SG Dynasty: Admirálovo dedičstvo

[andoriel]

Nezoufejme, ještě není půlnoc
Aiwe třeba usnul vysílením z dalšího psaní. Až se probudí, jistě si vzpomene, že je někde očekáván.

to je mu podobne ze da dil tesne pred a tesne po 1/2noci.ja du za par hodin do rachoty

[andoriel]

Aiwendille, máš průšvih

Nejspise se zalekl nabidky na spartanskou vychovu.

[Aiwendill]

Andoriel: nemám prúšvih, som v galaktickom prúseri...

pal: nezľakol som sa... jednoducho sa mi zasa stala tá nemilá vec, s ktorou mi pred rokom pomáhala Andoriel. Nejde mi internet a cez mobil to nepretlačím. Takže musím zasa ísť okľukou cez verejný internet v miestnej knižnici...

keďže neviem, či sa do pondelka dostanem na internet, tak pridávam všetky kapitoly sľúbené na tento týždeň už dnes. Sorry, ale ak mám splniť slovo a vy ich máte čítať ešte tento týždeň, tak to musí byť touto formou...

takže kapitola 69...

Kapitola 69. – Fikcia prestáva byť fikciou
Piateho mája v neskorých večerných hodinách lodného času, ktorý bol synchrónny s časom na základni Telerush Var a na Zemi zodpovedal času, ktorý sa používal v časovom pásme UTC+5, vynorila celá eskadra z hyperpriestoru na orbite Zeme, kde spôsobila mierne povedané rozruch. Na orbite už bola pozoruhodná zbierka rôznych typov vesmírnych plavidiel. Vedľa lodí SAFPE parkovali plavidlá Slobodných Jaffov a Tokrov, obďaleč sa zasa vznášala štyri kilometre dlhá bitevná loď so znakmi Keránskeho impéria obklopená dvanástimi ťažkými krížnikmi a dvomi desiatkami menších plavidiel. Neďaleko Keráncov parkoval dokonca aj jeden ťažký krížnik Noxov s eskortou troch torpédoborcov.
Nech to však boli plavidla pozoruhodné vo všetkých smeroch, nemohli sa rovnať s tým, čo
práve priletelo vo formácii Antickej flotily. Tri gigantické plavidlá a jedno Antické mesto obklopené eskortou štrnástich bojových lodí, z ktorých veľká časť tiež prevyšovala všetky lode na orbite čo do veľkosti a monumentálnosti, tak aj do bojovej sily.
Eskadra zaparkovala na orbite neďaleko Noxských a keránskych lodí. Anna to pozorovala z pohodlného kresla na admirálskej pozorovacej palube veliteľského mostíku svojej vlajkovej lode. Na sebe mala plnú uniformu ríšskych admirálov Antickej ríše a keďže sa pod vrstvami oblečenia výdatne potila, znížila prostredníctvom panelu kontroly podpory života teplotu v miestnosti na slastných dvadsať stupňov Celzia.
Keď boli všetky lode na svojich miestach v obrannej formácii, aktivovala vysielačku na
svojom zápästí a nariadila replikátorom, aby vytvorili komunikačný kanál na veliteľské stredisko na ruskom kozmodróme Kapustin Jar. Chcela oficiálne oznámiť svoj prílet. Bola si však istá, že už o tom vedia všetci kompetentní a zainteresovaní činitelia. Tiež chcela zistiť, či už dorazil admirál Forlin, ktorý mal prísť cez hviezdnu bránu z Atlantídy.
O niekoľko stoviek kilometrov ďalej, na veliteľskom mostíku ťažkého krížnika ESS Terra,
hľadel veliteľ lode generálporučík Abraham Ellis na tri monštruózne lode v strede Antickej
formácie a na tvári sa mu premietali jeho pocity – šok, úžas a údiv. Tie lode prevyšovali všetko v tejto galaxii hneď o niekoľko tried, tým si bol istý. Okamžite, ako zbadal identifikačné znaky Antickej ríše na ich trupoch, si uvedomil, že na palube niektorej z tých lodí bude jeho stará známa – doktorka Kornilovová. Fakt, že mala vo svojej flotile takéto lode a do tejto chvíle to dokázala pred všetkými utajiť, v ňom vzbudzoval bezmedznú úctu pred organizačnými schopnosťami tej úžasnej ženy.
Díval sa na obrazovku senzorov v taktickej miestnosti a s ním aj všetci jeho dôstojníci, ktorí tiež neverili vlastným očiam pri pohľade na tri superlode. Jeden z nich si nakoniec uvedomil, čo mu tie lode pripomínajú a povedal: „Nezdá sa vám, že pripomínajú Executor z Hviezdnych vojen?“ Všetci na tú otázku prikyvovali, lebo podoba bola značná.
Keď sa spamätali z úžasu, začali senzormi prehliadať lode, aby o nich zistili čo najviac
podrobností. Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že sú to mimoriadne dobre vyzbrojené plavidlá. Ich boky sa doslova hemžili zbraňovými platformami s najrôznejšími druhmi výzbroje, ktorú senzory pozemskej vlajkovej lode dokázali identifikovať len z časti. Aj to, čo identifikovali, však vzbudzovalo mimoriadny rešpekt. Bolo tam všetko, čo si len vedeli predstaviť. Od ťažkých laserových kanónov, ktoré by dokázali zlikvidovať jediným výstrelom všetky lode pozemskej flotily, ak by sa zoradili za seba, cez ťažké aj ľahké pulzné, plazmové, iontové a rôzne iné kanóny, silá na odpaľovanie najrôznejších riadených striel, antických dronov a len Boh vie, čo všetko ešte k tomu.
V taktickej miestnosti SGC stáli vedľa seba generáli Carterová a Lorne a s ústami
otvorenými od úžasu hľadeli na obrazovku senzorov, kde bol obraz celej Antickej eskadry
a obzvlášť troch superlodí. Nič nehovorili. Jednoducho nemali slov, ktorými by vyjadrili svoje pocity. Spolu s nimi hľadeli na obrazovku všetci prítomní v miestnosti, tak civilní ako aj vojenskí zamestnanci, a na tvárach mali rovnaký úžas.
Ozvalo sa slabé zavŕzganie otváraných dverí a do miestnosti vošiel admirál Forlin, ktorý
musel do tej chvíle riešiť istú neodkladnú vec v miestnosti, kam aj králi chodia peši. Pretlačil sa cez dav technikov a vojakov až k obrazovke senzorov, aby zistil, na čo hľadia. Keď to zbadal, zaškľabil sa: „Hm, takže už s nimi vyrukovala na verejnosť. Zaujímavé...“ Carterová naňho ohromene pozrela: „Vy ste vedeli, že doktorka Kornilovová ma takéto lode vo flotile? Prečo ste nám to nepovedali?“ Forlin len pokrčil plecami: „Dala mi to rozkazom a okrem toho ju celkom chápem, že to doteraz tajila. Ja by som to robil na jej mieste tiež...“ Carterová aj Lorne pokývali hlavami. Aj oni chápali, prečo to Anna tajila pred všetkými. Vlastníctvo takých silných lodí dávalo obrovskú taktickú výhodu v akejkoľvek bojovej situácii...
Kým sa všetky lode na orbite aj činitelia na povrchu spamätávali z úžasu z príletu Antickej
flotily, Anna komunikovala s ruskými veliteľstvami. Najprv na kozmodróme Kapustin Jar a potom na kozmodróme Bajkonur, kde sa práve v tej chvíli odohrávali multilaterálne rokovania viacerých veľmocí o budúcnosti vesmírnych programov jednotlivých krajín. Tak znela oficiálna verzia.
Neoficiálna bola skoro rovnaká, avšak rokovalo sa hlavne o prestavbe jednotlivých
pozemských kozmodrómov na oficiálne základne SAFPE. To už síce prebiehalo takmer dve desaťročia, ale niektoré práce sa už nedali utajovať alebo maskovať za stavbu nových raketových rámp. Obzvlášť veľké podzemné hangáre pre bojové lode bolo dosť ťažké maskovať.
Na rokovaniach boli prezidenti a vysokí vládni činitelia všetkých dôležitých veľmocí
vrátane prezidentov USA, Ruska, Činy, Francúzska a ďalších krajín. Rokovania prebiehali za veľmi prísnych bezpečnostných opatrení a za zatvorenými dverami. Keď teda jeden dôstojník priniesol do miestnosti, kde sa rokovalo, správu o prílete Antickej flotily, mohol byť komunikačný kanál pustený priamo cez veľkú obrazovku na prezentácie a to bez obáv z prezradenia rozhovoru.
Anna sa zháčila, keď na obrazovke zbadala veľké množstvo prezidentov a vysokých
vládnych a vojenských činiteľov a ticho zašomrala: „Uff, aká hviezdna zostava!“ Mikrofón to však zaznamenal a tak následne zaznamenala pobavené úsmevy ľudí za rokovacími stolmi. Potom sa však aj ona usmiala: „Zdravím vás! Pre tých z vás, ktorí ma ešte nepoznáte, som ríšska admirálka Antickej ríše doktorka Anna Kornilovová a priletela som sem na pozvanie, ktoré mi dali vaši vyjednávači pred niekoľkými mesiacmi. Predpokladám, že vzhľadom na prebiehajúce prípravy odtajnenia Hviezdneho programu asi nemáte času na nejaké debatovanie so mnou, tak by som prijala, keby ste ku mne poslali nejakého styčného dôstojníka alebo asistenta alebo pobočníka alebo jednoducho niekoho, kto by ma zasvätil do detailov ceremónií v jednotlivých mestách, kde chcete mať moje lode.“ Ruský prezident Trovnikov prikývol: „Samozrejme doktorka, pošleme vám tam
nejakého ceremoniára alebo styčného dôstojníka, ktorý s vami preberie detaily.“ Anna prikývla: „Výborne. Pošlite ho Jumperom. Pri transportných kruhoch by sa nemusel trafiť na tú pravú loď vzhľadom k tomu návalu, čo teraz panuje tu na orbite. Želám vám teda príjemný deň!“
Deaktivovala komunikačný kanál a oprela sa v pohodlnom admirálskom kresle. Rozhliadla
sa cez obrovské panoramatické okná a uznala, že na orbite je naozaj nával. Toľko lodí pokope videla naposledy keď likvidovala veľké Wraithské flotily v galaxii Pegasus a tiež na pohrebe generála ONeilla pred niekoľkými rokmi.
Po chvíli sa ozvalo pípnutie od komunikačného panelu. Pozrela naňho a usmiala sa. Bolo to prichádzajúce volanie z Keránskej bitevnej lode. Aktivovala komunikačný kanál a na obrazovke sa objavila tvár staršieho muža v šedej rovnošate, ktorý mal na ramenách dištinkcie Admirála flotily. Pozdravila ho: „Zdravím vás, admirál!“ Prikývol: „Aj ja vás zdravím, admirálka! Som rád, že na orbite Zeme vidím aj mocnú flotilu patriacu Antickej ríši. Predpokladám, že tie tri obrovské lode v strede vašej formácie sú Hviezdny meč, Hviezdny štít a Hviezdny oštep. Je to tak?“
Zamračila sa: „Odkiaľ poznáte mená mojich lodí?“ Keránsky admirál sa jemne usmial:
„Poznáme staré antické legendy. Ale kvôli tomu vám nevolám. Náš generálny štáb by rád
uskutočnil rozsiahle vojenské cvičenie spolu s niektorými našimi spojencami. Preto sa vás chcem opýtať, či by ste sa toho nechceli zúčastniť aj vy za Antickú ríšu?“ To ju prekvapilo, lebo také niečo neočakávala. Po chvíľke uvažovania však prikývla: „Iste. Zúčastniť sa môžeme. Nenachádzam proti tomu v tejto chvíli žiadny dôvod. Avšak myslím, že takúto záležitosť treba predebatovať podrobnejšie a v najbližších dňoch na to asi nebudeme mať ani vy a ani ja dostatok času kvôli tomu, čo sa bude diať dole na povrchu. Čo keby ste ma niekedy navštívili na Telerush Var? Všimla som si, že vaše lode občas lietajú okolo...“ Keránsky admirál prikývol: „Samozrejme. Skontaktujeme sa
s vami, keď pominie všetok tento chaos...“ Anna s úsmevom prikývla a potom sa spojenie prerušilo. V priebehu nasledujúcich troch dní priletelo na orbite Zeme ešte niekoľko lodí rôznych frakcií a civilizácií v Mliečnej ceste. V predvečer dňa, keď sa to všetko malo začať, bolo na obežnej dráhe zaparkovaných mnoho lodí. Dvadsaťdva pozemských ľahkých krížnikov triedy 304 sa držalo vo formácií okolo štyroch ťažkých krížnikov triedy 305 a dvoch ľahkých transportných lodí triedy 306. Vedľa nich boli eskadry Tokrov a Slobodných Jaffov – osemnásť Hatakov a tri desiatky Alkeshov. O kus ďalej parkovali lode Antickej flotily, ktoré sa svojou bielou a modrou farbou žiarivo vynímali medzi nevýraznými šedými farbami ostatných zúčastnených frakcií. Hneď vedľa
bola zasa eskadra lodí Keránskeho impéria a neďaleko bola Noxská flotila. Priletela dokonca aj Asgardská loď triedy ONeill, ktorá bola postavená v dokoch na Telerush Var. Boli tu Gadmeerovia, z galaxie Pegasus dorazili štyri lode Cestovateľov, ktoré prežili medzigalaktický let v celku len vďaka tomu, že boli počas cesty pevne pripútané k trupom pozemských krížnikov triedy 304. Celkovo bolo na orbite takmer stopäťdesiat lodí, medzi ktorými dominovali tri gigantické plavidlá v strede formácie Antickej flotily.
Nakoniec nadišiel daný deň a okamžik. Na všetkých veliteľských lodiach sa počas noci
konali porady dôstojníkov zo Zeme a spojeneckých plavidiel, kde sa riešili otázky ceremoniálu. Aj na Astergladiu mala Anna už druhý deň ubytovanú skupinu styčných dôstojníkov zo všetkých krajín, kde sa mali jej lode objaviť na odhalení Hviezdneho programu OSN: Všetko sa to malo začať v Moskve, kde bola tradičná vojenská prehliadka na deň víťazstva preložená už na deviatu hodinu, aby sa vesmírne lode mohli po skončení prehliadky presunúť do ďalších miest.
Anna sedela v admirálskom kresle a čakala na pokyn k zrušeniu maskovania. Práve vďaka
veľkosti pripadla jej lodiam zvláštna úloha. Mali rozšíriť svoje maskovanie tak, aby sa do neho vošli aj lode ostatných frakcií, ktoré danou technológiou nedisponovali. Postupne mali vylietavať spod maskovania a predstavovať sa na Červenom námestí v Moskve. Samotné superlode sa prehliadky zúčastniť nemali. Usporiadatelia sa báli, že ich monštruózna veľkosť môže vyvolať paniku medzi obyvateľstvom, kým sa vôbec dostanú k námestiu. Mali sa toho zúčastniť len menšie lode jej flotily. Vydala replikátorom príslušné rozkazy a na obrazovkách okolo admirálskeho kresla sledovala dianie na Zemi.
Kamery všetkých svetových staníc prenášali prejav prezidenta Trovnikova z tribúny pred
mauzóleom večne živého vodcu svetového proletariátu. Anna ho počúvala a zároveň vnímala hlas hlavného režiséra prehliadky, ktorý inštruoval jednotlivé lode, aby sa pripravili.
Trovnikov práve hovoril o tom, že dnešným dňom Zem vstupuje do novej fázy svojich dejín. Uplynulých tridsať rokov sa vládne inštitúcie všetkých krajín pripravovali na tento deň, popúšťali nitky informácií pre širokú verejnosť v podobe úspešných sci-fi seriálov a filmov, v ktorých však bola skrytá pravda. Akademici a významní vedci po celom svete boli postupne zasväcovaní do tohto tajomstva a ich znalosti a schopnosti boli využívané pre dobro celého ľudstva. To, čo bolo doteraz považované za fikciu, sa teraz stáva realitou.
Nad Červeným námestím sa v tej chvíli odmaskovali tri krížniky triedy 304 a na ich trupoch
sa skveli výsostné znaky Ruskej federácie. Davy ľudí a nastúpených vojakov v tej chvíli zašumeli a hrozilo, že vypukne panika. Prezident Trovnikov však pokračoval v prejave pevným a jasným hlasom, čo mnohých ľudí upokojilo: „Na oblohe nad nami teraz vidíte tri z lodí, ktoré má Zem k dispozícii na obranu pred nepriateľmi z okolitého vesmíru. Už dvadsať rokov sú takéto lode tajne budované a Zem v súčasnosti disponuje viac než dvomi desiatkami týchto lodí, ktoré sú schopné ciest po celej galaxii Mliečna cesta. Nie sú však určené len na vojenské účely. Na ich palubách uskutočnili špičkoví vedci tak z Ruska ako aj z iných krajín mnoho experimentov a vedeckých objavov v oblasti astronómie, astrofyziky, ale aj mnohých iných vedných odborov ako biológie,
medicíny, chémie a podobne. Naši diplomati na ich palubách cestovali k mnohým rasám po celej galaxii...“
Kamery všetkých televíznych staníc v tej chvíli boli zamerané na tri krížniky, vedľa ktorých sa postupne odmaskovávali ďalšie lode SAFPE. Všetky niesli na sebe veľké výsostné znaky krajín, ktoré sponzorovali ich výstavbu. Nemecké lode Scharnhorst a Yorck niesli obrovské ríšske orlice, Gagarin, Zvezda a Korolev zasa veľké cárske orly, čínske, americké, britské a francúzske lode tiež niesli znaky alebo vlajky svojich krajín.
Nálada davu sa zmenila. Panika už nehrozila. Vystriedala ju zvedavosť a tiež aj veselosť,
keď prezident povedal, že už tridsať rokov vlády pomaličky púšťajú informácie o tom, čo sa v skutočnosti deje. Úspešný seriál Hviezdna brána, ktorý bol doplnený aj celou radou filmov a kníh, bol natočený podľa skutočných udalostí a skutočných ľudí, akurát tam museli dať schopných hercov, aby to divákov zaujalo. Ľudia chápali, že sa deje niečo mimoriadne a fakt, že vládni činitelia vynakladali obrovské finančné prostriedky nie na nákup luxusných jácht a podobných vecí pre seba ale na to, čo prospeje všeobecnému blahu celého ľudstva na Zemi, čo prezident vo svojom príhovore následne zdôraznil, priklonil názor miliónov ľudí na námestí aj pri televízoroch na stranu prezidenta.
Televízne kamery prenášali tieto udalosti do celého sveta a do redakcií v tej chvíli začali
prichádzať vopred vyjadrené tlačové správy od vládnych činiteľov ostatných krajín o tom čo sa vlastne deje v Moskve. Panika nenastala ani v krízových oblastiach. Vlády sa dôkladne zabezpečili. Masírovanie mozgov v uplynulých mesiacoch a rokoch spravilo svoje a tak ľudia prijali senzačné odhalenia pokojne.
Prezident Trovnikov pokračoval v dlhom prejave a dostal sa k tomu, čo sa počas posledných tridsiatich rokov skutočne udialo v Mliečnej ceste. Vojny s Goauldmi a Luciánskou alianciou, spojenectvá s mnohými rasami, z ktorých veľmi mnohé vychádzali z pozemských koreňov, úspešné povstanie Slobodných Jaffov. Zahrnul do svojho prejavu všetky podstatné veci. Nad Červeným námestím a Moskvou sa postupne odmaskovávali ďalšie a ďalšie lode, tak pozemské ako aj spojenecké, až ich bola plná obloha. Kovové trupy sa v lúčoch slnka leskli a užasnutí ľudia si prezerali vesmírne plavidlá...
O hodinu neskôr sa začali ceremónie v Kieve, Prahe, Berlíne, Paríži, Viedni, Ríme
a Londýne, kde boli už tiež prichystané lode SAFPE a spojencov. Šlo sa podľa rovnakého scenára ako v Moskve a tak sa situácia zvládala pokojne. Prvotný šok ešte nepominul...
Prehliadka v Moskve pokračovala. Namiesto tradičného defilé obrnenej techniky a leteckej
show však tentokrát pomaly prelietavali nad námestím stovky stíhačiek F-302, gliderov a ťažkých X-Wingov z letiek na pozemských aj spojeneckých lodiach. Komentátori boli dôkladne zasvätení do tajomstva a teraz pokojne predstavovali obyvateľstvu jednotlivé bojové stroje.
Anna to všetko sledovala na obrazovkách okolo svojho admirálskeho kresla a styční
dôstojníci spolu s ňou. Všetko šlo podľa plánu a obyvateľstvo Zeme prijímalo správy, že sci-fi už nie je sci-fi ale realita. Vlády boli veľmi dôkladne pripravené a nedovolili rôznym analytikom a komentátorom, aby vymýšľali špekulácie. Namiesto toho začali postupne v jednotlivých televíziách vystupovať politici a vedci, ktorí obyvateľstvo upokojovali svojimi prejavmi a vysvetľovali, čo sa deje.
Ako deň postupoval, správy sa šírili do celého sveta. Najľudnatejšia krajina sveta – Čína –
bola pripravená dôkladnejšie než všetky ostatné krajiny. Na jej území žila štvrtina ľudstva a preto bolo potrebné, aby ostalo pokojné. Televízne a rozhlasové stanice povinne prenášali prejav prezidenta Sun Pchi Junga, ktorý celú vec obšírne vysvetľoval a komentoval. Nad Pekingom, Šanghajom a ďalšími mnohomiliónovými mestami krajiny sa postupne odmaskovávali vesmírne lode. Armáda aj polícia boli v pohotovosti, keby sa vyskytli nepokoje. Nebolo to však potrebné.
Mnohonárodnostná India reagovala tiež pokojne a situáciu sa tiež podarilo zvládnuť bez
použitia silových prostriedkov. Dôkladná príprava na tento deň spravila svoje. Krajiny blízkeho východu, ktoré boli vazalmi Ruska, správy prijali tiež pokojne. Teda viac-menej. Problémy však nastali na Arabskom polostrove, kde fanatické moslimské obyvateľstvo vyšlo do ulíc a potykalo sa s políciou a armádou. Postupne sa však darilo situáciu zvládať. Africké krajiny boli v pevnom područí svetových veľmocí a tak sa odhalenie Hviezdneho programu zaobišlo bez násilných stretov.Podobne tomu bolo aj v Južnej Amerike.
Spojené štáty americké však boli ťažký oriešok pre organizátorov a to vcelku oprávnene.
Obyvateľstvo bolo dlhé desaťročia kŕmené brakovými filmami z Hollywoodskej produkcie a bolo tak ohlúpené, že takmer v každom meste sa vyskytli nejaké vzbury alebo zhromaždenia nejakých idealistov alebo fanatikov, ktorí mávali plagátmi s nápismi, že chcú, aby na nich robili mimozemšťania pokusy, alebo že sa chcú stretnúť so šedivákmi z Rosvelu. Na mnohých miestach musela zasahovať Národná garda a dokonca aj armádne zložky.
Na druhý deň odhaľovanie Hviezdneho programu pokračovalo. Annu pozvali, aby spolu
s niekoľkými ďalšími predstaviteľmi spojeneckých síl vystúpila na veľkom zhromaždení na
Lomonosovovej univerzite, kde sa zhromaždili stovky vedcov z najrôznejších vedných odborov, akademikov, profesorov, študentov, vojakov, dôstojníkov, úradníkov a ďalších ľudí.
Sedela na pripravenom pódiu v slávnostnej uniforme, bolo jej horúco a potila sa. Vedela, čo
možno očakávať od poslucháčov diskusie. Prišli sa pozrieť na mimozemšťanov. Anna to hneď v začiatku diskusie spomenula a vysvetlila, že mnoho civilizácií v tejto galaxii vzniklo tak, že zo Zeme, kde bola najväčšia populácia vzali niekoľko desiatok alebo stoviek ľudí a usadili ich na nejakej inej vhodnej planéte. Dialo sa to počas všetkých historických období, od najranejšieho staroveku až po stredovek. Drvivá väčšina rás v tejto galaxii sú teda akýsi bratia či bratranci ľudí zo Zeme a preto nie je prekvapujúce, že vyzerajú rovnako ako tí, ktorí ostali na Zemi. Na iných planétach žijú ľudia v historickom štádiu starého Egypta, starého Grécka či Ríma, ale aj ťažkého kresťanského stredoveku. Jedna zo spojeneckých rás sú dokonca aj potomkovia vikingov, ktorých
rasa Asgardov usadila v desiatom storočí na planéte Cimmeria.
Moderovaná diskusia pokračovala a Anne a ostatným hosťom dávali otázky mnohí
renomovaní vedci z publika, ale aj normálni študenti či vojaci z Frunzeho vojenskej akadémie. Boli to otázky z mnohých odborov, od biológie cez fyziku a medicínu až po ekonomiku. Keď jeden staručký profesor položil Anne otázku, ako sa vlastne obchoduje na galaktických trhoch, odpovedala mu tak, že rozveselila publikum ale aj zachovala dôstojnosť starého profesora: „V prvom rade si musíte uvedomiť, že nič také ako galaktický trh neexistuje. To preto, lebo nie sú žiadne burzy a ani trhoviská, kde by sa obchodovalo podobne ako na Zemi. Vo vesmíre obchoduje jedna rasa alebo civilizácia s druhou a vždy je to výmenný obchod. Niečo za niečo. Pozemské peniaze vo vesmíre neplatia, takže ak chcete obchodovať s inými civilizáciami, musíte mať niečo,
čo môžete ponúknuť ako protihodnotu. Zem si už vybudovala veľmi dobré meno tým, že ponúkala lieky a zdravotnícke pomôcky, ale aj niektoré technológie. Za to dostala od iných civilizácií tisíce a tisíce ton rôznych kovov, ktoré boli použité na zostrojenie vesmírnych lodí, ktorými disponuje. V obchodovaní s inými rasami sa teda budete musieť vrátiť ku klasickému jednaniu sa a handrkovaniu o každú položku. Ekonomické teórie založené na úlohe peňazí vám tam nepomôžu. Využite suroviny, technológie alebo zdroje, ktoré už máte a na oplátku môžete dostať ešte viac. Len si to musíte trpezlivo vyhandrkovať s obchodníkmi tej ktorej rasy.“ Starý profesor prikývol a zamyslene si sadol na svoje miesto.
Mnohé otázky sa týkali života na iných planétach a pozvaní hostia ich postupne
zodpovedavávali. Jeden z kadetov z vojenskej akadémie položil v istej chvíli otázku generálovi Lavrovovi, veliteľovi ruskej časti Hviezdneho programu, prečo Zem nevyužila svoje bojové plavidlá na to, aby si podmanila iné planéty, na ktorých môžu byť zdroje nerastného bohatstva, ktoré by tak mohli byť využívané.
Generál sa nadýchol, aby odpovedal, ale Anna mu vzala slovo: „Mladý muž, ako vidím,
nový Suvorov z vás asi nebude. Zabúdate totiž na prvé pravidlo vojny: Zisti si, proti komu vlastne bojuješ! Ak by totiž sily SAFPE zaútočili na nejakú planétu, mohlo by sa veľmi ľahko stať, že obyvatelia tej planéty, nech sú na hocijako nízkej vývojovej úrovni, by si zavolali na pomoc svojich silnejších spojencov. Vo vesmíre je dosť bežné, že menej vyspelé planéty sú pod ochranou galaktických veľmocí, ktoré si svoje záujmové územia a svojich vazalov strážia. Dávajú im záruku pokojného života a voľného obchodu a za to dostávajú podiel z ich nerastného bohatstva. Teda pokiaľ ho vôbec potrebujú. Takí Asgardi majú cez dve stovky chránených civilizácií a medzi ne patrila istý čas aj Zem. Teda aspoň do doby, kým si nevybudovala vlastné vesmírne lode. Ovládanie iných planét je teda možné, len ak sa dohodnete s rasou, ktorá má v danom sektore svoje záujmové
územia. Zem doteraz vždy postupovala najprv diplomaticky, aspoň pokiaľ som si všimla. Často úspešne. Ak chcete silou mocou zaútočiť na nejakú planétu, tak to môže dopadnúť podobným fiaskom ako sovietsko-fínska vojna v tridsiatom deviatom roku. Anásledky by boli oveľa horšie ako si myslíte. Vo vesmíre totiž pre hlupákov nie je miesto a dejiny sú plné prekvapujúcich útokov a ešte prekvapujúcejších protiútokov, ktoré skončili vyhladením celých civilizácií. To, že sa to Zemi dosiaľ nestalo, je len zásluhou vašej diplomacie, keďže ste dokázali vo väčšine prípadov presvedčiť ostatných, aby za vás bojovali.“ Lavrov prikývol, že je to naozaj tak, ako hovorí Antická admirálka.
Diskusia pokračovala do neskorého večera, lebo otázok bolo naozaj mnoho a ľudia boli
zvedaví. Keď sa Anna hlboko v noci vrátila na Astergladium a prezrela si televízne správy, zistila, že podobné diskusie prebiehali v ten deň po celom svete, azda len s výnimkou severoafrických a arabských krajín, kde ešte stále prebiehali strety demonštrantov s armádnymi zložkami. Hoci bola unavená, zasmiala sa pri zábere na istého tureckého generála, ktorý odpovedal na otázku nejakého historika a spomenul, že Zem narazila pri jednej zo svojich prieskumných výprav na dosť vyspelú civilizáciu, ktorá priamo vychádzala z Byzantskej ríše a že veľkému Sulejmanovi sa očividne
nepodarilo úplne zničiť druhý Rím, keďže vo vesmíre Východorímska ríša ešte stále existuje a prosperuje. A dokonca je aj spojencom Zeme...
Počas nasledujúcich dvoch týždňov mala Anna veľmi nabitý program. Každý deň bola na
nejakej verejnej diskusii a dokonca mala aj niekoľko prednášok na vojenských akadémiách po celom svete, pretože bolo jasné, že koncepcia ozbrojených síl sa musí od základu prekopať. Anna, Forlin a aj ďalší vysokí vojenskí dôstojníci z rôznych rás predkladali poslucháčom, ako to vyzerá vo vesmíre s vojnami a ako prebiehali mnohé vojny. Častokrát boli poslucháči doslova zdesení z brutality, s ktorou sa vojny viedli a z metód, ktoré sa používali. Keď Anna dokončila svoju prednášku o poslednej vojne s Wraithmi na vojenskej akadémii v anglickom Norwichi, prítomní vojaci a dôstojníci boli bledí a spotení, pretože nikto z nich by si netrúfal použiť strategické zbrane v takom rozsahu, ako to použila ona.
Nakoniec sa začali spojenecké delegácie lúčiť a vracať na svoje domovské planéty.
Jednotlivé eskadry opúšťali orbitu Zeme a odlietali. Najdlhšie sa zdržali Keránci a Anna so svojou flotilou. Keránci preto, pretože ich impérium bolo tak mocné, že si mohlo dovoliť odveliť jednu zo svojich eskadier na spojeneckú planétu aj na dlhší čas a Anna preto, lebo nemala nič lepšie na práci. Dostavba základne pokračovala aj bez jej prítomnosti a ona sa mohla venovať prednáškam po celom svete do tej doby, kým ju to neprestalo baviť.
Devätnásteho júna už bola poriadne unavená z neustáleho kolotoča prednášok, rozhovorov,
diskusií a ďalších akcií a preto sa rozlúčila s pozemskými predstaviteľmi a celá jej flotila skočila do hyperpriestoru vo vektore k Telerush Var, kam priletela na druhý deň.

ospravedlňte prosím prípadné chyby a preklepy, tu v knižnici je dooooosť starý počítač s ešte starším SunOS, v ktorom šantia malí korekční škriatkovia...

[Aiwendill]

Kapitola 70. – Posily z dávnych čias
Na základni Telerush Var panovalo horúce letné počasie a Anna sa okamžite po prílete zo
Zeme rozhodla, že sa tu tentokrát dlho nezdrží. Admirál Forlin, ktorý priletel s ňou, jej dal za
pravdu. Komplex základne bol síce dôkladne klimatizovaný ale vonku panovali štyridsaťstupňové
horúčavy, čo si vyžiadalo zvýšenú spotrebu vody na zavlažovanie trávnikov a okrasných parkov,
ktoré sa rozprestierali na veľkých plochách základne. Pod nimi boli ukryté obrovské podzemné
sklady, údržbárske a dielenské miestnosti. Anna si už pri prvej prestavbe základne priala, aby boli
dané časti vybudované so zosilnenými nosnými konštrukciami a na povrchu aby boli vybudované
parky a stromoradia, o ktoré sa starali špeciálne skupiny replikátorov – záhradníkov.
To do veľkej časti spríjemňovalo pobyt na základni prípadným návštevníkom a s vďakou
a uznaním to všetci kvitovali najmä počas Antického snemu pred dvomi rokmi. Mnoho Antikov,
ľudí a ostatných prítomných trávilo vtedy veľa času medzi rokovaniami v záhradách a parkoch
základne medzi záhonmi pestrofarebných kvetov a fontánami, do ktorých bola privádzaná voda
z veľkého jazera. To bolo od základne vzdialené asi dvadsať kilometrov a napájali ho dve veľké
rieky. Na jeho brehu bola postavená čerpacia stanica, ktorá dlhými potrubiami dodávala milióny
litrov vody na zavlažovanie trávnatých plôch a na činnosť fontán v parkoch základne.
Čerpacia stanica teraz fungovala na maximum svojej kapacity a stromy, kvety a tráva na
základni ostávali aj napriek mimoriadnym horúčavám svieže, pretože mali optimálne podmienky
pre život. Čo však nevadilo rastlinám, vadilo ľuďom. Kvôli vysokým teplotám sa nedalo veľmi
vychádzať von a Anna a Forlin sa nechceli zmieriť s tým, že budú musieť byť zavretí vnútri
komplexu. Potrebovali totiž premyslieť a prediskutovať viaceré veci, ktoré sa týkali pôsobenia
Forlinovej eskadry lodí v Pegase a na to potrebovali pokoj a pohodu. Anna preto navrhla, aby sa
vybrali do jej letného sídla, ktorým bol hrad na okraji Annuminasu. Panovalo tam omnoho
príjemnejšie počasie a tak Forlin súhlasil. Potom však navrhol alternatívu, aby sa letelo na Lanteu,
kde by sa Anna mohla na mieste presvedčiť o potrebách flotily.
Anna súhlasila a tak dvadsiateho druhého júna začali prípravy Tordenu na cestu do Pegasu.
Ostatné lode svojej flotily, vrátane troch superlodí, Anna plánovala nechať v hangároch základne
alebo na orbite planéty. Počas predštartových príprav, keď Forlin sťahoval do systémov bitevnej
lode rôzne informácie z nesmierne bohatej databázy základne, sedela Anna v ovládacom kresle vo
veliteľskom centre základne a silnými senzormi pracujúcimi na maximálny výkon kontrolovala tak
Mliečnu cestu, ako aj okolitý priestor, aby zistila možné nebezpečenstvá pred cestou do druhej
galaxie.
Mimoriadne výkonné senzory základne tak objavili neznámu loď v smere z Pegasu do
Mliečnej cesty. Bolo to v miestach, kde pred trinástimi rokmi Anna objavila Triu, milión svetelných
rokov od Telerush Var, teda takmer na hranici dosahu senzorov. Loď sa pohybovala rýchlosťou
blížiacou sa rýchlosti svetla a Anne okamžite napadlo, že to môže byť ďalšia Antická loď, ktorej sa
poškodil hyperpohon a posádka sa rozhodla pokračovať v ceste podsvetelnou rýchlosťou. To
znamenalo, že na jej palube môžu byť živí Antikovia z doby pred desaťtisíc rokmi, ktorí sa
evakuovali týmto spôsobom z Pegasu. Kvôli časovej relativite mohlo za tú dobu ubehnúť na lodi
len niekoľko málo rokov.
Anna sa rozhodla, že neznámu loď preverí počas cesty do Pegasu a prípadne ju aj odtiahne,
buď na Lanteu alebo na Telerush Var, kde by sa mohla podrobiť opravám. Preto sa rozhodla, že so
sebou vezme aj ťažké krížniky Cernum a Adurant, aby bolo možné danú loď riadne pripútať
a odtiahnuť.
Bitevná loď a obidva ťažké krížniky odleteli v noci dvadsiateho druhého júna k miestu, kde
bola zachytená signatúra neznámej lode. Eskadra letela zníženou rýchlosťou a robila časté krátke
prestávky, aby bolo možné neznámu loď včas zachytiť na senzoroch.
Dva dni po odlete zo základne sa počas jednej zástavky konečne objavila neznáma loď na
senzoroch Tordenu. Anna rozhodla, že tu na ňu počkajú a o niekoľko hodín neskôr neznáme
plavidlo skutočne zachytilo navádzací maják Tordenu a začalo okamžite spomaľovať.
Anna bola vtedy na veliteľskom mostíku spolu s Forlinom a očakávala nadviazanie
kontaktu. Keď neznáme plavidlo spomalilo a nakoniec sa zastavilo niekoľko kilometrov od malej
eskadry, obaja admiráli na mostíku bitevnej lode otvorili ústa od prekvapenia. Lode boli totiž dve.
Jednou bola bitevná loď triedy Parsín, rovnaká ako Torden, na mostíku ktorého Anna
s Forlinom stáli. Volala sa Indelta a kedysi bola vlajkovou loďou Šiestej flotily. Všeobecne sa
verilo, že bola zničená v niektorej z chaotických bitiek, ktoré prebiehali počas poslednej veľkej
ofenzívy Wraithov, ktorá vyvrcholila potopením a evakuáciou Atlantídy a vlastne všetkých osídlení
Antikov v Pegase.
Druhá loď bol veľkokapacitný transportér triedy Lambda menom Valor. Obidve lode boli
pevne spútané dokopy, pretože ani jednej z nich očividne nefungoval hyperpohon a nákladnej lodi
ani podsvetelné motory. Anna sa tomu nedivila. Na trupoch bolo jasné, že lode pred odletom
z Pegasu prešli tvrdou bitkou a boli vážne poškodené. Vlastne bol zázrak, že ešte stále dokážu
letieť.
Komunikačný kanál sa nepodarilo vytvoriť a nakoniec sa aj zistilo prečo. Komunikačné
antény na oboch lodiach jednoducho chýbali a s nimi aj pekná časť trupu. Keď sa to Anna
dozvedela, kývla Forlinovi a obaja sa vybrali do hangáru. O chvíľu už leteli Jumperom na druhú
bitevnú loď.
Keď prelietali okolo trupu, Anna si všímala poškodenie. Bol značné. Celé časti trupu boli
otvorené do vesmíru a predmety a počítačové konzoly chránilo pred vysatím do vesmíru len silové
pole. Bitka, z ktorej lode unikli, musela byť naozaj krutá.
Keď Jumper pristál v jedinom funkčnom hangári bitevnej lode a otvorili sa zadné dvere,
Anna aj Forlin zbadali, že ich očakáva uvítací výbor. Starší kapitán a dvaja poručíci. Kapitánova
tvár bola Anne známa a po chvíli v otcových spomienkach vyhrabala aj jeho meno. Kývla mu
hlavou: „Kapitán Garos, zdravím vás!“
Kapitánovo obočie vyletelo nahor a podozrievavo si Annu aj Forlina premeral. Zaujal ho
najmä počet hviezdičiek na ich dištinkciách. Potom sa opatrne opýtal: „Poznáme sa?“ Anna sa
jemne usmiala: „Som ríšska admirálka Anna Kornilovová, toto je admirál flotily Forlinafalcus. Mňa
pravdepodobne nepoznáte, ale celkom určite ste poznali môjho otca. Vyjadroval sa o vás veľmi
pochvalne.“ Kapitán sa opýtal: „Vášho otca?“ a Anna mu jeho otázku zodpovedala: „Ríšskeho
admirála Sinerta.“ Obočie mu vyletelo nahor ešte viac a znovu si ju premeral. Potom prikývol
a uklonil sa jej so slabým úsmevom: „Vskutku. Poznávam jeho črty vo vašej tvári.“ Potom sa
uklonil aj Forlinovi, ktorého sa následne opýtal: „Admirál, o vás som však počul, že vás zavraždili.
Ako to, že ste tu teraz s nami? Živý, zdravý a očividne o dosť mladší?“ Forlin sa jemne usmial: „To
je dlhý a zložitý príbeh. Tá chybná konzola, ktorá spôsobila moju smrť, zapôsobila zároveň aj ako
prenosové médium, ktorým sa moje vedomie prenieslo do databázy Atlantídy. Podarilo sa mi ho
potom stiahnuť do tohto tela...“ Kapitán Garos prikývol a znovu sa uklonil.
Vybrali sa po chodbe z hangáru a Anna si všimla, že idú do jednej zo záložných veliteľských
miestností lode. Opýtala sa preto Garosa: „Hlavný veliteľský mostík je zničený?“ Pokrútil hlavou:
„Nie, mostík samotný nie. Ale prístupové chodby a energetické vedenia dostali v poslednej bitke
priamy zásah a nám sa ich nepodarilo opraviť. Mostík je teda nepoužiteľný a musíme operovať zo
záložných veliteľských miestností...“ Annu to zaujalo: „Čo sa stalo? S kým ste bojovali? A ako ste
vlastne prežili? Až doteraz sme si mysleli, že Indelta bola zničená v chaose tej veľkej Wraithskej
ofenzívy.“ Garos si vzdychol a za chôdze vysvetľoval situáciu: „Najvyššia rada nás vtedy poslala
pomáhať pri evakuácii základne Derenas Taoth. Transportná loď Valor tam nakladala posledný
materiál a zásoby. Tiež mala odviezť zvyšný personál, ktorý tam ešte stále udržiaval palebné
postavenia v činnosti. Keď sme prileteli k planéte, našli sme Valor, ako zúfalo bojuje proti piatim
Wraithským materským lodiam a asi dvanástim krížnikom. Zapojili sme sa do bitky, ale Wraithov
bolo jednoducho príliš veľa. Podarilo sa nám ich zničiť, ale poriadne sme to schytali. Valor bola
ťažko poškodená. Motorovú sekciu má úplne odstrelenú a tak sme ich pripútali k sebe a chceli sme
odletieť na Atlantis. Vtedy sme dostali správu, že bola nariadená aj evakuácia Atlantídy a všetky
zostávajúce lode sa majú dopraviť vlastnými silami do Mliečnej cesty, kde sa majú potom preskupiť
a pomôcť pri znovuvybudovaní impéria. Keďže naše hypermotory schytali v bitke pekných pár
zásahov, museli sme siahnuť ku krajnému riešeniu a napojili sme náš jediný modul ZPM
k podsvetelným motorom, aby sme maximalizovali ich výkon.“ Na to Forlin poznamenal: „Presne
ako ťažký krížnik Tria. Pokračujte prosím.“
Garos sa trpko usmial: „Potom to už bolo jednoduché. Vedeli sme, že časová relativita
rýchlosti svetla urobí svoje a my sa doplazíme do Mliečnej cesty o niekoľko tisícok rokov, tak sme
sa uložili do stázových komôr, aby sme to zvládli. Potom sme zachytili váš navádzací signál a tak
sme tu. Ktorý je vlastne rok?“ Forlin sa zatváril kyslo a tak odpovedala Anna: „Boli ste preč veľmi
dlho. Evakuácia Atlantídy a ostatných hlavných základní v Pegase prebehla pred desaťtisíc rokmi.
Viceadmirál Marigersus dokázal vyviesť svoje lode z pekla tých bitiek a bezpečne s nimi preletel do
Mliečnej cesty, kde boli založené posledné Antické osídlenia. Posledné preto, lebo v priebehu
nasledujúcich tristo rokov po návrate do Mliečnej cesty sa skoro všetci Antikovia povzniesli do
vyššej sféry. Ostalo iba osídlenie na Arde, kde ešte stále žije niekoľko Antikov pod vedením radcu
Curuma, a ktorí dozerajú na tamojšiu vetvu projektu Patrimonium. Ostatné osídlenia postupne
vymizli a lode boli dlhý čas deaktivované, tak na Terre Atlantus ako aj na Gerale Prolinas a na
Telerush Var. Geralu som pred niekoľkými rokmi demontovala a tiež aj základne na Terre, ktorá sa
v súčasnosti nazýva Zem. Tamojšia vetva Patrimonia sa vydarila najlepšie a vďaka tamojšiemu
ľudskému obyvateľstvu sa podarilo znovu čiastočne zaľudniť galaxiu. Ale Antikovia tam už
nesídlia. Naše posledné osídlenia sú na Arde a na Telerush Var, kde mám svoju hlavnú operačnú
základňu. Atiež ešte máme pod správou Lanteu v Pegase, kde je aj Atlantis. Tuná Forlin tam velí.
Ja mám pod správou Mliečnu cestu.“
Kapitán Garos prikývol a Anna sa opýtala: „Takže čo máme teraz s vami robiť? Koľko vás
vlastne je?“ Garos sa smutne usmial: „Necelých sedemsto. Časť civilisti a časť vojaci.
V posledných dňoch pred evakuáciou boli posádky lodí veľmi redukované a v bitke sme tiež mali
značné straty.“ Anna prikývla: „Dobre. Mám tu Torden a krížniky Cernum a Adurant, takže môžeme
odtiahnuť tak Indeltu ako aj Valor na Telerush Var, kde sa podrobia generálnej oprave. Vašich
vojakov, členov posádky a tiež aj lekársky personál, ak nejaký máte, presunieme na Lanteu.
Admirál Forlin tam má päť hliadkových lodí triedy Salus a jednu nemocničnú triedy Cidolia, takže
sa tam uplatníte viac než dostatočne. Civilný personál má slobodu rozhodovania, ale ja osobne by
som ich najradšej videla na Arde, kde by posilnili tamojšiu Antickú populáciu, prípadne na Lantee,
aby tam tiež podporili admirála Forlina. Za terajšej situácie si nemôžeme dovoliť zbytočne trieštiť
sily.“
Garos prikývol. Znelo to rozumne a zdalo sa to ako najlepšie riešenie v týchto zmenených
časoch. To, čo nasledovalo, ho však prekvapilo. Anna totiž povedala: „Vzhľadom na vaše zásluhy
a to, že ste Indeltu úspešne vyviedli z boja a dostali ste sa až sem, vám udeľujem poľné povýšenie
na viceadmirála. Po opravách dostanete naspäť Indeltu a tiež aj nejaké krížniky z mojej eskadry
a vašou úlohou bude ochrana Ardy. V súčasnosti tam máme len pasívnu obranu a tá podľa môjho
názoru nestačí.“ Zasalutovala mu a podala mu ruku. On ju jemne stisol a potom jej odsalutoval:
„Ďakujem, madam!“ Prikývla: „Dobre. Teraz poďme vytiahnuť vašu posádku a cestujúcich zo
stázových komôr, aby sa mohli presunúť na Torden. Verím, že tam budú mať viac pohodlia. Potom
preskupíme a pripútame obidve poškodené lode a o také tri až štyri dni sme na Telerush Var...“
V priebehu nasledujúcich niekoľkých hodín sa celá posádka Indelty presunula na Torden,
kde sa ubytovala v dovtedy prázdnych kajutách posádky. Replikátori totiž žiadne ubytovanie
nepotrebovali. Na palubu ťažko poškodenej bitevnej lode následne Anna prevelila niekoľko
desiatok replikátorov, ktorí od nej odpojili transportnú loď Valor a pripojili obidve poškodené lode
k lodiam jej eskadry.
Spájanie lodí trvalo takmer celý deň, ale nakoniec bola Indelta pevne pripojená k Tordenu
a Valor zasa ku krížniku Cernum. Keď bolo všetko hotové a prekontrolované, skočila celá eskadra
do hyperpriestoru. Letový vektor bol nastavený naspäť do Mliečnej cesty, na Telerush Var, kam lode
dorazili o tri dni neskôr.
Keď prelietavali okolo cez mínové polia v sústave Telerush Var, Anna sa nemohla ubrániť
úsmevu pri pohľade na vyjavené tváre novopečeného viceadmirála Garosa a členov posádky
Indelty, ktorí žasli nad nekonečne predimenzovanými obrannými systémami základne. Rovnako
vyjavene hľadeli na tri gigantické superlode na orbite prvej planéty, ktoré boli jednou z legiend
z dávnych čias Antickej civilizácie. Na základni ich však čakali aj ďalšie veľké prekvapenia, medzi
nimi štátny poklad Antickej ríše a Destiny so sádzacou loďou, ktoré boli zaparkované v jedno
z hangárov, keďže ten, ktorý mal byť pre ne špeciálne postavený v novej časti základne, ešte nebol
ani zďaleka dokončený.
Na orbite boli obidve poškodené lode odpojené od tých, ktoré ich sem dotiahli a za pomoci
mnohých opravárenských lodí sa podarilo umiestniť do hangárov základne najprv bitevnú loď
Indelta. Transportná loď Valor bola medzitým vyprázdňovaná na orbite a jej desaťtisícročný náklad
bol prekladaný na zásobovacie lode a ich prostredníctvom sa čoskoro ocitol v skladoch základne.
Keď bola úplne vyprázdnená, boli k nej pripútané desiatky stíhačiek a Jumperov a pomaly bola
spustená z orbity priamo do jedného z prázdnych hangárov základne, kde sa okamžite začali opravy
oboch lodí.
Posádka Indelty a civilný personál sa dočasne ubytovali na základni, kým sa aklimatizujú
a prispôsobia novej dobe, keďže boli desaťtisíc rokov v zajatí relativity. Časť z nich sa zapojila do
stavebných prác na základni a niektorí začali pracovať na vedeckých projektoch prerušených pred
tisíckami rokov. Všetci sa však poctivo pripravovali na zapojenie do normálneho života, študovali
informácie v databáze základne, učili sa históriu, ktorú zameškali a analyzovali udalosti, ktoré sa
odohrali v nedávnych dobách. Anna dokonca poslala Forlina s krížnikom Adurant, aby doviezol na
základňu z Ardy Sarumana, Gandalfa a ďalších Antikov, ktorí mali pomôcť pri adaptácii na novú
dobu.
Nasledujúceho pol roka bola základňa Telerush Var plná života. Predtým na nej síce pôsobili
tisíce replikátorov, ale ich pôsobenie bolo takmer nepostrehnuteľné, keďže sa správali veľmi ticho
a nenápadne. Teraz však bolo na základni sedemsto Antikov a ich prítomnosť bolo nemožné
nepostrehnúť. Z Lantey priletela Ginn a Eli s malou Aničkou, aby tiež pomohla Anne v adaptácii
posádky Indelty na nové časy. Ginn so sebou priniesla aj prekvapenie: bola znovu tehotná a podľa
vyjadrení doktora Becketta čakala tentokrát dvojičky, čo Elimu pridávalo nemalé vrásky na čele,
keďže malá Anička bola živé a neposedné dieťa. S dvojčatami ešte nevedel, ako si poradí.
V galaxiách Mliečna cesta a Pegasus sa medzitým ako požiar šírila správa o skutočnom
návrate Antikov. Najmä v Pegase to vyvolalo veľmi pozitívne reakcie miestneho obyvateľstva,
pretože všetci mali ešte v živej pamäti Anninu úspešnú kampaň proti Wraithom pred niekoľkými
rokmi. Preto boli reakcie tunajších civilizácií v drvivej väčšine nadšené alebo aspoň súhlasné.
V Mliečnej ceste to nevyvolalo až taký veľký ohlas, nakoľko tu bolo dosiaľ len veľmi málo
udalostí, do ktorých bola Anna zapletená a návrat rasy zo starých čias bol aj tak prekrytý inými
udalosťami. Oči celej galaxie sa upierali na Zem, kde bol odtajnený Hviezdny program OSN. Bolo
jasné, že po tejto udalosti nebude nič rovnaké ako predtým. Tri mesiace po odtajnení vyslala Zem
prvú oficiálnu kolonizačnú výpravu a v krátkom čase ju nasledovali ďalšie.
Anna sledovala senzormi základne pohyby pozemských lodí a všimla si, že nové kolónie
Zeme sa zakladajú na planétach, kde už boli predtým tajné či verejné základne SAFPE. Postup bol
teda opatrný. Pozemskí predstavitelia, ktorí tieto kolónie schvaľovali a vysielali, si očividne vzali
k srdcu slová, ktoré ona a ďalší mimozemskí činitelia povedali počas diskusií a debát na Zemi.
Kolónie dostávali hneď od začiatku značnú autonómiu odvíjajúcu sa od ich určenia.
Niektoré boli zásobovacími a povrch daných planét začali v rýchlom slede pokrývať veľké farmy,
na ktorých sa mohli usadiť tisíce poľnohospodárov z rôznych častí sveta. Iné kolónie boli zasa
banského charakteru a dodávali na Zem suroviny potrebné na stavbu lodí a technologický pokrok.

S tým, že sa z časovej relativity vymotala posádka Indelty a Valoru, však vyvstali Anne nové
problémy, ktoré vytvárali na jej krásnom čele nové a nové vrásky. Pred objavením Indelty to bolo
všetko také ľahké a jednoduché. Anna a Forlin si mohli robiť čo chceli a nemuseli sa nikomu
zodpovedať zo svojich činov. Spolu so sedemnástimi Antikmi na Arde boli poslední z celej rasy a tá
bola odsúdená na vyhynutie, respektíve na povznesenie sa do vyššej sféry. Obaja admiráli to chápali
a podľa toho aj konali.
S príchodom posíl z dávnej minulosti sa však všetko zmenilo. Na Forlina, ale najmä na
Annu ako na najvyššie postavenú veliteľku flotily, doľahla neočakávaná zodpovednosť. Sedem
stoviek Antikov z Indelty a Valoru bol slušný počet, ktorý sa dal považovať za riadny základ
obnovenia civilizácie. Tým skôr, že medzi nimi boli aj ženy a dokonca aj niekoľko detí. Pri
evakuácii pred desaťtisíc rokmi odvážali bojové lode z Pegasu každého, koho mohli. Mnohé boli
pritom zničené a tie, čo prežili kruté boje počas poslednej veľkej ofenzívy Wraithov, dostali pri
evakuácii Atlantídy rozkaz letieť do Mliečnej cesty. To, že sa nevedelo, čo aká budúcnosť ich čaká,
a že ich možno nebude mať kto privítať, sa vtedy vôbec neriešilo.
Posádka Trie, ktorú objavili na ceste medzigalaktickým priestorom ľudia zo Zeme, dopadla
nakoniec katastrofálne, keď všetkých tamojších Antikov zabili Asurania. Posádky Indelty a Valoru
mali viac šťastia. Slimačím tempom sa doplazili do takého miesta, kde ich mohli zachytiť senzory
z Telerush Var a mohla byť zorganizovaná záchranná operácia a Anna nemienila pripustiť, aby sa
im stalo niečo podobné ako na Trii.
Dalo sa však predpokladať, že na ceste sú ešte nejaké ďalšie lode, ktoré postihli podobné
problémy. Anna sa na to pýtala viceadmirála Garosa a všetkých Antikov a dostávala od nich vždy
rovnakú odpoveď: Na ceste sú minimálne tri ďalšie lode, o ktorých sa vedelo, že unikli z Pegasu…

[Aiwendill]

Kapitola 71. – Dokončenie evakuácie
Anna sa dozvedela o lodiach, ktoré ešte stále smerujú do Mliečnej cesty, v čase, keď sa
Antikovia z Indelty ešte aklimatizovali na túto dobu a tak mohla spolu s admirálmi Garosom
a Forlinom zorganizovať operáciu, ktorej úlohou bolo vypátrať evakuačné lode a zachrániť ich.
Všetci traja admiráli a aj niekoľko ďalších dôstojníkov z posádky Indelty strávili mnoho večerov na
poradách v luxusných priestoroch Anninho apartmánu a snažili sa prísť na spôsob, ako lode
vypátrať. Nakoniec Forlin prišiel s návrhom plánu komplexnej operácie, ktorý bol postupne
vypilovaný do detailov.
Dvadsiateho ôsmeho februára z hangárov základne Telerush Var vyštartovali všetky
dostupné lode a na orbite sa zoradili do eskortnej formácie okolo troch superlodí a Lorardianu,
pretože mesto malo v tejto operácii hrať kľúčovú úlohu. Celá eskadra sa pomaly predrala cez
mínové polia a vonkajšie obranné systémy základne a na okraji sústavy skočila synchronizovane
v záblesku pseudopohybu do hyperpriestoru.
O šesť dní neskôr lode dorazili na miesto určenia a vynorili sa v čiernej temnote
medzigalaktického vesmíru. Miesto bolo vybrané zámerne. Bolo totiž na samom okraji dosahu
senzorov základne na Telerush Var a Lorardian, ktorý bol zaradený do tejto flotily, mal za úlohu
preskúmať priestor za hranicou dosahu senzorov základne.
Anna a obaja admiráli sa presunuli na Lorardian a v taktickom centre, ukrytom hlboko
v útrobách mesta, hľadeli na veľké holografické pódium, kde sa postupne začala zobrazovať
situácia v okolitom vesmíre. Lorardian skenoval okolitý priestor široko ďaleko a jeho senzory boli
posilnené aj dodatočnými modulmi ZPM.
Silné senzory mesta síce nemali taký dosah ako senzory základne, ale aj tak dokázali
obsiahnuť priestor do vzdialenosti tristotisíc svetelných rokov. Výsledky prichádzali postupne
a všetci traja admiráli si rozdelili služby v taktickom centre, aby sa mohli vyspať. Prvý pozitívny
výsledok bol zaznamenaný o tri dni neskôr. Senzory totiž museli všetky sektory skenovať
opakovane, aby boli dosiahnuté čo najkvalitnejšie výsledky.
Anna v tom čase spala a admirál Forlin ju zobudil cez interkom. Vyskočila z postele ako
uštipnutá hadom a bleskovo sa osprchovala a obliekla. Potom utekala do taktického centra mesta.
Keď sa tam dostala, zistila, že Forlin s Garosom tam už sú a pozorujú hologram s výsledkami
senzorov. Chvíľu pozerala na svetelné obrazce, ale bola ešte priveľmi rozospatá, aby dokázala plne
vnímať. Obrátila sa preto na Forlina: „Čo sme našli?“
Ukázal na jedno miesto na holograme, kde bola rozmazaná šmuha: „Nejaká loď sa v tých
miestach pohybuje rýchlosťou blížiacou sa rýchlosti svetla. Máme podozrenie, že je to jedna
z našich hľadaných lodí.“ Svetelná šmuha sa pomaly presúvala, čo svedčilo o naozaj vysokej
rýchlosti. Chvíľku uvažovala a potom prikývla: „Forlin. Vezmite si Torden, Adurant, Zelior, Kaloth
a Macsen a choďte to preveriť priamo na miesto. My tu ostaneme a budeme pátrať po ďalších
lodiach...“ Admirál prikývol a naťukal príkazy do jedného z terminálov pri stene. Anna ich potom
potvrdila a Forlin následne odišiel do hangára, aby sa Jumperom presunul na bitevnú loď.
Anna ostala v taktickom centre s Garosom a ďalšími dôstojníkmi z pôvodnej posádky
Indelty a hľadela na hologram. O dvadsať minút neskôr sa od početnej Antickej flotily oddelila
bitevná loď a v sprievode štyroch ťažkých krížnikov si to namierila na stretnutie s neznámou loďou
presúvajúcou sa z Pegasu do Mliečnej cesty.
Na druhý deň sa lode vynorili z hyperpriestoru na danom mieste a čakali na priblíženie sa
neznámej Antickej lode. Anna a Garos to s napätím sledovali na senzoroch mesta. O niekoľko hodín
neskôr sa na holograme ukázala ďalšia loď, avšak miesto bolo príliš ďaleko na to, aby mestské
senzory dokázali určiť presný typ lode. Očividne sa tam však niečo dialo, pretože na druhý deň celá
eskadra zamierila k hlavnej časti flotily a mestu.
Admirál Forlin bol v hláseniach, ktoré Anne pravidelne podával, veľmi tajnostkársky
a nechcel prezradiť, ktorú loď objavil. Hovoril len toľko, že sa to podarilo a Anna aj Garos budú
veľmi prekvapení tým, koho privezie. Anna bola preto veľmi netrpezlivá, keď očakávala prílet
Forlinových lodí s pripútanou loďou alebo loďami evakuantov z dávnych čias.
Lode sa blížili pomalým letom v hyperpriestore a bolo na prvý pohľad jasné, že majú k sebe
pripútané ďalšie plavidlá. Keď vyskočili z hyperpriestoru, celé osadenstvo kontrolnej miestnosti
mesta sa bez ohľadu na hodnosti vyhrnulo na balkón vedľa kontrolnej miestnosti. Medzi
prizerajúcimi sa bola aj Anna.
To, čo zbadala, ju prekvapilo. Krížniky Adurant a Kaloth mali k svojim trupom pripojené
dva veľmi ťažko poškodené ťažké krížniky triedy Astertalion. Torden vliekol so sebou zasa
pomerne zachovalú bitevnú loď triedy Carnen, ktorá bola veľkosťou rovnaká ako on, ale
disponovala iným výberom zbraní a bola značne štíhlejšia ako robustné lode triedy Parsín. Ťažké
krížniky Zelior a Macsen zasa vliekli dva skoro nepoškodené ľahké krížniky triedy Ursus. Skoro
nepoškodené preto, lebo bolo vidieť voľným okom poškodenie motorovej sekcie. Bolo však jasné,
že to boli práve tieto dve lode, ktoré ťahali svojimi podsvetelnými motormi všetky poškodené lode
z Pegasu.
Anne zaplesalo srdce, keď si uvedomila, koľko Antikov muselo byť na tých lodiach.
A naozaj. Keď z hangárov začali k Lorardianu prúdiť desiatky Jumperov a vykladať stovky a stovky
Antikov, Anna len nemo hľadela a pozorovala príchodzích Antikov, ktorých boli skutočne stovky
a nakoniec jej ohlásili, že na poškodených lodiach sa z Pegasu podarilo evakuovať viac ako tri a pol
tisíca Antikov.
Najväčšie prekvapenie však Anna zažila, keď jej do kancelárie veliteľa mesta vošlo
niekoľko osôb. Všetky boli v uniformách Antickej flotily a Anna spoznala admirálov Forlina
a Garosa. Ďalší šiesti jej boli matne povedomí. V rýchlosti prehľadala spomienky svojho otca
a usmiala sa. Viceadmirál Garos ich formálne predstavil: „Admirálka, toto sú admirál Marius,
viceadmirál Plertenardus, kapitáni Laius, Velorian a Poros a nakoniec radca Veldis, člen Najvyššej
rady Antickej ríše. Páni, toto je ríšska admirálka Anna Kornilovová, dcéra dnes už nebohého
ríšskeho admirála Sinerta.“ Anna vyjavene hľadela na dvoch legendárnych admirálov zo starých
čias, ktorí síce nikdy neslúžili pod jej otcom a stretávali sa s ním len na poradách Admirality, ale za
to si ich jej otec veľmi vážil pre ich schopnosti. Na dcéru prešla táto úcta tiež, keď si uvedomila, čo
dokázali vykonať v posledných dňoch vojny a s koľkými Antikmi dokázali odísť z Pegasu na
poškodených lodiach.
Nakoniec sa však zo svojho úžasu spamätala a podala im všetkým ruky: „Vitajte v novej
dobe, páni! Som rada, že sa nám vás podarilo nájsť a zachrániť.“ Niektorí chceli odpovedať, ale
Anna hneď pokračovala: „Ale poďme do konferenčnej miestnosti. Je tam viac stoličiek...“ Celá
skupinka sa vydala cez kontrolnú miestnosť a schodisko na druhú stranu miestnosti s ovládacím
kreslom, kde boli dvere do konferenčnej miestnosti.
Všetci deviati sa usadili okolo veľkého kovového stola so zabudovaným terminálom
a holografickým projektorom a Anna ich ešte raz privítala: „Vitajte ešte raz na palube Lorardianu.
Som veľmi šťastná, že sme vás objavili. Nebudem vám ale zatajovať skutočnú situáciu, v ktorej sa
naša civilizácia nachádza. Sme na pokraji vyhynutia. Ešte pred ôsmimi mesiacmi existovalo
v Mliečnej ceste a v Pegase len devätnásť Antikov a mali sme pod svojou formálnou kontrolou len
tri planéty – Lanteu v Pegase, kde admirál Forlin velí Atlantíde, jednej nemocničnej lodi a piatim
ťažkým hliadkovým lodiam, ďalej Ardu, kde niekoľkí poslední naši súkmeňovci dozerali na
tamojšiu vetvu projektu Patrimonium a Telerush Var, kde som tamojšiu základňu postavenú
admirálom Stirgalom prestavala na hlavnú operačnú bázu našej flotily.“ Odpila si z pohára, ktorý
pred ňu postavil Forlin, ktorý sa ujal role hostiteľa, a pokračovala: „Posledné roky sme si mysleli,
že sme poslední z Antikov, ktorí ostali v tejto sfére. Pred dvadsiatimi rokmi bol objavený ťažký
krížnik Tria, ktorý máme v súčasnosti vo flotile. Loď bola ťažko poškodená a pohybovala sa len
podsvetelnými motormi na hranici rýchlosti svetla. To kvôli rozkazom a operačnej smernici
Pelarsus sedem. Posádka onedlho po objavení zahynula následkom útoku Asuranov. Tí
znepokojovali galaxiu Pegasus ešte veľmi dlho, keďže celý ten projekt sa vymkol spod kontroly.
Nakoniec ich dokázali zničiť spojené sily všetkých rás schopných medzihviezdneho cestovania
v galaxii Pegasus a to definitívne. Chvalabohu. Pred niečo viac ako polrokom sa do dosahu
senzorov na Telerush Var konečne doplazila Indelta a s ňou spojená transportná loď Valor. Obidve
lode sa teraz opravujú na mojej základni a posádka študuje desaťtisíc rokov dejín, ktoré zameškala
v zajatí časovej relativity. A vás to čaká tiež. Aby ste sa mohli zorientovať v súčasnej situácii,
budete si musieť sadnúť a poctivo si to všetko znovu naštudovať. Vaše lode opravíme a znovu
zaradíme do flotily a nakoniec zasa uskutočníme snem všetkých Antikov, aby sme rozhodli
o novom usporiadaní našej civilizácie.“
To niektorým Antikom vyrazilo dych a admirál Marius sa opatrne opýtal: „Snem? Ale veď
to je takmer nemožné. Zohnať všetkých Antikov, aby sa zišli a dohodli...“ Anna sa usmiala:
„Admirál. Zabúdate na základnú vec, ktorú som vám práve povedala. Už nás nie je tri a pol biliardy
obyvateľov a neovládame osem galaxií. Je nás niekoľko stoviek a s vašimi posádkami je nás teraz
dokopy nejakých štyri a pol tisíca Antikov. Pri takom počte snem dokáže ešte stále aktívne
a efektívne fungovať ako najvyššie zákonodarné zhromaždenie. V predchádzajúcich dvadsiatich
rokoch sa konali dva snemy. Na prvom som dostala hodnosť ríšskej admirálky a na druhom, ktorý
sa konal len pred dvomi rokmi, sme preberali problémy, ktoré sa nakopili, a ktoré bolo nutné riešiť.
Vzhľadom na to, že Najvyššia rada už viac ako osemtisíc rokov neexistuje a ostatné inštitúcie
takisto, ostáva snem jedinou zákonnou inštitúciou...“ Všetci pokývali nad jej slovami hlavami a
súhlasili.
Potom sa viceadmirál Plertenardus opýtal: „Teraz, keď nás už je ako hovoríte štyri a pol
tisíc, môžeme usporiadať nové voľby a zvoliť nové zákonné inštitúcie, ktoré nahradia tie, ktoré
zanikli...“ Anna prikývla: „Samozrejme, že usporiadame voľby do Najvyššej rady a ostatných
inštitúcií. Ale až po tom, čo sa aklimatizujete na túto novú dobu.“ Všetci znovu pokývali hlavami
a Marius sa opýtal: „A v kratšom časovom horizonte? Aké rozkazy mám vydať posádkam lodí
mojej eskadry?“
Anna sa zamyslela a potom odpovedala: „Presuňte posádky na Lorardian. Na vaše lode
pošleme nateraz opravárenské čaty, ktoré opravia, čo sa bude dať. Máme tu však misiu, ktorú
chceme dokončiť. Máte informácie o ďalších skupinách alebo lodiach, ktoré sa presúvali z Pegasu
do Mliečnej cesty? Evakuácia bola, pokiaľ viem, dosť chaotická a viacero lodí nedoletelo. Postupne
ich nachádzame. Tria, Indelta, Valor, vaša eskadra. Od posádky Indelty máme informácie o ďalších
minimálne dvoch skupinách alebo lodiach, ktoré by sa ešte mali presúvať a tak by sme ich chceli
najprv vypátrať...“ Admiráli aj kapitáni pokývali hlavami. Bolo lepšie počkať a vrátiť sa do
Mliečnej cesty so všetkými skupinami naraz, ako pendlovať hore a dole a postupne vyhľadávať
skupiny evakuantov a jednotlivo ich odprevádzať na miesto určenia.
V nasledujúcich hodinách sa preto presunuli posádky všetkých zachránených lodí do mesta,
kde si konečne mohli znovu užívať komfort, ktorý poskytovali Antické mesta. Anna a Forlin však
vypočúvali jednotlivých vyšších dôstojníkov a z ich výpovedí získavali informácie o lodiach, ktoré
sa pred desaťtisíc rokmi podieľali na evakuácii Antických osídlení v galaxii Pegasus. Informácie od
dôstojníkov, kapitánov a admirálov porovnávali s informáciami v databáze Lorardianu. Podarilo sa
tak určiť pozície ďalších troch lodí alebo skupín lodí, ktoré nedorazili do Mliečnej cesty. Anna
poslala admirálov Garosa a Forlina, aby s niekoľkými loďami z jej eskadry šli tým lodiam v ústrety.
Po niekoľkých dňoch sa obidve skupiny vrátili, každá s jednou zachránenou loďou. Obidva
boli ľahké krížniky triedy Gorsa a keď si ich Anna prezrela, veľmi realisticky zhodnotila, že opravy
sa nevyplatia a lepšie bude rozobrať obidve lode na použiteľné diely. Admirál Forlin sa obratom
odobral na stretnutie s poslednou očakávanou skupinou evakuantov z dávnych čias. Nakoniec sa
vrátil so smutnými správami a ťažko poškodenou loďou pripútanou ku krížniku Putin.
Lodi došla energia už pred dlhým časom a celá posádka bola mŕtva. Forlin preto aspoň
pripútal poškodený ľahký krížnik k Putinovi a vzal ho so sebou. Loď však bola tiež na odpis
a admiráli a kapitáni na Lorardiane to videli podobne. Nad osudom posádky jednoducho pokrčili
plecami. Nebola to jediná loď, ktorá neunikla. Bolo ich mnoho. Po sto rokoch aktívnych bojov už
nad takouto vecou každý krčil plecami...
O ďalších lodiach a skupinách sa už nevedelo a ani senzory Lorardianu a ostatných lodí
neukazovali nič zvláštne. Anna sa na základe tohto faktu a po porade s ostatnými admirálmi,
kapitánmi a dôstojníkmi rozhodla ukončiť celú misiu a vrátiť sa so zachránenými loďami na
Telerush Var. Celá kampaň bola vyhodnotená ako úspešná. Podarilo sa zachrániť päťtisíc tristo
dvadsať Antikov a lode Anninej flotily odťahovali jednu bitevnú loď, dva ťažké a päť ľahkých
krížnikov.
Druhého apríla sa preto lode vydali na spiatočnú cestu na základňu. Odťahovanie bolo
náročnejšie ako samotný let, keďže niektoré plavidlá boli fakt na rozpadnutie. Flotila dorazila na
Telerush Var jedenásteho apríla a nasledujúce dva dni prebiehalo rozpájanie lodí na orbite a ich
postupné transportovanie do hangárov základne.
Medzitým, po zbežnej prehliadke poškodených lodí, padlo rozhodnutie opraviť bitevnú loď
Logren, obidva ťažké krížniky Irten a Novara a dva ľahké krížniky Prens a Irandus. Ďalšie tri
zachránené ľahké krížniky – Travers, Plontis a Heralend – mali okamžite putovať do šrotu a riešilo
sa len to, či ich rozobrať už na orbite, alebo ich kvôli rozobratiu dopraviť do hangárov základne. Tá
však ešte nebola plne dokončená a tak sa demontážne práce začali na orbite. Anna a ostatní admiráli
však pochybovali, či by lode vôbec zvládli zostup atmosférou a pristátie v hangároch.
Na Telerush Var sa rozbehol skutočný život. Päťtisíc Antikov, ktorí boli pred desaťtisíc
rokmi evakuovaní z jednotlivých základní a miest v Pegase, teraz zaujalo miesta vo výukových
a briefingových miestnostiach základne a všetci čerpali nové poznatky, ktoré nutne potrebovali pre
zorientovanie sa v tejto dobe.
Anna, Forlin a aj Ginn sa striedali v prednášaní jednotlivých tém a vysvetľovaní problémov.
Preberali sa otázky súčasnej galaktickej politiky, história, ktorú Antikovia zameškali v zajatí časovej
relativity, ale aj logistické, organizačné a vnútropolitické otázky. S príchodom takého množstva
dôstojníkov a členov posádok lodí Antickej floty bolo jasné, že pre Annu aj Forlina končia
„slobodné“ dni a bude sa znovu budovať riadna organizačná štruktúra flotily.
Kým cez deň väčšinou prebiehali prednášky, po večeroch sa v Anninom apartmáne svietilo
a prebiehali tam porady admirálov, kapitánov lodí a starších dôstojníkov. V pokojnej a otvorenej
diskusii sa tam vytvárala organizačná štruktúra flotily. To znamenalo tvrdé a dlhé hádky medzi
jednotlivými admirálmi a kapitánmi. Anna s Forlinom totiž zastávali názor, že treba zachovať aj
operácie v Pegase, kým Marius a Plertenardus sa chceli sústrediť len na Mliečnu cestu. Ostatní
dôstojníci lavírovali medzi obomi stranami.
Nakoniec sa Anne podarilo presadiť zachovanie prítomnosti Antikov v galaxii Pegasus, aj
keď len vďaka tomu, že to ostatným dala rozkazom ako najvyššie postavená dôstojníčka flotily.
Forlin sa tak mal vrátiť k svojej doterajšej činnosti na Lantee a ostala mu flotila hliadkových lodí,
ktorú tam doteraz mal.
Civilisti, ktorých bolo medzi zachránenými evakuantmi značné množstvo, však nezdieľali
názory dôstojníkov flotily a podporovali Annu v tom, že prítomnosť Antikov v Pegase by mala
zostať zachovaná. Veľká časť z nich prejavila želanie usadiť sa na Lantee, keď bude ukončený ich
adaptačný program na novú dobu. Admirál Marius a ďalší to niesli s veľkou neľúbosťou, ale boli
nútení to akceptovať.
Nová organizačná štruktúra flotily, ktorá sa teda po dlhých poradách rozhádaného vedenia
vytvorila, bola taká, že sa vytvorili dve samostatné flotily – Prvá a Druhá. Prvá flotila mala na
starosti operácie v Mliečnej ceste. Bola rozčlenená na dve eskadry, z ktorých prvá mala byť
dislokovaná na Telerush Var a druhá zasa mala na starosti ochranu Ardy. Veliteľkou prvej eskadry
a celej Prvej flotily sa stala Anna. Druhú eskadru zasa dostal na starosť admirál Marius. Druhá
flotila mala zasa operovať v Pegase a jej veliteľom bol admirál Forlin. Mala mať len jednu eskadru
zloženú z piatich hliadkových lodí a nemocničnej lode Carus. Neskôr, keď budú dokončené opravy
ostatných lodí na Telerush Var, sa do Druhej flotily mala presunúť bitevná loď Indelta a ťažké
krížniky Glertas, Zelior a Putin. Ochrana Lantey tak mala byť viac než dostatočná.
Anna do Pegasu prevelila aj viceadmirála Plertenarda, ktorého určila Forlinovi ako zástupcu.
Vyvolalo to mnoho nesúhlasných komentárov, avšak ríšska admirálka vytiahla nepriestrelný
argument, že je potrebné zabezpečiť aj ochranu Lantey a ak by sa Forlinovi niečo stalo, musí tam
byť niekto, kto prevezme jeho povinnosti a zabezpečí hladký chod fungovania flotily a ochranu
civilistov.
Antikovia sa postupne adaptovali na novú dobu a nové pomery a načerpali vedomosti
potrebné k tomu, aby sa mohli v chaotickej politickej situácii v Mliečnej ceste a v Pegase
zorientovať. Z Telerush Var tak desiateho októbra odletela skupina ťažkých krížnikov Glertas,
Zelior a Putin. Na ich palubách bola takmer tisícka Antikov, ktorí sa chceli usadiť na Lantee
a hlavne na Atlantis. Boli to prevažne civilisti, avšak bolo tam aj isté množstvo dôstojníkov
a radových členov posádok, ktorí mali nastúpiť službu na lodiach Druhej flotily. Bitevná loď
Indelta, ktorá bola tiež určená pre službu v Druhej flotile, ešte nebola opravená a padlo preto
rozhodnutie, že sa do Pegasu presunie neskôr.
Tesne pred odletom trojice ťažkých krížnikov boli ešte zorganizované voľby do Najvyššej
rady, aby mohla byť konečne vytvorená štruktúra vládneho aparátu. Rada mala deväť členov a kvôli
zachovaniu kontinuity s minulosťou do nej boli zvolení obaja preživší členovia pôvodnej Najvyššej
rady – Saruman a Veldis. Kancelárkou sa podľa očakávania stala Anna, ktorá sa však tomu vôbec
nepotešila, lebo jej to prinášalo len novú zodpovednosť. Rozhodnutiu drvivej väčšiny Antikov sa
však podvolila a úrad prijala.

[Aiwendill]

Kapitola 72. – Hnev Antikov

V týždňoch a mesiacoch, ktoré nasledovali po voľbách, mala Anna celé dni zaplnené vytváraním nových mocenských štruktúr Antickej ríše. Kvôli tomu si musela ujasniť priority, ktoré dosiaľ mala. Na vrchol rebríčka hodnôt sa tak dostali otázky základného prežitia Antikov a znovuvybudovania ich civilizácie. Kvôli tomu viedla novopečená kancelárka mnoho porád s členmi Najvyššej rady, ale aj s vyššími dôstojníkmi oboch flotíl – Prvej aj Druhej. V zasadacej miestnosti základne Telerush Var a aj v Anninom apartmáne na najvyššom poschodí veliteľskej veže sa svietilo vtedy dlho do noci a častokrát dokonca aj celú noc.
Nakoniec však presvedčila ostatných členov rady a s ich podporou, a s tichým škrípaním zubov admirálov, kapitánov a dôstojníkov na lodiach, vydala edikt, ktorým prepustila drvivú väčšinu členov posádok lodí do civilu. Posádky lodí mali byť plne nahradené replikátormi. Jedinou výnimkou boli veliteľské a dôstojnícke funkcie, ktoré mali ostať aj naďalej obsadené Antikmi.
K tomuto ediktu ju viedla obava o budúcnosť civilizácie. V prejave, ktorým oznámila tento edikt, to vysvetlila: „Ak by sa stalo, že by niektorá z našich lodí bola zničená a jej posádka by zahynula, bola by to nenahraditeľná strata pre všetkých Antikov. Loď by sme mohli postaviť znovu, ale posádku by sme nemali kým nahradiť. Jednoducho nás nie je toľko, aby sme si mohli dovoliť taký luxus ako sú ľudské posádky na lodiach.“ Oznámila však, že tento edikt má dočasnú platnosť: „Tento stav bude trvať, kým sa naša civilizácia nedostane znovu na takú úroveň a kým Antická ríša nebude mať toľko občanov, aby sme si mohli dovoliť znovu osadiť lode našej floty posádkami zloženými z ľudí. To znamená, kým nebudeme mať aspoň päť miliónov občanov...“
Eli, ktorý na Atlantíde sledoval Annin prejav spolu so stovkami Antikov, vyprskol do smiechu: „Tak to bude trvať naozaj dlho. Veď Antikov je teraz len necelých šesť tisícok. Kdeže je tá hranica piatich miliónov...“ Admirál Forlin ho však usadil: „Eli, vôbec to nie je nereálne. Dokonca si dovolím tvrdiť, že sa toho možno dožiješ. Teda, ak konečne pristúpiš na to, aby ti bolo vyrobené nové telo s Antickou DNA.“ Eli zneistel: „Ako to?“ a Forlin pokračoval: „My, Antikovia, sme známi svojou dlhovekosťou. V priemere sa dožívame okolo osemsto až tisíc rokov. Možno sa ti to zdá neskutočné, ale dokonca aj normálne ľudské telo dokáže pohodlne vydržať tristo či štyristo rokov, ak je oňho dobre postarané, napríklad keď je hostiteľom goa´ulda alebo tok´ru, ktorý sa oňho stará, alebo keď podstupuje pravidelnú regeneráciu buniek v nejakom liečebnom zariadení, napríklad vo furlingskom či goa´uldskom sarkofágu. Za dávnych čias bolo pre nás Antikov bežné, že sme mali mnoho potomkov. Jednoducho sme sa neobmedzovali v sexualite a prijímali následky pohlavného spojenia. Noví členovia rodiny boli prínosom pre celú spoločnosť a teda bolo bežné, že rodičia mali dvadsať aj viac detí. Dosiahnutie hranice piatich miliónov je teda len otázka niekoľkých storočí. Nič, čo by sme nezvládli...“
Bolo vidieť, že Eli ešte stále neverí a tak sa Forlin zasmial: „Keď bola naša ríša na svojom absolútnom vrchole, mala tri a pol biliardy občanov a siahala cez osem galaxií. Myslíš, že by sme to dokázali, keby sme žili v celibáte, alebo keby sme praktizovali politiku jedného či dvoch detí ako je tomu dnes na Zemi?“ Všetci v miestnosti sa zasmiali a Ginn sa láskyplne pritúlila k svojmu manželovi: „Ja som na misiu takéhoto druhu pripravená a nemám žiadne námietky. Ale ty sa budeš musieť posnažiť, môj milý...“ To spôsobilo, že Eli celý sčervenel a na tvári sa mu objavilo zdesenie. Všetci sa rozosmiali...

Odtajnenie Hviezdneho programu OSN na Zemi však okrem mnohých pozitív v podobe systematickej kolonizácie planét a vyriešenia populačnej otázky na Zemi prinieslo aj isté negatíva. Do vesmíru sa napríklad začali rozširovať aj pozemské náboženstvá. V Mliečnej ceste bolo už predtým rozšírené kresťanstvo, keďže Goa´uldi, Asgardi a ďalšie vyspelé civilizácie brali zo Zeme počas staroveku aj stredoveku skupiny ľudí, z ktorých potom vytvárali osídlenia iných planét. V galaxii tak existovali celé desiatky kultúr, ktoré priamo vychádzali zo starovekého či stredovekého kresťanstva.
Rovnako ba dokonca aj viac boli rozšírené rôzne formy budhizmu, konfucianizmu a iných ázijských náboženstiev. Teraz sa však pokúšal do vesmíru tlačiť aj islam a najmä rôzni extrémisti chceli so zbraňou v ruke šíriť Alahovu vôľu a podmaňovať si iné civilizácie. Veľmi sa im to zatiaľ nedarilo, pretože zodpovedné autority dôkladne preverovali všetkých, ktorí cestovali loďami SAFPE na iné planéty.
Mimoriadne veľkú ranu pre šírenie výbojného islamu v Mliečnej ceste však znamenala udalosť, ktorá sa odohrala počas diplomatickej návštevy Anny a niekoľkých ďalších predstaviteľov Antickej ríše na Zemi.

Na orbitu Zeme priletela delegácia na palube bitevnej lode Torden, ktorú sprevádzali ťažké krížniky Tria a Cernum. Po dvoch dňoch zdvorilostných diplomatických návštev sa delegácia vrátila na loď, aby si trochu vydýchla a načerpala sily na nasledujúce dni. Na orbite bolo dosť rušno, pretože ESF už čítala tridsať lodí, z toho dvadsaťtri ľahkých krížnikov triedy 304, štyri ťažké krížniky triedy 305 a tri ľahké transportné lode triedy 306, ktoré sa dali použiť aj ako nosiče stíhačiek a výsadkových člnov. Lode boli samozrejme doplnené množstvom stíhačiek a to tak ľahkých triedy 302 ako aj ťažkých stíhačiek tried 307 a 308.
V tomto množstve lodí a stíhačiek, ktoré vykonávali pravidelné monitorovacie lety v Slnečnej sústave, si nikto nevšimol jednu stíhačku triedy 302, ktorá sa priblížila ku krížniku Tria a nejakým zvláštnym spôsobom sa dostala cez jej štíty a usadila sa na trupe krížniku.
Anna práve diskutovala s radcom Veldisom na mostíku, keď zbadala, ako na prednej časti Trie, ktorá parkovala naľavo a trochu vpredu pred Tordenom, zažiarilo jasné svetlo a potom nasledovala explózia regulárnej atómovej bomby. Ťažký krížnik bol následkom explózie vychýlený zo svojej stabilnej obežnej dráhy a začal rotovať. Počas toho, ako sa pomaly otáčal, sa na jeho palube šírili sekundárne explózie. Do okolitého vesmíru boli vymrštené množstvá materiálu a stavebných prvkov z trupu bojového plavidla.
Anna aj Veldis zdesene pozorovali skazu ťažkého krížniku a obaja boli ochromení tým, čo videli. Prvá sa spamätala Anna a rozbehla sa k senzorovým obrazovkám, aby zistila, čo sa stalo. Kým kalibrovala senzory bitevnej lode, Tria prestala divoko rotovať a otáčať sa a aj sekundárne explózie v jej priestoroch sa podarilo dostať pod kontrolu, pretože sa už neobjavovali. Tria však bola veľmi ťažko poškodená. V jej prednej časti bola veľká diera a predná štvrtina trupu držala so zvyškom lode len zázrakom.
Nakoniec sa Anne podarilo spojiť s kapitánom Laiusom, veliteľom Trie. Na obrazovke komunikačného panelu bolo vidieť, že aj mostík lode si to odskákal, pretože niektoré terminály a obrazovky vybuchli následkom náhleho preťaženia energetického obvodu lode. Laius Anne hlásil, že situáciu sa už podarilo stabilizovať, ale následkom preťaženia obvodov a ďalších systémov loď nie je bojaschopná a na základňu sa sama určite nedostane. Hasičské a záchranné čaty pracujú v poškodených častiach. Zatiaľ sú potvrdené štyri obete z radov členov posádky a ďalší ešte pravdepodobne budú.
Anna mala pri tom hlásení zmiešané pocity. Na jednej strane ďakovala všetkým bohom vesmíru, že obmedzila ľudské posádky na lodiach na absolútne minimum v prospech replikátorov. Na druhej strane však v nej rástol hnev z neočakávaného a zákerného útoku zo strany spojencov. Na tvári sa jej objavil výraz, ktorý si radca Veldis a kapitán Laius pamätali z tváre jej otca. Výraz, ktorý jasne prezrádzal, čo sa v jej mysli teraz odohráva. Výraz, pred ktorým sa kedysi triasli celé galaxie.
Kompletné hlásenia o škodách dostala Anna až o tri hodiny neskôr a pri jeho čítaní sa ešte viac naštvala. Deväť mŕtvych Antikov bolo niečo, čo sa nahradiť nedalo. Materiálne škody, nech boli hocijako veľké, bolo možné nahradiť či opraviť, ale životy členov posádky sa nahradiť nedali.
V rámci pátrania po útočníkovi preto okamžite po útoku nariadila replikátorom na Tordene, aby začali s kompletným prieskumom všetkých komunikačných a internetových liniek na Zemi. Replikátori mali jednoduchú úlohu: zistiť, kto za tým stál...
Prehľadať celý internet a komunikačné linky na Zemi bola pre replikátorov na palube Tordenu malina. Hoci sa to zdalo ako nekonečne obrovská a nesplniteľná úloha a internet zaberal v tejto dobe stovky exabajtov dát, stále to bolo nič proti nesmiernej databáze na Telerush Var, kde sa museli prehrýzať podobným množstvom dát zakaždým, keď nejaký vedec potreboval nájsť nejaké informácie.
Na druhý deň skoro ráno lodného času sa tak kancelárka dozvedela, že za zákerným útokom bola teroristická sieť Al-Ansar, ktorá bola tajne financovaná vládou Saudskej Arábie. Keď si to Anna prečítala, zúrivý hnev ju prešiel a na tvári sa jej usadila ľadový nečitateľný výraz. Chvíľu premýšľala, čo robiť a potom vydala rozkazy replikátorom aj Antikom. Všetci bez odvrávania poslúchli, aj keď mladším členom posádky z radov Antikov nebolo všetko jedno, keď plnili jej rozkazy.
Na veliteľskom mostíku ESS Luna, ťažkého krížniku triedy 305, ktorého stavbu financovalo Rusko, sledoval veliteľ lode, kontraadmirál Lev Grišenko, ako sa ťažké kanóny Antickej bitevnej lode a nepoškodeného ťažkého krížniku natáčajú do palebných pozícií. Bolo to veľmi jasne viditeľné, pretože mohutné laserové a pulzné kanóny boli veľké a zo správ o demontáži Dolinarthu, ťažkého krížnika, ktorý bol nájdený pred dvadsiatimi rokmi v Pegase, si pamätal, že rovnaké kanóny boli nájdené aj na tej zničenej lodi. Odvážali ich odtiaľ po jednom, pretože viac sa ich do hangárov lodí triedy 304 jednoducho nevošlo.
Teraz sa ťažké kanóny dvoch bojových plavidiel natáčali k povrchu a očividne zameriavali nejaké ciele. Poškodený ťažký krížnik Tria bol už niekoľko hodín starostlivo pripútavaný k ťažkému krížniku Adurant, ktorý expresne dorazil z Telerush Var, aby poškodenú loď odtiahol.
Ruský admirál sledoval dianie na Antických lodiach od okamžiku útoku a došlo mu, že teraz asi bude nasledovať odplata. Nemýlil sa. Z ťažkých kanónov bitevnej lode a ťažkého krížniku začali vyletovať laserové a pulzné strely a mierili k povrchu planéty Zem. Ich cieľmi boli mestá na Arabskom polostrove.
Neskôr toho dňa, keď boli pozemské masovokomunikačné prostriedky plné orbitálneho bombardovania, ktoré premenilo deväť miest v Saudskej Arábii na prach a popol, Anna v moskovskom Kremli spravila krátku tlačovú konferenciu. Vlastne to ani nebola konferencia ale len poskytnutie tlačovej správy. Anna bola stručná: „Včera v popoludňajších hodinách explodovala nálož nastražená teroristickou sieťou Al-Ansar, ktorá ťažko poškodila jeden z ťažkých krížnikov Antickej ríše. Podarilo sa nám zistiť, že sieť Al-Ansar získava svoje finančné prostriedky najmä z tajných fondov vlády Saudskej Arábie, ktorá je týmto zodpovedná za tento útok. Pri explózii zahynulo deväť Antikov. Za to sme zrovnali so zemou deväť arabských miest. Jedno mesto za jedného mŕtveho Antika. Pokiaľ budú takéto útoky pokračovať, budeme aj my pokračovať v prístupe oko za oko a zub za zub. S nami sa nezahrávajte. Nie ste prví, kto to skúšal. Iní dopadli omnoho horšie...“
Svetová verejnosť bola týmto vyjadrením šokovaná a pobúrená a politici po celej planéte vydávali rôzne vyhlásenia, v ktorých viac či menej odsudzovali krutú pomstu Antikov za teroristický útok na ich loď. Normálni ľudia, najmä v Európe a Ázii však sympatizovali s Anniným riešením situácie a to bol pre mnohých politikov asi ešte väčší šok ako samotné orbitálne bombardovanie arabských miest.
Zničenie deviatich arabských miest kvôli deviatim mŕtvym Antikom na palube Trie však prinieslo svoje ovocie. Od tej doby sa žiadny podobný útok na Antické plavidlá a Antikov samotných nikdy neodohral, najmä zo strany Zeme. Tiež to odvrátilo podporu širokej verejnosti od rôznych výbojných radikálnych islamistických skupín a to následne zabránilo rozšíreniu islamu do galaxie.
Zaujímavú dohru mala táto aféra medzi Antikmi samotnými. Podobné veci sa za dávnych čias stávali vcelku pravidelne a tak sa nad tvrdou formou riešenia situácie nikto nepozastavoval. Admirál Marius sa však sťažoval na Najvyššiu radu, že nepovolala do boja celú flotilu, ale vystačila si len s Tordenom a Cernumom. Vyzeralo to, že aj ostatní si chceli zastrieľať...
Orbitálne bombardovanie arabských miest však na dlhý čas naštrbilo vzťahy medzi Antikmi a ľuďmi zo Zeme. Najmä pre pozemských diplomatov to bola trpká tabletka, ktorú nevedeli prehltnúť a pri diplomatických rokovaniach to neustále vyťahovali na svetlo.
Čas plynul a Anna sa chtiac či nechtiac musela neustále venovať štátnickým záležitostiam. Hoci v Antickej ríši nevládla byrokracia a neboli problémy s vládnym aparátom, Anna mala veľmi málo takých chvíľ, ktoré by mohla nazývať „voľným časom“. Antická ríša sa pod jej vládou začínala znovu rozvíjať a naberať silu. Anna však bola čoraz viac a viac unavená a potrebovala odpočinok či dovolenku. Ako kancelárka si to však nemohla dovoliť. Množstvo záležitostí si neustále vyžadovalo jej pozornosť a ona sa nemohla uvoľniť zo svojho úradu. Zaťala preto zuby a ďalej sa venovala vláde.
Po večeroch však dlho sedávala v pracovni svojho apartmánu a uvažovala nad budúcnosťou. Nad budúcnosťou Antikov ale aj nad svojou budúcnosťou. V hlave sa jej až priveľmi často vynárali slová, ktoré napísal autor jej životného príbehu, a ktoré sa nad ňou vznášali ako kliatba: „Budeš mať v rukách nesmiernu moc a staneš sa najväčšou vodkyňou Alteráncov od čias cisárovnej Brethilie. Zaplatíš však za to krutú daň. Navždy budeš sama a tvoj osud bude rovnaký ako osud Najlepšej z Antikov.“ Keď nad týmto desivým proroctvom uvažovala, vynárali sa jej však aj iné slová toho istého človeka zo Zeme, ktoré napísal do listu, ktorý si prečítala pri preberaní spisov so svojim príbehom: „Odteraz si svoj príbeh vytváraš ty sama...“
Slovné spojenie „Najlepšia z Antikov“ jej bolo jasné. Tak bola označovaná arcikňažná Ferhília. Žena, ktorá mala medzi Antikmi povesť, ktorá sa najviac blížila ponímaniu svätice v kresťanskom náboženstve. Bola to posledná členka cisárskeho rodu a po smrti jej otca, cisára Mardolia, sa vzdala nároku na trón a utiahla sa do ústrania. Nakoniec našla smrť v rukách agenta republikánskej frakcie, čo bolo považované za nehorázny čin a znamenalo to zánik republikánskej frakcie. Alteránska ríša ostala potom navždy cisárstvom bez cisára a zaplatila za to odtrhnutím sa rôznych frakcií...
Dve navzájom si protirečiace vety vytvárali v jej mysli zmätok. Na jednej strane prísľub obrovskej moci a jasného a veľkého miesta v dejinách, aj keď za cenu osamotenosti po celý život, a na druhej strane zasa sloboda rozhodovania, ktorá môže všetko zmeniť...
Anna preto po večeroch, keď sedávala vo svojej pracovni alebo na terase svojho apartmánu, spriadala plány, ktoré by na jednej strane mali priviesť Antickú ríšu k jej niekdajšej sláve a moci a na druhej strane mali Anne priniesť predchádzajúcu slobodu a voľnosť. Nakoniec sa jej podarilo dať dokopy plán, ktorý spájal obidve veci...

[Aiwendill]

Kapitola 73. – Nový začiatok

Osem mesiacov po pomste zradným arabom trávila Anna svoj čas vládou nad Antikmi. Bolo to osem najťažších mesiacov jej života. Osem mesiacov vyplnených únavou a starosťami o prežitie Antickej civilizácie. Nakoniec sa však tých osem mesiacov skončilo. Keď už boli všetky súrne záležitosti usporiadané, Anna usúdila, že je načase, aby nechala Antikov rozvíjať sa bez jej podpory.
Dlhé hodiny a dni pripravovala vo svojom apartmáne plány na odchod a zrak jej pri plánovaní znovu a znovu padal na veci, ktoré ju obklopovali. Bolo jej ľúto zanechať veci, ktoré tak dlho zbierala a zhromažďovala. Tisíce a tisíce kníh, najkrajšie ukážky diel klasikov pozemskej literatúry, ale aj obrazy, sochy, reliéfy, šperky z klenotníctva Fjodorov v Moskve a rôzne ozdobné a pamiatkové predmety. To všetko ju sprevádzalo a potešovalo jej oči aj myseľ po celý čas, ktorý strávila na Telerush Var. V pivniciach a skladiskách základne zasa boli desiatky sudov a stovky a tisíce fliaš kvalitných vín a najrôznejšieho druhu alkoholu, ktoré pokúpila počas svojich návštev na Zemi. Veľmi rada by si vzala so sebou všetky svoje veci, avšak problém bol s tým ako to spraviť, aby si nikto nič nevšimol.
Nakoniec sa jej ale podarilo vymyslieť zásterku, ktorú považovala za použiteľnú. Povýšila admirála Mariusa do hodnosti admirála flotily a zverila mu velenie nad celou Prvou flotilou. Odôvodnila to tým, že sa chce venovať už len politickým otázkami Najvyššej rady. Marius ani zvyšok veliteľov proti tomu vôbec neprotestovali, čo bolo pochopiteľné.
Potom rozhodla presunúť oficiálne sídlo Najvyššej rady na Lanteu, kde žilo najviac Antikov a bola to de facto hlavná planéta Antickej ríše. Atlantis mala na rozdiel od Telerush Var aj vybudované zázemie pre Najvyššiu radu, pretože už jej sídlom v minulosti bola. Okrem toho bolo rozhodnuté o rekolonizácii niektorých starých osídlení Antikov v Pegase.
Jednotliví členovia rady sa tak postupne presúvali na Lanteu a vojnové lode tam postupne odvážali aj stovky ton zázemia a zásob. Niektoré lode po kúskoch odvážali aj štátny poklad z trezorov hlboko pod základňou. Admirál Forlin z príkazu Najvyššej rady budoval na pevnine Lantey novú základňu. Jednak aby mali Antikovia kde sídliť a jednak, aby mali lode Druhej flotily kde parkovať. Nové trezory pre štátny poklad boli samozrejmosťou.
Za tejto situácie preto nikomu nepripadalo divné, že Anna začala baliť vybavenie svojho apartmánu na najvyššom poschodí veliteľskej veže základne a spolu so svojim osobným majetkom ho postupne nechala prenášať do skladov na Astergladiu. Všetky tri superlode totiž vyčlenila pre diplomatické potreby Najvyššej rady a uskutočnila s nimi niekoľko diplomatických návštev k Noxom a iným spojencom.
Desiateho decembra 2027 všetky tri superlode vstúpili do hyperpriestoru na okraji sústavy Telerush Var. Ich letový vektor bol nastavený na Lanteu a na ich palube bola len jediná živá osoba. Bola ňou kancelárka a ríšska admirálka Antickej ríše, doktorka Anna Sergejevna Kornilovová. Všetci členovia posádok troch superlodí, ba dokonca aj dôstojníci a kapitáni, boli replikátori. Bolo to z dôvodu utajenia prepravovaného nákladu. Aspoň tak to Anna vysvetlila ostatným členom rady.
V skladoch Astergladia bola skutočne aj časť štátneho pokladu a to niektoré z najkrajších umeleckých diel, ktoré z Anninho rozhodnutia boli do tej doby držané v trezoroch základne. Skutočným dôvodom však bolo to, že práve tento presun si Anna vybrala za okamžik uskutočnenia svojho plánu.
V dvoch tretinách cesty, keď už boli lode mimo dosah výkonných senzorov základne Telerush Var a ešte stále mimo dosah senzorov Atlantídy, sa naposledy spojila s admirálom Forlinom aby mu oznámila, že lode napredujú podľa plánu a na Lanteu dorazia o necelé štyri dni a pýtala sa na novinky z Lantey. To bolo naposledy, keď o nej Forlin, Antikovia a ľudia obývajúci Lanteu a vôbec všetci v galaxiách Pegasus a Mliečna cesta, počuli. Aspoň sa tak zdalo.
Do Pegasu však tri superlode nedoleteli. Krátko po poslednom kontakte sa náhle odmlčali všetky ich subpriestorové vysielače a dokonca aj lokačné antény. Antény senzorov na Atlantíde síce nemali dosah, ale predsa len zaznamenali slabučký náznak nesmierne mohutnej explózie v medzigalaktickom priestore práve na trase, ktorou sa tri superlode pohybovali. Podľa zistených faktov to bolo tesne predtým, než prestali pracovať subpriestorové lokátory lodí. Vyšetrovacie teamy, ktoré boli na dané miesto okamžite vyslané, našli len stopy po explózii pripomínajúcej supernovu. Vyšetrovanie trvalo dlhé dni a nakoniec sa dospelo k názoru, že na niektorej z lodí počas letu hyperpriestorom explodovala strategická hlavica Nova-3 a všetky tri lode boli okamžite zničené.
Správa sa v krátkom čase rozšírila po galaxiách Mliečna cesta a Pegasus a dokonca dorazila aj do oboch Magellanových mračien, pretože Keránske impérium poslalo oficiálnu kondolenciu najvyššej rade Antickej ríše. Na Zemi tomu dlho neboli schopní uveriť. Niekto tak schopný ako doktorka Kornilovová predsa nemohol byť obeťou takej tragédie. Keď sa však v nasledujúcich mesiacoch a rokoch nedozvedeli žiadne nové udalosti, v ktorých by mala prsty, stala sa aj pre nich osobou z minulosti...
V skutočnosti nariadila Anna replikátorom, aby lode vyskočili z hyperpriestoru na vopred určenom mieste. Kým posádky pripravovali všetky možné antény a vysielače na deaktiváciu, Anna zadávala zložitú sekvenciu kódov do jednej z bômb Nova-3, ktorej explózia mala zakryť zmiznutie troch elitných lodí Antickej flotily. Potom ju nechala naložiť do jedného z Jumperov a lode znovu vstúpili do hyperpriestoru. Časovací mechanizmus odpálil bombu, keď boli lode už veľmi ďaleko a slapová vlna ich nemohla ohroziť. V danom momente boli vypnuté aj všetky vysielače na lodiach a tým bol daný základ legende, že Anna je mŕtva a lode sú zničené.
Trojica gigantov v tej chvíli letela v úplne inom vektore, než bola Lantea. Cieľ letu vlastne ležal na presne opačnej strane ako galaxia Pegasus. Aby sa však vyhla objaveniu senzormi na Telerush Var, ktoré dokázali obsiahnuť celú Mliečnu cestu a značný kus okolitého vesmíru, musela Anna vytýčiť letovú trasu v širokom oblúku okolo Mliečnej cesty. Z miesta krycej explózie leteli lode najprv do trpasličej galaxie Cetus a odtiaľ zasa do trpasličej galaxie Tucana, čiže skoro kolmo na trasu medzi Mliečnou cestou a Pegasom.
Z Tucany mala trojica lodí letieť na miesto určenia s jednou jedinou zastávkou v medzigalaktickom priestore na zmenu smeru, pretože počas letu hyperpriestorom sa nedalo zahýbať a let bol vždy len priamy medzi bodom vstupu do subpriestoru a bodom výstupu. Úloha previesť eskadru lodí takouto trasou, keď boli všetky galaxie, cez ktoré sa malo letieť, nezmapované a veľmi vzdialené od centra lokálnej skupiny galaxií, bola mimoriadnym navigačným výkonom aj na Antické pomery. Anna sa preto plne spoľahla na replikátorov. Sama si na takúto úlohu netrúfala.
Konečným cieľom letu bola planéta podobná Venuši v trpasličej galaxii Antlia. Táto galaxia bola kedysi jednou z ôsmich, cez ktoré v minulosti siahalo Antické impérium. Antikovia tu však sídlili relatívne krátko. V galaxii Antlia bolo totiž veľmi málo hviezdnych systémov s planétami, čo bola vo vesmíre dosť výnimočná situácia, keďže všade inde hviezdy planéty mávali, hoci to boli len plynné obry alebo kusy skál. V Antlii sa tak v danej dobe vytvorilo len dvadsať stálych osídlení Antikov a v niekoľkých ďalších hviezdnych sústavách tejto galaxie existovali ťažobné základne.
V galaxii Antlia neexistovali žiadne iné rasy, kultúry či civilizácie a tak po odchode Antikov bola celkom opustená a prázdna. Práve sem teda Anna zamierila, pretože si bola istá, že tu bude mať toľko pokoja a súkromia, koľko si len môže priať.
Celý let do nového domova trval takmer tri mesiace, keďže tri superlode museli v širokom oblúku obletieť Mliečnu cestu. Antlia bola totiž na presne opačnej strane Mliečnej cesty ako Pegasus. Nakoniec ale trojica gigantov dosiahla hranice opustenej trpasličej galaxie a Anna vytiahla zo záznamov pozície jednotlivých starodávnych osídlení Antikov. Na lodiach totiž mala skopírovanú kompletnú databázu z Telerush Var. Pôvodne bola síce určená pre Atlantis, ale Anna si povedala, že tam sa záznamy tak či tak dostanú. Najvyššia rada pošle s inou kópiou náhradnú loď...
Postupne obletela jednotlivé planéty, kde kedysi sídlili jej predkovia a kontrolovala ich stav. Drvivá väčšina bola už neobývateľná. Niektoré hviezdy sa zmenili na červené obry či rovno explodovali v podobe supernovy. Niektoré planéty podstúpili klimatické zmeny a jedna bola dokonca úplne zamrznutá. Iné mali toxickú atmosféru.
V galaxii Antlia boli určite aj planéty, ktoré sa dali označiť ako obývateľné. Bolo ich však potrebné najprv nájsť. Anna preto rozdelila svoju flotilu a všetky tri superlode sa vydali rôznymi smermi hľadať obývateľné planéty. Zároveň mali aj aktualizovať hviezdne mapy tejto galaxie.
Hoci boli informácie o galaxii Antlia staré, dalo sa na nich stavať do tej miery, že jednotlivé lode objavili niekoľko desiatok obývateľných planét. Asterscutus a Asterpillus posielali svoje dáta na Astergladium, kde Anna nemala nič iné na práci, len vyberať si z objavených planét tú, ktorá najlepšie vyhovovala ako nový domov.
Doktorka Kornilovová sa teda preberala záznamami jednotlivých planét a triedila si ich do niekoľkých kategórií. V prvej boli neobývateľné planéty. Tie okamžite zamietla z princípu. .
V ďalšej kategórii boli planéty púštneho charakteru. To bol ďalší extrém, ktorý nemala rada. Horúčavy síce znášala dobre, ale neobľubovala ich. Predstava, že by jej nový domov mal byť uprostred púšte, sa jej vôbec nepozdávala a tak túto kategóriu tiež označila záporne.
Postupne tak vylučovala planéty zamrznuté, obývateľné ale toxické, skalnaté a aj niekoľko planét, ktoré sa podobali Zemi. Tie postupne vylúčila z dôvodu, že sa jej nepáčilo rozloženie ich kontinentov a oceánov. Nechcela mať štyrikrát do roka na svojej novej základni hurikán...
Nakoniec ale Asterpillus objavil zaujímavý objekt. Bola to veľká hmlovina, vnútri ktorej bol osamotený hviezdny systém. Podľa údajov, ktoré boli namerané, ho tvorila hviezda spektrálnej triedy G8 a jedenásť planét. Prvé tri boli skalnaté planéty charakteristikou a rozmermi podobné Merkúru. Štvrtá bola planéta zemského typu, ktorá svojimi parametrami Anne dosť vyhovovala. Piata až deviata planéta boli plynné obry úžasných pastelových farieb ovenčené náhrdelníkmi mesiacov. Siedma planéta mala dokonca aj nádherné prstence podobné tým Saturnovým. Posledné dve planéty boli malé a zamrznuté ako Pluto.
Hviezdna sústava sa Anne na prvý pohľad zapáčila a rozhodla sa, že ju pôjde bližšie preskúmať. Nariadila preto Asterpillu, aby ostal hliadkovať pri vonkajšom okraji hmloviny, ktorá neprepúšťala svetlo hviezd a teda poskytovala ideálne tienenie pred neželanými pozorovateľmi. Asterscutus, ktorý bol na opačnom konci galaxie, dostal rozkaz letieť na dané miesto a Astergladium Anna osobne pilotovala v hyperpriestore, aby si precvičila ovládanie tak veľkej lode.
O dva dni neskôr dorazil Hviezdny meč na miesto určenia a na okraji sústavy v záblesku pseudopohybu vyskočil z hyperpriestoru. Asterpillus už čakal na orbite štvrtej planéty systému a okamžite odoslal na vlajkovú loď informácie a dáta nazbierané za uplynulé dva dni.
Anna sedela v admirálskom kresle na najvyššom poschodí veliteľského mostíku a na obrazovkách umiestnených v dvoch sústredených kruhoch okolo nej rolovali informácie z druhej bitevnej lode. Rýchlo si ich preštudovala a zamyslela sa nad nimi. Potom stlačila tlačidlo na opierke pravej ruky a aktivovala lodný interkom: „Leťte k štvrtej planéte. Polovičná podsvetelná rýchlosť. Na orbite vytvoríte kýlovú formáciu s Asterpillom. Medzitým chcem plný senzorický scan sústavy a každého objektu v nej!“
Mohutné podsvetelné motory superlode začali pracovať na polovičný výkon svojej nominálnej hodnoty. Pre prípadného pozorovateľa by na ne bol úžasný pohľad, keby ich výstupné trysky neboli ukryté v špeciálnych tuneloch. Pri stavbe sa nad tým inžinieri dlho zamýšľali a nakoniec zvolili toto riešenie napriek tomu, že to bolo neskutočné mrhanie priestorom. Gigantická veľkosť každej z troch lodí to však umožňovala a mimoriadne výrazne to znižovalo šancu, že motory dostanú v prípadnej bitke priamy zásah a budú tak vyradené z chodu. Bolo ich možné trafiť len ak útočník bol priamo za loďou. Proti tomu sa však stavitelia poistili dodatočnými štítmi, ktoré kryli výstupné tunely motorov a boli napájané nezávisle na hlavnom štíte lode. Podobné dodatočné štíty ostatne kryli aj palebné postavenia hlavných zbraní a veliteľský mostík lode.
Astergladium sa presúval pomedzi jednotlivé planéty a ich mesiace. Lodné senzory pracovali na maximum svojho výkonu a do počítačového systému prúdili obrovské kvantá informácií na spracovanie a analýzu.
Anna sledovala tok informácií vo svojom pohodlnom admirálskom kresle a premýšľala nad budúcnosťou. Nafingovanie vlastnej smrti a odlet z centra diania znamenal radikálny zlom v jej živote. Všetci ju teraz považujú za mŕtvu. Keby sa náhodou zistilo, že žije, tak by to značne skomplikovalo jej plány na tichý a osamelý život, ktorý si naplánovala v tejto opustenej a osamotenej galaxii, ktorá bola ďaleko od centra miestnej skupiny galaxií, do ktorej oficiálne patrila ale neoficiálne spolu s galaxiou NGC 3109 vytvárala vlastnú maličkú skupinu galaxií.
To, že ju tu objavia, bolo dosť nepravdepodobné a ak neurobí sama nejakú hlúposť, tak by sa to ani nemalo stať. Náročky si vybrala túto galaxiu. V minulosti, v časoch pred trinásť a pol miliónmi rokov, keď bolo Antické impérium na vrchole svojej moci a slávy, ju síce obývali Antikovia, ale už dávno bola opustená. Tunajšie osídlenia boli neperspektívne a boli opustené ešte v časoch pred Treťou občianskou vojnou a tá bola pred takmer ôsmimi miliónmi rokov.
Antlia bola príliš ďaleko od centra diania, ktoré sa vtedy sústreďovalo do galaxií Mliečna cesta, Triangulum a Androméda a ich priľahlých galaxií. Osídlenia sa nedokázali rozvíjať samotné a bolo potrebné ich zásobovať z Mliečnej cesty. Zásobovacie trasy boli príliš dlhé a spolu so značnou neobľúbenosťou, ktorú Antlia požívala medzi Antikmi, to prispelo k jej opusteniu. Jednotlivé osídlenia začali po oficiálnom prerušení zásobovania z ostatných galaxií veľmi rýchlo upadať. Celkovo sa Antické impérium zapísalo do dejín galaxie Antlia na takmer štyri a pol milióna rokov. Poslední tunajší Antikovia sa rozhodli odísť pred nejakými deviatimi miliónmi rokov a z tej doby pochádzali aj „najnovšie“ informácie, ktoré Anna mala k dispozícii.
Teraz sa to však aj menilo. Za takmer dva mesiace, ktoré uplynuli od príletu do tejto galaxie, sa replikátorom na všetkých troch lodiach podarilo vytvoriť aktuálnu a pomerne podrobnú hviezdnu mapu tejto galaxie, v ktorej boli zaznačené všetky hviezdne sústavy, čierne diery, pulsary a ďalšie exotické objekty potrebné pre astronavigáciu.
Replikátori sa však momentálne venovali skúmaniu tejto konkrétnej sústavy a Anna o nej študovala staré informácie z databázy. Objavila ich len pred malou chvíľou a bola dosť prekvapená tým, čo sa dočítala. Nebolo toho síce veľa, ale obsah bol zaujímavý.
Sústava, ktorú si Anna vybrala za svoj nový domov, mala meno. Volala sa Ardalt a jej starý popis súhlasil s tým, čo našli senzory Asterpilla. A na konci bola pripojená poznámka, že sa jedná o sústavu, ktorú v minulosti obývali Pardénci.
Keď Hviezdny meč dorazil na orbitu štvrtej planéty, doktorka Kornilovová bola ešte stále v šoku. Planéty, na ktorých sa našli stopy po Pardénskej rase, dokázala spočítať na prstoch jednej ruky. Jednou z nich bola Arda v Mliečnej ceste, kde teraz žila početná populácia Antikov.
Podrobný senzorický prieskum štvrtej planéty naozaj odhalil pozostatky nejakých stavieb. Architektonické detaily sa už síce nedali rozoznať, ale celkový dizajn bol jasne Pardénsky. A jednotlivé stavby boli postavené z čierneho kameňa podobného leštenému mramoru. Dokonca ani Antickým vedcom sa nepodarilo prísť na to, o akú horninu sa vlastne jedná. Bolo však jasné, že je mimoriadne odolná voči všetkému, čo na ňu mohlo pôsobiť. Pri jednom z pokusov sa zistilo, že dokonca aj päť centimetrov tenká stena z tejto horniny dokázala spoľahlivo zastaviť výstrel z ťažkého laserového dela na bitevných lodiach. Drony a iné projektilové strely proti tomu nemali žiadny účinok. Bolo to nezničiteľné a na veľké sklamanie Antických staviteľov a inžinierov sa to nedalo ani vyrobiť a ani replikovať. Ostalo to výrobným tajomstvom Pardéncov.
A práve steny budov z tejto zvláštnej horniny na severnom z dvoch kontinentov planéty signalizovali, že informácia o osídlení Pardéncov je pravdivá. Budovy však boli na prvý pohľad pusté a už veľmi dlho neobývané a neudržiavané.
Anna sedela vo svojom admirálskom kresle a fascinovane pozorovala na obrazovke prelet sondy s kamerou nad budovami. Potom ako v tranze načiahla ruku a na dotykovej obrazovke komunikačného terminálu vyťukala zvláštnu sekvenciu znakov. O mikrosekundu neskôr vysielače bitevnej lode vyslali sekvenciu na povrch planéty. A o malý okamih neskôr sa začali diať veci...

[Aiwendill]

Kapitola 74. – Farebný Ardalt

Pardénske stavby boli obklopené hustým listnatým lesom a zdali sa byť poškodené a rozpadnuté. Zdanie však klamalo. Keď z vysielačov Astergladia vyšiel Annin signál, na jednej z budov sa odklopil do tej chvíle dôkladne zamaskovaný poklop a spod neho sa vysunula dlhá tyčovitá anténa, ktorá začala vysielať.
Anna prekvapene hľadela na obrazovku naľavo od seba, kde začal rolovať blok textu. Chvíľku zmätene pozerala, kým si uvedomila, že je to napísané v starej pardénčine. Potom sa zadívala pozornejšie a slová a vety jej začali dávať zmysel.
Bolo to privítanie a zároveň otázka, kto je a čo tu robí. Odvysielala odpoveď a rozhodla sa, že nič nezatají. Pardénci pred svojim zmiznutím disponovali zbraňami, o ktorých sa mohlo dokonca aj Antikom len snívať. Ak je na tej planéte funkčná pardénska základňa, pravdepodobne ovládaná umelou inteligenciou, tak by bolo veľmi nemúdre klamať a podvádzať. Zostrelili by ju z oblohy skôr, ako by stihla vôbec vydať rozkaz k obrane.
Dlho sa nič nedialo, nakoniec však prišla ďalšia správa z povrchu. Povoľovalo sa v nej pristátie na povrchu. Nebol to rozkaz ani žiadosť ale skôr pozvánka. Štýl a forma správy tomu nasvedčovali.
Anna zdvihla obočie a premýšľala, ako zareagovať. Nakoniec stlačila tlačidlo lodného interkomu: „Pripravte mi môj admirálsky čln. Pôjdem dole na povrch. Bez eskorty.“ Potom vstala z kresla a vydala sa chodbami bitevnej lode do svojej kajuty, aby sa prezliekla. Na základni sa totiž nedalo pristáť a tak bude musieť šliapať asi kilometer lesom. V slonovinovo bielej uniforme by medzi stromami žiarila ako Leninova busta vo výklade obchodu.
O desať minút neskôr vyletel z jedného z mnohých hangárov gigantickej lode štíhly a elegantný admirálsky čln. Anna ho osobne pilotovala. Zostup atmosférou planéty bol pokojný a bez výraznejších turbulencií.
Miesto pristátia sa nachádzalo necelý kilometer od pardénskeho komplexu. Keď sa otvorili zadné dvere admirálskeho člnu a Anna vykukla von, očarene vydýchla. Les bol čarokrásny. Stromy boli pomerne nariedko, avšak mali veľké rozložité koruny, cez ktoré presvitala žiara miestneho slnka. Kmene stromov boli lesklé a mali tmavožltú farbu, takže v slnečnom svite vyzerali, akoby boli zo zlata. Listy stromov a nízke papradie, ktoré rástlo medzi stromami, boli zasa sviežej zelenej farby a celý les pôsobil v slnečnom svetle ako z rozprávky.
Vykročila medzi stromy a dvere admirálskeho člnu sa za ňou automaticky zavreli. Vyvolala si na malý tablet satelitnú mapu okolia, aby sa zorientovala a potom sa vydala k budovám. Cestou si všímala okolitý les, najmä detaily. Kôra stromov bola na severnej strane skôr striebristá ako zlatá a často bola popraskaná. Listy boli malé a stromy celkovo dosť pripomínali brezy, ktoré si pamätala z detstva v Rusku. Papradie bolo rovnaké ako na Zemi, ale malo sviežejšiu farbu a krásne dotváralo kolorit lesa.
Kráčala nádherným rozprávkovým lesom a vychutnávala si prekrásne prostredie. Vzduch bol prevoňaný neznámymi kvetmi, ale bola to príjemná vôňa, ktorá nepôsobila rušivo. Na čistinách lesa bolo vidieť celé plochy červených, modrých a žltých kvetov rôznych druhov. Vyzeralo to, akoby mala Matka Príroda pri tvorbe tejto planéty rozšafnú náladu a chcela sa vyblázniť v hýrivej farebnosti.
Nakoniec došla k pardénskym budovám. Antracitovo čierne steny boli hladké a lesklé a výrazne kontrastovali s farebnosťou lesa. Vyzerali príliš surovo a násilne v tomto prekrásnom prostredí a vôbec doňho nepasovali.
Dlhú chvíľu Anna obchádzala jednotlivé budovy a hľadala nejaký vstup dovnútra. Nakoniec, asi po hodine hľadania, našla široké kamenné dvere. Boli zatvorené, ale otvorili sa aj pod slabým tlakom jej rúk. Za nimi bola chodba vedúca niekam nadol.
Váhavo spravila krok dovnútra. Čierne steny boli ozdobené tesanými kamennými ozdobami a motívy boli podobné ako vo veži Angrenostu, aspoň pokiaľ si spomínala. Jemné elegantné ozdoby, dlhé rovné línie a geometrické obrazce sa navzájom dopĺňali a zušľachťovali tmavý priestor chodby.
Po niekoľkých krokoch sa zrazu vstupné dvere bez varovania zavreli a Anna sa ocitla v úplnej tme. Po minúte si jej oči privykli a ona zistila, že na podlahe chodby a aj na stenách sú jemné fosforeskujúce obrazce. Vydala sa ďalej do chodby, až došla k ďalším kamenným dverám, ktoré ju prehradzovali. Položila na ne ruky a dvere sa zľahka pohli a otvorili.
Za nimi bola veľká mnohouholníková miestnosť. Bola skoro úplne prázdna. Jediné jej vybavenie spočívalo vo veľkom štvorcovom kamennom podstavci o rozmere asi tri krát tri metre, ktorý sa nachádzal v strede miestnosti. Pokiaľ mohla rozoznať, bol z rovnakého čierneho kameňa ako celá budova, až na to, že rohy a hrany mal zaoblené.
Váhavo pristúpila k podstavcu a opatrne sa ho dotkla. Rozžiaril sa oslnivou bielou žiarou, ktorá ju v tme miestnosti úplne oslepila. To jej však nevadilo. Keď sa ho dotkla, pochopila, na čo podstavec slúži. Zalapala po dychu, keď si uvedomila dosah a vážnosť situácie, v ktorej sa ocitla.
Všetko, čo doteraz zažila, všetky informácie zo všetkých možných zdrojov, ktoré doteraz zozbierala, to všetko bolo nič proti tomu, čo mala pred sebou. Podstavec totiž nebol podstavcom. Bol to jedinečný kúsok nesmierne vyspelej technológie, pozostatok rasy, ktorá zanikla veľmi dávno, v časoch, ktoré mohli byť smelo označované ako najranejší úsvit Antikov.
Anna sa váhavo znovu dotkla veľkého kamenného bloku a ten sa rozžiaril ešte jasnejšie. Položila na povrch kamenného kvádra obidve ruky, ktoré sa jej triasli vzrušením a nervozitou. Kamenný blok sa rozžiaril tak jasne, že musela zavrieť oči. Keď tak spravila, v mysli sa jej náhle začali objavovať obrazce. Boli to zložité fraktály najrôznejších druhov a farieb. Vzduchom sa rozoznela zvláštna hudba a Anna opatrne pootvorila oči. Zalapala po dychu.
Miestnosť okolo nej sa zmenila. Už to nebola mnohouholníková komnata z neznámeho čierneho kameňa, výsledok práce starobylých Pardénskych staviteľov. Nachádzala sa v obrovskej miestnosti, ktorej strop podopierali stovky kamenných stĺpov. Veľmi jej to pripomínalo stĺpové siene Morie v Stredozemi. Táto sieň však bola omnoho väčšia a krajšie vyzdobená. A najmä bola osvetlená. Kde sa však bralo svetlo, bolo záhadou, pretože nebolo vidieť žiadne osvetľovacie telesá. Nakoniec si však Anna uvedomila, že zo samotných stien, stĺpov, podlahy a stropu vychádza jemné svetlo pripomínajúce jemný slnečný svit.
Ruky mala ešte stále položené na kamennom kvádri, ale aj ten sa zmenil. Už nebol zo záhadného čierneho kameňa ale z čistého priezračného kryštálu. Opatrne ich odtiahla od veľkého kvádra a rozhliadla sa okolo seba. V sieni bola samučičká sama.
Potom jej pohľad skĺzol nadol a zbadala, že je oblečená v dlhej róbe višňovo červenej farby s elegantnými zlatými výšivkami. Na prstoch rúk mala prekrásne prstene, na ušiach jej viseli náušnice, ktorých veľkosť však nekorešpondovala s ich váhou, pretože ak by boli zo zlata alebo striebra, tak by boli omnoho ťažšie a ju už by z toho boleli uši. Okolo krku mala skvostný náhrdelník a keď sa znovu pozrela nadol, zistila, že pás jej obopína opasok zo zlatých lístkov.
Potom si uvedomila inú vec. V ruke držala zvláštny predmet. Pozorne si danú vec prezrela a zistila, že je to krátka zdobená palica z kovu podobného zlatu, na spôsob maršalskej palice. V jej ozdobách sa opakovali motívy ruží a hviezd.
Vrátila sa k skúmaniu miestnosti a na vzdialenom konci zbadala veľký klenutý oblúk, ktorý viedol na nejaké schodište. Vydala sa tým smerom. Stĺpová sieň však bola obrovská a tak jej cesta k schodisku trvala niekoľko minút. Nakoniec sa tam však dostala a začala vystupovať po schodoch nahor.
Míňala odbočky a priechody do klenutých chodieb plných zdobených dverí. Stúpala však ďalej. Niečo ju ťahalo nahor po schodoch, ktoré sa zdali nekonečné. Odbočka striedala odbočku, priechod striedal priechod a schody stále stúpali.
Zrazu sa pred ňou otvorili zdobené kovové dvere a ona vyšla na nejakú terasu. Obzrela sa a zistila, že je na vrchole nejakej veže. Pravdepodobne nejaká hradná veža, mihlo sa jej hlavou, keď zbadala cimburie lemujúce okraje terasy.
O cimburie sa opieral nejaký starší muž, oblečený rovnako bohato ako ona, avšak v tmavomodrej farbe. Ozdoby na jeho šatách mali rovnaký vzor ako jej. Pripadal jej nejaký povedomý.
Diskrétne zakašľala a muž sa obzrel. Tvár sa mu roztiahla do úsmevu, keď ju zbadal: „Už som sa sám seba pýtal, kedy sa tu vlastne zastavíš...“ Zmätene sa opýtala: „Kde som to? A kto ste vy?“ Muž sa zasmial: „Kde si? No... Ťažko sa to vysvetľuje. Odpoveď, ktorá ti dá najväčší zmysel, je taká, že toto je niečo na spôsob virtuálnej reality. Nie je to síce tak úplná pravda, pretože toto miesto je vytvorené z jemných nitiek časopriestorového kontinua, ktoré sú odtrhnuté od hlavného pradiva, pričom práve teraz existuješ súčasne v tomto aj v normálnom časopriestore, ale ako vysvetlenie to postačí. A kto som ja? Hm, tak to je tiež zložitá odpoveď. Volám sa Kobol a som tvoj praprapra... pradedo. Je medzi nami rozostup asi osemsto generácií. Za starých čias, keď som žil v normálnom priestore, som sa zapodieval výskumom povznesenie sa na vyššiu úroveň ako mnoho iných Antikov, ako iste vieš. Pritom som narazil na nejaké záznamy, pozostatky po Pardéncoch. Boli dosť poškodené, avšak podarilo sa mi ich zrekonštruovať a na ich základe som sa pustil do iného projektu. Vytvoril som tento svet a ten čierny kváder na tej Pardénskej základni, ktorú si objavila, je terminál, ktorým sa sem dá dostať...“
Udivene zdvihla obočie a on pokračoval: „Ostatní Antikovia o tom vedeli, avšak veľmi ich to nezaujímalo, čo mi bolo dosť divné, pretože toto je úžasnejšie ako povznesenie. V priebehu vekov ma sem však prišlo navštíviť niekoľko mojich vzdialených potomkov, skoro vždy to však bola náhoda. Nakoniec si prišla aj ty, najmladší výhonok nášho rodu...“ Opatrne sa opýtala: „Vy ma poznáte?“ a on s úsmevom odpovedal: „Samozrejme, že ťa poznám. Anna Sergejevna Kornilovová, dcéra Naďeždy Kornilovovej z Moskvy na Zemi a Antického admirála Sinerta, vystupujúceho na Zemi pod menom Sergej Karaľov, doktorka botaniky a farmakológie, ríšska admirálka a donedávna aj kancelárka Antického impéria. Poznáš sa však ty sama?“
Tá otázka ju zmiatla a on to na nej videl: „Čo vieš o svojich predkoch?“ Pokrčila plecami: „Nie veľa, len to, čo som sa dozvedela z otcových spomienok a tam toho veľa nebolo...“ Prikývol: „Správne, pretože Sinert, tvoj otec, osirel už ako polročné dieťa, keď loď s jeho rodičmi záhadne explodovala. Všetci si mysleli a ešte stále myslia, že to bola nehoda, avšak v skutočnosti to bol atentát na tvojho deda, radcu Durosa. Sinert unikol len zázrakom. Rodičia ho totiž nechali v náhlej predtuche doma, na Atlantíde. Potom vyrastal spolu s ostatnými sirotami a jeho pôvod ostal v záujme jeho bezpečnosti starostlivo utajený. Jediný, kto vedel pravdu o ňom, bol kontraadmirál Parsius a ten na nešťastie zomrel skôr, ako mu mohol čokoľvek prezradiť. Predpokladám, že meno tvojho deda ti už niečo hovorí...“
Trhane prikývla. Duros bol posledným známym členom jedného z úplne posledných aristokratických rodov, ktoré prežili ešte z čias skutočného Antického impéria, keď existovala cisárska panovnícka línia, ktorá zanikla veľkokňažnou Ferhíliou. Vravelo sa o ňom, že bol aj posledným Antikom, ktorý mal prístup do tajných súborov v databázach Antických miest. Súborov, v ktorých boli informácie, ktoré mali byť starostlivo uchránené pred obyčajným obyvateľstvom. Súborov, v ktorých boli najväčšie tajomstvá Antickej ríše. Ak bol on jej dedom, tak to zásadne menilo jej postavenie. Už nebola len dcérou legendárneho ríšskeho admirála Sinerta, bola tiež potomkom jedného z rodov Antickej aristokracie.
Šokovane si uvedomila zmenu svojho spoločenského postavenia. Aristokratické rody mali v Antickej spoločnosti veľmi zvláštne miesto. Všetky vznikli tak, že sa ich predkovia krížili s Pardéncami a členovia týchto rodov mávali občas zvláštne schopnosti. Zvláštne aj na Antické pomery, kde telepatia a telekinéza boli dosť bežné. Po premene monarchie na republiku si však udržali svoje výsadné postavenie v spoločnosti a ich koniec nastal až so zničením Larondy, hlavnej planéty Antického impéria, v Tretej občianskej vojne. Spolu s planétou vtedy zahynula elita Antickej spoločnosti a drvivá väčšina aristokratov. Tí, ktorí prežili chaos poslednej občianskej vojny, postupne vymizli. Niektoré rody, bolo ich však veľmi málo, sa však dokázali udržať až takmer do evakuácie Atlantídy. Ich prínos pre spoločnosť však bol nezanedbateľný a tak všetci úprimne ľutovali smrť posledných členov Antickej aristokracie.
Fakt, že patrila medzi aristokraciu, vysvetľoval niektoré z jej schopností. Ako normálna Antička by nemala byť schopná ovládať Pardénske zariadenia a technológie. Týmto sa táto jej schopnosť objasňovala.
Kobol si znovu odpil z pohára a pokračoval: „Sledoval som odtiaľto celé dejiny nášho rodu a vlastne aj celého pôsobenia Antikov v Mliečnej ceste, Andromede, Triangule, Antlii, Pegase, Sextanse, Carine aj vo veľkom Magellanovom mračne. Občas to vyzeralo nádejne, občas ma z toho pohľadu bolela hlava. Videl som Tretiu občiansku vojnu, rozmach impéria aj jeho pád, keď sa scvrklo len na zopár osídlení v Pegase a Mliečnej ceste. A sledoval som aj tvoju činnosť v posledných rokoch. Pokiaľ môžem súdiť, tak si konala správne a fakt, že si opustila spoločnosť a vyhľadala samotu v Antlii, by nemal zvrátiť sľubný rozvoj Antickej spoločnosti.“
Nesmelo sa usmiala: „Už som nemohla vydržať ten chaos. Nejako nie som stavaná na politiku. Velenie vojenským jednotkám a lodiam, to je moje, ale politika a vyjednávanie s ostatnými... brrrr.“ Otriasla sa a Kobol sa usmial: „Chápem.“ Chvíľu mlčal a potom sa trochu nervózne zahniezdil.
Všimla si to: „Čo sa deje?“ Vzdychol si: „Čoskoro budeš musieť odtiaľto odísť. Energetický zdroj, ktorý napája terminál, cez ktorý si pripojená, je už veľmi slabý a čochvíľa sa vybije a keď budeš v tom čase ešte pripojená, bude to mať pre teba veľmi zlé následky. Takže si musíme pohnúť. Poď za mnou.“ Položil strieborný pohár na kamene cimburia a vydal sa dverami na schodisko a potom nadol po nekonečných schodoch.
Cestou jej vysvetľoval: „Sídlo nášho rodu ešte stále existuje, aj keď nie je vo veľmi dobrom stave. Je tam uskladnené aj tvoje dedičstvo po predkoch. Tvoj otec, admirál Sinert o ňom vôbec nevedel a tak ti o tom ani nemohol nechať správu. Mala by si sa tam vydať a prevziať to. Ak chceš, tak sa tam môžeš aj usadiť. Planéta sa volá Torigon a nachádza sa v galaxii Sextans. Tu je jej pozícia.“ Podal jej kúsok papiera a ona si vryla do pamäti znaky a čísla na ňom napísané. Potom pokračoval: „Keď tam budeš, dávaj si pozor. Sextans je tesne za hranicou dosahu senzorov z Telerush Var, tak aby ťa náhodou neodhalili.“
Došli k kryštálovému kvádru v podzemnej stĺpovej sieni a Kobol sa s ňou rozlúčil: „Už musíš ísť. Energetický zdroj na tej Pardénskej základni čochvíľa skolabuje... Drž sa a uži si pohodu domova na Torigone. Som si istý, že sa ti tam bude páčiť, Jeana z Torigonu.“ Prekvapene otvorila oči a on sa usmial: „To je tvoje Antické meno. Sinert ťa stihol pomenovať, ale už ti to nestihol oznámiť a do spomienok, ktoré ti daroval, sa to nejako nevošlo... Ale už choď.“ S tými slovami jej vzal ruky a jemne ich priložil na žiarivý kryštálový kváder. Keď ich odtiahol, svet sa s ňou zakrútil a ona radšej zavrela oči.
Keď ich znovu otvorila, zbadala, že je naspäť na Pardénskej základni. Roztrasene sa vystrela. Skúsenosť, ktorú práve prekonala a veci, ktoré sa dozvedela, ju značne vyviedli z miery a to už bolo čo povedať. Rozhliadla sa po veľkej mnohouholníkovej komnate a v tom okamihu veľký kváder pred ňou zablikal a jeho žiara náhle zhasla. Miestnosť sa ponorila do tmy, až ju z toho rozboleli oči.
V absolútnej tme tápala pozdĺž stien a hľadala východ. Nakoniec ho našla a vydala sa dlhou tmavou chodbou až k vonkajším dverám. Tie boli na jej prekvapenie otvorené a tak sa o niekoľko minút ocitla znovu v rozprávkovo farebnej nádhere Ardaltského lesa. Aktivovala svoju vysielačku na zápästí a požiadala replikátorov na Astergladiu, aby ju navigovali cez les k jej admirálskemu člnu. Po chvíli sa pred ňou vo vzduchu objavila holografická obrazovka s vyznačenou mapou. Usmiala sa. Vytváranie hologramu, ktorý sa mal zobraziť na vzdialenom mieste, nebolo zložité, avšak vyžadovalo si to značnú presnosť, najmä ak bolo potrebné, aby bol obraz presný a nie rozmazaný.
Dôkladne si preštudovala mapu, potom sa zorientovala v lese a vyrazila pomedzi stromy. Cestou si vychutnávala krásu a nádhernú farebnosť lesa a lúk na čistinách. Modré, červené, zlaté a fialové kvety dopĺňali zelenú a zlatú farbu stromov a vytvárali tak nezabudnuteľný obraz. Anna si počas chôdze k admirálskemu člnu pomyslela, že tu by sa jej páčilo žiť a nebolo by od veci sa tu usadiť.
Zároveň ju však lákalo miesto, o ktorom je povedal Kobol. Sídlo jej predkov, Torigon v galaxii Sextans. Pokiaľ si pamätala, galaxia Sextans bola osídlená omnoho dlhšie ako Antlia a vlastne bola prvou galaxiou, kde Antikovia sídlili. Aspoň tak to uvádzali historické záznamy, ktoré získala z Astergladia. Práve zo Sextansu vyrážali kolonizačné výpravy do ostatných galaxií, do Mliečnej cesty, Andromedy, Triangula... Bola to domovina Antikov. Avšak bola už dávno opustená. Občas tam síce zaletela nejaká výskumná výprava, pretože Antikovia nezabudli na miesta, kde boli stvorení, ale to bolo už veľmi dávno. Teraz by tá galaxia mala byť rovnako opustená ako Antlia.
Po hodine chôdze došla k admirálskemu člnu a o desať minút neskôr už stúpala atmosférou k Hviezdnemu meču, ktorý čakal na orbite. Počas letu si prezerala planétu z vtáčej perspektívy. Odtiaľto zhora bola rovnaká ako tisíce iných podobných planét a nezdala sa ničím výnimočná. Keď si však pomyslela na farebné lesy a lúky, usmiala sa. Krásu tejto planéty našiel len ten, kto šiel dole na povrch.
Počas letu ešte odoslala súradnice Torigonu, ktoré jej dal Kobol, na Astergladium, aby ich replikátori prehnali databázou a našli akékoľvek informácie o tej planéte. Kým prehľadajú tak veľkú databázu, uplynie zopár dní, odhadovala. Ale to nevadí, aj tak ešte musí počkať, kým sem doletí Asterscutus, ktorý bol ešte stále na ceste.
Keď dorazila na palubu gigantickej lode a jej admirálsky čln bezpečne pristál v jednom z početných hangárov, vydala sa rovno do svojej kajuty. Replikátorom prikázala, aby ju informovali, keď dorazí Asterscutus, keď nájdu informácie o Torigone a tiež keď sa objaví niečo zaujímavé na lodných senzoroch.
O polhodinu neskôr bola už osprchovaná a prezlečená a z jemne brúseného krištáľového pohára popíjala tokajskú esenciu, najkvalitnejšie víno, ako sa len v slávnej tokajskej vinohradníckej oblasti mohlo vyrobiť. Popri užívaní si zlatého moku čítala hlásenia replikátorov. Asterscutus by mal podľa predpokladov doraziť o necelé tri dni. Letel totiž dosť pomaly a často zastavoval, aby senzormi prehliadol okolie a aktualizoval galaktickú hviezdnu mapu.
Anna si pomyslela, že má ešte dosť času na to, aby odoslala Asterpillus na menšiu misiu, aby poopravil údaje o niektorých blízkych hviezdnych sústavách. Okamžite odoslala rozkazy na druhú loď a tá po chvíli naštartovala svoje obrovské motory a zmizla v záblesku pseudopohybu v hyperpriestore. Astergladium medzitým skúmal senzormi okolitý vesmír.
Skontrolovala ešte naposledy údaje na obrazovkách okolo svojho admirálskeho kresla a potom sa zdvihla z kresla a vydala sa do svojej kajuty, aby si oddýchla a trochu sa vyspala. Nestihla tam však dôjsť. Bola ešte len na polceste medzi mostíkom a svojou kajutou, keď sa rozozvučal po celej lodi alarm a z reproduktorov sa ozvalo naliehavé hlásenie službukonajúceho replikátora: „Šedý poplach! Bojová pohotovosť! Admirálka na mostík!“
Strhla sa. Šedý poplach znamenal situáciu, keď hrozilo nebezpečenstvo prírodného charakteru, napríklad náhly výron solárnej hmoty z hviezdy a podobne, supernova a podobne. Nebol však vyhlasovaný veľmi často, pretože senzory na Antických plavidlách bežali väčšinou v stave pohotovosti a tak sa podobné situácie podarilo odhaliť v dostatočnom časovom predstihu a mohli sa tak učiniť potrebné opatrenia. Náhle vyhlásený šedý poplach znamenal vždy veľké problémy...
Behom sa rozbehla k najbližšiemu transportéru. Všetky tri superlode boli vybavené rovnakým systémom transportných miestností ako mestské lode triedy Atlantis. Pri dĺžke dvadsaťjeden kilometrov, šírke piatich kilometrov a výške viac ako dvoch kilometrov, keďže také boli rozmery lodí, to bolo skutočne potrebné a nesmierne to uľahčovalo pohyb po tak obrovských plavidlách. Dokonca sa dalo transportovať aj z jednej lode na druhú, pokiaľ bola v dosahu teleportu.
O tri minúty neskôr dobehla do jedného zo záložných veliteľských stanovíšť lode. Na hlavný mostík by jej to trvalo dobrých desať minút a tak sa rozhodla riadiť situáciu odtiaľto. Okamžite si vyvolala na jednu z obrazoviek informácie o tom, čo spôsobilo poplach.
Asi dvesto kilometrov za kormou Astergladia sa podivne deformoval priestor a objavovali sa tam zvláštne svetelné záblesky. Bez toho, aby spustila oči z obrazovky, prikázala replikátorom, ktorí pracovali na ostatných termináloch v miestnosti: „Štít lode na maximum! Senzory na maximum! Chcem vedieť, čo sa tam deje!“ Ruky niektorých replikátorov sa rozbehli po klávesniciach terminálov, aby boli splnené jej rozkazy...

[Aiwendill]

Kapitola 75. – Nebožtíci

V oblasti deformovaného časopriestoru sa zrazu silne zablesklo a keď svetlo pohaslo, Anna prekvapene otvorila ústa pri pohľade na loď, ktorá sa tam náhle objavila. Bol to ľahký krížnik triedy 304. Priblížila si obraz zo senzorov a prečítala meno lode. USS Constitution. Zvláštne, pomyslela si, takúto loď nepoznala. Žeby postavili niečo nové? Ale to by mala mať iný prefix. Pozemské lode mávali jednotný prefix ESS, ktorý znamenal Earth Space Ship - vesmírna loď Zeme, táto však mala staré americké označenie.
Spravila niekoľko krokov ku komunikačnému terminálu a niekoľkými hmatmi na klávesnici aktivovala komunikačný kanál. Po chvíli sa z reproduktorov ozvalo šumenie a Anna plynulou angličtinou povedala: „Tu je ríšska admirálka Jeana z bitevnej lode Antického impéria Astergladium. Čo, do pekla, robíte v tomto sektore? A ešte lepšie. Kto vlastne ste?“
Vedela, že komunikačný kanál je otvorený, na obrazovke však stále bežala vojna bielych a čiernych bodiek. Z reproduktorov sa však ozval slabý hlas prerušovaný praskaním a chrapčaním: „Tu je ...ka ...net Frai... z lode USS Const... Žiadam vás o pomoc. Som v núdz... situác... Poškod... pohon a pretrhnu... ...up, uniká vzduch... Prosím, pomôžte...“
Viac sa z odpovede nedalo vyrozumieť, ale Bolo nad slnko jasnejšie, že neznámy ľahký krížnik je v zlej situácii. Anna sa okamžite otočila k jednému z replikátorov: „Zistite všetky známky života na tej lodi a teleportujte ich na našu ošetrovňu. Ostraha na ošetrovňu! Žltý kód! Potom zistite čo najviac informácií o tej lodi, rozsah jej poškodenia a vôbec všetko, čo sa o nej dá zistiť!“ Na opätku sa otočila a vydala sa chodbami lode na ošetrovňu.
Ošetrovňa na Astergladiu bola dimenzovaná v rozmeroch a vybavení, ako sa patrilo na tak obrovskú loď. Tvoril ju priestor, ktorý bol veľký ako hangár Jumperov na Atlantíde a na lodi sa nachádzali ešte štyri ďalšie ošetrovne, či skôr nemocnice, keďže plný stav posádky plavidla bol štvrť milióna členov. Prístrojové vybavenie bolo tiež na najvyššej možnej úrovni, čiže predstavovalo absolútnu špičku.
Anne chýbalo do priestorov ošetrovne číslo dva ešte niekoľko chodieb, keď sa loďou rozľahol zvláštny zvuk. Na chvíľku sa zastavila a potom sa jej z vysielačky ozvalo hlásenie: „Admirálka, tá loď práve explodovala.“ Stisla pery a po dlhej chvíli sa opýtala: „Koľkých ľudí ste z nej zachránili?“ Odpoveď znela: „Troch.“ Vzdychla si: „Rozumiem. Monitorujte situáciu v oblasti výbuchu a zistite všetko, čo sa zistiť dá!“
O niekoľko minút neskôr sa pred ňou otvorili dvere ošetrovne a ona zbadala replikátorských lekárov, ako sa snažia utíšiť troch veľmi ťažko popálených ľudí – jedného muža a dve ženy v zvyškoch poľných uniforiem amerického letectva. Preglgla, pretože rozoznala popáleniny najťažšieho, štvrtého, stupňa. Koža a niektoré svaly boli už na prvý pohľad úplne zuhoľnatené, avšak všetci traja ešte stále žili.
Jeden z lekárov sa k nej obrátil: „Majú malú šancu na prežitie, admirálka. Museli sme im okamžite dať liečebné nanity, aby okamžite nezomreli. Práve teraz sa postupne aktivujú. Tiež sme im dali každému tridsať miligramov morfia kvôli bolesti.“ Prikývla. Takéto ťažké popáleniny si vyžadovali ráznu liečbu. „Ako sú naprogramované tie nanity?“ Lekár odpovedal: „Model Alfa jedna. Nebol čas ich prestavovať.“ Vzdychla si: „Takže len základné naprogramovanie na liečbu.“ Potom sa zamyslela a prikázala: „Pripravte sériu nanitov, ktoré budú pracovať tak, že postupne, opakujem postupne, nahradia tie nanity, ktoré ste im dali teraz. Nech vytvoria nové biologické bunky, svaly, kožu a vôbec všetok biologický materiál, ktorý je zničený, aby po vyliečení mohli ich telá byť čisté od nanitov. Pred aplikáciou mi však príďte ukázať ich programovanie, aby som to mohla skontrolovať.“ Replikátor prikývol a ona mu ešte prikázala: „Keď skončíte s akútnou liečbou a oni sa preberú z umelého spánku, dajte mi vedieť. Chcem sa ich opýtať na niekoľko vecí.“ Znovu prikývol a ona sa vydala naspäť do svojej kajuty.
Keď tam došla, unavene sa hodila do jedného z pohodlných kresiel. Zdá sa, že jej plán na osamelý a pokojný život sa zrútil skôr ako sa vôbec začal. Traja ľudia a americký ľahký krížnik v tejto opustenej galaxii boli záhadou, ktorú však chcela rozlúsknuť. Nemala rada záhady takéhoto typu...
O štyri hodiny neskôr jej replikátori cez vysielačku oznámili, že pacienti sú pri plnom vedomí a sú schopní výsluchu. Vybrala sa preto na ošetrovňu. Keď sa pred ňou otvorili dvere nemocničného traktu, začula zvnútra ako jeden z replikátorov ohlásil jej príchod: „Ríšska admirálka!“
Vošla dovnútra a keď zbadala tváre troch pacientov, zastavila sa a šokovane a najmä neveriacky povedala: „Tak toto je naozaj prekvapenie. Ako ste sa práve vy dostali do tohto všetkými bohmi zabudnutého kúta vesmíru? A ešte lepšie. Ako to, že vôbec žijete? Všetci traja máte byť predsa dávno mŕtvi!“
Generálplukovník Jack O´Neill sa prekvapene pozrel na Annu a potom sa otočil k doktorke Janet Fraiserovej, ktorá ležala na vedľajšom lôžku: „Asi sme po uši v problémoch...“ Potom sa vrátil pohľadom k Anne: „To isté by sa dalo povedať o vás, doktorka. Pokiaľ viem, tak ste zahynuli počas bojov s pirátmi v roku 2015...“
Annu to prekvapilo. Jej protipirátska kampaň vtedy šla ako po masle. Po chvíli jej však doplo, čo sa deje: „No, vaše vedomosti o tom, kto by tu mal byť mŕtvy, sú zdá sa odlišné od tých mojich. Vzhľadom na to, že ste sa tu objavili z ničoho nič a senzory mojej lode nedokázali zachytiť žiadne hyperpriestorové okno, ale najmä vzhľadom k tomu, že som nikdy nepočula o žiadnej lodi, ktorá by sa volala Constitution, tak mi z toho vychádza len jeden jediný možný záver. Neviem síce, čo ste so svojou loďou porobili, ale zdá sa, že ste sa trochu sekli vo výpočtoch a dostali ste sa do paralelného vesmíru!“
Brigádna generálka Samantha Carterová, ktorá ležala na treťom lôžku, ticho zasykla. Keď sa k nej stočili pohľady všetkých prítomných, ospravedlňujúco pokrčila plecami a vysvetlila najmä generálovi O´Neillovi: „To je dosť možné. Vlna z tej supernovy nás zasiahla v subpriestore a mohla nás nielen poslať o niekoľko miliónov svetelných rokov ďalej, ako sme plánovali, ale tiež nás mohla poslať aj do iného časopriestoru alebo paralelného vesmíru ako ten náš. Takéto veci sú absolútne nepredvídateľné...“ O´Neill prikývol, avšak tváril sa pritom patrične zmätene ako pri každom vysvetľovaní zložitej fyziky.
Anna sa kyslo usmiala: „Dobre, takže keďže sme si osvetlili, odkiaľ ste sa tu nabrali a ako je možné, že žijete, môžeme sa zaoberať otázkou, čo teraz s vami mám robiť?“ Všetci traja pacienti na ňu pozreli s otázkou v očiach a ona to vysvetlila: „No, v tomto vesmíre ste už všetci traja po smrti. Doktorka Fraiserová zomrela už v roku 2006, generál zasa zomrel na infarkt v roku 2017 a vy generálka pred pol rokom pri jednom nevydarenom vedeckom experimente na Atlantíde spolu s ďalšími osemnástimi ľuďmi. A keďže vaša loď explodovala, tak nemám ani najmenšiu šancu zistiť, z ktorého vesmíru pochádzate a teda neexistuje spôsob, ako vás dostať domov...“
Na chvíľku sa odmlčala a potom sa stručne opýtala: „Takže? Čo s vami?“ Všetci mlčali. Nakoniec sa ozvala Carterová: „Mohli by sme žiť v tomto vesmíre? Do toho nášho sa nemáme ako a vlastne ani prečo vrátiť...“ Anna len zdvihla obočie: „Prečo? Ono to tam bolo až také zlé?“ Carterová prikývla: „Dá sa to tak povedať. Veci sa nevyvíjali veľmi dobre. Dokonca by som povedala, že sa vyvíjali zle...“ Takáto otvorenosť od Carterovej, ktorú Anna vždy považovala za diplomatku, ju prekvapila.
Carterová chcela pokračovať, ale O´Neill ju prerušil: „Čo s nami teraz bude? Myslím v kratšom časovom horizonte? Pokiaľ si pamätám, tak ešte pred niekoľkými hodinami som bol neskutočne popálený a teraz som úplne zdravý a cítim sa tak skvelo ako už dlho nie. Čo ste s nami spravili?“ Doktorka Fraiserová sa ticho ozvala: „Takéto rýchle liečenie je možné hneď niekoľkými spôsobmi. Buď tu má niekto goa´uldský sarkofág alebo antické liečebné zariadenie.“ Anna sa usmiala: „Nie a nie. Pokračujte, doktorka.“ Fraiserová skúsila inú možnosť: „Antické liečebné schopnosti?“ Ďalší úsmev na Anninej tvári: „Som síce poloantička, ale nie, nepoužila som svoje liečebné schopnosti. Skúste znovu.“ Janet znovu hádala: „Nejaké super účinné lieky?“ Anna znovu pokrútila hlavou a prezradila svoje tajomstvo: „Nanity.“
O´Neill sa okamžite vystrel: „To ste do nás dali replikátorov?“ a Carterová ho doplnila: „To hádam nemyslíte vážne? Viete, aké veľké problémy sme s nimi mali? Skoro zničili všetok život v troch galaxiách...“ Anna ju obdarila ľadovým pohľadom: „Ale choďte, generálka. Viete rovnako dobre ako ja, že je to iba otázka naprogramovania. O ohni sa hovorí, že je to dobrý sluha ale zlý pán. To isté platí aj o nanitoch. Celá posádka tejto lode je vytvorená z nanitov a slúži mi dobre. A ja sa aspoň nemusím zaoberať myšlienkou, že niekoho pošlem na smrť, keď idem do boja. Jednoducho ich vytvorím zas. Ale nebojte sa...“ snažila sa ich upokojiť: „Je to iba dočasné riešenie. Teda tie nanity vo vašich telách. Prvá dávka, ktorú vám moji doktori dali, boli normálne nanity, ktoré nahradili vaše poškodené bunky. Preto sa cítite tak skvelo. Ste teraz z časti replikátori. To však čoskoro pominie, pretože vám dáme novú sériu, ktorá postupne nahradí tie predošlé nanity. Tie budú mať za účel vybudovať vaše nové telesné orgány, svaly a kožu z dostupného genetického materiálu. Jednoducho podnietia masový rast vašich vlastných buniek a budú ho riadiť tak, aby na konci boli vaše telá ako nové. Budete mať svoje vlastné telá, čisté a bez nanitov, pretože tie sa potom vylúčia tráviacim traktom.“
Doktorka Fraiserová sa opýtala: „To sa dá? Nikdy som nepočula o takomto spôsobe liečby. Pokiaľ viem, tak naše liečebné nanity museli vždy ostať v tele pacienta...“ Anna nevzrušene prikývla: „Ako hovorím, všetko je to len otázka naprogramovania.“
Počas nasledujúcich hodín ich podrobne vypočúvala a zisťovala nezrovnalosti medzi ich a jej časovou líniou. S nemalým prekvapením sa dozvedela, že v ich časopriestore sa história vyvíjala trochu zvláštne. Jednak doktorka Fraiserová prežila misiu na P3X-666 a neskôr dostala Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Dlhé roky pôsobila ako hlavná lekárka v SGC. Generál O´Neill pôsobil rovnako ako v tomto vesmíre na poste veliteľa teamu SG1 a neskôr ako šéf SGC a na Annino prekvapenie bol ženatý s generálkou Carterovou. Armádne kruhy tento manželský zväzok povolili, ale Carterovú pre istotu odvelili do oblasti 51, aby manželia neslúžili v tej istej jednotke.
Celková história však bola iná, ako ju poznala Anna v tomto časopriestore. Anna v tom druhom vesmíre tiež ochorela pôsobením baktérie Dobsia Parpolea a získala svoje dedičstvo po Antikoch. Pomohla pri obrane Zeme pred útokom Luciánskej aliancie, získala Antické bojové plavidlá zo základní na Zemi, Gerale Prolinas a Telerush Var a až na drobné detaily existovala a konala rovnako ako Anna v tomto časopriestore.
Potom však Anna v tom druhom vesmíre zahynula, keď sa bitevná loď Torden omylom zrazila počas bitky s menším asteroidom a keďže štíty boli nakalibrované na energetické strely, asteroid nimi prenikol a zničil mostík lode a priľahlé sekcie. Anna zahynula a replikátori odtiahli poškodenú loď na Telerush Var, kde ju opravili. Admirál Forlinafalcus bol tiež prítomný na mostíku Tordenu a zahynul spolu s Annou, ktorá v tom čase čakala jeho dieťa. O niekoľko mesiacov neskôr sa ruskej vláde podarilo vyjednať s replikátormi na Telerush Var, aby odovzdali Antické plavidlá Zemi.
Prevzatie antických krížnikov Zemou sa udialo v najvyšší čas. Koncom roku 2016 Wraithi prišli na spôsob, ako sa dostať z galaxie Pegasus do Mliečnej cesty a vyslali flotilu niekoľkých desiatok materských lodí. Počas nasledujúcich jedenástich rokov úspešne zničili všetok život v galaxii, ktorý sa zachoval len na dvoch planétach, na Noxe a na Zemi. Na orbite Noxu sa odohralo niekoľko veľmi krutých bitiek, v ktorých bola zničená veľká časť Wraithských síl. Zvyšok však ovládol galaxiu.
Ruská vláda sa na veľkú neľúbosť ostatných pozemských štátov nepodelila o antické technológie a plavidlá. Vytrvalo odporovala vláde USA, aby posielala silné lode na obranu spojeneckých planét a pozemských základní po celej galaxii. Namiesto nich tak museli byť nasadzované krížniky tried 304 a 305, ktoré boli tvárou v tvár neskutočne početnejšiemu nepriateľovi postupne zničené.
Na orbite Zeme sa tiež odohrávali boje s Wraithskými flotilami. Antické ťažké a ľahké krížniky pod vedením statočných ruských kapitánov a admirálov, ktorí si dôkladne nacvičili taktiku boja s týmito loďami, porážali znovu a znovu invázne sily.
Vedelo sa, že Zem nakoniec tak či tak podľahne a tak bola takmer miliarda ľudí presunutá na novú planétu. Tá sa nachádzala v galaxii Cetus, ďaleko od Mliečnej cesty. Kolonizácia novej planéty bola starostlivo utajená pred ľudskými spojencami Wraithov a postupne na ňu boli presunuté aj obidve antické mestá, ktoré mala Zem k dispozícii – Atlantis a Lorardian.
Nakoniec Zem podľahla neskutočnej presile a Wraithi sa dostali ku svojmu cieľu, ktorý tak dlho a úpenlivo chceli získať. K najbohatším zásobám „potravy“, aké si len mohli priať. Tri Antické ťažké krížniky, ktoré ledva prežili poslednú bitku – Tria, Kaloth a Cernum – odleteli na Novú Zem do galaxie Cetus a s nimi aj dva krížniky triedy 304. Posledná loď, ktorou bola USS Constitution, spravila posledný zúfalý krok, aby uľahčila osud šiestich miliárd obyvateľov Zeme, ktorých nestihli evakuovať. Umelo navýšili hmotnosť Slnka, tak ako kedysi dávno hmotnosť hviezdy v sústave Vorash. Slnko vybuchlo v podobe supernovy a zničilo tak viac ako štyri desiatky Wraithských lodí, vyše stovku krížnikov a neskutočné množstvá stíhačiek, ktoré už poletovali v atmosfére Zeme a zberali ľudí. Posledná hrozná obeť bola uskutočnená a Constitution ledva unikla do hyperpriestoru. Šoková vlna z explózie hviezdy však zasiahla aj subpriestor a nielen normálny priestor. Loď bola odmrštená do ďalekej a neznámej galaxie, ktorú Zem do tej doby nepoznala a traja zachránení vlastne doteraz nevedeli, kde sa nachádzajú. Skoro celá posádka lode pritom zahynula a tí, ktorí prežili, mali veľmi ťažké popáleniny štvrtého stupňa. Tak ich Anna našla vo svojom časopriestore...
Keď ich vypočula a skonfrontovala ich výpovede, vyšlo jej veľmi nelichotivé svedectvo o dianí v tom druhom vesmíre a celkom chápala tých troch zachránených, že sa tam nechcú vrátiť. Zo srdca jej zároveň spadol veľký balvan, pretože tajomstvo jej fingovanej smrti nebolo odhalené a jej plán na pokojný zvyšok života zatiaľ vychádzal. Nechala ich teda v starostlivosti replikátorských lekárov, aby im nasadili sériu nanitov, ktoré mali zregenerovať ich biologické telá do normálneho stavu a sama sa vrátila na veliteľský mostík.
Obrazovky umiestnené v dvoch sústredených kruhoch okolo admirálskeho kresla ukazovali informácie o všetkom možnom – výsledky senzorického prieskumu okolitého vesmíru, informácie z databázy, hviezdnu mapu galaxie, polohy zvyšných dvoch lodí jej maličkej eskadry atď.
Anna ich však nevnímala. Dokonca ani nesedela vo svojom obľúbenom admirálskom kresle ale stále tesne pri obrovskom panoramatickom okne, ktoré tvorilo tri steny a celú strechu miestnosti, a ktoré poskytovalo skvelý výhľad do vesmíru. Stála pri okne s rukami založenými na prsiach a zamyslene hľadela do diaľky...
Dlho tak stála a premýšľala nad vývojom udalostí a nad svojimi tromi hosťami a nevnímala beh času. Ignorovala hlásenia replikátorov o rôznych veciach a stále len zamyslene hľadela do nekonečných diaľav vesmíru. Tam niekde v dvoch tretinách cesty do Mliečnej dráhy, premýšľala, je galaxia Sextans a niekde v tej galaxii je planéta Torigon, kde by sa malo nachádzať prastaré sídlo jej rodu. Jej predok Kobol jej odporúčal, aby tam letela a usadila sa tam. Keď si to prebrala v hlave, celkom sa jej tá myšlienka pozdávala. Tá galaxia bola mimo dosah senzorov základne na Telerush Var a zároveň bola dostatočne blízko Mliečnej cesty, aby mohla zasiahnuť do diania, keby to bolo naozaj potrebné. Trochu sa však obávala inej veci. Ak Antikovia použijú Lorardian k letu na niektorú planétu na opačnej strane galaxie Mliečna cesta, silné mestské senzory dosiahnu aj do Sextansu a ak budú mať šťastie, tak odhalia jej útočisko. Dúfala však, že sa to nestane. Tiež mala v úmysle uskutočniť na Torigone zopár opatrení, aby sa vyhla objaveniu.
Problém však bude s tými tromi na ošetrovni. Celkom rada by ich vzala so sebou na Torigon, kde by sa mohli usadiť tiež bez toho, aby to spôsobilo problémy na Zemi, kde už boli dávno vyhlásení za mŕtvych a dokonca aj pochovaní. Nevedela však, ako jej návrh príjmu.

V tom istom čase na Atlantíde...

Admirál Forlinafalcus zamyslene hľadel na správu, ktorá prišla pred niekoľkými minútami z Ardy v Mliečnej ceste. V pevnosti Angrenost, kde sídlil radca Curumo, si jeden z Antikov náhodou všimol bielu žiaru vychádzajúcu z jednej z miestností na prvom poschodí veže. Nahliadol tam a zistil, že palantír, pradávny výrobok Pardénskej rasy, žiari oslnivou bielou farbou a vedľa neho stála postava ženy vo višňových šatách, s mnohými klenotmi a zlatým žezlom v rukách a rozpráva sa s nejakým mužom v tmavomodrom odeve. Žena bola odvrátená od neho a tak jej nevidel do tváre. Podľa postavy však dosť dobre spoznal nebohú ríšsku admirálku Annu Kornilovovú. Muža nepoznal, avšak dokázal mu trochu odčítať z pier, keď hovoril. Hlas sa totiž palantírom neprenášal. Oslovoval ju Jeana z Torigonu a hovoril o dávnej sláve Antického impéria. Muž tiež hovoril aj o Antickej aristokracii. Potom však palantír náhle zhasol a muž aj žena zmizli, akoby boli len hologram.
Admirál si podrobne prečítal toto divné a mimoriadne dôverné hlásenie. Ten Antik o tom nikomu nepovedal a hlásenie pokladal za tak dôverné, že ho poslal na papieri prostredníctvom kapitána ťažkého krížnika Putin, ktorý mal práve cestu na Lanteu. Kapitán nevedel o čo sa jedná, avšak zapečatené hlásenie doručil.
Forlin si teda trápil hlavu nad podivnou vidinou Antika v Angrenoste. Hlásenie mu veľmi nedávalo zmysel. Zmienky o starodávnych aristokratických rodoch medzi Antikmi ho zaujali a on si spomenul na svoj život pred jedenásťtisíc rokmi. Vtedy poznal osobne niekoľko posledných aristokratov a tí na neho vždy pôsobili vznešeným dojmom. Ich schopnosti taktiež. Keď si to tak spätne prevracal v hlave, uvedomoval si, že práve oni boli skutočnou hybnou silou v Antickej spoločnosti. To bola Anna tiež.
Ten vedec tvrdil, že podľa postavy bola tou ženou Anna, avšak to mohlo znamenať čokoľvek. Mnoho žien malo podobnú postavu ako nebohá ríšska admirálka, aj keď ona sama bola medzi Antikmi dosť výnimočnou osobou. A ten neznámy muž ju vraj oslovoval Jeana z Torigonu. To definitívne potvrdzovalo, že to bola aristokratka. Takúto formu oslovovania používali len aristokrati. Bežní Antikovia si vystačili so svojimi menami. Nikdy k ním nepridávali predikát.
Slovo Torigon mu však nedávalo pokoj. Nepoznal takúto planétu a ani o nej nikdy nepočul. Zrak mu však neustále padal na ono slovo, až sa ho nakoniec rozhodol vyhľadať v databáze, ktorú na Lanteu po Anninej smrti a zničení troch superlodí dopravila bitevná loď Indelta. Zadal do terminálu názov Torigon a nechal vyhľadávacie programy, nech vykonajú svoju prácu. Potom založil hlásenie medzi svoje veci do trezoru a venoval sa iným veciam.
Na druhý deň ráno ho však čakalo prekvapenie. Na obrazovke terminálu v jeho kancelárii čakali výsledky vyhľadávania. Bol to dosť obsiahly blok informácií. Torigon bola tretia planéta rovnomenného hviezdneho systému v galaxii Sextans a bola považovaná za kolísku Antickej civilizácie. Práve tam podľa najstarších správ stvorili Pardénci rasu Antikov a práve na tej planéte sídlili niektoré rody Antickej aristokracie. Titul arcikniežat z Torigonu bol jedným z najvznešenejších medzi celou aristokraciou a jeho nositelia boli oficiálnymi strážcami korunných tajomstiev Antickej ríše.
Slovné spojenie „Korunné tajomstvá“ vyvolalo aj u tak skúseného a ostrieľaného dôstojníka, ako bol Forlin, drkotanie zubov. Korunné tajomstvá boli súborom tajných spisov, o ktorých nikto nevedel, kde sa vlastne nachádzajú. Ich obsah bol, ako jedna z veľmi mála vecí, utajený aj pred Najvyššou radou Antikov, hoci o ich existencii sa vedelo. Len raz sa jeden z tých spisov dostal na verejnosť a skončilo to totálnou katastrofou. Jeden zo spisov bol vtedy ukradnutý a jeho obsah zverejnený. Arciknieža Talus vtedy využil svoje mimoriadne právomoci, zosadil Najvyššiu radu Antikov aj celú Admiralitu a Druhá flotila na jeho rozkaz odpálila na zlodejov bombu Nova-2. Keď sa verejnosť dozvedela, čo vlastne v spise bolo, dávala arcikniežaťu za pravdu. Tak hrozné veci tam boli.
Posledným arcikniežaťom z Torigonu bol radca Duros. Forlin si vyvolal na obrazovku informácie o ňom, ktoré boli v databáze. So zaujatím si ich preštudoval a potom sa preklikal na informácie o jeho manželke, arcikňažnej Derolde. Keď sa na obrazovke objavila jej podobizeň a informácie o nej, admirál prekvapene vytreštil oči, lebo mu do skladačky zapadol posledný kúsok. V zložke o Durosovi to bolo asi vymazané, ale pri jeho manželke bolo uvedené aj meno ich jediného syna. Volal sa Sinert a dátum jeho narodenia súhlasil s dátumom narodenia slávneho ríšskeho admirála, Anninho otca. Viac informácií tam však o ňom nebolo. A Anna samotná akoby z oka vypadla svojej babičke z otcovej strany.
Anna teda možno stále žije a ten Antik mal pravdu. Ale prečo ju ten muž oslovoval „Jeana“? Po chvíli premýšľania si uvedomil, že Jeana je typicky Antické meno a doktorka Kornilovová doteraz vždy vstupovala pod svojim pozemským menom. Žeby to bolo JEJ antické meno? Prečo však nie je zaregistrované? A kde teda vlastne je? Žeby na Torigone? Otázok bolo veľa a odpovedí málo...
Hlásenie o tajomnom incidente s palantírom starostlivo spálil a popol rozmrvil na maličké kúsky a spláchol do záchoda. Zároveň dôkladne vymazal všetky záznamy o tom, čo hľadal v databáze a rovnako ako záznam z bezpečnostnej kamery vo svojej kancelárii. Nikto sa nedozvie, čo sa dozvedel. Ak je Anna stále nažive a schováva sa galaxiách, ktoré Antikovia opustili už pred miliónmi rokov, pravdepodobne má na to nejaký dôvod a on ju nebude rušiť, ak to nebude naozaj nutné a potrebné...

V galaxii Antlia medzitým Anna čakala na prílet zvyšných dvoch lodí svojej eskadry, aby sa mohla vydať do galaxie Sextans, aby zistila, čo vlastne nájde na planéte Torigon. Na jednej z ošetrovní Astergladia práve prebiehala regenerácia biologických tkanív troch pacientov a Anna stála na mostíku svojej vlajkovej lode a premýšľala nad mnohými vecami.
O tri dni neskôr dorazili krátko po sebe obidve superlode – Asterscutus a Asterpillus a celá eskadra sa zoradila na orbite Ardaltu do trojuholníkovej formácie. Motory oboch superlodí však potrebovali isté menšie opravy a tak sa na Annin príkaz do nich replikátori okamžite pustili. Tiež sa mali opraviť aj iné menšie poškodenia. Opravy však nemali presiahnuť jeden deň a ani sa vlastne nebolo kde ponáhľať...
Anna to sledovala na mostíku Astergladia. Dvojitý sústredený kruh obrazoviek a obrovské panoramatické okno v podobe trištvrťkupoly jej dávali prehľad o všetkom. Pomaličky si upíjala z brúseného krištáľového pohára, v ktorom sa zlato lesklo najlepšie tokajské a sledovala postup opráv, ako aj senzory a ostatné obrazovky.
V tom sa ozvalo jemné zapípanie od dverí miestnosti. Štvrté poschodie veliteľského mostíku bitevnej lode bolo vyhradené pre admirálov a ako také bolo oblasťou s obmedzeným prístupom. Ak chcel niekto vstúpiť v dobe prítomnosti admirála, musel dostať povolenie.
Mrkla okom na jednu z obrazoviek a prepla na bezpečnostnú kameru pred silnými pancierovými dverami. V sprievode dvoch ťažko ozbrojených replikátorských stráží tam bol generál O´Neill. Vzdychla si a stlačila tlačidlo otvárania dverí. Hrubizné pancierové dosky sa odsunuli a trojica vošla dovnútra.
Milo sa usmiala na O´Neilla: „Nemáte byť na ošetrovni? Alebo vás už doktori pustili?“ Starý generál sa zaškeril: „Posledné dve hodiny som strávil na záchode. Doktori vraveli, že už som úplne v poriadku. Sam a Janet ešte stále sú na záchodoch. Vďaka za hnačku...“ Rozosmiala sa zvonivým smiechom a on po chvíli tiež. Potom však zvážnel: „Jedna vec mi však nejde do hlavy.“ Prikývla, pretože tušila aká. Predsa sa však zdvorilo opýtala: „Aká?“
O´Neill sa poškrabal po hlave: „Keď som sa pozrel do zrkadla, nezdalo sa mi, žeby som vyzeral na sedemdesiatšesť rokov. Toľko by som totiž mal mať, pokiaľ ma pamäť neklame. Keď som sa teda pozrel do zrkadla, zdalo sa mi, že mám takých necelých štyridsať a som pri plnej sile...“ Anna prikývla. O´Neill zdvihol obočie a rukami naznačil, nech mu to vysvetlí. Vzdychla si a s figliarskym úsmevom povedala: „Nariadila som replikátorom, aby tie nanity naprogramovali tak, aby vaše telá boli vo výsledku o tridsať rokov mladšie. Nezdalo sa mi, žeby ste chceli byť aj ďalej starými dedkami a babičkami. Tak som vás nechala omladiť...“
Generál na ňu neveriaco pozrel a potom si rukou pretrel tvár. Nakoniec ticho povedal: „No, ja osobne proti tomu nič nemám. Som fešák, však?“ So smiechom prikývla a on pokračoval: „Ale dobre, že ste nás neomladili o ďalších dvadsať rokov. Nerád by som znovu prežíval pubertu...“ Zasmiala sa a on sa vážne opýtal: „Moja žena a Janet budú tiež mladšie?“ Pokývala hlavou: „Áno, alebo by ste chceli radšej staré rašple?“ Zhrozil sa: „To nie! Len som chcel vedieť, či tu budeme len my dvaja mladí alebo všetci štyria.“ Jemne sa usmiala: „Myslíte si, že som mladá?“ Prikývol a tak sa rozosmiala: „Generál. V júli budem mať štyridsaťtri rokov.“ Odfrkol si: „No, vyzeráte tak na dvadsaťpäť...“ Veselo sa rozosmiala: „Ďakujem za kompliment. Ale poďte ďalej do môjho kráľovstva...“
Podišiel až ku admirálskemu kreslu a so záujmom si prezrel kontrolné obrazovky na zadnej stene miestnosti aj v dvoch sústredených kruhoch okolo admirálskeho kresla: „Odtiaľto riadite celý tento kolos?“ Prikývla a chcela niečo povedať. Všimla si však na čo sa díva a zmĺkla. Ticho sa usmiala. Generál totiž šokovane hľadel na schému lode na jednej z obrazoviek a ticho šepkal: „Hviezdne vojny, Executor.“
Pokrútila hlavou: „Nie, nie je to Executor Dartha Vadera. Ale podobá sa, že?“ Prikývol a tak pokračovala: „Toto je Astergladium. V preklade Hviezdny meč. Moja vlajková loď. Vzadu za nami sú ešte Asterscutus, Hviezdny štít a Asterpillus, Hviezdny oštep. Sú rovnaké ako táto loď. Takže ako vidíte mám k dispozícii tri bitevné lode, s ktorými v prípade potreby môžem zrovnať celú Mliečnu cestu do laty.“ Zdvihol obočie: „Naozaj?“ prikývla: „Naozaj! Ale nechce sa mi robiť také vylomeniny. Vlastne sa do Mliečnej cesty nechcem vracať. Je to jedna veľká žumpa plná špinavej politiky a mne sa tým nechce zaoberať. Tak som nafingovala svoju vlastnú smrť a teraz si hľadám nový domov. Antikovia sa dokážu pohodlne rozvíjať aj bezo mňa...“
Ticho pokýval hlavou. V jeho vesmíre síce šli veci iným smerom, ale galaktická politika a najmä politika na Zemi boli tiež jednou veľkou žumpou plnou najrôznejších špinavostí a podrazov. Nevedel síce, ako to šlo v tomto vesmíre, ale celkom ju chápal, keď tvrdila, že chcela od toho všetkého utiecť.
Chcel sa vrátiť k prezeraniu si obrazoviek okolo jej kresla, ale ona k nemu načiahla ruku s pohárom vína: „Dáte si?“ Prijal a opatrne ovoňal víno. Obočie mu vyletelo nahor pri medovej a kvetovej vôni: „Aké to je víno?“ Stručne odvetila: „Tokajské. Zo strednej Európy. Kedysi bolo vyhradené len pre stoly panovníkov a kniežat...“ Priťukla si s ním a trochu si odpila zo svojho pohára.
Potom sa oprela v pohodlnom kresle a ticho povedala: „Takže čo s vami mám robiť?“ Na chvíľu sa odmlčala a potom pozrela O´Neillovi do očí: „Vlastne mám pre vás návrh. Práve sa chystám do galaxie Sextans. Zdedila som tam nejaký statok po mojich predkoch. Doteraz som o ňom nevedela, ale keďže tá galaxia je opustená, tak predpokladám, že tam bude dosť miesta aj pre troch ďalších ľudí. Čo vy na to?“ Chvíľku hlúpo hľadel a potom mu došiel zmysel jej návrhu: „Pýtate sa, či sa nechceme s vami usadiť na tom vašom statku?“ Prikývla a on sa zamyslel. Po dlhej chvíli premýšľania odpovedal: „No, neviem. Poradím sa o tom so ženou a s Janet a dáme vám vedieť...“ Usmiala sa a prikývla. Potom si s ním znovu priťukla a ďalej popíjala vynikajúce víno.
O´Neill sa skutočne poradil s obomi ženami na ošetrovni a na druhý deň oznámili Anne svoje rozhodnutie, že prijímajú jej ponuku na usadenie sa na Torigone. Vlastne nemali veľmi na výber. Celá eskadra v tom čase už letela v hyperpriestore medzi galaxiami Antlia a Sextans a smerovala k Torigonu. O´Neilla a aj obidve ženy celkom nadchýnala vidina usadlosti, kde budú chovať dobytok a starať sa o kone a podobne. Síce to nebolo to pravé orechové, čo by si priali, ale ako rodinné bývanie to vyhovovalo. A keď im Anna sľúbila, že im postaví aj malú základňu, kde sa budú môcť venovať svojim fyzikálnym a medicínskym výskumom a pre O´Neilla dá vybudovať rybník, aby mal kde chytať ryby, bolo rozhodnuté...

[Aiwendill]

tak, a keďže do pondelka sa na normálny internet asi nedostanem, tak tu môžete dovtedy odo mňa očakávať maximálne krátke reakcie, ktoré sa mi podarí napísať cez mobil...

užite si čítanie a komentujte...

Chlastala hlísta...

Aiwendill píše:

tak, a keďže do pondelka sa na normálny internet asi nedostanem, tak tu môžete dovtedy odo mňa očakávať maximálne krátke reakcie, ktoré sa mi podarí napísať cez mobil...

užite si čítanie a komentujte...

Chlastala hlísta...

Super super, jsem vyjukaný. Takový zvrat jsem nečekal, ale akorát škoda nafingované smrti Anny.

vynikající díli chudák Anička donutili ji nafingovat vlastní smrt

[andoriel]

Ó, jé, Aiwendille, nemáš Ty to jednoduché. Příště písni, něco s tím zase provedeme

Anička není chudák. Anička si to užívá. Kdyby mě nutili do politiky, taky bych utekla. Možná bych i poklad zapomněla

Pěkná palba - najednou tolik kapitol Tuším, že dost lidí má co ke čtení, a to fakt kvalitního příběhu

Anička je chudák protože musela opustit svoji krásnou základnu, nemohla si užívat svojí svobodu a musela se začít věnovat polityce

já se překonam a napíšu i něco jinýho než "chci další díl!"
sice jsem si chtěl nechat 75. kapitolu na pátek, ale nějak jsem se neuhlídal a přečet jsem jí už dneska, ale co se dá dělat, když se to tak dobře čte

a hodnocení povídky: má cenu opakovat to co bylo napsaný už alespoň 150x? je SUPER

[Aiwendill]

Ja ziram... tolik komentaru za jediny den. Co se stalo?

nahodil jsi šestinásobek denní dávky, tak tu budeš mít šestinásobek komentů

vy nás ,ale zásobujete pane karfík

sakra 4 knížky co přišly + tyto další kapitoly aspon budu mít zítra co číst nejdřív se člověk musí jít vyspat po 14 h šichtě ,aby mě pustil mistr domu už v patek rano a nemusel tvrdnout až do 15 h v praci tak sdi dame šlofíka tak 3 h a začnem číst a číst

update:
co mam asi dodat
supr díly (ale jako kdybych to už někde vyděl )
tak tetkon jdu přečíst další povídky od jinych autorů

[Aiwendill]

Dave: sestnasobok to sice nie je, ale aj tak je to tazky nadpriemer...

Endysek: jasne ze si to uz videl ked odoberas pdf...

Tak tomuhle se říká nášup, díky moc, Aiwendille!

[Aiwendill]

BB20: subjektivne pocity k dlzke si vyjadrila dobre. Aky mas nazor na obsah?

A to plati aj pre ostatnych! Co poviete na samotny pribeh?

Mno, příběh se mi líbí, jinak bych to ani nečetla. Zpočátku jsem se vyděsila, když Anna objevila tu lodičku, ale O'Neill, Carterová a Janet se pro mne stali příjemným bonusem.
Jen tak dál, jsem zvědavá, co ta trojice jí vyvede.
Spokojený, Aiwe?