SG Dynasty: Admirálovo dedičstvo

[andoriel]

Čtyři dny a tři noci pilné práce beze spánku a ani jedna chyba Nemá Anička něco společného s těmi replikátory, které pořád vytváří?

[Aiwendill]

to sa dá zvládnuť, dokonca sa to už raz podarilo aj mne...

treba na to len dobrý stimulant a veľa veľa veľa kofeínu, aby to človek vydržal...

Aiwendill píše:

Puk: 1) v akom stave? viem, že je to pekná časť, ale nepochopil som ten stav...
2) dve šestnástky za sebou? čo si doktor?

1. Tak ako je napísaná
2. Človek nemusí byť doktorom aby bol pomaly celé dni v robote.
P.S.: Aj teraz som prišiel z ďalšej šestnásť hodinovej zmeny (šestnástky).

[Aiwendill]

Puk:

1) aj tak ten stav nechápem. Prosím vysvetli mi to, najlepšie cez PM...

2) ja viem, čo je šestnástka ty zvrhlík! Aj keď som ich nikdy nemusel mať, chvalabohu...

Si tomu dal.
A vieš taká šestnásťka .........


P.S.: Máš mail.

[Aiwendill]

o maile viem...

Kdypak se asi dočkáme dalšího pokračování dobrodruhů?

P.S. Přišel ti ode mě vůbec mail? posílal jsem ti ho už před pár týdnama...

[Aiwendill]

Dobrodruhovia budu zajtra poobede ked preriedim recipients list...

Mail som dostal a myslim ze uz aj odpovedal...

No neodpověděl jsi, ani ve spamu to nebylo.

Aiwendill píše:

Dobrodruhovia budu zajtra poobede ked preriedim recipients list...

Mail som dostal a myslim ze uz aj odpovedal...

tak to budu tedy chvatat z prace na ubytovnu ,abych si zpříjemnil den

[Aiwendill]

Ahojte, takže pridávam ďalší diel Admirálovho dedičstva. Enjoy!

Kapitola 86. – Zážitky z minulosti aj z budúcnosti

Detekčné systémy v Slnečnej sústave sa veľmi zlepšili za posledných tridsať rokov, odkedy bola Anna naposledy na Zemi. Keď teda na druhý deň vystúpila jej flotila z hyperpriestoru neďaleko Marsu, čakali ju všetky lode, tak pozemské ako aj spojencov Zeme, so zapnutými štítmi a zbraňami v pohotovostnom režime. Imperator a lode jeho sprievodu mali síce tiež zapnuté štíty, ale zbrane nariadila Anna nechať v neaktívnom režime.

Viceadmirál Padorinus, veliteľ bojovej skupiny okolo bitevnej lode Valor, trpezlivo sedel v admirálskom kresle na najvyššom poschodí veliteľského mostíku svojej vlajkovej lode. Očakával prílet neznámych lodí, ktoré zaznamenali senzory obranného systému Zeme už pred niekoľkými hodinami. Rýchly pohľad na jednu z obrazoviek, ktoré boli usporiadané v dvojitom kruhu okolo jeho kresla, ho ubezpečil, že všetky lode jeho eskadry sú v pohotovostnom režime a v obrannej formácii. Cez veľké panoramatické okno svojej vyhliadkovej paluby videl aj lode bojovej skupiny Doriath, ktoré boli trochu ďalej od Zeme, avšak ich svetlošedá farba ich činila dosť viditeľnými. Nie však až tak viditeľnými ako boli oslnivo biele bitevné lode kapitána Macsena. Prostredný syn nebohej ríšskej admirálky Anny Kornilovovej, arcikňažnej z Torigonu, to v priebehu tejto kampane, hoci bola veľmi krátka, dotiahol o dva hodnostné stupne vyššie, než mal na začiatku. Jeho výkony si to však zaslúžili.
Aj na senzoroch svojej vlastnej lode už videl symboly neznámych objektov, ktoré sa hyperpriestorom blížili do tejto sústavy. Senzory však ukazovali nesmierne veľké hodnoty, takže si pomyslel, že sa niektorý technik asi pomýlil pri kalibrácii. Doteraz však vždy fungovali správne. Každopádne lode, ktoré sa blížili, boli podľa senzorov obrovské. Nevedel, čo si o tom má myslieť...
Zrazu sa v diaľke objavil slabý záblesk charakteristický pre vytvárajúce sa hyperpriestorové okno. S očakávaním sa zahľadel tým smerom. Po chvíli uvidel jednu väčšiu bodku a okolo nej osem menších. Zarazil sa. Vo vzdialenosti, v akej sa vytvorilo hyperpriestorové okno, by správne nemal vidieť nič. Ak teda voľným okom videl tie lode, tak museli byť naozaj veľké.
Prezrel obrazovky okolo seba a sánka mu padla na podlahu od údivu. Neďaleko štvrtej planéty sústavy sa z hyperpriestoru vynorilo deväť lodí v eskortnej formácii. Osem lodí bolo rovnakých ako bola tá, na palube ktorej práve bol on sám – dvadsaťjeden kilometrov dlhé bitevné lode, pýcha Restijskej aj Antickej flotily. Tvorili však len sprievod pre loď, ktorá bola rovnaká vo všetkom ako ony, ale bola niekoľkonásobne väčšia. Na dĺžku mala sto kilometrov a na šírku asi tridsať. V pohode by na jej povrch dokázal zaparkovať celú svoju eskadru vrátane svojej vlajkovej lode. Tá ústredná loď bol jednoducho gigant...
Padorinus sa pýtal sám seba, kto mohol postaviť takéto monštrum. Stavba takej lode by spoľahlivo zruinovala akúkoľvek ríšu. A osem bitevných lodí k tomu. Hoci tvorili len ochranný sprievod, každá z nich by dokázala likvidovať celé flotily, ako sa o tom táto galaxia mohla presvedčiť v uplynulých týždňoch, keď ako Restijské, tak aj Antické bitevné lode triedy Astergladium porážali nepriateľské flotily.
Dokonca aj Restia so svojimi obrovskými zdrojmi budovala tieto lode postupne. Jednu za asi tisíc rokov, aby to ekonomika dokázala utiahnuť. Alteránska ríša, ktorá kedysi zahrňovala v sebe ako Restijskú, tak aj Antickú ríšu, kedysi postavila úvodné tri lode tejto triedy naraz. Ekonomika impéria sa z toho spamätávala ešte dlhý čas. Nikdy potom sa o to už nikto nepokúsil. Restia stavbu každej z osemnástich lodí tejto triedy, ktorými disponovala, starostlivo naplánovala a uskutočnila. Ale mala na to mnohotisíc rokov. Žeby bola ešte niekde ďalšia odnož pôvodnej Alteránskej ríše, na ktorú sa zabudlo?
Priblížil si obraz na jednej z obrazoviek. Jedna z prieskumných lodí bojovej skupiny Doriath bola dostatočne blízko, aby mohla ostatným poslať aj vizuálne zábery. Padorinus si so záujmom prezeral snímky neznámych plavidiel. Tá veľká loď v strede formácie bola len zväčšená verzia tých ostatných a očividne slúžila ako vlajková loď flotily. Ostatné lode flotily však patrili presne podľa prvých informácií do triedy Astergladium. To bolo zvláštne a mimoriadne zaujímavé.
Zaujímavé však boli aj výsostné znaky, ktoré sa skveli na bielych trupoch lodí. Restia používala na svojich lodiach ľavotočivú svastiku v kruhu. Na Zemi to síce mnohým klalo oči vzhľadom k ich histórii, ale museli sa s tým zmieriť. Nie každý, kto používal svastiku ako štátny symbol, bol nacista. Antická ríša používala štylizovaného orla v kruhu. Pozemšťanom to pripomínalo odznaky starorímskych légií. Padorinus síce nevedel, o čom hovorili, ale z ich narážok vycítil, že proti tomu symbolu nemajú nič. Terránske spoločenstvo planét, do ktorého patrila aj Zem, používalo ako svoj výsostný znak domovský symbol pozemskej hviezdnej brány. Veľké písmeno alfabety Lambda a nad ním malý krúžok.
Tieto znaky však boli iné. Barlicový kríž v osemuholníku, všetko čiernej farby, sa vynímal na trupoch všetkých deviatich lodí. Padorinovi bol ten symbol nejako známy. Už ho niekde videl. Len si nevedel spomenúť kde...
Zrazu sa na obrazovke naľavo od jeho kresla objavila tvár kapitána Manisa, veliteľa Valoru: „Admirál, zachytili sme správu z tej veľkej lode. Je určená všetkým lodiam Restijskej a Antickej ríše. Tvrdia, že majú priateľské úmysly, avšak prikazujú nám, aby sme poslali na palubu Imperatoru tieto osoby: generála Maxentia z Dorwannu a jeho synov Jacka, Macsena a Sinerta. Nič viac sa v ich správe nenachádzalo, pane.“ Padorinus sa zamračil: „Prikazujú nám?“ Manis preglgol a prikývol: „Áno pane, bolo tam priamo napísané, že to prikazujú. Nie žiadajú alebo prosia ale prikazujú.“ Viceadmirál prikývol: „Dobre. Informujte o tejto správe kontraadmirála Pindera a tiež aj generála Maxentia a jeho synov. Vytvorte mi s nimi všetkými tajnú videokonferenciu, kde sa dohodneme, čo ďalej.“ Kapitán prikývol: „Áno, pane!“ Potom sa stratil z obrazovky a jeho miesto znovu zaujala tabuľka s prehľadom možností komunikačného systému.
Kým sa jeho podriadení pokúšali vytvoriť viacstrannú videokonferenciu, Padorinus premýšľal. Meno tej lode mu nedávalo pokoja. Imperator. Vskutku výstižné meno pre ten gigantický kolos. Imperator – človek, ktorý prikazuje, ktorý ma „imperium“ – oprávnenie veliť a rozkazovať armádam či flotilám. Osoba, ktorá velí tej flotile, musí byť veľmi sebaistá, keď si dovolí prikazovať Restijským, terránskym a antickým lodiam, čo majú robiť. Musí mať svoje slová podopreté veľkou autoritou alebo aspoň veľkou silou. O autorite neznámeho veliteľa toho Padorinus nevedel nič, ale o sile si už stihol utvoriť veľmi jasný obraz. Stačil mu pohľad na lode tej flotily a vedel, že sú schopné rozstrieľať aj jeho vlajkovú loď na rešeto. To už bolo čo povedať...
Objavila sa pred ním holografická obrazovka a na nej tváre všetkých piatich osôb, ktoré žiadal o účasť na videokonferencii. Sucho sa im prihovoril: „Všetci ste asi dostali onú správu z tej veľkej lode. Čo s tým teda budeme robiť?“ Prvý sa ozval generál Maxentius: „Pozrel som si tú loď aj jej sprievod a nemyslím, že máme veľmi na výber. Vlastne mám pocit, že poznám osobu, ktorá velí tej flotile a poslal tú správu.“ Všetci spozorneli a Maxentius pokračoval: „Ja osobne by som na tú loď šiel. Už len kvôli tomu, aby som sa presvedčil o správnosti svojej domnienky. A ostatní, ktorých si žiadala, by asi mali ísť tiež. Možno to nie je také zlé, ako si myslíme. Možno majú naozaj priateľské úmysly.“
Jack, najstarší generálov syn sa ozval: „Otec, ale čo ak je to pasca?“ Max však pokrútil hlavou: „Nie, synček. Nemyslím, že je to pasca. Ten, kto poslal tú správu, presne vedel, že sme tu, na orbite Zeme a nie niekde inde. Vedel, ktoré naše bojové skupiny tu sú a kto na nich slúži. Takéto informácie má veľmi málo ľudí v tejto galaxii alebo sa dajú získať na veľmi málo miestach. Macsen, ty už asi chápeš...“ Jeho prostredný syn pomaly prikývol: „Asi áno. Pokiaľ nemá tá osoba špeha priamo vo flotile, ktorý mu podáva informácie, tak informácie o mieste, kde sa tak moja flotila ako aj obidve Restijské flotily nachádzajú, sa dajú získať len na jednom mieste v tejto galaxii. Mieste, kde sú tak silné senzory, že pokryjú celú galaxiu...“ Jeho otec prikývol: „Áno. Telerush Var. A vzhľadom k tomuto faktu a k niektorým ďalším mojim domnienkam si myslím, že existuje len jedna osoba, ktorá by si dovolila poslať nám takýto príkaz.“
Viceadmirál Pinder zalapal po dychu, lebo mu to v tej chvíli došlo: „Chcete povedať, že tej flotile tam vonku velí vaša manželka, generál?“ Max vážne prikývol: „Iné rozumné vysvetlenie nenachádzam. Tiež som tým prekvapený, ale verím, že keď sa dostavíme na palubu jej vlajkovej lode, zistíme, či sme mali pravdu alebo nie. Ja verím, že je to ona, a že sa jej nejako podarilo uniknúť z tej čiernej diery. Dokonca mi napadá aj spôsob, ako sa to mohlo stať.“ Jack prikývol: „Gravitačný prak.“ Max pokýval hlavou: „Neviem síce, prečo sa nám odvtedy neozvala. Možno opravovala svoju loď a natrafila pritom niekde na túto flotilu a možno je to oveľa zložitejšie, čomu by som sa v jej prípade ani nedivil. Viete predsa aké dobrodružné kúsky už navystrájala...“ Všetci pokývali s úsmevmi na tvárach hlavami. Dobrodružstvá Anny Kornilovovej boli už dávno predmetom obdivu a diskusií.
Max sa preto znovu ozval: „Myslím, že tam môžeme ísť. Admiráli?“ Padorinus pomaly prikývol: „Dobre. Pinder, väčšina ich je pod vašim velením a vaša eskadra je bližšie k tej flotile. Nech sa prenesú k vám na palubu a odtiaľ poletia Jumperom, čo vy na to?“ Viceadmirál Pinder sa zamyslel a potom prikývol: „Dobre, povoľujem teleport na palubu mojej lode. Dám o tom vedieť mojim dôstojníkom, vydržte minútku a potom sa môžete hneď teleportovať.“ Padorinus prikývol: „Dobre, koniec konferencie.“ Potom zrušil komunikačný kanál a všetci ostatní sa začali chystať na transport na bitevnú loď Doriath, odkiaľ mali letieť Jumperom na palubu Imperatora. Generál Maxentius sa pritom ticho usmieval. Od okamžiku, keď sa lode tej flotily objavili v Slnečnej sústave a on zbadal ich výsostné znaky, vedel, kto im velí. A keď prišla tá správa z Imperatora, mal už istotu, že ju poslala jeho manželka. Celkom sa na ňu tešil Po viac než piatich týždňoch odlúčenia mu už veľmi chýbala...
O päť minút neskôr vyletel z jedného z hangárov bitevnej lode Doriath osamelý Jumper, na palube ktorého boli všetci štyria členovia rodiny. Pilotoval ho Sinert, najlepší pilot v rodine. Síce mal len veľmi priemerné taktické a strategické schopnosti, ale zato bol mimoriadny pilot a tiež aj geniálny technik a mechanik. Neexistovala vec, ktorú by nedokázal opraviť.
Jumper zamieril plnou podsvetelnou rýchlosťou k najväčšej lodi flotily. Podľa správy sa volala Imperator a to meno jej aj celkom pristalo. Takýto gigant s toľkou silou si ani iné meno nezaslúžil. Loď vysielala automatický navádzací signál, ktorý Jumper navigoval priamo k jednému malému hangáru, hneď za veliteľským mostíkom, ktorý tvorila mohutná priehľadná štvrťkupola. Cez veľké sklenené steny mostíku bolo vidieť, že má osem poschodí, v ktorých sú stovky počítačových terminálov a tie sú všetky obsluhované osobami v antických rovnošatách.
Sinert vletel do jasne osvetleného hangáru. Parkoval v ňom admirálsky čln, ktorý všetci štyria spoznali okamžite po tom, čo vykročili zo zadných dverí Jumperu. Bol to ten istý admirálsky čln, v ktorom ich matka a manželka padla do čiernej diery. Okrem neho bol hangár úplne prázdny. Nikde nikoho. Ani personál ani replikátori. Nikto.
Chvíľu sa zmätene rozhliadali, až sa rovno nad nimi ozvalo tiché a diskrétne zakašľanie. Pozreli sa nahor a zbadali osobu, ktorú pokladali za mŕtvu. Na manipulačnom mostíku sa na nich veselo škerila Anna Kornilovová. Ohromene na ňu pozreli a ona nahlas povedala: „To vám to ale trvalo. Keby ste boli tak pomalí aj v bitke, tak by vás nepriateľ už desaťkrát stihol obletieť dookola a pri každej otočke by ešte stihol vystreliť salvu na vašu loď. Predpokladám, že ste to museli poriadne prediskutovať, však?“ Jack prikývol a opýtal sa: „Ako to vieš?“ Odfrkla si: „Ako keby som nepoznala postupy v Restijskej flotile...“ Potom sa na nich oslnivo usmiala: „Vitajte teda na palube Imperatora!“
Pri tých slovách prešla z manipulačného mostíka na lávku, ktorá sa tiahla vo výške pätnástich metrov okolo celého hangáru a z nej sa zišla po železnom schodisku na podlahu hangáru až k svojej rodine. Objala svojho manžela a pobozkala ho. Potom si uvedomila jeho tichý úsmev: „Ty si vedel už počas cesty sem, že som to bola ja, kto poslal tú správu, že?“ Pokrútil hlavou: „Nie, ešte skôr. Už vtedy, keď som videl identifikačne znaky tvojich lodí.“ Zdvihla obočie v hranom údive a on pokračoval: „Aký by som to bol manžel, keby som nepoznal súkromnú podpisovú značku svojej manželky. Máš tým symbolom označené všetky svoje súkromné dokumenty...“ Usmiala sa naňho a znovu ho pobozkala. Potom objala aj svojich synov.
Keď sa vymámila z objatia Sinerta, usmiala sa na nich: „Veľmi ste mi chýbali. Nechýbalo mnoho a nebola by som sa s vami už nikdy stretla.“ Potom si spomenula na udalosti svojho putovania časom a zvážnela: „Vlastne som mala nehorázne šťastie, že sa mi vôbec podarilo dostať sa sem.“ Potom obsiahla širokým gestom hangár, v ktorom sa práve nachádzali: „Ale šťastie mi žičilo, ako vidíte. Poďte, poukazujem vám to tu...“
Vybrali sa za ňou z hangáru. Viedla ich priestrannými chodbami a ukazovala zariadenie Imperatora. Nakoniec sa pred nimi otvorili mohutné pancierové dvere a oni vošli do taktického centra. Bolo väčšie ako hangár lodí triedy 304. Veľkej miestnosti dominovalo obrovské holografické pódium, na ktorom bola zobrazená aktuálna taktická situácia do sto miliónov kilometrov od lode.
Na jednotlivých termináloch pracovali replikátori. To dokázali všetci členovia rodiny rozoznať veľmi jasne. Fyziologicky sa vôbec neodlišovali od normálnych ľudí, ale vôbec nekomunikovali a ich pohyby boli veľmi úsporné. Ich komunikácia totiž prebiehala na inej úrovni.
Anna si prehliadla situáciu a potom sa venovala ďalej svojej rodine: „Takže ako vidíte, mám znovu flotilu, ktorej môžem veliť. Teda, nie žeby som nebola potešená tvojimi výsledkami, Macsen, ale tie tri lode mi vrátiš, to ti je dúfam jasné. A pekne krásne budeš pokračovať v službe vo flotile, kým nedostaneš absolutórium. Nemysli si, že sa dostaneš k trvalému veleniu len tak ľahko...“ Jej syn trochu sčervenel v tvári, ale potom pokorne prikývol: „Áno, mami.“
Aby odviedol reč od nepríjemnej témy, opýtal sa Jack matky: „Ako si vlastne unikla z tej čiernej diery, mami?“ Anna si vzdychla. Očakávala túto otázku a tak ich len gestom vyzvala, aby ju nasledovali. Zaviedla ich do neďalekej konferenčnej miestnosti, kde sa všetci usadili okolo lesklého čierneho stola zdobeného perleťovými intarziami.
Anna im všetkým ponúkla minerálku a potom sa oprela v jednom z kresiel. Chvíľku premýšľala a potom uvážlivo začala rozprávať: „Predpokladám, že viete o mojom úniku z paluby Doriathu. Vedela som, že som pri odlete z hangáru poškodila loď a tak som zastavila, aby som zistila, aké vážne je vlastne poškodenie. Bohužiaľ som vyskočila veľmi blízko čiernej diery. Príliš blízko. Podarilo sa mi na chvíľu udržať stabilnú orbitu a tak som zahliadla nejakú loď. Nie som si doteraz istá, ale myslím, že to bola restijská prieskumná loď. Odoslala som na ňu správu a potom som zamierila do čiernej diery. Nedokázala som udržať orbitu, takže by som tam spadla skôr či neskôr. Vletela som do akrečného disku čiernej diery a približovala som sa k singularite. Okolo mňa vírili kamene a hviezdny prach. Jeden z kameňov narazil do môjho člnu a to ma vystrelilo z čiernej diery. Bola to veľmi šťastná náhoda. Bolo to ako gravitačný prak, ale gravitácia čiernej diery udelila môjmu člnu takú rýchlosť, že som pri normálnych podmienkach dosiahla asi dvestonásobok rýchlosti svetla. Viem, ťažko sa tomu verí, ale tak to bolo. Dostala som sa za hranice fyziky, do oblasti, kde neplatia normálne fyzikálne zákony. Pokúšala som sa spomaliť, ale aj tak mi trvalo dobrých tridsať svetelných rokov, kým som dokázala zastaviť. Senzory nefungovali a ani komunikácia. Vyliezla som von a zistila som, že mám skoro odlomené antény. Musela som preto svoju polohu zistiť porovnávaním hviezdnych máp. Nakoniec sa mi podarilo určiť správnu polohu. Bola som neďaleko Geraly Prolinas. Avšak vyskytol sa problém. Ten šialený manéver s čiernou dierou ma vystrelil do iného času. Ocitla som sa v roku 1998...“ V tej chvíli všetci zalapali po dychu.
Ona však pokračovala: „Doplazila som sa na Geralu, kde v tej dobe ešte stále existovala tamojšia základňa a v jej hangároch som našla o jeden krížnik naviac, než by tam mal podľa mojich spomienok byť. Vzala som si preto Cortex a odletela za Asgardmi, aby mi pomohli. Spoločne sme vymysleli náročný plán, ako ma vrátiť do môjho času. Mala som preletieť cez presne stanovenú slnečnú protuberanciu. Pri výpočtoch som však zabudla na to, že Asgardi o niekoľko rokov neskôr zhodia svoju hviezdu a vytvoria z nej čiernu dieru. Keď som sa teda na krátky okamžik dostala do správneho času, vletela som znovu do akrečného disku čiernej diery. Deja vu.“
Usmiala sa a pokračovala: „Obletela som zasa zopártisíckrát čiernu dieru a keď som sa dostala konečne von, zistila som, že som sa znovu sekla v čase a tentokrát som sa pre zmenu dostala do budúcnosti. Na koniec dvadsiateho druhého storočia. A poviem vám, že to tam bolo fakt zaujímavé...“
Jej manžel sa usmial a ona hovorila ďalej: „Bolo to dosť zvláštne. V tej budúcnosti sa diali veci, ktoré som si nevedela ani predstaviť. Útok Varanských kočovníkov na Mliečnu cestu, zdecimovanie populácie Mliečnej cesty na necelú desatinu, vyhladenie ľudí v Pegase, vojny a povstania. To všetko ma však prekvapilo menej ako to, čo sa dialo s mojou vlastnou rodinou...“
Všetci sa na ňu spýtavo zahľadeli, pretože to ich samozrejme veľmi zaujímalo. Anna rozprávala ďalej: „Max to dotiahol na maršala pechoty. Macsen sa stal admirálom a našla som ho v Pegase, kde pátral po preživších po vojne s Varanmi. A bol bigamista...“ Všetci sa ohromene pozreli na Macsena, ktorý očervenel až po uši. Jeho matka však pokračovala: „Jack sa stal arogantným chumajom, ale ostalo to v rámci charakteristík Alteránskej rasy, takže to nebolo až také zlé. Najviac ma ale prekvapil Sinert.“
Jej syn na ňu spýtavo pozrel a ona sa usmiala: „Stal sa diplomatom a podarilo sa mu vyjednať spojenie Restijskej a Antickej ríše a tiež aj pozostatkov ríše Ori do obnoveného Alteránskeho impéria. Vzal si Janet a mali tri deti. Bohužiaľ som sa s ním nestretla.“ Sinert sa opýtal: „Prečo? Bol som niekde preč?“
Anna pokrútila: „Nie, bol si mŕtvy. Rovnako ako tvoja manželka a vaše deti. Vracali ste sa z Mliečnej cesty. Navigačná chyba vyhodila vašu loď z hyperpriestoru vnútri hviezdy. Zahynulo tam vtedy veľa našich známych. Max, vy dvaja a vaše deti. O´Neillovci, Wallaceovci a ďalší.“ Všetci vyzerali trochu otrasene tou správou. Anna sa však zatvárila veselo: „Ale nič z toho sa nestane. To nepripustím!“ Potom však dodala: „Teda možno s výnimkou tej Macsenovej bigamie...“ Pozrela naňho a on znovu očervenel až po končeky uší.
Anna im potom rozpovedala, ako prišla k svojej novej flotile. To ich zaujalo. Imperator a jeho sprievodné lode boli na prasknutie napchané technológiami budúcnosti. Dávali jej otázky ako to, či ono funguje. Nakoniec sa však rozhovor stočil naspäť na jej zážitky z cestovania časom. Jednej veci sa však vyhla a to keď sa Jack opýtal, ako sa jej vlastne podarilo vrátiť do tohto času. Anna chvíľku uvažovala o tom, či im povedať o Hé-Ómovi a nakoniec odpovedala vyhýbavo: „Zasiahla vyššia mocnosť, ktorá mi pomohla vrátiť sa do tohto času...“ Jack sa na to opýtal: „Povznesení Antikovia?“ Vážne pokrútila hlavou: „Nie, oveľa vyššia mocnosť ako oni. Mám dojem, že Povznesení Antikovia sa tomu všetkému prizerali a pravdepodobne neverili vlastným očiam.“ Jack sa už-už chcel opýtať, kto jej teda pomohol vrátiť sa do správneho času, ale jeho matka varovne zdvihla dlaň a on mlčal. Všetci pochopili, že ide asi o niečo, o čom nechce rozprávať a tak sa jej na to už ďalej nevypytovali. Jej vážny výraz a gesto to potvrdzovali.
Zvítanie sa s rodinou trvalo dobré tri hodiny, potom sa celá rodinka vybrala na veliteľský mostík, aby mohli podať správy svojim veliteľom, ktorí netrpezlivo očakávali informácie. Anna sa prvá skontaktovala s viceadmirálom Padorinom a po jeho počiatočnom neveriacom prekvapení mu vysvetlila celú situáciu. Potom nechala svojho manžela a svojich synov, aby podali hlásenia svojim nadriadeným a nakoniec sa sama spojila s planetárnou obranou Zeme. Bola zvedavá na novinky z povrchu. Nebola tu už tridsať rokov...
V nasledujúcich dňoch Annu čakal kolotoč návštev a rozhovorov. Všetci vyjadrovali prekvapenie ale najmä potešenie, že je nažive. O tom, kde získala svoje nové lode, však mlčala ako partizán na výsluchu gestapa. Odpovedala len vyhýbavými narážkami na nejaké zvláštne okolnosti, alebo že sa k nim dostala ako slepé kura ku zrnu. Popritom nakúpila na Zemi zopár drobností, ktoré na Imperatore zapratali zopár skladov – sudy vína, šperky, klenoty a skvosty, umelecké diela, knihy a podobne. Znovu sa prejavila jej záľuba v zbieraní vecí.
Jej syn Macsen na jej príkaz previedol svoje tri lode znovu pod jej velenie a vrátil sa k pôvodnej službe na palube bitevnej lode Doriath. Anna ho nechcela rozmazľovať, rovnako ako žiadneho zo svojich synov. Možno im tie lode jedného dňa dá pod trvalé velenie, ale do tej doby musia preukázať, čo v nich je a musia si vybudovať vlastné zázemie a žiť svoj vlastný život...
Astergladium, Asterscutus a Asterpillus sa pripojili k eskadre tvorenej Imperatorom a bitevnými loďami, ktoré získala v budúcnosti. Annu však veľmi prekvapila návšteva veľkoadmirála Forlina, ktorý prikvitol z Ardy hneď ako dostal správu o tom, že je nažive. Anna sa dobre zasmiala na jeho výraze, keď videl jej lode a ju samotnú. Potom však obaja zvážneli a dlho diskutovali o jej budúcnosti. Anna sa totiž cítila ako samostatná frakcia. Podľa jej vlastných slov, ktoré vyjadrovali to, čo si o sebe myslí, nebola ani Antičkou, ani Restijčankou a ani nepatrila na Zem. Bola príliš veľkou zmesou rôznych rás, než aby sa cítila členkou hociktorej z nich. Nakoniec sa dohodli, že Forlin oficiálne vyškrtne sústavu Telerush Var aj so základňou a prevedie ju do jej osobného vlastníctva. Aj tak bola sústava Telerush Var chápaná v celej galaxii skôr ako jej osobná základňa, než ako základňa Antickej ríše. Bude to už len formálne potvrdenie existujúceho stavu.
Anna mu na oplátku za prenechanie základne darovala ťažký krížnik Cortex, avšak Forlin ho odmietol prijať. Nemal ani dosť posádok pre lode, ktoré už mal a jeden ťažký krížnik navyše by mu spôsobil len problémy. Dokonca jej navrhol, či by nechcela niektoré Antické lode naspäť pod svoje velenie. Anna nad tým chvíľu uvažovala a nakoniec navrhla, že ich vezme do depozitu a zaparkuje na Telerush Var, kde si ich Forlin môže v prípade potreby vyzdvihnúť. Tiež môže v prípade nutnosti využívať aj tamojšie doky, čo však Forlin odmietol so slovami, že v Pegase má na Lantee dobre vybavenú lodenicu, ktorú nechal vybudovať po jej prechode k Restii. Síce tam nie je toľko hangárov a tak dobré zázemie ako na Telerush Var, ale na riadnu údržbu a servis Lantea bohato stačí. Okrem toho sa plánuje rozšírenie niektorých budov a výrobných liniek, aby bolo možné v budúcnosti zaparkovať lode do hangárov. S tým, že niektoré lode pôjdu teraz do rezervy a budú zaparkované na Telerush Var, bude aj jeho zvyšná flotila viac akcieschopná...
Anne to síce nebolo po chuti, ale nakoniec súhlasila. Na Telerush Var je hangárov dostatok, takže ak tam tie lode budú v depozite, tak to nebude na ťarchu. Dohodla sa s ním, že keď uskutoční reštrukturalizáciu flotily a presuny posádok, privezie nepotrebné lode na okraj sústavy Telerush var, kde ich prídu prevziať jej replikátori. Ona sama sa v najbližších týždňoch mienila zdržiavať na základni, kde si chce znovu zariadiť svoj starý apartmán.
Najprv však bude musieť zaletieť na Torigon 7, kde nechá replikátorov odkopírovať celé zariadenie a nábytok, ktoré bude na Telerush Var potrebovať. Plánovala mať svoje bývanie na Telerush Var rovnaké ako kedysi, avšak nechcela sa vzdať ani svojej usadlosti na Torigone 7. Informovala o tom aj Forlina, aby sa neponáhľal s presunom lodí.
Neskoro večer, keď ležala v posteli s Maxom a oddychovala po vášnivom milovaní, nadhodila túto tému aj svojmu manželovi, ktorý jej za posledné týždne tak veľmi chýbal. Max ešte nikdy nebol na legendárnej základni svojej manželky a tak súhlasil s jej plánom, že vytvoria z Telerush Var svoje druhé sídlo. Jeho srdce ho však ťahalo skôr k tomu, aby ostal na Torigone. Kvôli svojej manželke, ktorú veľmi miloval, však bol ochotný ku kompromisu. Nevedel akurát, ako to príjmu ich deti. Nevedela to ani ona.
Max si však bol dosť istý, že Jack nebude týmto nápadom veľmi nadšený. Bol úplne po otcovi a cítil sa byť hrdým Restijčanom. Záujmy Mliečnej cesty mu boli trochu cudzie. Macsen bol zasa po matke a z jeho strany sa dal očakávať súhlas. Bolo však veľmi možné, že sa tam nebude skoro vôbec zdržiavať kvôli svojej budúcej manželke. Max už totiž stihol pobádať, že dcéra manželov Wallaceových má rada úplne inú galaxiu. Bolo teda dosť možné, že stiahne Macsena k tomu, aby sa s ňou usadil v Pegase.
Ich najmladší syn Sinert bol tak trochu záhadou. Nevýrazná a uzavretá osobnosť, výsledky na akadémii aj vo flotile veľmi priemerné a v podstate nič výnimočné, čo by bolo hodné záujmu, tak sa dal ich najmladší syn charakterizovať. Bol síce mimoriadne dobrým technikom a mechanikom a ešte lepším pilotom, ale čo z toho, keď v bitke sa veľmi nevedel uplatniť. Dokázal síce predvádzať manévre, nad ktorými krútili hlavami aj tí najlepší piloti vo flotile, ale jeho streľba bola viac než žalostná. Okrem toho bol tajomný ako hrad v Karpatoch. Nikto nevedel, čo si myslí. Komunikoval málo a to, že po nekonečnom dobiedzaní zvyšku svojej rodiny dokázal prejaviť svoje city a vyznať lásku Janet O´Neillovej, bolo považované za tak mimoriadnu udalosť, že Anna vtedy na oslavu tejto udalosti vystrojila slávnostnú rodinnú večeru. Nedalo sa vôbec predpokladať, aká bude jeho reakcia na zriadenie druhého domova rodiny na Telerush Var.
Na druhý deň to Anna s Maxom oznámili svojim deťom. Podľa očakávania sa najstarší syn Jack postavil k veci negatívne, ale dodal, že keď si to matka praje, tak on jej v tom brániť nebude. Macsen po krátkom váhaní súhlasil. Asi však tiež uvažoval, že na čo to vlastne bude dobré. Na veľké prekvapenie rodičov Sinert súhlasil. Jeho odpoveď však bola taká nemastná a neslaná, že Anna nevedela, ako to vlastne myslel. Za jeho slovami však vycítila akési nadšenie, takže to asi prijal pozitívne.
Po dvoch týždňoch pobytu na Zemi, či vlastne na orbite Zeme, keď sa diplomatická návšteva Restijských eskadier končila, Anna tiež zavelila k odletu. Replikátori začali vypočítavať letový vektor na Torigon 7 a všetci sa už tešili domov, na priateľov a hlavne priateľky, na známych a na mierové časy, ktoré zasa nastali...

vynikající díl

[andoriel]

Tomu se říká návrat ve velkém stylu
Anička to ani jinak neumí. Buďto úplně tajně nebo s celou parádou. Proč troškařit

Parádne.
Tu nieje veľmi čo dodávať (samozrejme až na niektoré malé úpravy).

Skvely

[Aiwendill]

Coldvel a Posedlík: ďakujem

Andoriel:veru tak, načo trocháriť, keď si môže dovoliť veľkolepý príchod a všetku tú parádu okolo toho...

Puk: na tie úpravy čakám aby som ich mohol implementovať aspoň do pdf

[andoriel]

Už je pondělí. Hurá

Nejako pozde píšeš. Pondelok už je "pár" hodín.

[Aiwendill]

kde bolo tam bolo...

stručne a jasne máte tu novú kapitolu...

Kapitola 87. – Nová stará základňa

Odlet dvoch Restijských eskadier spoločne s Anninou skupinou bol tak pre sily Terránskeho spoločenstva, ktoré sa pozerali, tak aj pre samotnú odlietajúcu flotilu nevšedným zážitkom. Jedna gigantická loď so stokilometrovou dĺžkou sprevádzaná trinástimi menšími, ale aj tak ešte obrovskými, dvadsaťkilometrovými bitevnými loďami a ďalšími siedmimi desiatkami menších eskortných plavidiel, vstupovala do hyperpriestoru. Anna po krátkej dohode s obomi veliteľmi Restijských flotíl poslala na palubu každej z lodí niekoľko replikátorov, aby synchronizovali odlet všetkých lodí. Celá flotila mala odletieť za pomoci jedného jediného hyperpriestorového okna, čo bol navigačný a technický kúsok, aký doteraz nikto neskúšal a vlastne ani nevidel.
Replikátorskí styční dôstojníci zapracovali na svojich pridelených úlohách skvele a preto, keď sa hyperpriestorové motory Imperatoru rozžiarili a loď sa pohla dopredu, všetky ostatné lode mali už svoje podsvetelné motory na plný výkon, aby sa stihli dostať do hyperpriestorového okna včas. Vďaka skvelej synchronizácii replikátorov sa tak aj stalo. Neďaleko Mesiaca sa vytvorilo obrovské hyperpriestorové okno a viac než osemdesiat bojových plavidiel doňho vletelo a zmizlo v subpriestore. Dôstojníci aj obyčajní členovia posádky na pozemských lodiach na to hľadeli z okien a priezorov svojich lodí a uznanlivo kývali hlavami.
Imperator bol vybavený rovnakými motormi ako mali bitevné lode triedy Astergladium. Kvôli tomu, aby sa tak veľká loď vôbec dokázala pohnúť, bol jednoducho navýšený ich počet do takej miery, že ich kontrolné systémy zaberali celé jedno poschodie z ôsmich, ktoré tvorili mostíkovú kupolu.
Imperator dokázal utiahnuť celú flotilu a keďže do systémov lode bolo pripojených niekoľko modulov ZPM, tak let z Mliečnej cesty do Sextansu trval len necelý deň. Na orbite Torigonu 3 ich očakával uvítací výbor v podobe bojovej skupiny bitevnej lode Farashinalans. Planetárna obrana aj Restijské sily boli upovedomené o prílete aj o tom, že s flotilou z Mliečnej cesty letia aj sily ríšskej admirálky Anny Kornilovovej, ale dôstojníci aj členovia posádky neboli pripravené na skutočnú silu jej flotily. Preto, keď sa celá spojená flotila vynorila z hyperpriestoru, tak admirál Broldas ako aj jeho podriadení hľadeli s otvorenými ústami na prilietajúce lode. Nikto sa za to nehanbil, pretože všetci bez výnimky mali otvorené ústa...
Po povinných zdvorilostných návštevách na akadémii Flotily na Torigone 5 sa Anna venovala svojim záležitostiam. Okrem jej rodiny ju však teraz najviac tešilo pomyslenie na kyslé tváre dôstojníkov flotily, ktorým zakázala prístup na paluby svojich lodí. Mala na nich totiž technológie, ktoré si priviezla z budúcnosti a nehodlala sa s nimi chváliť pred všetkými. Generáli a admiráli spoločne so svojimi nižšími dôstojníkmi však priam dychtili preskúmať Imperator a jeho sprievodné bitevné lode a tak Annu neustále bombardovali žiadosťami o povolenie vstupu na palubu. Ona ich rovnako vytrvalo odmietala, čo všetkých privádzalo do zúfalstva. Svojej rodine neukázala vtedy na orbite Zeme ani stotinu toho, čo sa skutočne skrývalo v útrobách jej vlajkovej lode.
Preto jej lode teraz parkovali na orbite Torigonu 7 a boli neustále obklopené energetickými štítmi aj silovými poľami rušiacimi teleportačné frekvencie. Čomu však Anna nemohla zabrániť bolo, aby okolo jej lodí neustále neprelietavali nejaké lode, ktorých senzory boli samozrejme namierené na plavidlá zdobené jej osobným znakom – barlicovým krížom v osemuholníku.
Ona sama sa utiahla do pohodlia a ticha svojho sídla. Replikátori podrobne preskúmavali všetky časti sídla, skenovali všetky knihy, kopírovali celú jej fonotéku ale aj skúmali všetko, čo sa na usadlosti nachádzalo, počnúc umeleckými predmetmi a končiac vínom uloženým v nespočetných sudoch v pivnici. Zo všetkého sa na Imperatore vytvárali presné kópie, ktorými znovu zariadi a okrášli svoj apartmán na Telerush Var.
Bolo to vlastne po prvýkrát od postavenia usadlosti, čo sem Anna vpustila replikátorov. Zvyčajne sem len prileteli v Jumperi alebo zásobovacej lodi z paluby niektorej jej lode, spravili, čo im prikázala a zasa sa vrátili na loď. Teraz však podrobne preskúmali celú jej usadlosť od základov až po strechu. Trvalo im to dobré štyri dni.
Keď bolo všetko skopírované a uložené v skladoch na Imperatore, Anna sa na loď tiež nalodila pomocou svojho admirálskeho člnu. Spoločnosť jej robil len jej manžel. Všetci traja synovia sa venovali službe vo flotile alebo svojim snúbeniciam.
Let do Mliečnej cesty prebiehal už normálnou rýchlosťou, pretože bolo zbytočné zapájať do systémov moduly ZPM. Imperator si na normálny chod vyžadoval aj tak príliš veľké množstvo energie, takže ak sa dalo niekde niečo ušetriť, bolo to len dobré.
O štyri dni neskôr sa celá jej eskadra vynorila z hyperpriestoru na okraji sústavy Telerush Var a po odvysielaní bezpečnostných kódov sa lode vydali uvoľneným koridorom k prvej planéte, kde zaparkovali na orbite.
Anna osobne pilotovala svoj admirálsky čln z hangáru Imperatora na základňu, pretože chcela ukázať svojmu manželovi základňu z vtáčej perspektívy. Max totiž na Telerush Var ešte nikdy nebol. Preto teraz vyzeral dosť prekvapene, keď videl rozľahlú štvorcovú základňu posiatu hangármi a nízkymi rozložitými budovami, ktoré v sebe skrývali výrobné linky, sklady a technické zariadenia, ktoré z tohto miesta učinili najsilnejšiu pevnosť v známom vesmíre. Dokonca bola väčšia ako akadémia flotily na Torigone 5, čo bol najväčší komplex, ktorý poznal. Základňou Telerush Var bol jednoducho ohúrený...
Vykladanie privezených umeleckých diel, nábytku, zásob a ďalších vecí trvalo celý deň a nasledujúci týždeň Anna komandovala replikátorov pri zariaďovaní jej apartmánu. Tieto regály umiestnili tam a tieto zasa inam, túto sochu k tej stene a tamten obraz do onoho výklenku a podobne.
Množstvo zbierok, ktoré za tridsať rokov, čo prežila na Torigone, však narástlo do tej miery, že sa už nevošli do pôvodného apartmánu. Replikátorské stavebné čaty museli preto na Annin príkaz prerobiť celé šestnáste poschodie, kde dovtedy mala len nejaké sklady. Teraz tam bolo ďalšie veľké átrium, rovnaké ako to na najvyššom, sedemnástom poschodí a okolo neho boli umiestnené miestnosti, v ktorých boli umiestnené jej zbierky. Skladovacie priestory, šatníky a podobné funkčné miestnosti nechala umiestniť na pätnáste poschodie, kde bol zároveň aj vstup do apartmánu.
Replikátori zároveň zariaďovali aj ďalšie poschodia veliteľskej veže základne, kde boli predtým umiestnené rôzne miestnosti. Teraz z nich vytvorili apartmány pre všetkých členov rodiny. Anna počítala s tým, že ak niekedy jej deti budú tráviť čas tu na základni, či už na dovolenke alebo za iným cieľom, budú asi radšej, ak budú mať vlastné bývanie. Na Torigone mali len po jednej izbe na druhom poschodí usadlosti. Tu im nechala pripraviť celé tri poschodia, každému zo svojich synov po jednom podlaží.
Jedenásť dní po prílete na Telerush Var Annu upozornil jeden z replikátorov vo veliteľskom centre základne, že k sústave smeruje flotila Antických lodí a veľkoadmirál Forlinafalcus ich kontaktoval cez subpriestorovú komunikačnú linku. Anna si vypočula hlásenie replikátora a potom prikázala, aby pripravili k odletu jej admirálsky čln s plnou posádkou a tridsiatimi replikátormi naviac ako cestujúcimi. Pôjde prevziať lode, ktoré jej Forlin priváža, na okraji sústavy...
Antická flotila vyskočila z hyperpriestoru o niekoľko hodín neskôr. Anna v tom čase už čakala na okraji sústavy v sektore, kde mali lode priletieť. Keď však zbadala, s čím všetkým Forlin priletel, vyrazilo jej to dych. Bola to kompletne celá flotila, ktorú mala kedysi ona sama pod velením a k tomu naviac aj nejaké ďalšie lode.
Okamžite skontaktovala vlajkovú loď, ktorou bola na jej prekvapenie bitevná loď Timpelta. Očakávala, že Forlin si zvolí ako svoje veliteľské plavidlo väčší a lepšie vyzbrojený Torden alebo Indeltu, ktoré boli tiež vo flotile. Timpelta bola trochu menšia, slabšie vyzbrojená, ale zato o dosť pohyblivejšia. V podstate to bol skôr bitevný krížnik než bitevná loď. Podľa Antickej klasifikácie však trieda Carnen, do ktorej patrila aj Timpelta, bola bitevnými loďami a nikomu sa to nechcelo meniť.
Forlin sa okamžite ohlásil a oznámil, že všetky lode, ktoré pôjdu do rezervy, majú minimálne posádky. Anna prikývla a zamierila na palubu Tordenu. Odtiaľ potom jednotlivých replikátorov, ktorých so sebou viezla v admirálskom člne, teleportovala na paluby príslušných bojových plavidiel, ktoré tesne predtým rovnako teleportačne opúšťali ich Antické posádky.
Ona sama počas celého procesu prerozdeľovania posádok sedela v kapitánskom kresle na mostíku Tordenu a sledovala, ako sa lode, ktoré mala prevziať do depozitu, zoraďujú do formácie. Bitevné lode Torden a Indelta, ťažké krížniky Tria, Kaloth, Adurant, Macsen, Cernum, Glertas, Putin, Sinert, Zelior, Irten a Novara, ľahké krížniky Parastus, Somnia, Piscia, Fossia, Malus, Dvesugard, Prens, Irandus, Pors a Filia, veľkokapacitné transportné lode Pius, Talus, Agren, Mors a Valor a dokonca aj nemocničná loď Carus, to všetko putovalo do rezervy a do hangárov na Telerush Var.
V Antickej flotile pod Forlinovým velením ostala bitevná loď Timpelta, tri ťažké krížniky, ktoré Anna nepoznala – Gerandus, Fidelitia a Mardol a dva ľahké krížniky – Buraldans a Varanard. Forlin jej so smútkom v hlase povedal, že možno aj tieto lode pôjdu nakoniec do depozitu. Ledva ich dokázal po prerozdelení obsadiť posádkami. Mnoho Antikov sa totiž povznieslo do vyššej sféry a veľká skupina tých, ktorí ostali, volá po pripojení sa k Restijskej ríši a obnovení Alteránskeho impéria. Forlin sám bol tejto myšlienke celkom naklonený. Vzhľadom na to, že Restijské lode boli technologicky vyspelejšie, bolo v prípade spojenia oboch frakcií Alteráncov len otázkou času, kedy dôjde k vyradeniu zastaranejších Antických plavidiel.
Anna si pri jeho pesimistických slovách pomyslela niečo veľmi nepekné o tej takzvanej technologickej vyspelosti Restijských plavidiel, ale nechala si to pre seba. Forlin nevedel, čo sa skrýva v útrobách jej lodí. Ak teda naozaj pôjde celá Antická flota do hangárov na Telerush Var, Anna nebude váhať a radikálne ich zmodernizuje. Uvidí sa potom, kto je tu technologicky vyspelejší! Okrem toho sa jej v hlave začal pomaly rodiť plán, ako tie lode získať do svojho osobného vlastníctva.
Po dvoch hodinách prerozdeľovania posádok boli všetky lode pripravené. Antikovia sa porúčali a odleteli na Ardu a Anna ostala na okraji sústavy Telerush Var sama s loďami, o ktoré sa sľúbila postarať. Prikázala replikátorom, aby zoradili lode do formácie na prechod koridorom v mínových poliach a potom sa všetky lode v husom rade vydali pomalým letom k prvej planéte sústavy.
Anna si užívala pilotovanie bitevnej lode. Bolo to už nejakých štyridsať rokov dozadu, čo naposledy pilotovala veľkú loď, teda ak nepočíta Cortex, ktorý pilotovala len dovtedy, kým nevyrobila posádku. Torden, ktorý bol o dve tretiny väčší ako Cortex, bol však na pilotovanie o dosť ťažší a menej obratný.
Ešte v ten istý deň boli všetky lode zaparkované v hangároch a Anna prikázala personálu základne, aby podrobne prezreli všetky lode a pripravili jej o tom dôkladné hlásenie. Chcela vedieť, v akom sú stave. Jej flotila veľkých bitevných lodí na orbite bola v bezchybnom stave, to vedela. Jednak dôverovala práci, ktorú na ich oprave odviedol ten záhadný muž Hé-Óm a jednak ich nechala skontrolovať replikátormi. O Antickej flotile sa radšej chcela presvedčiť, v akom je stave.
Replikátori sa teda pustili do práce na kontrole jednotlivých lodí a Anna ďalej zariaďovala svoj apartmán. Jej manžel sa medzitým venoval skúmaniu nesmierne bohatej databázy základne a žasol, ako mohla jeho manželka nazbierať tak obrovské množstvo poznatkov. Mnohé z nich ho ohromovali. V databáze boli podrobné plány na zbrane, ktoré vyvíjal tucet rôznych rás, Antikmi počnúc a ľuďmi z Novusu končiac, mnohé z tých zbraní boli tak pozoruhodné, že nechápavo krútil hlavou. Väčšinou však pri každom takom projekte bolo napísané aj to, či a ako bol realizovaný a aké boli s ním dosiahnuté výsledky.
V databáze však boli aj iné veci a informácie – astrografické údaje o mnohých galaxiách, niektoré relatívne aktuálne, iné zasa mnoho tisícok rokov neaktualizované. Boli tam informácie o rasách, ktoré obývali mnohé planéty, zvieratách, rastlinách, hmyze, nerastoch, medicínske a vedecké poznatky. Najviac ho však šokovalo, keď našiel podrobné informácie o Pardéncoch, Cadurálčanoch a iných rasách a civilizáciách, ktoré dokonca aj Antikovia a ich príbuzné rasy považovali za tak technologicky pokročilé, že sa pri nich cítili ako neandertálci z praveku. Tu však boli kompletné dejiny tých rás, informácie o nich ako o biologických druhoch, komplexné a mimoriadne podrobné rozbory DNA. Pokiaľ si však všimol, bolo tam len málo informácií o ich vedomostiach. Skôr to vyzeralo, že ten, kto spisoval tieto informácie, skúmal tie rasy ako biologický druh a nezaujímal sa o ich vedomosti alebo techniku. Ani nevedel, ako blízko pravde v skutočnosti bol. Tie informácie pochádzali od Hé-Óma a dal ich do databázy vtedy, keď prezeral DNA Maxovej manželky, krásnej a geniálnej Anny Kornilovovej. Boli to informácie o jej predkoch.
Neskoro večer, keď ležali na širokej manželskej posteli v spálni ich apartmánu, sa jej o tom zmienil. Anna sa však naňho len pozrela a mlčala. Max pochopil, že sa jej nechce o tom rozprávať, ale nedalo mu to. Keď ho niečo skutočne zaujalo, vedel byť veľmi neodbytný a jeho manželka to už niekoľkokrát zažila na vlastnej koži. Vzdychla si teda a začala rozprávať aj tú utajenú časť svojho putovania naprieč časom. Maxentius pri jej slovách trnul od úžasu, keď rozprávala o tom záhadnom mužovi, ktorý jej opravil tie lode a poslal ju do jej správneho času tak ľahko, akoby podpísal nájomnú zmluvu na auto. Cena, ktorú za to jeho manželka zaplatila, sa mu však nepáčila. Nebol rád, že ho nechala skúmať svoju DNA.
Anna ho po tých slovách pobozkala a potom ticho a vážne povedala: „Spravil by to tak či tak, takže to bolo jedno. Môj súhlas mu však dal ospravedlnenie pre jeho činy a okrem toho, vyťažila som z toho všetko, čo sa dalo...“ Max prikývol: „To verím. Nové úžasné lode, technológie budúcnosti, pekné množstvo informácií v databáze, návrat do správneho času... Ale aj tak mi nie je príjemné, že ťa skúmal. Bolo to asi nepríjemné, však?“ Znovu ho pobozkala a usmiala sa: „Vieš, že ani nie? Udialo sa to v priebehu sekundy ale bo tak nejako. Vlastne si myslím, že hoci obnovil tie lode do výrobného stavu a poslal ma do tohto času, aj tak však nepoužil ani zlomok svojich schopností. Myslím, že patrí do tej záhadnej rasy, ktorú objavila posádka Destiny. Rasy, ktorá stavia hviezdy a planéty...“ To Maxovi vyrazilo dych. Rasa bytostí s tak úžasnými schopnosťami by bola cenným spojencom či veľmi obávaným nepriateľom, nehovoriac už o zdroji informácií.
Pozorovala ho a usmievala sa. Vedela dosť presne, čo sa odohráva v jeho mysli. Za tie desiatky rokov, čo s ním už žila, ho mala dokonale prečítaného. Preto ho schladila: „Nemysli už naňho, Max. Odišiel do inej časti vesmíru, ďaleko odtiaľto. Okrem toho, stretla som ho v budúcnosti, takže teraz, v tomto čase, môže byť ešte stále v tom ďalekom kúte superclusteru Virgo, kde som našla Destiny.“ Usmial sa a pobozkal ju: „Ja viem, len som myslel...“ Priložila mu prst na ústa: „Teraz nemysli. Radšej konaj a ujmi sa svojich manželských povinností.“ Zasmial sa a pritiahol si jej krásne telo bližšie k sebe...

Replikátori skontrolovali všetky lode Antickej flotily v priebehu necelých dvoch týždňov a potom pripravili pre Annu vyčerpávajúco podrobné hlásenie o stave každej lode. Keď ho čítala, zamyslene prikyvovala hlavou. Forlin a jeho podriadení sa starali o lode najlepšie ako mohli a každá z lodí bola preto plne schopná služby a boja. Avšak Forlin mal skutočne veľmi málo členov posádok a to sa odrazilo aj na údržbe systémov, ktoré neboli priveľmi dôležité pre chod lodí.
Niektoré z lodí niesli aj známky istého opotrebovania, čo bolo spôsobené ich nasadením v bojoch. Škody boli síce opravené, ale Anna, zvyknutá na precíznu prácu replikátorov, videla, že opravy boli odvedené s nižším stupňom zručnosti. Preto vydala replikátorom rozkaz, aby prešli znovu všetky lode a uskutočnili na nich komplexné opravy.
Replikátori sa pustili do práce na lodiach a začali odstraňovať nedostatky a poškodenia. Anna sa chcela vrátiť do svojho apartmánu, avšak ozvalo sa pípnutie komunikačného terminálu a replikátor, ktorý ho obsluhoval, sa k nej otočil so slovami: „Madam, prijímame diaľkové vysielanie z Lantey. Odosielateľom je Antický veľkoadmirál Forlinafalcus!“ Prikývla: „Spojte nás!“
Niekoľko rýchlych pohybov replikátorových rúk na termináli komunikačných systémov spôsobilo, že sa na obrazovke za ním objavila Forlinova tvár. Anna sa usmiala: „Admirál Forlin, čomu vďačím za to potešenie znovu vás vidieť?“ Forlin sa však tváril vážne: „Anna, mám na vás prosbu. A ide o veľkú vec.“ Zdvihla obočie: „O čo ide?“ Admirál si vzdychol a povedal: „Potreboval by som od vás, aby ste opravila Atlantis.“
To ju prekvapilo: „Atlantis? Veď tá je, pokiaľ viem, v celkom dobrom stave...“ Forlin však pokrútil hlavou: „Nie Anna, nie je. Mesto si toho vytrpelo viac než dosť. Expedícia s ním povyvádzala niektoré dosť šialené kúsky. Prelet cez pole asteroidov s minimálnym štítom, útoky Asuranov a Wraithov, dlhé záplavy niektorých sekcií a podobne. Mesto nutne potrebuje generálnu opravu.“ To jej už dávalo zmysel a tak prikývla: „Dobre, nie je problém. Dopravte ju sem, na Telerush Var a pustím sa do toho. Budete na ten čas potrebovať Lorardian?“
Chvíľu to zvažoval, potom však odmietol: „Nie. Myslím, že netreba. Aj tak posledné roky fungujeme prevažne zo základne na pevnine. Je to bližšie k ostatným sídlam a dokážeme ich odtiaľ v prípade potreby lepšie chrániť či zásobovať. Dokonca sme tam dali aj druhú hviezdnu bránu. Tá na Atlantis je momentálne neaktívna.“ Pokrčila plecami: „Dobre, privezte Atlantis sem a moji replikátori mesto opravia tak, že bude ako nové...“ Potom sa však zaškľabila, lebo jej napadla iná vec: „Ale čo za to? Už tu mám vaše lode a väčšina z nich onedlho tiež prejde generálnou opravou. Teraz ešte aj Atlantis. Aká bude platba?“
Forlin sa zamračil: „Dali sme ti predsa Telerush Var, to ti nestačí?“ Anna sa naširoko usmiala: „Stačí, ale chcem niečo iné. Zistila som v databáze, že Najvyššia rada uznala bývalý štátny poklad Antickej ríše ako môj majetok. Časť z neho mám, ale chcem naspäť aj zvyšok...“ Admirál sa zatváril, akoby keby zahryzol do kyslého citrónu. Potom však prikývol: „Dobre, vrátime ti aj ten zvyšok.“ Anna však neskončila: „A chcem aj oficiálny prísľub, že v prípade zániku Antickej ríše sa všetky jej lode a mestá stanú mojim majetkom.“ To vyvolalo zdvihnuté obočie a podozrievavý pohľad: „O čo ti ide, Anna?“ Keď bol Forlin rozrušený, tak jej tykal.
Nevinne sa usmiala: „Forlin, Restia sa pomaly chystá na diplomatické spojenie Antickej a Restijskej ríše. Zo svojich zdrojov mám informáciu, že chcú znovu vytvoriť Alteránske impérium. Možno sa im dokonca podarí presvedčiť aj nejakú časť Orijského pozostatku.“ Admirálovo čelo sa zdvihlo ešte viac. Bol o tej aktivite už informovaný a prvotné rokovania už prebehli v absolútnej utajenosti, ale nevedel, prečo Anna chce Antické lode a mestá.
Ona však vedela o čo jej ide: „V poslednej vojne sa Antické lode veľmi nevyznamenali. Restijské sú omnoho pokročilejšie a po spojení oboch štátov budete musieť tie svoje lode tak či tak vyradiť a zošrotovať. Ja ich chcem ako testovacie platformy. Potrebujem menšie lode ako tie čo momentálne mám, aby som mohla uskutočniť niekoľko experimentov a tiež aj taktických cvičení pre moje replikátorské posádky...“ Forlin nad tým chvíľu premýšľal a potom prikývol: „Dobre, prednesiem tvoju žiadosť Najvyššej rade. Oni rozhodnú, čo a ako...“ Usmiala sa naňho: „Ďakujem. Mimochodom, všimla som si, že už starneš. To ľudské telo ti asi neslúži najlepšie, čo?“
Smutne prikývol: „Áno, telesne som na tom čoraz horšie. Už som dokonca začal uvažovať nad tým, že sa povznesiem do vyššej sféry...“ Stislo jej hrdlo a tak navrhla: „Nechcel by si nové telo? Antické pre zmenu?“ Forlin však pokrútil hlavou: „Nie, asi nie. Je načase odísť. Za starých čias bolo všetko také jednoduché. My sme boli tí dobrí a Wraithi tí zlí. My sme likvidovali ich a oni nás. Teraz je všetko tak zložité. Mliečna cesta, Pegasus, svet sa zmenil. Je to komplikované. Priveľmi komplikované.“ Potom si vzdychol: „Toto už nie je môj svet. Je načase odísť.“ Anna ticho povedala: „Takže sa povznesieš?“ Prikývol: „Áno. Dokončím záležitosti, ktoré tu ešte mám a potom pôjdem za Chayou Sar, aby mi s tým trochu pomohla.“ Anna sa usmiala: „Áno, to by mohla, teda ak ju Ostatní nezastavia. Ale to by asi nemali, pokiaľ ti neprezradí nič z tajomstiev vyššej sféry. Svoju cestu však musíš absolvovať sám, ona ti len bude môcť ukázať ako na to. Povedz jej, nech sa toho drží a Ostatní nevyvodia z toho následky ani pre teba a ani pre ňu. Museli by totiž porušiť svoje vlastné zásady. Drž sa teda.“ Potom sa vystrela: „Veľkoadmirál Forlinafalcus, bolo mi cťou s vami slúžiť...“ Zasalutovala mu a on jej odsalutoval. Potom sa usmial: „Atlantídu ti privezú v priebehu týždňa. Postaraj sa mi o ňu, Anna.“ Prikývla a on deaktivoval spojenie.
Zamyslene sa vrátila do svojho apartmánu a zavrela sa v pracovni. Zosunula sa do svojho pohodlného kresla a oprela si hlavu do dlaní. Po tvári jej stekali slzy. Forlin bol jej najbližším priateľom po mnoho rokov, v podstate po celý čas, čo strávila tu na Telerush Var. To, že teraz odchádza, ju naplňovalo smútkom. Povznesenie sa do vyššej sféry bolo pre Antikov rovnaké ako smrť, pretože povznesení sa už nezaujímali o nižšiu sféru a len veľmi zriedkakedy komunikovali s tými, ktorí ostali normálne žiť. Je teda veľmi pravdepodobné, že Forlina už nikdy neuvidí, teda pokiaľ sa sama nerozhodne povzniesť sa.
Preplakala celý zvyšok dňa. Max ku nej na chvíľu nakukol, ale ignorovala ho. Nechal ju teda, aby sa vyplakala. Bol to najlepší spôsob, ako sa zmieriť s celou situáciou a preniesť sa cez problém. Keď sa už stmievalo, prišiel jej aspoň zapnúť svetlo, aby nesedela v tme a priniesol jej aj jej obľúbený večerný čaj. Anna totiž už dlhé roky píjavala okrem vína aj značné množstvá silného čierneho čaju, čo sa jej už niekoľkokrát vypomstilo v podobe žalúdočných vredov. Liečebné nanity ju však vždy dostali znovu do skvelej formy...

vynikající díl

[andoriel]

Forlin to vyřešil nejlépe, i když je mi líto, že odchází

„A tak odchází další z velkých Antiků našich dob...“
Že?

[Aiwendill]

Posedlík: ďakujem

Andoriel: čo už... Va'esse deireádh aep eigean...

BB20: jop, v príbehu sa už neobjaví, teda len nepriamo, keď ho niekto bude spomínať. To mi pripomína, že budem musieť znovu začať pracovať na jeho vlastnom príbehu (LA)...

[andoriel]

A Anička je ...Deithwen Addan yn Carn aep Morvudd...

To by se k ní docela hodilo

[Aiwendill]

nie nie...

Anička je ako Ciri, skáče si medzi svetmi a v čase podľa toho ako sa jej chce, respektíve ako sa chcejej autorovi...