Obsah fóra
Přihlásit se
Registrovat
Hledat
Kapitola 42. – Čierna brána sa otvára
O týždeň neskôr Anna pristala s obrovským mestom tesne vedľa svojej základne na planéte Telerush Var. Výkonné motory mesta, napriek dlhej nečinnosti, zvládli cestu medzi dvoma galaxiami v čase, na ktorý nemohla pomýšľať žiadna iná loď a to vrátane antických. Najväčšie problémy spôsobovalo Anne pristátie na planine, kde bol donedávna uskladnený stavebný materiál používaný na rozširovanie základne. Za výdatnej pomoci replikátorov, ktorí ju navádzali zo základne sa jej to však podarilo a pristála s mestom pomerne „mäkko“ a bez poškodení mesta, okolitej prírody, či susediacej základne.
Anna odovzdala replikátorom puzdra s kryštálmi databázy z Ascanis a oni skopírovali celú obrovskú databázu zničeného mesta do počítačov základne. Podobne začlenili do databázy základne aj kópiu databázy Atlantídy, ktorú jej na dvanástich veľkých kryštáloch odovzdal pred odletom z Pegasu admirál Forlin, a skopírovali aj databázu Lorardianu, ktorý ležal vedľa základne. Potom vydala „stavebným“ replikátorom príkaz, aby sa časť z nich presunula na okamžité opravy mesta. Výstavba vonkajších obranných línií základne a planéty sa tak značne spomalila, ale Anna to v priebehu nasledujúcich troch týždňov vyriešila tak, že vytvorila ďalšie dve stovky replikátorov, ktorí posilnili stavebné a výskumné práce.
Mesto Lorardian sa onedlho začalo dostávať do stavu, v akom bolo naposledy pred jedenásťtisíc rokmi, teda na začiatku vojny s wraithmi. Chodby, miestnosti, schodiská, terasy a ostatné priestory sa začínali skvieť čistotou, ktorú do nich vnášali hodiny usilovnej práce replikátorov. Občasné štrukturálne poškodenia boli napravené, rozbité okná a dvere zasklené a mechanizmy zabezpečujúce bežný chod mesta ako podpora života, osvetlenie, umelá gravitácia a ďalšie, začali znovu fungovať tak ako mali. Kontrolná miestnosť, laboratória a ďalšie miestnosti sa začínali plniť novučičkými terminálmi a v apartmánoch, obytných izbách ale aj chodbách sa začínali objavovať kusy nábytku a dekorácií.
Bol to však len začiatok práce. Mesto bol obrovský komplex a necelá stovka replikátorov postupovala napriek svojej výkonnosti pomerne pomaly. Anna im totiž vydala príkaz, aby postupovali dôkladne a kvalita odvedenej práce dostala prednosť pred kvantitou. Za tri týždne od príletu z Pegasu sa podarilo kompletne zrekonštruovať Centrálnu vežu mesta. Na opravy však čakalo nespočetne veľa iných sekcií a podľa odhadu potrvajú opravy celého mesta približne tri roky.
Anna priebežne sledovala obnovu Lorardianu, ale jej pozornosť bola rozdelená aj medzi ďalšie dva projekty – vývoj nového typu hviezdnej brány schopnej bezpečne vytočiť aj vzdialené siete brán a projektovanie obrany celého systému Telerush Var. To však bol beh na dlhú trať a Anna to vedela. Podľa doporučení zvýšila v priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov počet replikátorov na tritisíc osemsto, čo bol podľa nich samotných optimálny počet ako na rekonštrukciu Lorardianu, tak aj na stavbu ďalších obranných línií základne. Anna však pri tom počte strácala pocit samoty, na ktorý si zvykla počas rokov, ktoré strávila na základni predtým. Odjakživa bola skôr samotársky typ a to, že jej po základni a meste pobehovali takmer štyri tisícky osôb, hoci to boli replikátori a teda stroje, ju vôbec netešilo. Ba dokonca ju to dosť ubíjalo. Vedela však, že je to nutné zlo, ktoré musí podstúpiť, ak chce vykonať všetko, čo si zaumienila.
Vďaka poznatkom, ktoré boli v databázach troch antických miest, dokázali replikátori neuveriteľne zrýchliť výskum a vývoj nového typu hviezdnej brány. Štyri a pol mesiaca od príletu z Pegasu predstavili virtuálny model novej brány a Anna bola ohúrená technickými parametrami, ktoré brána mala. Po preskúmaní detailov projektu sa rozhodla, že kontakt s Destiny uskutoční z inej planéty. Jednak nechcela riskovať zbytočné problémy, ktoré mohli vyvstať pri prvom spustení brány a jednak to nepasovalo do obrannej stratégie jej základne.
Telerush Var totiž nemala vlastnú hviezdnu bránu a Anna tomu bola len rada. Lode z vesmíru dokázala ustrážiť lepšie a bola si istá, že ak by na tejto planéte bola brána, tak by sa tu už rojili americkí vojaci, ktorých by sem poslali z SGC.
Kým osem „vedeckých“ replikátorov začalo stavať a montovať hviezdnu bránu podľa virtuálneho modelu, Anna nechala Somniu naložiť stavebným materiálom a s niekoľkými „stavebnými“ replikátormi odletela na neobývanú planétu M41-H3C. Cesta jej trvala len niekoľko hodín, lebo planéta bola od Telerush Var vzdialená len niekoľko svetelných rokov.
Stavba maličkej základne na povrchu bola rýchla. Replikátori poskladali dielce, vybavili základňu potrebným vybavením a v priebehu necelých dvoch dní bola základňa hotová. O dva týždne bola hviezdna brána nového typu hotová a Anna si ju so záľubou prezerala počas transportu na malú základňu. Bola čierna ako obsidián a chevrony mali tyrkysovú farbu. Podobne aj symboly na bráne boli tyrkysové, ale to zatiaľ nevidela. Symboly sa mali rozsvecovať počas vytáčania rovnako ako na bránach v sieti galaxie Pegasus. Čierna brána vyzerala hrozivo a zapadala do interiéru malej základe. Ten bol rovnako pochmúrny, čierny a zelený, ale to Annu netrápilo. Mala iba jeden účel – kontakt s Destiny. Po skončení tejto operácie bude základňa zase rozobratá.
Nainštalovanie brány a jej kalibrovanie zabralo niekoľko dní ale nakoniec bola pripravená uskutočniť kontakt s Destiny, ktorá pokojne letela o miliardu svetelných rokov ďalej.
Anna nasadla na Somniu a odletela k Zemi. Tam prílet antického krížnika vyvolal rozruch na orbite, pretože Anna nebola na Zemi už rok. Aj to sa tam naposledy zastavila len tak narýchlo, aby vylodila posádku Tordenu.
Keď sa ľahký krížnik vynoril z hyperpriestoru, všetky lode pozemskej flotily sa okamžite preskupili do obrannej formácie. Anna si prezrela pozemskú flotilu a zistila, že za posledný rok nedostala žiadny prírastok. Bola si však istá, že na povrchu, v utajených lodeniciach budujú nové lode.
Zapla komunikačný kanál a nasmerovala anténu na SGC. Po chvíli sa na obrazovke objavila tvár muža v stredného veku. Anna si neurčito uvedomila, že ho pozná. Po chvíľke si spomenula. Bol to Evan Lorne, ktorý istý čas slúžil v SGC a potom na Atlantíde. Zjavne ho povýšili, pretože na jeho pleciach viedla dištinkcie brigádneho generála, a dostal velenie v SGC.
Lorne sa na ňu sucho díval a očakával, čo povie. Predstavila sa: „Tu je doktorka Anna Kornilovová na palube antického krížnika Somnia!“ Kývol jej na pozdrav a opýtal sa: „Čo pre vás môžme urobiť, doktorka?“ Nevedela, či Lorne vie o návšteve Carterovej na Telerush Var pred rokom a tak vysvetlila svoju prítomnosť na Zemi: „Pred rokom ma generálka Carterová požiadala o technickú pomoc pri jednom projekte. Odkážte jej prosím, že prípravy sú hotové a som pripravená uskutočniť samotné spojenie. Bude vedieť o čo ide.“ Lorne prikývol: „Kontaktujem ju, zatiaľ vyčkajte na orbite!“ Potom deaktivoval spojenie a Anna osamela.
Po chvíli znovu zapla komunikačný systém a nasmerovala antény lode iným smerom. Na obrazovke sa jej objavila tvár staršieho tučného ruského generála a ona spustila po rusky: „Doktorka majorka Kornilovová zdraví kozmodróm Pleseck!“ Ruský generál jej kývol na pozdrav: „Zdravím vás doktorka, čo vás privádza na Zem?“ Stručne vysvetlila dôvod svojej prítomnosti na orbite a on prikývol. Požiadala ho, aby odovzdal správu o nej prezidentovi Putinovi. Generál jej však s nepríjemným úsmevom oznámil, že prezident Putin pred polrokom zomrel na infarkt a súčasným prezidentom je Medvedev. Vzdychla si a so smútkom si pomyslela na nebohého prezidenta, ktorý bol jej najväčšou oporou. Potom požiadala generála, aby aj tak oznámil prezidentovi jej prítomnosť. Potom zrušila spojenie a čakala.
O niekoľko minút neskôr sa ozvalo na mostíku pípnutie komunikačného terminálu a ona si vyvolala prichádzajúci hovor na holografickú obrazovku pred veliteľské kreslo lode. Bola to Carterová: „Zdravím doktorka, alebo mám povedať ríšska admirálka?“ Anna sa usmiala: „To je jedno brigádna generálka!“ Carterová sa zasmiala: „Už generálporučíčka, ale to ste nemohli vedieť, lebo nemám na sebe uniformu.“ Anna prikývla: „Vskutku!“ Obidve sa zasmiali a potom Carterová zvážnela: „Generál Lorne mi povedal, že ste už skončili prípravy na spojenie s Destiny.“ Anna prikývla: „Áno, moji replikátori naprojektovali a postavili úplne nový typ hviezdnej brány, ktorý je schopný obojsmerného spojenia na Destiny. Základňa, kde sa brána nachádza, je na týchto koordinátoch...“ odoslala súradnice Carterovej a potom pokračovala: „Všetko je pripravené. Potrebujem sa iba spojiť s Destiny a dohodnúť evakuáciu lode a ďalšie detaily.“
Carterová prikývla: „Dobre, to nie je problém. Príďte dole, do Pentagonu, a uskutočníme spojenie.“ Anna však zakrútila hlavou: „Nie. Sam, to nemôžem. Ja sama nemôžem použiť komunikačné kamene. Zničilo by to spomienky môjho otca, ktoré mam v hlave. A nechcem ísť do Spojených štátov.“ Carterová pochopila a opýtala sa: „Čo teda navrhujete?“ Anna chvíľku premýšľala a potom povedala: „Vezmite kamene a odvezte ich na Hammondovi na tú základňu. Tam sa spojíme s posádkou Destiny a dohodneme podrobnosti.“ Carterová chvíľku premýšľala nad týmto návrhom a potom prikývla: „To by šlo...“ Rozhovor ešte chvíľku pokračoval a potom sa Carterová musela ísť venovať svojim záležitostiam
Anna už chcela naštartovať motory, keď sa znovu ozvalo pípnutie komunikačného panelu. Ďalší prichádzajúci hovor. Vyvolala si zasa holografickú obrazovku a prekvapene hľadela na tvár prezidenta Medvedeva. Neusmieval sa a sucho začal: „Doktorka majorka Anna Sergejevna Kornilovová, môžem sa opýtať, prečo ste ma kontaktovali?“ Anna sa zarazila: „Pán prezident, váš predchodca ma prevelil do Vesmírnych vojsk a podriadil ma priamo prezidentovi Ruskej Federácie. Myslela som, že by som sa vám mala hlásiť, keďže ma záležitosti priviedli na Zem...“ Medvedev sucho prikývol: „Vladimír Vladimirovič mal pre vás zvláštnu slabosť, ktorú však ja nezdieľam. Preto vás žiadam, aby ste zanechali všetky „svoje“ aktivity a vrátili sa na Zem. Budete preradená naspäť do Hviezdneho programu OSN...“
Anna prekvapene vyvalila oči. Prezident ju zbavoval všetkých jej neformálnych privilégií. Zároveň ju zachvátil hnev nad takou nehoráznosťou. O privilégia jej nešlo. S radosťou by sa ich vzdala, keby to bolo potrebné. Išlo však o lojalitu. Nielen jej voči vlasti ale aj opačne. A prezident očividne toto nebral na vedomie.
Keď skončil svoje príkazy a odmlčal sa, v Anne už vrela krv. Veľmi sucho, odsekávajúc každé slovo ako sekáčikom na mäso, povedala: „Odmietam! Okrem postavenia vo Vesmírnom vojsku Ruskej Federácie som aj občiankou Antickej ríše a ríšskou admirálkou Antickej vojnovej floty. Mám povinnosti aj voči iným, nielen voči vám. Takže smola, prezident! Nebudem obmedzovať svoje aktivity len kvôli tomu, aby si pár idiotov v Moskve a Washingtone mohlo mydliť ruky nad tým, ako sa im podarilo ovládnuť mňa a moju flotilu.“ Medvedev sa chmúrne usmial: „Samozrejme! Vy a tá vaša slávna flotila! Aby ste však neboli prekvapená, majorka! My máme tiež svoje páky na takých, ako ste vy!“
Anna prižmúrila oči a nahnevane zvraštila čelo nad obočím: „Pán prezident! Američania už okúsili môj hnev a to neraz. Nechcite to aj vy. Neviete, čo to znamená mať ma za nepriateľa!“ S tými slovami zrušila spojenie a naštartovala motory Somnie. Nehodlala sa ďalej baviť s nikým. V hlave sa jej začal rodiť plán, že až ju všetci naštvú, odíde niekam ďaleko.
Za tie necelé tri minúty, kým sa nabíjali inerciálne tlmiče, komunikačný panel neustále pípal. Očividne sa ju niekto pokúšal kontaktovať znovu a znovu. Jediný pohľad na obrazovku jej stačil na to, aby pokusy o komunikáciu ignorovala. Všetky boli z Kremľa. O minútu neskôr antický krížnik zmizol v záblesku pseudopohybu v hyperpriestore. Pokusy o komunikáciu ešte chvíľu pokračovali, ale s pribúdajúcou vzdialenosťou od Zeme signál slabol a nakoniec ustali.
V Anne sa búrili emócie. Takáto zrada zo strany tých, ktorých považovala za spojencov! Po chvíli sa však upokojila a prevládol v nej rozum. Sústredila sa na riadenie Somnie. Na druhý deň pristala neďaleko základne, kde bola hviezdna brána pripravená na spojenie s Destiny. Zabezpečila základňu a čakala na Carterovú, ktorá o niekoľko hodín neskôr priletela na ESS George Hammond. Carterová sa okamžite po prílete teleportovala s piatimi neozbrojenými vojakmi na základňu. Keď sa rozhliadla, otriasla sa, lebo jej základňa pripadala strašidelná.
O niekoľko minút všetci stáli okolo otvoreného kufríka s komunikačnými kameňmi. Vojaci položili svoje kamene na zapnutý prístroj a po chvíli sa zmätene rozhliadli. Keď však zbadali Carterovú, upokojili sa a predstavili sa: „Doktor Rush, plukovník Young, Eli Wallace, doktor Brody a poručíčka Johanssonová.“ Carterová im v stručnosti vysvetlila, o čo pokúsia a plukovníkovi a ďalším okamžite zasvietili oči. Rush Však ostal chladný a skeptický. Keď však Anna vysvetlila technické detaily, zaujalo ho to. Napriek tomu sa však rozhodol, že radšej ostane na Destiny.
Po niekoľkých desiatkach minút, keď si vysvetlili všetky detaily okolo celej operácie, sa posádka vrátila na Destiny oznámiť ostatným radostnú novinu. Anna im nechala hodinu, aby sa zbalili. Carterová zatiaľ pripravila množstvo zásob, ktoré mali byť prepravené na Destiny pre doktora Rusha, ktorý ako jediný chcel ostať na lodi. Šlo prevažne o potraviny, ale aj o predmety bežnej spotreby ako nové okuliare, kriedu na čmáranie po stenách, bloky papiera na poznámky a podobne. Tiež nejaké oblečenie.
O hodinu neskôr bolo všetko pripravené na vytvorenie obojsmernej červej diery na Destiny. Anna sa pozerala von oknom a uvedomila si, že práve svitá. Nad obzor vychádzala miestna hviezda a zalievala celú krajinu svojim zelenkavým svitom. Na oblohe nebolo ani mráčika. Anna si pomyslela, že starí Rimania by to považovali za dobré znamenie...
Kapitola 43. – Operácia: Destiny – Evakuácia
Anna zamyslene stála a hľadela na obzor, na vychádzajúce slnko. Vojaci z posádky Hammonda stáli obďaleč pri stene miestnosti s bránou a replikátori obsluhovali jednotlivé terminály. Carterová na obrazovkách videla, že monitorujú energetické výstupy jednotlivých modulov ZPM a keď ich zbežne spočítala, zalialo ju vzrušenie. Bola skúsenou astrofyzičkou a vedela, ako nesmierne veľké množstvo energie dokáže vyprodukovať jeden jediný modul. Na napájanie tejto špeciálnej brány však bolo použitých viac ako osemdesiat modulov ZPM. Nepredstaviteľné množstvo energie...
Spravila niekoľko krokov k Anne a postavila sa vedľa nej. Spolu sa dívali na vychádzajúce zelené slnko a po chvíli si Carterová uvedomila, že Anna potichu šepká. Započúvala sa a prekvapene zistila, že je to po latinsky: „...alme Sol, curru nitido diem qui promis et celas aliusque et idem nasceris, possis nihil urbe Roma visere maius...“ Slová básne plynuli v tichom povetrí a nakoniec umĺkli. Anna pocítila na sebe Carterovej pohľad a usmiala sa: „Carmen Saeculare od Horácia.“ Carterová nemala klasické vzdelanie, preto pokrčila plecami. Lingvistom a znalcom literatúry bol doktor Jackson a keď niečo potrebovala, tak sa obrátila naňho.
Anna sa otočila od okna a povedala jednému z replikátorov: „Začnite!“ Replikátor uprel svoj pohľad na terminál pred sebou a jeho ruky sa začali ticho pohybovať na kryštálových doštičkách. Ostatní replikátori tiež začali pracovať a Anna s Carterovou sledovali priebeh. Priestor okolo nich naplnilo jemné bzučanie, keď energia začala prúdiť z desiatok ZPM do hviezdnej brány. Po chvíli jeden z replikátorov povedal: „Brána má dostatok energie. Sme pripravení zadávať adresu!“ Anna prikývla: „Pokračujte!“ Ruky replikátora sa znovu rozbehli po klávesnici terminálu a na bráne sa rozsvietil jeden zo symbolov a po chvíli aj jeden z deviatich chevronov. Bzučanie trochu zosilnelo, keď sa do hviezdnej brány začalo dostávať ešte väčšie množstvo energie.
O minútu neskôr sa rozsvietil druhý symbol a po chvíľke aj druhý chevron. Zadávanie pokračovalo. Postupovalo to pomaly, lebo replikátori kompenzovali gigantické množstvá energie. S každým ďalším rozsvieteným symbolom a chevronom sa množstvo energie prúdiacej do brány zväčšovalo a rovnako sa zväčšoval aj hluk v miestnosti a vlastne v celej základni. Už to nebolo jemné bzučanie ako na začiatku, ale silné hučanie, ktoré dosahovalo hlasitosť dobrých sto decibelov.
Nakoniec sa rozsvietil aj posledný chevron brány a v jej strede sa objavil veľký tyrkýsovo-modrý vortex energie. Vystrelil z brány ako obrovská fontána. Po chvíli sa však vrátil a ustálil do podoby normálneho horizontu brány. Carterová vytiahla z vrecka na bunde vysielačku a zapla ju: „Generálka Carterová volá Destiny! Počujete nás?“ Chvíľu sa nič nedialo a napätie v miestnosti rástlo. Nakoniec sa ozval hlas plukovníka Younga: „Tu Destiny! Počujeme vás!“ Všetci si vydýchli, len replikátori ostali nehybní a bez emócií. Carterová sa pozrela na Annu: „Môžu prechádzať?“ Anna sa pozrela na replikátora vedľa seba s rovnakou otázkou. Ten pozorne preštudoval údaje na obrazovke terminálu pred sebou a potom povedal: „Červia diera je stabilná, tok energie je stabilný. Energia nám vydrží na plných tridsať osem minút časového limitu otvorenej brány!“
Anna si to vypočula a kývla Carterovej. Tá vzala vysielačku: „Tu Carterová. Červia diera je stabilná, môžete prejsť v poriadku...“ Young potvrdil prijatie správy po niekoľkých sekundách. Dlhú chvíľu sa potom nič nedialo. Potom sa zrazu horizont brány zavlnil a sformovala sa v ňom postava mladého muža s plecniakom na chrbte a zbraňou v ruke. Hneď za ním vyšiel z brány ďalší vojak, černoch. Carterová sa usmiala: „Poručík Scott a seržant Greer!“ Potom im prikázala: „Ďalej od brány! Postupujte ďalej, nech môžu prejsť aj ostatní!“ Obaja vojaci poslúchli a spravili niekoľko krokov vpred. Potom Scott vzal svoju vysielačku a povedal do nej: „Plukovník, prešli sme úspešne bránou. Môžete posielať ostatných!“
Z vysielačky sa po desiatich sekundách ozvalo potvrdenie plukovníka Younga a o niekoľko ďalších sekúnd neskôr sa začali v horizonte brány objavovať ďalšie postavy. Carterová ich hneď navigovala ďalej a tak postupne bránou prešlo niekoľko desiatok postáv. Ako posledný prešiel plukovník Young. Rozhliadol sa a podal Carterovej ruku: „Sme všetci.“ Generálka sa opýtala: „Rush tam teda zostal?“ a plukovník prikývol. Carterová kývla vojakom z posádky Hammonda, ktorí stáli pri stene a tí sa vytratili. Po chvíli sa vrátili a so sebou ťahali veľké krabice na kolieskach. V niektorých ločkala voda, v iných zas boli zabalené potraviny a ďalšie veci, ktoré mohol doktor Rush na Destiny potrebovať.
Posunuli krabice do horizontu brány a o minútu neskôr sa ozvalo z vysielačky potvrdenie od Rusha, že dostal všetky zásoby, a že ďakuje. Young mu na oplátku povedal, že mu ďakuje za všetko, čo pre členov posádky Destiny spravil a želá mu šťastnú cestu do vzdialených končín vesmíru. Potom sa ešte ozval Rush, ktorý znovu poďakoval a povedal, že už môžu vypnúť bránu.
Anna pozrela na Carterovú a tá na Younga. Ten prikývol a Anna sa otočila naspäť k replikátorom: „Deaktivujte spojenie!“ Replikátori sa znovu sklonili k terminálom a po chvíli sa horizont brány rozpadol a zmizol. Utíchlo aj hučanie a bzučanie prúdiacej energie a rozhostilo sa ticho. Všetci mlčali a pozerali na seba v radostnom očakávaní. Nakoniec Carterová poslala všetkých členov posádky Destiny, ako aj svojich vojakov von, na trávnik pred základňou. Tam ostali bezradne pozerať na obrovskú antickú loď, ktorá ležala vedľa základne. Niečo takého ešte nikto z nich nevidel. Bola omnoho väčšia ako Destiny...
Carterová už chcela vytiahnuť vysielačku a prikázať svojim ľuďom na ESS George Hammond, aby začali teleportovať ľudí z Destiny na palubu, ale zastavil ju Annin pohyb. Pozrela na ňu. Anna sa zamyslene usmievala. Potom sa k nej otočila: „Sam, všimla som si, že niektorí boli ranení a chorí. Ak chcete, tak by som ich mohla vyliečiť. U mňa na Telerush Var. Minimálne doktorku Parkovú a jej zranené oči. Teda, ak by ste súhlasili...“ Carterová sa zamyslela. Annina ponuka bola veľkorysá. Kývla jej preto a obidve vyšli von k ostatným.
Carterová výkrikom upútala pozornosť a keď všetci stíchli a pozreli na ňu, nahlas povedala, tak aby to všetci počuli: „Venujte mi pozornosť! Doktorka Kornilovová sa veľkoryso ponúkla, že tí z vás, ktorí to potrebujú, môžu si nechať vyliečiť svoje zranenia alebo choroby u nej na základni Telerush Var.“ Všetci premýšľali o tejto ponuke a potom sa slepá doktorka Parková opýtala: „Dokázala by vyliečiť aj moje oči? Ako?“
Všetky pohľady sa upreli na Annu a tá povedala: „Som napoly Antička a mám v tejto galaxii najviac vedomostí o našich technológiách. Naprogramovať nanity, aby vyliečili všetky poranenia organizmu alebo nejaké choroby, to je pre mňa maličkosť...“ Zavládlo znovu ticho a potom sa doktor Brody opýtal: „Ale potom by do konca života musela mať tie nanity v sebe. Ináč by ju to zabilo...“ Anna sa však usmiala: „Nie, nemusela. Dokážem to spraviť tak, aby nanity urýchlili liečebný proces a napravili bunky do pôvodného stavu a aby ich nenahradzovali sebou samými. Potom by sa jednoducho deaktivovali a vylúčili z tela.“ V zástupe to zašumelo a po chvíli sa doktorka Parková znovu ozvala: „Dobre. Ja do toho pôjdem...“ Podobne sa ozvalo aj niekoľko ďalších ľudí, vrátane seržanta Greera a doktora Volkera, ktorí podstúpili transplantáciu obličky.
Anna im kývla: „Dobre, vy sa vráťte dovnútra. Odletíme odtiaľto pozajtra. Vy ostatní sa pripravte na teleport na palubu ESS George Hammond. Čaká na orbite.“ Potom sa obrátila ku Carterovej: „Dva dni mi potrvá, kým rozmontujeme základňu a naložíme všetok materiál na Somniu. Dám vám vedieť, kedy budú vyliečení, aby ste pre nich mohli priletieť...“ Carterová prikývla a cez vysielačku dala posádke Hammonda príkaz, aby teleportovali časť posádky Destiny, ktorá zostala vonku, na palubu svojej lode. O chvíľu ich obalilo biele svetlo asgardského teleportačného lúča a oni zmizli.
Anna, Carterová a šiesti členovia bývalej Expedície Destiny, ktorí sa rozhodli nechať vyliečiť, v tej chvíli stáli vnútri malej základne a sledovali ako replikátori začínajú rozoberať základňu. Po niekoľkých minútach sa presunuli von, aby neprekážali v práci. Anna ich všetkých zaviedla dovnútra Somnie a viedla ich na mostík svojej najobľúbenejšej lode.
Keď sa tam konečne dostali, Anna ich usadila do kresiel a nechala diskusii voľný priebeh. Vedcov zaujímali antické prístroje a tak im o nich admirálka čo-to povedala. Carterová videla túto loď v akcii, ba dokonca proti nej aj bojovala a preto bola veľmi zaujatá jej bojovými možnosťami. Podobne to videl aj seržant Greer.
Nakoniec ale Carterová musela odísť a dopraviť svoju loď aj so zachránenými ľuďmi z Destiny na Zem. Pri rozlúčke sa opýtala Anny, čo plánuje do budúcnosti. Tá len pokrčila plecami: „Neviem. S prezidentom Medvedevom som si vôbec nesadla do noty, takže naše vzťahy sa ochladili niekam na bod mrazu. Dúfam, že nevyvedie nejakú somarinu. Nechcela by som proti nemu bojovať tak ako proti vám.“ Carterová si spomenula na nespočetné šarvátky a bitky, ktoré mala Anna s Američanmi a preglgla. Anna pokračovala: „Na Telerush Var mám rozrobenú rekonštrukciu Lorardianu a zopár ďalších projektov, takže na pár mesiacov, možno rokov, budem mať čo robiť. A čo neskôr, tak to ešte neviem...“ To Carterovú zaujalo: „Lorardian? To je to mesto, ktoré ste našli v galaxii Pegasus?“ Anna prikývla: „Áno, v podstate je nepoškodené, keď nepočítam porozbíjané okná a tak podobne. Ale vek a morská voda si predsa len vybrali nejakú daň a tak som sa rozhodla radšej pre generálnu opravu...“ Carterová prikývla: „To znie rozumne. Myslím, že aj Atlantída by si ju konečne zaslúžila po tých všetkých bitkách, ktoré pretrpela...“ Anna prikývla: „Veru, možno niekedy opravím aj ju, ale to je zatiaľ vzdialená budúcnosť...“
Potom sa rozlúčili a Carterová sa nechala teleportovať na Hammonda, ktorý následne vstúpil do hyperpriestoru a odletel k Zemi. Anna ukázala svojim pasažierom kajuty, kde budú bývať najbližšie dve noci a nechala ich, nech sa tam ubytujú. Potom im ukázala ostatné priestory lode, ktoré mohli využívať, ako napríklad jedáleň.
O dva dni neskôr bola základňa úplne rozobratá a naložená v skladovacích priestoroch Somnie. Anna pre istotu vybrala z hviezdnej brány kontrolné kryštály, aby ju nikto nemohol prekvapiť neočakávaným príchodom. Popoludní druhého dňa sa ľahký krížnik odpútal od povrchu a vzlietol na orbitu. Tam Anna naštartovala silné hypermotory a Somnia vstúpila do hyperpriestoru. Veľké panoramatické okno na veliteľskom mostíku pripomínalo vyhliadkovú palubu na Destiny a tak tam pasažieri strávili väčšinu času pozorovaním okolitého sveta.
Cesta na Telerush Var trvala iba niekoľko hodín a keď pristáli v hangári základne, bol neskorý večer. Anna mala čas na všetkých lodiach zosynchronizovaný s časom na základni, takže keď bola na základni noc, bola noc aj na lodiach, nech boli kdekoľvek. Preto to nebol pre jej pasažierov taký drastický časový posun, než na aké boli zvyknutí.
Po nevyhnutnom ubytovaní a večeri sa všetci vybrali spať. Anna nechala replikátorov stiahnuť do databázy základne všetky výsledky z uskutočneného pokusu o obojsmernú červiu dieru na Destiny a potom deaktivovala všetkých replikátorov z „vedeckej“ série. Zostali z nich hromádky kúskov neutrónia, ktoré pozhŕňala na jednu kôpku a nasypala ich pracovný stôl, na ktorom to nechala ležať. Stavebným replikátorom vydala medzitým príkaz vyložiť materiál zo skladov Somnie. Hviezdnu bránu aj s ovládacími kryštálmi nechala uložiť do osobitného skladu. Ak by bolo potrebné spojiť sa ešte niekedy v budúcnosti s Destiny. Potom sa šla sama vyspať...
Na druhý deň uložila svojich „pacientov“ do stázových komôr. Neprotestovali, lebo im vysvetlila, že to robí preto, aby sa jej nemotali zbytočne po základni. Chápali význam slov utajenie a bezpečnosť a preto sa nechali uložiť do komôr. Potom sa Anna vrátila do laboratória a začala programovať liečebné nanity. Trvalo jej to takmer dva týždne. Niežeby nevedela ako na to, ale musela pri programovaní riešiť niektoré špecifické problémy, ktoré súviseli s tým, ako ich potom deaktivovať a vylúčiť z organizmu.
Keď bola prvá várka nanitov pripravená, vytiahla Anna zo stázovej komory doktorku Parkovú. Ona bola najťažší prípad. Keď jej aplikovala nanity a tie začali pracovať, začala sa doktorka smiať, že ju to všade šteklí. Potom sa však zarazila a povedala, že ju bolia oči. Bolesť sa zvyšovala, až to nemohla vydržať a kričala na celé hrdlo bolesťou. Náhle však bolesť prestala a ona s prekvapením zistila, že vníma cez viečka nejaké tvary. Opatrne otvorila oči a keď si zvykla na svetlo, rozhliadla sa okolo seba. Po niekoľkých rokoch zasa videla...
Posadila sa na lôžku, na ktorom predtým ležala a prekvapene hľadela na neznámu ženu pri jednom z terminálov. Potom sa jej žena prihovorila a ona spoznala po hlase Annu: „Ako vám je?“ Parková sa usmiala: „No, vidím...“ Anna sa zasmiala a povedala: „To je dobré. Potrvá ešte niekoľko desiatok minút, možno hodín, kým nanity opravia celé vaše telo. Potom odošlú do počítačov signál, že už nie je čo opravovať a my budeme vedieť, že ich môžeme deaktivovať...“
Liečba bola úspešná a navečer toho dňa deaktivovala Anna nanity v tele doktorky Parkovej. Na druhý deň vytiahla zo stázových komôr ostatných a aplikovala im nanity. Niektorých to šteklilo, niektorých štípalo alebo svrbelo. Do večera však boli všetci úplne zdraví. Viacerí sa cítili tak zdravo ako už dlhé roky nie. Ešte v ten deň odoslala Anna cez diaľkovú komunikáciu správu na Zem, aby Carterová prišla vyzdvihnúť zvyšok Expedície Destiny.
Kým čakali na odvoz na Zem, previedla Anna svojich hostí po základni. Ukázala im obrovské mesto Lorardian, ktoré odpočívalo vedľa základne, a na ktorom stovky replikátorov vykonávali generálnu opravu. Potom im ukázala celú základňu, ako aj lode, ktoré boli v hangároch. Všetci žasli a divili sa.
Ráno tretieho dňa priletel na orbitu ESS George Hammond a Carterová letela na základňu v Jumperi. Keď pristála v hangári Jumperov a vystúpila z neho zadnými dverami, bolo na jej tvári badať ohromenie nad tým čo videla zo vzduchu, keď sem letela. Všetci šiesti „pacienti“ sa srdečne rozlúčili s Annou a nastúpili do Jumperu. Anna si však vzala Carterovú ešte bokom a oznámila jej, že ešte pred rokom zablokovala vstup Zeme do Aliancie štyroch rás, ak o tom ešte nevedia. Carterovú to prekvapilo a opýtala sa prečo. Anna jej to v stručnosti vysvetlila: „Podmienila som váš vstup do Aliancie dvoma podmienkami. Prvou je, že sa musíte zjednotiť. Ak chcete vstúpiť do Aliancie, musíte konať a vystupovať ako jeden štát. Nie ako voľné zoskupenie štátov, kde si každý robí, čo sa mu zachce. Kým nebude Zem úplne zjednotená, nedovolím jej prijatie do Aliancie. Druhou podmienkou sú vaše morálne postoje. Možno ste pomohli viacerým rasám a máte veľa priateľov v tejto galaxii a galaxii Pegasus, ale to nestačí. Ak bude Zem viesť útočnú politiku voči ostatným rasám, tak má smolu. Pokojný rozvoj a kolonizácia áno, ale výboje nie. Viem, že máte k dispozícii záznamy z konferenčnej miestnosti Heliopolisu. Je v nich aj motto Aliancie. Podľa tohto motta sa všetky rasy Aliancie správali a stále správajú. Tak o tom skúste pouvažovať aj vy. Odkážte na Zem to, čo som vám teraz povedala, Sam...“
Carterová prikývla a nastúpila do Jumperu. O chvíľu už malá lodička vystrelila z hangáru a zamierila k pozemskému ľahkému krížniku čakajúcemu na orbite. Ten o desať minút neskôr naštartoval motory a v záblesku pseudopohybu zmizol v hyperpriestore.
O týždeň neskôr Anna pristala s obrovským mestom tesne vedľa svojej základne na planéte Telerush Var. Výkonné motory mesta, napriek dlhej nečinnosti, zvládli cestu medzi dvoma galaxiami v čase, na ktorý nemohla pomýšľať žiadna iná loď a to vrátane antických. Najväčšie problémy spôsobovalo Anne pristátie na planine, kde bol donedávna uskladnený stavebný materiál používaný na rozširovanie základne. Za výdatnej pomoci replikátorov, ktorí ju navádzali zo základne sa jej to však podarilo a pristála s mestom pomerne „mäkko“ a bez poškodení mesta, okolitej prírody, či susediacej základne.
Anna odovzdala replikátorom puzdra s kryštálmi databázy z Ascanis a oni skopírovali celú obrovskú databázu zničeného mesta do počítačov základne. Podobne začlenili do databázy základne aj kópiu databázy Atlantídy, ktorú jej na dvanástich veľkých kryštáloch odovzdal pred odletom z Pegasu admirál Forlin, a skopírovali aj databázu Lorardianu, ktorý ležal vedľa základne. Potom vydala „stavebným“ replikátorom príkaz, aby sa časť z nich presunula na okamžité opravy mesta. Výstavba vonkajších obranných línií základne a planéty sa tak značne spomalila, ale Anna to v priebehu nasledujúcich troch týždňov vyriešila tak, že vytvorila ďalšie dve stovky replikátorov, ktorí posilnili stavebné a výskumné práce.
Mesto Lorardian sa onedlho začalo dostávať do stavu, v akom bolo naposledy pred jedenásťtisíc rokmi, teda na začiatku vojny s wraithmi. Chodby, miestnosti, schodiská, terasy a ostatné priestory sa začínali skvieť čistotou, ktorú do nich vnášali hodiny usilovnej práce replikátorov. Občasné štrukturálne poškodenia boli napravené, rozbité okná a dvere zasklené a mechanizmy zabezpečujúce bežný chod mesta ako podpora života, osvetlenie, umelá gravitácia a ďalšie, začali znovu fungovať tak ako mali. Kontrolná miestnosť, laboratória a ďalšie miestnosti sa začínali plniť novučičkými terminálmi a v apartmánoch, obytných izbách ale aj chodbách sa začínali objavovať kusy nábytku a dekorácií.
Bol to však len začiatok práce. Mesto bol obrovský komplex a necelá stovka replikátorov postupovala napriek svojej výkonnosti pomerne pomaly. Anna im totiž vydala príkaz, aby postupovali dôkladne a kvalita odvedenej práce dostala prednosť pred kvantitou. Za tri týždne od príletu z Pegasu sa podarilo kompletne zrekonštruovať Centrálnu vežu mesta. Na opravy však čakalo nespočetne veľa iných sekcií a podľa odhadu potrvajú opravy celého mesta približne tri roky.
Anna priebežne sledovala obnovu Lorardianu, ale jej pozornosť bola rozdelená aj medzi ďalšie dva projekty – vývoj nového typu hviezdnej brány schopnej bezpečne vytočiť aj vzdialené siete brán a projektovanie obrany celého systému Telerush Var. To však bol beh na dlhú trať a Anna to vedela. Podľa doporučení zvýšila v priebehu nasledujúcich dvoch mesiacov počet replikátorov na tritisíc osemsto, čo bol podľa nich samotných optimálny počet ako na rekonštrukciu Lorardianu, tak aj na stavbu ďalších obranných línií základne. Anna však pri tom počte strácala pocit samoty, na ktorý si zvykla počas rokov, ktoré strávila na základni predtým. Odjakživa bola skôr samotársky typ a to, že jej po základni a meste pobehovali takmer štyri tisícky osôb, hoci to boli replikátori a teda stroje, ju vôbec netešilo. Ba dokonca ju to dosť ubíjalo. Vedela však, že je to nutné zlo, ktoré musí podstúpiť, ak chce vykonať všetko, čo si zaumienila.
Vďaka poznatkom, ktoré boli v databázach troch antických miest, dokázali replikátori neuveriteľne zrýchliť výskum a vývoj nového typu hviezdnej brány. Štyri a pol mesiaca od príletu z Pegasu predstavili virtuálny model novej brány a Anna bola ohúrená technickými parametrami, ktoré brána mala. Po preskúmaní detailov projektu sa rozhodla, že kontakt s Destiny uskutoční z inej planéty. Jednak nechcela riskovať zbytočné problémy, ktoré mohli vyvstať pri prvom spustení brány a jednak to nepasovalo do obrannej stratégie jej základne.
Telerush Var totiž nemala vlastnú hviezdnu bránu a Anna tomu bola len rada. Lode z vesmíru dokázala ustrážiť lepšie a bola si istá, že ak by na tejto planéte bola brána, tak by sa tu už rojili americkí vojaci, ktorých by sem poslali z SGC.
Kým osem „vedeckých“ replikátorov začalo stavať a montovať hviezdnu bránu podľa virtuálneho modelu, Anna nechala Somniu naložiť stavebným materiálom a s niekoľkými „stavebnými“ replikátormi odletela na neobývanú planétu M41-H3C. Cesta jej trvala len niekoľko hodín, lebo planéta bola od Telerush Var vzdialená len niekoľko svetelných rokov.
Stavba maličkej základne na povrchu bola rýchla. Replikátori poskladali dielce, vybavili základňu potrebným vybavením a v priebehu necelých dvoch dní bola základňa hotová. O dva týždne bola hviezdna brána nového typu hotová a Anna si ju so záľubou prezerala počas transportu na malú základňu. Bola čierna ako obsidián a chevrony mali tyrkysovú farbu. Podobne aj symboly na bráne boli tyrkysové, ale to zatiaľ nevidela. Symboly sa mali rozsvecovať počas vytáčania rovnako ako na bránach v sieti galaxie Pegasus. Čierna brána vyzerala hrozivo a zapadala do interiéru malej základe. Ten bol rovnako pochmúrny, čierny a zelený, ale to Annu netrápilo. Mala iba jeden účel – kontakt s Destiny. Po skončení tejto operácie bude základňa zase rozobratá.
Nainštalovanie brány a jej kalibrovanie zabralo niekoľko dní ale nakoniec bola pripravená uskutočniť kontakt s Destiny, ktorá pokojne letela o miliardu svetelných rokov ďalej.
Anna nasadla na Somniu a odletela k Zemi. Tam prílet antického krížnika vyvolal rozruch na orbite, pretože Anna nebola na Zemi už rok. Aj to sa tam naposledy zastavila len tak narýchlo, aby vylodila posádku Tordenu.
Keď sa ľahký krížnik vynoril z hyperpriestoru, všetky lode pozemskej flotily sa okamžite preskupili do obrannej formácie. Anna si prezrela pozemskú flotilu a zistila, že za posledný rok nedostala žiadny prírastok. Bola si však istá, že na povrchu, v utajených lodeniciach budujú nové lode.
Zapla komunikačný kanál a nasmerovala anténu na SGC. Po chvíli sa na obrazovke objavila tvár muža v stredného veku. Anna si neurčito uvedomila, že ho pozná. Po chvíľke si spomenula. Bol to Evan Lorne, ktorý istý čas slúžil v SGC a potom na Atlantíde. Zjavne ho povýšili, pretože na jeho pleciach viedla dištinkcie brigádneho generála, a dostal velenie v SGC.
Lorne sa na ňu sucho díval a očakával, čo povie. Predstavila sa: „Tu je doktorka Anna Kornilovová na palube antického krížnika Somnia!“ Kývol jej na pozdrav a opýtal sa: „Čo pre vás môžme urobiť, doktorka?“ Nevedela, či Lorne vie o návšteve Carterovej na Telerush Var pred rokom a tak vysvetlila svoju prítomnosť na Zemi: „Pred rokom ma generálka Carterová požiadala o technickú pomoc pri jednom projekte. Odkážte jej prosím, že prípravy sú hotové a som pripravená uskutočniť samotné spojenie. Bude vedieť o čo ide.“ Lorne prikývol: „Kontaktujem ju, zatiaľ vyčkajte na orbite!“ Potom deaktivoval spojenie a Anna osamela.
Po chvíli znovu zapla komunikačný systém a nasmerovala antény lode iným smerom. Na obrazovke sa jej objavila tvár staršieho tučného ruského generála a ona spustila po rusky: „Doktorka majorka Kornilovová zdraví kozmodróm Pleseck!“ Ruský generál jej kývol na pozdrav: „Zdravím vás doktorka, čo vás privádza na Zem?“ Stručne vysvetlila dôvod svojej prítomnosti na orbite a on prikývol. Požiadala ho, aby odovzdal správu o nej prezidentovi Putinovi. Generál jej však s nepríjemným úsmevom oznámil, že prezident Putin pred polrokom zomrel na infarkt a súčasným prezidentom je Medvedev. Vzdychla si a so smútkom si pomyslela na nebohého prezidenta, ktorý bol jej najväčšou oporou. Potom požiadala generála, aby aj tak oznámil prezidentovi jej prítomnosť. Potom zrušila spojenie a čakala.
O niekoľko minút neskôr sa ozvalo na mostíku pípnutie komunikačného terminálu a ona si vyvolala prichádzajúci hovor na holografickú obrazovku pred veliteľské kreslo lode. Bola to Carterová: „Zdravím doktorka, alebo mám povedať ríšska admirálka?“ Anna sa usmiala: „To je jedno brigádna generálka!“ Carterová sa zasmiala: „Už generálporučíčka, ale to ste nemohli vedieť, lebo nemám na sebe uniformu.“ Anna prikývla: „Vskutku!“ Obidve sa zasmiali a potom Carterová zvážnela: „Generál Lorne mi povedal, že ste už skončili prípravy na spojenie s Destiny.“ Anna prikývla: „Áno, moji replikátori naprojektovali a postavili úplne nový typ hviezdnej brány, ktorý je schopný obojsmerného spojenia na Destiny. Základňa, kde sa brána nachádza, je na týchto koordinátoch...“ odoslala súradnice Carterovej a potom pokračovala: „Všetko je pripravené. Potrebujem sa iba spojiť s Destiny a dohodnúť evakuáciu lode a ďalšie detaily.“
Carterová prikývla: „Dobre, to nie je problém. Príďte dole, do Pentagonu, a uskutočníme spojenie.“ Anna však zakrútila hlavou: „Nie. Sam, to nemôžem. Ja sama nemôžem použiť komunikačné kamene. Zničilo by to spomienky môjho otca, ktoré mam v hlave. A nechcem ísť do Spojených štátov.“ Carterová pochopila a opýtala sa: „Čo teda navrhujete?“ Anna chvíľku premýšľala a potom povedala: „Vezmite kamene a odvezte ich na Hammondovi na tú základňu. Tam sa spojíme s posádkou Destiny a dohodneme podrobnosti.“ Carterová chvíľku premýšľala nad týmto návrhom a potom prikývla: „To by šlo...“ Rozhovor ešte chvíľku pokračoval a potom sa Carterová musela ísť venovať svojim záležitostiam
Anna už chcela naštartovať motory, keď sa znovu ozvalo pípnutie komunikačného panelu. Ďalší prichádzajúci hovor. Vyvolala si zasa holografickú obrazovku a prekvapene hľadela na tvár prezidenta Medvedeva. Neusmieval sa a sucho začal: „Doktorka majorka Anna Sergejevna Kornilovová, môžem sa opýtať, prečo ste ma kontaktovali?“ Anna sa zarazila: „Pán prezident, váš predchodca ma prevelil do Vesmírnych vojsk a podriadil ma priamo prezidentovi Ruskej Federácie. Myslela som, že by som sa vám mala hlásiť, keďže ma záležitosti priviedli na Zem...“ Medvedev sucho prikývol: „Vladimír Vladimirovič mal pre vás zvláštnu slabosť, ktorú však ja nezdieľam. Preto vás žiadam, aby ste zanechali všetky „svoje“ aktivity a vrátili sa na Zem. Budete preradená naspäť do Hviezdneho programu OSN...“
Anna prekvapene vyvalila oči. Prezident ju zbavoval všetkých jej neformálnych privilégií. Zároveň ju zachvátil hnev nad takou nehoráznosťou. O privilégia jej nešlo. S radosťou by sa ich vzdala, keby to bolo potrebné. Išlo však o lojalitu. Nielen jej voči vlasti ale aj opačne. A prezident očividne toto nebral na vedomie.
Keď skončil svoje príkazy a odmlčal sa, v Anne už vrela krv. Veľmi sucho, odsekávajúc každé slovo ako sekáčikom na mäso, povedala: „Odmietam! Okrem postavenia vo Vesmírnom vojsku Ruskej Federácie som aj občiankou Antickej ríše a ríšskou admirálkou Antickej vojnovej floty. Mám povinnosti aj voči iným, nielen voči vám. Takže smola, prezident! Nebudem obmedzovať svoje aktivity len kvôli tomu, aby si pár idiotov v Moskve a Washingtone mohlo mydliť ruky nad tým, ako sa im podarilo ovládnuť mňa a moju flotilu.“ Medvedev sa chmúrne usmial: „Samozrejme! Vy a tá vaša slávna flotila! Aby ste však neboli prekvapená, majorka! My máme tiež svoje páky na takých, ako ste vy!“
Anna prižmúrila oči a nahnevane zvraštila čelo nad obočím: „Pán prezident! Američania už okúsili môj hnev a to neraz. Nechcite to aj vy. Neviete, čo to znamená mať ma za nepriateľa!“ S tými slovami zrušila spojenie a naštartovala motory Somnie. Nehodlala sa ďalej baviť s nikým. V hlave sa jej začal rodiť plán, že až ju všetci naštvú, odíde niekam ďaleko.
Za tie necelé tri minúty, kým sa nabíjali inerciálne tlmiče, komunikačný panel neustále pípal. Očividne sa ju niekto pokúšal kontaktovať znovu a znovu. Jediný pohľad na obrazovku jej stačil na to, aby pokusy o komunikáciu ignorovala. Všetky boli z Kremľa. O minútu neskôr antický krížnik zmizol v záblesku pseudopohybu v hyperpriestore. Pokusy o komunikáciu ešte chvíľu pokračovali, ale s pribúdajúcou vzdialenosťou od Zeme signál slabol a nakoniec ustali.
V Anne sa búrili emócie. Takáto zrada zo strany tých, ktorých považovala za spojencov! Po chvíli sa však upokojila a prevládol v nej rozum. Sústredila sa na riadenie Somnie. Na druhý deň pristala neďaleko základne, kde bola hviezdna brána pripravená na spojenie s Destiny. Zabezpečila základňu a čakala na Carterovú, ktorá o niekoľko hodín neskôr priletela na ESS George Hammond. Carterová sa okamžite po prílete teleportovala s piatimi neozbrojenými vojakmi na základňu. Keď sa rozhliadla, otriasla sa, lebo jej základňa pripadala strašidelná.
O niekoľko minút všetci stáli okolo otvoreného kufríka s komunikačnými kameňmi. Vojaci položili svoje kamene na zapnutý prístroj a po chvíli sa zmätene rozhliadli. Keď však zbadali Carterovú, upokojili sa a predstavili sa: „Doktor Rush, plukovník Young, Eli Wallace, doktor Brody a poručíčka Johanssonová.“ Carterová im v stručnosti vysvetlila, o čo pokúsia a plukovníkovi a ďalším okamžite zasvietili oči. Rush Však ostal chladný a skeptický. Keď však Anna vysvetlila technické detaily, zaujalo ho to. Napriek tomu sa však rozhodol, že radšej ostane na Destiny.
Po niekoľkých desiatkach minút, keď si vysvetlili všetky detaily okolo celej operácie, sa posádka vrátila na Destiny oznámiť ostatným radostnú novinu. Anna im nechala hodinu, aby sa zbalili. Carterová zatiaľ pripravila množstvo zásob, ktoré mali byť prepravené na Destiny pre doktora Rusha, ktorý ako jediný chcel ostať na lodi. Šlo prevažne o potraviny, ale aj o predmety bežnej spotreby ako nové okuliare, kriedu na čmáranie po stenách, bloky papiera na poznámky a podobne. Tiež nejaké oblečenie.
O hodinu neskôr bolo všetko pripravené na vytvorenie obojsmernej červej diery na Destiny. Anna sa pozerala von oknom a uvedomila si, že práve svitá. Nad obzor vychádzala miestna hviezda a zalievala celú krajinu svojim zelenkavým svitom. Na oblohe nebolo ani mráčika. Anna si pomyslela, že starí Rimania by to považovali za dobré znamenie...
Kapitola 43. – Operácia: Destiny – Evakuácia
Anna zamyslene stála a hľadela na obzor, na vychádzajúce slnko. Vojaci z posádky Hammonda stáli obďaleč pri stene miestnosti s bránou a replikátori obsluhovali jednotlivé terminály. Carterová na obrazovkách videla, že monitorujú energetické výstupy jednotlivých modulov ZPM a keď ich zbežne spočítala, zalialo ju vzrušenie. Bola skúsenou astrofyzičkou a vedela, ako nesmierne veľké množstvo energie dokáže vyprodukovať jeden jediný modul. Na napájanie tejto špeciálnej brány však bolo použitých viac ako osemdesiat modulov ZPM. Nepredstaviteľné množstvo energie...
Spravila niekoľko krokov k Anne a postavila sa vedľa nej. Spolu sa dívali na vychádzajúce zelené slnko a po chvíli si Carterová uvedomila, že Anna potichu šepká. Započúvala sa a prekvapene zistila, že je to po latinsky: „...alme Sol, curru nitido diem qui promis et celas aliusque et idem nasceris, possis nihil urbe Roma visere maius...“ Slová básne plynuli v tichom povetrí a nakoniec umĺkli. Anna pocítila na sebe Carterovej pohľad a usmiala sa: „Carmen Saeculare od Horácia.“ Carterová nemala klasické vzdelanie, preto pokrčila plecami. Lingvistom a znalcom literatúry bol doktor Jackson a keď niečo potrebovala, tak sa obrátila naňho.
Anna sa otočila od okna a povedala jednému z replikátorov: „Začnite!“ Replikátor uprel svoj pohľad na terminál pred sebou a jeho ruky sa začali ticho pohybovať na kryštálových doštičkách. Ostatní replikátori tiež začali pracovať a Anna s Carterovou sledovali priebeh. Priestor okolo nich naplnilo jemné bzučanie, keď energia začala prúdiť z desiatok ZPM do hviezdnej brány. Po chvíli jeden z replikátorov povedal: „Brána má dostatok energie. Sme pripravení zadávať adresu!“ Anna prikývla: „Pokračujte!“ Ruky replikátora sa znovu rozbehli po klávesnici terminálu a na bráne sa rozsvietil jeden zo symbolov a po chvíli aj jeden z deviatich chevronov. Bzučanie trochu zosilnelo, keď sa do hviezdnej brány začalo dostávať ešte väčšie množstvo energie.
O minútu neskôr sa rozsvietil druhý symbol a po chvíľke aj druhý chevron. Zadávanie pokračovalo. Postupovalo to pomaly, lebo replikátori kompenzovali gigantické množstvá energie. S každým ďalším rozsvieteným symbolom a chevronom sa množstvo energie prúdiacej do brány zväčšovalo a rovnako sa zväčšoval aj hluk v miestnosti a vlastne v celej základni. Už to nebolo jemné bzučanie ako na začiatku, ale silné hučanie, ktoré dosahovalo hlasitosť dobrých sto decibelov.
Nakoniec sa rozsvietil aj posledný chevron brány a v jej strede sa objavil veľký tyrkýsovo-modrý vortex energie. Vystrelil z brány ako obrovská fontána. Po chvíli sa však vrátil a ustálil do podoby normálneho horizontu brány. Carterová vytiahla z vrecka na bunde vysielačku a zapla ju: „Generálka Carterová volá Destiny! Počujete nás?“ Chvíľu sa nič nedialo a napätie v miestnosti rástlo. Nakoniec sa ozval hlas plukovníka Younga: „Tu Destiny! Počujeme vás!“ Všetci si vydýchli, len replikátori ostali nehybní a bez emócií. Carterová sa pozrela na Annu: „Môžu prechádzať?“ Anna sa pozrela na replikátora vedľa seba s rovnakou otázkou. Ten pozorne preštudoval údaje na obrazovke terminálu pred sebou a potom povedal: „Červia diera je stabilná, tok energie je stabilný. Energia nám vydrží na plných tridsať osem minút časového limitu otvorenej brány!“
Anna si to vypočula a kývla Carterovej. Tá vzala vysielačku: „Tu Carterová. Červia diera je stabilná, môžete prejsť v poriadku...“ Young potvrdil prijatie správy po niekoľkých sekundách. Dlhú chvíľu sa potom nič nedialo. Potom sa zrazu horizont brány zavlnil a sformovala sa v ňom postava mladého muža s plecniakom na chrbte a zbraňou v ruke. Hneď za ním vyšiel z brány ďalší vojak, černoch. Carterová sa usmiala: „Poručík Scott a seržant Greer!“ Potom im prikázala: „Ďalej od brány! Postupujte ďalej, nech môžu prejsť aj ostatní!“ Obaja vojaci poslúchli a spravili niekoľko krokov vpred. Potom Scott vzal svoju vysielačku a povedal do nej: „Plukovník, prešli sme úspešne bránou. Môžete posielať ostatných!“
Z vysielačky sa po desiatich sekundách ozvalo potvrdenie plukovníka Younga a o niekoľko ďalších sekúnd neskôr sa začali v horizonte brány objavovať ďalšie postavy. Carterová ich hneď navigovala ďalej a tak postupne bránou prešlo niekoľko desiatok postáv. Ako posledný prešiel plukovník Young. Rozhliadol sa a podal Carterovej ruku: „Sme všetci.“ Generálka sa opýtala: „Rush tam teda zostal?“ a plukovník prikývol. Carterová kývla vojakom z posádky Hammonda, ktorí stáli pri stene a tí sa vytratili. Po chvíli sa vrátili a so sebou ťahali veľké krabice na kolieskach. V niektorých ločkala voda, v iných zas boli zabalené potraviny a ďalšie veci, ktoré mohol doktor Rush na Destiny potrebovať.
Posunuli krabice do horizontu brány a o minútu neskôr sa ozvalo z vysielačky potvrdenie od Rusha, že dostal všetky zásoby, a že ďakuje. Young mu na oplátku povedal, že mu ďakuje za všetko, čo pre členov posádky Destiny spravil a želá mu šťastnú cestu do vzdialených končín vesmíru. Potom sa ešte ozval Rush, ktorý znovu poďakoval a povedal, že už môžu vypnúť bránu.
Anna pozrela na Carterovú a tá na Younga. Ten prikývol a Anna sa otočila naspäť k replikátorom: „Deaktivujte spojenie!“ Replikátori sa znovu sklonili k terminálom a po chvíli sa horizont brány rozpadol a zmizol. Utíchlo aj hučanie a bzučanie prúdiacej energie a rozhostilo sa ticho. Všetci mlčali a pozerali na seba v radostnom očakávaní. Nakoniec Carterová poslala všetkých členov posádky Destiny, ako aj svojich vojakov von, na trávnik pred základňou. Tam ostali bezradne pozerať na obrovskú antickú loď, ktorá ležala vedľa základne. Niečo takého ešte nikto z nich nevidel. Bola omnoho väčšia ako Destiny...
Carterová už chcela vytiahnuť vysielačku a prikázať svojim ľuďom na ESS George Hammond, aby začali teleportovať ľudí z Destiny na palubu, ale zastavil ju Annin pohyb. Pozrela na ňu. Anna sa zamyslene usmievala. Potom sa k nej otočila: „Sam, všimla som si, že niektorí boli ranení a chorí. Ak chcete, tak by som ich mohla vyliečiť. U mňa na Telerush Var. Minimálne doktorku Parkovú a jej zranené oči. Teda, ak by ste súhlasili...“ Carterová sa zamyslela. Annina ponuka bola veľkorysá. Kývla jej preto a obidve vyšli von k ostatným.
Carterová výkrikom upútala pozornosť a keď všetci stíchli a pozreli na ňu, nahlas povedala, tak aby to všetci počuli: „Venujte mi pozornosť! Doktorka Kornilovová sa veľkoryso ponúkla, že tí z vás, ktorí to potrebujú, môžu si nechať vyliečiť svoje zranenia alebo choroby u nej na základni Telerush Var.“ Všetci premýšľali o tejto ponuke a potom sa slepá doktorka Parková opýtala: „Dokázala by vyliečiť aj moje oči? Ako?“
Všetky pohľady sa upreli na Annu a tá povedala: „Som napoly Antička a mám v tejto galaxii najviac vedomostí o našich technológiách. Naprogramovať nanity, aby vyliečili všetky poranenia organizmu alebo nejaké choroby, to je pre mňa maličkosť...“ Zavládlo znovu ticho a potom sa doktor Brody opýtal: „Ale potom by do konca života musela mať tie nanity v sebe. Ináč by ju to zabilo...“ Anna sa však usmiala: „Nie, nemusela. Dokážem to spraviť tak, aby nanity urýchlili liečebný proces a napravili bunky do pôvodného stavu a aby ich nenahradzovali sebou samými. Potom by sa jednoducho deaktivovali a vylúčili z tela.“ V zástupe to zašumelo a po chvíli sa doktorka Parková znovu ozvala: „Dobre. Ja do toho pôjdem...“ Podobne sa ozvalo aj niekoľko ďalších ľudí, vrátane seržanta Greera a doktora Volkera, ktorí podstúpili transplantáciu obličky.
Anna im kývla: „Dobre, vy sa vráťte dovnútra. Odletíme odtiaľto pozajtra. Vy ostatní sa pripravte na teleport na palubu ESS George Hammond. Čaká na orbite.“ Potom sa obrátila ku Carterovej: „Dva dni mi potrvá, kým rozmontujeme základňu a naložíme všetok materiál na Somniu. Dám vám vedieť, kedy budú vyliečení, aby ste pre nich mohli priletieť...“ Carterová prikývla a cez vysielačku dala posádke Hammonda príkaz, aby teleportovali časť posádky Destiny, ktorá zostala vonku, na palubu svojej lode. O chvíľu ich obalilo biele svetlo asgardského teleportačného lúča a oni zmizli.
Anna, Carterová a šiesti členovia bývalej Expedície Destiny, ktorí sa rozhodli nechať vyliečiť, v tej chvíli stáli vnútri malej základne a sledovali ako replikátori začínajú rozoberať základňu. Po niekoľkých minútach sa presunuli von, aby neprekážali v práci. Anna ich všetkých zaviedla dovnútra Somnie a viedla ich na mostík svojej najobľúbenejšej lode.
Keď sa tam konečne dostali, Anna ich usadila do kresiel a nechala diskusii voľný priebeh. Vedcov zaujímali antické prístroje a tak im o nich admirálka čo-to povedala. Carterová videla túto loď v akcii, ba dokonca proti nej aj bojovala a preto bola veľmi zaujatá jej bojovými možnosťami. Podobne to videl aj seržant Greer.
Nakoniec ale Carterová musela odísť a dopraviť svoju loď aj so zachránenými ľuďmi z Destiny na Zem. Pri rozlúčke sa opýtala Anny, čo plánuje do budúcnosti. Tá len pokrčila plecami: „Neviem. S prezidentom Medvedevom som si vôbec nesadla do noty, takže naše vzťahy sa ochladili niekam na bod mrazu. Dúfam, že nevyvedie nejakú somarinu. Nechcela by som proti nemu bojovať tak ako proti vám.“ Carterová si spomenula na nespočetné šarvátky a bitky, ktoré mala Anna s Američanmi a preglgla. Anna pokračovala: „Na Telerush Var mám rozrobenú rekonštrukciu Lorardianu a zopár ďalších projektov, takže na pár mesiacov, možno rokov, budem mať čo robiť. A čo neskôr, tak to ešte neviem...“ To Carterovú zaujalo: „Lorardian? To je to mesto, ktoré ste našli v galaxii Pegasus?“ Anna prikývla: „Áno, v podstate je nepoškodené, keď nepočítam porozbíjané okná a tak podobne. Ale vek a morská voda si predsa len vybrali nejakú daň a tak som sa rozhodla radšej pre generálnu opravu...“ Carterová prikývla: „To znie rozumne. Myslím, že aj Atlantída by si ju konečne zaslúžila po tých všetkých bitkách, ktoré pretrpela...“ Anna prikývla: „Veru, možno niekedy opravím aj ju, ale to je zatiaľ vzdialená budúcnosť...“
Potom sa rozlúčili a Carterová sa nechala teleportovať na Hammonda, ktorý následne vstúpil do hyperpriestoru a odletel k Zemi. Anna ukázala svojim pasažierom kajuty, kde budú bývať najbližšie dve noci a nechala ich, nech sa tam ubytujú. Potom im ukázala ostatné priestory lode, ktoré mohli využívať, ako napríklad jedáleň.
O dva dni neskôr bola základňa úplne rozobratá a naložená v skladovacích priestoroch Somnie. Anna pre istotu vybrala z hviezdnej brány kontrolné kryštály, aby ju nikto nemohol prekvapiť neočakávaným príchodom. Popoludní druhého dňa sa ľahký krížnik odpútal od povrchu a vzlietol na orbitu. Tam Anna naštartovala silné hypermotory a Somnia vstúpila do hyperpriestoru. Veľké panoramatické okno na veliteľskom mostíku pripomínalo vyhliadkovú palubu na Destiny a tak tam pasažieri strávili väčšinu času pozorovaním okolitého sveta.
Cesta na Telerush Var trvala iba niekoľko hodín a keď pristáli v hangári základne, bol neskorý večer. Anna mala čas na všetkých lodiach zosynchronizovaný s časom na základni, takže keď bola na základni noc, bola noc aj na lodiach, nech boli kdekoľvek. Preto to nebol pre jej pasažierov taký drastický časový posun, než na aké boli zvyknutí.
Po nevyhnutnom ubytovaní a večeri sa všetci vybrali spať. Anna nechala replikátorov stiahnuť do databázy základne všetky výsledky z uskutočneného pokusu o obojsmernú červiu dieru na Destiny a potom deaktivovala všetkých replikátorov z „vedeckej“ série. Zostali z nich hromádky kúskov neutrónia, ktoré pozhŕňala na jednu kôpku a nasypala ich pracovný stôl, na ktorom to nechala ležať. Stavebným replikátorom vydala medzitým príkaz vyložiť materiál zo skladov Somnie. Hviezdnu bránu aj s ovládacími kryštálmi nechala uložiť do osobitného skladu. Ak by bolo potrebné spojiť sa ešte niekedy v budúcnosti s Destiny. Potom sa šla sama vyspať...
Na druhý deň uložila svojich „pacientov“ do stázových komôr. Neprotestovali, lebo im vysvetlila, že to robí preto, aby sa jej nemotali zbytočne po základni. Chápali význam slov utajenie a bezpečnosť a preto sa nechali uložiť do komôr. Potom sa Anna vrátila do laboratória a začala programovať liečebné nanity. Trvalo jej to takmer dva týždne. Niežeby nevedela ako na to, ale musela pri programovaní riešiť niektoré špecifické problémy, ktoré súviseli s tým, ako ich potom deaktivovať a vylúčiť z organizmu.
Keď bola prvá várka nanitov pripravená, vytiahla Anna zo stázovej komory doktorku Parkovú. Ona bola najťažší prípad. Keď jej aplikovala nanity a tie začali pracovať, začala sa doktorka smiať, že ju to všade šteklí. Potom sa však zarazila a povedala, že ju bolia oči. Bolesť sa zvyšovala, až to nemohla vydržať a kričala na celé hrdlo bolesťou. Náhle však bolesť prestala a ona s prekvapením zistila, že vníma cez viečka nejaké tvary. Opatrne otvorila oči a keď si zvykla na svetlo, rozhliadla sa okolo seba. Po niekoľkých rokoch zasa videla...
Posadila sa na lôžku, na ktorom predtým ležala a prekvapene hľadela na neznámu ženu pri jednom z terminálov. Potom sa jej žena prihovorila a ona spoznala po hlase Annu: „Ako vám je?“ Parková sa usmiala: „No, vidím...“ Anna sa zasmiala a povedala: „To je dobré. Potrvá ešte niekoľko desiatok minút, možno hodín, kým nanity opravia celé vaše telo. Potom odošlú do počítačov signál, že už nie je čo opravovať a my budeme vedieť, že ich môžeme deaktivovať...“
Liečba bola úspešná a navečer toho dňa deaktivovala Anna nanity v tele doktorky Parkovej. Na druhý deň vytiahla zo stázových komôr ostatných a aplikovala im nanity. Niektorých to šteklilo, niektorých štípalo alebo svrbelo. Do večera však boli všetci úplne zdraví. Viacerí sa cítili tak zdravo ako už dlhé roky nie. Ešte v ten deň odoslala Anna cez diaľkovú komunikáciu správu na Zem, aby Carterová prišla vyzdvihnúť zvyšok Expedície Destiny.
Kým čakali na odvoz na Zem, previedla Anna svojich hostí po základni. Ukázala im obrovské mesto Lorardian, ktoré odpočívalo vedľa základne, a na ktorom stovky replikátorov vykonávali generálnu opravu. Potom im ukázala celú základňu, ako aj lode, ktoré boli v hangároch. Všetci žasli a divili sa.
Ráno tretieho dňa priletel na orbitu ESS George Hammond a Carterová letela na základňu v Jumperi. Keď pristála v hangári Jumperov a vystúpila z neho zadnými dverami, bolo na jej tvári badať ohromenie nad tým čo videla zo vzduchu, keď sem letela. Všetci šiesti „pacienti“ sa srdečne rozlúčili s Annou a nastúpili do Jumperu. Anna si však vzala Carterovú ešte bokom a oznámila jej, že ešte pred rokom zablokovala vstup Zeme do Aliancie štyroch rás, ak o tom ešte nevedia. Carterovú to prekvapilo a opýtala sa prečo. Anna jej to v stručnosti vysvetlila: „Podmienila som váš vstup do Aliancie dvoma podmienkami. Prvou je, že sa musíte zjednotiť. Ak chcete vstúpiť do Aliancie, musíte konať a vystupovať ako jeden štát. Nie ako voľné zoskupenie štátov, kde si každý robí, čo sa mu zachce. Kým nebude Zem úplne zjednotená, nedovolím jej prijatie do Aliancie. Druhou podmienkou sú vaše morálne postoje. Možno ste pomohli viacerým rasám a máte veľa priateľov v tejto galaxii a galaxii Pegasus, ale to nestačí. Ak bude Zem viesť útočnú politiku voči ostatným rasám, tak má smolu. Pokojný rozvoj a kolonizácia áno, ale výboje nie. Viem, že máte k dispozícii záznamy z konferenčnej miestnosti Heliopolisu. Je v nich aj motto Aliancie. Podľa tohto motta sa všetky rasy Aliancie správali a stále správajú. Tak o tom skúste pouvažovať aj vy. Odkážte na Zem to, čo som vám teraz povedala, Sam...“
Carterová prikývla a nastúpila do Jumperu. O chvíľu už malá lodička vystrelila z hangáru a zamierila k pozemskému ľahkému krížniku čakajúcemu na orbite. Ten o desať minút neskôr naštartoval motory a v záblesku pseudopohybu zmizol v hyperpriestore.
A teraz aj zopár odpovedí a poznámok..
Andoriel: Ten Mornas raz vyzdvihne, lebo bude musieť. Už dlhšie mi totiž leží v hlave nový mocný nepriateľ, s ktorým si Anička bude musieť zmeriať sily a bude k tomu potrebovať všetkú dostupnú palebnú silu. Kedy to však dám do príbehu je nejasné, lebo to je ešte len v štádiu nápadu... Zatiaľ Aničká rieši tie veci, ktoré som dal v predchádzajúcom spoileri...
| Toto je spoiler!!!: |
a keďže má zlomenú nohu od toho súboja s majstrom kung fu, tak asi nebude môcť nikam dlho chodiť...  |
Puk, forton a pal: píšem, píšem, ale momentálne to trochu stojí na jednom mieste a píšem asi tak jednu stranu A4 za týždeň, pretože ma pohltil tajomný svet Oblivionu a kým neuzavriem všetky brány, tak nemám nejako čas písať príbehy. Buďte radi, že ich mám nadpísané dopredu a je z čoho publikovať...
P.S.: Mohol by ma niekto konečne naučiť (najlepšie veľmi názorne a polopatisticky) ako sa tu na fóre vytvárajú zoznamy? Chcel by som do prvej časti tejto poviedky pridať zoznam kapitol, aby ste nemuseli hľadať v celej téme, kde sú jednotlivé kapitoly...
zajímalo bymě jaké můžou mít na Annu páky
Prosek je dost vysoko, ale dělám v centru 
K poriadnemu prezretiu PDF zatiaľ nedošlo 
Možno až keď kúpim notebook, ale aj ten je vo hviezdach. 
No nič, ak vyjde čas tak skúsim aj na PC-čku, ale vtedy som dosť zaneprázdnený, alebo keď nerobím som rozlietaný po Slovensku. 
,,,
