SG Dynasty: Admirálovo dedičstvo

pal: ale je možné, že několik antiků přežilo dejme tomu až do teď...nikde nebylo zcela jasně řečeno zda-li celá rasa vymřela po příchodu do MW...někdo mohl cestovat na jiné planety, nebo zde založili rodiny a prostě se pak "adaptovali" na nové podmínky...a nebo jako v případě merlina sestoupil a pak zde žil spokojeně dál

taky nikdo netvrdi ze vymreli, vzdy se uvadi, ze se povznesli.
to je tez mozne, ale zanechali za sebou ty "studny moudrosti" jako svuj odkaz.
a Merlin zustal jen proto aby znicil ori. vedlejsi cinnost byla podpora artusovi na zemi a podobne spolecenstvi zalozena ruzne po galaxii.
jen jsem poukazal na to , ze koalice 4 ras nezasahla proti goauldum tak razantne. Noxove podle serialu byli spise pacifisti. s goauldy si hrali na schovavanou. asgardi byli taci policajti i kdyz byli v jine galaxii. kdyz tu byli temer na zavolani do par minut(linka 158 ) ci hodin. samozrejme meli to stizene diky replikatorum, ale mohli si za to sami.
ha ida musi byti bliz jak pegas bo jim to sem trvalo o dosti min jak 304 do pegasu(3tydny?) a ti uz meli asgardsky mezigalakticky pohon preci.

ale hyperpohon poháněný naquadahovými reaktory či samotnou naquadrií...asgardský lodě měli neutrion-iontový generátory a to dost velký ergo zde bude rozdíl v časech způsoben energií...když měla 304 ZPM byla v Pegu az 4 dny

Predpokladám, že asgardský hyperpohon bol asi najefektívnejší. S menšou spotrebou energie bol asi rýchlejší ako antický.

tak zase konečně doma a velké překvapení v emailu tak nejdu spat a jdu hltat a hltat komentař přidám později

[Aiwendill]

pal: goauldi pravdepodobne v dobe, keď sa Antikovia vrátili z Pegasu pred 10000 rokmi, ovládali veľkú časť Mliečnej cesty. Preto sa Antikovia spoločne s Asgardmi a zvyškom aliancie postavili proti nim. Daniel Jackson to spomína v tej dvojepizóde reckoning, keď hovorí o tom nápise na tej planéte... takže podľa môjho názoru zlikvidovali časť goauldov, potom sa to nejako ustálilo na nejakej rovnováhe síl a Antikovia sa mohli konečne venovať svojim meditáciám a povznášaniu...

Daedalos304: to je dosť možné, vzhľadom na to, že ONeill, Sheppard a zopár ďalších obyvateľov Zeme má ten Antický gén. Skôr ako náhodné objavenie sa by som prijal teóriu, že mali medzi predkami nejakého Antika, po ktorom to jednoducho zdedili...

ten hyperpohon bol taký všelijaký, najmä ten Asgardský. Na 304 bez ZPM cesta do Pegasu trvala nejaké tri týždne, na 304 s ZPM trvala nejaké štyri dni, Asgardské lode zasa zvládali tú istu trasu bez ZPM za nejaký týždeň (v niektorej epizóde SGA sa to spomínalo, neviem už ktorej) a so ZPM si netrúfam odhadnúť, koľko by to trvalo, predpokladám, že nejaké dva alebo tri dni. Najvýkonnejší hyperpohon mali Antikovia, síce potreboval hnusne veľa energie, ale zato bol najrýchlejší. Teda keď si odmyslíme goauldský hyperpohon natunený replikátormi (epizóda Enemies), kde zvládali cestu z hnusne ďalekej galaxie v hnusne rýchlom čase...

david-L: najefektívnejší neznamená najrýchlejší. možno mal nižšiu spotrebu energie a bol rýchly, ale proti tomu, čo mala Atlantis (stardrive), tak bol pomalý...

endysek: smelo do toho. čakám na komentáre...

aiwendill: antický byl skutečně nejrychlejší...těžko říct, jestli to bylo tím enormním množstvím energie, ale mám dojem, že atlantida mohla být z Pegu v MW za necelý den...je to jen teorie a profesionální odhad...ale pravda někde bude

[Aiwendill]

áno, to je pravda, ale vzhľadom na seriál, keď sa im hyperpohon musel pokaziť už len z princípu, tak bol hyperpohon vždy prvá časť lode, ktorá sa pokazila, či už v bitke alebo ináč. ešte šťastie, že sa tomu snažím vyhýbať v mojich príbehoch, pretože hláška "hyperdrive is down" ma neskutočne irituje...

tak to piš slovensky a nebo česky... je fakt, že výkon, síla, rychlost a vše měřitelné bylo díky scénáristům tak, jak se jim to hodilo ...s tímhle jsem si napříkald v Intervention pohrál a dodržuju časový intervaly (sice to ej někdy o nervy, ale jde to )

oni antikové vůebc měli i nejrychlejší podsvětelnné motory...vytáhnout 0,99 c je slušnej výkon, i když všichni víme co pak dělá relativita

[Aiwendill]

jj, relativita robí hnusné veci, ale zato predlžuje život

pal: goauldi pravdepodobne v dobe, keď sa Antikovia vrátili z Pegasu pred 10000 rokmi, ovládali veľkú časť Mliečnej cesty. Preto sa Antikovia spoločne s Asgardmi a zvyškom aliancie postavili proti nim. Daniel Jackson to spomína v tej dvojepizóde reckoning, keď hovorí o tom nápise na tej planéte... takže podľa môjho názoru zlikvidovali časť goauldov, potom sa to nejako ustálilo na nejakej rovnováhe síl a Antikovia sa mohli konečne venovať svojim meditáciám a povznášaniu...

spatny dil 8x16/17 je o zlikvidovani replikatoru v md. zadna prednaska o nadpisech.
aliance mela dost prostredku na uplne zlikvidovani goauldu, ti by se nespokojili pouze se stabylizovanim .

ten hyperpohon bol taký všelijaký, najmä ten Asgardský. Na 304 bez ZPM cesta do Pegasu trvala nejaké tri týždne, na 304 s ZPM trvala nejaké štyri dni, Asgardské lode zasa zvládali tú istu trasu bez ZPM za nejaký týždeň (v niektorej epizóde SGA sa to spomínalo, neviem už ktorej) a so ZPM si netrúfam odhadnúť, koľko by to trvalo, predpokladám, že nejaké dva alebo tri dni.

no jestli na to pudeme nejak tak ze porovname 304 a 304z(zpm) 21dni/4dni. tak asgardi to se zpm udelali za taky 1-1.2 dne.

Teda keď si odmyslíme goauldský hyperpohon natunený replikátormi (epizóda Enemies), kde zvládali cestu z hnusne ďalekej galaxie v hnusne rýchlom čase.

jak hnusne daleka galaxie - dyt to byla asgardska a ti zde byli temer coby dup(4mil svet.let jen )

[Aiwendill]

Az na to, ze asgardi zpm nemali. Keby mali, tak by sa o tom urcite niekto dozvedel... oni ficali na vlastnych zdrojoch energie...

Enemies je o replikoch a apophisovi ked sa sg1 dostane pri vybuchu hviezdy vorash hnusne daleko. O asgardoch v tej casti nepadlo ani slovo. Ale ten megareplikator v strojovni kronosovej materskej lode bol asi jednoznacne najrychlejsim hypermotorom, ake sa v sg svete objavili...

Awendill ja jen pouzil tvoji citaci.
vim ze nikde nikdo nezminil ze asgardi maj zpm ci neco podobneho.
standartni goauldska lod by tu vzdalenost zvladla podle Jackoba za 125let. ano ti replikatori to uleteli za temer nejakej 1/2den. holt to je stara pravda jak je dost stavy tak de vse rychleji. i anicka s atlantis svistela k destiny kdyz pridala nejake to zpm navic

[Aiwendill]

tak je tu nový týždeň a s ním aj nová kapitola. Tentokrát to už je naozaj zvrat, pre niekoho možno príjemný, iný ma nebudú mať radi, že to komplikujem...

Kapitola 77. – Nehoda či osud?

Po týždni sa situácia začala dostávať do normálu a Anna si začala vyberať nové miesto pre život. Restijské impérium sa tiahlo cez tri galaxie a bolo mocnejšie, ako si doteraz vôbec vedela predstaviť. Pokojných a tichých planét bol dostatok a jedna dokonca aj v sústave Torigon. Kým samotný Torigon bol treťou planétou sústavy. Obývané však boli aj štvrtá a siedma planéta. Práve na siedmej planéte pomenovanej jednoducho Torigon 7. sa Anna rozhodla usadiť. Drvivú väčšinu planéty pokrývali husté lesy plné zvláštnych ihličnatých stromov podobných pozemským boroviciam, avšak niekoľkonásobne vyšších. Ich drevo sa na niektorých miestach ťažilo a používalo na ozdobné výrobky a nábytok.
Nechcela poškodzovať práva ostatných členov rodu a už vôbec sa jej nechcelo zaplietať sa do nejakých právnických naťahovačiek o pozostalosť po jej dedovi, ktorého nikdy nepoznala. Veľkoryso nechala všetok jeho majetok tým, ktorí ho užívali už niekoľko desiatok generácií a rozhodla sa preto, že si postaví vlastné sídlo. Siedma planéta sústavy bola pokojná a trochu osamelá, ale pritom neďaleko jedného z centier impéria, takže v prípade potreby by sa Anna dostala okamžite tam, kam potrebovala.
Svoje tri lode zaparkovala na orbite planéty a po stavebnom povolení od miestnych úradov nechala replikátorov, aby jej postavili nový domov. Mala ho tvoriť dvojposchodová budova v tvare pravidelného osemuholníka, kde boli obytné miestnosti zariadené nábytkom a vybavením, ktoré si Anna priviezla ešte z Telerush Var. Budova bola postavená na mieru k nábytku, aby sa nemusel vyrábať nový, ale mohli sa použiť ozdobné regály, kreslá a stoly, ktoré sa nachádzali v pôvodnom apartmáne na najvyššom poschodí veliteľskej veže na Anninej starej základni. Možno sa to zdalo nelogické, stavať budovu na mieru k nábytku, keďže väčšinou to bývalo naopak, ale Anna nad tým len mávla rukou...
K osemuholníkovej budove sa z jednej časti pripájala menšia prízemná budova, do ktorej Anna plánovala umiestniť garáže pre Jumpery a tiež aj pre vozidlá, ktorými sa bude pohybovať na tejto planéte. Tiež tu malo byť aj ďalšie vybavenie ako dielne s rôznym vybavením a sklady potrebného materiálu. Na druhom konci sa k tejto časti sídla pripájala vysoká a štíhla veža, v ktorej vnútri boli ukryté komunikačné antény a technické zázemie. Ďalšie stavby zatiaľ neboli postavené. Keď to bude potrebné, stane sa tak neskôr.
Dobré dva mesiace sa Anna udomácňovala vo svojom novom domove a počas tej doby bolo jej sídlo terčom mnohých spoločenských návštev. Keďže bola miestnou celebritou, všetci na ňu boli zvedaví, aspoň z počiatku. Neskôr, keď ju už všetci susedia z blízka aj zďaleka poznali, začala zvedavosť opadávať a Anna si konečne mohla vychutnávať aj chvíľky pokoja, kvôli ktorým sem prišla. Jej priatelia, manželia O´Neillovci a doktorka Fraiserová, si vybudovali podobnú usadlosť o pol kilometra ďalej v lese, kvôli čomu Anna znovu preverila svoju fantáziu a dve dlhé noci pracovala na malom projekte, ktorý by jej uľahčil cestovanie na lokálnej úrovni.
Replikátori na Asterpille podľa jej projektu vyrobili špeciálne vozidlo na pohyb po lesoch planéty. Trochu pripomínalo snežný skúter, avšak fungovalo ako vznášadlo. Vlastne to bola taká pomerne veľká vzdušná motorka, na ktorej sa mohla preháňať po tunajších lesoch podľa svojej vôle. Replikátori jej vyrobili päť kusov týchto vznášadiel, každý v inej farbe – červená, modrá, zelená, čierna a zlatá. Spolu s dvomi Jumpermi predstavovali celý vozidlový park jej sídla. Pomenovala ich ako motorky, pretože sa jej nechcelo vymýšľať nové názvy...
V okolitých lesoch bolo mnoho podobných sídiel, niektoré bližšie, iné zasa vzdialenejšie. Občas boli, podobne ako Annina usadlosť, na samote, ale väčšinou boli blízko seba, že sa dali označiť za dediny, či aspoň osady. Zvonku vyzerali ako normálne domy či chaty, rovnaké ako vídala na Zemi, avšak vnútri skrývali poklady techniky. Jeden z jej najbližších susedov mal dokonca pod celým dvorom položené klimatizačné platne, takže v lete bolo na dvore aj za najväčších horúčav príjemne chladno a v zime tam rástla tráva a nebolo potrebné odhadzovať sneh. Energetické nároky to síce malo značné, avšak usadlosť mala vlastné zdroje energie porovnateľné s modulmi ZPM, takže to bola vcelku podružná záležitosť.
Práve neďaleko tejto usadlosti sa stala udalosť, ktorá mala navždy zmeniť celý jej život. Majiteľ usadlosti, podobne ako mnohí ďalší v okolí, našiel záľubu v Anninej fonotéke. Odmena, ktorú kedysi dostala od nebohého ruského prezidenta Putina a predstavenstva Rosskosmosu za vyčistenie orbity Zeme, sa stala základom kolekcie, ktorú si odvtedy Anna starostlivo budovala a rozširovala o ďalšie skladby, kedykoľvek bola na Zemi a napichla sa na tamojšie informačné linky. Zozbierala si tak pozoruhodnú kolekciu pozemskej aj cudzozemskej hudby. Obyvatelia .Torigonu 7. síce nepoznali pozemské reálie a nevedeli nič o pozemskej civilizácii, ale hudba vzdialenej planéty ich zaujala a učarovala mnohým. Preto si ju mnohí začali od Anny požičiavať alebo kopírovať do svojich vlastných multimediálnych knižníc.

Jedného dňa tak letela lesom na jednej zo svojich vzdušných motoriek na danú usadlosť a v batožinovom priestore mala uložených niekoľko kryštálov s hudobnými nahrávkami, ktoré viezla majiteľovi usadlosti. Preletela ponad neveľké jazero. Bol horúci letný deň a voda v jazere bola teplá, čo sa zákonite odzrkadlilo aj vo vzdušných prúdoch nad hladinou. Termálny prúd zachytil motorku a nadvihol ju o niekoľko metrov. To by nemal byť pre Annu žiadny problém. Okamžite vyrovnala let motorky, avšak vysoká rýchlosť, ktorou letela a chybný odhad výšky spôsobili, že motorka klesla príliš k povrchu a zachytila sa o jeden krík. Okamžite sa pretočila a nasledujúcich niekoľko desiatok metrov pokračovala neovládateľná a v premetoch, až kým sa neroztrieštila o kmeň jedného zo stromov.
Anna, ktorú havária vymrštila hneď pri prvom premete smerom do zeme, sa pozviechala po niekoľkých minútach. Prevalila sa na brucho a po chvíli sa zdvihla na štyri. Cítila sa zvláštne rozochvene a bolela ju hlava. Po chvíli sa jej podarilo postaviť.
Neisto sa prezrela, či je celá a potom sa poobzerala, čo sa stalo. Videla krík, o ktorý sa zachytila motorka. Tá bola o niekoľko desiatok metrov ďalej a dymilo sa z nej. Tackavými krokmi sa k nej vybrala. Zrazu sa však z motorky začalo dymiť ešte viac a po chvíli explodovala. Jej časti sa rozleteli do vzdialenosti niekoľkých metrov. Drobné úlomky plastu však doleteli ďalej. Jeden z nich zasiahol Annu priamo do hlavy. Nebol to vôbec silný úder a okrem malej reznej rany jej nespôsobil žiadne zranenie. V jej súčasnom stave, keď bola ešte otrasená z predchádzajúceho salta smerom do zeme, však zapôsobil ako rana kladivom a spoľahlivo ju poslal naspäť do bezvedomia.
Ako vo sne počula nejaký hlas. Pokúsila sa otvoriť oči a po chvíľke námahy sa jej to aj podarilo. Veľmi nezreteľne videla nejakého mladého muža, ako sa nad ňu nakláňa. Čosi jej hovoril, avšak ona ho nevnímala. V hlave jej hučalo ako v úli. Uvedomovala si, že by sa mala pozbierať a tak sa pokúsila zrovnať si myšlienky. Pokúsila sa aj niečo povedať, ale z jej pootvorených úst vyšiel len slabý šepot.
Pre neznámeho muža to však bolo povzbudzujúce znamenie a tak odniekiaľ vybral poľnú fľašku a nadvihol jej hlavu. Opatrne prehltla niekoľko dúškov tekutiny a uvedomovala si, že je to čistá voda. Potom už videla svet jasnejšie. Neznámy muž jej pomohol posadiť sa a ona sa konečne začínala spamätávať z nehody.
Dlhú chvíľu oddychovala a potom sa znovu ohmatala, či má všetky údy na správnom mieste a či nie je zranená. Jej záchranca si to prezeral s tichým úsmevom a potom sa jej znovu prihovoril: „Nebojte sa, nie ste zranená. Aj keď po takej nehode je to vlastne zázrak, že ste vyviazli len s niekoľkými škrabancami. Pokiaľ je môj telesný skener spoľahlivý, tak máte len mierny otras mozgu. Žiadne vnútorné zranenia...“ Potom sa pozrel smerom k zničenej motorke a skonštatoval: „V tomto stave už nikam nepoletí. Radšej vás odveziem ja sám. Dokážete už vstať?“
Pokúsila sa postaviť a s jeho pomocou sa jej to aj podarilo. Stále však bola slabá a rozboľavená. Počas pádu z motorky sa asi riadne pootĺkala. S pomocou svojho záchrancu, ktorý ju podopieral pod ramenami, sa dovliekla k jeho motorke, trochu robustnejšej a väčšej ako bola tá jej. Nasadol a potom pomohol aj jej, aby si sadla na zadné sedadlo. Pevne ho objala a po chvíli sa motorka odlepila od zeme a s tichým hučaním sa pohla dopredu.
Nevedela kam letia. Jeho široký chrbát jej blokoval výhľad vpred a les sa okolo nich mihal príliš rýchlo na to, aby mohla zaregistrovať smer letu. Nechala to radšej na ňom. Namiesto toho sa radšej venovala prítomnosti. Do nosa jej udierala zvláštna vôňa. Ostrá a pritom jemná. Príjemná vôňa pripomínajúca trochu vodu po holení, ktorú používal brat jej matky, armádny generál Kornilov. Vdychovala príjemnú vôňu a uvedomovala si, že je to deodorant jej záchrancu.
Po niekoľkých minútach letu začali spomaľovať a nakoniec vleteli na nejaké nádvorie. Otvorila oči a videla, že sú na dvore jej vlastnej usadlosti. Motorka klesla na zem a muž zosadol. Potom pomohol aj jej, avšak nohy ju neudržali a tak ju vzal do náručia a odniesol k dverám hlavnej časti budovy.
Tam s menšími problémami, spôsobenými ženským telom v jeho náručí, otvoril dvere a vniesol ju dovnútra. Poobzeral sa okolo seba. Hlavný vchod viedol cez malú predsieň do veľkého a vkusného átria. Z neho na všetky strany viedli dvere. Chcel ju položiť na podlahu, aby zistil, kam ju môže uložiť, ale Anna zašepkala: „Spálňu a kúpeľňu mám až úplne hore, na druhom poschodí. Prepáč, že ma musíš niesť. Určite som ťažká...“ On sa však len usmial: „Koľko vážiš?“ „50 kíl.“ Odfrkol si: „Iste, aj s posteľou a ťažkým snom. Nie si až taká ťažká, ako si o sebe myslíš...“
Zamieril k schodom a vyniesol ju na prvé poschodie. To bolo rovnaké ako prízemie – veľké átrium v strede a dvere do ďalších miestností. Chvíľku sa obzeral, ale potom si spomenul, že hovorila o druhom poschodí. Zamieril znovu nahor po schodoch a vyšiel na vrchné poschodie. Kývla hlavou k jedným dverám a on ju tam zaniesol. Keď otvoril dvere, objavila sa za nimi priestranná spálňa s veľkou posteľou.
Jemne ju položil na posteľ a chcel odísť, ale zastavila ho jej tichá poznámka: „Pomôž mi vyzliecť sa.“ Otočil sa a videl, že sa pokúša rozopnúť gombíky na svojej kombinéze, ale trasú sa jej ruky. Vzdychol si a s úsmevom jej začal rozopínať odev. Keď sa ocitla len v spodnom prádle, hanblivo sklopil oči. Ona mu však prstom zdvihla hlavu a pozrela sa mu priamo do očí. Videla ako ho obliala horúčava a trochu sčervenel v tvári. S úsmevom povedala: „Rozopni mi podprsenku, prosím!“
Poslúchol a ona sa znovu figliarsky usmiala: „Ešte nohavičky...“ Vzdychol si a o chvíľu už bola úplne nahá. Snažil sa na ňu nehľadieť. Všimla si to a ironicky sa opýtala: „Vari si ešte nevidel nahú ženu?“ Neodpovedal, ale odostlal posteľ. Zrazu ho objala obomi rukami okolo krku a pritlačila svoje pery na jeho ústa. Páčil sa jej. Veľmi sa jej páčil a to, ako ju sem vyniesol a vyzliekol, ju poriadne vzrušilo. Zatúžila po ňom.
Na jej veľké prekvapenie opätoval bozk. Ale len na chvíľu. Potom sa z jej objatia vymámil a jemne ale veľmi dôrazne ju uložil do postele a zakryl až po bradu. Potom sa veselo usmial: „Teraz musíš odpočívať. Mala si dopravnú nehodu, vieš?“ Okamžite vystrčila ruky spod prikrývky a znovu ho chcela objať, ale on jej chytil ruky a strčil ich naspäť pod paplón so slovami: „Vidím, že sa ti páčim, ale ver mi. Dnes musíš odpočívať. Na výlety do ríše sexu bude dosť času potom...“ To, ako sa vyjadroval a ako povedal „výlety do ríše sexu“, značilo veľmi jasne, že sa dokáže dobre ovládať, a že má fantáziu. Okrem toho dokázal odolať krásnej nahej žene vo svojom náručí. Páčil sa jej čoraz viac. Únava ju však začala zmáhať a tak po chvíľke zatvorila oči a zaspala. Aj vo sne však videla tie jeho nežné tmavohnedé oči a milý úsmev. Vypálili sa jej doslova do duše...

Keď sa prebudila, videla, že slnko práve vychádza. To znamenalo, že spala najmenej šestnásť hodín. Naturelom bola síce leňoch, ale toto bolo priveľa aj na ňu. Posadila sa a keď videla svoju kombinézu a spodné prádlo úhľadne zložené na jednej zo stoličiek pri posteli, začervenala sa, lebo si spomenula na udalosti poslednej polhodiny predtým, než zaspala.
Vyliezla z postele a keď sa postavila, uvedomila si, že telesne sa cíti veľmi dobre a úplne zdravo. Bolesti hlavy po otrase mozgu pominuli. Vzdychla si a povedala do ticha izby: „Ďakujem, ocko!“ To myslela na adresu jednej zo schopností, ktoré jej spolu so svojimi spomienkami dal jej otec pri dvojnásobnej mutácii v roku 2012, teda pred viac ako dvadsiatimi rokmi.
Prešla do priestrannej kúpeľne, ktorá bola hneď vedľa spálne a vstúpila do sprchy. Pustila vodu a začala sa umývať. Vo vlasoch ešte stále mala kúsky hliny z lesa. Dlho sa sprchovala a užívala si prúdy vlažnej vody dopadajúcej na kožu.
Keď vyšla zo sprchy, vyutierala sa do sucha a začala si fénovať vlasy. Potom prešla druhými dverami do šatníka a obliekla si pohodlnú tmavomodrú flanelovú tuniku a lesklé zlaté nohavice. Doplnila do tmavomodrými papučkami a zlatým opaskom. Mala rada kombinácie zlatej a tmavých farieb a jej šatník bol preto plný podobných kusov oblečenia. Väčšinu z nich si sama navrhla a vyrobila v syntetizátoroch.
Zišla po schodoch do prízemia a zamierila do malej jedálne kombinovanej s kuchyňou. Na prvom poschodí bola síce ešte veľká jedáleň, ale tú používala len keď mala hostí. Tu sa stravovala počas normálnych dní.
Jej záchranca počas jej spánku pravdepodobne preskúmal celé sídlo, pretože stál pri elektrickom sporáku a snažil sa prísť na spôsob, ako z neho dostať jedlo. Chvíľku ho v dverách ticho pozorovala a potom sa usmiala, lebo pochopila, že o sporáku asi v živote nepočul a jedlo si pripravoval v syntetizátoroch. Ona však variť vedela. Síce nevarila často, ale zato, keď varila, všetci jej kuchárske umenie chválili. A ona si to užívala. Ako varenie samotné, tak aj pohľad na stravníkov, ktorým chutilo...
Spravila niekoľko krokov do miestnosti a obišla jedálenský stôl. Zaregistroval jej príchod, ale sporák ho neprestaval fascinovať. Postavila sa zaňho a objala ho zozadu okolo pásu. Potom mu ticho povedala do ucha: „Zaujíma ťa, čo to je a ako to funguje?“ Prikývol. Laškovne sa usmiala: „Dobre, tak uzavrieme dohodu, čo ty na to? Ja ti prezradím a predvediem, ako to funguje a ty mi zatiaľ povieš o sebe. Platí?“ Otočil sa v jej náručí a potom ju tiež objal. Pozrel jej do očí a potom sa usmial: „Platí!“
Začala teda vysvetľovať, načo vlastne sporák slúži a ako funguje. Potom vytiahla panvice a hrnce a začala variť. Rozhodla sa, že mu niečo dobré navarí. To niečo malo byť hovädzie na červenom víne so zemiakmi. Hovädzie mäso aj olúpané zemiaky vytiahla z jednej zo skriniek, v ktorej bol ukrytý zamaskovaný syntetizátor. Syntetické mäso aj zelenina boli rovnaké ako skutočné a ona kvôli tomu nemusela zabíjať žiadne zvieratá. Stačilo navoliť príslušný program v syntetizátore a bolo po probléme. Anna si však väčšinou vytvárala priamo hotové jedlá a nie samotné suroviny. To však bol len problém niekoľkých ďalších dotykov rúk na terminále prístroja...
Korenín mala veľké množstvo ešte zo Zeme, kde si ich nakupovala zvyčajne na niekoľko rokov dopredu. A vína? Toho mala celé sudy v skladiskách v suteréne. Pustila sa teda do varenia a jej záchranca ju pritom pozoroval a hovoril o sebe. Konečne sa dozvedela jeho meno. Volal sa Maxentius z Dorwannu, skrátene Max, a patril rovnako ako ona k aristokracii, akurát k inému rodu. Jeho titul však bol iný ako ten jej. Bol iba knieža, kým ona bola arcikňažná.
Chvíľu o tejto veci debatovali a tak sa dozvedela, že kedysi bolo celé spektrum titulov, ktoré používala aristokracia. V tejto dobe sa však už používali iba tituly kniežat a lordov. Arcikniežat bolo veľmi málo, vlastne už len rod pánov z Torigonu a iné tituly sa už vôbec nevyskytovali. Niežeby aristokracia vymierala. To sa len všetky ostatné rody postupne dostali na vyššiu úroveň a keďže aristokratický pôvod bol len synonymom pre Pardénsky pôvod, nikto ďalší sa nemohol medzi aristokraciu dostať, len tí, ktorí už boli aristokratmi a ich potomkovia. To, či rodičia boli obaja aristokrati alebo len jeden, nehralo rolu. Pardénska krv mala tendenciu sa prejavovať vo všetkých potomkoch daného rodiča a potláčala druhú rodovú líniu, teda ak tá druhá nebola tiež Pardénskou...
Max bol fascinovaný Anniným varením a aj tým, že oveľa radšej používala meno Anna ako Jeana. Keď mu však vysvetlila celú situáciu, pochopil a akceptoval to. Debatovali spolu počas celej prípravy jedla a aj neskôr, keď už spolu sedeli pri stole a jedli. Telesná chémia fungovala naplno a obaja cítili, že sú k sebe navzájom neuveriteľne priťahovaní. Pri druhom chode, čo bola teľacina na slanine, ktorú však Anna už pripravila v syntetizátore, to už došlo tak ďaleko, že sa navzájom kŕmili a dezert už jedli spolu z jedného taniera.
Celý deň strávili rozhovormi. Ona mu ukázala celé svoje sídlo a predviedla mu, čo ako funguje a on ju zasa zasväcoval do tunajších politických pomerov, ktoré dosť dobre nechápala. Veľmi ju prekvapoval fakt, že Restijské impérium už veľmi dlho, asi dva milióny rokov, nemalo žiadnu centrálnu vládu či vedenie. V podstate to bola totálna anarchia. Každá planéta a vlastne každá usadlosť bola de facto samostatná a nikomu to neprekážalo. Jediné ústredné inštitúcie, ktoré fungovali, boli armáda, služba v ktorej bola povinná pre všetkých bez rozdielu pohlavia medzi dvadsiatym a štyridsiatym rokom života, a Komunikačný úrad, ktorý zabezpečoval spojenie medzi jednotlivými sídlami a planétami. Okrem toho úrad fungoval aj ako akási forma štátnej správy, nakoľko do jeho kompetencií patrilo aj prerozdeľovanie potrebných prostriedkov a zdrojov.
Tieto dve inštitúcie bolo všetko, čo ostalo z pôvodného obrovského byrokratického aparátu. Všetky doky, lodenice a všetko, čo sa týkalo lodí a cestovania, bolo v pôsobnosti armády. Mnoho občanov vlastnilo súkromné lode rôznych veľkostí a typov, avšak tie využívali služieb armádnych opravovní a dokov. Keďže vlastne všetci občania boli súčasnými alebo bývalými členmi armády, nebol s tým problém a každý vedel, na koho sa má obrátiť. Bol to v istom zmysle vojenský režim so všetkým, čo k tomu patrí a Annu, vzhľadom na jej skúsenosti s podobnými režimami inde vo vesmíre, prekvapovalo, že to obyvateľstvo prijíma so všetkou vážnosťou a aj so všetkou vážnosťou režimu slúži a to dobrovoľne.
Max jej to však vysvetlil. V minulosti sa totiž ríša zmietala v mnohých nepokojoch a tie boli zapríčinené demokraciou, keď mal každý príliš veľa slobody a každý chcel vládnuť. Tak to nakoniec po smrti posledného cisára vyriešili radikálne. Vládnuť nebude nikto a celá ríša prejde od „demokracie“ k riadenej anarchii a bezvládiu. Oficiálne síce bolo impérium monarchiou, ale keďže už nebol cisár, prevzalo jeho reprezentačné povinnosti na seba velenie armády, ktoré však bolo kolektívne a neexistoval žiadny najvyšší veliteľ. Systém sa ukázal byť prekvapujúco efektívny a tak pri tom už zostalo. Ríša sa stabilizovala a bol konečne pokoj.
Anna mu na oplátku vysvetlila, ako to bolo v Antickej ríši po zániku monarchie a ako sa prešlo k systému najvyššej rady volenej spomedzi zástupcov všetkých galaxií obývaných Antikmi. Dvaja za jednu galaxiu. Postupom času sa však počty menili podľa potreby a okolností, takže v súčasnosti má rada deväť členov a Antikovia pritom ovládajú len tri planéty v dvoch galaxiách.
Celý deň takto konverzovali a objasňovali si svoje osudy. Navzájom sa zabávali a lichotili si. Občas sa na seba len hlúpo usmievali. Nakoniec, po skvelej večeri, ktorú Anna uvarila, si sadli s pohármi mimoriadne kvalitného portského vína ku krbu, v ktorom blkotali plamene. Anna síce znášala víno dobre a zvyčajne zvládala vypiť za večer aj celú fľašu, avšak portské je silné víno a dlhý čas v sudoch a fľašiach spravil svoje a ono vyzrelo a rozohrialo útroby oboch mladých ľudí sediacich pred krbom. Teda mladých vzhľadom na Antické a Restijské pomery, keď sa ľudia bežne dožívali sedemsto až osemsto rokov a výnimočne aj tisícky. Anna mala len necelých päťdesiat a vyzerala na tridsať a Max mal cez osemdesiat a vyzeral tiež na tridsať.
Plamene v krbe, víno v čašiach a blízkosť toho druhého rozohrievali teda útroby oboch mladých ľudí a oni sa k sebe čoraz viac približovali, ako telesne, tak aj duševne. Nakoniec došlo k nevyhnutnému a obaja skončili nahí na podlahe pred krbom vykonávajúc činnosť, ktorá sa bežne označuje ako „mládeži neprístupné“. Po prvotnom vášnivom sexe pred krbom sa presunuli do Anninej spálne na druhom poschodí a tam pokračovali celú noc...
Anna sa prebudila prvá neskoro popoludní a okamžite sa jej vybavilo, čo sa dialo v predchádzajúci deň a noc. Dlho hľadela na muža spiaceho vedľa nej a premýšľala o sebe a o ňom. Pokúsila sa zhodnotiť tento vzťah a jeho perspektívnosť z nadhľadu. Porovnala to so svojim vzťahom s admirálom Forlinom. To však bolo skôr takzvané priateľstvo s výhodami. Toto však bolo niečo iné. Asi sa naozaj zamilovala...
Max sa prebudil o dve hodiny neskôr ako ona. Keď videla, že je už hore, pritúlila sa k nemu a objala ho. Vychutnávala si ako sa jej nahé telo dotýka jeho tela a bozkávala ho. Nežne a akoby ostýchavo. Ak by sa teraz s ňou chcel pomilovať, s radosťou by sa mu oddala. Neurobil to však. Len sa s ňou jemne maznal a vychutnával si jej blízkosť a vzájomné dotyky. Izba bola naplnená intimitou a nehou. Nakoniec však táto neha ustúpila vášni, keď Annine nezbedné prsty prebudili jeho mužnosť a znovu sa oddali tomu najzákladnejšiemu pudu ľudskej rasy a všetkému, čo tento pud predpokladal. Po troch kolách sa však obaja unavili a znovu zaspali.
Obaja sa prebudili skoro naraz. Za oknom bolo vidieť, že práve svitá a do východu slnka ostáva ešte asi hodina. Dopriali si jeden nežný pohlavný styk a potom sa obaja šli spoločne osprchovať.
O dve hodiny, po výdatnych raňajkách, sa Max rozlúčil, lebo sa musel vrátiť na svoju usadlosť. Býval s rodinou a čakali ho aj iné povinnosti. Okrem toho tu strávil dva dni a dve noci, takže by sa už asi mal ohlásiť aj na pracovisku a dovolenka sa mu pomaly končila – bol generálporučíkom a veliteľom divízie obrnenej pechoty. To bol akýsi kríženec medzi tankovou divíziou a divíziou mechanizovanej pechoty. Restijská armáda používala totiž ťažko obrnené vozidlá, ktoré sa podobali pozemským tankom, avšak boli niekoľkonásobne väčšie a mali aj omnoho väčšiu palebnú silu. Jedno takéto vozidlo zvyčajne okrem posádky viezlo aj tri desiatky pešiakov, ktorých pri útoku podporovalo streľbou svojich ťažkých zbraní. Jeden prápor zvyčajne obsahoval štyridsať takýchto vozidiel a päť vozidiel, ktoré mali menšiu palebnú silu, ale zato boli vybavené dodatočným príslušenstvom a slúžili ako sanitné a opravárenské vozidlá. Päť práporov tvorilo brigádu a päť brigád tvorilo divíziu. A jednej takejto divízii velil práve Max.
Anna dlhú chvíľu hľadela za jeho motorkou, ako mizne v lese a potom začala konečne racionálne uvažovať. Vybrala sa do komunikačnej veže a zavolala na Astergladium, ktorý spolu s Asterscutom a Asterpillom parkoval na orbite a slúžil ako dodatočná obrana planéty, aby na povrch poslali výsadok, ktorý pozbiera trosky jej motorky v lese a tiež, aby jej vyrobili novú motorku v modrej farbe, keďže tá stará bola mierne povedané nepojazdná...
Z hangáru obrovskej bitevnej lode o niekoľko minút zamierila k povrchu jedna zo zásobovacích lodí. O hodinu neskôr boli už trosky v skladoch bitevnej lode a replikátori pracovali na výrobe novej motorky, ktorú mali dodať ešte v ten deň večer. Zároveň sa mali tajne napichnúť na informačné siete Restijskej armády a podľa možností nepozorovane mali zistiť všetky dostupné informácie o Maxentiovi z Dorwannu. Anna nebola uspokojená tým, čo jej Max za dva dni povedal o sebe a chcela mať o svojom novom milencovi čo najviac informácií. Verila mu, ale chcela ho spoznať ešte lepšie...
Neskoro večer replikátori doručili do garáže na jej usadlosti novú motorku a tiež priniesli aj informácie, ktoré požadovala. Okrem informácií o Maxovi bolo dôležité aj to, že bezpečnostné zložky Restijskej armády a flotily zaregistrovali prienik replikátorov do ich systému, ale nechali replikátorov vyhľadať potrebné informácie. Pravdepodobne ich činnosť vyhodnotili ako nie nebezpečnú. Annu to však trochu znepokojilo a prikázala preto replikátorom, aby zakódovali informácie v databázach na všetkých troch lodiach a aby pripravili návrhy nových bezpečnostných systémov pre databázy. Možno sa Restia pokúsi získať niečo z jej databázy a ona to nechcela vydať zadarmo.
Žiaden útok sa však nekonal a tak si Anna nažívala pokojne po viac ako tri štvrte roka. Max ju chodil navštevovať každý mesiac na niekoľko dní a najmä nocí. Nakoniec ju jedného krásneho slnečného dňa požiadal o ruku. Neváhala ani okamih. Prijala. Jednak ho skutočne milovala a jednak mala aj ona pre neho prekvapenie – bola v treťom týždni tehotenstva. Vlastne to ani nebolo prekvapenie, keďže sa vždy milovali bez akejkoľvek ochrany a počatie dieťaťa bolo niečím, čo Antická aj Restijská spoločnosť plne akceptovali. Dokonca to prinášalo mnoho výhod. Vďaka tomu, že splodili dieťa, sa budú môcť hneď po sobáši nazývať rodinou. Ináč by to bolo len spolužitie páru, teda aspoň v duchu litery Antických aj Restijských zákonov, ktoré si boli v tomto prekvapivo podobné. A Maxovi to dávalo dvojnásobný počet dní dovolenky za rok, aby sa mohol viac venovať manželke a dieťaťu a tiež aj ďalšie výhody v rámci armády.
Svadba bola o dva týždne na to a bola veľmi skromná. Max pozval len najbližšiu rodinu. Anna zasa len O´Neillovcov a doktorku Fraiserovú. Samantha Carterová-O´Neillová tiež mala pre nich prekvapenie. Tiež bola tehotná. Spolu s Annou si uťahovala z Janet, že už len ona chýba do mamičkovského klubu. Janet však odpovedala veľmi sebavedome, že ani ona už k tomu nemá ďaleko. Bolo totiž už verejným tajomstvom v okolí, že za švárnou doktorkou pravidelne dochádza istý mladík z okolia a dalo sa predpokladať, že noci spolu netrávia len pozeraním na hviezdy...
Nasledujúce dni a týždne boli nadmieru pokojné. Max nosil Annu doslova na rukách, aby sa jej a najmä jej dieťaťu nič nestalo. Anna sa snažila žiť ako doteraz a šlo jej to o dosť ľahšie, že tehotenstvo jej napodiv nespôsobovalo veľa problémov. Nevoľnosti mávala len slabé a ani iné ženské problémy sa nedostavovali. Pôrod bol však o to bolestivejší a keď sa po niekoľkých veľmi krušných hodinách konečne predral na svet malý Jack, jeho matka si uľahčene vydýchla, že to už má za sebou...

a bude horšie, pretože Anička má novú zodpovednosť, ako vidíte...

ty víš jak potěšit

[Aiwendill]

[andoriel]

Anička je praštěná
A takhle to dopadá

všichni jsou svým způsobem praštění

[Aiwendill]

Niektori viac ako ostatni. Napriklad autor tohto pribehu...

[andoriel]

Ano, Aiwendille, máš pravdu
A někteří jiní nepadají z motorek ale z třešně

Aiwendill píše:

Niektori viac ako ostatni. Napriklad autor tohto pribehu...

O některých se říká, že spadli z višne, ty jsi určitě musel spadnout až z Torigonu. Dělám si srandičky. Příběh jako vzdy dobrý, jenom by to chtělo trošku prodloužit díly, méně koitu a více akce. poprvé jsem měl pocit, že čtu pornopovídku, u daidala ja to skoro každý díl.

[Aiwendill]

Wydra: pornopovidka? Toto, co je tu na fore, je cenzurovana verzia. Iste pasaze kvoli pravidlam fora vypustam. V pdf vsak su necenzurovane casti. kazdopadne nezufaj, nepriamych zmienok o sexe bude viac... pripadne by som mohol specialne pre teba napisat aj cistu pornopoviedko. Aiwendill - digitalny pasak v akcii

pornopovídka?...chm...jsem zvědav co budete říkat po jednom z dílů 2. série...Jakop se málem pozvracel (nutno podotknout že zrovna jedl)

ovšem na Aiwa mi porno moc nesedí...

[Aiwendill]

Tak na tu cast som vazne zvedavy...

Kazdopadne je pravda ze ja velmi porno nepisem, ale to neznamena, ze som uz take nieco nespachal. Bud rad, ze nepoznas moju kompletnu autorsku historiu...

Inac volne pokracovanie anickinho pribehu pod zatial pracovnym nazvom dobrodruhovia pisem znacne dospelejsim stylom aj ked priamemu pornu sa vyhybam. Budete sa mat teda na co tesit...

[andoriel]

Dobrodruzi ... to mi něco připomíná
Budou? Brzy? Teď?
Děkuju

drzá a.