Obsah fóra
Přihlásit se
Registrovat
Hledat
Kapitola 82. – Tiene budúcnosti
Priestory základne neboli v ideálnom stave, hoci sa to z orbity tak zdalo. Steny boli rapavé od guliek a boli na nich tmavé šmuhy po zásahoch z energetických zbraní. Bolo vidieť, že sa tu bojovalo. V chodbách sa povaľovali trosky – rozstrieľané počítačové konzoly, rozbité obrazovky, kusy osvetlenia a zo stropu a stien trčali káble. Základňa ešte stále mala energiu, pretože na niektorých miestach z káblov energetických a dátových vedení vystreľovali v pravidelných intervaloch žiarivé iskry.
Anna si aktivovala osobný štít a v sprievode dvoch stoviek replikátorov z posádky Cortexu postupovala chodbami základne. Niektorí replikátori sa postupne odpájali od hlavnej skupiny a šli skontrolovať ostatné časti obrovského komplexu – hangáre a sklady.
Zaujímavé bolo, že v chodbách a miestnostiach nebol veľký neporiadok. Vlastne bolo možné vidieť stopy po akom takom upratovaní po bitke. Trosky, kusy rozbitého zariadenia, úlomky z panelov v stenách a strope, to všetko bolo zhrnuté na stranu, aby neprekážalo v chôdzi. Rovnako neboli vidieť ani žiadne telá, aj keď stopy po krvi sa dali rozoznať tak na podlahe, ako aj na stenách.
Hoci bola základňa ešte stále aktívna, Anna sa neodvažovala použiť transportné miestnosti, aby urýchlila svoj postup. Jednak to nepotrebovala, pretože veliteľské centrum bolo blízko a jednak si nebola istá, či nebol počítačový systém základne kompromitovaný. V takom prípade sa mohlo napríklad stať, že transportný lúč by ju síce rozložil, ale na cieľovom mieste by ju už nemusel poskladať dokopy. A zažiť takéto fatálne zlyhanie existencie sa jej nechcelo.
Veliteľské centrum bolo otvorené. Hlavné pancierové dvere boli nedotknuté a zasunuté do podlahy a stropu. Stopy po boji však boli v miestnosti veľmi výrazné. Ovládacie kreslo bolo rozbité a jeho operadlo sa váľalo na podlahe. Niektoré konzoly a obrazovky boli nepoužiteľné kvôli dieram po výstreloch. Niektoré, najmä tie na dvoch vyšších poschodiach veliteľského centra, však boli nepoškodené a fungovali normálne. Anna si prezrela škody a potom kývla replikátorom: „Obsaďte všetky funkčné konzoly a spravte komplexnú diagnostiku. Najprv prezrite celý systém základne, či nie je kompromitovaný a či v ňom nečíhajú na nás nejaké pasce a potom skontrolujte celú základňu. Chcem vedieť, čo sa tu stalo!“
Replikátori sa rozišli po terasách a balkónoch veliteľskej miestnosti, kde sa nachádzali ešte nepoškodené terminály a začali pracovať. O niekoľko minút mali výsledky, ktoré hlásili Anne. Zároveň prichádzali aj výsledky prieskumu, ktorý vykonávali skupinky replikátorov priamo v chodbách základne.
Anna počúvala hlásenia a mračila sa pritom. Zároveň si utvárala obrázok o tom, čo sa tu odohralo. Podľa záznamov sa totiž stalo to, čomu sa ona dlhé roky bránila. Najvyššia rada napriek Forlinovým námietkam nechala postaviť hviezdnu bránu na základni, aby tak uľahčila cestovanie miestnym obyvateľom. Keďže však bolo jasné, že s niekoľkými stovkami obyvateľov nie je možné adekvátne obsluhovať tak veľkú základňu, presunuli sa obyvatelia na iné Antické planéty, prevažne na Ardu.
Admirál Forlin a Annin syn Macsen naliehali, aby bola brána zo základne odstránená, keď mala byť celá sústava zapečatená, ale Najvyššia rada schválila iné riešenie. Nechala bránu obklopiť silovým poľom, ktoré malo zabrániť prieniku na základňu.
Potom došlo k tomu, na čo Forlin a Macsen upozorňovali. Niekto rozlúštil kódy a deaktivoval silové pole na hviezdnej bráne. Do priestorov základne sa tak dostala skupinka Verných Jaffov. Bránu okamžite zakopali, takže sa tu mohli cítiť bezpečne.
Bezpečnostný systém vyslal signál o obsadení základne a Antikovia na to zareagovali. Keďže základňa mala tak silnú obranu, ako mala, museli použiť všetky svoje prostriedky, aby ju dobyli naspäť. Zvolali svojich spojencov a spojenými silami základňu dobyli naspäť. Avšak bolo to za cenu hrozných strát. V bitke boli zničené najlepšie elitné lode a jednotky Restijského a Keránskeho impéria, o Antických ani nehovoriac.
Anna si vypočula hlásenia a prešla k jednému nepoškodenému terminálu. Chcela vidieť záznamy o tej bitke. Zaujímalo ju to už len z profesionálneho hľadiska. Ako si viedla obrana, ktorú vybudovala, proti tak silnej flotile, akú dokázali Antikovia, Restijci a Keránci dať dokopy.
Prešla v rýchlosti záznamy až sa dostala k informáciám zo senzorov základne, ktoré síce bežali len na minimálny výkon, ale predsa len zaznamenávali všetko, čo sa dialo v sústave a teda aj boje o základňu.
Bitka sa odohrala v roku 2089, teda dvadsaťosem rokov po jej nepravdivom obvinení z atentátu na mostíku Doriathu. Spojeneckým silám velil ríšsky admirál Forlinafalcus na palube bitevnej lode Imperator. To bolo to obrovské stokilometrové monštrum tam na orbite. Očividne to postavili kvôli demonštrácii moci po vyhranej vojne proti Verným Jaffom a ich spojencom, ktorá sa podľa záznamov skončila krátko po jej predpokladanej smrti v čiernej diere.
Ani tak veľká a silná loď ako Imperator však neobstala proti obrane základne Telerush Var. Spolu s mnohými ďalšími loďami podľahla výbuchom energetických mín a na jej palube zahynul aj admirál Forlin. Velenie potom prevzal jej syn Macsen, ktorý nakoniec zlikvidoval palebné postavenia na základni. Generál Jack O´Neill zatiaľ viedol pozemný útok, ktorý dobyl a obsadil samotnú základňu a ukončil tak bitku.
Anne stislo hrdlo pri správe o Forlinovej smrti. Na svojho druhého syna však bola hrdá. Dokázal, hoci za cenu strašných strát, preraziť obranu základne, ktorú tak namáhavo vybudovala. Bola to strašná bitka, v ktorej kvôli hlúposti byrokratov v Najvyššej rade, vykrvácali najlepšie sily troch impérií. Načo sem len dávali tu hviezdnu bránu?!
Keď si prezrela záznamy o bitke a utvorila si jasný obraz o aktuálnej situácii, rozhodla sa, že to využije. Tie vraky tam na orbite už nikto potrebovať nebude. A jej sa môžu zísť. Po informáciách od Asgardov, ktorí jej vysvetlili, že sa nemusí báť zasahovať do času, pretože každé jej rozhodnutie vytvára nový paralelný časopriestor, usúdila, že si môže dovoliť trochu zašantiť. Opraví tie veľké lode a vezme ich so sebou do svojho času. Dokonca už mala aj spôsob na to, ako to spraví. Má predsa spojenca, na ktorého zabudla. Spojenca, s ktorým sa zatiaľ stretla len raz. Spojenca, vďaka ktorému má tam vo svojom čase manžela a tri deti...
Obrátila sa k replikátorom, ktorí pracovali na konzolách veliteľskej miestnosti: „Nejaký čas sa tu zdržíme. Spustite výrobné linky základne a začnite s opravou tých lodí tam hore na orbite. Prioritu ma oprava Imperatora. To je tá najväčšia loď. Potom opravte menšie lode, najmä tie, ktoré patria do triedy Astergladium. Keby nestačili zásoby materiálu tu na základni, začnite rozoberať menšie vraky. Torpédoborce, krížniky, bitevné lode a tak. Tie so sebou do môjho času nevezmem. Len tie najväčšie lode...“
Replikátori sa chceli okamžite pustiť do vykonávania jej rozkazov, avšak zadržala ich jej ďalšia poznámka: „Ale najprv použite všetky zásoby neutrónia, ktoré nájdete na tejto základni a na zničených lodiach, aby ste vyrobili nových replikátorov. Práca tak pôjde rýchlejšie, keď vás bude viacej. Šablóna programu nech je tá, ktorú máte vy.“ Replikátori prikývli a rozišli sa po základni, aby našli potrebné neutrónium a mohli sa replikovať. Anna si trochu so strachom uvedomila, že to je po prvýkrát, čo dovolila svojim replikátorom replikovať sa. Dúfala, že sa jej to nevypomstí...
Počas nasledujúcich piatich týždňov replikátori vypátrali každý atóm neutrónia v sústave Telerush Var. Na palubách vrakov Antických lodí bolo napríklad množstvo neutrónia z replikátorov, ktorí tvorili posádky lodí. Boli to replikátori, ktorých Anna vyrobila ešte v čase, keď disponovala svojou flotilou sama. Teraz sa ich materiál mohol znovu použiť na výrobu nových replikátorov. Chvíľu váhala, či ich nemá len reaktivovať, ale potom usúdila, že títo, ktorých má teraz, sú modernejší a lepšie spĺňajú jej požiadavky. Vzniklo tak viac než milión replikátorov.
Keď už nebolo žiadne ďalšie neutrónium na tvorbu nových replikátorov, prikázala im Anna , aby sa už ďalej nereplikovali a pustili sa do rozoberania a opráv lodí. Do svojho času si so sebou chcela vziať Imperatora a osem lodí triedy Astergladium, ktoré sa teraz rozstrieľané vznášali na orbite a v sústave. Ostatné lode budú použité na materiál a použiteľné náhradné súčiastky.
Zároveň však dbala o to, aby zjednotila výzbroj a výstroj na tých lodiach. Tiež mali dostať aj jednotný dizajn. Bola to vlastne prestavba a nie oprava. A mali dostať aj nové mená. Anna vôbec netúžila po tom, aby sa vrátila do svojho času s loďami, na ktoré by si hneď začali nárokovať Restijci.
Replikátori preto odstraňovali všetky staré identifikačné znaky na lodiach. V konečnej fáze opráv budú nahradené novými. Anna sa pritom lišiacky usmievala, keď určovala, aké budú nové identifikačné znaky lodí a ich mená. Mohutný Imperator si mal zachovať meno, ale lode triedy Astergladium mali niesť po novom mená podľa rímskych cisárov: Traianus, Hadrianus, Augustus, Antoninus, Diocletianus, Constantinus, Aurelius, Tiberius. Niektorým ľuďom to možno bude pripadať zvláštne, ale jej sa tie mená páčili a tak ich oznámila aj replikátorom, ktorí pracovali na prestavbe lodí, aby upravili na daných lodiach všetky systémy tak, aby zobrazovali tieto nové mená.
Vedela však, že keby mala postupovať normálnym tempom, tak tie lode bude opravovať ešte desať rokov. Toľko sa jej však nechcelo čakať. Rozhodla sa preto celý proces urýchliť podobne, ako kedysi urýchlila opravy Asterpilla. Nasadla na Cortex a s absolútne minimálnou posádkou odletela, aby sa pozrela, ako to vyzerá v galaxii Pegasus. Sústava Telerush Var sa po jej odlete uzavrela do časovo dilatačného poľa, vnútri ktorého čas bežal mnohonásobne rýchlejšie ako v okolitom vesmíre.
Ťažký krížnik Cortex nemal tak výkonné motory ako bitevné lode triedy Parsín a tak mu cesta do Pegasu trvala desať a pol dňa. Anna s ním vyskočila z hyperpriestoru ďaleko za hranicami sústavy Lantea a opatrne preskenovala celú sústavu. Zamračila sa. Podľa informácií by tu malo byť veľké Antické osídlenie s dvomi mestskými loďami. Planéta však bola pustá a trosky osídlenia prezrádzali, čo sa tu stalo. Anna nasucho preglgla. Odišli...
Na senzoroch však blikala jedna slabá známka energie. Zamerala na ňu všetky antény, avšak nedokázala bližšie určiť, o akú známku energie ide. Bolo to príliš slabé. Nariadila preto replikátorom, aby vzali Cortex bližšie k planéte. Keď zaparkovali na orbite a znovu prehliadli celú planétu, podarilo sa získať lepšie informácie.
Neznáma slabá známka energie bol havarovaný admirálsky čln. Keď ho Anna zbadala na obrazovke, nasucho preglgla. Tento čln poznala. Bol totiž jej vlastný. Teda kedysi. Darovala ho Forlinovi, keď ho povyšovala na veľkoadmirála. Sama si potom nechala postaviť nový a väčší.
Jednu vec však nechápala. Ako sa tu ten čln dostal? Forlin predsa zahynul na palube Imperatora na Telerush Var. Odohrala sa táto havária ešte predtým? Alebo ho azda niekomu posunul či daroval a ten niekto tu potom havaroval? Premýšľala nad tým, ale to len do tej chvíle, kým jeden z replikátorov neohlásil, že senzory zachytili štyri známky života. Jednu v havarovanej lodi a tri neďaleko nej.
Kým však na známky života, ktoré boli vonku, stihli nasmerovať kamery, vošli tie dovnútra admirálskeho člnu a nebolo teda možné ich vizuálne identifikovať. Anna sa preto rozhodla, že sa vyberie osobne na povrch a opýta sa tých neznámych, čo sa tu stalo a kam sa všetci podeli.
O niekoľko minút neskôr vyletel z hangáru Cortexu Annin admirálsky čln v sprievode štyroch stíhačiek a zamieril k povrchu planéty, k miestu, kde ležal havarovaný čln. Anna sedela vo veľkom salóne člnu a na obrazovke terminálu vstavaného do steny sledovala situáciu na povrchu prostredníctvom senzorov. V jednej chvíli sa jej zdalo, že štyria živí ľudia zaznamenali jej prílet a teraz sa radia, čo robiť. Bol to však len pocit.
Admirálsky čln pristál neďaleko havarovaného admirálskeho člnu. Stíhačky eskorty ostali vo vzduchu a zaujali bojovú pozíciu. Anna totiž nechcela riskovať prípadné fatálne zlyhanie komunikácie. Keď sa však otvorili hlavné dvere jej člnu a ona vyšla von, ostala šokovane stáť.
Pred ňou stáli dvaja muži a dve ženy. Mierili na ňu zbraňami, ktoré matne pripomínali Antické omračovače. Replikátori jej sprievodu na nich na oplátku namierili svoje zbrane. Anna však len stála a ohromene hľadela na tvár jedného z mužov pred sebou. Poznala ho.
On na ňu tiež neveriaco hľadel. Očividne ju tiež spoznal. Po chvíľke sklonil svoju zbraň a pohybom ruky pokynul svojim spoločníkom, aby učinili podobne. Stále jej však hľadel priamo do očí s neveriacim výrazom tváre. Nakoniec sa opatrne opýtal: „Mami? Ty žiješ?!“
Anna siahla nabok a stiahla nadol zbraň jedného z replikátorov. Ostatní potom sklonili svoje zbrane. Potom sa usmiala na svojho syna: „Áno, Macsen. Žijem. Prečo by som nemala?“ Podozrievavo vyhŕkol: „Padla si predsa do čiernej diery!“ Anna sa zasmiala: „Áno, ale nezostala som v nej. Podaril sa mi gravitačný prak okolo singularity a vystrelilo ma to von z akrečného disku čiernej diery. Na nešťastie však aj do iného času...“ Pochopil a usmial sa tiež.
Pokročila k nemu a objala ho. Po dlhom objatí matky so synom sa Anna vystrela a povedala mu: „Takže, predstavíš mi svojich spoločníkov?“ Vymámil sa z jej objatia: „Mami, moju manželku Annu si isto pamätáš. Spoznal som ju vtedy, keď ju admirál Forlin vyslal k nám na Torigon 7., pamätáš sa? Je to dcéra Eliho a Ginn Wallaceových. Vraj si ich poznala...“ Prikývla: „Áno, poznala som ich veľmi dobre, najmä Ginn. Okrem toho, ak ma pamäť neklame, tak prsteň, ktorý má tvoja manželka na ruke, som darovala ja jej matke pri príležitosti jej svadby.“ Nevesta sa usmiala na svoju svokru a jemne sa jej uklonila na pozdrav.
Macsen potom ukázal na druhú ženu: „Toto je Clelia, moja druhá manželka.“ Annu to zaskočilo: „Máš dve manželky?“ Jej syn sa však lišiacky usmial: „Polygamia nebola podľa našich ani Restijských zákonov nikdy oficiálne zakázaná, pokiaľ viem.“ Anna prikývla: „Formálne nie, to je pravda. Ale vieš dobre, že nikdy sa to veľmi nepraktizovalo...“ Macsen sa rozosmial: „Tak vidíš, mami. Keby som mal použiť prirovnanie z prírody, tak by som povedal, že som vodca svorky. Toto je môj a Annin syn, Gordias.“ Predstavil jej posledného člena svojej rodiny. Ten sa zdvorilo usmial na svoju babičku, ktorá vyzerala mladšie a aj bola mladšia ako on, teda s prihliadnutím na časové skoky, ktoré prekonala.
Anna im všetkým širokým gestom pokynula: „Poďte do pohodlia môjho člnu. Pozhovárame sa...“ Všetci vošli dovnútra jej admirálskeho člnu a usadili sa v pohodlných kreslách veľkého salónu. Podľa trochu otrhaných šiat celej skupinky a závistlivých pohľadov svojho vnuka Anna okamžite zistila, že sa im v poslednom čase nevodilo veľmi dobre, a že trpeli materiálnou núdzou. Pohľad na prepych, ktorým disponovala vo svojom člne, im pripomínal minulosť, ktorá už bola za nimi, a ktorú, zdá sa, stratili. Ináč by tu netvrdli a neživorili v havarovanom admirálskom člne.
Keď sa usadili a Anna im ponúkla nejaké pitie a pohostenie, rozprúdil sa rozhovor. Pripadalo jej to zvláštne. Rozprávala sa so svojim synom, ktorý v tomto čase bol už starší ako ona sama, mal dve manželky a syna, ktorý akoby z oka vypadol svojmu dedovi, geniálnemu Elimu Wallaceovi.
Bola samozrejme zvedavá na to, ako sa im vodilo po jej zmiznutí a tak jej to Macsen povedal. Situácia sa vyvíjala všelijako, aspoň tak sa to dalo povedať. Vojna proti Verným Jaffom sa skončila podľa predpokladu víťazstvom Antikov a ich spojencov. Drvivá prevaha Restijského impéria spravila svoje a do mesiaca po Anninom páde do čiernej diery kapitulovali posledné jednotky.
Nasledujúcich štyridsať rokov sa dalo charakterizovať ako pokojné obdobie. Mliečna cesta sa po zničení vojenskej moci Jaffov a ich spojencov upokojila. Zem znovu osídlila svoje kolónie a vytvorila tak Terránske spoločenstvo. Jeho moc rástla a na začiatku dvadsiateho druhého storočia bolo jednou zo štyroch hlavných galaktických veľmocí. Ostatné veľmoci boli Keránske impérium, Noxská konfederácia a Jaffská federácia, ktorá vznikla z trosiek frakcií zničených vo vojne so Zemou a spojencami.
Antikovia na začiatku dvadsiateho druhého storočia definitívne opustili a zapečatili Telerush Var a potom sa stiahli na Ardu. Na základni však nechali hviezdnu bránu, čo sa im vypomstilo. Staré spory síce utíchli ale nezanikli. Preto sa skupina vedcov a vojakov z bývalej frakcie Verných Jaffov dokázala dostať cez štít brány na základni a obsadila tamojšie kontrolné stredisko. Dokázala tak plne ovládať obranné systémy základne.
Keď to vyšlo najavo, Najvyššia rada Antikov sa rozhodla zakročiť a znovu ovládnuť najsilnejšiu pevnosť v galaxii. Keďže však obrana bola príliš silná, zavolali si na pomoc spojencov. Ríšsky admirál Forlin viedol útok a obliehanie Telerush Var a po krutých bojoch, keď sa musel prestrieľať cez sofistikovanú obranu, dobyl základňu. Antikovia a ich spojenci však za to zaplatili veľmi ťažkými stratami. V bitke padol Forlin ale aj mnoho ďalších skvelých veliteľov a dôstojníkov. O radových vojakoch ani nehovoriac. Zničená bola takmer celá Antická flotila a veľká časť Restijských, Keránskych a Terránskych posíl vrátane tých najväčších lodí, ktorými dané štáty disponovali. Bola to katastrofa, akú Mliečna cesta nezažila od zničenia Larondy, hlavnej planéty Antikov v tretej občianskej vojne. To, že sa to nezvrhlo v ešte väčšiu katastrofu, bolo považované za dar z nebies. Iné, menšie štáty totiž nezareagovali dosť rýchlo na vzniknuté oslabenie a tak mohlo Keránske impérium povolať záložné jednotky z Veľkého Magellanového mračna a ochrániť aj planéty spojencov, kým neobnovili svoje sily.
Posledných sto rokov sa teda všetky mocnosti spamätávali z následkov pohromy na Telerush Var. Ledva však obnovili svoje sily, prišlo nové krviprelievanie. Z hlbín vesmíru dorazili jednotky Varanov. Boli to kočovníci disponujúci silnými a technicky vyspelými loďami. Šli od jednej planéty k druhej v obrovských flotilách, aké dovtedy nikto nevidel a ťažili zdroje. Keď už na planéte nič neostalo, šli ďalej. Z vyťažených surovín stavali a vylepšovali svoje lode. Mliečna cesta sa ocitla znovu vo víre bojov a tie sa postupne preniesli aj do Pegasu, kde miestna populácia podľahla veľmi rýchlo. Nemal sa im kto postaviť. Terránske spoločenstvo sústredilo všetky svoje sily na obranu Zeme a najdôležitejších kolónií. Z Telerush Var presunulo do Slnečnej sústavy posledných šesť fungujúcich bojových satelitov a stavalo podľa nich nové. Slnečná sústava tak dokázala odolať útoku Varanov, ale ľudstvo za to zaplatilo krutú daň. Vlastne celá galaxia. Kým sa podarilo Varanov poraziť, zasa s pomocou Restijských síl, populácia Mliečnej cesty sa scvrkla na necelých osemnásť miliárd bytostí, z čoho viac než polovicu tvorili ľudia na Zemi. Zvyšok boli Noxovia, Antikovia a stovky maličkých civilizácií, ktoré prežili len vďaka tomu, že ich jednoducho nikto neobjavil.
Anna pri počúvaní budúcich udalostí nehybne sedela a popíjala minerálku. Na tvári mala chmúrny a zamračený výraz, pred ktorým sa kedysi triasli celé galaxie. Potom však Macsen prešiel k radostnejším udalostiam. Na základe letových záznamov jej lodí sa mu podarilo určiť, kadiaľ kedysi ona sama lietala a na planéte Ardalt v galaxii Antlia tak znovu vzniklo stále osídlenie. Na Anninu veľkú radosť sa tam usadili jej synovia Sinert a Jack, aj so svojimi rodinami, ale aj niekoľko ďalších starých známych, O´Neillovcov a Wallaceovcov nevynímajúc. Celkovo tamojšie osídlenie malo okolo šesťsto obyvateľov, ale keď odtiaľ Macsen odlietal, zdalo sa mu, že má veľmi veľkú šancu na to, aby sa z neho vyvinula plnohodnotná civilizácia.
On sám tu uviazol aj so svojou rodinou pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď letel pátrať po pozostatkoch ľudských civilizácií v Pegase. Nenašiel nikoho. Varanský útok bol krutý a okrem Antikov v tejto galaxii nebol nikto, kto by sa mu ako-tak dokázal ubrániť. Populácia Pegasu bola vyhladená do posledného muža. Tu sa mu narodil zatiaľ jeho jediný syn a tu vyrastal. Keďže jeho admirálsky čln havaroval a jeho motory boli neopraviteľne poškodené, uviazli tu a žijú tu až doteraz...
Anna si pomyslela, že nakoniec teda jej rodina nedopadla najhoršie, keď všetci prežili vojny posledných stopäťdesiatich rokov a založili nové osídlenie na Ardalte. Potom im povedala o tom, že na orbite planéty parkuje jej ťažký krížni Cortex, a že ich teda bude môcť odviezť, kam budú chcieť. Pri tej správe im zasvietili oči. Macsen hneď navrhol aby ich vzala na Ardalt, na čo si Anna veľmi ťažko vzdychla. Bude musieť letieť sedem miliónov svetelných rokov. Tri milióny z Pegasu do Mliečnej cesty a štyri z Mliečnej cesty do Antlie. Teda takmer mesiac v hyperpriestore. Súhlasila však a jej potomkovia sa vybrali do druhého admirálskeho člnu, aby si zbalili svoje veci.
O hodinu neskôr Cortex vstúpil na orbite Lantey v záblesku pseudopohybu do hyperpriestoru a zamieril do Mliečnej cesty. Anna síce chvíľku uvažovala o tom, že poletí priamo do Antlie, ale potom to zavrhla. Ten husársky navigačný kúsok, keď prvýkrát utekala do Antlie cez dve iné galaxie, si už teraz netrúfala zopakovať. Nie žeby to nedokázala. Nepotrebovala si však dokazovať svoje pilotné a navigačné schopnosti a tak letela cez Mliečnu cestu. Medzitým sa zastaví na Telerush Var skontrolovať priebeh opráv lodí jej novej flotily. Dúfala len, že to pred svojim synom a jeho rodinou utají. Nebola si istá, ako by prijal informáciu o tom, že tajne opravuje lode z tej bitky...
Priestory základne neboli v ideálnom stave, hoci sa to z orbity tak zdalo. Steny boli rapavé od guliek a boli na nich tmavé šmuhy po zásahoch z energetických zbraní. Bolo vidieť, že sa tu bojovalo. V chodbách sa povaľovali trosky – rozstrieľané počítačové konzoly, rozbité obrazovky, kusy osvetlenia a zo stropu a stien trčali káble. Základňa ešte stále mala energiu, pretože na niektorých miestach z káblov energetických a dátových vedení vystreľovali v pravidelných intervaloch žiarivé iskry.
Anna si aktivovala osobný štít a v sprievode dvoch stoviek replikátorov z posádky Cortexu postupovala chodbami základne. Niektorí replikátori sa postupne odpájali od hlavnej skupiny a šli skontrolovať ostatné časti obrovského komplexu – hangáre a sklady.
Zaujímavé bolo, že v chodbách a miestnostiach nebol veľký neporiadok. Vlastne bolo možné vidieť stopy po akom takom upratovaní po bitke. Trosky, kusy rozbitého zariadenia, úlomky z panelov v stenách a strope, to všetko bolo zhrnuté na stranu, aby neprekážalo v chôdzi. Rovnako neboli vidieť ani žiadne telá, aj keď stopy po krvi sa dali rozoznať tak na podlahe, ako aj na stenách.
Hoci bola základňa ešte stále aktívna, Anna sa neodvažovala použiť transportné miestnosti, aby urýchlila svoj postup. Jednak to nepotrebovala, pretože veliteľské centrum bolo blízko a jednak si nebola istá, či nebol počítačový systém základne kompromitovaný. V takom prípade sa mohlo napríklad stať, že transportný lúč by ju síce rozložil, ale na cieľovom mieste by ju už nemusel poskladať dokopy. A zažiť takéto fatálne zlyhanie existencie sa jej nechcelo.
Veliteľské centrum bolo otvorené. Hlavné pancierové dvere boli nedotknuté a zasunuté do podlahy a stropu. Stopy po boji však boli v miestnosti veľmi výrazné. Ovládacie kreslo bolo rozbité a jeho operadlo sa váľalo na podlahe. Niektoré konzoly a obrazovky boli nepoužiteľné kvôli dieram po výstreloch. Niektoré, najmä tie na dvoch vyšších poschodiach veliteľského centra, však boli nepoškodené a fungovali normálne. Anna si prezrela škody a potom kývla replikátorom: „Obsaďte všetky funkčné konzoly a spravte komplexnú diagnostiku. Najprv prezrite celý systém základne, či nie je kompromitovaný a či v ňom nečíhajú na nás nejaké pasce a potom skontrolujte celú základňu. Chcem vedieť, čo sa tu stalo!“
Replikátori sa rozišli po terasách a balkónoch veliteľskej miestnosti, kde sa nachádzali ešte nepoškodené terminály a začali pracovať. O niekoľko minút mali výsledky, ktoré hlásili Anne. Zároveň prichádzali aj výsledky prieskumu, ktorý vykonávali skupinky replikátorov priamo v chodbách základne.
Anna počúvala hlásenia a mračila sa pritom. Zároveň si utvárala obrázok o tom, čo sa tu odohralo. Podľa záznamov sa totiž stalo to, čomu sa ona dlhé roky bránila. Najvyššia rada napriek Forlinovým námietkam nechala postaviť hviezdnu bránu na základni, aby tak uľahčila cestovanie miestnym obyvateľom. Keďže však bolo jasné, že s niekoľkými stovkami obyvateľov nie je možné adekvátne obsluhovať tak veľkú základňu, presunuli sa obyvatelia na iné Antické planéty, prevažne na Ardu.
Admirál Forlin a Annin syn Macsen naliehali, aby bola brána zo základne odstránená, keď mala byť celá sústava zapečatená, ale Najvyššia rada schválila iné riešenie. Nechala bránu obklopiť silovým poľom, ktoré malo zabrániť prieniku na základňu.
Potom došlo k tomu, na čo Forlin a Macsen upozorňovali. Niekto rozlúštil kódy a deaktivoval silové pole na hviezdnej bráne. Do priestorov základne sa tak dostala skupinka Verných Jaffov. Bránu okamžite zakopali, takže sa tu mohli cítiť bezpečne.
Bezpečnostný systém vyslal signál o obsadení základne a Antikovia na to zareagovali. Keďže základňa mala tak silnú obranu, ako mala, museli použiť všetky svoje prostriedky, aby ju dobyli naspäť. Zvolali svojich spojencov a spojenými silami základňu dobyli naspäť. Avšak bolo to za cenu hrozných strát. V bitke boli zničené najlepšie elitné lode a jednotky Restijského a Keránskeho impéria, o Antických ani nehovoriac.
Anna si vypočula hlásenia a prešla k jednému nepoškodenému terminálu. Chcela vidieť záznamy o tej bitke. Zaujímalo ju to už len z profesionálneho hľadiska. Ako si viedla obrana, ktorú vybudovala, proti tak silnej flotile, akú dokázali Antikovia, Restijci a Keránci dať dokopy.
Prešla v rýchlosti záznamy až sa dostala k informáciám zo senzorov základne, ktoré síce bežali len na minimálny výkon, ale predsa len zaznamenávali všetko, čo sa dialo v sústave a teda aj boje o základňu.
Bitka sa odohrala v roku 2089, teda dvadsaťosem rokov po jej nepravdivom obvinení z atentátu na mostíku Doriathu. Spojeneckým silám velil ríšsky admirál Forlinafalcus na palube bitevnej lode Imperator. To bolo to obrovské stokilometrové monštrum tam na orbite. Očividne to postavili kvôli demonštrácii moci po vyhranej vojne proti Verným Jaffom a ich spojencom, ktorá sa podľa záznamov skončila krátko po jej predpokladanej smrti v čiernej diere.
Ani tak veľká a silná loď ako Imperator však neobstala proti obrane základne Telerush Var. Spolu s mnohými ďalšími loďami podľahla výbuchom energetických mín a na jej palube zahynul aj admirál Forlin. Velenie potom prevzal jej syn Macsen, ktorý nakoniec zlikvidoval palebné postavenia na základni. Generál Jack O´Neill zatiaľ viedol pozemný útok, ktorý dobyl a obsadil samotnú základňu a ukončil tak bitku.
Anne stislo hrdlo pri správe o Forlinovej smrti. Na svojho druhého syna však bola hrdá. Dokázal, hoci za cenu strašných strát, preraziť obranu základne, ktorú tak namáhavo vybudovala. Bola to strašná bitka, v ktorej kvôli hlúposti byrokratov v Najvyššej rade, vykrvácali najlepšie sily troch impérií. Načo sem len dávali tu hviezdnu bránu?!
Keď si prezrela záznamy o bitke a utvorila si jasný obraz o aktuálnej situácii, rozhodla sa, že to využije. Tie vraky tam na orbite už nikto potrebovať nebude. A jej sa môžu zísť. Po informáciách od Asgardov, ktorí jej vysvetlili, že sa nemusí báť zasahovať do času, pretože každé jej rozhodnutie vytvára nový paralelný časopriestor, usúdila, že si môže dovoliť trochu zašantiť. Opraví tie veľké lode a vezme ich so sebou do svojho času. Dokonca už mala aj spôsob na to, ako to spraví. Má predsa spojenca, na ktorého zabudla. Spojenca, s ktorým sa zatiaľ stretla len raz. Spojenca, vďaka ktorému má tam vo svojom čase manžela a tri deti...
Obrátila sa k replikátorom, ktorí pracovali na konzolách veliteľskej miestnosti: „Nejaký čas sa tu zdržíme. Spustite výrobné linky základne a začnite s opravou tých lodí tam hore na orbite. Prioritu ma oprava Imperatora. To je tá najväčšia loď. Potom opravte menšie lode, najmä tie, ktoré patria do triedy Astergladium. Keby nestačili zásoby materiálu tu na základni, začnite rozoberať menšie vraky. Torpédoborce, krížniky, bitevné lode a tak. Tie so sebou do môjho času nevezmem. Len tie najväčšie lode...“
Replikátori sa chceli okamžite pustiť do vykonávania jej rozkazov, avšak zadržala ich jej ďalšia poznámka: „Ale najprv použite všetky zásoby neutrónia, ktoré nájdete na tejto základni a na zničených lodiach, aby ste vyrobili nových replikátorov. Práca tak pôjde rýchlejšie, keď vás bude viacej. Šablóna programu nech je tá, ktorú máte vy.“ Replikátori prikývli a rozišli sa po základni, aby našli potrebné neutrónium a mohli sa replikovať. Anna si trochu so strachom uvedomila, že to je po prvýkrát, čo dovolila svojim replikátorom replikovať sa. Dúfala, že sa jej to nevypomstí...
Počas nasledujúcich piatich týždňov replikátori vypátrali každý atóm neutrónia v sústave Telerush Var. Na palubách vrakov Antických lodí bolo napríklad množstvo neutrónia z replikátorov, ktorí tvorili posádky lodí. Boli to replikátori, ktorých Anna vyrobila ešte v čase, keď disponovala svojou flotilou sama. Teraz sa ich materiál mohol znovu použiť na výrobu nových replikátorov. Chvíľu váhala, či ich nemá len reaktivovať, ale potom usúdila, že títo, ktorých má teraz, sú modernejší a lepšie spĺňajú jej požiadavky. Vzniklo tak viac než milión replikátorov.
Keď už nebolo žiadne ďalšie neutrónium na tvorbu nových replikátorov, prikázala im Anna , aby sa už ďalej nereplikovali a pustili sa do rozoberania a opráv lodí. Do svojho času si so sebou chcela vziať Imperatora a osem lodí triedy Astergladium, ktoré sa teraz rozstrieľané vznášali na orbite a v sústave. Ostatné lode budú použité na materiál a použiteľné náhradné súčiastky.
Zároveň však dbala o to, aby zjednotila výzbroj a výstroj na tých lodiach. Tiež mali dostať aj jednotný dizajn. Bola to vlastne prestavba a nie oprava. A mali dostať aj nové mená. Anna vôbec netúžila po tom, aby sa vrátila do svojho času s loďami, na ktoré by si hneď začali nárokovať Restijci.
Replikátori preto odstraňovali všetky staré identifikačné znaky na lodiach. V konečnej fáze opráv budú nahradené novými. Anna sa pritom lišiacky usmievala, keď určovala, aké budú nové identifikačné znaky lodí a ich mená. Mohutný Imperator si mal zachovať meno, ale lode triedy Astergladium mali niesť po novom mená podľa rímskych cisárov: Traianus, Hadrianus, Augustus, Antoninus, Diocletianus, Constantinus, Aurelius, Tiberius. Niektorým ľuďom to možno bude pripadať zvláštne, ale jej sa tie mená páčili a tak ich oznámila aj replikátorom, ktorí pracovali na prestavbe lodí, aby upravili na daných lodiach všetky systémy tak, aby zobrazovali tieto nové mená.
Vedela však, že keby mala postupovať normálnym tempom, tak tie lode bude opravovať ešte desať rokov. Toľko sa jej však nechcelo čakať. Rozhodla sa preto celý proces urýchliť podobne, ako kedysi urýchlila opravy Asterpilla. Nasadla na Cortex a s absolútne minimálnou posádkou odletela, aby sa pozrela, ako to vyzerá v galaxii Pegasus. Sústava Telerush Var sa po jej odlete uzavrela do časovo dilatačného poľa, vnútri ktorého čas bežal mnohonásobne rýchlejšie ako v okolitom vesmíre.
Ťažký krížnik Cortex nemal tak výkonné motory ako bitevné lode triedy Parsín a tak mu cesta do Pegasu trvala desať a pol dňa. Anna s ním vyskočila z hyperpriestoru ďaleko za hranicami sústavy Lantea a opatrne preskenovala celú sústavu. Zamračila sa. Podľa informácií by tu malo byť veľké Antické osídlenie s dvomi mestskými loďami. Planéta však bola pustá a trosky osídlenia prezrádzali, čo sa tu stalo. Anna nasucho preglgla. Odišli...
Na senzoroch však blikala jedna slabá známka energie. Zamerala na ňu všetky antény, avšak nedokázala bližšie určiť, o akú známku energie ide. Bolo to príliš slabé. Nariadila preto replikátorom, aby vzali Cortex bližšie k planéte. Keď zaparkovali na orbite a znovu prehliadli celú planétu, podarilo sa získať lepšie informácie.
Neznáma slabá známka energie bol havarovaný admirálsky čln. Keď ho Anna zbadala na obrazovke, nasucho preglgla. Tento čln poznala. Bol totiž jej vlastný. Teda kedysi. Darovala ho Forlinovi, keď ho povyšovala na veľkoadmirála. Sama si potom nechala postaviť nový a väčší.
Jednu vec však nechápala. Ako sa tu ten čln dostal? Forlin predsa zahynul na palube Imperatora na Telerush Var. Odohrala sa táto havária ešte predtým? Alebo ho azda niekomu posunul či daroval a ten niekto tu potom havaroval? Premýšľala nad tým, ale to len do tej chvíle, kým jeden z replikátorov neohlásil, že senzory zachytili štyri známky života. Jednu v havarovanej lodi a tri neďaleko nej.
Kým však na známky života, ktoré boli vonku, stihli nasmerovať kamery, vošli tie dovnútra admirálskeho člnu a nebolo teda možné ich vizuálne identifikovať. Anna sa preto rozhodla, že sa vyberie osobne na povrch a opýta sa tých neznámych, čo sa tu stalo a kam sa všetci podeli.
O niekoľko minút neskôr vyletel z hangáru Cortexu Annin admirálsky čln v sprievode štyroch stíhačiek a zamieril k povrchu planéty, k miestu, kde ležal havarovaný čln. Anna sedela vo veľkom salóne člnu a na obrazovke terminálu vstavaného do steny sledovala situáciu na povrchu prostredníctvom senzorov. V jednej chvíli sa jej zdalo, že štyria živí ľudia zaznamenali jej prílet a teraz sa radia, čo robiť. Bol to však len pocit.
Admirálsky čln pristál neďaleko havarovaného admirálskeho člnu. Stíhačky eskorty ostali vo vzduchu a zaujali bojovú pozíciu. Anna totiž nechcela riskovať prípadné fatálne zlyhanie komunikácie. Keď sa však otvorili hlavné dvere jej člnu a ona vyšla von, ostala šokovane stáť.
Pred ňou stáli dvaja muži a dve ženy. Mierili na ňu zbraňami, ktoré matne pripomínali Antické omračovače. Replikátori jej sprievodu na nich na oplátku namierili svoje zbrane. Anna však len stála a ohromene hľadela na tvár jedného z mužov pred sebou. Poznala ho.
On na ňu tiež neveriaco hľadel. Očividne ju tiež spoznal. Po chvíľke sklonil svoju zbraň a pohybom ruky pokynul svojim spoločníkom, aby učinili podobne. Stále jej však hľadel priamo do očí s neveriacim výrazom tváre. Nakoniec sa opatrne opýtal: „Mami? Ty žiješ?!“
Anna siahla nabok a stiahla nadol zbraň jedného z replikátorov. Ostatní potom sklonili svoje zbrane. Potom sa usmiala na svojho syna: „Áno, Macsen. Žijem. Prečo by som nemala?“ Podozrievavo vyhŕkol: „Padla si predsa do čiernej diery!“ Anna sa zasmiala: „Áno, ale nezostala som v nej. Podaril sa mi gravitačný prak okolo singularity a vystrelilo ma to von z akrečného disku čiernej diery. Na nešťastie však aj do iného času...“ Pochopil a usmial sa tiež.
Pokročila k nemu a objala ho. Po dlhom objatí matky so synom sa Anna vystrela a povedala mu: „Takže, predstavíš mi svojich spoločníkov?“ Vymámil sa z jej objatia: „Mami, moju manželku Annu si isto pamätáš. Spoznal som ju vtedy, keď ju admirál Forlin vyslal k nám na Torigon 7., pamätáš sa? Je to dcéra Eliho a Ginn Wallaceových. Vraj si ich poznala...“ Prikývla: „Áno, poznala som ich veľmi dobre, najmä Ginn. Okrem toho, ak ma pamäť neklame, tak prsteň, ktorý má tvoja manželka na ruke, som darovala ja jej matke pri príležitosti jej svadby.“ Nevesta sa usmiala na svoju svokru a jemne sa jej uklonila na pozdrav.
Macsen potom ukázal na druhú ženu: „Toto je Clelia, moja druhá manželka.“ Annu to zaskočilo: „Máš dve manželky?“ Jej syn sa však lišiacky usmial: „Polygamia nebola podľa našich ani Restijských zákonov nikdy oficiálne zakázaná, pokiaľ viem.“ Anna prikývla: „Formálne nie, to je pravda. Ale vieš dobre, že nikdy sa to veľmi nepraktizovalo...“ Macsen sa rozosmial: „Tak vidíš, mami. Keby som mal použiť prirovnanie z prírody, tak by som povedal, že som vodca svorky. Toto je môj a Annin syn, Gordias.“ Predstavil jej posledného člena svojej rodiny. Ten sa zdvorilo usmial na svoju babičku, ktorá vyzerala mladšie a aj bola mladšia ako on, teda s prihliadnutím na časové skoky, ktoré prekonala.
Anna im všetkým širokým gestom pokynula: „Poďte do pohodlia môjho člnu. Pozhovárame sa...“ Všetci vošli dovnútra jej admirálskeho člnu a usadili sa v pohodlných kreslách veľkého salónu. Podľa trochu otrhaných šiat celej skupinky a závistlivých pohľadov svojho vnuka Anna okamžite zistila, že sa im v poslednom čase nevodilo veľmi dobre, a že trpeli materiálnou núdzou. Pohľad na prepych, ktorým disponovala vo svojom člne, im pripomínal minulosť, ktorá už bola za nimi, a ktorú, zdá sa, stratili. Ináč by tu netvrdli a neživorili v havarovanom admirálskom člne.
Keď sa usadili a Anna im ponúkla nejaké pitie a pohostenie, rozprúdil sa rozhovor. Pripadalo jej to zvláštne. Rozprávala sa so svojim synom, ktorý v tomto čase bol už starší ako ona sama, mal dve manželky a syna, ktorý akoby z oka vypadol svojmu dedovi, geniálnemu Elimu Wallaceovi.
Bola samozrejme zvedavá na to, ako sa im vodilo po jej zmiznutí a tak jej to Macsen povedal. Situácia sa vyvíjala všelijako, aspoň tak sa to dalo povedať. Vojna proti Verným Jaffom sa skončila podľa predpokladu víťazstvom Antikov a ich spojencov. Drvivá prevaha Restijského impéria spravila svoje a do mesiaca po Anninom páde do čiernej diery kapitulovali posledné jednotky.
Nasledujúcich štyridsať rokov sa dalo charakterizovať ako pokojné obdobie. Mliečna cesta sa po zničení vojenskej moci Jaffov a ich spojencov upokojila. Zem znovu osídlila svoje kolónie a vytvorila tak Terránske spoločenstvo. Jeho moc rástla a na začiatku dvadsiateho druhého storočia bolo jednou zo štyroch hlavných galaktických veľmocí. Ostatné veľmoci boli Keránske impérium, Noxská konfederácia a Jaffská federácia, ktorá vznikla z trosiek frakcií zničených vo vojne so Zemou a spojencami.
Antikovia na začiatku dvadsiateho druhého storočia definitívne opustili a zapečatili Telerush Var a potom sa stiahli na Ardu. Na základni však nechali hviezdnu bránu, čo sa im vypomstilo. Staré spory síce utíchli ale nezanikli. Preto sa skupina vedcov a vojakov z bývalej frakcie Verných Jaffov dokázala dostať cez štít brány na základni a obsadila tamojšie kontrolné stredisko. Dokázala tak plne ovládať obranné systémy základne.
Keď to vyšlo najavo, Najvyššia rada Antikov sa rozhodla zakročiť a znovu ovládnuť najsilnejšiu pevnosť v galaxii. Keďže však obrana bola príliš silná, zavolali si na pomoc spojencov. Ríšsky admirál Forlin viedol útok a obliehanie Telerush Var a po krutých bojoch, keď sa musel prestrieľať cez sofistikovanú obranu, dobyl základňu. Antikovia a ich spojenci však za to zaplatili veľmi ťažkými stratami. V bitke padol Forlin ale aj mnoho ďalších skvelých veliteľov a dôstojníkov. O radových vojakoch ani nehovoriac. Zničená bola takmer celá Antická flotila a veľká časť Restijských, Keránskych a Terránskych posíl vrátane tých najväčších lodí, ktorými dané štáty disponovali. Bola to katastrofa, akú Mliečna cesta nezažila od zničenia Larondy, hlavnej planéty Antikov v tretej občianskej vojne. To, že sa to nezvrhlo v ešte väčšiu katastrofu, bolo považované za dar z nebies. Iné, menšie štáty totiž nezareagovali dosť rýchlo na vzniknuté oslabenie a tak mohlo Keránske impérium povolať záložné jednotky z Veľkého Magellanového mračna a ochrániť aj planéty spojencov, kým neobnovili svoje sily.
Posledných sto rokov sa teda všetky mocnosti spamätávali z následkov pohromy na Telerush Var. Ledva však obnovili svoje sily, prišlo nové krviprelievanie. Z hlbín vesmíru dorazili jednotky Varanov. Boli to kočovníci disponujúci silnými a technicky vyspelými loďami. Šli od jednej planéty k druhej v obrovských flotilách, aké dovtedy nikto nevidel a ťažili zdroje. Keď už na planéte nič neostalo, šli ďalej. Z vyťažených surovín stavali a vylepšovali svoje lode. Mliečna cesta sa ocitla znovu vo víre bojov a tie sa postupne preniesli aj do Pegasu, kde miestna populácia podľahla veľmi rýchlo. Nemal sa im kto postaviť. Terránske spoločenstvo sústredilo všetky svoje sily na obranu Zeme a najdôležitejších kolónií. Z Telerush Var presunulo do Slnečnej sústavy posledných šesť fungujúcich bojových satelitov a stavalo podľa nich nové. Slnečná sústava tak dokázala odolať útoku Varanov, ale ľudstvo za to zaplatilo krutú daň. Vlastne celá galaxia. Kým sa podarilo Varanov poraziť, zasa s pomocou Restijských síl, populácia Mliečnej cesty sa scvrkla na necelých osemnásť miliárd bytostí, z čoho viac než polovicu tvorili ľudia na Zemi. Zvyšok boli Noxovia, Antikovia a stovky maličkých civilizácií, ktoré prežili len vďaka tomu, že ich jednoducho nikto neobjavil.
Anna pri počúvaní budúcich udalostí nehybne sedela a popíjala minerálku. Na tvári mala chmúrny a zamračený výraz, pred ktorým sa kedysi triasli celé galaxie. Potom však Macsen prešiel k radostnejším udalostiam. Na základe letových záznamov jej lodí sa mu podarilo určiť, kadiaľ kedysi ona sama lietala a na planéte Ardalt v galaxii Antlia tak znovu vzniklo stále osídlenie. Na Anninu veľkú radosť sa tam usadili jej synovia Sinert a Jack, aj so svojimi rodinami, ale aj niekoľko ďalších starých známych, O´Neillovcov a Wallaceovcov nevynímajúc. Celkovo tamojšie osídlenie malo okolo šesťsto obyvateľov, ale keď odtiaľ Macsen odlietal, zdalo sa mu, že má veľmi veľkú šancu na to, aby sa z neho vyvinula plnohodnotná civilizácia.
On sám tu uviazol aj so svojou rodinou pred tridsiatimi piatimi rokmi, keď letel pátrať po pozostatkoch ľudských civilizácií v Pegase. Nenašiel nikoho. Varanský útok bol krutý a okrem Antikov v tejto galaxii nebol nikto, kto by sa mu ako-tak dokázal ubrániť. Populácia Pegasu bola vyhladená do posledného muža. Tu sa mu narodil zatiaľ jeho jediný syn a tu vyrastal. Keďže jeho admirálsky čln havaroval a jeho motory boli neopraviteľne poškodené, uviazli tu a žijú tu až doteraz...
Anna si pomyslela, že nakoniec teda jej rodina nedopadla najhoršie, keď všetci prežili vojny posledných stopäťdesiatich rokov a založili nové osídlenie na Ardalte. Potom im povedala o tom, že na orbite planéty parkuje jej ťažký krížni Cortex, a že ich teda bude môcť odviezť, kam budú chcieť. Pri tej správe im zasvietili oči. Macsen hneď navrhol aby ich vzala na Ardalt, na čo si Anna veľmi ťažko vzdychla. Bude musieť letieť sedem miliónov svetelných rokov. Tri milióny z Pegasu do Mliečnej cesty a štyri z Mliečnej cesty do Antlie. Teda takmer mesiac v hyperpriestore. Súhlasila však a jej potomkovia sa vybrali do druhého admirálskeho člnu, aby si zbalili svoje veci.
O hodinu neskôr Cortex vstúpil na orbite Lantey v záblesku pseudopohybu do hyperpriestoru a zamieril do Mliečnej cesty. Anna síce chvíľku uvažovala o tom, že poletí priamo do Antlie, ale potom to zavrhla. Ten husársky navigačný kúsok, keď prvýkrát utekala do Antlie cez dve iné galaxie, si už teraz netrúfala zopakovať. Nie žeby to nedokázala. Nepotrebovala si však dokazovať svoje pilotné a navigačné schopnosti a tak letela cez Mliečnu cestu. Medzitým sa zastaví na Telerush Var skontrolovať priebeh opráv lodí jej novej flotily. Dúfala len, že to pred svojim synom a jeho rodinou utají. Nebola si istá, ako by prijal informáciu o tom, že tajne opravuje lode z tej bitky...
Enjoy!
- drogy.o tom vsem by se mohlo psat dlouhe hodiny a nikam se to neposune. kocab me muze polibit co bude chtet.
Dobrá časť, ale je tam pár slov ktoré by som zmenil. 
Ten je v pohode ako som si zvykol. 
a keby som ich mal cenzurovať, tak musíám vyškrtať veľkú časť príbehu. Preto to bude vychádzať len v PDF.
