miestnosti, s nostalgiou pohliadla na počítačové konzoly a terminály, na ktorých pracovali replikátori. Všetko bolo na rovnakom mieste a vyzeralo to, akoby bola odišla včera a nie pred viac ako dvoma rokmi.
V strede miestnosti bolo riadiace kreslo, v ktorom sedel nehybný replikátor. Pristúpila k nemu: „Pripravte mi hlásenie o tom, čo sa tu dialo počas doby, kým som bola preč! Práce vykonané na demontáži starých a stavbe nových lodí, odkazy a správy, ak nejaké prišli z Atlantídy alebo odinakiaľ a kompletný služobný denník počas celej doby. Tiež ma zaujíma tá bitka s pozemskými loďami! Chcem podrobný senzorický záznam z celej bitky. Pošlite mi to do môjho apartmánu.“ Chcela sa otočiť na odchod, ale potom si to rozmyslela a venovala svoju pozornosť ešte raz replikátorovi v ovládacom kresle: „Zapnite senzory základne naplno a ukážte mi aktuálnu taktickú situáciu v galaxii!“
Replikátor sa nepohol, ale po chvíli sa nad ním rozžiarila hviezdna mapa celej galaxie Mliečna cesta a na nej stovky a tisíce hviezdnych systémov s rôznymi značkami. Anna sa na to dlhú chvíľu dívala a potom požiadala: „Odfiltrujte z toho neobývané systémy a systémy, kde sa nenachádzajú žiadne lode!“ Obraz sa zmenil a z mapy galaxie ubudla drvivá väčšina hviezd. Ostalo ich len niekoľko stoviek. Anna sa zadívala na mapu a pozorovala aktuálne dianie v galaxii. Potom na jej požiadanie replikátor ukázal aktuálnu situáciu na Zemi. Keď sa ukázal obraz Slnečnej sústavy a potom samostatná Zem, Anna otvorila prekvapením ústa. Na orbite parkovali dva ťažké krížniky triedy 305 a desať ľahkých krížnikov triedy 304. Zem očividne dokázala stavať ďalšie a ďalšie lode napriek stratám, ktoré spôsobila úspešná rebélia na Atlantíde, keď päť 304iek dezertovalo k vzbúrencom. Trosky ďalšej lode zasa práve nakladali do trupu veľkokapacitnej transportnej lode na okraji tejto sústavy.
Keď sa vynadívala na mapu, vybrala sa po schodoch nahor do svojho apartmánu. Ten zaberal celé najvyššie poschodie veliteľskej veže a Anna si ho naprojektovala podľa svojich predstáv. Tvorilo ho veľké osemuholníkové átrium, okolo ktorého bol veniec miestností a tie zasa obklopovala vonkajšia terasa. Na streche bola pristávacia platforma pre Annin admirálsky čln a ďalší Jumper, ktorým sa väčšinou presúvala po základni alebo planéte.
Keď vyšliapala hore schodmi a dostala sa do átria, našla debnu so svojimi vecami položenú pri dverách do šatníka. Vydala sa k nej a otvorila ju. Vyhádzala z nej špinavé šatstvo, ktoré nahádzala na jednu kopu. Neskôr to dá replikátorom vyčistiť. Vybalila ostatné veci a uložila ich do príslušných miestností – hygienické potreby do kúpeľne, knihy do knižnice a podobne.
Vzala kôpku čistých vecí, ktoré počas dlhej cesty k Destiny nepoužila, a zaniesla ich do šatníka. Keď otvorila skriňu a chcela do nej zavesiť vešiak s kombinézou, zbadala zavesenú slávnostnú uniformu Vesmírneho vojska Ruskej federácie. Vybrala ju a pocítila slabý zápach. Potom si uvedomila, že túto uniformu mala na sebe naposledy na rokovaní Šanghajského paktu a odvtedy nebola čistená. Dotkla sa preto malej antickej vysielačky, ktorú mala pripevnenú na zápästí, a prikázala, aby sa k nej dostavil jeden replikátor. Tomu potom zverila uniformu a aj všetko špinavé šatstvo v átriu, aby to vyčistil. Keby to záležalo na nej, tak by to jednoducho dematerializovala v syntetizéroch a zo skladov základne by si vzala nové oblečenie. S ruskou uniformou však takto nakladať nemohla a preto minimálne ju musela nechať vyčistiť. Popritom môže replikátor vyčistiť aj ostatné šatstvo.
Po vybavení týchto drobných záležitostí sa prezliekla do pohodlného bavlneného oblečenia a vybrala sa do svojej pracovne. Sadla si do pohodlného koženého kresla a pohliadla na veľký kovový stôl s plochou pokrytou jemnými rytinami. Do stola bol zabudovaný počítačový terminál napojený na databázu základne. Vysunula priehľadnú obrazovku a zbadala, že na nej bliká nejaké oznámenie. Klikla naňho a zistila, že je to hlásenie, ktoré si vyžiadala dole vo veliteľskej miestnosti základne.
Začítala sa do záznamov. Replikátori podľa nich úplne rozobrali trosky lodí Goraltus a Brolonarth, ktoré pritiahla z Pegasu a z ich trosiek a z materiálu na základni postavili nové lode. To súhlasilo. So stavbou sa začalo dávno predtým, než odišla. Plynule prešla k súpisu materiálu na základni a zamračila sa. Na stavbu oboch nových ťažkých krížnikov bolo použitého viac materiálu, ako predpokladala. Skladiská na základni boli naplnené na šesťdesiat percent svojej kapacity. To až tak nevadilo. Spolu s materiálom, ktorý bol v skladoch Lorardianu, mala dosť materiálu na postavenie ďalšieho ťažkého krížnika. Problémom však bolo, že v skladoch bolo pomerne málo neutrónia. Základnej suroviny na výrobu nanitov.
Poznačila si do notesu, že bude musieť zorganizovať banskú výpravu za zásobami neutrónia a trínia. Potom sa znovu vrátila k hláseniu. Po niekoľkých riadkoch zistila, že v skladoch je nedostatok aj ďalších surovín. Nebolo to síce kritické, ale ak chcela nechať opraviť Destiny, sádzaciu loď a najmä tri gigantické bitevné lode na orbite, tak to bude značný problém. Spravila si ďalšiu poznámku do notesu a pokračovala služobným denníkom. Replikátori našťastie pri tvorbe hlásenia odfiltrovali dni, keď sa nič závažné nedialo a tak nemusela namáhavo čítať viac ako dva roky zápisov v denníku. Scvrklo sa to na nejakých osem strán.
Jeden kontakt z Atlantídy, kde admirál Forlin oznamoval prijatie jej odkazu a želal jej veľa šťastia na ceste. Podľa dátumu bola vtedy už niekoľko dní preč z Mliečnej cesty. Sedemnásť zaznamenaných príletov pozemských krížnikov, vždy na okraj sústavy. Podľa senzorov základne pozemské krížniky zotrvali vždy niekoľko hodín na vonkajšom okraji Kuiperovho pásu a monitorovali dianie v sústave. Jediný pokus o preniknutie do sústavy skončil tragicky. ESS Icarus bol zničený keď narazil na míny. Časť posádky sa stihla evakuovať, časť zahynula.
Zaujal ju záznam o tom, že raz na okraj sústavy prileteli Noxovia. V hlásení bol prepis správy, ktorú odvysielali na základňu. Bola to správa o činnosti, ktorú vykonali v prospech osadníkov, ktorých im zverila do starostlivosti v rámci Aliancie štyroch rás. Prečítala si dané informácie a usmiala sa. Potom sa venovala ďalším veciam.
Trvalo jej hodinu, kým sa prelúskala celým hlásením. Na konci mala v notese popísanú celú jednu stranu poznámkami o tom, čo musí nutne vybaviť v najbližších dňoch. Pozrela sa na hodiny na stene a usúdila, že je čas na večeru. Vďaka tomu, že mala čas na všetkých lodiach zosynchronizovaný s časom na základni, nemala problém s aklimatizáciou. Zasunula preto obrazovku do stolu a deaktivovala terminál. Notes si strčila do vrecka a vydala sa do jedálne, kde si v syntetizéri naprogramovala kyslú kapustovú polievku, ktorú v Rusku volali „šči“ a pirohy plnené mletým bravčovým mäsom.
Po obede sa vrátila do veliteľského centra základne a začala riešiť nahromadené problémy. Prikázala replikátorom, aby znovu prerobili ľahké krížniky Dvesugard a Malus na ťažobné lode, čo spočívalo v tom, že sňali časť výzbroje a na jej miesto nainštalovali vrtné súpravy. Loď potom mohla pristáť na povrchu planétky či asteroidu a začať ťažiť. O odvoz rudy sa mali starať veľkokapacitné transportné lode Pius a Talus.
Nechala v databáze vyhľadať informácie o ložiskách potrebných kovov na planétach a asteroidoch v okolitých sústavách a po chvíľke vybrala jednu, vzdialenú sedem svetelných rokov, kde boli veľké ložiská niekoľkých potrebných kovových rúd. Po úpravách oboch ľahkých krížnikov a po tom, čo sa Pius vráti z okraja sústavy, kde spolu so Somniou zbieral pozostatky ESS Icarus, poletia všetky štyri určené lode spolu s ozbrojenou eskortou – ťažkými krížnikmi Tria, Adurant, Macsen a Cernum – do danej lokality ťažiť tak potrebné rudy.
Odškrtla si v notese, že jeden problém je vybavený a venovala sa ďalšiemu. Prikázala replikátorom, aby po tom, čo bude Destiny oddelená od Lorardianu, teleportovali Destiny spojenú so sádzacou loďou do jedného z hangárov na základni, kde sa neskôr podrobia opravám. Zatiaľ nech začnú pripravovať daný hangár na prijatie oboch lodí. Bolo potrebné vybudovať silné podpery, ktoré udržia obidve lode vo vodorovnej polohe a v rovnováhe. Stavebné čaty replikátorov sa okamžite pustili do úprav jedného z hangárov pre ľahké krížniky.
Ďalším problémom boli tri superlode, ktoré ešte stále vyčkávali na orbite na jej rozkazy a boli spojené dokopy. Po krátkej analýze problému replikátori navrhli, aby bola loď Astergladium odpojená od ostatných dvoch. Táto loď totiž bola v najzachovalejšom stave a časť opráv na nej už replikátori uskutočnili počas predchádzajúcich dvoch rokov.
Anna sa zamyslela a potom prikývla. Vyslala všetky opravárske a zásobovacie lode zo základne, aby začali s opravami prvej superlode. Tentokrát sa už nemali kanibalizovať diely z ostatných dvoch lodí, ale mali byť vyrobené úplne nové súčiastky a kusy trupu, ktoré mali doplniť chýbajúce časti. Na opravy bolo potrebné obrovské množstvo materiálu a práve preto Anna vyslala svoje lode naťažiť ďalší materiál. Kým sa vrátia naspäť s prvou várkou kovových rúd, bude musieť používať materiál zo skladov Lorardianu a základne.
Popri opravách bude na Astergladiu prebiehať aj modernizácia. Celá senzorická sústava bude nahradená novou a modernejšou, staré laserové, pulzné, plazmové a iontové kanóny budú nahradené novšími typmi a celá kolekcia bude doplnená magnetickými kanónmi, ktorých plány našla Anna pred niekoľkými rokmi na krížniku Parastus. Samozrejmosťou bude kompletná výmena energetických a dátových vedení na celej lodi.
Chvíľu uvažovala, či modernizovať aj motory lode, ale nakoniec sa ich rozhodla ponechať tak ako boli. Boli rovnako výkonné ako motory Lorardianu, takže ich veľmi nemala na čo modernizovať. Prejdú však dôkladnou kontrolou a opravami. Na konci opráv a modernizácie dostane loď aj kompletnú kolekciu stíhačiek, opravárenských a zásobovacích lodí, Jumperov a podobných malých plavidiel. Zvyšné dve lode prejdú opravami neskôr.
Keď skončila vydávanie rozkazov, vrátila sa do svojho apartmánu a vyzliekla sa donaha. Potom sa natiahla na jedno z ležadiel na terase obklopujúcej dookola celý jej apartmán. Tak veľmi jej chýbalo sladké ničnerobenie, ktorému sa mohla venovať tu na základni. Vystavovať nádherné krivky svojho nahého tela slnečným lúčom a pomaly naberať bronzové sfarbenie pokožky. Tunajšia hviezda mala oveľa slabšie vyžarovanie v UV oblasti a tak aj jej pokožke väčšinou trvalo omnoho dlhšie ako na Zemi, kým sa opálila.
Chvíľku sa zamyslela nad tým, čo by povedali ostatní, keby ju videli. Nebola nudistka ani exhibicionistka. Replikátori plnili jej príkazy a nič iné ich nezaujímalo. Nemali žiadne sexuálne pocity a tak sa nemusela obávať slintavých pohľadov. Jediný živý človek široko ďaleko bol okrem nej len doktor Rush a ten bol uzatvorený v jednej zo stázových komôr Lorardianu, kde si vo virtuálnej realite užíval sladké chvíľky s doktorkou Perryovou.
Počas toho, ako oddychovala na terase a opaľovala sa, jej prišlo na myseľ, že by bolo vhodné spojiť sa znovu s Forlinom a oznámiť mu, že už je naspäť doma. A tiež by bolo vhodné podať správu ostatným Antikom, ktorí žili na planéte Arda. Pri myšlienke na Forlina sa vzrušila. Chýbal jej. Veľmi jej chýbal. Nielen ako verný dôstojník a priateľ, ale aj ako muž. Zatiaľ sa s ním vyspala len raz, ale pri tej spomienke sa v nej znovu objavovali pocity, ktoré doteraz veľmi starostlivo zaháňala niekam do úzadia.
Rozhodla sa, že to vybaví čím skôr. Vstala z ležadla a obliekla si snehobiely hodvábny župan s vyšitými kvetmi. Potom sa vybrala do veliteľského centra základne, kde nariadila replikátorom, aby uskutočnili diaľkové spojenie s Atlantídou. O niekoľko minút jej oznámili, že spojenie je pripravené a ona kývla: „Na obrazovku.“ Po chvíli sa jedna zo sklenených obrazoviek rozžiarila a objavila sa na nej tvár admirála Forlinafalca. Vyzeral strhane a unavene. Keď zbadal Annu, na tvári sa mu objavilo prekvapenie a náznak záujmu: „Zdravím vás, admirálka. Ako vidím, tak ste sa konečne vrátili z výpravy za Destiny. Ako bolo?“ Anna sa usmiala a odpovedala: „Zdravím vás, admirál. Priletela som len pred zopár hodinami a akurát som vybalila svoje veci. Ako bolo? Nuž, je to na dlhé rozprávanie. Videla som mnoho zaujímavých vecí. Doktor Rush mi vtedy, pred odletom, poslal kompletné informácie o trase, ktorú Destiny absolvovala, takže som bola schopná vystopovať všetky sádzacie lode. Opravila som ich a vyslala na ďalšiu cestu. Budú ďalej skúmať planéty a klásť hviezdne brány. Informácie budú posielať sem na Telerush Var. Našla som Destiny a po zrelej úvahe som sa rozhodla ukončiť jej misiu. Pritiahla som ju sem na základňu spolu s jednou sádzacou loďou. Čoskoro začnú ich opravy. Plánujem z nich spraviť muzeálne lode.“
Forlin počúval jej slová a prikyvoval. Potom sa opýtal: „Bolo to nevyhnutné? Ukončiť misiu Destiny?“ Anna si vzdychla: „Musela som. Podľa astrografických informácií bola Destiny na úplnom okraji superclusteru Panny. Pred ňou bolo niekoľko stoviek miliónov svetelných rokov prázdnoty, ktorú nemala šancu prekonať. Neviem, či by bolo vôbec možné to prekonať. Mala som tam so sebou Lorardian s motormi nadopovanými desiatkami modulov ZPM a predsa si myslím, že by to nezvládol ani on. A Destiny je ešte stále v dezolátnom stave. Odhadujem, že jej generálna oprava zaberie niekoľko mesiacov...“ Forlin prikývol: „Dobre, akceptujem to. Bolo to tvoje rozhodnutie. Neskôr by som si tie lode rád prezrel. Vieš predsa, že boli legendárne...“ Anna sa na to zasmiala: „Legendárne boli, to je pravda. Po ceste som však našla ešte ďalšie legendy.“
Forlin spozornel a ona pokračovala: „Objavila som Astergladium, Asterscutus a Asterpillus. Tie tri superlode, ktoré nechal postaviť ríšsky admirál Macsen. Podarilo sa mi ich dopraviť sem na základňu a momentálne sa začínajú opravy Astergladia.“ To Forlinovi vyrazilo dych. Tri elitné bitevné lode, pýcha Antickej floty v časoch pred výstavbou mestských lodí, boli považované za navždy stratené.
Anna však pokračovala: „Na Astergladiu som našla dátový archív, ktorý nechal vytvoriť ríšsky admirál Drakonis počas prvej občianskej vojny, a ktorý bol potom starostlivo opatrovaný a aktualizovaný až do zmiznutia všetkých troch lodí. Moji replikátori ho práve teraz kopírujú do databázy základne. Keď k tomu pridám aj databázu z Destiny a z ľudskej kolónie na Novuse, tak sa mi zdá, že budem mať na Telerush Var najväčšiu kolekciu znalostí a vedomostí v celom známom vesmíre.“ Forlin uznanlivo pokýval hlavou: „Takže sa celá tá výprava nakoniec oplatila.“ Anna prikývla: „Áno, náklady sa vrátili mnohonásobne. Len samotná Destiny by za to stála. Keď k tomu pridám tie tri superlode a dátové archívy, tak je to hotový poklad.“
Na chvíľku sa odmlčala a potom sa opýtala: „Ale dosť už o mne. Ako bolo za tie dva roky v Pegase? Čo je nové na Atlantíde?“ Forlin si vzdychol: „Časy sú zlé. Wraithi síce pri tvojej predchádzajúcej ofenzíve utrpeli ťažké straty, ale potom spravili protiútok a vyhladili viacero planét, s ktorými sme mali priateľské styky. Na túto planétu sa presunuli hlavné sily tých nomádov –Cestovateľov a ich ľudia sa zmiešali s obyvateľstvom Atlantídy. Tiež sa sem presťahovali viaceré ďalšie rasy. Pred dvomi týždňami sa sem cez hviezdnu bránu stiahlo niekoľko desiatok tisíc Genii. Na ich planétu zaútočili wraithi a odhalili ich podzemné bunkre. Len Vďaka zásahu našich krížnikov a Cestovateľských lodí dokázali Genii evakuovať cez hviezdnu bránu všetkých, ktorí prežili počiatočný nápor.“ Na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval s nádychom trpkosti: „Atlantis je teraz jediným ostrovom bezpečia v tejto galaxii. Bolo by potrebné, aby si sem prišla osobne aj s celou flotilou, aby sa tu spravil aký taký poriadok...“
Anna si vzdychla. Ledva ukončila jednu kampaň, čaká ju druhá. Prikývla: „Dobre, urobím, čo sa bude dať. Vezmem všetky lode z flotily, ktoré budem môcť a prídem na pomoc. Budeš tam potrebovať Lorardian?“ Forlin sa zamyslel: „Na Atlantíde je teraz okolo štyridsaťtisíc obyvateľov. Zopár tisícok ešte zvládneme. A dosť veľa ľudí je aj na pevnine. Presunul som kvôli tomu Atlantídu bližšie k brehu, aby sme boli schopní účinnejšej obrany. Problémom je však, že nám dochádzajú malé lode. Pozemské krížniky prišli už o väčšinu stíhačiek triedy 302 a ostatné rasy ich nemajú. Ja tu mám už len zopár Jumperov a na mnoho letov na pevninu musím používať dokonca aj Sirtu, tú hliadkovú loď.“ Anna zovrela pery: „Dobre, pošlem ti cez hviezdnu bránu nejaké Jumpery. Koľko ich potrebuješ?“ Forlin odpovedal: „Mám už len štyri, takže čím viac tým lepšie.“ Anna prikývla: „Plný stav mesta je tridsať Jumperov, štyri opravné a dve zásobovacie lode. Opravné ani zásobovacie cez bránu neprejdú, tak ti pošlem aspoň tie Jumpery.“ Forlin rýchlo podotkol: „Môžeš poslať aj viac. Doplním nimi trochu stavy na krížnikoch.“ Anna prikývla: „Dobre. Po dva Jumpery na jeden krížnik, to znamená dokopy tridsaťšesť Jumperov na doplnenie stavov. Spojenie cez hviezdnu bránu uskutočním presne za dvadsaťštyri hodín. Stopni si to a buď pripravený zložiť ochranný štít brány.“ Admirál prikývol: „Rozumiem.“ Anna sa potom rozlúčila a deaktivovala spojenie.
Chvíľu premýšľala nad tým, čo všetko treba robiť. Potom sa otočila k replikátorovi sediacemu v ovládacom kresle: „Nové rozkazy! Zrušte konverziu Dvesugardu a Malusu na ťažobné lode a nasaďte naspäť výzbroj! Akonáhle bude Destiny odpojená od Lorardianu, nech mesto pristane na plošine vedľa základne! Nechajte na ňom len absolútne minimálnu posádku a zvyšok prerozdeľte tak, aby ste obsadili všetky lode! Do Pegasu nebudem so sebou brať Pius ani Talus, takže aj ich posádky použite na doplnenie posádok ostatných lodí! Doplňte zbraňový arzenál na všetkých lodiach a pripravte na Torden sedem modulov ZPM, na ťažké krížniky po päť a na ľahké po tri moduly! Odlet flotily sa uskutoční za presne za päť dní. Do tej doby preprogramujte obranné systémy základne tak, aby boli tie tri bitevné lode a Destiny so sádzacou loďou klasifikované ako naše vlastné lode a podľa toho sa k nim obrana správala. Po odlete flotily budete pokračovať v opravách Astergladia, avšak len za použitia materiálu zo skladov na základni a v meste! Máte to všetko zaznačené?“ Replikátor prikývol a ona pokračovala: „Teraz prednostne naložte na Torden dodatočných tridsaťšesť Jumperov, ktoré pôjdu zajtra hviezdnou bránou na Atlantídu! Potom spustite výrobné linky základne a začnite vyrábať stíhačky F-302 podľa plánov, ktoré sú v databáze! Vezmeme so sebou do Pegasu toľko, koľko ich bude v tej dobe vyrobených a naložených na lodiach!“ Na chvíľku sa zamyslela a potom si spomenula ešte na jednu vec: „Doktora Rusha nechajte zatiaľ v stázovej komore na Lorardiane. Po odlete flotily začnete pracovať na jednom menšom projekte. Vyrobíte normálne biologické ľudské tela pre tri osoby, ktorých vedomia sú uložené v databáze Lorardianu. Keď to bude hotové, tak prebudíte Rusha a všetkých štyroch odveziete k najbližšej hviezdnej bráne, odkiaľ pôjdu na Atlantídu alebo na Zem, keď sa tak rozhodnú. Pokiaľ viem, tak minimálne Eli Wallace bol medzi tými, ktorých som evakuovala na Atlantídu počas rebélie a Ginn ho bude chcieť vidieť...“ Chvíľku ešte vydávala rozkazy a potom sa vydala do svojho apartmánu, aby sa prezliekla do pohodlnej bavlnenej kombinézy, ktorú zvyčajne nosievala.

díky za díly
nenapsal jsi nahodou předtím tři díly když jsem to zatim začal číst 2 min po vložení na forum ?

Jinak si uží dovolenou (a nepřehánějto s tou vodkou z ethanolem)

[Aiwendill]

ano napísal, pretože som pôvodne chcel vydať tri kapitoly naraz, ale nepustil ma ten hajzlovský limit 60.000 znakov na jeden príspevok, takže nakoniec vyšli len dve. Ale aj tie sú dosť dlhé...

Hoď to po jednom postu. A jinak dobré!