Pro pokec, nebo vaše dotazy jsem vytvořila na Discordu skupinu, přidat se můžete zde: https://discord.gg/WUTta3Dqmz

Obsah fóra FanArt Vaše povídky Mrtvé povídky Stargate Atlantis Meteora

Stargate Atlantis Meteora


Odeslat nové téma Odpovědět na téma
ctirad Uživatelský avatar
Airman
Airman

Příspěvky: 36
Bydliště: Somewhere in unknown space
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
Ten díl je moc pěknej. Jen je na mě moc dlouhej :D
Cube at front, cube at right and a sphere behind us - another normal day in space

Star Trek: Nebraska - 1. řada
Pravidla diplomacie

Widlička Uživatelský avatar
Second Lieutenant
Second Lieutenant

Příspěvky: 1177
Bydliště: Šaľa (Slovensko)
Pohlaví: Neuvedeno

Odpovědět s citací
 
Aaa super časť toto :D Mne sa veľmi páči dĺžka, alebo teda... ak by som bola napätý čitateľ, veľmi by sa mi páčila :D ...Žltá strela :laugh:
No keď som to čítala prvýkrát, tak som z toho bola dobre v šoku, keď vysvitlo, že všetko čo sa stalo vlastne nie je až taká realita :D
I am proud to be member of Sheppofilclub
Obrázek

Promethea Uživatelský avatar
Senior Airman
Senior Airman

Příspěvky: 200
Bydliště: Slovensko
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
Ale v milom šoku, nie? :D
Btw: Všetko najlepšie.

Widlička Uživatelský avatar
Second Lieutenant
Second Lieutenant

Příspěvky: 1177
Bydliště: Šaľa (Slovensko)
Pohlaví: Neuvedeno

Odpovědět s citací
 
Ďakujem :)
Určite hej :D Bola by to dosť katastrofa, keby sa to naozaj stalo :D
I am proud to be member of Sheppofilclub
Obrázek

Příspěvek 11.2.2011 22:11:34
Promethea Uživatelský avatar
Senior Airman
Senior Airman

Příspěvky: 200
Bydliště: Slovensko
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
Nový diel:

Jeden bezvýznamný solárny systém, nad jednou bezvýznamnou planétou, miliardy svetelných rokov od Pegasu.

Nad planétou sa otvorila červená špirála z ktorej vyletel jumper. Meteora otvorila oči. V jumperi vládlo hrobové ticho. Meteora aktivovala myšienkou hologram na čelnom skle jumperu. Chvíľu sa na naň pozerala. Zhlboka sa nadýchla.
„Sme tam...“ povedala. Všetkým odľahlo.
„Tak to bolo ľahké...“ poznamenal McKay.
„To je zvláštne...“ povedal Janus.
„Čo?“ spýtal sa John.
„Destiny tu nie je...“ povedala Meteora a pozrela sa na Janusa. Janus tiež nič nevedel.
„Ako je to možné?“ spýtal sa Rodney.
„Vyzerám, že to viem?“ spýtala sa podráždene Meteora, vstala a šla skontrolovať niekoľko kryštálov. Všetky boli v poriadku. Nastavila ruku nad osem IZPMiek a vytryskol jej z nej žltý prúd svetla. Zoskenoval ich.
„IZPMká sú v poriadku.“ povedala Meteora a podišla k poslednému, deviatemu IZPMku, ktoré bolo na mieste DHDčka. Zoskenovala ho.
„Nič. Všetko je v poriadku.“ povedala. Pozrela sa von z jumperu, pred seba. Niečo zacítila. Vtom sa pred nimi v obrovskej rýchlosti vynorila Destiny. Meteora mierne mykla hlavou. Destiny zabočila prudko dohora a len tak-tak sa vyhla jumperu.
„My-myslím si, že, že Destiny máme.“ povedal McKay, ktorý bol na smrť vydesený.
„To si bola ty, že? Ty si ju odklonila...“ spýtal sa Janus Meteory. Meteora zakývala hlavou na znak súhlasu.
„Prečo si sa nepohla s jumperom, ale s niekoľko násobne väčšou loďou?“ spýtal sa Sheppard.
„Jumper bol v pokoji, vôbec sa nehýbal. Kým by zrýchlil, tak by sme do seba narazili. Destiny mala veľkú rýchlosť, stačilo ju len odkloniť.“ povedala Meteora. Všetci na chvíľu stíchli.
„Sheppard, kontaktujte ich.“ povedala Meteora. Sheppard sa postavil a stlačil jedno tlačítko.
„Posádka lode Destiny, tu je plukovník Sheppard, prišli sme vás odviesť domov, ste tam?“ povedal. Ozvalo sa niekoľkosekundové ticho.
„Áno plukovník, sme tu a sme nesmierne radi, že ste prišli. Keď nás kontaktovala Zem, neverili sme, že sa sem niekto dostane.“
„Prepáčte, s kým hovorím?“ spýtal sa Sheppard.
„Ehm, tu je plukovník Young. Máme poslať všetkých ľudí na planétu? Destiny ju už zadala.“
„Nie, to nebude potrebné, zostaňte na lodi, my prídeme k vám.“ povedal Sheppard a posadil sa. Jumper sa pohol a mieril k planéte.
„Ako sa sem chcú dostať? Ako zadajú bránu? Tá planéta je síce obývateľná, ale má veľmi vysokú gravitáciu, nebudú sa môcť pohybovať!“ povedal Eli. Young sa na neho otočil.
„Na to majú jednu špeciálnu vec.“ usmial sa. Vtom sa brána vypla. Eli niečo stlačil na hlavnom počítači.
„Prečo sa vypla? Má dosť energie a nebola zapnutá ani dve minúty.“
„To boli oni.“ povedal Young. Vtom sa brána aktivovala.
„To som nebol j....príchodzia červia diera. A-ako to urobili? Ako sa sem dostanú?“ spýtal sa Eli.
„Pomocou lode jumper...“ povedal Young.
„Lode? Veď nemáme ani hangáry, máme iba dva raketoplá...“ nedohovoril Eli.
„...alias Gateship.“ dopovedal Young a z horizontu udalostí sa vynoril jumper.
„Páni...“ prehltol Eli. Jumper s tichým bzučaním jemne pristál v rohu miestnosti.
„Sheppard, choďťe prvý. Nechcem ich hneď na začiatku vydesiť.“ povedala Meteora a dvere sa otvorili. Sheppard vystúpil z jumperu. Meteora s Janusom ho zatiaľ kontrolovali.
„Pane.“
„Plukovník, vitajte na Destiny.“
„Ďakujem.“
„Ste sám? Hovorili, že prídete štyria spolu s dvoma mimozemšťanmi, Meteorou a Janusom?“
„Nie, nie som, ešte kontrolujú, či je všetko v poriadku.“ odpovedal Sheppard.
„To nás chcete dostať odtiaľto v tomto?“ spýtal sa vydesene Eli a ukázal na jumper. Medzitým sa začalo v miestnosti zhromažďovať stále viac a viac ľudí.
„Áno.“ povedal Sheppard.
„Koľko ľudí sa tam zmestí, desať?“
„Dvanásť.“
„Takže sa chcete sedemkrát otočiť?“ spýtal sa stále nechápajúci Eli.
„Eli...“ povedal Young. Z jumperu vyšla Meteora a Janus. Janus si začal prezerať miestnosť s bránou.
„Rád vás spoznávam.“ usmial sa Young a podišiel k Meteore. Podal jej ruku. Vtom si uvedomil, že ak sa jej chce pozrieť do tváre, musí sa pozerať dohora. Meteora mu s malou neochotou podala ruku. Tento pozemský rituál totiž nechápala. Young jej potriasol rukou so širokým úsmevom.
„Čo ste o mne také počuli, že sa tak usmievate?“ spýtala sa Meteora.
„Nič, len že ste mimozemšťan a že máte nezvyčajné schopnosti...“
„A prečo sa tak usmievate?“ spýtala sa nechápavo Meteora.
„Som rád, že idem domov.“
„Aha, no jasné. Ehm, povedali vám, akým spôsobom vás narvem do jumperu?“
„Áno.“
„A vysvetlili ste to zvyšku posádky?“
„Nie, tomu zariadeniu veľmi nerozumiem, myslel som si, že to lepšie vysvetlíte vy.“
„Fajn, všetkých sem zvolajte prosím.“
„Iste.“ povedal Young.

O chvíľu neskôr

Do takmer plnej miestnosti vošiel okrem iných aj seržant Spencer. Kým prichádzali, Meteora s Janusom vytiahla zo Storeu konzoly systému Meteora a teraz stáli pri jumperi.
„To budú všetci.“ povedal Young Meteore.
„Fajn, Janus.“ povedala Meteora a podala mu Store, ktorý pred chvíľou vytiahla z jumpera.
„Takže, určite ste si všimli, že sa všetci do tejto lode nezmestíte. Ak by sme chceli prísť s väčšou loďou, nemali by sme dostatok energie. Našťastie, vlastníme zariadenie ktoré dokáže do seba uložiť hocičo. Zbrane, zásoby, lode, ľudí.“ povedal Janus. V miestnosti sa ozval šum.
„Niet sa čoho obávať.“ povedala Meteora a zobrala si od Janusa Store.
„Toto zariadenie vás zoskenuje a uloží do pamäte. Keď prídeme na Atlantis, zhmotní vás späť. Budete v tom uložení iba chvíľu... Nejakí dobrovoľníci?“ spýtala sa Meteora.
„Keď prídeme na ATLANTIS?!“ ozvalo sa zdesene odniekiaľ z davu. Nikto sa nehlásil.
„Scott.“ povedal Young.
„Pane?“ vystúpil z davu Scott.
„Nechajte sa tým vcucnúť.“ povedal Young.
„Áno pane.“ povedal Scott s obavami a podišiel k jumperu. Meteora pripevnila Store o stenu jumpera. Odstúpila.
„Postavte sa na rampu.“ povedal Sheppard. Scott sa postavil na rampu.
„Teraz vás zoskenuje svetlo a vy zmiznete.“ povedal Sheppard. Scotta zoskenovalo svetlo a zmizol.
„Pokračujte Sheppard. McKay, idete so mnou a s Janusom nainštalovať systém.“ zavelila Meteora.
„Ale ja predsa neviem nainštalovať systém!“ povedal McKay. „A chcel som si prezrieť Destiny a nazrieť do jej databázy.“
„Najvyšší čas sa to naučiť. A všetky informácie, ktoré Destiny počas miliónov rokov nahromadila o planétach a tak ďalej, skopírujem. Potom sa v nich môžete hrabať do konca života.“
„Máš so sebou ten svoj super kryštál do ktorého sa narve aj antická databáza na Atlantis?“ rozžiarili sa oči McKayovi.
„Vždy ich má so sebou niekoľko.“ odpovedal Janus.
„Kto z vás najlepšie pozná túto loď?“ spýtala sa Meteora.
„Eli... Eli, odprevaď ich kam chcú.“ povedal Young. Eli k nemu podišiel.
„Veď sú to mimozemšťania!“ zašepkal najhlasnejšie ako vedel.
„Najlepšia príležitosť nadviazať nové vzťahy.“
„Ale veď to dievča je mladšie a vyššie ako ja! Oveľa!“
„A ten chlap, ktorý na sebe nemá uniformu je Antik.“
„Čože!? Myslíte toho-toho čo patrí k tým, ktorí postavili túto loď?“
„Presne. Tak s nimi choď a možno ti aj niečo o Antikoch povie.“
„A ako sa volá? Majú vôbec Antici mená?“
„Janus. A to dievča je Meteora.“
„Ona je tiež Antik?“
„Nie, ona je odniekiaľ z galaxie Pegas. A teraz choď.“ rozkázal Young Elimu. Medzitým sa konzoly systému Meteora zdvihli o pár centimetrov do vzduchu.
„Nemám niečo zobrať?“ spýtal sa McKay.
„Ale hej, môžete zobrať IZPMko z jumperu, to ktoré je na mieste DHDčka.“ povedala Meteora. McKay ťažko prehltol.
„Robím si srandu... IZPMko by som vám nikdy do rúk nedala.“ povedala ironicky Meteora a zašla do jumperu pre IZPMko. Predtým než vstúpila, deaktivovala Store. Keď s jumperu vyšla, opäť ho aktivovala. IZPMko podala Janusovi.
„Ahojte.“ povedal nesmelo Eli.
„Ahoj.“ odpovedali Janus a McKay. Meteora sa iba usmiala.
„Je na tejto lodi veľká miestnosť do ktorej by sa zmestilo toto všetko?“ spýtala sa Meteora a ukázala na levitujúce konzoly systému Meteora.
„No myslím si, že tu je pár kandidátov. Poďte za mnou.“ povedal Eli a vydal sa von jednou chodbou. Janus, McKay a Meteora šli s ním. Tesne za nimi pomaly plávali vzduchom konzoly.
„Ako to, že to letí? Nejaká antigravitačná podložka? Ja som jednu takú prednedávnom vymyslel.“ povedal Eli.
„Nie, udržujem to vo vzduchu pomocou myšlienok.“
„My-myšlienok... Ehm, mimochodom volám sa Wallace. Eli Wallace.“ povedal Eli a podal Meteore ruku. Vtom mu došlo, že podáva ruku mimozemšťanovi, ale zobrať ju späť by bolo neslušné. Potriasli si rukami.
„Meteora.“ povedala Meteora. Eli podal ruku Janusovi.
„Eli Wallace.“
„Janus.“ povedal Janus a Eli podal ruku McKayovi.
„Eli Wallace.“
„Doktor Rodney McKay.“ povedal pyšne McKay.
„Teší ma. Takže, ehm, na čo slúži a ako sa volá to veľké kovové neviem čo, čo sa za nami vznáša a prenasleduje nás?“ spýtal sa Eli.
„Systém Meteora.“ povedal McKay. Eli sa pozrel na Meteoru.
„Na mňa sa nepozerajte, ten názov bol Zelenkov nápad, nie môj.“
„Aha a na čo slúži?“ spýtal sa Eli. McKay mu z veľkým nadšením začal všetko vysvetľovať. O pár minút prišli pred jedny zavreté dvere. Eli ich otvoril. Vstúpili dovnútra. Miestnosť bola pomerne veľká a nachádzalo sa v nej iba pár antických počítačov.
„To nestačí.“ povedal Janus.
„Nie. Je tu síce priame napojenie na počítače, systém a rozvodný sytém, ale je to tu malé. Niečo väčšie tu nie je?“ povedala Meteora.
„Áno, samozrejme ale myslel som si, že toto bude stačiť.“ povedal Eli, obišiel konzoly systému a vošiel do ďalšej chodby. Konzoly ich nasledovali. Zahli do ďalšej chodby a potom doprava. Z vedľajšej chodby vyletelo Kino. Meteore sa spod kože vynorila zbraň a okamžite naň vystrelila. Keď Eli uvidel, že Meteora ide vystreliť, zakryl si tvár rukami a skrčil sa. Kino nemalo šancu sa uhnúť a tak skončilo roztrieskané na kúsky na protiľahlej stene. Keď už Kino dymelo na podlahe, Eli sa zdesil.
„O môj bože! Prečo ste na to vystrelili? Veď si to iba robilo svoju prácu.“ povedal Eli a podišiel k tomu, čo bolo kedysi Kino.
„Coraqualia, to je reflex! Čo to je za vec?“ spýtala Meteora.
„Kino. Lietajúca kamera, ktorá si bežne polietava po tejto lodi. Úplne neškodná vec, používame ju ako sondu. Sakra, to už nikto nedá dokopy.“
„Ako funguje?“ spýtala sa Meteora a podišla k Elimu.
„Má to v sebe kameru, pár čidiel, zachytáva to teplotu, atmosférický tlak, podiel kyslíka v atmosfére...“ povedal Eli. Meteora nastavila dlaň nad zbytky Kina a vytryskol jej z nej fialový prúd svetla. Za chvíľku bolo Kino ako nové, opäť vzlietlo do vzduchu a letelo ďalej. Preletelo okolo Janusa a ten si ho prezrel.
„Už len pridať štíty, zbrane, funkciu neviditeľnosti plus pár vecí a máme dokonalú sondu...“ povedal. Eli nedokázal nič povedať, len sledoval Kino ako zašlo za roh.
„Tade?“ spýtal sa Janus. Eli zakýval hlavou na znak súhlasu.

O hodinu a pol

V miestnosti s bránou sa nachádza už asi iba 20 ľudí, vrátane Shepparda. Vtom príde Meteora, Janus a Eli.
„Ako to ide?“ spýta sa Meteora Shepparda.
„Väčšina ľudí je už ehm, uložená. Už ste hotoví? Kde ste nechali McKaya?“
„Niečo sa snaží systému zablokovať prístup do ehm, systému.“
„Ale to nie je problém, nie?“ spýtal sa Sheppard.
„Hovorím, že sa len snaží.“ povedala Meteora a s Janusom sa premiestnili k počítaču, ktorý monitoroval bránu.
„Vieš s tým pracovať?“ spýtala sa Meteora Janusa.
„Má to niekoľko miliónov rokov, samozrejme, že nie. A ty?“ Meteora si prehliadla počítač.
„Myslím, že áno.“ povedala a niečo stlačila.
„Áno.“ dodala. Pár krát niečo stlačila.
„Vyzerá to ako nejaký nadradený príkaz, asi sa Destiny snaží brániť, ale pochybujem... je to zvláštne. Každopádne to zruším.“ povedala Meteora. Janus sa postavil pred bránu a pozoroval ju. Meteora niečo naťukala a všimla si, že Janus obdivuje bránu. Podišla k nemu. Medzitým sa Rush nenápadne priblížil k hlavnému počítaču.
„Pekná, že?“ spýtala sa Meteora.
„Úžasná...“ povedal Janus.
„Môžem takú istú dať do miestnosti s bránou na Lore. Bude vyzerať tak isto, ale upravím ju, aby mala dvakrát väčší dosah ako obyčajná Pegasská brána, hm?“
„To by bolo fajn.“ usmial sa Janus. Store zasvietil a ďalší človek sa do neho uložil. Sheppard zavolal ďalšieho. Meteora sa pozerala na symboly na bráne. Vtom sa brána aktivovala bez toho, aby sa pred tým otáčala. Meteora videla, ako sa vortrex pomaly vytvára a nebezpečne sa k nej blíži. Uvidela záblesk zo svojho nedávneho sna, ako Janusove pozostatky v urne rozožral vortrex. Keď sa spamätala, bolo neskoro. Vortrex bol už tak blízko, že by sa mu nestihla vyhnúť a transportovať sa odtiaľ preč. Odhodila Janusa najďalej ako vedela a hodila sa na zem. Vortrex ju dematerializoval. Janusa odhodila tak ďaleko, že ho zastavil až jumper. John mu pribehol okamžite na pomoc a pomohol sa mu postaviť. Keď sa Janus pozviechal, pozrel sa na miesto, kde naposledy videl Meteoru. Nikto tam nebol, len brána bola aktívna.
„Meteora...“ zašepkal Janus.
„Prečo ju neochránil štít? Prečo sa otvorila brána len tak, z ničoho nič?“ spýtal sa Sheppard.
„Štít funguje len keď je blízko hranice červej diery... A brána sa otvorila tak rýchlo, lebo keď je naištalovaný systém, dokáže otvoriť bránu okamžite...“ povedal šokovaný Janus. Ľudia, ktorí to videli, zostali šokovaní. Sheppard stlačil vysielačku.
„Rodney, máme obrovský prúser, okamžite sem príď.“ povedal.
„Môžeš to konkretizovať?“ spýtal sa McKay. Sheppard sa zhlboka nadýchol.
„Meteora, Meteora je mŕtva.“
„Čo? Prosím ťa, tú predsa len tak niečo nezabije, má nepreniknuteľný štít.“ povedal neveriaci McKay.
„Dematerializoval ju nestabilný vír brány pri jej otvorení.“ povedal Sheppard. McKay na chvíľu stíchol.
„To, to si nevšimla, že sa otvára brána?“
„Nie, pretože keď je nainštalovaný systém, tak sa brána môže otvoriť aj OKAMŽITE!“ zvrieskol na neho Sheppard.
„Aha, no jasné...Preto chcela, aby mal každý ATA gén, keby sa jej niečo stalo...“ povedal šokovaný McKay.
„Rodney, prestaň kecať a poď sem!“
„Už, už idem.“
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Eli.
„Meteora je mŕtva...“ povedal McKay a rozbehol sa do miestnosti s bránou. Eli bežal za ním.

Janus nedokázal nič povedať. Len sa pozeral na bránu. Brána sa nemohla otvoriť zvonka. Niekto ju musel aktivovať odtiaľto. Janus sa pozrel na hlavný počítač, ktorým sa brána mohla ovládať. Rush sa od neho práve nenápadne vzďaľoval.
„Hej vy! Áno vy! Stojte! STOJTE!“ zakričal Janus na Rusha. Rush sa otočil.
„Ja?“ spýtal sa. Janus k nemu pribehol. Sheppard ho chcel zastaviť, no nestihol.
„Vy ste to boli! Vy ste otvorili bránu...! VY STE JU ZABILI !“ povedal Janus so slzami v očiach.
„Ja? To je smiešne...“ povedal Rush a chcel odísť. Janus ho pevne chytil a potiahol za rameno.
„PREČO!?“ zvrieskol na neho. Rush sa na neho pozrel, vytiahol si spoza opaska zbraň a dvakrát ho strelil do hrude a brucha. Janus spadol bezvládne na zem. Young sa k nemu chcel rozbehnúť, no Rush ho strelil na druhý krát do nohy. Young spadol na zem. Obzrel sa po miestnosti. Greer, Scott, Spencer, Jamesová, jednoducho všetci vojaci boli už dávno uložení aj so svojimi zbraňami v Storei. Sheppard pri sebe nemal žiadnu zbraň, Meteora to totiž zakázala, a ani v jumperi sa žiadna zbraň nenachádzala. Sheppard sa rozbehol na Rusha, no ten ho strelil do brucha. Sheppard spadol na zem. Jeho rana začala veľmi krvácať. Rush namieril zbraň na skupinku civilistov, čakajúcich na uloženie do Storeu.
„Nehýbte sa!“ rozkázal. Civilisti dali ruky hore.
„Na zem...“ skupinka si kľakla.
„RUSH! UŽ STE ÚPLNE STRATILI ROZUM!? NAJPRV STE NÁS SEM DOSTALI A POTOM STE ZABILI DIEVČA, KTORÉ NÁS PRIŠLO ZACHRÁNIŤ?“ zvrieskla na neho Wrayová, s rukami hore, ktorá si ako jediná nekľakla. Rush vystrelil jej smerom, no zámerne ju netrafil.
„Na zem!“ rozkázal. Wrayová ho tentoraz poslúchla. Vtom Rush začul kroky. Do miestnosti pribehol McKay a Eli. Rush v reflexe strelil do brzdiaceho McKaya. Guľka mu oškrela ruku. McKay spadol na zem. Uvidel krvácajúceho Shepparda, ktorý sa ledva držal pri vedomí.
„No to ti trvalo!“ precedil cez zuby John. Rush namieril zbraň na Eliho. Ten okamžite zdvihol ruky hore a zažmúril oči.
„Nestrieľaj prosím!“ povedal. Rush sa zasmial.
„Ja som rozmýšľal niekoľko rokov, ako sa sem dostať a ty, ty si to vyriešil za jeden sprostý večer! Ty si získal všetku tú slávu... Karta sa obrátila, Eli. Keď už si nás sem dostal, tak odtiaľto neodídeme!“ zvrieskol Rush. Začul ďalšie kroky. Otočil sa. Do miestnosti vstúpila Tamara a niesla dve veľké tašky. Keď uvidela Rusha mieriaceho na ňu, tašky okamžite pustila.
„Čo v nich je?“ spýtal sa Rush.
„Lekárske pomôcky.“ povedala Tamara. Eli pomaly spustil ruky dole, opatrne si vytiahol Kino z vrecka a zavesil ho do vzduchu za svoj chrbát tak, aby ho Rush nevidel. Druhou rukou si siahol do druhého vrecka a nahmatal ovládanie.
„K nim, na zem.“ povedal Rush. Tamara si založila ruky za hlavu a kľakla si na zem k ostatným. Eli využil situáciu, Kino vyletelo spoza jeho chrbta a v najvyššej rýchlosti, akú je schopné dosiahnuť, ho trafilo do hlavy. Ako Rush padal, nechtiac vystrelil, guľka sa odrazila a trafila jedno zo svetiel, ktoré zhaslo a zhasli aj všetky ostatné. Skupinka ľudí vykríkla a radšej si ľahla, aby bola menšia pravdepodobnosť, že ich splašená guľka trafí. Keď Rush padal, buchol si hlavu o počítač a spadol na zem. V miestnosti zavládlo napäté ticho. Nikto sa nepohol, nikto nevidel, čo sa stalo. Jediným zdrojom svetla bola otvorená brána, ktorá v tom okamihu zhasla. Jedno svetlo sa spamätalo a začalo osvetlovať miestnosť úbohým svetlom. Nikto si to však nevšimol, pretože všetci mali zatvorené oči. Z horného poschodia, zo schodov, pomaly zišla vysoká postava.
„Janus...“ zašepkala a zvyšok schodov zbehla. Osvietilo ju svetlo. Bola to Meteora. Wrayová pomaly zdvihla hlavu. Meteora podišla k Janusovi a začala ho liečiť. Wrayová zbadala, že sa Rush zdvíha zo zeme. Mal rozrazené čelo. Pozrel sa na Eliho schúleného na zemi, ktorý mal zavreté oči. Pozrel sa na Meteoru liečiacu Janusa a namieril na ňu zbraň. Wrayová položila svoju hlavu späť na zem a zavrela oči. Rush strelil raz do Meteory, viac nábojov mu nezostalo. Meteorin štít zasvietil. Obklopoval ju, aj Janusa, takže sa im nič nestalo. Meteora prestala liečiť Janusa, zdvihla hlavu a vražedným pohľadom sa pozrela na Rusha. Rush od nej odstúpil. Postavila sa. Meteora sa k nemu približovala a Rush pomaly cúval. Ako cúval, približoval sa k stene. Keď ho stena zastavila a nemal sa kam pohnúť, Meteora vytiahla svoj meč. Vtom Janus otvoril oči. Uvidel Rusha, ako preletel cez celú miestnosť a zastavila ho až protiľahlá stena. Janus poznal iba jedného človeka, ktorý by toto dokázal. Meteora podišla k Rushovi. Okolo krvácajúceho Shepparda prešla, akoby tam ani nebol. Silou myšlienky Rusha zdvihla do vzduchu tak, aby bol vo výške jej očí. Ľudia čakajúci na uloženie do Storeu zdvihli hlavy a niektorí sa aj postavili. Tamara pribehla k Youngovi. Rozbalila jednu z tašiek a vytiahla z nej obväzy.
„Prečo ste sa pokúsili zabiť mňa a Janusa?“ spýtala sa jasne a zreteľne.
„Koho?“ spýtal sa Rush. Meteora mu jednu vrazila do tváre. Rush vypľul svoj zub.
„Prečo ste sa pokúsili zabiť mňa a Janusa?“ spýtala sa ešte raz. Rush sa na ňu nenávistne pozrel. Pokúsil sa ju udrieť, no Meteora jeho reakciu predpokladala, nastavila svoju ruku tak, aby Rushovu zastavila, Rush sa ju pokúsil udrieť druhou, no Meteora zastavila aj jeho druhú ruku. Jeden krok odstúpila a kopla ho nohou do brucha. Rush odletel na stenu, no dlho tam nezotrval, pretože ho Meteora silou myšlienky opäť zdvihla do vzduchu. Eli sa medzitým postavil a sledoval s otvorenými ústami Rusha ako sa vznáša pár centimetrov nad zemou.
„Prečo ste sa pokúsili zabiť mňa a Janusa?“ zopakovala Meteora.
„To by si chcela vedieť, čo?“ spýtal sa Rush.
„Hovorte.“ povedala Meteora.
„Nikdy!“ povedal Rush.
„Tak vás budem musieť prinútiť.“ povedala Meteora. Rush sa pousmial.
„Viem čoho si schopná, ale aj tak ti nepoviem ani slovo.“
„Myslíte? Prečo ste sa pokúsili zabiť mňa a Janusa?“ Rush sa zasmial. Vtom ucítil niečo, čo ho nútilo hovoriť pravdu. Ústa sa mu otvorili a začali hovoriť bez toho, aby ich dokázal zastaviť.
„Táto loď prešla desiatkami galaxií, tísíckami hviezd a miliónmi planét. Musela niečo objaviť, čo by mi dokázalo vrátiť ženu! A ak to neobjavila, tak to určite čoskoro objaví. Nechajte tu mňa a systém. Systém navždy ochráni Destiny.“ povedal Rush a celý sa triasol.
„Takže tu chcete zostať?“ spýtala sa Meteora.
„Áno.“
„Čo ste to nepovedali skôr?“ spýtala sa Meteora a schovala si meč.
„Vy by ste ma tu nechali?“ spýtal sa Rush so štipkou nádeje.
„Nie, ale aspoň by som hneď na začiatku urobila toto.“ povedala Meteora a strelila ho do hlavy. V miestnosti sa ozval výkrik niekoľkých ľudí. Meteora ho pustila na zem.
„Je len v bezvedomí.“ povedala, vyhrnula si rukáv, dotykom aktivovala Store na jej ruke a Rush zmizol.
„Meteora...“ ozvalo sa za ňou. Meteora sa otočila. Objal ju Janus.
„Ahoj...“ povedala zmätene Meteora.
„Ako si to urobila? Transportovať by si sa nestihla... myslel som si, že si, no... mŕtva.“
„Ja tiež. Systém zaregistroval, že sa otvára brána a keď zistil, že sa jej nedokážem vyhnúť transportoval ma niekam na túto loď. Chvíľu mi trvalo, kým som sa zorientovala a vrátila.“
„Som tak rád, že žiješ... si v poriadku?“
„Áno, ale... nestihla som ťa doliečiť!“ svitlo Meteore.
„Nie, je to fajn, už to nebolí. Ehm, asi by si mala vyliečiť jeho...“ povedal Janus a pozrel sa na Shepparda. Meteora sa pustila Janusa. Pozrela sa na Shepparda.
„Hej.“ povedala a kľakla si k nemu.
„Otvorte oči, no tak...“ povedala Meteora a stlačila Sheppardovi nos. Sheppard sa prebral.
„Čo to sakra... AU!“ povedal a znovu začal strácať vedomie.
„Sheppard, vyliečim vás, ale oživovať sa mi vás naozaj nechce!“ povedala ironicky Meteora a začala ho liečiť.
„Veď ja sa snažím udržať sa pri vedomí, áuuuuu...“
„Už vás liečim, ticho...“ povedala Meteora. Za pár sekúnd ho doliečila a zovrela päsť. Keď ju otvorila, mala v nej guľku.
„Chcete ju?“ spýtala sa a ukázala ju Sheppardovi.
„Nie, ďakujem...“ odmietol Sheppard. Guľka zmizla.
„Tak poďte...“ povedala Meteora, skrčila mu nohy, jednou rukou ho chytila pod hlavou, druhou za chrbát a šla ho zdvihnúť.
„Chyťte sa ma! Sama vás nezdvihnem.“ povedala. Sheppard sa jej chytil za rameno.
„Au, coraqualia, nie za vlasy!“ povedala Meteora, keď ho začala zdvíhať.
„Prepáč.“ ospravedlnil sa John. Meteora ho konečne dostala do zvislej polohy.
„To nič... Už ste na vlastných?“ spýtala sa.
„Myslím, že hej.“ povedal Sheppard a Meteora ho pustila. Sheppard sa pozrel na mláku krvi, ktorá po ňom na zemi zostala.
„Nebude mi to chýbať?“ spýtal sa.
„Kým prídete na Atlantis, vydržíte to. Potom pôjdete na ošetrovňu a tam vám ju preistotu doplnia.“ povedala Meteora. Poobzerala sa po miestnosti a všimla si zraneného Younga. Podišla k nemu.
„Môžem vás vyliečiť?“ spýtala sa.
„Ak dokážete to, čo mi o vás povedal generál O´Neill, to by som bol rád.“ povedal Young a Meteora mu odviazala obväz.
„Počkaj, teraz som mu to zaviazala.“ povedala Tamara, ktorá si nevšimla, ako Meteora vyliečila Janusa a Shepparda.
„TJ, nechaj ju. Ak je pravda to, čo som o nej počul, vylieči ma.“ povedal Young. Meteora mu odstránila z rany gázu.
„A čo ste o nej počuli?“ spýtala sa Tamara.
„Dokážem silou myšienky vyliečiť a oživiť ľudí, rovnako ako ich zabiť.“ ušetrila slová Youngovi Meteora a začala ho liečiť. Za malý okamih bola hotová.
„Môžem?“ spýtala sa TJ. Meteora odstúpila. TJ sa mu dotkla miesta, kde mal pred chvíľou zranenie.
„Bolí to?“ spýtala sa.
„Vôbec.“ povedal Young. TJ mu skrčila nohu a potom opäť vyrovnala.
„A toto?“
„Nie.“
„Zvládnete sa postaviť?“ spýtala sa Meteora.
„Myslím, že hej.“ povedal Young a TJ s Meteorou mu pomohli sa postaviť.
„Čo urobíte s Rushom?“ spýtal sa.
„Keď prídeme na Atlantis, pošlem vás aj s ním na Zem. Samozrejme, nezabudnem spomenúť, že sa pokúsil zabiť mňa a Janusa.“
„Takže ho nezabijete?“
„Ak sa nepokúsi o niečo iné, tak nie.“ povedala Meteora. Obzrela sa po miestnosti.
„Je ešte niekto zranený?“ spýtala sa.
„Myslím si, že Rodney.“ povedal John. Meteorin pohľad skĺzol na hypochondrického vedca. McKay sa zvíjal na zemi a skuvíňal. Meteora nahodila umučenecký pohľad a podišla k nemu. Podala mu ruku.
„Postavte sa McKay.“ povedala.
„Nemôžem.“ zaskuvíňal. Meteora ho chytila za zdravú ruku a prudkým trhnutím ho postavila.
„Au! Ja som zranený, tak opatrne!“ povedal McKay. Meteora sa mu pozrela na rameno.
„Len vás to škrablo...“
„Naozaj?“ spýtal sa McKay prekvapene.
„Vyliečim vám to, ak prestanete skuvíňať.“ povedala Meteora. McKay takúto ponuku nemohol odmietnuť. Meteora ho vyliečila.
„A teraz poďte doinštalovať systém... Sheppard, zvládnete to?“
„Myslím, že hej.“
„Fajn.“ povedala Meteora a otočila sa na Eliho. Ten sa na ňu pozeral veľmi šokovane.
„Čo je?...Stoja mi vlasy?“ spýtala sa nechápajúca Meteora.
„Nie, nič.“
„McKay, prestaňte si pozorovať ruku a poďte mi pomôcť.“ povedala Meteora pri pohľade na hodiny.

O hodinu neskôr

Miestnosť s bránou je už takmer prázdna, nachádza sa v nej už len Young a Sheppard a zhovárajú sa. Vtom tam vojde Janus, McKay a Meteora.
„Kde je Eli?“ spýtal sa Young.
„Povedal, že si musí po niečo skočiť.“ povedal Janus.
„To snáď nie...“ povedal Young. Zobral svoju vysielačku.
„Eli, okamžite príď do miestnosti s bránou.“
„Som neďaleko.“ ozvalo sa z vysielačky.
„Čo, to snáď nie?“ spýtal sa Janus.
„Predpokladám, že vyraboval sklad Kín.“ povedal Young. A naozaj, za malý okamih dobehol do miestnosti Eli s plnou náručou Kín. Všetci sa na neho pozerali ako na debila.
„Po celý čas, čo sme tu, som do nich nahrával čo sa dialo a chcem si to zobrať so sebou...“ povedal Eli.
„Jedno si zoberiem ja a jedno vy. Ostatné tu necháte.“ povedala Meteora a zobrala si jedno Kino.
„Ale keď ja...“
„Eli...“ povedal Young. Eli si vzdychol, jedno Kino si zobral do vrecka a ostatné zavesil do vzduchu. Kiná odleteli z miestnosti.
„Poďte.“ povedal Sheppard a ukázal na jumper. Eli sa s obavami postavil na rampu a nadýchol sa. Svetlo ho zoskenovalo a on zmizol.
„Pane.“ povedal Sheppard. Young sa postavil na rampu a Store si ho uložil.
„Sú to všetci?“ zapochyboval Rodney. Pred Meteorou sa objavil hologram Destiny.
„Len štyri známky života.“ povedala. Potom sa pozrela na hodiny.
„Mali by sme si pohnúť... Môžem?“ spýtal sa Janus pri pohľade na Kino.
„Tu máš.“ povedala Meteora a podala mu ho.
„Hraj sa.“ dodala a vstúpila do jumperu, deaktivovala Store, sadla si. Janus sa na ňu urazene pozrel. McKay a Sheppard nasledovaní Janusom vstúpili do jumperu. McKay sa s obavami pozrel na prázdny otvor na IZPMko na mieste DHDčka.
„Bude nám osem IZPMiek stačiť?“ spýtal sa.
„Myslíš si, že keby nestačilo, tak by sme sem liezli?“ spýtal sa Sheppard.
„Excelentná odpoveď, plukovník.“ usmiala sa Meteora, jumper sa vzniesol zo zeme a natočil sa pred bránu. Brána sa začala točiť. Meteora s Janusom fascinovane pozerali na bránu. Na bráne sa zadal posledný symbol. Pred bránou zasvietil štít, ktorý zabránil vzniknutiu vortrexu. Jumper opustil Destiny. Za minútu už opúštali atmosféru planéty a prileteli k Destiny. Jumper výrazne spomalil.
Meteora a Janus sa na seba pozreli. Usmiali sa na seba. Jumper sa nakoniec zastavil tesne za Destiny.
„Na čo čakáme?“ spýtal sa John.
„Destiny vstúpi do FTL... teraz.“ povedala Meteora. Motory Destiny zažiarili. Destiny prudko zrýchlila a ani nie sekundu na to ju bolo vidieť len ako hviezdu v diaľke.
„Prečo nepoužíva wormhole drive alebo aspoň hyperpohon? Veď sme ich nainštalovali.“ spýtal sa McKay.
„Keby používala hyperpohon, zachvíľu by prebehla gateseedery. O wormhole drive ani nehovorím.“ povedal Janus.
„To má logiku...“ uznal Rodney.
„Samozrejme, že to má logiku!“ povedal John.
„Mohli by sme sa všetci prestať hádať?“ spýtala sa ironicky Meteora.
„Ale my sa predsa...“ začal John podráždene, no v tom mu došlo, že si protirečí. Začal sa smiať a hneď po ňom nasledoval Janus, Meteora a Rodney.
„Fajn, vstupujem do okna.“ povedala Meteora, keď sa po chvíľke konečne nadýchla. Zavrela oči. Po chvíľke váhala, či ich má otvoriť.
„Tu plukovník Carterová, počujete ma?“ ozvalo sa z vysielačky. Meteoru myklo a otvorila oči.
„Áno, sme tu všetci, žijeme a máme celú posádku Destiny.“
„To sú skvelé správy. Len čo ich vyložíte, transportujeme ich na Hammonda a odletíme na Zem.“
„Sam, za pár minút chcem otvoriť bránu na Zem, takže ňou môžem rovno poslať ľudí z Destiny. Keby si chcela, môžeš tu ešte chvíľu zostať.“
„Rada zostanem.“
„Fajn.“ povedala Meteora.
„Elizabeth?“ povedala Meteora.
„Meteora?“ ozvalo sa z vysielačky.
„Mohla by si prosím čo najskôr prísť na južné mólo a odviesť ľudí k bráne?“
„Áno, hneď som tam.“
„Ďakujem.“ povedala Meteora a o chvíľku pristál jumper na južnom móle, neďaleko Lory. Meteora vystúpila, vytiahla Store, ktorý sa vzniesol do vzduchu a na móle sa objavili naraz všetci ľudia z Destiny. Store k nej priletel a Meteora ho chytila do ruky. Všetci boli fascinovaní rozmermi a krásou Atlantis. Meteora vytiahla sedem IZPMiek z konzoly. Vyhrnula svoj rukáv a zo svojho Store-u vytiahla kufrík, do ktorého sa zmestí až osem IZPMiek. Sedem tam vsunula a uzavrela ho. Stačila svoju vysielačku.
„Sam, IZPMká sú pripravené na transport.“ povedala.
„Rozumiem.“ ozvalo sa z vysielačky a kufrík zmizol.
„Tak ja idem...“ povedal Sheppard a chcel odísť.
„Kam?“ spýtala sa Meteora.
„Prepáč, ale to naozaj nie je tvoja vec, Meteora.“
„Dúfam, že idete na ošetrovňu.“
„Nie, cítim sa dobre.“
„Sheppard, choďte na ošetrovňu...“
„Naozaj sa cítim skvelo.“
„Sheppard, choďte na ošetrovňu, hneď teraz, to je rozkaz!“ rozkázala Meteora. John sa na ňu otočil.
„Ja, ja viem, že som vo velení na Atlantis až druhá, ale vy ste štvrtý, takže ma musíte poslúchnuť. Choďte na ošetrovňu, nechajte sa skontrolovať a nech vám dajú aspoň liter krvi.“ povedala Meteora.
„Fajn.“ povedal John a odišiel.
„Je zaujímavé, ako sa všetko za posledný rok zmenilo.“ povedal McKay. Medzitým si Janus zobral jediné IZPMko, ktoré zostalo a tiež odišiel.
„Počkať, počkať, kde to beriete?“ spýtal sa McKay.
„Idem ho zapojiť.“ povedal Janus. McKay sa pozrel na Meteoru.
„Kedy ste sa dohodli?“
„Pred chvíľou.“
„Ako?“
„O takýchto maličkostiach sa dohadujeme myšlienkami.“
„Aha, hm, to je zaujímavé...“
„Čo ste konkrétne mysleli tým, že sa všetko zmenilo? Pretože veľa vecí sa za posledný rok zmenilo...“ spýtala sa zvedavo Meteora.
„No, napríklad, ty a Janus tu žijete. Keď som, sme ťa prvý krát stretli, bola si len, len dievča, ktoré mi vošlo do hlavy, priviedli sme ťa na Atlantis a, a, a, teraz si, ehm, nám tu velíš.“
„McKay, ja tu veľmi nevelím, s velením je to tu zložité... Janusovi patrí Atlantis. Chodí na porady, čita si hlásenia, ale keďže jeho papierovanie a vysedávanie v kancelárii nudí, tak pracuje v labákoch a teraz mi pomáha s Lorou. Elizabeth tu velila a velí rada, tak jej nechal kanceláriu a ja...“
„Nerád ťa vyrušujem, ale nehovorila si, že chceš otvoriť bránu na Zem? Ja len aby si stihla poslať to, čo chceš pred tým, než oni odídu na Zem.“ povedal Rodney a pozrel sa za seba. Elizabeth stihla už ľudí odviesť z móla.
„Aha, hej, díky...“ povedala Meteora a spolu s jumperom zmizla. Jumper sa transportoval na Loru a Meteora do veže na Atlantis určenej prevažne na ubytovanie. Prebehla pár poschodí a zastavila sa pred jednými dverami. Zamávala rukou pred panelom a dvere sa otvorili. Vošla dovnútra. Woolsey sa práve balil.
„Nebojte sa, už sa balím, Hammond ma zoberie na Zem.“ povedal. Meteora chytila jeho tašku do jednej ruky a jeho za golier do druhej.
„Nie, idete teraz.“ povedala Meteora a vyšli z izby. Po chvíľke ho Meteora dovliekla do miestnosti s bránou.
„Zadajte Zem.“ rozkázala Meteora Chuckovi. Chuck sa zmätene pozrel na ňu, potom na Woolseyho a opäť na ňu.
„Áno.“ povedal Chuck a zadal adresu. Meteora sa zastavila pred bránou.
„Ešte niekedy sem IOA pošle niekoho, ešte niekedy sa sem pokúsite ísť, tak to bude to posledné čo vy a členovia IOA urobíte, odkážte to IOA, jasné!?“ zvrieskla Meteora tak, aby ju počuli všetci okoloidúci.
„Jasné.“ povedal mierne pridusený Woolsey. Meteora prehodila cez bránu jeho tašku a následne aj jeho. Vyhrnula si rukáv, stlačila Store a pred ňou sa objavil Rush, v bezvedomí a z jeho úst viedol malý pramienok krvi.
„Vstávajte!“ povedala Meteora. Vtom Rush otvoril oči. Meteora ho pomocou myšlienok postavila.
„Zariadim, aby ste sa už nikdy nedostali mimo Zem, za to, čo ste urobili.“ povedala Meteora a prehodila ho cez horizont, rovnako ako Woolseyho. Vyšla hore po schodoch a zamierila si to k Chuckovi.
„Nechajte bránu otvorenú.“
„Áno.“ odpovedal Chuck s miernymi obavami.
„Pokoj, keď sa mňa alebo Janusa nepokúsite zabiť, alebo zničiť mi loď, nič vám neurobím.“
„Iste.“ pokúsil sa o úsmev Chuck. Meteora chcela odísť do Elizabethininej kancelárie.
„Meteora, čo to má znamenať!?“ ozval sa z jednej obrazovky hromový hlas Landryho. Meteora sa zastavila. Zovrela v nej zlosť. Ak niekoho prizabila, vždy to spravila z nejakého dôvodu. Zhlboka sa nadýchla, pripravená ho slovne prefackať. Otočila sa a podišla k obrazovke.
„Generál, čo máte na mysli?“ povedala milo.
„Práve ste prehodili dvoch ľudí cez horizont udalostí.“
„Verte mi, mala som na to dôvod.“ povedala.
„Vy nemáte právo takto hrubo zaobchádzať s našimi ľudmi!“
„GENERÁL, TERAZ MA DOBRE POČÚVAJTE!“ zrevala Meteora tak, že sa Landry radšej vzdialil od obrazovky. Medzitým prišla do miestnosti Elizabeth na čele s Eliom, ktorý sa fascinovane na všetko pýtal a ona mu s radosťou všetko vysvetľovala. Za nimi šla celá expedícia, ktorej domovom bola prednedávnom Destiny. Všetci spozorneli.
„KEĎ HOVORÍTE O PRÁVE, MNE SÚ VAŠE ZÁKONY ÚPLNE UKRADNUTÉ, SME V PEGASE A TU ŽIADNE ÚSTAVY NEPLATIA A UŽ VÔBEC NIE PRE MŇA. JEDINÉ, ČO SA TÝKA ZEME A ČO BUDEM DODRŽIAVAŤ JE ZMLUVA O SPOJENECTVE. AVŠAK, AK NEPRESTANÚ VAŠI ĽUDIA SABOTOVAŤ MOJU PRÁCU A POKÚŠAŤ SA MŇA A MOJICH BLÍZKYCH ZABIŤ, ZMLUVU PRERUŠÍM A ZEM ZNIČÍM JEDINOU MYŠLIENKOU. KEĎŽE SI MYSLÍM, ŽE SOM TO POVEDALA DOSŤ HLASNO, PREDPOKLADÁM, ŽE STE MI ROZUMELI GENERÁL!“ zrevala Meteora. Vydýchla si. Ešte z nej vyprchávala zlosť, ktorú na neho mala v jej sne. Keď povedala generálovi o zničení Zeme, všetci v miestnosti stíchli a pozerali sa na ňu.
„Cez bránu prejdú ešte členovia expedície na Destiny, tak sa bránu nepokúšajte vypnúť, ani nezatvárajte Iris.“ povedala. Otočila sa na Banksovú.
„Amelia, vypni všetku komunikáciu, ale nech brána funguje.“
„Áno.“ povedala Amelia. Obrazovka sa vypla. Meteora zistila, že je v miestnosti zvláštne ticho. Otočila sa. Všetci na ňu šokovane čumeli. Meteora prehltla a odišla smerom do Elizabethininej kancelárie. Vtom sa Amelia zdvihla zo stoličky.
„Meteora.“
„Hm?“ spýtala sa.
„Ja, no vieš, ehm, teraz ma niekto pozval na rande a je to presne dnes, cez našu hodinu a ja som to tak veľmi nechcela odmietnuť, tak...“
„To je v pohode, hodinu karate si môžeme presunúť na inokedy.“ povedala Meteora. Amelia sa usmiala.
„Veľmi ti ďakujem. Ja ti to niekedy vynahradím. Sľubujem.“
„Nemusíš.“ povedala Meteora odišla do Elizabethininej kancelárie. Elizabeth nevedela, čo má robiť, tak sa len usmiala.
„Tešilo ma... plukovník.“ povedala Eliovi a Youngovi, vyšla po schodoch a vošla do svojej kancelárie, keďže predpokladala, že ju Meteora čaká.
„Ahoj.“
„Ahoj.“ povedala Elizabeth a sadla si.
„Malé nezhody s generálom?“ spýtala sa Elizabeth.
„Ehm, no, prehodila som cez bránu doktora Woolseyho a ešte jedného doktora z Destiny, čo ma zabil, tak mal Landry menšie výhrady...“
„O, aha...“ povedala „chápavo“ Elizabeth.
„Nenapadlo ma, že to budú všetci okoloidúci počuť...“
„No, myslím, že ťa bolo počuť aj vo vedľajších budovách... takže, chcela si niečo?“
„Áno... So Sam ste sa rozprávali s Woolseym a zastali ste sa ma, obidve, tak som sa...“
„Ty si sledovala náš rozhovor?“ spýtala sa Elizabeth mierne prísnym tónom.
„Len Woolseyho. Systém ho mal sledovať, čo robí, keby náhodou plánoval zas niečo zničiť, odpáliť, aktivovať drony a obrátiť ich proti mestu kým som bola preč... Vy ste sa ma zastali, obidve...“
„To nič nebolo...“ usmiala sa Elizabeth.

Pred pár hodinami

Elizabeth sa rozpráva so Sam vo svojej kancelárii. Vtom si Elizabeth všimne, že prichádza Woolsey.
„A sakra...“ povie Elizabeth, a tým preruší Sam.
„Deje sa niečo?“ spýta sa Sam.
„Prichádza Woolsey, no a pár dní sa mu snažím vyhýbať...“ povedala Elizabeth.
„Prečo?“ spýtala sa Sam.
„Asi viem, čo mi chce povedať...“ povedala Elizabeth, a tvárila sa, že sa so Sam rozprávajú.
„Doktorka, je to nehorázne...“ začal Woolsey, no Elizabeth sa nedala.
„Doktor Woolsey, to, že táto miestnosť nemá dvere, neznamená, že sa pri vstupe nemôžete pozastaviť, zaklopať, alebo pozdraviť.“
„Uisťujem vás, že toto je dôležité...“
„Natoľko, aby ste mi sem vtrhli uprostred rozhovoru?“ spýtala sa Elizabeth.
„Doktorka, už pár dní sa vám snažím povedať, že správanie Meteory je neúnosné.“
„Čo máte na mysli?“
„Vidíte to?“ spýtal sa Woolsey a otočil sa tak, aby Elizabeth videla reznú ranu na jeho sánke.
„To mi spravila ona.“ povedal Woolsey. Carterová sa postavila.
„Môžem?“ spýtala sa. Woolsey sa otočil tak, aby aj ona videla jeho zranenie. Sam sa dotkla chrasty a prezrela si ju. Woolsey zasyčal od bolesti.
„Je to plytké. Nič to nie je.“ skonštatovala.
„Na tom nezáleží. Bol som niekoľko centimetrov nad zemou!“
„Doktor, Sheppard skončil na druhom konci miestnosti. Bol by rád, keby mal len reznú ranu.“ povedala Sam.
„Ona na mňa zaútočila!“
„Mala na to dôvod!“ pridala sa Elizabeth.
„Považujem za nehorázne, že IOA nariadila zaútočiť na loď najväčšieho spojenca v histórii Zeme a použila proti nemu jeho vlastné prostriedky. Vy ani len zďaleka netušíte, aké máte šťastie, že nás Meteora nezničila! Osobne vyjadrím svoj názor na tento incident na najvyšších miestach. Keď to bude potrebné, pôjdem aj za prezidentom. Niečo mi dlhuje.“
„Na to nemáte právo.“
„Mýlite sa.“
„Myslím si, že ste na Zemi neboli pekne dlho. Henry Hayes už nie je prezidentom USA.“
„Ja viem, myslela som Lionela Harpera.“
„Tak fajn, ale odbočili sme od témy. Vyhrážala sa mi smrťou, mučením a hrabala sa mi v osobných veciach.“
„Má na to právo. Atlantis patrí Janusovi a Meteora si tu môže robiť, čo sa jej zachce. Samozrejme, nebola som pri vás, keď sa vás ako hovoríte Meteora pokúsila zabiť, no ju zažalovať nemôžete. A aj keby ste sa šli sťažovať za prezidentom, myslím si, že by vás odmietol. Nebude riskovať to najlepšie spojenectvo v histórii len kôli vám.“ povedala Elizabeth.
„Ale ja som pri tom bola.“ povedala Carterová a priblížila sa k Woolseymu.
„Meteora mala pravdu... S kým ste sa museli vyspať?“ spýtala sa Sam.
„Čože?“ spýtala sa Elizabeth.
„Prepáčte?“ prehltol vyjavený Woolsey.
„Ehm, overila som si to, čo Meteora hovorila o tom, že ste pred rokom nemali povolenie prísť Daedalom na Atlantis a vypočúvať Meteoru. Mala pravdu. IOA nevyslala a ani nemala v pláne v tej dobe vyslať vás alebo niekoho iného na Atlantis. Ešte neviem, kde ste zohnali falošné povolenie, ale už na tom pracuje systém.“ povedala Sam.
„To nemôžete!“ povedal Woolsey ktorý mal v gatiach.
„Meteora je moja priateľka a ja za ňou budem vždy stáť!“ vykríkla Elizabeth, ktorá mala už Woolseyho plné zuby.
„A tiež moja. A rovnako, ako doktorka za ňou budem navždy stáť, pretože viem, že by to urobila aj pre mňa!“ povedala Sam.
„Mohla by byť vašou dcérou... a a čo kedy pre vás urobila?“
„Pre mňa urobila viac než dosť.“ pridala sa Elizabeth.
„Nebyť nej, ešte stále by som bola len energia poletujúca vesmírom.“ dodala.
„Ó, jasné, vy jej to dlhujete a čo vy, plukovník?“ spýtal sa Woolsey.
„Vypadnite.“ skočila do toho Elizabeth...


Teraz

„Nie, bolo, veľmi ti ďakujem.“ povedala Meteora.
„Väčšinou sa ťa zastávala len plukovník Carterová.“ usmiala sa Elizabeth.
„Ďakujem.“ povedala Meteora. Brána na Zem sa uzavrela.
„Niet za čo.“ povedala Elizabeth a Meteora odišla z kancelárie. Zišla po schodoch dolu a cestou minula Zelenku. Bol natoľko zaneprázdnený, že si ju ani nevšimol, aj keď mala na sebe žlté oblečenie, ktoré do diaľky kričalo. Keď stúpil na posledný schod, potkol sa začal sa kotúľať dolu. Meteora sa otočila a myšlienkami ho zastavila. Zelenka sa začudoval, že sa zastavil.
„Ste v poriadku?“ spýtala sa Meteora.
„A-áno, ďa-ďakujem.“ povedal Zelenka následne po tom, čo zdvihol hlavu. S Meteorinou pomocou sa pozviechal a odišiel. Meteora zbehla ďalších pár schodov a zmizla v chodbe. Vtom sa aktivovala brána. Meteora sa zvrtla a vrátila sa do miestnosti s bránou.
„Systém?“
„Kód majora Lorna. Vypínam štít.“ povedal systém. Len čo sa vypol štít, bránou preskočil Lorne. Meteora k nemu podišla. Lorne sa s ťažkosťami postavil.
„Ste v poriadku?“ spýtala sa Meteora. Lorne sa oprel o kolená a snažil sa poriadne nadýchnuť. Zdvihol hlavu a pozrel sa na Meteoru.
„Nie, nie som.“ povedal, narovnal sa a chytil Meteoru pod krkom.
„Musíme sa tam vrátiť, rozumieš? Musíme sa tam vrátiť, rozumieš?“ zreval na ňu. Meteora bola naštvaná, že ju držal pod krkom a správal sa ako zmyslov zbavený.
„Nedokážu prísť k bráne? Kedy sa odpojili? Kde sa odpojili? Čo sa stalo?... Lorne, čo sa stalo!?... Lorne?“ spýtala sa Meteora, pretože Lorne sklopil zrak a pozeral sa do zeme. Vtom sa opäť pozrel na Meteoru, pustil ju a pár krokov odstúpil. Chytil P90tku a pár sekúnd sa ju pokúšal zastreliť. Štít guľky zastavil.
„No fajn ľudia, ale to, že sa ma všetci pokúšate zabiť už naozaj prestáva byť vtipné!“ povedala Meteora. Lorne pustil P90tku a rozbehol sa k bráne, pripravený cez ňu preskočiť, čo by znamenalo okamžitú smrť. Meteora mávla rukou, Lorne sa o niečo neviditeľné potkol a spadol na zem. K bráne pribehli vyzbrojení vojaci.
„Nestrieľať!“ rozkázala Meteora. Vojaci ju poslúchli, ale stále na Lorna mierili. Meteora ho zdvihla zo zeme. Ten sa ju pokúsil udrieť, no ona mu ruku chytila. Všimla si, že ju má poškriabanú. Pokúsil sa ju kopnúť, no Meteora ho myšlienkami zastavila. Lorne sa opäť pokúsil utiecť. Meteora ho chytila za ruky a dala mu ich za chrbát.
„Lorne, upokojte sa, sú za vami vaši ľudia?“ spýtala a Meteora. Lorne sa začal sa ešte viac vzpierať. Meteora mu stlačila ranu na ruke. Lorne zasyčal od bolesti.
„Lorne, chcem vám pomôcť, povedzte mi, čo sa stalo?“ spýtala sa Meteora. Lorne so sebou trhol, no Meteora ho udržala. Z brány vyskočilo obrovské zviera s bledomodrozelenou kožou. Meteora sa k nemu otočila chrbtom, snažiac sa uchrániť Lorna.
„STRIEĽAJTE!“ rozkázala. Všetci vojaci začali naraz strieľať do zvieraťa. Meteora sa snažila Lornovi zapchať uši. Streľba ustala. Brána sa zavrela. Zviera si prezrelo miestnosť. Jeho rany od guliek sa začali uzdravovať. Meteora začula vrčanie zvieraťa. V miestnosti sa začal šíriť zápach. Tak isto smrdel Wrorn. Meteora pustila Lorna, otočila sa a nasmerovala k Wrornovi dlane. Z rúk jej vyšľahol čierny prúd svetla a zasiahol ho. V tom okamihu vyšľahol ďalší prúd svetla zo stropu miestnosti. K Meteore sa pridal systém. Zviera plazme pár sekúnd odolávalo, no neskôr nejavilo žiadne známky života. Lúče svetla ustali. Lorne ležal na schodoch a pozrel sa na Wrorna. Bol veľmi vydesený, rovnako ako každý v miestnosti. Meteore bilo srdce veľmi silno. Nedokázala robiť nič iné, len sa pozerať na Wrorna, no vedela, že sa musí spamätať. Nadýchla sa, že ide niečo povedať.
„Zdravotníkov som už zavolal.“ povedal systém z jej vysielačky.
„Výborne, zavolaj aj Ronona, toto musí vidieť.“ povedala Meteora. Do miestnosti vstúpilo šesť zdravotníkov na čele s Beckettom. Zdesili sa, keď uvideli Wrorna. Lorne pochopil, že zdravoníci prišli pre neho, chcel utiecť, no Meteora ho chytila a podržala, aby mu jeden z nich mohol pichnúť injekciu na upokojenie. Zdravotníci ho vyložili na lôžko a odviezli ho.
„Čo to sakra je? Čo sa stalo?“ spýtal sa vydesený Beckett.
„Ja neviem...“ povedala Meteora. V miestnosti bolo absolútne ticho. Elizabeth bola opretá o zábradlie a pozorovala pre ňu neznáme zviera. Meteore sa vybavoval jej sen, ako sa ju Wrorni snažili zabiť a nemohla sa toho zbaviť.
„Systém, vyšli jumper so systémom späť na planétu, chcem vedieť, kde sú Haltmer, Barkley a Lewis. Dvere do hangáru sa otvorili, rovnako ako brána. Jumper preletel bránou. Meteora si sadla na schody a položila si ruku do dlaní. Vedela, že Haltmer, Lewis a Barkley sú mŕtvi. Zhlboka sa nadýchla.
„Zoskenuj to zviera, zisti všetko, čo sa o ňom zistiť dá a zavolaj biológov, myslím, že by chceli urobiť pitvu.“ povedala Meteora systému a opäť si položila ruky do dlaní. Takmer minútu bolo v miestnosti ticho. Elizabeth zišla zo schodov a sadla si k Meteore. Chytila ju za rameno.
„Áno, som v poriadku...“ odpovedala Meteora na otázku, ktorú jej nestihla Elizabeth ani len položiť. Meteora zdvihla hlavu.
„...len som vydesená.“ dodala.
„Poznáš toho tvora?“ spýtala sa Elizabeth. Meteora chcela odpovedať, no vtom do zvieraťa narazilo pár červených striel. Meteora sa otočila na miesto, odkiaľ výstreli vyšli. Stál tam Ronon.
„To je Wrorn...“ povedal.
„Áno, ja viem.“ poznamenala Meteora. Stále cítila jeho dych na svojom krku, ako v tom sne.
„...ale už je mŕtvy.“ dodala. Stále sa triasla.


Netuším, ako sa volali ľudia v Lornovom tíme, pretože stále umierali, tak som im vymyslela vlastné mená. :sorry:

Keď sa začalo SGU - nič moc, povedala som si. No a keďže som písala poviedku, tak som si povedala, že to nejako pekne ukončím, keď už píšem. No a dokým som sa dostala k napísaniu tomuto dielu a kým som ho uverejnila, už sa SGU skončilo... :D

Toto je spoiler!!!:
Je mi to ľúto. Systém našiel v jednom z jeho orgánov, slúžiacich zrejme ako žalúdok, len pár buniek, ktoré kedysi, no, patrili Lewisovi, Haltmerovi a Barkleymu. Ten tvor ich zožral. Systém ich už nedokázal oživiť z toho, čo z nich zostalo. Jediné veci, ktoré po nich zostali, ako-tak vcelku, sú známky.


Toto je spoiler!!!:
Pozrite sa, ja absolútne netuším ako je možné, že som tehotná!... Zase...
Scanovali sme ťa dvakrát a systém to potvrdil.


Toto je spoiler!!!:
A najbližšie bude časť, v ktorej sa dozviete niečo z Meteorinej minulosti, ešte keď žila na svojej planéte.
Naposledy upravil Promethea dne 02.7.2011 14:28:41, celkově upraveno 1

Puk Uživatelský avatar
Lieutenant Colonel
Lieutenant Colonel

Příspěvky: 2007
Bydliště: Košice
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
:bravo: Teraz je to perfektné. Žiadne sny, ale normálny príbeh. :)
Príbeh je v pohode, tak nieje čo kritizovať. :) Nech Ti to píše aj ďalej aspoň takto dobre ako doteraz. :yes:
:write: :arrow: :yahoo:
:bravo: :bye:

Příspěvek 18.2.2011 22:14:19
Promethea Uživatelský avatar
Senior Airman
Senior Airman

Příspěvky: 200
Bydliště: Slovensko
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
O pár hodín neskôr, ošetrovňa

Janus, Meteora, Elizabeth a John sa potichu rozprávajú na ošetrovni a pozorujú Lorna, ktorý spí na lôžku o niečo ďalej. Majú veľmi smutnú náladu. Vtom k nim príde Beckett.
„Mám tie výsledky. Lorne mal v krvi nejakú látku, ktorá spôsobila to, že sa nedokázal ovládať. Rovnakú látku obsahovala aj tá rastlina, čo rastie na M3G-261, teda na planéte, z ktorej Lorne prišiel. Do jeho krvného obehu sa dostala vďaka tej rane, čo má na ruke. Tá rastlina ochromuje nervový systém, svaly, mozog... jednoducho všetko. Ale tú istú látku sme našli aj v tele toho, toho, ako sa to volá Meteora?“ spýtal sa Beckett.
„Wrorn. Dvojité wé, er, o er, en.“ povedala.
„Prečo sa všetky potvory Pegasu začínajú na dvojité w?“ spýtal sa Sheppard. Meteore prebehli po chrbte zimomriavky. Otriasla sa. Spomenula si na svoj sen.
„Iba Wraithi a Wrorni, to zďaleka nie sú všetky potvory Pegasu.“ odpovedala.
„No hlavné je to, že na to zviera to nemá vôbec žiadny vplyv. Podľa systému si to zviera na tú látku navyklo počas evolúcie. To zviera, ten Wrorn, je na tej rastline závislé. Tá rastlina ovplyvňuje všetky zvieratá na tej planéte podobne ako Lorna a tak mu umožňuje ľahší lov.“
„A zostalo ešte niečo z jeho tímu?“ spýtala sa opatrne Elizabeth.
„Je mi to ľúto. Systém našiel v jednom z jeho orgánov, slúžiacich zrejme ako žalúdok, len pár buniek, ktoré kedysi, no, patrili Lewisovi, Haltmerovi a Barkleymu. Ten tvor ich zožral. Systém ich už nedokázal oživiť z toho, čo z nich zostalo. Jediné veci, ktoré po nich zostali, ako-tak vcelku, sú známky.“ povedal Carson a ukázal im vrecko, v ktorom boli tri, výrazne poničené známky.
„To, čo mal ten Wrorn vo svojom žalúdku, bola veľmi silná žieravina, takže... Kto to všetko povie majorovi?“ spýtal sa s obavami Carson. Meteora sa otočila a pozrela sa na Lorna. Cítila veľkú zodpovednosť za to, čo sa jemu a jeho tímu prihodilo. Mohla ich smrti zabrániť. Otočila sa.
„Preberá sa.“ povedala.
„Na tej planéte sme boli, sú o nej aj záznamy v databáze, ale pred 10 000 rokmi tam žiadna taká potvora nežila.“ povedal Janus. Lorne sa pohol.
„Idem mu to povedať.“ povedala Meteora a zobrala si od Carsona vrecko so známkami.
„Ja som mu to chcel ísť povedať.“ povedal John.
„Ešte sa pohádajte, kto mu to oznámi.“ poznamenal Janus.
„Myslím, že by som mu to mal oznámiť ja. A rovno zistím, ako mu je.“ povedal Carson.
„Nie, idem ja. A bez teba Carson.“ povedala Meteora, snažiac sa potlačiť slzy a odišla k Lornovmu lôžku. Lorne sa na ňu otočil.
„Čo sa to sakra stalo?“ spýtal sa a chytil sa za hlavu.
„Sakra to bolí...“ povedal.
„Boli ste na planéte so svojim tímom. Barkley, Haltmer a Lewis sa rovnako ako vy zranili a dostala sa vám do krvi látka, ktorá...“ nedopovedala Meteora, pretože Lorne zdvihol ruku a pozoroval svoju ranu.
„Cítim sa strašne, veľmi, unavený, a, otupený...“ povedal sfetovane.
„To je tou látkou. Väčšinu z nej vám už sytém z tela odstránil, zvyšok vaše telo vyplaví samo.“
„Na niečo si spomínam...“ povedal Lorne.
„Začal nás nahánať nejaký tvor a ... potom si pamätám, že som si nemohol spomenúť na adresu na Atlantis a... potom si spomínam, že, že, som sa ťa snažil zastreliť a potom už nič.“ rozpamätával sa Lorne. Meteora sa nadýchla.
„Ten tvor zabil a zožral váš tím... Systém ich už nedokázal oživiť.“ povedala krutú pravdu Meteora. Lorne sa zhlboka nadýchol a zavrel oči.
„Je mi to ľúto a nesmierne sa vám ospravedlňujem.“ povedala Meteora. Podala mu vrecko so známkami.
„To je to jediné, čo z nich zostalo. Ospravedlňujem sa.“ povedala.
„Meteora, ty predsa za nič nemôžeš.“
„Ale áno. Ja tu mám na starosti bezpečnosť. Jumper si tímy berú iba ak je brána na obežnej dráhe. Viem, že to vám a ani vášmu tímu nepomôže, ale systém začal inštalovať systém do všetkých jumperov. Zaberie to veľa času, no pomôže to. Jumper so systémom je schopný sa riadiť sám, takže by mohol spravádzať aj tímy, ktorých členovia nemajú ATA gén. Je mi to nesmierne ľúto.“ povedala Meteora a zaleskli sa jej oči. Chytila Lornovi ruku a uzdravila mu ranu, ktorú na nej mal. Vtom jej prišlo zle a odpadla. Okamžite k nej pribehol Carson a John.
„Ja, ja, ja som jej nič neurobil, ona, ona len tak odpadla.“ povedal Lorne, z ktorého ešte vypchávali účinky rastliny, ktorou sa infikoval.
„Major, pokoj, vieme, že to nebola vaša vina.“ ukľudnil Lorna Carson. John a Carson ju odniesli na lôžko. Meteora sa o pár minút neskôr prebrala. Trhla sebou. Posadila sa. Carson k nej aj s Jennifer pribehol.
„Čo sa stalo?“
„Odpadla si.“
„No to viem, ale prečo?“ spýtala sa Meteora. Jennifer sa pozrela na Carsona.
„Scan ukázal, že si tehotná.“ povedala Jennifer. Meteora nebola schopná zo seba vydať ani hlásku, no spamätala sa.
„To nie je možné.“
„Scanovali sme ťa dvakrát a systém to potvrdil.“
„Hovorím vám, že to nie je možné, za posledný rok som si ani raz nevypla štít! A, a, čo si to vlastne o mne myslíte!?“ zvrieskla Meteora a spomenula si na to, ako ju Michael chytil a podlo využil. Pozrela sa do zeme a snažila sa to rozdýchať. Začala sa triasť.
„Myslím, že by sme mali zavolať Janusa.“ povedal John.
„Čo s tým má spoločné Janus!?“ spýtala sa Meteora a otočila sa na neho. Pozreli sa na seba a John sklopil zrak. Meteora sa pozrela na Carsona a Jennifer. Obaja sklonili hlavu tiež.
„TO, TO PREDSA NEMÔŽETE MYSLIEŤ VÁŽNE! SAMOZREJME, ŽE ON NIE JE OTEC! Pozrite sa, ja absolútne netuším ako je možné, že som tehotná!... Zase... Rozhodne to nie je moje, musí to ísť preč ...“ povedala vydesená Meteora. Vtom zacítila v podbrušku bolesť, akoby ju tam niekto bodol nožom.
„Čo sa deje?“ spýtal sa John. Meteora začula vo svojej hlave Michaelov hlas.
„TO DIEŤA VYNOSÍŠ! INAK...“ Meteora zacítila, že sa niečo deje. Bolesť mierne ustúpila a Meteora vyšla na balkón. Niečo ju tam ťahalo. Z južného móla sa Lora vzniesla do vzduchu a odletela o pár kilometrov ďalej, no stále ju bolo vidieť. Meteora ju nemohla svojimi myšlienkami zastaviť. V jej hlave sa opäť ozval Michaelov hlas.
„INAK...“ Meteoru opäť zabolelo brucho. Pozrela sa na Loru. Jej motory vybuchli. Explózia sa šírila ďalej a ďalej. Lora bola celá v plameňoch a jej trosky lietali všade naokolo. Mesto stihlo včas zapnúť svoj štít, takže nikoho trosky nezranili..
„NIE!“ zvrieskla Meteora.Chcela podísť až k zábradliu, no zacítila takú bolesť v podbrušku, že klesla na zem. Vtom zistila, že sa nachádza na ošetrovni a lieči Lornovu ruku. Vízie o budúcnosti nedostávala už len v spánku, ale aj cez deň, len tak, z ničoho nič. Našťastie, Lorne si nič nevšimol. Doliečila ho a položila mu ruku opatrne na posteľ.
„Ďakujem.“ povedal Lorne.
„Nemáte za čo.“ povedala Meteora so slzami v očiach a odišla na Loru. Prišla do svojej izby. Sadla si do jedného z dvoch veľkých kresiel. Snažila sa to rozdýchať, no nemohla. Dokázala len plakať.

Obežná dráha, loď Hammond

Sam sedí v zasadačke a pripravuje v spolupráci so systémom prezentáciu o Pegase.
„Máte čas? Meteora chce s vami hovoriť.“ spýtal sa systém.
„Samozrejme, mám sa ja premiestniť na Atlantis, alebo sa ona premiestni na Hammonda?“ spýtala sa Sam.
„Mám vás transportovať na Loru.“
„Na Loru?“ spýtala sa nadšene Sam.
„Na jej predstavení ste neboli, Meteora si myslí, že by vám ju mohla ukázať, ak si prajete.“
„Samozrejme, veľmi rada.“ povedala Sam a postavila sa. Systém ju transportoval na strechu Lory. Meteora na ňu práve pripevňovala posledný Store.
„Ahoj.“ povedala Sam. Meteora sa zľakla a z rukávu vysypala niekoľko antických nadávok. Keď sa zastavila, otočila sa na Sam.
„Ahoj. Systém, dokonči to.“ povedala Meteora a postavila sa.
„Môžeme?“ spýtala sa.
„Iste.“ Sam spolu s Meteorou zmizla. Objavili sa v tmavej chodbe, no pri stenách sa okamžite rozhoreli bielo-žlté plamene. Sam sa obzrela okolo seba.
„Hm, pekné...“ povedala s úsmevom na tvári.
„A to sme ešte len na chodbe...“ poznamenala Meteora a vydala sa doprava. Za chvíľu prišli na mostík. Usadili sa do dvoch veľkých kresiel. Meteora ukázala Sam hologram lode. Začala jej vysvetľovať všetky funkcie Lory.
„...v pozemských jednotkách.“ povedala Meteora a radšej nepokračovala, pretože sa jej zdala byť Sam divná.
„Si...v poriadku?“ spýtala sa.
„Áno, ja len... to je niečo neuveriteľné...“
„Čo?“ spýtala sa Meteora, pretože jej nechápavosť v niektorých situáciach nemala hraníc.
„Lora, predsa.“
„Páči sa ti?“ spýtala sa Meteora s malým náznakom úsmevu na perách.
„Bože môj áno! To je neuveriteľné. Keď bude plne funkčná, to, čo do dokáže, o tom ani Antici nesnívali.“
„Si úplne mimo.“ usmiala sa na Sam Meteora.
„Asi áno. Ale čo som čakala od bytosti, ktorá pozná veci, ktoré môj mozog, i keď je nadpriemerne dobre vyvinutý, nedokáže ani len pochopiť?“
„To až nie.“
„Ale aj tak, je to...“ nevedela sa vyjadriť Sam. Meteora čakala, čo z nej vylezie.
„...neopísateľné.“ povedala Sam.
„Ja viem.“ povedala nadšene Meteora.
„Mimochodom, Harper ti posiela pozvánku do Bieleho domu a ďalšie dokumenty, len som si ich zabudla na Hammondovi, systém, mohol by si?“ spýtala sa Sam a vzápätí sa na zemi objavila jedna zložka a jeden USB kľúč. Sam veci zdvihla a zložku podala Meteore.
„Máš tam pozvánku, pas, rodný list, osvedčenie, že si prešla bezpečnostnou previerkou a všetky veci, ktoré budeš potrebovať, keď budeš na Zemi.“ povedala Sam. Meteora zo zložky vytiahla pozvánku. Bola to biela kartička a na nej bolo tmavomodrým písmom niečo napísané. Meteora začala nahlas čítať.
„Dovoľujem si vás, Janusa a Meteoru pozvať do Bieleho domu vtedy a vtedy za účelom prediskutovania spojenectva... s pozdravom, prezident spojených štátov, Lionel Harper.“ prečítala Meteora.
„To mu vážne nikto nepovedal, že pozvánky pre mimozemšťanov sa posielajú výhradne bránou alebo subpriestorom a len v antičtine?“ spýtala sa ironicky Meteora.
„Nie, veď je vo funkcii len dva mesiace.“ usmiala sa Sam.
„Ale aj tak nechápem, prečo musíme ísť bránou na Zem, potom na letisko, lietadlom do Washingtonu a potom do Bieleho domu. Hayesovi stačilo, keď sme sa mu transportovali do kancelárie, ale kvôli Harperovi sa musím normálne obliecť a prísť neozbrojená.“ nadávala Meteora.
„Hayes bol fajn prezident, na takýchto veciach netrval, ale Harper berie všetko prehnane oficiálne.“ povedala Sam.
„Doteraz som bola niekoľkokrát na Zemi, ale ani raz som nepotrebovala žiadne dokumenty.“ povedala Meteora a pozrela si ďalšie papiere. Otvorila svoj pas.
„Lisa Morrison!? Vek 27!? No, na tej fotke vyzerám staršie, ale aj tak... Koho bol nápad to meno?“ spýtala sa Meteora. Z pasu vypadol malý lístoček.
„Meno som Vám vybral osobne, dúfam, že sa vám páči. Lionel Harper.“ prečítala Meteora nahlas lístok. Potichu zanadávala.
„Čo sa ti na tom mene nepáči? Veď to mohlo byť aj horšie, nie?“ spýtala sa Sam.
„Lisa Morrison... To už mi mohli rovno dať priezvisko Simpson... Takže, už vieš, kto nás odprevadí do Washingtonu?“ spýtala sa Meteora.
„Áno, bude to major Davis. Bude vás čakať na SGC, pôjde s vami do Washingtonu, v Pentagone sa odpojí a do Bieleho domu pôjdete už sami.“
„Prečo sa odpojí v Pentagone?“ spýtala sa Meteora.
„No, dosť pochybujem, že vydrží počúvať vás, ako sa s Janusom hádate.“ povedala Sam a pousmiala sa.
„Ja som nevedela, že je zapnutá komunikácia!“ povedala Meteora. Sam sa zasmiala.
„Už sa tešíš na nákupy?“ spýtala sa nadšene Sam.
„Ó, áno, iste, musím si ísť kúpiť niečo na seba na Zem, aby som mala v čom dojsť pred prezidenta... Podľa mňa je nakupovanie nuda.“ povedala ironicky Meteora.
„Veď si to ani neskúsila.“ povedala Sam.
„To sa nevylučuje.“

O pár dní neskôr

Meteora sedí na schodoch v miestnosti s bránou. Vtom sa otvorí brána.
„Kód majora Shepparda. Vypínam štít.“ povedal asi po tisíci raz v živote Chuck. Meteora sa postavila a podišla k bráne. Z brány vyšiel Ronon, McKay a Sheppard. Rodneymu a Johnovi pri každom kroku začvachtali topánky, ktoré boli plné vody. Meteora sa na nich začudovane pozrela.
„M2W-101... Močariny...“ povedal John. Meteora sa usmiala.
„Prídite čo najskôr do jedálne.“ povedala Meteora Johnovi a skĺzol jej pohľad na jeho topánky.
„A prezujte sa...“ dodala.

O necelú minútu neskôr

Meteora prišla pred Janusovu izbu. Sadla si na jedno z kresiel. Chcela si otvoriť fľašu s vodou, no vtom sa dvere otvorili. Z izby vyšiel Janus.
„Páni, ani nemeškáš.“ podpichol ju Janus. Meteora mu odmrmlala niečo anticky. Vydali sa spolu do jedálne a rozprávali sa anticky. Keď už boli neďaleko svojho cieľa, prešla okolo nich jedna vedkyňa, ktorej sa zrejme nepodarila trvalá. Keď zašla za roh, Janus niečo poznamenal. Meteora však práve pila a tak, keď vybuchla smiechom, oprskala všetko v okruhu jedného metra. Smiala sa, no snažila sa nevypľuť aspoň ten zvyšok vody, čo jej v ústach zostal. Nadýchla sa a prehltla. Pozrela sa na zem a mávla rukou. Všetka voda, ktorá skončila na zemi zmizla. Pozrela na Janusa. Janus sa usmial.
„Nehovor, že toto nebolo vtipné.“ povedal a začal sa smiať. Z vedľajšej chodby vyšla Elizabeth. Podišla k nim a zastavila sa. Usmiala sa. Janusov smiech bol nákazlivejší, než čokoľvek iné.
„Smiem vedieť, čo sa tu deje?“ spýtala sa zvedavo a pozrela sa na oprskaného Janusa.
„Nič.“ povedal nevinne Janus. Meteora odišla do jedálne. Nasledoval ju Janus aj Elizabeth, ktorá sa z neho snažila vytiahnuť, čo sa stalo. Posadili sa k stolu. Janus začal hovoriť.
„Plánujem, asi po tisíci raz, zrekonštruovať Atlantis, ako som už hovoril,...“ nestihol dohovoriť, pretože mu do reči skočila Elizabeth.
„Po tisíci raz?“
„Atlantis má pár miliónov rokov, časom sa predsa musela prispôsobovať novším a novším technológiam, ktoré Antici objavili.“ povedala Meteora.
„Aha, vlastne, vôbec ma to nenapadlo, pokračuj...“ povedala Elizabeth.
„Takže teraz máme zase o niečo novšiu technológiu a Atlantis bude potrebné znovu trochu zrekonštruovať.“
„V akom rozsahu?“
„No, tvár Atlantis ako takej sa nezmení, ale treba nové rozvody, konzoly, jednoducho ju prispôsobíme systému, to množstvo energie, čo bude v niektorých situáciach, ako je napríklad explózia hviezdy potrebné, je obrovské a rozvody by to nemuseli uniesť. Všetko sa pripraví dopredu a rekonštruovať sa bude vždy iba jedna časť mesta.“ povedal Janus.
„Ale len kvôli tomuto ste mňa a Johna určite nevolali, že? Mimochodom, nemali by sme na neho počkať?“ spýtala sa Elizabeth a obzrela sa, či náhodou neprichádza.
„Veď vieš, ako strašne nenávidí takéto vysvetľovanie. A po druhé, už je skoro tu.“ povedala Meteora.
„A len kvôli tomuto sme vás nevolali, máš pravdu. Systém.“ dodala Meteora a nad ich hlavami sa objavil hologram podobný Atlantíde.

http://imgupload.sk/images/21019349043736465285.bmp


V tej chvíli do miestnosti vstúpil Sheppard. Topánky mu už nečvachtali. Hologram si okamžite všimol a prisadol si k nim.
„Takže, ehm, čo som zmeškal?“ spýtal sa.
„Bude sa rekonštruovať Atlantis.“ povedal Janus. John sa posunul bližšie k stolu a pozrel sa na hologram.
„Aha, takže takto bude vyzerať po rekonštrukcii?“ spýtal sa.
„Nie... Toto je Atlantis.“ povedala Meteora a jedno mólo zablikalo načerveno.
„O môj bože...“ povedala Elizabeth.
„No páni...“ povedal zhodne s Elizabeth John a obaja sa fascinovane pozerali na hologram.
„No tak, že sa nehanbíte, aspoň si zavrite ústa!“ povedal im Janus. Meteora sa zasmiala.
„Nebojte sa, takto som sa tváril aj ja, keď som to prvý krát videl.“ ukľudnil ich Janus.
„No, nabudúce by mohol mať hologram mierku...“ povedal John.
„Keď si to prvý krát videl?“ spýtala sa Elizabeth.
„No, ja som povedal, že by sa Atlantis hodila rekonštrukcia a Meteora, že by chcela niečo pribudovať, aby sem poprípade našlo útočisko viac ľudí. Za pár hodín mi ukázala tento hologram a bol som rád, že som sedel.“
„Každé mólo je jedna Atlantis rovnako veľká, ako táto. Dokáže samostatne lietať, brániť sa a bude mať vlastnú bránu aj systém Meteora. Ak však nebude potrebné, aby sa nachádzala vo vesmíre, bude pripojená k hlavnej základni, to je tento stred.“ povedala Meteora a ukázala na stred celého hologramu.
„Tento stred bude centrom celej novej Atlantis. Tiež bude samostatný.“
„Čo bude v týchto kopuliach?“ spýtala sa Elizabeth a ukázala na jednu zo zvláštnych kopulí.
„Niečo ako sklenníky, aby sem toho Hammond nemusel toľko vláčiť.“ odpovedal Janus.
„A kedy bude táto nová Megaatlantis hotová?“ spýtal sa John.
„Viete, že nemáte nič pomenovávať, že?“ spýtala sa Meteora. Vtom do miestnosti vstúpil Rodney. Zobral si nejaké mimozemské ovocie a chcel odísť, no všimol si hologram a tak si to k nim zamieril.
„Ahojte, čo tu robíte? Čo je to?“ spýtal sa Rodney.
„Iba plánujeme malé zmeny.“ povedala Meteora. Rodney sa uškrnul.
„Čo je?“ spýtala sa Meteora.
„Nič, níč, len tvoj prízvuk pri slove plánujeme...“ pousmial sa Rodney.
„Po prvé, toto nie je môj rodný jazyk a po druhé, čo keby ste zmĺkli a šli skontrolovať ÁJ ZED PÍ EM KO, hm?“ spýtala sa Meteora podráždene a kládla dôraz na vyhláskovanie druhého písmena. Rodney preglgol a vytratil sa z miestnosti. Elizabeth sa pousmiala.
„Nemusela si byť na neho taká krutá...“ povedala.
„Mne ON niečo hovorí o prízvuku?“ spýtala sa podráždene Meteora.
„Zajtra ráno ho pred dverami bude čakať citrónovník. Jeden si pestujem špeciálne pre tieto účely.“ ukľudnil ju Sheppard.
„Ďakujem.“ usmiala sa Meteora.
„Len pre istotu, povedali sme vám to, pretože ste tu, okrem nás, dvaja najvyšší dôstojníci a mali by ste o tom vedieť. Prezidentovi o tom naozaj nemusíte hovoriť. Nie je to jeho vec, dobre?“ spýtal sa Janus.
„Áno.“ povedal John.
„Samozrejme.“ pridala sa Elizabeth.
„A ešte som chcel, ...“ nestohol dohovoriť Janus.
„Má to niečo spoločné so mnou?“ spýtala sa Meteora.
„Nie, prečo?“
„Lebo som si práve na niečo spomenula.“ povedala Meteora a odišla z miestnosti. Len čo odtiaľ vyšla, zastavil ju jeden človek, podľa uniformy technik.
„Madam?“ spýtal sa jej. Meteora sa nadýchla.
„Áno?“ spýtala sa milo.
„Viete, ja mám antický gén, ako som nedávno zistil a milujem lietanie s jumperom a uvažoval som, že by sme mohli usporiadať súťaž a zistiť, kto je tu najlepším pilotom.“
„Hm, to je dobrý nápad.“
„Zúčastnili by ste sa súťaže aj vy?“
„Nie, ja by som vám určite všetkým nakopala zadky.“ povedala Meteora. Technik sa usmial.
„Ďakujem.“ povedal a chcel odísť do jedálne. Minul sa s Janusom.
„Počkajte.“ povedala Meteora a otočila sa.
„Prosím, nevolajte ma madam.“ požiadala ho Meteora.
„Áno pane.“ povedal technik bez zaváhania a odišiel do jedálne. Janus sa uškrnul.
„Áno pane!?“ zopakoval a podišiel k nej. Meteora sa na neho otočila.
„Už ste skončili?“
„Áno pane.“ uškrnul sa Janus a chcel odísť, no potkol sa o niečo neviditeľné a mal čo robiť, aby udržal rovnováhu. Keď stál opäť na oboch nohách, otočil sa na Meteoru.
„Nehovor, že to nebolo vtipné.“ povedala a nahodila víťazoslávny úsmev. Odišla jednou z chodieb. Narazila na Rodneyho. Ten niečo robil na tablete, no keď ju zbadal, ťažko prehltol a tváril sa, že neexistuje.
„McKay, prestaňte sa tváriť ako umučený a spýtajte sa ma to, čo chcete, rovno.“ McKay sa otočil a podišiel k nej. Strčil jej do rúk tablet.
„Nemôžem na to prísť...“ priznal sa jej otvorene. Ako to Meteora začula, zdesene sa otočila na McKaya.
„VY ste si priznali chybu?“ spýtala sa prekvapene a skôr než McKay niečo povedal, pozrela sa na tablet a niečo tam naťukala.
„Tu je základ a tu sú všetky moje riešenia, ale ani jedno nie je správne... Necítim sa vo svojej koži.“ ukázal Meteore na tablete Rodney.
„Ó iste, to bude tým...“ povedala Meteora ironicky a pokračovala vo svojej ceste. McKay ju nasledoval a snažil sa nazerať, čo robí. Meteora zabočila. Zaregistrovala, že pred ňou stojí postava. Zdvihla zrak. Stála pred ňou jej mama. Bola to vysoká, ryšavovlasá žena a na tvári mala pehy. Mala na sebe oblečené béžové šaty, ktoré siahali až po zem. Meteora zastala a nemohla vyjsť z údivu. Mama sa na ňu usmiala. Meteora si uvedomila, že je to iba halucinácia a tak sa vydala inou chodbou. Rodney si našťastie nič nevšimol. O chvíľku neskôr zbadala na chodbe sedieť Loru. Starú babičku, prikrytú dekou z kožušín zvierat, s dlhými bielymi vlasmi, ktorá jej vždy zapletala vlasy.
„Zmenila si sa, Meteora.“ povedala Lora. Meteora sa nadýchla a zabočila do ďalšej chodby a snažila sa vyriešiť zložitú rovnicu, ktorú jej ukázal Rodney. Na konci ďalšej chodby stál jej otec. Bol taktiež vysoký, mal krátke tmavohnedé vlasy, na chrbte priviazanú šabľu a v ruke šípy a luk.
„Narástla si...“ povedal. Meteora pridala do kroku a zabočila do ďalšej chodby. Tam ju už čakal chlapec, taktiež z jej dediny, ktorý sa jej vždy páčil. Bol nízky, chudý, až vychrtnutý, no jeho úsmev bol čarovný. Keď uvidel Meteoru, usmial sa.
„Si krajšia než kedykoľvek predtým...“ povedal. Meteora okamžite zabočila do inej chodby, no aj tam ju už niekto čakal.
„A si moja...“ povedal Michael a lačne sa na ňu pozrel. Meteora sa zľakla a zavrela oči. Keď ich otvorila, Michael už pred ňou nestál.
„Nejde ti to?“ spýtal sa Rodney.
„Ale nie, ide...“ povedala Meteora a zabočila, chodbou, na ktorej sa nachádzala nemala odvahu ísť, i keď už na nej Michael nebol. Ocitla sa na rovnakom mieste, na akom stretla len pred malou chvíľou McKaya. Rovnicu dokončila a podala tablet McKayovi.
„To, čo som videl v jedálni pred chvíľou, kedy to postavíš? Pretože predpokladám, že to postavíš, inak by si im to neukazovala.“ spýtal sa dychtivo McKay. Meteora si od neho zobrala tablet a nastavila nadeň ruku. Z dlane jej vytrysklo žlté svetlo a vniklo do tabletu. Meteora ho vrátila späť McKayovi.
„Mojou prioritou je Lora. Dorobím najprv ju a ona to všetko potom zhmotní. Všetko máte v tablete.“ povedala Meteora a odišla. McKay bol taký nadšený novými informáciami, že si vôbec nevšimol, že je späť na rovnakom mieste. Meteora našťastie po ceste nestretla žiadnu halucináciu. Vymyká sa jej to spod kontroly... Všetko...

Ošetrovňa

Meteora prišla na ošetrovňu. Zastavila okoloidúcu sestričku.
„Prosím vás, kde je doktorka?“ spýtala sa jej.
„Tuším šla na balkón.“
„Ďakujem.“ povedala Meteora a zamierila si to na balkón. Dvere sa otvorili. Jennifer sedela na stoličke a pila horúcu kávu. Zrak upierala k nočnej oblohe. Bolo vidno tisíce hviezd.
„Ahoj.“ povedala Meteora.
„Ahoj.“ povedala prekvapená Jennifer.
„Je to tu úžasné...toto na Zemi neuvidíš. Včera tu bola dokonca vidno aj polárnu žiaru spolu s mesiacmi. Odfotila som si to a už to mám ako pozadie na notebooku.“ povedala Jennifer.
„Za tri dni bude meteorický roj a bude trvať asi osem dní.“ povedala Meteora.
„Naozaj?“ otočila sa na ňu Jennifer.
„Áno... ehm, nechcela si ma vyštetriť?“
„Áno...“ povedala Jennifer a postavila sa. Vošli dovnútra.
„Takže, najprv by som ťa chcela preskenovať a potom ti odobrať krv.“ začala Jennifer.
„Zase?“ spýtala sa Meteora.
„Tento raz by som ju chcela zmraziť, pre prípad potreby.“
„Ale veď predsa systém dokáže zhmotniť moju krv bez akýchkoľvek problémov, keby bola potrebná, o čom pochybujem.“
„Ja viem, veď po potrate si stratila litre krvi a nič ti nebolo, ale istota je istota..“ povedala Jennifer. Meteora sa na ňu pozrela.
„Deje sa niečo?“ spýtala sa Jennifer.
„Ja... skoro som na to zabudla.“ povedala Meteora.
„Prepáč.“ ospravedlnila sa Jennifer.
„Ľahni si.“ Meteora si ľahla. Zavrela oči. Skener nesmie odovzdať to, čo naskenuje Jennifer. Musí ukázať to, čo Meteora chce aby ukázal. Jennifer ju preskenovala.
„Hm, vyzerá to dobre, neskôr si to prezriem.“ poznamenala Jennifer a zo stolíka si zobrala ihlu a transfúzne vrecko. Zapichla Meteore ihlu do žily a vrecko sa rýchlo začalo zapĺňať krvou. Za pár minút bolo už plné a Jennifer ho chcela odniesť.
„Teraz aspoň pol hodinu lež, hneď som tu.“ usmiala sa Jennifer a odišla. Meteora zavrela oči.

Meteora sa zobudila. Otvorila oči. Vo výhľade jej bránili jej vlasy. Prehodila si ich na druhú stranu a otočila sa. Stála nad ňou vysoká postava s ryšavými, dlhými vlasmi.
„Meteora, už si hore? Si v poriadku? Zvyčajne ťa musím ťahať z postele...“ prehovorila postava a pohladila ju po tvári. Meteora zaostrila a zistila, že je to jej matka. Obidve sa nachádzali vo veľkom stane. Vnútri bola jedna posteľ a zavesená húpacia sieť, v ktorej spala Meteora.
„Áno, som. Neviem, akou záhadou som už zobudená.“ povedala Meteora. Jej matka sa na ňu usmiala.
„Otec sa ešte nevrátil, ale každú chvíľu príde. Choď za Lorou a vypýtaj si kamene. A posaď ju...“ pokračovala jej mama.
„Áno mami, ak bude chcieť byť vonku, mám jej pomôcť. Ja viem.“ predbehla ju Meteora, vtisla mame pusu na líce, zo zeme si zdvihla meč a vyšla von zo stanu. Jej mama upratala kožušinu, ktorou bola Meteora prikrytá. Pred stanom horel veľký oheň a okolo neho bolo postavených ďalších, asi desať stanov. Meteora sa nachvíľku zohriala pri ohni, pripásala si meč a napravila si šaty, ktoré mala oblečené. Bol to len veľký kus hrubej látky, v ktorého strede bola diera a na páse bol previazaný opaskom. Krk jej obopínal veľký kus kože, ktorý ešte viac zvýrazňoval jej dlhý krk. Pri ohni sa zohrievali ešte ďalší ľudia. Meteora vošla do najmenšieho zo stanov. Na posteli ležala stará babička s dlhými bielymi vlasmi a bola starostlivo prikrytá kožušinami.
„Dobré ráno.“ pozdravila Meteora
„Ahoj.“ usmiala sa babička. Meteora kožušiny odložila a jednu položila na stoličku. Pomohla Lore sa posadiť a sadla si vedľa nej.
„Chceš ísť von?“ spýtala sa Meteora.
„Nie. Budem tu, vnútri.“
„Môžeme?“ spýtala sa Meteora.
„Áno.“ povedala Lora a chytila ju okolo pliec. Meteora sa s ňou postavila a odniesla ju na stoličku. Nohy jej vyložila na malý peň a starostlivo ju prikryla. Podala jej nožík a jednu kožušinu.
„Ak sa mi pošťastí, donesiem aj nejaké plody. A zachvíľu príde otec.“ povedala Meteora.
„Ďakujem.“ povedala Lora.
„Nemáš za čo.“ povedala Meteora a odišla. Z vatry vybrala horiaci konár a odišla do lesa. Stromy, ktoré tvorili tento les boli neobyčajné. Boli vysoké a ich koruny tvorili konáre zatočené do kruhu. Na nich boli malé, žlto-zelené, bodkované plody. Kmene boli dokonale hladké a rovné ako bambus. Po chvíľke prišla Meteora k veľkému, peknému stromu. Vytiahla si meč a dva razy zaťala do kmeňa. Ku kmeňu priložila suché lístie, a k nemu horiaci konár. Lístie sa okamžite chytilo. Za chvíľku bol kmeň stromu obhorený. Meteora oheň zahasila. Meč vsunula späť na miesto, kde ho zaťala. Zobrala veľký kameň a začala udierať do rukoväte meča. Bola to veľmi namáhavá práca, no Meteora bola zvyknutá. Po chvíľke bol meč už v polovici stromu. Vtom niečo začula. Otočila sa. Jedno dievča šlo späť do dediny a krívalo.
„Sael, počkaj ma.“ zavolala na ňu Meteora. Sael sa zastavila. Meteora ju dobehla. Sael bolo nízke dievča o niekoľko rokov mladšie ako Meteora. Plakalo.
„Sael, čo sa stalo?“ spýtala sa Meteora.
„Ja som sa šmykla a toto sa mi zabodlo do nohy.“ povedala Sael. V nohe mala zabodnutý kus dreva a mierne krvácala.
„Vyberiem ti to, dobre?“
„Ja sa bojím. Bojím sa, že to bude bolieť viac než teraz.“
„Nebude, to ti sľubujem.“ povedala Meteora a obzrela si zranenie.
„Videla si už ako zakvitlo jazero? Je celé žlté.“ začala Meteora.
„Áno. Ale mne sa viac páči keď je čer-au!“ nedopovedala Sael, pretože jej Meteora vytiahla konár z nohy.
„Ani to tak nebolelo...“ povedala.
„Hovorila som, že nebude. Ehm, viac sa ti páčia červené kvety?“ spýtala sa Meteora.
„Áno. Oveľa...“
„Poď, zoberiem ťa na ruky, chyť sa ma.“ povedala Meteora a zobrala Sael na ruky.
„Unesieš ma?“ zapochybovala Sael.
„Áno, neboj sa. Do dediny je to už iba kúsok.“ povedala Meteora s úsmevom a vydala sa do dediny.
„Chceš mi nahliadnuť do mysle, aby si videla, čo som videla v mojom sne?“ spýtala sa Sael. „Iste, čo si videla?“ spýtala sa Meteora.
„Snívalo sa mi o mnohých veciach. Videla som Mesto Predkov.“ povedala Sael.
„Aké bolo?“ spýtala sa zvedavo Meteora.
„Je väčšie ako jazero a vyššie ako hory, ktoré sa nad ním týčia. Jeho veže siahajú k nebesiam. A vnútri je Kruh Predkov, veď uvidíš... Jeho sláva sa dostala do ďalekých hviezd. Z ďalekých hviezd tam prišli ľudia a žijú v ňom. A snívalo sa mi aj o Predkovi. Nikto ho nevidel, len ty... Uchvátilo ho to, že sa dokážeš pozrieť do myšlienok človeka a rozprával sa s tebou a, a, tuším ti niečo daroval... ale...už si veľa nepamätám.“ povedala Sael. Meteora sa pousmiala. Chcela by niekedy nozaj vidieť Mesto Predkov. Meteora sa zastavila. Mesto Predkov predsa už videla. Žila v ňom... Žije v ňom spolu s Janusom a ľuďmi zo Zeme. Dokonca je v ňom aj Kruh Predkov – hviezdna brána. A Mesto Predkov sa volá Atlantis... Toto sa už stalo... Už nežije v dedine – v Spesii... Spesia bola vyhladená Wraithmi a ona ako jediná prežila... Toto je len sen...
„Už sme tam, už iba kúsok.“ povedala Sael. Meteora sa nadýchla.
„A-áno. Si ťažšia ako vyzeráš...“ povedala Meteora pozrela sa smerom, kde bola dedina. Položila Sael na zem.
„Niekoho zavolám, počkaj tu.“ povedala Meteora a rozbehla sa do dediny. Pri ohni sedel vysoký, svalnatý muž a vyrábal šípy.
„Corio, Corio, pomôž mi prosím. Sael sa zranila, nemôže chodiť a ja ju nevládzem doniesť až sem.“
„Meteora spomaľ, čo je so Sael?“ otočil sa na ňu Corio.
„Je zranená, nemôže chodiť, poď so mnou.“ povedala Meteora zadýchane. Corio vstal a šiel za Meteorou. Sael pomaly odpadávala.
„Sael, no tak, preber sa, Sael...“ povedala Meteora. Corio ju zobral na ruky a odniesol ju do dediny. Meteora sa obzrela okolo seba. To, čo vidí, je už minulosť. Všetci sú dávno mŕtvi...
„Meteora, čo sa stalo?“ začula za sebou známy hlas.
„Sael sa zranila.“ odpovedala matke Meteora bez toho, aby sa otočila. Vstúpila do Lorinho stanu. Lora sedela na stoličke. Očividne ju čakala. Meteora sa obzrela okolo seba.
„Toto nie je skutočnosť...“ povedala.
„Nie.“ pousmiala sa Lora. Meteora v skutočnosti spala a na jej rameno dopadal lúč svetla z okna. Pomaly sa posúval k jej tvári.
„Toto sa stalo, ale už dávno... Všetci ste mŕtvi. Mama umrela, keď som bola veľmi, veľmi malá, otec s družinou zablúdil len pár dní pred útokom Wraithov... Jazero zakvitlo tesne po matkinej smrti... Sael sa zranila asi pol roka pred útokom Wraithov a o sne mi hovorila deň po tom, čo sa zranila... Toto všetko sa stalo, ale nie v jeden deň...“ povedala Meteora a klesla na posteľ.
„Áno.“ povedala Lora. Meteora zavrela oči.
„Prečo, prečo ma takéto sny prenasledujú?“ spýtala sa.
„Potrebuješ sa vyrozprávať, potrebuješ to zo seba dostať. Všetko v sebe dusíš a nikomu nepovieš pravdu.“ povedala Lora nesmierne kľudným hlasom.
„Nechcem aby ostatní vedeli, čo sa so mnou deje...“
„Ak nechceš mať naďalej takéto sny, musíš sa o tom s niekým porozprávať... Stačí, keď to povieš len systému... Si výnimočná a natoľko odlišná od ostatných. Jediné, čo ťa s nimi spája je asi výzor. Oni sa ti nikdy nevyrovnajú... Oni sa nikdy natoľko nevyvinú ako ty...“
„Ale ja nechcem byť odlišná...“
„Si, už i len taká, aká si bola vtedy, keď toto bola skutočnosť. Všetci sme boli výnimoční, no len ty si prežila. Prežijú len tí najsilnejší...“ povedala Lora. Meteore vyhŕkla prvá slza.
„Máš pravdu... Sael videla do budúcnosti... Nikdy som si to neuvedomila... Vždy som sa jej pozrela do hlavy, ak sa jej snívalo niečo zaujímavé. Snívalo sa jej, vedela, že otec s družinou na love zablúdi. Spomínam si ako mi hovorila o Atlantis, o tom, ako sa stetnem s Janusom. Videla do budúcnosti a došlo mi to až teraz.“ pousmiala sa Meteora cez slzy.
„Do budúcnosti vidíš aj ty...“
„Ale nie je to prirodzené... Ja som sa dokázala pozrieť do mysle, teraz viem urobiť všetko a zabíja ma to...“
„Pochádzaš z unikátnej planéty, na ktorej sa nachádzal, vlastne sa ešte nachádza prvok, ktorý bol i pre Antikov záhadou. Vedeli, že ľudia, ktorí na nej žijú, sú výnimoční. Keď Wraithi prišli prvýkrát na túto planétu a nakŕmili sa na ľudoch, odišli... No neskôr, veľa z nich umrelo. Pokúsili sa nás vyhladiť, no Antici za nás bojovali do poslednej kvapki krvi. Keď Wraithi zistili, že nás nevyhladia, nechali nás tak. Pár ľudí im za tie straty nestojí... No zámer Antikov – ochrániť nás, nebol len tak, pre nič za nič. Vedeli, že sme výnimoční, že naša planéta je výnimočná a nenápadne nás skúmali, no potom odišli preč a nikdy sa nevrátili. Len jedna žena tu zostala žiť a ...“
„... a to bol môj predok. Hovorila si, že tu žil jeden Antik a že niekto z nás je jeho potomok. Vždy som si myslela, že si to ty... Zomrela krátko po príchode sem. No, stihla ešte porodiť. Nikto iný, len my sme tu mohli žiť. Za akú cenu? Úmrtnosť bola obrovská. Ale oni to nevedeli a preto našu planétu nazvali Spesia. Znamená to útočisko a nádej...“ povedala Meteora. Všetko jej začalo dávať zmysel a veci sa začali vyjasňovať.
„Nie si ako ostatní... Si výnimočná, jedinečná...“ hovorila Lora.
„Nie, prestaň...“
„Iba hovorím pravdu. Si úžas...“
„PRESTAŇ!“ zrevala Meteora na Loru so slzami v očiach.
„Ja, ja iba chcem byť ako ostatní...“
„Nikdy nebudeš... Vieš, že ak sa vzdáš schopností, skôr či neskôr umrieš.“
„Na jednej strane schopnosti potrebujem, aby som pomáhala tam, kde je treba, vďaka schopnostiam som zistila viac vecí, než Antici za celú dobu svojej existencie, pomohla som zničiť Wraithov, ale na strane druhej bez nich umriem, a ak by som sa náhodou udržala pri živote bez toho, aby som bola závislá na systéme, bez toho, aby ma liečil a oživoval niekoľkokrát za deň, tieto vidiny by neskončili... Záchvaty - prívaly informácii by nezmizli, ani by sa nezmiernili... Vďaka schopnostiam, ak dostanem záchvat v prítomnosti napríklad Janusa, dokážem to ako-tak ustáť, nikto nič nespozná... Ale neviem ako dlho to ešte vydržím.“ povedala Meteora a pozerala sa uprene do zeme, na ktorú padali jej slzy v hojnom počte.
„Mám vidiny budúcnosti... Prečo si ich ale nepamätám?... Sú presne ako sen... Keď sa zobudíš, pamätáš si ho aspoň z časti, ale o chvíľu neskôr si nepamätáš nič. Načo vidím do budúcnosti, keď potom viem predísť iba časti z tomu, čo som videla? Vieš aký je to pocit? Napríklad keď na Atlantis vnikol Wrorn a ja som ho uvidela, ja, ja, som nezabránila ani... Lornovi ľudia mohli žiť!...“ vyčítala si Meteora.
„Prečo sa tak bojíš Michaela?“ spýtala sa Lora. Meteora zdvihla hlavu.
„Hm, myslela som si, že otázky kladiem ja...“ povedala a pokúsila sa usmiať. Zhlboka sa nadýchla.
„Ja, ja vlastne ani neviem... Keď som vás, všetkých stratila, chodila som po galaxii cez brány a občas sa mi pošťastilo zabiť nejakého Wraitha. Všetci Wraithi boli rovnakí... No Michael nie... On bol iný... Mal vlastnú armádu a,...“ zastavila sa Meteora, pretože nevedela, ako pokračovať.
„Prišla som na jednu z planét, ktorej adresu som poznala z tvojej mysle. Strávila som na nej asi deň. No keď som sa vrátila k bráne a chcela som zadať ďalšiu planétu, cítila som chlad. Nie, nebola to zima, bol to nekonečný chlad ktorý ma vo vnútri spútaval. Presne taký, aký som cítila, keď na Spesiu prišli Wraithi, ale slabší. Prenasledovala ma skupinka Michaleových hybridov. Vzdialila som sa od brány a utiekla do lesa. Oni videli kam idem a keď som im zmizla z dohľadu, rozbehli sa za mnou. Schovala som za za veľký strom, no oni si mysleli, že idem ďalej a tak utekali ďalej. Pár som ich strelila do šípom do chrbta, no bolo to málo. Zistili, kde sa nachádzam. Chcela som utiecť, no vzduchom začali lietať modré strely zo stunnerov a jedna z nich sa o mňa mierne obtrela. Zrútila som sa na zem a oni ma dobehli. Nedokázala som sa hýbať, mala som zavreté oči, ale všetko som vnímala. Hovorili, že je zvláštne, že som sa tam dostala a že by ma niekto mal asi vidieť. Ten niekto bol Michael, ako som neskôr zistila. Odniesli ma niekam veľmi, veľmi ďaleko. Položili ma na zem, do tmavej a vlhkej miestnosti. Keď som už dokázala odvládať svoje telo natoľko, že som dokázala otvoriť oči, niekto prišiel a vpichol mi niečo do nohy. Stŕpla mi a zachvíľu som stratila vedomie. O veľmi dlhú dobu som sa prebudila. Nevedela som, koľko som spala, ale cítila som, že to boli celé dni, možno aj týždne. Stál pri mne Michael. Hovoril mi, že všetko bude dobré. Že budem jeho kráľovnou. Ja, ja som bola v inom oblečení, než som prišla, mala som na sebe šaty a bola som odzbrojená. Teda, on si myslel, že som bola odzbrojená. Chcela som utiecť, no Michael ma postrelil stunnerom, avšak strela z neho nemala modrú farbu, ale fialovú. Mala som ťažko popálenú ruku. Potom som sa opäť zobudila, bola som pred bránou, v mojom oblečení a pri mne boli moje zbrane. Bola som vyliečená... Neváhala som, všetko som si zobrala a utiekla som z planéty. Potom sa všetko zmenilo...“
„Bola si tehotná a stretla si sa z ľuďmi zo Zeme.“ povedala za ňu Lora.
„Nie, o tom nehovorím... Po tom, čo ma chytil, ja, moje sebavedomie sa úplne stratilo, mala som pocit, že... že som pod jeho vplyvom a že som taká zraniteľná. Cítila som z neho, že... on trpel tým, že bol iný, cítil sa menejcenný, len preto, že bol hybrid, bol iný a že ho ostatní odmietli... A teraz ho chápem, chápem, aký je to pocit byť odlišný a nedokázať splynúť s davom. A to ma, to ma nesmierne desí, že, že sa s ním stotožňujem. Keď som ho prvý krát videla, cítila som, že som v jeho moci, že, ja neviem, že som úplne stratila slobodu, stratila som sebavedomie a odvtedy, odvtedy žijem v neustálom strachu, že ma niekto bude mať v moci, že ma niekto chytí a...“ nedohovorila Meteora a roztriasla sa.
„Obávaš sa o svoj život, o svoje bezpečie.“ povedala za ňu Lora.
„Áno.“
„Preto nosíš stále zapnutý štít, že?“
„Áno. Ale nie je to nič príjemné. Keďže mám absolútne nepriepustný štít, nemôžem dýchať okolitý vzduch. Podvedome si vytváram kyslík priamo v pľúcach, no nie je to nič príjemné. Nemôžem dýchať.“
„Preto tvoríš loď, ktorá bude obsahovať všetko čo vieš a v ktorej možno nájdeš stratený pocit bezpečia, však?“ spýtala sa Lora. Meteora neprítomne zakývala hlavou na znak súhlasu.
„Preto chceš k Atlantis pristavať nové časti, aby sa tam zmestilo viac ľudí, ktorí by tam mohli nájsť útočisko, ak by boli v ohrození.“
„Hej.“ odpovedala Meteora. Lora sa usmiala.
„Pomenovala si loď po mne...“
„Áno... Stratila som ľudí, ktorí mi boli najbližší.“
„Máš Noxov. Poznajú tvoje trápenie a pomáhajú ti. Vedia aká si mocná, ale aj tak ťa neodmietli. Ich planéta je tiež výnimočná...“
„Ale inak ako Spesia...“
„Aj tak... V ich planéte sa nachádza jeden veľmi zaujímavý prvok, ktorý je veľmi reaktívny. Stačí len mierne zmeniť teplotu prostriedia, kde sa nachádza a nastane veľká skaza. Preto sú Noxovia takí mierumilovní...“
„Áno... Kedysi kôli tomuto prvku viedli vojny, no raz z neho vyrobili takú veľkú bombu, že reťazová reakcia takmer zničila celú planétu. Odvtedy žijú v mieri a pokoji.“ dopovedala Meteora.
„V mieri a pokoji, ktorý ti tak veľmi chýba...“
„Keď postavím Loru a Lora rozšíri Atlantis, pôjdem k nim a budem s nimi žiť. Dúfam, že sa môj strach vytratí.“
„Opustíš Janusa?“ spýtala sa Lora.
„Janus je dospelý a navyše je šťastný, že Wraithi neexistujú. Ja ho neopustím. Veď, on si ma vybral, on si ma našiel a nemyslí si, že by som dokázala žiť celý život na Atlantis. Vie, že by som radšej žila na veľkej zalesnenej planéte...“
„Ale vie, že odídeš?“
„Nie...“
„Ale veď ti pomáha s Lorou a jej stavbou...“
„Je ako môj mladší brat, no ani súrodenci nežijú večne spolu...“
„Ale veď ti predsa dal schopnosti...“ nedohovorila Lora.
„Ktoré ma ničia...Schopnosti sú prekliatie a nie dar.“
„Ale vďaka nemu sa ti splnil sen, Wraithi neexistujú...“
„Ale za akú cenu!?“
„Ty si bola ochotná prijať schopnosti...“
„Ale nevedela som, že sa tak neskutočne rozvinú, ani Janus to nevedel. Janus bol presvedčený, že to bude fungovať. No som vyspelejšia než si myslel.“
„Keď si nevedela, čo sa stane, nemala si ich prijímať, nemala si súhlasiť...“
„Ale veď ty si mi hovorila o Predkoch, akí sú úžasní a vyspelí... ja, myslela som si, že sú neomylní!“ povedala Meteora, no vtom zmizol stan, v ktorom boli a okolo nich bola len púšť. Meteora sa pozrela na Loru.
„Tvoj sen sa končí... onedlho sa prebudíš.“ povedala Lora. Mala pravdu. Lúč svetla, ktorý donedávna svietil na Meteorine rameno sa pomaly premiestnil na jej tvár a hrial jej líce. Posúval sa stále bližšie k očiam.
„Ja nechcem, aby sa to skončilo... Chcem sa s tebou ešte rozprávať...“
„Rozprávaj sa so systémom.“
„Ale ja sa chcem s tebou...“
„Tak nech na mňa zoberie jeho hologram podobu...“
„To nebude ono...“ povedala Meteora a na púšti sa zdvihol veľký vietor. Ledva dovidela na Loru.
„Veď toto je predsa iba sen. Sen, ktorý sa končí. Použi schopnosti, aby si ešte spala... zacloň to svetlo, ktoré ťa budí...“
„Nie... Použitie schopností by znamenalo okamžité prebudenie.“ povedala Meteora. No v tom si uvedomila, že na Lore nie sú okná, cez ktoré by mohli prenikať slnečné lúče, ktoré ju práve budia. Okamžite otvorila oči a posadila sa. Z pod kože sa jej vynorila zbraň. Vystrašene sa obzrela okolo seba. Nachádzala sa na ošetrovni a sedela na lôžku. Kým oddychovala po odbere krvi, zaspala a nikto ju nezobudil. Zbraň sa jej opäť vnorila pod kožu. Vydýchla si. Vtom prišiel Carson.
„Ahoj drahá, dobré ráno, už si hore? Nechceš kávu?“ spýtal sa, pretože si práve niesol hrnček čerstvej kávy.
„Nie, ďakujem, ako, ako dlho tu už spím?“ spýtala sa Meteora.
„Neviem, keď som preberal službu, Jennifer mi povedala, že tu spíš a že ťa nemám budiť. Ževraj si po odbere krvi zaspala.“ povedal Carson.
„Hej... Inak, je môj scan v poriadku?“
„Áno, mám ti od Jennifer odkázať, že si úplne v poriadku.“ povedal Carson a usmial sa.
„Mimochodom, ako je na tom Lorne, nevieš?“ spýtala sa Meteora.
„Fyzicky dobre, ale psychicky... už hovoril so psychológom, podľa neho je v poriadku, ale myslím si, že človeku zostanú spomienky na to, ako ho naháňal obrovský mimozemský tvor. Nie je to nič príjemné...“
„Nie, no nie je... Ahoj.“
„Ahoj.“ odpovedal Carson.


Ten obrázok Megaatlantis som nerobila ja a ani neviem kto ho robil, hľadala som nejaký podobný obrázok na nete, ale nič som nenašla a potom som ho zhodou okolností našla na sgaprojecte.

V ďalšej časti bude časť, ku ktorej som si písala poznámky asi tri mesiace, na taký malý papierik a keď som ju šla písať, nemohla som ho nájsť a skoro som zošalela. (Dobrá rada: ak píšete poviedku a píšete si poznámky na papier, starostlivo si ho uchovajte. Ušetríte si nervy. :D ) Nakoniec som ho našla, ale tak vynervovaná som nikdy nebola. :D
Tu je pár úryvkov:
Toto je spoiler!!!:
„Vedel som, že sa príliš rozrastú v mozgu vyspelého človeka, ale nevedel som, že si taký vyspelý druh... Musíme s tým niečo urobiť.“ povedal Janus.

Mala som otehotnieť? Aj to bol tvoj plán?

Spod kože sa jej vynorila zbraň a strelila ho do hlavy. Janus stratil vedomie.


A jedno veľmi, veľmi zaujímavé stretnutie

Toto je spoiler!!!:
Kiva sa silno mykla. Meteora jej bez mihnutia oka zlomila väzy a bezcitne ju odvrhla na zem.


A diel, ktorý pribudne nabudúce, bude posledný, potom nasleduje len krátky koniec.

Puk: Ja už poviedku nepíšem, dokončila som ju v decembri, konkrétne v januári, ale díky :) .
Naposledy upravil Promethea dne 02.7.2011 14:36:27, celkově upraveno 1

Puk Uživatelský avatar
Lieutenant Colonel
Lieutenant Colonel

Příspěvky: 2007
Bydliště: Košice
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
To je v poriadku. :) Ja ju čítam teraz a preto tie poznámky. :)
No ak sa nič nezmení, tak čakám pokračovanie. :yes:
:yahoo: a :bye:

Příspěvek 25.2.2011 21:48:30
Promethea Uživatelský avatar
Senior Airman
Senior Airman

Příspěvky: 200
Bydliště: Slovensko
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
V posteli spí žena. Jej nerušený spánok nečakane preruší budík. Natiahne ruku na miesto, kde predpokladá, že je budík. Avšak, netrafí sa a nechtiac si zo stola zhodí hodinky. Posadí sa, vypne budík a zdvihne hodinky. Našťastie, sú v poriadku. Amelia sa postaví a odíde do kúpeľne. Cestou si zoberie športové oblečenie, ktoré má položené na stoličke. O pár minút sa vráti. Je prezlečená a vlasy má stiahnuté v gumičke. Zo stola si vytiahla MP3 prehrávač a vyšla z izby. Pár minút čakala, kým začula kroky. Okolo jej izby prebehla skupinka asi dvadsiatich ľudí a Amelia sa k nim pridala. Každé ráno behávali okruh okolo Atlantis. Skupinka sa stretáva pri telocvični, odtiaľ pokračuje na severné mólo, tí schopnejší pokračovali na severozápadné, no iba tí najvytrvalejší dokázali pokračovať na západné a ešte sa bez ujmy vrátiť do svojej izby. Amelia sa odpojila na severozápadnom móle, pretože musela nahradiť Chucka, ktorý si zašiel na Zem na dovolenku. Aj tak technici nič nerobia od doby, keď bol nainštalovaný systém Meteora. Vlastne, nikto dokopy nič nerobí. Práve bežala po schodoch a vyšla na poschodie, kde mala svoju izbu. Pri schodoch stretla Ronona, ktorý tam „náhodou“ stál, nič nerobil a usmiali sa na seba. Amelia sa pomaly blížila k svoje izbe. Zahla za roh a skoro sa zrazila s Meteorou, ktorá niesla kopu zložiek a tú na vrchu si čítala.
„Ou prepáč, ahoj.“ povedala Amelia.
„Ahoj, uhm, to nič.“ povedala Meteora, okamžite zavrela vrchnú zložku a uhla Amelii. Amelia ju obehla a pokračovala. Meteora si vydýchla. Amelia ju vydesila presne vtedy, keď bola zahĺbená v zložkách uchádzačov o miesto na Atlantis. Meteora pokračovala v ceste. Už to nemala ďaleko. Zastala pred jednými dverami do izby. Opäť sa zhlboka nadýchla. Musí zo svojej tváre zmazať ten utrápený výraz. Jej sa predsa nič nestalo. Ona predsa nestratila svoj tím. Natiahla ruku a chcela zamávať rukou pred panelom, no zastavila sa.
„Systém, je vnútri?“ spýtala sa preistotu.
„Áno, je.“ odpovedal systém z jej vysielačky. Meteora si vzdychla, pokúsila sa usmiať a zamávala rukou pred panelom. Zachvíľku sa dvere otvorili a pred Meteorou stál Lorne.
„Dobré...“ povedala Meteora až prehnane milo.
„Ahoj.“ povedal Lorne a pousmial sa.
„...poď ďalej.“ povedal skôr ako stihla Meteora začať hovoriť a rukou jej pokynul, aby vošla dovnútra.
„Ďakujem.“ povedala Meteora a vošla. Dvere sa zavreli.
„Sadni si.“ povedal, odsunul stoličku od stola a sadol si na posteľ.
„Ďakujem.“ povedala Meteora, ako si neskôr uvedomila už po druhý raz, a sadla si.
„Ja som vám priniesla zložky...“ nedopovedala Meteora, pretože Lorne si vzdychol, obrátil hlavu do zeme a zavrel oči.
„Prepáčte, ale, vy ste tu jeden z najschopnejších ľudí a mali by ste mať svoj tím.“
„Áno a zase ho stratím...“
„Lorne, je mi to ľúto. Ale mám tu tie zložky a taktiež aj troch kandidátov a...“ nedopovedala Meteora.
„Bez urážky Meteora, rád by som si vybral členov svojho tímu sám, ak môžem...“ skočil jej do reči. Meteore zmrzol úsmev na tvári. Snaží sa mu pomôcť a on to ani netuší. Lorne musí mať vo svojom tíme ľudí, ktorých chce mať Meteora.
„Ja len, že na Atlantis máme nedostatok dobrých biológov a tak by sa nám tu zišli. Tu sú zložky troch kandidátov, ktorí sa mi zdajú byť najlepší a mohli by patriť do vášho tímu.“
„Ja v tíme nechcem mať žiadnych biológov, geológov a vedcov všeobecne.“ povedal odmietavo Lorne. Meteora ho musela za každú cenu presvedčiť.
„Lorne, toto nebola otázka, ani žiadosť, berte to ako rozkaz. Minimálne jedného biológa jednoducho vo svojom tíme budete mať.“ povedala Meteora výhražným tónom a podala mu najvrchnejšiu zložku.
„Lindsay Hernandéz. Vyštudovala tie najlepšie univerzity, aké na Zemi máte a v tom, čo robí je veľmi dobrá. Odporučil ju dokonca generál Landry... Myslím, že si budete rozumieť...“ preriekla sa Meteora. Lorne sa na ňu pozrel.
„Du-dúfam, že si budete rozumieť, pretože... nemáte inú možnosť.“ snažila sa nespanikáriť Meteora.
„Ja, prepáč...“ ospravedlnil sa Lorne.
„Stále sa s tým ťažko vyrovnávam.“
„Spomenuli ste si na to, čo sa stalo?“ spýtala sa ho Meteora.
„Áno. Spomenul som si na všetko. Odkedy sme tam prišli až pokým ten tvor prišiel na Atlantis a ty si ma uchránila aj napriek tomu, že som sa ťa pokúsil zabiť. Pamätám si, ako nás ten tvor naháňal, ja, ja si pamätám úplne všetko.“
„Keby ste chceli, systém vám tie myšlienky dokáže v hlave potlačiť.“
„Nie. Musím sa s tým vyrovnať sám.“ povedal Lorne.
„Ehm, len tak mimochodom, už ste sa prihlásili?“ spýtala sa Meteora.
„Kam?“
„Do súťaže.“
„Akej?“
„Leteckej, s jumperom. Pri jedálni sú vyvesené papiere, na ktoré sa zapíšete a... Vy ste o tom ešte nepočuli?“
„Nie.“
„No, podpíšete sa na papiere pri jedálni, tým sa prihlásite do súťaže. Súťaž bude prebiehať na druhom kontinente, tam sú optimálne podmienky. Budete sedieť v jumperi a riadiť ho tak, aby ste sa bezpečne a zároveň rýchlo vyhli prekážkam, za to budete mať body a tak...“
„To nebol tvoj nápad, že?“ spýtal sa pochybovačne Lorne.
„Nie, nie, stretla som nejakého technika a ten bol natoľko uchvátený jumpermi, že mi navrhol, aby som usporiadala súťaž.“
„Ako dlho prebieha to zapisovanie? Pretože, vôbec som si to nevšimol...“
„Iba odvčera. Systém to všetko zariadil... Už sa zapísala polovica ľudí, ktorá má ATA gén. A ozaj, na Shepparda sa uzatvárajú stávky, každý verí, že vyhrá.“ povedala Meteora.
„No, tak, to by som mal všetkým prekaziť stávky a vyhrať to, nie?“ spýtal sa Lorne a postavil sa.
„Určite.“ prikývla Meteora a usmiala sa.
„Idem sa rovno zapísať.“
„Ehm, tu máte tie zložky.“ povedala Meteora a podala Lornovi zložky.
„Hej, ďakujem. Prepáč, že som na teba tak vyletel.“ ospravedlnil sa Lorne.
„Nemyslite si, že keď sa mi ospravedlníte, tú biologičku nebudete musieť mať vo svojom tíme.“ zažartovala Meteora.
„Nie, to som tak nemyslel, naozaj sa ti chcem ospravedlniť a viem, že ti to s ňou už asi nevyhovorím...“ povedal Lorne spýtavým tónom.
„Máte pravdu... nevyhovoríte.“ usmiala sa Meteora. Lorne si zložky položil na stôl.
„Nejdeš sa najesť?“ spýtal sa Meteory.
„Nie, ďakujem, idem stavať Loru.“ odpovedala Meteora, keď vyšli von z izby. Lorne sa pousmial.
„Čo je?“
„Nič, ja len že, keby som sa spýtal niekoho na Zemi, či sa náhodou nechce ísť najesť, určite by mi neodpovedal, nie, že musí ísť stavať svoju vesmírnu loď.“
„No, vlastne sme v inej galaxii.“ povedala ironicky Meteora.
„Hej.“ usmial sa Lorne.
„Nezabudnite sa zapísať!“ povedala Meteora Lornovi, keď odchádzal.
„Nezabudnem.“ povedal Lorne. Keď zašiel za roh, Meteora si vydýchla.
„To nebolo tak zlé...“ povedal systém z Meteorinej vysielačky.
„Ďakujem.“ povedala Meteora.

Lora

Janus ide po chodbe. Vrie v ňom hnev. Postaví sa pred dvere do miestnosti so systémom, ktoré sa postupne otvoria. Vojde dovnútra. Meteora ukladá do jednej konzoly systému Meteora kryštály, ktoré sa vznášajú všade okolo nej.
„Ahoj.“ povie Meteora.
„Prečo si zničila môj labák? Prečo si mi o tom vôbec nepovedala?“ vyletel na ňu Janus.
„Tak po prvé, ahoj, po druhé viem dobre, čo robím a po tretie, to, že tvoj úžasný plán na zničenie Wraithov nefungoval, neznamená, že moje plány nemôžu vyjsť!“ vrátila mu to Meteora, no vzápätí ju oblial studený pot.
„Čo? Veď predsa Wraithi sú zničení a ... Nie... To nemôže byť pravda... Už by si sa dávno zbláznila, alebo by si bola mŕtva... Už by som o tom dávno vedel.“ povedal Janus a dúfal, že mu Meteora jeho tvrdenie potvrdí. Meteora sa pozrela na Janusa.
„Je to pravda... Schopnosti sa rozrástli viac, než si predpokladal.“
„Ako veľmi?“ spýtal sa potichu Janus.
„Viac, než by si si dokázal predstaviť.“
„To nie...“
„Ale áno.“
„Vedel som, že sa príliš rozrastú v mozgu vyspelého človeka, ale nevedel som, že si taký vyspelý druh... Musíme s tým niečo urobiť.“ povedal Janus.
„MY!? Ó koľká ochota mi pomôcť, hlavne keď s tým nič nenarobíš! Koľká starosť o mňa! Fakt si myslíš, že keď si to ehm, pokašľal vtedy, tak to dokážeš teraz napraviť? Vedel si, že stačí malá chyba a už nikto nič s mojimi schopnosťami neurobí. Prečo si myslíš, že teraz to dokážeš, pardon, dokážeme napraviť? Alebo len dúfaš, že ja, všemocná Meteora sa dokážem sama zachrániť? Len dúfaš!? To je všetko čo dokážeš urobiť!?
Kôli tebe som prišla o všetko, čo som mala! O moju rodinu! Za to, že si si sám zabil otca a matka ťa zavrhla, že Melia uprednostňovala Radu pred tebou, za to mám ja trpieť? Prečo? Prečo si nedokázal Wraithov vymietiť sám? Prečo si to sakra neurobil sám a ťahal si do toho mňa? Ty, ty si nič nestratil, dokonca keď ti tvojou vlastnou nešikovnosťou vybuchol jumper, len si zomrel a povzniesol si sa, Antici ti pomohli sa povzniesť. Spesiu nikto nepovzniesol ani nezachránil! Keď už si to nedokázal urobiť pred 10 000mi rokmi a tak uchrániť Spesiu pred vyvraždením Wraithmi tak si ma mohol aspoň nájsť a uchrániť ma pre Michaelom! Alebo aj to bolo v pláne? Mala som otehotnieť? Aj to bol tvoj plán? Prečo neberieš ohľad na ostatných? Ja sa cítim ako umierajúce zviera a nikto, nikto mi nedokáže pomôcť, prečo si na to nemyslel?“ vyčítala mu všetko Meteora.
„Ja som nechcel...“
„A NA TO TI JA ZVYSOKA KAŠLEM! To mi nepomôže!“ zvrieskla na neho Meteora, z očí jej začali tiecť prvé slzy a triasol sa jej hlas.
„Moje telo umiera, pretože nevládze niesť tú tiahu schopností, za posledné roky som sa ani nezastavila, stále sa niečo deje a ani som sa tomu nebránila, tomu aby si mi dal schopnosti, pretože na Spesii si každý myslel, že sú Antici bohovia, že sú to neomylné bytosti a nikto z nás netušil, že ste len svine, ktoré nás využívajú! Spesia bola výnimočná, je a mala som na nej zostať! Len kvôli tomu, že som zo Spesie sa mi v krvi zmiešali tie gény! Som potomok Antikov a Wraithov!
Prednedávnom som sa pozerala na hory, ktoré obklopovali dedinu a nechápala som, prečo tam vždy sneží, ale v dedine nikdy. Prečo keď bola zima voda v jazere stvrdla? Priala som si vedieť, prečo sa to deje, chápať, čo je vlastne Hviezdna brána, prečo sa z nej voda nikdy nevyleje a čo znamenajú symboly na DHDčku, no teraz to ľutujem! A, a, a ty, ty si mal byť len tak absolútne mimochodom už asi približne 10 000 rokov mŕtvy, alebo aspoň povznesený ale ty nie, ty musíš spôsobovať skazu aj teraz! Ó, áno a vidím do budúcnosti! Áno, vedľajší účinok schopností, ak ich dostane príliš vyspelá osoba... Je to ako sen, po zobudení si na všetko sponímaš, no pár minút neskôr nevieš, čo sa ti snívalo! “ povedala Meteora a nadýchla sa. Triasla sa a slzy jej stekali po tvári. Janusovi sa zaleskli oči tiež.
„Preto si sa ma snažila presvedčiť aby som si dal nepriestrelnú vestu, keď sme šli na Destiny... Je mi to ľúto a viem, že ti nepomôže ospravedlnenie, ale ja som ti nikdy nechcel ublížiť... Nevedel som, čo sa stalo. Pamätám si, ako som chodieval na Spesiu pre zásoby a zároveň som ju aj potajomky skúmal. Bol to príkaz Rady a vlastne to bola jedna z mála vecí, čo som urobil, ako Rada chcela. Vedeli sme, že sa z vás raz vyvinie niečo veľmi neobyčajné, čo by mohlo Wraithov poraziť, no nemali sme čas. Teraz ho máme. O tom, čo sa ti stalo povieme pozemšťanom, vrátime sa na Spesiu a nájdeme riešenie.“ povedal Janus opatrne.
„Ty, ty poznáš adresu Spesie?“ spýtala sa Meteora.
„Samozrejme, veril som, že ste kľúčom k porážke Wraithov.“ povedal Janus. Meteora sa na neho vyčítavo pozrela.
„Meteora, ty si ako moja mladšia sestra...“ povedal Janus. Meteora si utrela slzy. Pozrela sa mu do očí. V očiach mal ľútosť. Objala ho.
„Prepáč.“ povedal Janus a pohladil ju po vlasoch. Meteorine slzy stekali na Janusovo rameno.
„Ty mi prepáč.“ povedala Meteora a nadýchla sa. Položila mu ruku na krk. Zavrela oči. Spod kože sa jej vynorila zbraň a strelila ho do hlavy. Janus stratil vedomie. Meteora ho opatrne položila na zem.
„Nikto o tom nesmie vedieť. Nemala som ti to povedať.“ povedala a nastavila svoju dlaň nad jeho tvár. Janus otvoril oči a pozrel sa na jej dlaň. Z jeho hlavy začalo vychádzať žlté svetlo a vnikalo jej do dlane. Meteora sa snažila neplakať. Keď všetko svetlo zmizlo v Meteorinej dlani, Janus zavrel oči a odvrátil tvár. Meteora a Janus sa ocitli v Janusovej izbe. Meteora sa postavila. Silou myšienky premiestnila Janusa do kresla.
„Keď to nevieš, je to lepšie.“ povedala a utrela mu slzy z líc.
„Systém, keď sa Janus zobudí, povedz mi to.“
„Áno.“ odpovedal systém z jej vysielačky. Pred Meteorou sa zobrazil hologram Atlantis plný malých bodiek – známok života. Asi dvadsať miestností zasvietilo načerveno. Vo všetkých sa nachádzali ľudia, až na dve. Jedna miestnosť bola v hlavnej veži a druhá sa nachádzala ďaleko na východnom móle. Meteora sa pozrela na Janusa. Spal a vyzeral spokojne. Meteora sa premiestnila do miestnosti, na ktorú sa pred chvíľou pozerala na holograme. Bola to malá miestnosť, v ktorej strede sa nachádzala jedna antická konzola a obrazovka. Meteora sa pozrela na dvere, ktoré sa vzápätí uzavreli. Naľavo od nej sa objavil hologram Atlantis. Meteora sa pozrela na vežu, v ktorej sa práve nachádzala. Bola takmer prázdna. Odvrátila zrak a podišla ku konzole, ktorá sa rozsvietila. Dotkla sa niekoľkých kryštálov. Na obrazovke začali rýchlo prebiehať antické znaky a adresy brán. Meteora mala naponáhlo. Musela vymazať z databáze všetky zmienky o Spesii a nebolo ich málo. Vtom začula povedomý zvuk. Zdesene sa pozrela na hologram. Pred dverami stál človek a snažil sa dostať dovnútra. Vedec zámával rukou pred panelom ešte raz, no ani teraz sa dvere neotvorili.
„Systém.“ povedal. Systém neodpovedal.
„Systém, nemôžem sa dostať do miestnosti s priamym prístupom do antickej databáze na ehm, myslím, východnom móle, môžeš mi otvoriť?“ spýtal sa vedec, no ani tento raz nedostal odpoveď. Meteora bola už takmer hotová.
„Systém Meteor...“ nestihol dopovedať vedec a dvere sa otvorili. Vedec sa rozhliadol po miestnosti. Bola prázdna. Keď podišiel bližšie ku konzole, rozsvietila sa.
„Ešte že sa to tu bude rekonštruovať, nič tu nefunguje.“ zafrflal si popod nos. Meteora sa nachádzala na Lore, v miestnosti so systémom a pozerala sa na hologram Atlantis. Nechápala, ako sa tam tak rýchlo dokázal dostať ten vedec.
„Coraqualia, je tam transportér.“ povedala sama pre seba a chytila sa za hlavu.
„Systém, poznáš adresu a polohu Spesie vo vesmíre?“ spýtala sa.
„Áno.“ odpovedal jej systém.
„Tak nech si jediný. Nikto nesmie vedieť, kde je Spesia a to, že je výnimočná.“
„Samozrejme.“ odpovedal jej systém.
„A nachystaj jumper so systémom.“ dodala Meteora. Premiestnila sa do miestnosti s bránou na Lore. Po jej obvode sa zapálil bielo-žltý plameň a osvetlil ju jasným svetlom. Bola to dlhá a úzka chodba, na ktorej konci sa nachádzala pegasská brána.
„Na novej bráne ešte nepracujem, robím nové jumpery.“ povedal systém.
„Nemusíš sa ponáhľať.“ povedala Meteora a pred ňou sa zo Zeme vynoril skenený panel na ktorom sa nachádzali symboly súhvezdí. Meteora sa pomaly dotkla siedmych z nich. Brána sa otvorila. Objavil sa pred ňou jumper.
„Zablokuj bránu, zneviditeľni planétu, celú solárnu sústavu, urob všetko, čo treba, aby nikto ani netušil, že tam niečo je a nikto sa tam nedostal.“ povedala.
„Áno.“ odpovedal systém a jumper vstúpil do brány. Meteora ho chcela nasledovať, no nedokázala sa pohnúť.
„No tak... Na tejto planéte si sa narodila, vyrástla si tu, prišla si tu o všetkých a skoro zabili aj teba. Len vstúp do brány.“ snažila sa povzbudiť Meteora, no stále len stála na mieste. Chcela sa ísť pozrieť na Spesiu, no zároveň sa bála, že by ju spomienky vyvolané návštevou svojho bývalého domovu zranili.
„Už sa ani domov nedokážeš vrátiť?“ spýtala sa sama seba a chvíľu ešte pozerala do horizontu udalostí.
„Očividne nie...“ povedala naštvane a odišla z miestnosti. Brána sa zavrela.

Meteorina izba, Lora

Meteora sedí na svojej posteli, hlavú má opretú o stenu a je prikrytá. Rozpráva sa so systémom.
„... a navyše bol pod veľkým tlakom. Ja viem, že za to nemôže, ale ja mu to budem vyčítať do konca života... Nemala som na neho tak vyletieť. Matka ho začala ignorovať po tom, čo zomrel jeho otec pri nehode. Vyčítala mu, že ho zabil, no nebolo to tak... Janus navrhol vylepšenie rozvodného systému mesta. Avšak tí, ktorí ho mali vylepšiť sa pomýlili a pri nehode zomrel jeho otec a asi dvadsiati ďalší. Odvtedy sa tvárila, že s ním nemá nič spoločné. O niekoľko rokov neskôr sa dal dokopy s Meliou. Tá však radšej trávila čas na schôdzach Rady a často zaujímala negatívny postoj k Janusovým inováciam. Tiež mu šťastie dlho nevydržalo... Všetci sa od neho odvrátili... Dokonca nemal ani súrodencov... Ja som mala, no nepamätám si ich, len viem to, čo vedela Lora, otec a mama. Zomreli ešte skôr, než som sa narodila.“
„Ty si mala súrodencov?“ spýtal sa systém.
„Nehovorila som ti?“
„Nie...“
„Áno, mala som. Jednu sestru a troch bratov. Rhea, prvorodená dcéra matky, sa dožila len o niečo vyššieho veku, než mám ja teraz.“ povedala Meteora. Objavil sa pred ňou hologram vysokého dievčaťa s krátkymi ryšavými vlasmi a pehatou tvárou.
„Takto si ju pamätala Lora... Rhea vyzerala takmer ako mama... Bola veľmi silná a dokázala to, čo väčšina mužov v dedine nedokázala. Dokázala hýbať predmetmi mysľou, no len občas. Raz ochorela a za pár dní bola mŕtva. Dávno predtým, v čase, keď Rhea vedela ešte len rozprávať a chodiť, narodil sa Nion a Icario. Boli to dvojčatá... Nikto si napamätal, kedy sa naposledy narodili dve deti naraz... Požehnanie od samotných Predkov, hovorilo sa... Zázrak...“ povedala Meteora a hologram Rhey sa zmenil na dvoch malých chlapcov. Jeden mal tmavohnedé vlasy a druhý ryšavé.
„Dokonca sa na seba ani nepodobali... Icario mal vlasy takmer oranžové. Keď na ne dopadlo svetlo, žiarili ako slnko. Nion mal vlasy hnedé, ako otec.“ povedala Meteora. Pozorne sa zadívala na hologram malého hnedovlasého chlapca. Zažmurkala, snažiac sa potlačiť slzy.
„Podobal sa na mňa... Icario neprežil zimu, Nion sa nedožil tej ďalšej. Zomreli ešte skôr ako Rhea. Kým Rhea ešte žila, mama bola opäť tehotná...“ povedala Meteora a pred ňou sa objavil hologram jej matky. Sadla si vedľa Meteory, na okraj postele a hladkala svoje veľké brucho, pod ktorým sa skrýval nový život. Prisadol si k nej aj otec a pobozkal ju. V miestnosti sa objavil ďalší hologram. Bola to Rhea. Prisadla si k nim. Meteora ich pozorovala. Vyzerali byť šťastní.
„...no Rhea sa pôrodu nedočkala...“ dopovedala Meteora. Rhein hologram zrazu zmizol, matka a otec zosmutneli.
„Krátko nato sa narodil Accad, no zomrel okamžite po pôrode.“ povedala Meteora a jej mame zmizlo brucho. Plakala. Otec sa ju snažil utešiť, no sám bol smutný. Meteorine oči sa zaleskli. Zavrela oči zovrela pery. Hologram zmizol.
„Neskôr som sa narodila ja a matka zomrela.“ povedala Meteora a nadýchla sa.
„Keby som nedostala schopnosti, zomrela by som aj ja... tak to na Spesii už chodilo. Je zvláštne, že sme takto dokázali prežiť tisícky rokov.“ povedala Meteora.

Lora

Meteora spí. V miestnosti horí len jeden malý plamienok. Vtom sa rozšíri po obvode miestnosti a zaplní ju jasným svetlom. Meteora sa zobudí. Posadí sa.
„Systém?“ žiadala Meteora vysvetlenie.
„Noxovia boli napadnutí jednou loďou triedy Ha´tak.“
„Sú v poriadku?“ spýtala sa Meteora okamžite a postavila sa.
„Štíty sme stihli zapnúť skoro, všetci žijú, no Ha´tak uniká veľmi rýchlo.“ povedal systém.
„Vonku je len Teldyová s tímom, pošli pre nich jumper so systémom, zdvihni Atlantis, dostaň nás na miesto, cez ktoré bude tá loď prelietať a naruš hyperpriestor. Keby sa niekto pýtal, čo sa deje, povedz mu, že ideme pomôcť Noxom. Zvyšok vybavím sama.“ povedala Meteora a na stene pred ňou sa objavilo zrkadlo. Okolo Meteory zasvietil jej osobný štít. Vtom sa zmenil celý jej výzor. Vlasy sa jej skrátili asi na polovicu, ich farba sa zmenila na blond a jej oči sa zmenili na jasnozelené. Jej postava sa znížila a mala na sebe dlhý, koženný, čierny kabát, ktorý sa dotýkal zeme. Meteora sa na seba pozrela. Vyzerala byť asi o desať rokov staršia a vôbec sa na seba nepodobala. Atlantis sa medzitým nachádzala v prázdnom vesmíre. Neďaleko nej sa z hyperpriestorového okna vynoril Ha´tak. Vedľa Meteory sa objavil hologram Atlantis a Ha´taku, ktorý bol v porovnaní s ňou zanedbateľný. Nad Ha´takom sa objavilo pár antických znakov.
„Niekto je tu šikovný.“ poznamenala Meteora naťahujúc si koženné rukavice. Vrel v nej potlačovaný hnev.
„Ideme na to.“ dodala a pozrela sa na hologram. Atlantis sa priblížila. Celá začala svietiť namodro, okrem Lory. Vtom sa čas na Atlantis neuveriteľne spomalil.

Na Ha´taku

„...zistite čo sa stalo. Okamžite!“ zrevala Kiva na jedného z členov svojej posádky pri pohľade cez okno na okolité hviezdy.
„Áno.“ povedal poskok a radšej rýchlo odišiel. Za Kivou sa objavila Meteora s novým výzorom.
„Myslíš si, že keď zoženieš Ha´tak, ktorý prešiel úpravou Anubisa a napojila si do neho pomerne slušný zdroj energie, dokážeš, čo si zmyslíš?“ spýtala sa Meteora. Kiva sa otočila. Podišla k svojmu trónu a dotkla sa operadla.
„Áno, myslím.“ povedala Kiva a z trónu vyšiel energetický impulz. Meteoru odhodilo až na protiľahlý koniec miestnosti. Kive sa nič nestalo. Meteora sa horko-ťažko prevalila na chrbát. Kiva k nej pomaly a s hrdosťou pristúpila.
„Neviem kto si, čo tu chceš a ako si sa sem dostala, ale vôbec mi to nebráni v tom, aby som ťa zabila.“ povedala Kiva a už si šla vyťahovať zbraň. Meteora sa medzitým ako-tak postavila. Tiekla jej krv z nosa.
„To bol vtip.“ povedala, mávla rukou a Kivu odhodilo na protiľahlú stenu. Meteora k nej pribehla a bezcitne ju nohou prevrátila na chrbát. Meteore už narozdiel od Kivy nekrvácal nos. Meteora začula kroky.
„Á, tvoji poskoci ťa už prichádzajú zachrániť.“ povedala Meteora a chytila Kivu za hlavu. Do miestnosti prišlo asi tridsať členov posádky a chceli si vytiahnuť zbrane, no ani jedna z nich neprešla cez štít, ktorý tvoril nepreniknuteľnú stenu medzi nimi a neznámou, ktorá mala v moci Kivu.
„Luciánska aliancia je tak primitívna.“ povzdychla si nahlas Meteora.
„Urobili ste veľkú chybu.“ povedala Meteora. Pozrela sa na jedného muža.
„Nazáleží na tom, kto som.“ odpovedala na jeho otázku, ktorú nestihol ani položiť. Muž sa na ňu začudovane pozrel.
„Chceli ste sa to spýtať, nie? Len som vám odpovedala...“ povedala Meteora. Kiva sebou mykla, no Meteora ju pevne zvierala.
„Ešte raz a zabijem ťa.“ zašeptala jej Meteora do ucha bez štipky citu. Pozrela sa na posádku.
„Napadli ste Noxov, teraz letíte k Tau´ri. To ja mám v pláne zmocniť sa Tau´ri a ďalších planét s vyspelým obyvateľstvom a technológiou, no vy ste mi moje plány trochu skrížili. Nevadí. Aspoň bude viac zábavy... Chcem vám oznámiť, že Tau´riovia zničia Luciánsku alianciu. Veľmi skoro...“ povedala Meteora a Kiva sa silno mykla. Meteora jej bez mihnutia oka zlomila väzy a bezcitne ju odvrhla na zem. Spoza plášťa si začala vyťahovať dýku.

http://imgupload.sk/images/38172773296545288107.bmp


„Prečo si nechcete priznať, že ste poraziteľní?“ spýtala sa Meteora obdivujúc svoju dýku, vykračujúc si k podstavcu s ohňom. Otočila sa na zmätenú posádku.
„Doteraz ste vládli galaxii vy, teraz sa vraciam ja. A budem tu veľmi dlho.“ usmiala sa Meteora a položila svoju ruku do ohňa. Ruka jej začala horieť. Meteora ju zdvihla a pokojne sa na ňu pozrela.
„Nemáš nič a Zem nedobyješ.“ povedala jedna žena. Meteora k nej podišla a na krk jej priložila svoju dýku. Žena sa pozrela do Meteoriných očí. Vychádzala z nich obrovská moc. Žena sa jej bála, no snažila sa to nedať najavo.
„Pokľakni.“ rozkázala Meteora a mierne zatlačila na jej krk. Žena sa ani nepohla. Meteora zdvihla svoju ľavú horiacu ruku. Vtom jej ruka prestala horieť a zasvietili jej oči.
„Pokľakni.“ povedala Meteora tentoraz goa´uldským hlasom. Žena nereagovala. Meteora jej kopla do nohy. Žena klesla na zem a Meteora jej do krku zabodla svoju dýku. Žena okamžite stratila vedomie. Meteora sledovala, ako sa mláka krvi pod jej hlavou stále zväčšuje. Otočila sa a sadla si na trón.
„Má šťastie... zomrela rýchlo a takmer bez bolesti. Za to, že ste sa pokúsili ma predbehnúť skončíte na jednej veľmi peknej planéte, na ktorej sa bude nachádzať brána, no vy budete na druhom konci planéty.“ povedala Meteora so značným potešením. Posádka zmizla. Meteora sa postavila.
„Máš všetky informácie z lode?“ spýtala sa goa´uldských hlasom. Odkašľala si.
„Máš ich?“ spýtala sa.
„Áno mám. A posádku som premiestnil na jednu z odľahlejších planét.“ povedal systém.
„Prilákaj tam nenápadne nejakú 304ku a zajmi ich. Akože sa im pozri do hlavy a navrhni masívny útok na celú Luciánsku alianciu.“
„Áno.“ povedal systém. Meteorin pohľad skĺzol na dve mŕtve ženy ležiace na podlahe. Pousmiala sa a ocitla sa opäť na Lore. Stiahla si rukavice, ktoré vzápätí zmizli. Zasvietil okolo nej jej štít a jej výzor sa zmenil na pôvodný. Čas na Atlantis sa upravil. Meteora sa premiestnila do Elizabethininej kancelárie, vedľa hologramu systému Meteora, ktorý jej práve vysvetľoval, čo sa stalo.
„To je v poriadku.“ povedala Meteora a hologram zmizol. Elizabeth sa na ňu pozrela.
„Vieš, ako som hovorila, že ma Luciánska aliancia nezaujíma? Teraz už áno. Zaútočili na Noxov.“ povedala Meteora. Elizabeth sa postavila.
„Sú všetci v poriadku?“ spýtala sa.
„Áno, ale na tej lodi niečo nesedí.“ povedala Meteora.
„Je poháňaná ZPMkom.“ ozval sa systém.
„Zober ho.“ povedala Meteora a odišla na balkón. Elizabeth ju nasledovala, no ledva jej stačila.
„Čo chceš robiť?“ spýtala sa jej Elizabeth, keď ju dobehla.
„Zničiť tú loď.“ povedala Meteora pri pohľade na Ha´tak.
„Ale veď po nás ani nestrieľajú.“ povedala Elizabeth.
„Sme neviditeľní.“
„O dôvod viac nezabíjať ich. Akoby už nestačilo, že sme im ukradli ZPMko.“
„Elizabeth, oni zaútočili na Noxov!“
„Ale Noxovia to prežili bez strát. A vieš aké dôležité informácie môžu byť v tej lodi? Zem ich potrebuje. Aspoň tie nejako získaj.“
„Už som do...“ nestačila dohovoriť Meteora.
„Nechaj ich tak.“ skočila jej do reči Elizabeth.
„JA ICH ZNIČÍM ČI CHCEŠ ALEBO NIE!“ zvrieskla Meteora na Elizabeth. Elizabeth okamžite stíchla. Meteora sa pozrela na Ha´tak, ktorý vzápätí vybuchol. Pozrela sa na Elizabeth a odišla. Len čo Meteora vošla dovnútra, takmer narazila do Janusa a veľmi sa ho zľakla.
„Ahoj, ja, ehm, to je tá nepriateľská loď? Teda, bola?“ spýtal sa okamžite Janus.
„A-a-a-áno.“ povedala vydesená Meteora.
„Sú naozaj všetci v poriadku?“ spýtal sa.
„A-a-a-áno. Ja k nim práve idem, k Noxom. Pozrieť ich.“ súkala zo seba ťažko Meteora. Na jeho pleci si všimla mokrý fľak. Jej slzy. Pozrela sa naň a zachvíľku sa odparil.
„...tebou.“ povedal Janus.
„Ehm, čo?“
„Chcem ísť s tebou.“
„Nie, pôjdem sama.“ odbila Meteora Janusa a odišla. Smerovala do hangáru.
„Hádam nejdeš k Noxom ozbrojená.“ povedal systém z jej vysielačky.
„Ou, nie.“ povedala Meteora a premiestnila sa do svojej izby na Atlantis, konkrétne do kúpeľne. Podišla k stene, z ktorej sa vynoril Store. Odpásala si meč, náramok z jej ľavej ruky sa ocitol na zemi a následne ho spolu s mečom pohltilo svetlo a zmizli. Meteora sa pozrela do zrkadla. Jej vlasy boli biele, pleť mala zelenú, jej oči vyzerali ako mačacie a na rukách mala dlhé nechty. Vyzerala ako wraithská kráľovná.
„NIE!“ zvrieskla Meteora a pasťou udrela do zrkadla. Na zrkadle sa vytvorila prasklina, ktorá sa po ňom rozkonárila a rozdelila ho na tisíce malých častí. Rinčiace sklo dopadlo na zem a rozbilo sa na ešte menšie kúsky. Meteora sa dotkla sa svojich vlasov a obzrela si ich. Boli opäť tmavohnedé. Jej pokožka nebola zelená, nechty mali opäť pôvodnú dĺžku. Pozrela na na zem, ktorú pokrývala vrstva rozbitého skla. Z nohy si striasla zvyšky zrkadla. Keď urobila krok, pod jej nohou sa malé kúsky skla rozdrvili na ešte menšie. Zohla sa. Rukou prehla sklo bez toho, aby ju zranilo a jeden kúsok si schovala do dlane. Postavila sa. Chvíľu váhala, či sa má pozrieť na svoj odraz. Nadýchla sa a otvorila dlaň. Vyzerala normálne. Vybavila sa jej spomienka z minulosti. Pozerala sa na svoj odraz na vodnej hladine jazera. Jemne sa dotkla povrchu vody a vytvorila kruh, ktorý sa šíril po celom jazere. Keď sa jej odraz ustálil, uvidela nad sebou otca. Mlčky sa na ňu usmial... Meteora pustila kúsok zrkadla na zem a položila si tvár do dlaní. Klesla na zem.
„Prosím, nechajte ma na pokoji...“ povedala so slzami v očiach.


Pomýlila som sa, ešte nasleduje jeden diel a potom krátky koniec.
Obrázok dýky som tentoraz robila sama, pribudne v nedeľu.

Toto je spoiler!!!:
Michael je môj, len môj a ty mi ho neukradneš!
Naposledy upravil Promethea dne 02.7.2011 15:02:25, celkově upraveno 4

Puk Uživatelský avatar
Lieutenant Colonel
Lieutenant Colonel

Příspěvky: 2007
Bydliště: Košice
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
Dobré. :)
:wink: a :bye:

Příspěvek 05.3.2011 12:28:28
Promethea Uživatelský avatar
Senior Airman
Senior Airman

Příspěvky: 200
Bydliště: Slovensko
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
ŠTOKHOLMSKÝ SYNDRÓM

Meteora sa zobudila. Nachádzala sa v pomerne malej a tmavej miestnosti, ktorú osvetľovala len jediná horiaca fakľa. Sedela opretá o stenu, do ktorej sa už pustil mach. O jej pravé rameno bola opretá Sael a spala. Meteora sa obzrela doľava. Blízko nej sedel jej otec a mama. Keď jej otec zacítil, že sa pohla, pozrel sa na ňu a pohladil ju po tvári.
„Cítim chlad.“ povedala Meteora.
„Je tu veľká zima....“ povedala Meteorina matka.
„Nie, aj ja cítim chlad, ale necítim zimu...“ povedal otec. Meteora začula kroky, ktoré viedli z chodby. Otočila sa. Miestnosť mala namiesto dverí mreže, pred ktorými sa objavil Michael. Mama a otec sa postavili. Mreže zmizli. Dovnútra vošli dvaja hybridi a vytrhli Meteore z náručia Sael, ktorá sa práve prebúdzala. Nikto sa neopovážil nič povedať. Hybridi odišli a mreže sa znovu objavili na svojom mieste. Michael si prehliadol Meteoru a bez slova odišiel. Vtom sa v strede miestnosti vytvorila tmavomodrá špirála, ktorá do seba všetko stiahla.

Meteora pootvorila oči. Niekto pri nej sedel.
„...bre.“ povedal.
„Čože?“ spýtala sa Meteora a otočila sa na miesto, odkiaľ vychádzal známy hlas.
„Že je mi dobre, nič mi neurobil.“ povedala Sael. Meteora sa pokúsila usmiať, no to, čo sa objavilo na jej tvári sa úsmevu ani zďaleka nepodobalo. Obzrela sa po miestnosti a schúlila sa do klbka, akoby sa snažila pred všetkým uchrániť.
„Tvoju mamu a otca teraz odviedli preč.“ povedala Sael. Meteora sa pozerala neprítomne do kúta miestnosti a prikyvovala. Sael sa dotkla jej ramena.
„Nič im neurobí...“ uistila ju. Saelin dotyk bol chladný a neúprimný. Meteora sa na ňu pozrela.
„Ako to vieš?“ spýtala sa podozrievavo.
„Ja... som si istá, nič neurobil mne, im tiež neublíži.“ Meteora sa pozrela opäť do rohu miestnosti.
„...kúsiť.“
„Čože?“ spýtala sa Meteora, ktorá bola myšienkami úplne inde.
„Mala by si to skúsiť.“ zopakovala Sael.
„Čo?“
„Ovládnuť jeho sluhov.“
„Hm?“
„Máš silné myšlienky.“
„Č...“ nestihla dopovedať Meteora.
„Dokážeš utiecť, keď sem niekto príde, ovládni ho a uteč.“
„O čom to...“
„Od Lory poznáš veľa adries, uteč, potom sa vrátiš pre nás.“
„Lora...“ povedala Meteora a hneď sa jej vyjasnilo.
„Áno... skúsim to.“ povedala Meteora a z chodby sa začali ozývať kroky. K mrežiam podišiel jeden z Michaelových hybridov. Meteora sa na neho pozrela, no on jej nevenoval ani pohľad. Meteora sa postavila a začala sa na neho uprene pozerať. Hybrid zmrzol a pomaly sa pozrel Meteore do očí. Meteora k nemu pristúpila. Mreže zmizli a hybrid odpadol. Meteora vyšla na chodbu a mreže sa opäť objavili na svojom mieste.
„Vrátim sa...“ sľúbila Meteora a utekala preč. Chodby boli nízke a úzke. Nevedela vôbec kam beží, no dúfala, že beží správnym smerom. Na chodbách bola stále väčšia a väčšia zima. Na konci jednej chodby sa nachádzala popínavá rastlina a za ňou bolo len jasné biele svetlo. Konečne sa dostala k východu. Vyšla von a ovial ju studený závan vzduchu. Bola v lese, ktorý bol celý pokrytý snehom. Všade vládla krutá zima. Meteora neváhala a bežala preč. Každým krokom sa zabárala hlbšie a hlbšie do snehu. Ruky jej skrehli a dych sa stal viditeľným. Nedbala na to, že za sebou zanecháva stopy, dôležité bolo rýchlo utiecť k bráne, ktorá nebola ďaleko. Pod topánkami, ak sa vôbec topánkami dalo nazvať to, čo mala na nohách, jej vŕzgal sneh. Mráz odvial jej myšlienky preč. Nevedela ako dlho blúdila, keď pred sebou konečne uvidela bránu. Zrýchlila tempo a podišla k DHDčku. Skrehnutými prstami zadala sedem symbolov. Načiahla sa, že stlačí modré tlačítko uprostred DHDčka. Len čo sa ho dotkol prvý prst, DHDčko vybuchlo a Meteora skončila na zemi, niekoľko metrov od brány bez toho, aby javila známky života. Farba snehu, na ktorý dopadla sa začala rýchlo meniť na červenú. Michael sa medzitým pozeral na hologram, zobrazujúci bránu a jej blízke okolie. Čierna bodka označujúca Meteoru, zhasla. Michael sa usmial.
„Chodťe pre ňu.“ rozkázal dvom hybridom, ktorí stáli za ním. Vtom sa v strede miestnosti vytvorila tmavomodrá špirála, ktorá do seba všetko stiahla.

Meteora sa zobudila opäť v tmavej miestnosti. Ležala na bruchu a cez vlasy, ktoré jej padali do tváre mala malý výhľad. Zťažka však držala oči otvorené. Mreže zmizli a hybridi niečo pritiahli dovnútra. Meteora sa nemohla hýbať. Hybridi odišli a mreže sa opäť objavili na svojom mieste. Meteora sa dlho pozerala na to, čo priniesli a nemohla prísť na to, čo to je. Vtom sa pred ňu niekto postavil.
„Meteora...“ začula Meteora. Niekto ju prevalil na chrbát. Meteora pocítila cit vo svojich končatinách. Na svojej ľavej ruke zacítila niečo chladné, čo jej po nej stekalo. Otočila hlavu. Chvíľu trvalo, kým na to zaostrila. V dlani mala zabodnutý kus rozbitého kryštálu z DHDčka a krvácala. Chcela k sebe pritiahnuť ruku, no nemohla.
„Nehýb sa.“ začula opäť známy hlas, ktorý identifikovala.
„Sael...“ povedala zo všetkých síl.
„Áno, nehýb sa.“
„Moja ruka... musím sa posadiť...“ povedala Meteora a Sael ju dala do zvislej polohy. Oprela ju o stenu. Meteora si pokrčila nohy. Obzrela si svoju ľavú ruku. Chcela si odtiaľ vytiahnúť kryštál, no bolesť jej to nedovolila.
„Sael, chyť to sklo, pevne.“ povedala Meteora. Sael pevne uchopila kryštál. Meteora sa chytila za zápästie. Nadýchla sa a prudko s rukou trhla. Vykríkla od bolesti. Sael v ruke zostal kryštál. Pustila ho. Meteore začala ruka krvácať ešte viac. Chytila si ranu, no nemala dosť sily stačiť si ju.
„Zatlač mi na ruku najviac ako vieš.“ Sael stisla Meteore dlaň z celej sily. Meteora bolestivo zasyčala. Sael povolila zovretie.
„Nie, nie nie, drž to poriadne, aj keď ma to bolí.“ povedala Meteora. Sael jej opäť stisla ruku. Meteora odvrátila zrak. Pozrela sa na to, čo priniesli hybridi. Bol to jej otec a matka, obaja mŕtvi. Vtom sa v strede miestnosti vytvorila tmavomodrá špirála, ktorá do seba všetko stiahla.

Meteora šla po chodbe v doprovode dvoch hybridov. Priviedli ju do veľkej miestnosti. Odišli. Meteora sa obzrela. Z neosvetleného rohu vyšiel Michael. Meteora prehltla.
„Ja tu zostanem, pustite Sael cez bránu na adresu, ktorú si vyberie. A prosím, odstráňte mojich rodičov preč.“ povedala Meteora.
„Je to veľmi zaujímavé, zvyk tvojich ľudí. Keď niekto zomrie, pochováte ho veľmi, veľmi hlboko a nikdy sa na to miesto už nevrátite. Ešte som o takom zvyku nikdy nepočul. Nikto v Pegase tak nerobí. Prečo je to tak?“ spýtal sa Michael a podišiel k nej.
„Mŕtve duše potrebujú večný pokoj.“ povedala so strachom v hlase Meteora.
„Takže nie je dôstojné, keď sú mŕtvi v prítomnosti živých, že?“
„Mŕtvi odišli na večný pokoj od živých.“
„Veľmi zaujímavé...“ povedal Michael.
„Zostanem tu, ak Sael pustíte kam bude chcieť a rodičov dáte preč.“
„Ako ti môžem veriť, keď si mi už raz utiekla?“
„Neutiekla som, iba som sa pokúsila. Vy ste mi v tom zabránili.“
„Áno, máš vlastne pravdu...“ povedal Michael a chvíľu o ponuke rozmýšľal.
„No tak, čo je to obmedzená schopnosť vidieť do budúcnosti oproti neobmedzenej schopnosti vidieť do mysle každého človeka?“ spýtala sa Meteora.
„Prečo chceš zostať?“
„Ochránim Sael, je mladšia, môže pokojne žiť.“
„Obetavosť, veľmi zaujímavá vlastnosť...“ povedal Michael a na chvíľu sa odmlčal.
„Ja mám väčšiu cenu!“ zakričala Meteora. Michael sa na ňu pozrel a podišiel k nej o kúsok bližšie. Meteora odstúpila. Michael k nej pristúpil rýchlejšie a zdrapil ju za zranenú ruku. Meteora klesla na zem od bolesti. Michael si jej ruku obzrel. Bola veľmi opuchnutá, fialová a v strede dlane bola veľká chrasta, ktorá pripomínala otvor na vysatie života, ktorý Michaelovi chýbal.
„Nechytajte sa ma!“ povedala Meteora a pokúsila sa vyvliecť zo zovretia, no Michael jej zvrtol zápästie. Meteore od bolesti vyhŕkli slzy. Spojil svoju dlaň s Meteorinou. Meteorina bolesť začala ustupovať. Pomaly sa postavila a pozrela sa na svoju ruku spojenú s Michaelovou, potom Michaelovi do očí. Videla v nich niečo ľudské, niečo, čo jej zastavilo srdce a myšlienky. Vtom sa v strede miestnosti vytvorila tmavomodrá špirála, ktorá do seba všetko stiahla.

Meteoru hybridi odprevadili do väzenskej miestnosti. Jej rodičia tam už neboli. Sael sedela v rohu miestnosti, snažiac sa zahriať. Meteora si k nej kľakla.
„Sael, môžeš odísť, pamätáš si tú adresu, čo som ťa učila? Odíď tam a čo najrýchlejšie.“ nestrácala čas Meteora. Sael sa pozrela na Meteoru nenávistným pohľadom.
„Tak ty si si ho získala? Ja pre neho nič neznamenám? Ja toho dokážem viac než ty a ty tu zostaneš až do konca života a neutečieš ako si mi sľúbila!“ zrevala Sael na Meteoru. Meteora sa postavila a odstúpila od nej.
„Sael, samozrejme že utečiem pri dobrej príležitosti, ale musím si zaslúžiť jeho dôveru. Príd...“
„NIE NEPRÍDEŠ!“ zrevala na ňu Sael so slzami v očiach a postavila sa. Meteora nechápala Saelinu reakciu.
„Michael je môj, len môj a ty mi ho neukradneš!“
„Sael, Michael je tyran!“
„Áno? Veď tomu ani sama neveríš! Nenávidím ťa!“ povedala Sael a vytrhla Meteore pramienok vlasov. Bol to jediný pramienok ryšavých vlasov, ktorý mala po svojej matke. Vtom sa v strede miestnosti vytvorila tmavomodrá špirála, ktorá do seba všetko stiahla.

Meteora s Michaelom sledovala hologram, zobrazujúci Sael, hybrida a bránu. Brána zablikala, čierna bodka zobrazujúca Sael zmizla a modrá bodka zobrazujúca hybrida sa začala vracať.
„Dobre.“ povedala Meteora s miernym strachom v hlase.
„Zachvíľu po teba prídu moji sluhovia. Obleč si to a uprav sa.“ povedal Michael chladne a v rohu miestnosti sa objavili dlhé, bohato zdobené šaty, bielo-zeleno-zlatej farby. Meteora sa začala báť, keď začula jeho chladný hlas. Obliekla si ich. Hybridi ju odprevadili do oveľa väčšej miestnosti, plnej svetla, ktoré tvorili horiace fakle. V strede miestnosti bol pekne prestretý stôl, plný jedla. Pri stole stáli dve stoličky a na jednej z nich sedel Michael. Hybridi odišli. Meteora stála a ani sa nepohla.
„Posaď sa.“ povedal vľúdne Michael. Meteora sa posadila a napravila si šaty.
„Daj si čo chceš, určite si hladná.“ povedal Michael ešte krajším hlasom. Meteora sa iba napila vody.
„Nepotrebujem jesť toľko, čo iní.“
„Zaujímavé.“ povedal Michael. Meteora sa cítila lepšie. Už jej nebola zima a pomaly sa ho prestávala báť. Dlho sa rozprávali a Meteore sa Michael zdal byť stále milší a milší. Stále však myslela na Saeline slová. Meteora cítila, že je Michael iný ako ostatní Wraithi. Nedokázal by ju vysať a to jej dávalo malý pocit bezpečia. Z jeho hlasu šla jemnosť a rozvážnosť. Jeho žlté oči boli hlboké a ukľudňujúce. Navodzovali pocit bezpečia, ktorý už tak dávno necítila. Vtom sa z chodby začali ozývať zvláštne zvuky. Meteora a Michael sa postavili. Zvuky sa približovali. Z tmavej chodby vyšiel Ronon, Sheppard, Rodney a Carson. Ronon okamžite namieril zbraň na Michaela.
„Ni...“ nestihla dopovedať Meteora, chcela sa postaviť pred Michaela a tým ho ochrániť, no nestihla. Michaela zasiahla smrtiaca červená strela Rononovej zbrane. Meteora sa prikrčila, keď začula Michaelov posledný výkrik. Pomaly sa pozrela za seba. Z Michaelovej hrude stúpal dym a z jeho očí sa vytratil všetok život. Zdesene od neho cúvala, až narazila na Rodneyho. Vytiahla mu z puzdra jeho zbraň a okamžite zastrelila Ronona. Odstúpila od nich a namierila na nich zbraň. Sheppard a Rodney chceli chytiť svoje P90tky a Carson si chcel uvoľniť zbraň z puzdra.
„Zložte to, všetci, hneď!“ rozkázala Meteora. Všetci zložili svoje zbrane.
„Meteora, je to v poriadku, prišli sme ťa zachrániť.“ povedal Carson. Meteora na neho namierila zbraň. Carson zdvihol ruky.
„Zabili ste mi Michaela! Môjho Michaela!“ zvrieskla na nich. Ruka, v ktorej držala zbraň sa jej triasla tak, že by nebola schopná trafiť ani stenu, ktorá sa nachádzala za Carsonom.
„...môjho Michaela...“ zopakovala Meteora so slzami v očiach a začala nervózne prešľapovať. Carson si všimol Meteorinu opuchnutú ruku, ktorá ju už nebolela, no stále bola fialová.
„O môj bože, to ti bude musieť systém vyliečiť.“ povedal Carson a chcel si jej ruku bližšie obzrieť. Meteora na neho namierila zbraň a Carson sa zastavil. Sheppard chcel Meteore ukradnúť zbraň, Meteora na neho vystrelila, no ozvalo sa iba prázdne cvaknutie. Meteora pustila zbraň a mávla rukou. Johna odhodilo na stenu a nejavil žiadne známky života. Meteora sa pozrela na svoju ruku, ktorou odhodila Johna.
„Hovorili ste systém?“ spýtala sa Meteora Carsona. Pomaly sa začala rozpamätávať.
„Áno, Rodney, vysvetli jej, čo to je.“ povedal Carson.
„No, je to vlastne, akoby som to povedal, no, je to vlastne veľmi nadupané azgardské jadro, pracuje to na princípe azgardského jadra. Zhmotňuje veci ktoré sú potrebné, napríklad drony a tak...“ pokúsil sa vysvetliť Rodney.
„Hlavné je to, že sme ťa prišli zachrániť.“ povedal John. Meteora sa na neho pozrela. Nič mu nebolo a Meteora mala v ruke opäť zbraň.
„Ukážem ti to.“ povedal Carson.
„Nie.“ povedali zborovo John a Rodney.
„Je to dobré.“ povedal Carson. Meteora sa mu pozrela do mysle. Videla prilietať všetky 304ky a Atlantis. Rozmiestnili sa okolo planéty. Z Atlantis vyšiel jumper, ktorý priniesol na planétu Sheppardov tím. Meteora sa začala rozpamätávať.
„Rodney...“ usmiala sa Meteora.
„Nepamätám si, že by sme si tykali.“ povedal Rodney. John ho kopol do nohy.
„Au – tiež ťa rád znova vidím.“ Vtom sa zo Sheppardovej vysielačky ozval hlas.
„Plukovník, ozvite sa.“ Meteora sa pozrela na vysielačku.
„Sam...“ povedala. John jej podal vysielačku.
„Sam.“ povedala Meteora do vysielačky.
„Meteora...“ ozvalo sa z vysielačky.
„Hneď som tam.“ povedala Sam. V miestnosti sa objavila Sam v uniforme Hammonda.
„Sam.“ usmiala sa Meteora. Sam sa usmiala tiež a chcela podísť k Meteore, no o niečo zakopla. Pozrela sa na zem. Zakopla o mŕtveho Ronona. Zdesila sa, no prekročila ho a šla ďalej.
„Ešte to môžeš zastaviť.“ povedala Sam. Meteora sa za seba pozrela. Z Michaela do nej prúdil prúd svetla – schopnosti.
„Ja ich nechcem... Nechcem schopnosti...“ povedala Meteora a z ruky jej vypadla zbraň. Sam ju objala.
„To je v poriadku.“ upokojila ju. Za Sam stál Carson. Objal ju tiež. Potom ju objal aj Rodney a John.
„Nikdy viac...“ povedala Meteora. Vtom sa v strede miestnosti vytvorila tmavomodrá špirála, ktorá do seba všetko stiahla.

Meteora zalapala po dychu a zobudila sa. Posadila sa. Položila si tvár do dlaní. Nadýchla sa.
„Nech to už prestane.“ prezrela si vlasy a našla si v nich ryšavý pramienok. Dredmi si zviazala vlasy.
„Meteora, zistil som niečo, čo by si mala vidieť. Na mesiaci planéty, kde bol napadnutý Lorne som našiel...“ povedal systém.

O chvíľu neskôr

Meteora sedí v jumperi, ktorý letí nad mesiacom. Jumper letí obrovskou rýchlosťou. Keď letí nad zdevastovaným lesom, takmer na mieste zastane a začne sa znášať na zem. Jeho dvere sa otvoria. Ešte ani nebol na zemi a Meteora z neho vyskočila. Utekala preč. Po chvíľke zastala a začala sa rozhliadať okolo seba. Bola tam veľká zima. Vtom jej pohľad padol na zem. Ležalo tam hniezdo s jedným vajíčkom uprostred. Meteora si kľakla na zem k vajíčku. Objavila sa na ňom prasklina. Začala sa zväčšovať. Z vajíčka sa vyliahol malý vtáčik s petrolejovomodrým perím zlepeným od zvyškov žĺtka. Pozrel sa na Meteoru a zapípal. Začal sa triasť od zimy.
„Teryx.“ zašeptala.Vyhŕkli slzy, usmiala sa a jej dlane sa rozžiarili. Začalo z nich vychádzať teplo. Niekedy nie je všetko tak, ako sa zdá byť...


Môj obľúbený, mierne psycho diel - dala som mu aj meno :D

Nabudúce bude už len ukončenie, takže žiadny spoiler.
Naposledy upravil Promethea dne 02.7.2011 14:39:57, celkově upraveno 1

Puk Uživatelský avatar
Lieutenant Colonel
Lieutenant Colonel

Příspěvky: 2007
Bydliště: Košice
Pohlaví: Neuvedeno

Příspěvek 19.3.2011 11:42:31
Promethea Uživatelský avatar
Senior Airman
Senior Airman

Příspěvky: 200
Bydliště: Slovensko
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
Takže, posledný diel.
Meteora stála na kopci, z ktorého bol výhľad na kilometre ďaleko. Kam len oko dohliadlo, všade bol zelený les. Na oblohe sa vznášalo mesto Noxov. Meteora bola na planéte Noxov. Ich planéta bola najkľudnejšie miesto, aké poznala. Na oblohe sa vznášal vták. Bol veľmi ďaleko, pretože ho bolo vidieť len ako čiarku. Meteora pomyslela na to, aby k nej priletel. Teryx prestal plachtiť a začal sa približovať. Meteora si spomenula na Lorna. Keď ukázala Teryxa Hernandézovej, Lorne povedal, že nikdy nič škaredšie nevidel. Lorne a Hernandézová si nakoniec padli do oka. Posledný deň, ktorý Meteora strávila na Atlantis, za ňou prišiel Lorne. Poďakoval jej za to, že mu do tímu natlačila Hernandézovú, pretože on by si ju sám nikdy do tímu nevybral a tak by prišiel o lásku svojho života. Za každou vetou, ktorú povedal, Meteore ďakoval. Nakoniec ju aj objal. Meteora šťastnejšieho človeka nikdy nevidela. Teryx sa medzitým priblížil. Meteora sa cítila úžasne. Odkedy odišla z Atlantis, jej psychický stav sa výrazne zlepšil. Deň odchodu si pamätala veľmi dobre. Stála vo svojej izbe a pozerala sa na obrovskú prístavbu Atlantis. Svoje myšlienky si uložila do systému Meteora, aby na Atlantis navždy zostala, no nie fyzicky. Transportovala sa na Loru a pod rúškom noci navždy odišla, bez toho, aby to niekomu povedala. Systém potom všetkým povedal, že Meteora odišla a už sa nikdy nevráti. Prečo, to neprezradil nikomu. Janus sa snažil presvedčiť Meteorine vedomie uložené v systéme, aby mu prezradila, kam a prečo odišla, no nič sa nedozvedel. Janus, Elizabeth, Carson, Rodney a dokonca ani Ronon Meteore nechýbali. Dlho na nich nemyslela, no nikdy na nich nezabudne. Vtom začula, ako Teryx za ňou pristál. Otočila sa. Teryx mal obrovský zobák, mocné pazúry, ktoré ukončovali ešte mocnejšie nohy. Bol v skutočnosti väčší, ako v Meteorinom sne.Teryx bol minimálne dvakrát vyšší ako Meteora. Mal veľmi dlhý krk a chvostové perá mali takmer dva metre. Rozpätie krídel mal väčšie ako osem metrov. Aby mu Meteora dovidela do očí, musela sa pozerať dohora. Teryx bol neobyčajné zviera. Bolo to neuveriteľné, no dokázal každému čítať myšienky. Meteore, Noxom, dokonca aj zvieratám, ktoré lovil. Jeho inteligencia sa takmer vyrovnala inteligencii Meteory. Teryxovo telo síce bolo zvieracie, no nikto nepochyboval, že jeho myšlienky ani zďaleka zvieracie nie sú. Teryx bol taktiež veľmi silný a Meteora sa v jeho prítomnosti cítila bezpečne. Zacítila jeho myšlienky. Bol hladný.
„Zase? Zase si nič neulovil?“ spýtala sa prísne Meteora. Teryx položil hlavu na zem, priamo pred Meteoru. Zacítil, že Meteoru obmäkčil. V ruke sa jej objavil kúsok mäsa a hodila mu ho. Teryx ho zožral. Meteora ho pohladkala po zobáku. Na kopec prišla Petria – mladé dievča, ktoré patrilo k Noxom. Petria pohladkala Teryxa tiež. Teryx odletel preč.
„Si pripravená?“ spýtala sa Petria jazykom Noxov.
„Neviem.“ povedala Meteora a obrátila pohľad do zeme. Na boku jej nevisel meč. Vôbec nebola ozbrojená.
„Nemáš sa čoho báť. Teryx a Lora sú tu.“ povedala Petria a pozrela sa na oblohu. Nad nimi sa vznášala Lora. Meteora sa nadýchla a zavrela oči. Chvíľu váhala. Myšlienkou si vypla štít, ktorý ju niekoľko rokov chránil. Vtom zacítila vietor na svojej tvári. Zacítila vôňu lesa. Všetko, čo po dlhé roky necítila, jej teraz vyrazilo dych.
„Aký je to pocit?“ spýtala sa Petria.
„Úžasný.“ povedala Meteora a zasmiala sa. Zhlboka sa nadýchla. Cítila, akoby jej pľúca mali neobmedzený obsah.
„Teraz si jednou z nás.“ povedala Petria. Meteora sa na ňu otočila. Petria v ruke držala malý kamienok navlečený na šnúrke.
„Pax aeterna.“ zajachtala Meteora. Sklonila hlavu, aby jej mohla Petria navliecť kamienok na krk. Keď jej už kamienok visel na krku, Meteora cítila, že planéta Noxov je jej domovom.

KONIEC


Snáď sa tu v nedeľu zastavím a ešte niečo poviem.
Naposledy upravil Promethea dne 02.7.2011 14:42:20, celkově upraveno 1

Mr. Mister Uživatelský avatar
Senior Airman
Senior Airman

Příspěvky: 264
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
Wau. :yahoo: :yahoo: Paráda, bomba, super. Nemám co bych dodal. Prostě bomba povídka. Četl jsem ji od začátku až do konce. Jen mě trochu mrzí, že to ještě nepokračuje, ale :bravo: :bravo: .

Puk Uživatelský avatar
Lieutenant Colonel
Lieutenant Colonel

Příspěvky: 2007
Bydliště: Košice
Pohlaví: Neuvedeno
Odpovědět s citací
 
:bravo: Prijmi poklonu aj od mojej osoby. :)
:bye:

Odeslat nové téma Odpovědět na téma
Předchozí

Zpět na Mrtvé povídky

cron