Ale je tu nový týždeň a teda aj nová kapitola...
Keďže 24. a 25 kapitola sú dosť krátke, tak to pridávam naraz ako dvojdiel...
Kapitola 24. – Zabudnutá loď
Anna žmýkala z motorov Jumperu všetok výkon, ale aj tak im cesta k zamaskovanej lodi trvala dobrých dvadsať minút. Navigovali sa podľa druhého Jumperu s prieskumnou hliadkou. Keď sa dostali na miesto, poslala prieskum naspäť na Torden a opatrne ponorila svoj Jumper pod maskovací štít. Loď sa z tejto vzdialenosti zdala obrovská, ale bolo to len zdanie. Opatrne obleteli loď, aby našli jednotlivé hangáre. Všetky však boli uzatvorené mohutnými pancierovými vrátami.
Anna sa po tomto zistení kyslo pozrela na admirála a uvoľnila mu svoje miesto pilota Jumperu. Sama sa vybrala do zadnej časti, kde z jedného z boxov vybrala vesmírny skafander. Nasúkala sa do neho a pozapínala sa. Forlin na chvíľku vstal a zapol jej prilbu. Potom si znovu sadol do kresla pilota a obletel loď tak, aby sa dostal k jednému z núdzových prielezov na trupe lode. Zavrel vnútornú prepážku a vypumpoval vzduch zo zadnej časti. Potom opatrne pristal na trupe lode a hneď otvoril zadné dvere. Anna vyšla z Jumperu a pomalými krokmi prešla k uzáveru núdzového prielezu. Trhla malou páčkou na boku prielezu a poklop sa so zasyčaním odklopil. Premerala si jeho priemer a premýšľala, či sa doň vojde aj s celým skafandrom.
Skočila dovnútra a dosadla na dno prielezu. V stene vedľa nej boli dvere a vedľa nich ovládacia obrazovka. Dotkla sa jej a úľavou si vydýchla. Obrazovka sa pod dotykom rozsvietila. Naťukala heslo svojho otca a systém sa odomkol. Nad ňou sa uzavrel vonkajší poklop prielezu a do šachty sa so syčaním začala pumpovať atmosféra. Potom sa otvorili dvere. Na malom senzore pripevnenom na ruke sledovala hladinu kyslíka a ostatných plynov v prostredí okolo nej.
Prešla do chodby a rozhliadla sa. Všade bola tma, ale vďaka svetlám skafandra videla dostatočne. Zavrela za sebou dvere prielezu a vydala sa po chodbe doľava. Tým smerom by sa po niekoľkých chodbách mala dostať na mostík. S obavou sledovala senzor atmosféry na rukáve. Vo vzduchu bola neobyčajne vysoká koncentrácia niektorých plynov. Došla na koniec chodby a otvorila dvere. Okamžite pochopila, prečo je vo vzduchu taká vysoká koncentrácia amoniaku a ďalších látok. Na podlahe chodby ležala postava v uniforme. Nemusela sa ani skloniť, aby videla, že to nie je živý človek ale múmia.
V chodbe boli ďalšie mŕtvoly. Opatrne ich obchádzala a napredovala k mostíku lode. Keď sa dostala pred mohutné pancierové dvere, bolo jej skoro na zvracanie. Cestou od prielezu sem minula aspoň stovku múmií. Všetci vyzerali, akoby sa zadusili.
Dotkla sa snímača vedľa dverí a silné pancierové dosky sa otvorili. Mostík bol pre ňu hororovým filmom. V kreslách stále sedeli mŕtvi členovia posádky a v kapitánskom kresle bola múmia kapitána v bielej uniforme. Na zoschnutej tvári mal masku dýchacieho prístroja. Očividne zomrel posledný v kŕčovitom geste. Jedna jeho ruka ukazovala k jednému terminálu. Anna ho dotykom ruky zapla a obrazovka pred ňou sa rozsvietila.
Keď na obrazovke začali naskakovať údaje, pochopila, že jej tušenie bolo správne. Začítala sa do lodného denníka a z kapitánových správ pochopila, že na lodi došlo ku katastrofe. Systém podpory života zlyhal a namiesto normálneho vzduchu napumpoval do priestorov lode zmes nedýchateľných plynov. Posádka bola mŕtva skoro okamžite. Kapitán sa ledva doplazil k pohotovostnej skrinke, kde boli uložené dýchacie prístroje a vďaka tomu prežil ešte niekoľko dní. Nakoniec zomrel od smädu, lebo sa nemohol napiť bez toho, aby sa pri tom nezadusil. Nahral však ešte správu o tom, čo sa stalo.
Obchádzala mŕtvoly a aktivovala ostatné terminály. Potom si zapla vysielačku v skafandri: „Admirál? Dostala som sa na mostík. Ako som predpokladala, je to Parastus. Experimentálny ľahký krížnik, jediný svojej triedy. Posádka je mŕtva. Došlo tu k zlyhaniu podpory života a všetci sa zadusili.“ Forlin si vzdychol a opýtal sa: „V akom stave je loď samotná?“ Anna skontrolovala postupne ostatné terminály a hlásila: „Loď vyzerá nepoškodená. Boli na tajnej misii. Možno sa mi podarí získať informácie o tom, čo tu robili. Ale...“ na chvíľu sa odmlčala a pokračovala: „Lodné generátory bežia nepretržite už desaťtisíc rokov a väčšina ich už zlyhala. Uvidím, či sa mi podarí z nich vytiahnuť niečo pre motory. Tiež nefunguje podpora života a vzduch je tu plný jedovatých plynov...“
Odsunula jedno kreslo s dávno mŕtvym antikom a prezrela si terminál operátora zbraňových systémov. Vyzeral dosť zvláštne. Niektoré ovládacie prvky spoznala ihneď, ale niektoré jej boli cudzie. Potom pochopila a prekvapene ohlásila: „No tak toto je sila. Experimentálne zbrane. Už sa nedivím, že to bola tajná misia. Povedala by som, že testovali nové zbrane...“ Forlin sa opýtal: „Aké zbrane?“ Prezrela si terminál pozornejšie: „Hmmmm... magnetické delo, moment.“ Prešla k jednému terminálu pri stene a vyvolala si informácie o danej zbrani. Sústredene si ich preštudovala a otvorila úžasom ústa. Potom zahundrala: „Job tvoju ...“ Chvíľku mlčala a znovu si prešla údaje o zbrani. Nakoniec zahlásila do vysielačky: „Takže máme tu dva magnetické kanóny. Experimentálna zbraň s neskutočnými nárokmi na energiu. Žiadny div, že maskovanie vydržalo bežať toľko rokov. Parastus musí mať nejaké extra výkonné generátory...“
Admirála to zaujalo: „Magnetické kanóny? Osvetli mi to!“ Odpovedala: „Podľa týchto údajov to pracuje na princípe kontrolovanej magnetickej indukcie. Niečo ako magnetický blesk. Niekto očividne dotiahol teóriu magnetických polí do hnusného extrému. Výsledky testov vyzerajú sľubne, ale nepoužili to pre ostatné lode. Aha, tu to je. Vyvíjali to na Disporte...“ Forlin si vzdychol. Dispors bolo antické mesto rovnaké ako Atlantis. Vďaka zlyhaniu hyperpohonu sa vynorilo z hyperpriestoru príliš blízko čiernej diery a roztrhala ho gravitácia. Plány tejto novej zbrane sa teda stratili spolu s mestom. Jediné exempláre tejto zbrane sú na lodi pred ním.
Anna odsunula mŕtvolu pilota a pritiahla si k terminálu jedno voľné kreslo. Aktivovala inerciálne tlmiče a subpriestorové motory so slovami: „Pokúsim sa preletieť dole na planétu. Podpora života tu ešte stále pumpuje nebezpečné plyny, takže skúsime vyvetrať loď vzduchom z atmosféry na planéte.“ Forlin poznamenal: „Dúfam, že máš ešte dosť vzduchu v skafandri.“ Pozrela na malý počítač pripevnený na jej ľavom predlaktí a skontrolovala príslušný údaj: „Mám vzduch ešte na sedem hodín. Malo by to stačiť. Radšej odleťte s Jumperom naspäť na Atlantídu.“ Forlin potvrdil a odštartoval.
Inerciálne tlmiče sa nabíjali pomaly. Energetické generátory lode pracovali nepretržite desaťtisíc rokov a mnoho sa ich už pokazilo. Ostatné síce zvládali potrebné úkony, ale trvalo im to dlhšie. Omnoho dlhšie, než bola doktorka zvyknutá. Zaujalo ju, prečo to trvá tak dlho a tak opatrne spustila rýchlu diagnostiku lode. Výsledok sa objavil o minútu neskôr a vydesil ju. Loď nebola v takom dobrom stave ako dúfala. Navonok síce vyzerala dobre, ale hlavné systémy vykazovali značné opotrebovanie.
Motory začali pracovať a ona cítila, že loď sa odliepa od povrchu mesiaca a stúpa na orbitu. Opatrne s ňou manévrovala. Šlo to ťažšie než predpokladala. Ani motory neboli v ideálnom stave. Na planétu nedoletí. Táto loď potrebuje veľmi nutnú opravu v dokoch na Telerush Var. Zamierila k Tordenu a snažila sa, aby nenarazila. Zaparkovala spodnou stranou k Tordenu. Zapla komunikačný kanál: „Doktorka Kornilovová volá Torden!“ Komunikácia okamžite ožila a na jednej z obrazoviek sa objavila tvár jej prvého dôstojníka – plukovníka Koľceva: „Madam!“ „Plukovník, naveďte Torden čo najbližšie k Parastu. To je tá loď, čo je rovno pod vami. Snažte sa nenaraziť. Prišla som tak blízko, ako sa len dalo, ale táto loď si už svoje odslúžila. Budete sa trochu musieť posunúť vy...“
Prvý dôstojník prikývol a vydal príslušné rozkazy posádke. Manévrovacie trysky jemne posunuli bitevnú loď k ľahkému krížniku. Anna to všetko sledovala na monitoroch Parastu a keď bola spokojná s pozíciou oboch lodí, povedala Koľcevovi: „Dobre, plukovník. Teraz je to dobré. Aktivujte v systéme Tordenu automatický odťahovací protokol. Nájdete ho pod označením Varash dvanásť pomlčka sedemnásť. Spojí to obe lode dohromady. Budeme túto krásku odtiahnuť do doku na mojej základni na Telerush Var.“
Prvý dôstojník aktivoval protokol a potom aj ďalšie, ktoré mu Anna postupne diktovala. Obe lode sa postupne spájali hákovacími lanami a hrubými káblami. Keď boli posledné laná upevnené do špeciálnych kotiev v trupe Parastu, Anna pocítila jemné chvenie, ktoré sa začalo šíriť loďou. Potom postupne utíchlo a zmenilo sa na tiché bzučanie. Pochopila, že to nabehli na plný výkon núdzové energetické generátory. Teda aspoň tie, ktoré ešte fungovali. Podľa chvenia a informácií v systéme bol Parastus v neporovnateľne horšom technickom stave ako Tria. O tú sa však starala po celý čas jej posádka a posledné roky bola neaktívna. Parastus zasa po celý čas bežal na plný bojový výkon bez dozoru.
Skontrolovala si merač zásoby vzduchu a zistila, že má kyslík už len na dve hodiny. Strávila tu viac času, než plánovala. Deaktivovala všetky systémy lode a postupne sa vybrala chodbami plnými mŕtvol Antikov k najbližšej prechodovej komore. Zavrela za sebou dvere a aktivovala si magnetické podrážky skafandra. Ozvalo sa zasyčanie a otvorili sa vonkajšie dvere komory. Vyšla opatrne von a pomalými krokmi šla po trupe lode k najbližšiemu hákovaciemu lanu.
Keď k nemu konečne došla, zistila, že lano je dosť hrubé. Preskúmala možnosti antického skafandra, ktorý mala na sebe a aktivovala magnetické platničky na rukách. Chytila sa lana a začala po ňom rúčkovať k Tordenu. Sedemdesiat metrov v beztiažovom stave. Kým sa jej nohy dotkli trupu Tordenu, ubehlo dvadsať minút. Skontrolovala zásobu vzduchu. Hodina a pol. Zapla vysielačku: „Koľcev, tu je doktorka. Zamerajte moju polohu na trupe Tordenu a nájdite mi najbližšiu prechodovú komoru, ktorou sa dostanem dovnútra.“ O chvíľu sa ozval hlas jej prvého dôstojníka: „Dvesto dvadsať metrov smerom k prove našej lode. Choďte pozdĺž tých trubiek, pri ktorých ste smerom k prove a keď sa dostanete k štvrtej odbočke tých trubiek, zbadáte otvorenú prechodovú komoru. Budú vás tam čakať.“
Vydala sa označeným smerom a počítala odbočky mohutného potrubia. Prvá, druhá, tretia a štvrtá. Keď sa dostala k štvrtej, rozhliadla sa a po chvíli naozaj zbadala odklopený poklop. Vliezla do šachty a pozrela sa cez malé okienko na vnútorných dverách. Cez hrubé sklo videla dvoch technikov, ako pracujú na ovládačoch. Vonkajší poklop sa zabuchol a ozvalo sa syčanie atmosféry. Potom sa otvorili vnútorné dvere a obaja technici jej pomohli do chodby.
Vyzliekla si s ich pomocou skafander a rozbehla sa na veliteľský mostík. Pri dverách niekto zahlásil: „Veliteľka lode na mostíku!“ a všetci sa otočili v pozore k nej. „Pohov!“ odvetila a keď sa vrátili k normálnej práci, požiadala komunikačného dôstojníka: „Spojte ma s Atlantídou. Žiadajte si admirála!“ Po chvíľke sa na obrazovke objavila Forlinova tvár: „Takže? Aký je výsledok?“ Vzdychla si: „Parastus je v dezolátnom stave, nepoužiteľný, odtiahnem ho na moju základňu na okraji Mliečnej cesty. Mám tam dobre vybavený dok a automatický systém základne ho dokáže opraviť. Poradil si s Triou, dokáže si poradiť aj s Parastom...“ Forlin zachmúrene prikývol: „Dobre, to dáva zmysel. Kedy ťa mám očakávať naspäť?“
Anna sa zamyslela: „O dva týždne, ak zapojím ZPM. Týždeň aj niečo zaberie odtiahnutie Parastu. Cesta naspäť asi tri dni.“ Prikývol: „Dobre, budem ťa teda čakať...“ a deaktivoval spojenie. Otočila sa na Koľceva: „Plukovník, zapojte do systému lode obidva moduly ZPM, ktoré máme v skladoch a pripravte loď na odlet na Telerush Var. Koordináty sú v databáze. Poletíme podľa protokolu Varash dvanásť pomlčka dvadsaťsedem. Snažte sa ho dodržať! Nehodlám stratiť Parastus niekde po ceste.“ Zasalutoval: „Áno, madam!“ a ona zahundrala: „A ja sa idem konečne prezliecť! Som spotená a smrdím ako prasa...“
Vydala sa k svojej kajute, aby sa šla prezliecť a oddýchnuť si. Z činnosti na Paraste a prechádzky v skafandri bola dosť unavená...
Kapitola 25. – Znovu na základni
Kapitola 25. – Znovu na základni
Cesta medzi galaxiami zabrala spojeným lodiam desať dní. Keď sa súlodie vynorilo z hyperpriestoru na orbite, Anna sedela v kapitánskom kresle a sledovala údaje senzorov. Základňa bola neporušená a pokrytá štítom. Anna odvysielala svoj osobný kód a sklopila štít nad základňou. Diaľkovo otvorila dvere jedného z troch veľkých hangárov a nariadila prvému dôstojníkovi: „Prejdem na Parastus a pristanem v hangári. Naspäť prídem v Jumperi zo základne. Tiež pošlem najnovšie dáta zo senzorov základne. Keď vám dám signál, oddelíte lode podľa protokolu Varash desať. Ale buďte opatrný! Keď som to robila so Somniou, tak to šlo o dosť ľahšie ako s týmto gigantom...“ Koľcev prikývol a ona sa šla obliecť do skafandra.
O niekoľko minút vyliezla prechodovou komorou na trup bitevnej lode a v skafandri prerúčkovala po uväzovacom lane na Parastus. Keď sa konečne dostala dovnútra lode, vzdychla si pri pohľade na múmie členov posádky. Vydala sa chodbami starej lode na veliteľský mostík a počas chôdze hlásila do vysielačky: „Torden, môžete začať s oddeľovaním lodí.“ Keď sa začali uvoľňovať jednotlivé laná, rozsvietili sa v chodbách Parastu výstražné žlté svetlá. V ich svetle sa jej lepšie orientovalo na chodbách a o niekoľko minút došla na mostík.
Aktivovala všetky systémy na mostíku a na obrazovkách sledovala, ako sa obrovská bitevná loď oddeľuje od oveľa menšieho krížnika. Občas naťukala do terminálov nejaký príkaz. Nakoniec odstrčila telo dávno mŕtveho kapitána lode z veliteľského kresla a so zaškerením sa pozrela na tmavú škvrnu na kresle. Preglgla slinu a po otrení zaschnutých telových tekutín si sadla do kresla. Svetlá sa rozsvietili jasnejšie a ona v mysli zadala potrebné kódy k úplnému odomknutiu systému lode. Aktivovala inerciálne tlmiče a sledovala na obrazovke ich stav. Prekvapilo ju, ako rýchlo sa tentokrát nabili. Očividne ďalšie vylepšenie. Zapojila všetky manévrovacie trysky na dolnej časti lode a tie jediným dlhým ťahom vzdialili obidve lode od seba.
Skontrolovala stav energie a znovu sa zaškľabila. Loď je na tom dosť zle. Rýchlymi dotykmi prstov na malom dotykovom displeji na pravej bočnej opierke poodpájala všetky nepotrebné systémy a presunula tok všetkej energie do štítov a motorov. Keď to všetko dokončila, opatrne sa usmiala. Teraz už mala dosť veľkú šancu, že prežije vstup do atmosféry a následné pristátie v hangári.
Zapla podsvetelné motory a dala sa s loďou opatrne zostupovať k povrchu planéty. Atmosféra planéty kládla odpor antickému plavidlu a Anna musela niekoľkokrát korigovať kurz k základni pomocou manévrovacích trysiek. Nakoniec pristála na základni a vypla systémy Parastu.
Vstala z veliteľského kresla a vypla obrazovky a terminály na mostíku. Potom skontrolovala zásobu vzduchu v skafandri. Ešte dve hodiny. Nebolo to až také zlé...
Opatrne kráčala chodbami k hlavnému vstupu do lode. Prekračovala mumifikované mŕtvoly a vypínala svetlá v chodbách, ktorými už prešla. Došla do prechodovej komory. Oboje dvere boli už otvorené a k trupu bol pristavený mostík vedúci do chodieb základne. Jej základne.
Vybrala sa najprv do jednej malej miestnosti neďaleko hangáru, kde zo seba konečne stiahla skafander. S úľavou sa nadýchla čerstvého filtrovaného vzduchu a chvíľu si vychutnávala ten pocit. Potom sa prezliekla do pohodlnej antickej uniformy, pripla si dištinkcie kapitána bitevnej lode a uvoľnene odkráčala do riadiaceho centra.
Keď tam prišla, posadila sa do svojho obľúbeného riadiaceho kresla a spustila senzory základne naplno. Zároveň zadala systému požiadavku starostlivo prescanovať Parastus a určiť rozsah poškodenia. Vedela, že to bude trvať dlhšie. Podrobný scan celej lode môže trvať niekoľko dní. Systém začal pracovať na požiadavke a ona vstala z kresla. Senzory našťastie neukázali nijakú mimoriadnu aktivitu v tomto sektore galaxie a keď sa zamerala na Zem, videla, že za tých niekoľko týždňov jej neprítomnosti stihli opraviť dva z piatich poškodených krížnikov triedy 304. Na orbite ich parkovalo päť a v dokoch na povrchu budú teda zvyšné tri.
Stiahla senzory na zvyčajnú úroveň výkonu a previedla uvoľnenú výpočtovú kapacitu do scanovania Parastu. Zároveň zadala systému príkaz, aby na zabezpečenom kanále začal sťahovať z počítačov Parastu všetky dáta a ukladal ich do svojej databázy. Obzvlášť dáta o zbraňovom vybavení lode.
Pozrela na priebeh scanovania a unavene si vzdychla. Štyri dni a dve hodiny. Nechala systém pracovať a zapla komunikačný kanál s Tordenom. Na obrazovke sa po chvíli objavila tvár majora Tsaguru. Keď ju zbadal, usmial sa: „Zdravím vás, madam!“ Opýtala sa: „Kde je plukovník Koľcev?“ Druhý dôstojník bitevnej lode sa usmial: „Pred troma hodinami mu skončila služba, madam. Mám pre neho poslať?“ Zavrtela hlavou: „Nie, netreba. Len sa mi nezdalo, žeby už ubehlo toľko času. Každopádne, úspešne som pristála v hangári a teraz už počítačový systém scanuje Parastus a určuje rozsah poškodenia. Bude to trvať ešte štyri dni, takže musím zostať za ten čas na základni. Plukovník Koľcev bude v zmysle lodného poriadku veliť na Tordene počas mojej neprítomnosti na lodi. Rozkazy má takéto: Nech ostane na orbite planéty a nikam s loďou neletí. Občas nech precvičí posádku. Tým myslím aspoň trikrát denne. A každú závažnejšiu udalosť nech mi hlási sem na základňu. Rozumiete?“ Japonec prikývol: „Áno, madam!“ Usmiala sa: „Dobre, tak to zaneste do lodného denníku a potom mu to choďte oznámiť. O štyri dni sa vrátim a medzitým budem s vami v občasnom kontakte.“ „Áno, madam!“ „Dobre, to je všetko, základňa koniec!“ deaktivovala spojenie na loď a premýšľala, čo robiť ďalej. Spravila si štyri dni voľna...
O štyri dni neskôr...
Anna ležala nahá na lehátku na svojom balkóne a vystavovala svoje krásne telo lúčom poludňajšieho slnka. Kašľala na to, že ju môže pozorovať posádka Tordenu na orbite. Vedela, že aj keby sa to dialo, tak o tom budú všetci veľmi starostlivo mlčať a tváriť sa, že o ničom netušia. Všetci na palube bitevnej lode totiž už vedeli, že prípadné neopatrné prerieknutie sa by dotyčnú osobu priviedlo do prechodovej komory a ešte ďalej. To všetko by sa udialo za ľadového pohľadu ich krásnej a geniálnej veliteľky. Už sa ju naučili rešpektovať, aj keď ešte vlastne nevedeli, čo všetko dokáže.
Preto sa teraz mohla nahá vyvaľovať na balkóne svojho apartmánu na základni a jej pokožka naberala bronzové odtiene. Zrazu sa ozvalo jemné pípanie z reproduktorov. So zahundraním vstala z lehátka a vsunula chodidlá do papúč. Potom na seba prehodila biely vlnený župan, aby jej v klimatizovaných chodbách základne nebolo chladno a vydala sa do riadiaceho centra. Cestou si ešte zaväzovala opasok na župane.
V riadiacom centre ju na obrazovkách čakali stĺpce údajov. Systém dokončil scanovanie Parastu a ukazoval výsledky. Podľa informácií z databázy experimentálneho krížnika identifikoval špeciálne zbrane, štíty, inerciálne tlmiče a ďalšie neštandardné vybavenie a preskúmal ho. Výpočet ukazoval rozsiahle štrukturálne poškodenie prevažne v sekcii generátorov energie, ako aj v ďalších častiach lode a navrhoval možné opravy s použitím zdrojov základne. Viacero dielov však bude musieť systém nanovo vyrobiť či replikovať. Celkovo bude oprava trvať takmer štyri mesiace.
Zamyslela sa a potom si sadla do riadiaceho kresla. Myšlienkami začala zadávať systému pokyny k oprave lode za použitia automatických robotov. Najprv nech odstráni telá dávno mŕtvych členov posádky a potom nech sa pustí do výmeny poškodených častí. Po niekoľkých minútach usilovnej komunikácie so systémom sa spokojne usmiala a začala sa venovať iným veciam. Znovu spustila senzory naplno a prešla celú galaxiu Mliečna cesta a priľahlý vesmír. Chvíľku uvažovala nad druhou antickou základňou, o ktorej vedela, že by mala byť ešte akcieschopná. Síce o nej vedela a vedela aj o lodiach, ktoré sú na nej, ale boli to len zbežné informácie, ktoré systém doteraz neoveroval.
Vyhľadala v systéme pozíciu planéty s druhou základňou a zarazene zistila, že je na opačnom konci galaxie, v sektore plne kontrolovanom silami Luciánskej aliancie. Zamerala na ten systém všetky senzory a spustila ich na maximálny výkon. Po chvíli sa začali vracať výsledky. Hviezdny systém s druhou základňou tvorilo osem planét – štyri malé terestrické planéty a štyri veľké plynové obry. Základňa sa nachádza na štvrtej planéte od hviezdy a má rovnaký charakter, ako táto. Rovnaký pôdorys, rovnaké hangáre, rovnaké prístrojové vybavenie. Dokonalé dvojča tejto základne. Zvyšné základne boli zničené samotnými Antikmi alebo neboli vôbec vybudované. V hangároch na Gerale Prolinas odpočívajú aj dva ťažké krížniky triedy Astertalion – Cernum a Kaloth.
Nad tými menami sa zamyslela. Kaloth bol posledným postaveným ťažkým krížnikom triedy Astertalion. Zo spomienok svojho otca vedela, že bol dokončený tesne pred evakuáciou Atlantídy pred desaťtisíc rokmi a nestihol zasiahnuť do bojov s wraithmi. Vlastne ho ani nestihli zaradiť do niektorej z bojových flotíl. Priamo z lodenice na Taranis Vash odletel aj s personálom lodenice do Mliečnej cesty. Bolo to vtedy príliš uponáhľané rozhodnutie. V lodenici ešte bol poškodený Hippaforalcus a ostal tam ešte desaťtisíc rokov až kým ho nenašla Expedícia Atlantis, ktorá ho tak nešťastne použila. Ešte ho mohli opraviť. Takto sa zachránil iba Kaloth.
Potom tam bol Cernum. Slávna loď, ovenčená víťazstvami, ktorá prešla peklom mnohých bitiek. Po zničení Dolinarthu to bola vlajková loď Druhej flotily. Pokiaľ si pamätala, tak z lodí, ktoré teraz má k dispozícii, len Torden patril do Piatej flotily. A samozrejme Parastus. Ten bol v Prvej. Ale Somnia, Tria a aj tie, ktoré sú ešte na Zemi – ťažké krížniky Adurant a Macsen, ľahké krížniky Fossia, Piscia, Malus a Dvesugard a veľké transportéry Pius a Talus – tie všetky patrili do Druhej flotily. Admirál Marigersus bol veľmi schopný veliteľ, ktorý dokázal vyviesť svoje lode z pekla bitiek v Pegase a drvivú väčšinu flotily priviesť do Mliečnej cesty v stanovenom čase. Len Trii to trvalo trochu dlhšie...
Tieto zistenia sa radšej rozhodla ohlásiť. Nemusela a nechcela to hlásiť na Zem, ale Forlinovi to bude musieť oznámiť. On má nad nimi oficiálnu právomoc. Zapla diaľkovú komunikáciu a nasmerovala jej anténu k Pegasu. Zadala prísne tajné kódy a vypla hologram, ktorý zobrazoval Mliečnu cestu a situáciu v systéme Gerala Prolinas a na základni. Namiesto toho si vyvolala holografickú obrazovku a na tej sa po chvíli objavilo niekoľko nápisov. Zoznam antických miest v Pegase. Na prvom mieste figurovala Atlantis. Na druhom Ascanis. To však bolo poškodené a podľa systému nemá dosť energie na komunikáciu. Podobne aj ďalšie tri mestá. Všetky blikali na červeno. Len Atlantída bola žltá.
Aktivovala spojenie s Atlantídou a na obrazovke sa po dlhej chvíli objavila prekvapená tvár admirála Forlina. Zjavne musel bežať, lebo vyzeral zadychčane. Podľa zariadenia miestnosti poznala, že Forlin je v komunikačnej miestnosti vojnového štábu. Príhodnejšie miesto na diaľkovú komunikáciu na Atlantíde neexistovalo. „Zdravím admirál, hlásim, že som pristala s Parastom na Telerush Var a pred chvíľou systém základne dokončil scanovanie lode, a začal s opravami. Potrvá to dobré štyri mesiace. Aspoň taký je odhad.“ Forlin prikývol: „Dobre, s tým som rátal. Kedy ťa môžem očakávať naspäť?“ Zahniezdila sa: „No, to je druhá vec. Objavila som totiž, že základňa v systéme Gerala Prolinas je schopná služby a v jej hangároch sú Cernum a Kaloth. Chcem tam zaletieť a presvedčiť sa o jej stave. A tiež ju aj zabezpečiť pred prípadnými návštevami.“ Forlin nadvihol obočie: „Návštevami?“
Vysvetlila to: „Gerala Prolinas je obklopená sektormi, ktoré ovláda Luciánska aliancia. A Zem s touto alianciou vedie vojnu. Pred istým časom som pomohla na orbite Zeme zničiť veľkú útočnú flotilu Luciánskej aliancie.“ Forlin prikývol: „Dobre, rozumiem. Mohli by použiť proti nám naše vlastné lode. Aký máš teda plán?“ Chvíľu premýšľala a potom odpovedala: „Základňa uprostred nepriateľského teritória sa nedá udržať iba automatickou obranou. To by som tam musela byť osobne dlhý čas a aj tak by to bolo zbytočné. Budeme musieť obetovať tú základňu. Presuniem Kaloth aj Cernum sem na Telerush Var, demontujem základňu a materiál presuniem sem. To mi pripomína, že budem potrebovať vašu pomoc s presunom lodí a materiálu. Nechcem, aby moja posádka vedela, kam presuniem obe lode a materiál zo základne. Mohli by o tom potom hovoriť na Zemi.“
To ho zaujalo: „Dobre, ale ako si to predstavuješ? Predsa len presťahovať dva ťažké krížniky a veľkú vojenskú základňu pred nosom vlastnej posádky je trochu tvrdý oriešok...“ Zasmiala sa a vysvetlila plán: „Poletíme tam obaja na Tordene. Ja prejdem základňu a materiál budem prevážať sem na Telerush Var. Torden pod vaším velením bude útočiť na aliančné lode. Keď presťahujem všetok materiál zo základne, demontujem samotnú základňu a materiál preveziem sem. Nakoniec zaparkujem obidva ťažké krížniky do hangárov tejto základne a preletím Jumperom na Zem, kam sa medzitým presunie Torden. Tam sa nalodím a znovu odletíme do Pegasu.“
Forlin chvíľu zvažoval tento plán, obracal si ho v hlave, jeho klady a zápory a nakoniec prikývol: „Dobre, kde ma vyzdvihneš? Na Zemi?“ Prikývla a potom sa rozlúčila. Zadala systému posledné príkazy a rozbehla sa do svojho apartmánu, aby sa prezliekla. Hneď potom bežala do hangáru Jumperov.
Anna žmýkala z motorov Jumperu všetok výkon, ale aj tak im cesta k zamaskovanej lodi trvala dobrých dvadsať minút. Navigovali sa podľa druhého Jumperu s prieskumnou hliadkou. Keď sa dostali na miesto, poslala prieskum naspäť na Torden a opatrne ponorila svoj Jumper pod maskovací štít. Loď sa z tejto vzdialenosti zdala obrovská, ale bolo to len zdanie. Opatrne obleteli loď, aby našli jednotlivé hangáre. Všetky však boli uzatvorené mohutnými pancierovými vrátami.
Anna sa po tomto zistení kyslo pozrela na admirála a uvoľnila mu svoje miesto pilota Jumperu. Sama sa vybrala do zadnej časti, kde z jedného z boxov vybrala vesmírny skafander. Nasúkala sa do neho a pozapínala sa. Forlin na chvíľku vstal a zapol jej prilbu. Potom si znovu sadol do kresla pilota a obletel loď tak, aby sa dostal k jednému z núdzových prielezov na trupe lode. Zavrel vnútornú prepážku a vypumpoval vzduch zo zadnej časti. Potom opatrne pristal na trupe lode a hneď otvoril zadné dvere. Anna vyšla z Jumperu a pomalými krokmi prešla k uzáveru núdzového prielezu. Trhla malou páčkou na boku prielezu a poklop sa so zasyčaním odklopil. Premerala si jeho priemer a premýšľala, či sa doň vojde aj s celým skafandrom.
Skočila dovnútra a dosadla na dno prielezu. V stene vedľa nej boli dvere a vedľa nich ovládacia obrazovka. Dotkla sa jej a úľavou si vydýchla. Obrazovka sa pod dotykom rozsvietila. Naťukala heslo svojho otca a systém sa odomkol. Nad ňou sa uzavrel vonkajší poklop prielezu a do šachty sa so syčaním začala pumpovať atmosféra. Potom sa otvorili dvere. Na malom senzore pripevnenom na ruke sledovala hladinu kyslíka a ostatných plynov v prostredí okolo nej.
Prešla do chodby a rozhliadla sa. Všade bola tma, ale vďaka svetlám skafandra videla dostatočne. Zavrela za sebou dvere prielezu a vydala sa po chodbe doľava. Tým smerom by sa po niekoľkých chodbách mala dostať na mostík. S obavou sledovala senzor atmosféry na rukáve. Vo vzduchu bola neobyčajne vysoká koncentrácia niektorých plynov. Došla na koniec chodby a otvorila dvere. Okamžite pochopila, prečo je vo vzduchu taká vysoká koncentrácia amoniaku a ďalších látok. Na podlahe chodby ležala postava v uniforme. Nemusela sa ani skloniť, aby videla, že to nie je živý človek ale múmia.
V chodbe boli ďalšie mŕtvoly. Opatrne ich obchádzala a napredovala k mostíku lode. Keď sa dostala pred mohutné pancierové dvere, bolo jej skoro na zvracanie. Cestou od prielezu sem minula aspoň stovku múmií. Všetci vyzerali, akoby sa zadusili.
Dotkla sa snímača vedľa dverí a silné pancierové dosky sa otvorili. Mostík bol pre ňu hororovým filmom. V kreslách stále sedeli mŕtvi členovia posádky a v kapitánskom kresle bola múmia kapitána v bielej uniforme. Na zoschnutej tvári mal masku dýchacieho prístroja. Očividne zomrel posledný v kŕčovitom geste. Jedna jeho ruka ukazovala k jednému terminálu. Anna ho dotykom ruky zapla a obrazovka pred ňou sa rozsvietila.
Keď na obrazovke začali naskakovať údaje, pochopila, že jej tušenie bolo správne. Začítala sa do lodného denníka a z kapitánových správ pochopila, že na lodi došlo ku katastrofe. Systém podpory života zlyhal a namiesto normálneho vzduchu napumpoval do priestorov lode zmes nedýchateľných plynov. Posádka bola mŕtva skoro okamžite. Kapitán sa ledva doplazil k pohotovostnej skrinke, kde boli uložené dýchacie prístroje a vďaka tomu prežil ešte niekoľko dní. Nakoniec zomrel od smädu, lebo sa nemohol napiť bez toho, aby sa pri tom nezadusil. Nahral však ešte správu o tom, čo sa stalo.
Obchádzala mŕtvoly a aktivovala ostatné terminály. Potom si zapla vysielačku v skafandri: „Admirál? Dostala som sa na mostík. Ako som predpokladala, je to Parastus. Experimentálny ľahký krížnik, jediný svojej triedy. Posádka je mŕtva. Došlo tu k zlyhaniu podpory života a všetci sa zadusili.“ Forlin si vzdychol a opýtal sa: „V akom stave je loď samotná?“ Anna skontrolovala postupne ostatné terminály a hlásila: „Loď vyzerá nepoškodená. Boli na tajnej misii. Možno sa mi podarí získať informácie o tom, čo tu robili. Ale...“ na chvíľu sa odmlčala a pokračovala: „Lodné generátory bežia nepretržite už desaťtisíc rokov a väčšina ich už zlyhala. Uvidím, či sa mi podarí z nich vytiahnuť niečo pre motory. Tiež nefunguje podpora života a vzduch je tu plný jedovatých plynov...“
Odsunula jedno kreslo s dávno mŕtvym antikom a prezrela si terminál operátora zbraňových systémov. Vyzeral dosť zvláštne. Niektoré ovládacie prvky spoznala ihneď, ale niektoré jej boli cudzie. Potom pochopila a prekvapene ohlásila: „No tak toto je sila. Experimentálne zbrane. Už sa nedivím, že to bola tajná misia. Povedala by som, že testovali nové zbrane...“ Forlin sa opýtal: „Aké zbrane?“ Prezrela si terminál pozornejšie: „Hmmmm... magnetické delo, moment.“ Prešla k jednému terminálu pri stene a vyvolala si informácie o danej zbrani. Sústredene si ich preštudovala a otvorila úžasom ústa. Potom zahundrala: „Job tvoju ...“ Chvíľku mlčala a znovu si prešla údaje o zbrani. Nakoniec zahlásila do vysielačky: „Takže máme tu dva magnetické kanóny. Experimentálna zbraň s neskutočnými nárokmi na energiu. Žiadny div, že maskovanie vydržalo bežať toľko rokov. Parastus musí mať nejaké extra výkonné generátory...“
Admirála to zaujalo: „Magnetické kanóny? Osvetli mi to!“ Odpovedala: „Podľa týchto údajov to pracuje na princípe kontrolovanej magnetickej indukcie. Niečo ako magnetický blesk. Niekto očividne dotiahol teóriu magnetických polí do hnusného extrému. Výsledky testov vyzerajú sľubne, ale nepoužili to pre ostatné lode. Aha, tu to je. Vyvíjali to na Disporte...“ Forlin si vzdychol. Dispors bolo antické mesto rovnaké ako Atlantis. Vďaka zlyhaniu hyperpohonu sa vynorilo z hyperpriestoru príliš blízko čiernej diery a roztrhala ho gravitácia. Plány tejto novej zbrane sa teda stratili spolu s mestom. Jediné exempláre tejto zbrane sú na lodi pred ním.
Anna odsunula mŕtvolu pilota a pritiahla si k terminálu jedno voľné kreslo. Aktivovala inerciálne tlmiče a subpriestorové motory so slovami: „Pokúsim sa preletieť dole na planétu. Podpora života tu ešte stále pumpuje nebezpečné plyny, takže skúsime vyvetrať loď vzduchom z atmosféry na planéte.“ Forlin poznamenal: „Dúfam, že máš ešte dosť vzduchu v skafandri.“ Pozrela na malý počítač pripevnený na jej ľavom predlaktí a skontrolovala príslušný údaj: „Mám vzduch ešte na sedem hodín. Malo by to stačiť. Radšej odleťte s Jumperom naspäť na Atlantídu.“ Forlin potvrdil a odštartoval.
Inerciálne tlmiče sa nabíjali pomaly. Energetické generátory lode pracovali nepretržite desaťtisíc rokov a mnoho sa ich už pokazilo. Ostatné síce zvládali potrebné úkony, ale trvalo im to dlhšie. Omnoho dlhšie, než bola doktorka zvyknutá. Zaujalo ju, prečo to trvá tak dlho a tak opatrne spustila rýchlu diagnostiku lode. Výsledok sa objavil o minútu neskôr a vydesil ju. Loď nebola v takom dobrom stave ako dúfala. Navonok síce vyzerala dobre, ale hlavné systémy vykazovali značné opotrebovanie.
Motory začali pracovať a ona cítila, že loď sa odliepa od povrchu mesiaca a stúpa na orbitu. Opatrne s ňou manévrovala. Šlo to ťažšie než predpokladala. Ani motory neboli v ideálnom stave. Na planétu nedoletí. Táto loď potrebuje veľmi nutnú opravu v dokoch na Telerush Var. Zamierila k Tordenu a snažila sa, aby nenarazila. Zaparkovala spodnou stranou k Tordenu. Zapla komunikačný kanál: „Doktorka Kornilovová volá Torden!“ Komunikácia okamžite ožila a na jednej z obrazoviek sa objavila tvár jej prvého dôstojníka – plukovníka Koľceva: „Madam!“ „Plukovník, naveďte Torden čo najbližšie k Parastu. To je tá loď, čo je rovno pod vami. Snažte sa nenaraziť. Prišla som tak blízko, ako sa len dalo, ale táto loď si už svoje odslúžila. Budete sa trochu musieť posunúť vy...“
Prvý dôstojník prikývol a vydal príslušné rozkazy posádke. Manévrovacie trysky jemne posunuli bitevnú loď k ľahkému krížniku. Anna to všetko sledovala na monitoroch Parastu a keď bola spokojná s pozíciou oboch lodí, povedala Koľcevovi: „Dobre, plukovník. Teraz je to dobré. Aktivujte v systéme Tordenu automatický odťahovací protokol. Nájdete ho pod označením Varash dvanásť pomlčka sedemnásť. Spojí to obe lode dohromady. Budeme túto krásku odtiahnuť do doku na mojej základni na Telerush Var.“
Prvý dôstojník aktivoval protokol a potom aj ďalšie, ktoré mu Anna postupne diktovala. Obe lode sa postupne spájali hákovacími lanami a hrubými káblami. Keď boli posledné laná upevnené do špeciálnych kotiev v trupe Parastu, Anna pocítila jemné chvenie, ktoré sa začalo šíriť loďou. Potom postupne utíchlo a zmenilo sa na tiché bzučanie. Pochopila, že to nabehli na plný výkon núdzové energetické generátory. Teda aspoň tie, ktoré ešte fungovali. Podľa chvenia a informácií v systéme bol Parastus v neporovnateľne horšom technickom stave ako Tria. O tú sa však starala po celý čas jej posádka a posledné roky bola neaktívna. Parastus zasa po celý čas bežal na plný bojový výkon bez dozoru.
Skontrolovala si merač zásoby vzduchu a zistila, že má kyslík už len na dve hodiny. Strávila tu viac času, než plánovala. Deaktivovala všetky systémy lode a postupne sa vybrala chodbami plnými mŕtvol Antikov k najbližšej prechodovej komore. Zavrela za sebou dvere a aktivovala si magnetické podrážky skafandra. Ozvalo sa zasyčanie a otvorili sa vonkajšie dvere komory. Vyšla opatrne von a pomalými krokmi šla po trupe lode k najbližšiemu hákovaciemu lanu.
Keď k nemu konečne došla, zistila, že lano je dosť hrubé. Preskúmala možnosti antického skafandra, ktorý mala na sebe a aktivovala magnetické platničky na rukách. Chytila sa lana a začala po ňom rúčkovať k Tordenu. Sedemdesiat metrov v beztiažovom stave. Kým sa jej nohy dotkli trupu Tordenu, ubehlo dvadsať minút. Skontrolovala zásobu vzduchu. Hodina a pol. Zapla vysielačku: „Koľcev, tu je doktorka. Zamerajte moju polohu na trupe Tordenu a nájdite mi najbližšiu prechodovú komoru, ktorou sa dostanem dovnútra.“ O chvíľu sa ozval hlas jej prvého dôstojníka: „Dvesto dvadsať metrov smerom k prove našej lode. Choďte pozdĺž tých trubiek, pri ktorých ste smerom k prove a keď sa dostanete k štvrtej odbočke tých trubiek, zbadáte otvorenú prechodovú komoru. Budú vás tam čakať.“
Vydala sa označeným smerom a počítala odbočky mohutného potrubia. Prvá, druhá, tretia a štvrtá. Keď sa dostala k štvrtej, rozhliadla sa a po chvíli naozaj zbadala odklopený poklop. Vliezla do šachty a pozrela sa cez malé okienko na vnútorných dverách. Cez hrubé sklo videla dvoch technikov, ako pracujú na ovládačoch. Vonkajší poklop sa zabuchol a ozvalo sa syčanie atmosféry. Potom sa otvorili vnútorné dvere a obaja technici jej pomohli do chodby.
Vyzliekla si s ich pomocou skafander a rozbehla sa na veliteľský mostík. Pri dverách niekto zahlásil: „Veliteľka lode na mostíku!“ a všetci sa otočili v pozore k nej. „Pohov!“ odvetila a keď sa vrátili k normálnej práci, požiadala komunikačného dôstojníka: „Spojte ma s Atlantídou. Žiadajte si admirála!“ Po chvíľke sa na obrazovke objavila Forlinova tvár: „Takže? Aký je výsledok?“ Vzdychla si: „Parastus je v dezolátnom stave, nepoužiteľný, odtiahnem ho na moju základňu na okraji Mliečnej cesty. Mám tam dobre vybavený dok a automatický systém základne ho dokáže opraviť. Poradil si s Triou, dokáže si poradiť aj s Parastom...“ Forlin zachmúrene prikývol: „Dobre, to dáva zmysel. Kedy ťa mám očakávať naspäť?“
Anna sa zamyslela: „O dva týždne, ak zapojím ZPM. Týždeň aj niečo zaberie odtiahnutie Parastu. Cesta naspäť asi tri dni.“ Prikývol: „Dobre, budem ťa teda čakať...“ a deaktivoval spojenie. Otočila sa na Koľceva: „Plukovník, zapojte do systému lode obidva moduly ZPM, ktoré máme v skladoch a pripravte loď na odlet na Telerush Var. Koordináty sú v databáze. Poletíme podľa protokolu Varash dvanásť pomlčka dvadsaťsedem. Snažte sa ho dodržať! Nehodlám stratiť Parastus niekde po ceste.“ Zasalutoval: „Áno, madam!“ a ona zahundrala: „A ja sa idem konečne prezliecť! Som spotená a smrdím ako prasa...“
Vydala sa k svojej kajute, aby sa šla prezliecť a oddýchnuť si. Z činnosti na Paraste a prechádzky v skafandri bola dosť unavená...
Kapitola 25. – Znovu na základni
Kapitola 25. – Znovu na základni
Cesta medzi galaxiami zabrala spojeným lodiam desať dní. Keď sa súlodie vynorilo z hyperpriestoru na orbite, Anna sedela v kapitánskom kresle a sledovala údaje senzorov. Základňa bola neporušená a pokrytá štítom. Anna odvysielala svoj osobný kód a sklopila štít nad základňou. Diaľkovo otvorila dvere jedného z troch veľkých hangárov a nariadila prvému dôstojníkovi: „Prejdem na Parastus a pristanem v hangári. Naspäť prídem v Jumperi zo základne. Tiež pošlem najnovšie dáta zo senzorov základne. Keď vám dám signál, oddelíte lode podľa protokolu Varash desať. Ale buďte opatrný! Keď som to robila so Somniou, tak to šlo o dosť ľahšie ako s týmto gigantom...“ Koľcev prikývol a ona sa šla obliecť do skafandra.
O niekoľko minút vyliezla prechodovou komorou na trup bitevnej lode a v skafandri prerúčkovala po uväzovacom lane na Parastus. Keď sa konečne dostala dovnútra lode, vzdychla si pri pohľade na múmie členov posádky. Vydala sa chodbami starej lode na veliteľský mostík a počas chôdze hlásila do vysielačky: „Torden, môžete začať s oddeľovaním lodí.“ Keď sa začali uvoľňovať jednotlivé laná, rozsvietili sa v chodbách Parastu výstražné žlté svetlá. V ich svetle sa jej lepšie orientovalo na chodbách a o niekoľko minút došla na mostík.
Aktivovala všetky systémy na mostíku a na obrazovkách sledovala, ako sa obrovská bitevná loď oddeľuje od oveľa menšieho krížnika. Občas naťukala do terminálov nejaký príkaz. Nakoniec odstrčila telo dávno mŕtveho kapitána lode z veliteľského kresla a so zaškerením sa pozrela na tmavú škvrnu na kresle. Preglgla slinu a po otrení zaschnutých telových tekutín si sadla do kresla. Svetlá sa rozsvietili jasnejšie a ona v mysli zadala potrebné kódy k úplnému odomknutiu systému lode. Aktivovala inerciálne tlmiče a sledovala na obrazovke ich stav. Prekvapilo ju, ako rýchlo sa tentokrát nabili. Očividne ďalšie vylepšenie. Zapojila všetky manévrovacie trysky na dolnej časti lode a tie jediným dlhým ťahom vzdialili obidve lode od seba.
Skontrolovala stav energie a znovu sa zaškľabila. Loď je na tom dosť zle. Rýchlymi dotykmi prstov na malom dotykovom displeji na pravej bočnej opierke poodpájala všetky nepotrebné systémy a presunula tok všetkej energie do štítov a motorov. Keď to všetko dokončila, opatrne sa usmiala. Teraz už mala dosť veľkú šancu, že prežije vstup do atmosféry a následné pristátie v hangári.
Zapla podsvetelné motory a dala sa s loďou opatrne zostupovať k povrchu planéty. Atmosféra planéty kládla odpor antickému plavidlu a Anna musela niekoľkokrát korigovať kurz k základni pomocou manévrovacích trysiek. Nakoniec pristála na základni a vypla systémy Parastu.
Vstala z veliteľského kresla a vypla obrazovky a terminály na mostíku. Potom skontrolovala zásobu vzduchu v skafandri. Ešte dve hodiny. Nebolo to až také zlé...
Opatrne kráčala chodbami k hlavnému vstupu do lode. Prekračovala mumifikované mŕtvoly a vypínala svetlá v chodbách, ktorými už prešla. Došla do prechodovej komory. Oboje dvere boli už otvorené a k trupu bol pristavený mostík vedúci do chodieb základne. Jej základne.
Vybrala sa najprv do jednej malej miestnosti neďaleko hangáru, kde zo seba konečne stiahla skafander. S úľavou sa nadýchla čerstvého filtrovaného vzduchu a chvíľu si vychutnávala ten pocit. Potom sa prezliekla do pohodlnej antickej uniformy, pripla si dištinkcie kapitána bitevnej lode a uvoľnene odkráčala do riadiaceho centra.
Keď tam prišla, posadila sa do svojho obľúbeného riadiaceho kresla a spustila senzory základne naplno. Zároveň zadala systému požiadavku starostlivo prescanovať Parastus a určiť rozsah poškodenia. Vedela, že to bude trvať dlhšie. Podrobný scan celej lode môže trvať niekoľko dní. Systém začal pracovať na požiadavke a ona vstala z kresla. Senzory našťastie neukázali nijakú mimoriadnu aktivitu v tomto sektore galaxie a keď sa zamerala na Zem, videla, že za tých niekoľko týždňov jej neprítomnosti stihli opraviť dva z piatich poškodených krížnikov triedy 304. Na orbite ich parkovalo päť a v dokoch na povrchu budú teda zvyšné tri.
Stiahla senzory na zvyčajnú úroveň výkonu a previedla uvoľnenú výpočtovú kapacitu do scanovania Parastu. Zároveň zadala systému príkaz, aby na zabezpečenom kanále začal sťahovať z počítačov Parastu všetky dáta a ukladal ich do svojej databázy. Obzvlášť dáta o zbraňovom vybavení lode.
Pozrela na priebeh scanovania a unavene si vzdychla. Štyri dni a dve hodiny. Nechala systém pracovať a zapla komunikačný kanál s Tordenom. Na obrazovke sa po chvíli objavila tvár majora Tsaguru. Keď ju zbadal, usmial sa: „Zdravím vás, madam!“ Opýtala sa: „Kde je plukovník Koľcev?“ Druhý dôstojník bitevnej lode sa usmial: „Pred troma hodinami mu skončila služba, madam. Mám pre neho poslať?“ Zavrtela hlavou: „Nie, netreba. Len sa mi nezdalo, žeby už ubehlo toľko času. Každopádne, úspešne som pristála v hangári a teraz už počítačový systém scanuje Parastus a určuje rozsah poškodenia. Bude to trvať ešte štyri dni, takže musím zostať za ten čas na základni. Plukovník Koľcev bude v zmysle lodného poriadku veliť na Tordene počas mojej neprítomnosti na lodi. Rozkazy má takéto: Nech ostane na orbite planéty a nikam s loďou neletí. Občas nech precvičí posádku. Tým myslím aspoň trikrát denne. A každú závažnejšiu udalosť nech mi hlási sem na základňu. Rozumiete?“ Japonec prikývol: „Áno, madam!“ Usmiala sa: „Dobre, tak to zaneste do lodného denníku a potom mu to choďte oznámiť. O štyri dni sa vrátim a medzitým budem s vami v občasnom kontakte.“ „Áno, madam!“ „Dobre, to je všetko, základňa koniec!“ deaktivovala spojenie na loď a premýšľala, čo robiť ďalej. Spravila si štyri dni voľna...
O štyri dni neskôr...
Anna ležala nahá na lehátku na svojom balkóne a vystavovala svoje krásne telo lúčom poludňajšieho slnka. Kašľala na to, že ju môže pozorovať posádka Tordenu na orbite. Vedela, že aj keby sa to dialo, tak o tom budú všetci veľmi starostlivo mlčať a tváriť sa, že o ničom netušia. Všetci na palube bitevnej lode totiž už vedeli, že prípadné neopatrné prerieknutie sa by dotyčnú osobu priviedlo do prechodovej komory a ešte ďalej. To všetko by sa udialo za ľadového pohľadu ich krásnej a geniálnej veliteľky. Už sa ju naučili rešpektovať, aj keď ešte vlastne nevedeli, čo všetko dokáže.
Preto sa teraz mohla nahá vyvaľovať na balkóne svojho apartmánu na základni a jej pokožka naberala bronzové odtiene. Zrazu sa ozvalo jemné pípanie z reproduktorov. So zahundraním vstala z lehátka a vsunula chodidlá do papúč. Potom na seba prehodila biely vlnený župan, aby jej v klimatizovaných chodbách základne nebolo chladno a vydala sa do riadiaceho centra. Cestou si ešte zaväzovala opasok na župane.
V riadiacom centre ju na obrazovkách čakali stĺpce údajov. Systém dokončil scanovanie Parastu a ukazoval výsledky. Podľa informácií z databázy experimentálneho krížnika identifikoval špeciálne zbrane, štíty, inerciálne tlmiče a ďalšie neštandardné vybavenie a preskúmal ho. Výpočet ukazoval rozsiahle štrukturálne poškodenie prevažne v sekcii generátorov energie, ako aj v ďalších častiach lode a navrhoval možné opravy s použitím zdrojov základne. Viacero dielov však bude musieť systém nanovo vyrobiť či replikovať. Celkovo bude oprava trvať takmer štyri mesiace.
Zamyslela sa a potom si sadla do riadiaceho kresla. Myšlienkami začala zadávať systému pokyny k oprave lode za použitia automatických robotov. Najprv nech odstráni telá dávno mŕtvych členov posádky a potom nech sa pustí do výmeny poškodených častí. Po niekoľkých minútach usilovnej komunikácie so systémom sa spokojne usmiala a začala sa venovať iným veciam. Znovu spustila senzory naplno a prešla celú galaxiu Mliečna cesta a priľahlý vesmír. Chvíľku uvažovala nad druhou antickou základňou, o ktorej vedela, že by mala byť ešte akcieschopná. Síce o nej vedela a vedela aj o lodiach, ktoré sú na nej, ale boli to len zbežné informácie, ktoré systém doteraz neoveroval.
Vyhľadala v systéme pozíciu planéty s druhou základňou a zarazene zistila, že je na opačnom konci galaxie, v sektore plne kontrolovanom silami Luciánskej aliancie. Zamerala na ten systém všetky senzory a spustila ich na maximálny výkon. Po chvíli sa začali vracať výsledky. Hviezdny systém s druhou základňou tvorilo osem planét – štyri malé terestrické planéty a štyri veľké plynové obry. Základňa sa nachádza na štvrtej planéte od hviezdy a má rovnaký charakter, ako táto. Rovnaký pôdorys, rovnaké hangáre, rovnaké prístrojové vybavenie. Dokonalé dvojča tejto základne. Zvyšné základne boli zničené samotnými Antikmi alebo neboli vôbec vybudované. V hangároch na Gerale Prolinas odpočívajú aj dva ťažké krížniky triedy Astertalion – Cernum a Kaloth.
Nad tými menami sa zamyslela. Kaloth bol posledným postaveným ťažkým krížnikom triedy Astertalion. Zo spomienok svojho otca vedela, že bol dokončený tesne pred evakuáciou Atlantídy pred desaťtisíc rokmi a nestihol zasiahnuť do bojov s wraithmi. Vlastne ho ani nestihli zaradiť do niektorej z bojových flotíl. Priamo z lodenice na Taranis Vash odletel aj s personálom lodenice do Mliečnej cesty. Bolo to vtedy príliš uponáhľané rozhodnutie. V lodenici ešte bol poškodený Hippaforalcus a ostal tam ešte desaťtisíc rokov až kým ho nenašla Expedícia Atlantis, ktorá ho tak nešťastne použila. Ešte ho mohli opraviť. Takto sa zachránil iba Kaloth.
Potom tam bol Cernum. Slávna loď, ovenčená víťazstvami, ktorá prešla peklom mnohých bitiek. Po zničení Dolinarthu to bola vlajková loď Druhej flotily. Pokiaľ si pamätala, tak z lodí, ktoré teraz má k dispozícii, len Torden patril do Piatej flotily. A samozrejme Parastus. Ten bol v Prvej. Ale Somnia, Tria a aj tie, ktoré sú ešte na Zemi – ťažké krížniky Adurant a Macsen, ľahké krížniky Fossia, Piscia, Malus a Dvesugard a veľké transportéry Pius a Talus – tie všetky patrili do Druhej flotily. Admirál Marigersus bol veľmi schopný veliteľ, ktorý dokázal vyviesť svoje lode z pekla bitiek v Pegase a drvivú väčšinu flotily priviesť do Mliečnej cesty v stanovenom čase. Len Trii to trvalo trochu dlhšie...
Tieto zistenia sa radšej rozhodla ohlásiť. Nemusela a nechcela to hlásiť na Zem, ale Forlinovi to bude musieť oznámiť. On má nad nimi oficiálnu právomoc. Zapla diaľkovú komunikáciu a nasmerovala jej anténu k Pegasu. Zadala prísne tajné kódy a vypla hologram, ktorý zobrazoval Mliečnu cestu a situáciu v systéme Gerala Prolinas a na základni. Namiesto toho si vyvolala holografickú obrazovku a na tej sa po chvíli objavilo niekoľko nápisov. Zoznam antických miest v Pegase. Na prvom mieste figurovala Atlantis. Na druhom Ascanis. To však bolo poškodené a podľa systému nemá dosť energie na komunikáciu. Podobne aj ďalšie tri mestá. Všetky blikali na červeno. Len Atlantída bola žltá.
Aktivovala spojenie s Atlantídou a na obrazovke sa po dlhej chvíli objavila prekvapená tvár admirála Forlina. Zjavne musel bežať, lebo vyzeral zadychčane. Podľa zariadenia miestnosti poznala, že Forlin je v komunikačnej miestnosti vojnového štábu. Príhodnejšie miesto na diaľkovú komunikáciu na Atlantíde neexistovalo. „Zdravím admirál, hlásim, že som pristala s Parastom na Telerush Var a pred chvíľou systém základne dokončil scanovanie lode, a začal s opravami. Potrvá to dobré štyri mesiace. Aspoň taký je odhad.“ Forlin prikývol: „Dobre, s tým som rátal. Kedy ťa môžem očakávať naspäť?“ Zahniezdila sa: „No, to je druhá vec. Objavila som totiž, že základňa v systéme Gerala Prolinas je schopná služby a v jej hangároch sú Cernum a Kaloth. Chcem tam zaletieť a presvedčiť sa o jej stave. A tiež ju aj zabezpečiť pred prípadnými návštevami.“ Forlin nadvihol obočie: „Návštevami?“
Vysvetlila to: „Gerala Prolinas je obklopená sektormi, ktoré ovláda Luciánska aliancia. A Zem s touto alianciou vedie vojnu. Pred istým časom som pomohla na orbite Zeme zničiť veľkú útočnú flotilu Luciánskej aliancie.“ Forlin prikývol: „Dobre, rozumiem. Mohli by použiť proti nám naše vlastné lode. Aký máš teda plán?“ Chvíľu premýšľala a potom odpovedala: „Základňa uprostred nepriateľského teritória sa nedá udržať iba automatickou obranou. To by som tam musela byť osobne dlhý čas a aj tak by to bolo zbytočné. Budeme musieť obetovať tú základňu. Presuniem Kaloth aj Cernum sem na Telerush Var, demontujem základňu a materiál presuniem sem. To mi pripomína, že budem potrebovať vašu pomoc s presunom lodí a materiálu. Nechcem, aby moja posádka vedela, kam presuniem obe lode a materiál zo základne. Mohli by o tom potom hovoriť na Zemi.“
To ho zaujalo: „Dobre, ale ako si to predstavuješ? Predsa len presťahovať dva ťažké krížniky a veľkú vojenskú základňu pred nosom vlastnej posádky je trochu tvrdý oriešok...“ Zasmiala sa a vysvetlila plán: „Poletíme tam obaja na Tordene. Ja prejdem základňu a materiál budem prevážať sem na Telerush Var. Torden pod vaším velením bude útočiť na aliančné lode. Keď presťahujem všetok materiál zo základne, demontujem samotnú základňu a materiál preveziem sem. Nakoniec zaparkujem obidva ťažké krížniky do hangárov tejto základne a preletím Jumperom na Zem, kam sa medzitým presunie Torden. Tam sa nalodím a znovu odletíme do Pegasu.“
Forlin chvíľu zvažoval tento plán, obracal si ho v hlave, jeho klady a zápory a nakoniec prikývol: „Dobre, kde ma vyzdvihneš? Na Zemi?“ Prikývla a potom sa rozlúčila. Zadala systému posledné príkazy a rozbehla sa do svojho apartmánu, aby sa prezliekla. Hneď potom bežala do hangáru Jumperov.