Obsah fóra
Přihlásit se
Registrovat
Hledat
Priznávam, že to nebol práve najlepši začiatok, ale tak čo už ... každy sme nejako začinali ... bohužial som tento projekt nedokázal dokončit.
Snažil som sa preto vymysliet nový príbeh, ktorý by tentokrat bol ovela lepši, zaujímavejší a pútavejší. (Dúfam že som uspel - celkovú kostru príbehu som vytváral a upravoval skoro 2 roky
popri tom ako som písal samozrejme ) Nová poviedka vychádza z univerza mojej pôvodnej poviedky, ale k jej porozumeniu ju nemusíte mať prečítanu (ani to z bezpečnostných dôvodov nedoporučujem
)Veľa krát som ju prepisoval, už som mal dokonca napisanych aj 20 dielov a nakoniec som ich všetky zmazal, kvôli zlému spôsobu.
Dlho som rozmýšľal či ju mam uverejniť teraz, pretože som chcel spísať viac dielov, aby ste potom nemuseli dlho čakať ... ale vzhladom k vývoju situácie na tomto fore, chcem vedieť, či sa mi oplati pokračovať.
Zatial mám spísaných 8 dielov a podla toho aky bude mať poviedka ohlas budem písať ďalej
Ale aby som už tolko nekecal, tak tu máte úvod a skúste posúdiť sami
Prolog
Uplynulo už takmer desať rokov od tej osudnej chyby. Desať rokov od nášho prvého stretu s Orijmi. A takmer deväť rokov od vpádu ich armád do našej galaxie.
Na ten okamžik sa nedá zabudnúť – na žiarivé biele trupy ich krížnikov vynárajúcich sa zo superbrány. Ako sa bez problémov prestrieľali cez spojené flotily rás našej galaxie, a ako zahájili masívne útoky proti národom, ktoré sa im odmietli podvoliť. Vtedy sme si mysleli, že nemáme žiadnu šancu proti tak mocnému nepriateľovi.
Po pár mesiacoch ničenia a devastovania sa však ich lode stratili. Nevedeli sme kam.
Kolovali zvesti, že na tom mala veľkú zásluhu mocná a údajne veľmi vyspelá rasa, ktorá obývala okraje našej galaxie. Bola to pravda.
Neskôr sme však ich lode objavili. A to na mieste, kde by to nikto nečakal – v Pegase.
Mliečna dráha bola zatiaľ veľmi tvrdým orieškom a tak sa Oriovia rozhodli pre ľahší ciel. Pegas pre nich prestavoval veľké zdroje za minimálne úsilie.
Situácia nám nedávala veľmi na výber. Bolo treba spomaliť oríjskú inváziu za každú cenu. Spojili sme sa preto s Wraithami, v nádeji, že zastavíme alebo aspoň spomalíme nášho spoločného nepriateľa.
Bohužiaľ, neboli sme jediný, kto mal spojenca. Asurania, zaslepený túžbou pomstiť sa a vyrovnať sa svojim stvoriteľom, uzavreli dohodu s Oríjmi – za pomoc s povznesením boli ochotný zničiť každého, kto by sa opovážil vzdorovať oríjským armádam v Pegase. Spoločne rozdrvili každý odpor a donútili nás ustúpiť. Wraithovia boli zničený, Atlantída odletela do Mliečnej Dráhy spolu s niekoľkými cestovateľskými loďami.
Hneď potom, ako bola oríjská nadvláda nad galaxiou zaručená, Adria zradila Asuranov. Početná oríjská flotila ich zastihla úplne nepripravených. Celá planéta bola vybombardovaná a po Asuranoch ostala len pamiatka v podobe tisícok kráterov. Aspoň si to Adria myslela.
Od tej doby sme o Orioch dlho nepočuli. Nerušene sme si teda žili ďalej. Spolu z našimi spojencami sme budovali novú ríšu. Každého oríjského priora, ktorého sme objavili sme zabili. Hlboko v našich srdciach sme však vedeli, že raz sa oríjská armáda vráti.
Pred troma rokmi sa naše najhoršie obavy naplnili - Svätá výprava stála pred našimi bránami a v plnej sile. Stovky ich krížnikov vnikli do našej galaxie. Jediným tvrdím útokom zničili onú neznámu rasu, ktorá ich predtým donútila ustúpiť. A potom obrátili pozornosť na nás. Ich flotily ničili každý odpor, ktorý sa im postavil. Jaffovia boli nútený ustupovať na každom kroku. Oriovia postupovali až z neuveriteľnou ľahkosťou. Vtom sme sa im postavili. Naše flotily sa s nimi stretli nad jednou z významných Jaffských planét. Strhla sa obrovská bitka.
Posilnený Asgardskou a Antickou technológiou sme dokázali ničiť ich lode. Bohužiaľ, nakoniec sme museli ustúpiť. Spôsobili sme však nepriateľovi značné straty, za cenu štyroch našich krížnikov.
Odvtedy sme viedli dlhú vojnu o každý kus územia. Každý náš útok stál oríjskú armádu desiatky ich lodí. Nech sme sa však snažili akokoľvek, za každú loď, ktorú sme zničili, nastúpili dve ďalšie. Až vtedy sme odhalili ďalšiu z výhod, ktorú mala Svätá armáda. Čert by to chcel, aby sa Ba’al snažil získať každý kúsok moci, ktorý mu prešiel po pod prsty. Ešte pred odletom oríjskej armády, pred deviatimi rokmi, sa spojil s Adriou, aby unikol smrti a dodával jej informácie. Preto presne vedeli, kam zaútočiť a kde nás zastihnúť nepripravených.
Celé tri roky sme držali oríjskú armádu v šachu, ale bol to len slepý bod, ktorý sa nedal nijako preraziť. Nemali sme dosť lodí na obranu a zároveň aj útok. Každé víťazstvo nasledovala trpká porážka, či už na strane spojencov, alebo tej našej. Až sme nakoniec museli ustúpiť až k Zemi.
Situácia však znovu uviazla na mŕtvom bode. Zem je vďaka Atlantíde, antarktickej platforme a celej našej flotile dobre chránená. Na druhú stranu však nemáme dosť lodí na útok.
Niečo sa bude musieť stať ... a nakoniec sa aj stane.
A rovno aj prvý diel
Za dĺžku sa ospravedlnujem ... prvý diel je už aj tak rozdeleny do 4 časti, dúfam že vám to nebude prekážať a dočítate to až do konca.
Z hlavnými postavami a ich osudmi sa budeme zoznamovať postupne.
01 Zlé časy prichádzajú, časť prvá
Totálna deštrukcia. Aj tak by sa dala opísať situácia, ktorá nastala v budove, kedysi najmocnejšej organizácie na Zemi - UNE. Veliteľstvo jedinej obrany Zeme pred hrozbou z vesmíru bolo v troskách. Niektoré chodby boli zavalené, iné vyzerali, ako by prežili hurikán, ďalšie zas boli tesne pred spadnutím. Človek by si myslel, že po takejto spúšti nemohol nikto prežiť. Zdanie však môže klamať.
„Agh, sakra!“ ozvalo sa z niekadiaľ. Z pod plechov a hromady sutín sa po chvíli vystrčila niečia ruka. Chytila plech hneď vedľa nej a snažila sa ho nadvihnúť. Chvíľu trvalo, kým plech vzdal svoj boj a povolil. Pomaly sa spod neho vytiahla postava muža. Mal krátke hnedé vlasy a podľa výzoru mu mohlo byť tak po štyridsiatke. Chvíľu sa rozhliadal po miestnosti a neveril vlastným očiam.
„Čo sa tu do čerta stalo?“ vypadlo z neho po chvíli. Snažil sa dostať spod sutín, ale stále sa mu to nedarilo. Všimol si, že má nohu zavalenú pod časťou nosnej konštrukcie stropu. Oboma rukami chytil tyč, vyčnievajúcu z hrubého kusu betónu a začal ju tlačiť hore. Po chvíli sa však ozvala rana a zo stopu sa uvoľnila ďalšia časť betónu hneď nad ním. Našťastie ju pár vyčnievajúcich tyčí zachytilo vo vzduchu a tak ostala visieť.
„Sakra! ... Toto nevyzerá dobre.“ zhodnotil situáciu a zaprel sa ešte viac. Kus betónu po chvíli začal povoľovať, až sa mu ho nakoniec podarilo odvaliť úplne. Práve včas, pretože sa ozvala ďalšia rana a uvoľnený kus betónu nad ním sa zosunul. Stihol odskočiť len tesne pred tým, ako padajúca konštrukcia dopadla.
„K čertu!“ zanadával a s bolesťou sa postavil. Oprášil si uniformu a až teraz bolo poznať, že sa jedná o dôstojníka UNE. Krásny strieborný orol na jeho ramene svedčil o hodnosti. Na modrej uniforme stálo Plk. Worden. Chcel sa vydať smerom po chodbe, ale v tom ucítil silnú pálčivú bolesť v nohe. Pozrel sa na ňu a uvidel asi desať centimetrov dlhú ranu. Uniforma v mieste rany bola roztrhnutá a v okolí sa zafarbovala červenou farbou. „Ah, sakra!“ Odtrhol kúsok z uniformy a obviazal si nohu. Bolo to len provizórne riešenie, ktoré nemohlo vydržať večne. Rana mu mierne narušila plán, ale aj tak sa nevzdával a snažil sa dokrívať na koniec chodby. Chcel za každú cenu zistiť, čo sa stalo. Jediná možnosť, ktorá ho napadla, bola príliš hrozivá a tak ju hneď zavrhol.
Pred 24 hodinami
Zem, Washington D.C, UNE Space Command
Na dlhej futuristicky vyzerajúcej chodbe sa otvorili dvere, cez ktoré prešiel muž v bielej uniforme. O jeho veľmi vysokom postavení svedčilo aj päť jasne strieborných hviezdičiek, uložených do tvaru päťcípej hviezdy, na jeho ramene. Bol to admirál Prvej pozemskej flotily Thomas Pearson.
„Vojna .... krutá a nemilosrdná! Starí veteráni z vojny by povedali, že videli veci, ktoré si človek nedokáže ani len predstaviť a že nič horšie, ako bezmocne sa pozerať na umierajúcich spolubojovníkov a priateľov, sa stať nemôže. .... Nie je to však pravda! Vždy sa môže stať horšie.“
Kráčal stále rovno. Veľa krát sa dostal na križovatku, ale aj napriek tomu volil stále rovný smer. Hlavou sa mu preháňalo množstvo myšlienok a pocitov, pretože už onedlho sa má vydať na svoju prvú misiu ako admirál. Tešil sa zo svojej novej hodnosti, ale zároveň pociťoval známky strachu. Strachu z tej obrovskej zodpovednosti, ktorú bude musieť niesť.
„Do jednej takej vojny sme sa zaplietli aj my. Nie je to naša prvá vojna, zato je však najväčšia akú sme zažili.“
Po chvíli dorazil k dvojitým dverám, ktoré strážili dvaja vojaci. Tí mu zasalutovali a otvorili dvere. Za nimi sa nachádzala veľká miestnosť s oválnym stolom v strede, za ktorým sedelo niekoľko ľudí. Jednu zo stien vyplňovalo veľké okno s krásnym výhľadom na mesto. Pearson sa trochu poobzeral a hneď sa posadil na voľné miesto. V miestnosti sa nachádzalo ešte niekoľko generálov a politikov. Bol tu aj plukovník Steven Wagner, veliteľ prvého tímu Earth Space Marine – skrátene ESM-1 alebo SM-1.
„Takže, môžeme začať.“ začal jeden z generálov a dal znamenie dôstojníkovi, ktorý sa ihneď postavil.
„Ako vojak v službách svojej vlasti som videl umierať mnoho priateľov a mužov, ktorý položili svoje životy, aby druhí mohli žiť. Nikdy som však nečakal, že môžem stratiť niečo viac.“
„Takže, ako iste všetci viete, vojna s Ori sa nevyvíja príliš dobre.“ začal svoju prednášku dôstojník „Aj napriek našej snahe, sa v galaxii objavuje čoraz viac oríjskych lodí. Našťastie je Zem dobre bránená a už dlho odoláva útokom.“ na chvíľu sa odmlčal, než sa rozhodol pokračovať „Avšak, dozvedeli sme sa, že Oriovia stavajú zariadenie, ktoré nás má poraziť. S presnejších informácii sa má jednať o disruptor, podobný ako sme našli na Dakare.“ znovu sa odmlčal, aby dal ostatným čas porozmýšľať nad závažnosťou situácie „Zatiaľ však nie je dokončený, ale ak sa im to podarí, tak to bude znamenať náš koniec. Planéta má byť chránená celou flotilou oríjskych lodí, takže priami útok by stál veľmi veľa životov a mal by len malú šancu na úspech. Našťastie sme nedávno dokončili prvý prototyp novej materskej lode, ktorej zbraňové systémy prekonávajú aj tie najúčinnejšie štíty, ktoré sme doposiaľ videli. Jej nasadenie by značne minimalizovalo straty. Plán je, vyslať Prvú flotilu na misiu s úlohou zničiť orijský disruptor.“ V sieni zavládol rozruch.
„Achilles predsa ešte nebol otestovaný v boji. Chcete vyslať novo dokončenú loď, na útok proti celej orijskej flotile?“ zaznela prvá otázka.
„Je to jediná šanca. Podľa informácii sa nad planétou nachádza cez dvesto orijskych lodí. Naše dve ďalšie flotily nie sú dostatočne silné nato aby ich porazili.“ položil pádny argument jeden z generálov.
„Ale Prvá flotila, má za úlohu chrániť Zem. Ak ich pošleme, tak sa len vystavíme nebezpečenstvu.“ reagoval na to jeden z politikov.
„Nevieme o tom že by Oriovia mali v zálohe ďalšiu podobnú flotilu, takže prípadné ohrozenie je minimálne. Prvú flotilu na pár hodín môže zastúpiť Druhá a Tretia.“ vložil sa do toho dôstojník, ktorý robil prednášku.
„Čo ak bude Achilles zničený. Vynaložili sme až príliš veľké úsilie na to aby sme ho dokázali postaviť. Stále je to ešte len nová loď, čo ak nastane nejaká porucha?“ strachoval sa ďalší z politikov.
„Toto riziko je taktiež minimálne. Achilles prešiel testom zbraní a štítov, a je pripravený vyraziť do boja.“ pripojil sa Pearson, ktorý sa až doteraz nečinne prizeral. Nikdy nemal rád to, že o jeho živote vždy rozhodovalo pár politikov, ktorý si pokojne sedeli na zadku, zatiaľ čo on nasadzoval život len preto, aby splnil ich očakávania. O to viac mätúce pre neho bolo to, že sa teraz mohol kedykoľvek zapojiť do diskusie, týkajúcej sa jeho misie. Táto pozícia ho však stála veľa. Stačila by jediná chyba a vzápätí by to mohlo znamenať totálnu porážku Zeme. To nemohol dopustiť. Čím viac ale nad tým premýšľal, tým viac bol presvedčený o tom, že vždy bolo lepšie, keď túto zodpovednosť musel niesť niekto iný.
„Ale nejaké tu je.“ vytrhol jeho predstavu o neporaziteľnosti ďalší z politikov.
„Zatiaľ najväčšie riziko predstavuje disruptor. Ak ho dokončia tak nás už nijaká flotila nezachráni.“ zaklincoval debatu generál.
„Sú tie informácie dôveryhodné?“
„Potvrdili to všetky naše zdroje a prieskumné tímy na planétach pod nadvládou Ori a tak isto aj prieskum. Medzi veriacimi kolujú zvesti o konci posledného odporu neveriacich.“ odpovedal mu okamžite generál. V miestnosti na chvíľu zavládlo ticho. Nikto nevedel čo na to povedať.
„Zvoláme okamžitú konferenciu, kde prerokujeme tento plán.“ ujal sa slova ďalší z politikov „Pokiaľ bude odsúhlasený tak Prvá flotila dostane povolenie k misii.“ pokračoval.
Všetci prítomný sa postavili a odoberali sa k východu. Pearson sa na chvíľu zastavil pri dverách a ešte sa poobzeral po miestnosti.
„Táto misia z počiatku vyzerala normálne. Prídeme, zničíme, uctíme pamiatku mŕtvych a odídeme. Zdanie však môže klamať.“
Obrátil sa a vydal sa na chodbu.
Súčasnosť
Worden pomaly pokračoval dlhou chodbou. Po chvíli sa dostal až na križovatku. Tam sa na obidvoch bočných chodbách nachádzali dvere. Zahol doprava a otvoril jedni z nich. Ocitol sa v malej miestnosti s pár počítačmi a skrinkami. Na stene, hneď pri dverách, bola zavesená malá prenosná lekárnička. Zobral ju a položil na podlahu. Pomaly si s bolesťou sadol, odviazal kus uniformy z nohy a s odporom sa pozrel na krvácajúcu ranu. Otvoril lekárničku a vytiahol z nej obväzy. Vyčistil ranu a začal si ju obväzovať. Zo všetkého najviac by si želal byť niekde inde. Po chvíli začul šramot a začal sa rozhliadať po miestnosti. V ľavom rohu zahliadol pohyb.
„Je tu niekto?“ Odpoveďou mu bolo len slabé stonanie. Rýchlo si obalil ranu obväzom. Na konci ho roztrhol a zaviazal. Postavil sa a vydal sa k zdroju hluku. Všimol si ruku vyčnievajúcu spod zvalených skriniek. Rýchlo k nej dobehol. Uvidel neznámeho muža, ktorý bol zakliesnený pod hromadou sutín a skriniek.
„Vydržte!“ vypadlo z Wordena popritom ako sa snažil nadvihnúť jednu zo skriniek. Podarilo sa mu to a odvalil ju nabok. Lenže pod ňou sa nachádzala ďalšia, ktorá bola tentoraz zakliesnená aj pod hromadou betónu. „Ste v poriadku?“ spýtal sa neznámeho.
„Agh ... neviem.“ dostalo sa mu odpovedi.
„Vydržte, pomôžem vám.“ zahlásil Worden a snažil sa nadvihnúť ďalšiu skrinku. Tá však nechcela povoliť. Po chvíli mu však nohou prešla ostrá bolesť, ktorá ho zrazila na kolená.
„Ah, sakra!“ vypadlo z neho, keď sa zbieral zo zeme.
„Nejde to.“ začal neznámy muž a po chvíli pokračoval „Čo sa stalo?“
„Neviem. Pamätám si len na výbuch a potom sa na mňa zosunul strop.“ odpovedal mu.
„Ahh, musíte ísť do monitorovacieho strediska, ak už nie je zničené. Tam sa dozviete viac.“
„Nenechám vás tu.“ nedal sa Worden odbiť.
„O mňa sa nestarajte...aghh ja to nejako zvládnem, teraz už choďte.“ presviedčal ho neznámy.
Worden chvíľu váhal. Muž po chvíli pokračoval „Tak už choďte! Potom sa môžete vrátiť aj s pomocou.“ Worden sa postavil a zamieril si to k východu
„Vrátim sa pre vás.“ oznámil mu, keď prechádzal dverami.
Pred 18 hodinami
Zem, Washington D.C, UNE Space Command
V miestnosti, ktorá pripomínala dôstojnícky klub, sedeli za jedným stolom Worden a Wagner. Na stole mali položené nejaké občerstvenie. Bavili sa o nadchádzajúcej misií.
„Takže, ako si hovoril, že sa to volá? Achilles?“ začal Worden.
„Hej.“ dostalo sa mu odpovede.
„To znie, ako keby tá loď mala vyhrať vojnu.“
„Aj má. Technológia ktorá bola použitá pri stavbe je taká dokonalá, že by jej mohli závidieť aj Oriovia.“.
„Nemyslím si, že by nám mohli povznesený niečo závidieť. Čo je na nej také zvláštne?“
„Všetko.“
Worden sa zasmial „No, z toho som sa veľa nedozvedel.“
„Už len tá veľkosť je pozoruhodná. A o zbraniach ani nehovorím.“ vysvetlil mu stručne Wagner potom, ako usrkol z pohára.
„Čo myslíš, koľko toho asi vydrží?“
„No, teoreticky by s tou autokalibráciou štítov mala vydržať aj paľbu stovky orijských lodí.“
„Za predpokladu, že schvália misiu a my uspejeme, tak sa orijská armáda nezmôže na nič iné ako len vziať nohy, teda vlastne motory na ramená a rýchlo upaľovať najbližšou super bránou späť do svojej galaxie.“ zavtipkoval Worden. Obidvaja sa zasmiali.
„Aj ti závidím, že ťa prijali ako veliteľa pozemných jednotiek na tej lodi.“
„Mal si sa viac snažiť, možno by prijali aj teba.“ rypol si do neho Wagner.
„Sakra, asi mal.“ skonštatoval Worden a po chvíli pokračoval „Nepoznáš spôsob ako ma tam dostať?“
Wagner sa zasmial.“ No, uvidím čo sa dá robiť.“
„Mám pocit, alebo sa to rozprávate o mojej lodi?“ ozvalo sa spoza nich. Obaja sa otočili a zbadali Pearsona, ako ich stojí za nimi. Hneď sa postavili a zasalutovali.
„Sakra, koľko krát vám dvom mám povedať, že nemusíte hneď stávať keď k vám prídem. Už ma nudí stále hovoriť: pohov.“ zanadával Pearson. Obaja sa posadili.
„Zvykaj si. Ešte to budeš musieť povedať veľmi veľa krát.“ oznámil mu Worden. Pearson si k ním prisadol.
„Je niečo nové?“ spýtal sa Wagner.
„Zatiaľ nie, konferencia stále trvá.“ povzdychol si Pearson.
„Tí pokým sa rozhodnú, tak aj dokončia ten disruptor.“ zahlásil Worden.
„Pravda.“ potvrdil Wagner.
„Čo si myslíte o tej misií?“ zmenil tému Pearson.
„Že im poriadne nakopeme zadok.“ vyjadril svoj pocit Worden.
„Len aby sme to neposrali. Táto misia môže znamenať zvrat vo vojne, len škoda, že je možný na obidvoch stranách.“ strachoval sa Pearson.
„Neboj, všetko dobre dopadne.“
„Len aby.“
Súčasnosť
Worden pokračoval dlhou chodbou. Cestou narazil na pár zasypaných ľudí. Skontroloval ich stav, boli mŕtvy.
„Do čerta!“ zahrešil. Pokračoval ďalej. Po chvíli sa dostal na križovatku, tam na neho z jednej strany niekto namieril zbraň. Vojak, hneď ako zistil, že je to Worden, zbraň sklonil. „Prepáčte pane.“ začal sa ospravedlňovať.
„To nič ... čo sa tu stalo?“
„To neviem, pane. Bol som na hliadke, keď sa ozval výbuch a spustil sa alarm. Bohužiaľ som trochu stratil prehľad o čase, ale stalo sa to už pred niekoľkými hodinami.“ odpovedal pohotovo vojak.
„Kde sú všetci?“ položil ďalšiu otázku Worden.
„To neviem, buď sa dostali von, alebo tu ešte sú.“
„Kam ste mierili teraz?“
„Hľadať únikovú cestu.“ ukázal do chodby, ktorá mala pôvodne viesť von.
„Musíme sa dostať do monitorovacieho strediska.“
Vojak len pokrútil hlavou „To je zbytočné. Už som tam bol, je zničené.“
„Sakra!“ zahrešil.
„Čo teraz?“
„Poďte za mnou!“ rozkázal Worden. Obaja sa vydali smerom doprava. Po chvíli sa dostali k schodisku, po ktorom sa vydali hore.
„Kam ideme?“ zaujímalo vojaka.
„Uvidíte.“
Pred 16 hodinami
Zem, Washington, UNE Space Command
V zasadacej miestnosti sa nachádzalo znovu niekoľko generálov a politikov. Po chvíli dorazili Pearson, Wagner a Worden. Všetci traja si sadli na voľné miesta.
Jeden z politikov sa postavil: „Takže, misia bola odsúhlasená. Achilles má povolenie k misii, jej účelom je zničiť orijsky disruptor.“
„Prvá flotila je pripravená a Achilles sa pripravuje na štart. Admirál Pearson, máte povolenie.“ hovoril s miernim náznakom spokojnosti generál.
„Rozumiem.“ potvrdil Pearson.
„Á, aby som nezabudol: chceme aby ste pred tým, ako vybombardujete planétu, vyslali prieskumný tým, pre zaistenie nových technológii a to obzvlášť plánov na stavbu disruptora.“ dodal politik. Pearson len prikývol a spolu s Wagnerom opustili miestnosť.
„Prepáčte, a k čomu ste sem zavolali mňa?“ spýtal sa, nič netušiaci, Worden.
„Plukovník Worden,“ začal generál „podľa hlásenia vášho nadriadeného ste veľa krát preukázali odvahu a dobré veliteľské schopnosti v akcii. Preto ste aj nedávno boli povýšený. Plánujeme konečne zahájiť protiofenzívu v boji s Orijmi. Na odporúčanie sme vás prevelili k novovytvorenej jednotke, jéj účelom je operovať v utajení na území nepriateľa. Vydáte sa na planétu, o ktorej sme sa dozvedeli, že jej obyvatelia chystajú povstanie proti Oríjskej nadvláde. Stretnete sa s vodcom miestneho odporu a dohodnete s ním podmienky vyjednávania. Tamojší národ je pomerne vyspelí, čiže s našou pomocou majú šancu na úspech. Presnejšie inštrukcie dostanete neskôr.“ pokračoval.
„Áno, pane.“ prikývol.
„Jednotka dostala označenie Black Legion 1. Jej členovia vás už čakajú.“ oznámil generál. Worden len prikývol a odobral sa k východu.
Zem, niekde v tichom oceáne, lodenice
Obrovský hangár, ktorý bol súčasťou rozsiahleho komplexu lodeníc pod zemou, vyplňoval z veľkej časti mohutný trup Achilla. Po stranách sa nachádzali plošiny, z ktorých viedlo niekoľko rámp do Achilla. Na plošinách sa nachádzalo veľké množstvo kontajnerov a škatúľ, ktoré a práve nakladali do Achilla. Okrem nich tu bolo aj veľké množstvo vojakov a technikov. Všetci sa práve naloďovali.
Na malej plošine, ktorá sa nachádzala vysoko nad ostatnými sa pohyboval Pearson a Wagner. Spolu s ďalšími dôstojníkmi mierili smerom k mostu.
„Tak sa zdá, že osud nás predsa len neminie. Naša cesta týmto okamihom začína! Čo sa stane na jej konci je len vo hviezdach. Iba jednu vec viem isto ... bude dlhá a nebezpečná.“
Wagner práve sledoval plošiny pod nimi. „To je vskutku impozantný pohľad.“ vypadlo z neho a mal pravdu. Nejeden človek by bol ohromený pri pohľade na tu monumentálnosť hangáru, po ktorom sa prechádzali tisíce vojakov.
„Hovoríš to, akoby si tu bol prvý raz.“ zasmial sa Pearson.
„Pred tým to tu nebolo také preplnené. Jednoducho sledovať tú výzbroj a tie tisíce vojakov ktorých máš pod palcom je neuveriteľné.“ skonštatoval Wagner.
„No čo. Achilles prvý krát štartuje do ostrej akcie. Je dobré mať pri sebe všetko čo potrebuješ, a nemusíš sa pre to stále vracať na základňu.“ vysvetlil mu Pearson.
„Pravda. Ale aj tak si myslím, že je to zatiaľ zbytočné.“
„Nikdy nevieš. Okrem toho, má to byť predsa materská loď a tá je stavaná na to aby poskytovala všetko čo je nutné. Ešte som aj požiadal veliteľa základne, aby prihodili niečo na viac.“ uškrnul sa.
„Ten z teba ale musel mať radosť.“
„No, nadšený nebol.“ zasmial sa.
Obaja sa dostali až na dlhý most, ktorý viedol k Achillovi. Pomaly po ňom postupovali ďalej.
„Nikdy som si nemyslel, že bude také vzrušujúce, ísť s touto kráskou na prvú misiu.“ povedal Wagner pri tom, ako si obzeral loď.
„Teraz ti to tak možno príde, ale neskôr budeš ešte ľutovať, že si tu.“ zasmial sa Pearson.
„Uvidíme.“ Po chvíli prešli pretlakovou komorou a ocitli sa na jednej z chodieb Achilla. Zahli doprava a po pár desiatkach metroch nastúpili do transportéru. Tie boli vytvorené presne podľa plánov tých antických, ktoré sa nachádzali na Atlantíde. Po transportovaní vystúpili na chodbu a zamierili si to rovno k veľkým dverám. Tie boli otvorené, takže už z diaľky bolo vidieť, že sa za nimi nachádza priestranná miestnosť s veľkým oknom v prednej časti. Bol to mostík. Obaja prešli dverami.
„Admirál na mostíku!“ zahlásil niekto. Posádka sa hneď ukážkovo postavila a zasalutovala. „Pohov.“ vypadlo z Pearsona, popri tom ako sa rozhliadal po mostíku. Bol tu už veľa krát, ale stále ho nemohol prestať fascinovať pocit, že už onedlho pôjdu na svoju prvú misiu.
Mostík bol skoro rovnaký ako na BC-304, len s tým rozdielom, že bol väčší. Nachádzalo sa tu veľké množstvo konzol po stranách, dve hlavné konzoly medzi ktorými bolo veliteľské kreslo. Pred ním bola vyhliadková plošina a nakoniec samotné okno, ktoré poskytovalo oveľa lepší výhľad než na ostatných lodiach. Pearson si sadol do veliteľského kresla a Wagner sa postavil za neho. Vedľa neho sedel ešte pilot - major Fred Lawlor a zbraňový dôstojník – major Steven Ledford. Vzadu, popri taktickom stole stál ešte prvý dôstojník - plukovník George Hawkins a hlavný technik lode Dan Piers. Všetci netrpezlivo čakali na štart.
„Stav?“ zaujímalo Pearsona.
„Prípravy sú skoro ukončené.“ oznámil mu Lawlor.
„Upozornite ma, keď bude všetko pripravené!“ rozkázal Pearson.
„Áno, pane.“ prikývol Lawlor.
Pár minút bolo ticho.
„Všetko je pripravené, pane.“ zahlásil Lawlor.
Pearson sa len usmial. Všetko bolo pripravené, loď mohla vzlietnuť. Niečo tomu však chýbalo a po chvíli ho aj napadlo čo.
„Dobre, aktivujte intercom!“ rozkázal.
Lawlor mu prikývol na znamenie splnenia rozkazu. Pearson sa nadýchol a začal s prejavom.
„Hovorí k vám admirál. Už o pár okamžikov poletíme na svoju prvú skutočnú misiu. Už žiadna streľba do cvičných terčov! Už žiadny výcvik!“
Všetci ho zo záujmom počúvali. Vojaci na chodbách, technici v strojovni, dokonca ešte aj generáli v kontrolnej miestnosti hangáru.
„Čaká nás boj proti najmocnejšiemu nepriateľovi, akého sme kedy poznali. Všetci určite viete, že táto misia môže byť rovno aj naša posledná. Nepriateľ je silný! Je pripravený! Ale je to naša jediná nádej na prežitie. Máme tu najmocnejšiu loď akú sme dokázali vytvoriť a preto pevne verím, že uspejeme a zvrátime túto veľkú hrozbu raz a navždy!“ dokončil svoj prejav, ktorý si vyslúžil aj potlesk niektorých členov posádky na mostíku.
„Pekný prejav, pane.“ skonštatoval Piers.
„Ďakujem.“ Otočil sa k pilotovi: „Spojte ma s kontrolnou miestnosťou!“
„Hotovo, pane.“
„Kontrola, tu Pearson. Žiadame o povolenie k štartu.“
„Povolenie udelené. Veľa šťastia, budete ho potrebovať. Mimochodom pekný prejav.“ ozvalo sa z reproduktoru.
„Ďakujeme.“ uškrnul sa a otočil sa k pilotovi „Je to na vás.“
„Áno, pane.“ prikývol Lawlor a s nadšením stlačil niekoľko kláves.
V tom momente sa začal loďou ozývať zvuk nabiehajúcich systémov. Motory sa začali pomaly zafarbovať slabou modrou žiarou. Loď začala pomaly stúpať.
Pearson sledoval okno. Achilles práve prelietal cez dvere hangáru a na mostík preniklo jasné denné svetlo. Po chvíli sa pozrel na jednu z obrazoviek, na ktorej bol premietaný obraz kamery na spodnej strane trupu. Práve sa do záberu dostávala veľká časť ostrova. Už na prvý pohľad sa dalo zistiť, že ostrov nebol vytvorený prírodne. Po okrajoch sa nachádzali vysoké skaly, ktoré zakrývali niekoľko veľkých dvier hangárov.
„Kontrola hlási: čisto v okolí. Môžeme vyraziť.“ zahlásil Lawlor.
„Fajn. Tak do toho!“ rozkázal Pearson.
Motory Achilla sa odrazu rozžiarili do jasne modrej farby a roztlačili loď obrovskou rýchlosťou smerom k oblakom. Všetci na mostíku sledovali, ako sa pomaly vytráca bledo-modrá žiara oblohy a nahradzuje ju čierna.
„Nádhera.“ vypadlo z Piersa, ktorý sa ohromene díval cez okno.
Na orbite sa nachádzali desiatky lodí a satelitov. Achilles sa k ním postupne zaradil.
„Stav?“ spýtal sa Pearson.
„Flotila je pripravená a čaká na rozkaz.“ oznámil mu Lawlor.
„Vynikajúco, oznámte veleniu, že odchádzame!“ rozkázal Pearson.
„Áno, pane.“
Náhle sa na orbite otvorilo jasné modré hyperpriestorové okno, v ktorom zmizlo dvadsať lodí, spolu s Achillom.
„Mysleli sme si, že to pôjde hladko a že sa skoro vrátime domov...“
Súčasnosť
Worden spolu s vojakom vyšli po schodoch a zamierili si to na chodbu. Chvíľu pokračovali, kým nenarazili na skupinku ďalších vojakov. Boli to členovia tímu Black Legion 1 – major Grace Smith, kapitán Wallance Harris, kapitán Ronald Williams, poručík James Read.
„Pane, ste v poriadku?“ spýtal sa Smith, hneď ako ich uvidel.
„Áno, kde sú Tom, Michael a Steve?“ nadhodil otázku Worden.
„Rozdelili sme sa, budú zrejme niekde tu.“ odpovedal Smith.
„Čo sa tu stalo?“ spýtal sa Worden. Chvíľu bolo ticho.
„Nevieme.“ odpovedal Harris.
„Musíme to zistiť, poďte za mnou!“ rozkázal Worden. Všetci sa vydali rovno po chodbe. Po chvíli sa dostali k veľkým dverám, na ktorých bolo napísané: Conference Room. Worden ich otvoril. V miestnosti sa nachádzali aj zvyšný traja členovia tímu - kapitán Thomas Gordon, seržant Michael Eastman, poručík Steven Phillips. Všetci traja len neveriaco hľadeli do okna. Worden k ním pristúpil „Čo sa stalo?“
Ani jeden z tých troch nereagoval. Worden sa preto pozrel do okna. Ostal rovnako neveriaco hľadieť. Tušil, čo sa stalo, ale ani v najhoršom sne by ho nenapadlo, že by to mohla byť pravda. Strach, nenávisť, zlosť. To bolo jediné čo cítil. Po chvíli k ním pristúpili aj ostatný, aby zistili čo sa stalo. Hneď však pochopili, prečo tí štyria vyzerajú, ako keby práve videli ducha. Za veľkým, panoramatickým oknom, ktoré vyplňovalo skoro celú stenu zasadacej miestnosti, sa rozliehali ruiny, kedysi slávneho mesta – Washingtonu D.C.
„... mýlili sme sa!“
TO BE CONTINUED
Za prípadné chyby sa ospravedlňujem ... poviedka ja zatial bohužial bez korekcie.
A samozrejme poprosim vás o vaše názory a kritiku
, tak uvidím ako to bude ďalej. 
Začína to zaujímavo, ale na hodnotenie je príliš skoro. 
Uvidím v nasledujúcich častiach ako to máš premyslené, ale zatiaľ (aj napriek zničeniu Washingtonu) sa mi to páči. 
dufam že to prehltnete 
