Kapitola 62. – Normálne dni
O štyri dni neskôr sa Anna rozhodla odletieť naspäť na Telerush Var. Musela totiž dozerať na viacero projektov, ktoré tam mala rozbehnuté, vrátane opravy lodí a ťažby rôznych rúd v okolitých systémoch. Predtým však ešte odovzdala novomanželom svadobné dary. Tak Ginn ako aj Elimu zasvietili oči pri pohľade na predmety, ktoré im darovala. V krabiciach bolo niekoľko ďalších klenotov z Anninej osobnej kolekcie, ale aj nádherné obrazy a ozdobné predmety, z ktorých niektoré už videli v jej apartmáne na základni.
Rozlúčila sa teda so všetkými a potom na vzletovej plošine na severnom móle, kde parkoval jej admirálsky čln, sa rozlúčila ešte osobitne s mladomanželmi, ktorí ju tam prišli odprevadiť. Anna si ich celkom obľúbila, zvlášť Ginn a preto jej pri rozlúčke prezradila tajomstvo, ktoré sa jej týkalo: „Čaká ťa dlhý a zaujímavý život a preto, keby si sa niekedy nudila, alebo keby sa ti Atlantis zunovala, tak ma príď navštíviť. Vieš, kde bývam. Veď sme koniec koncov obidve Antičky.“ To Ginn prekvapilo a Anna vysvetlila svoje tvrdenie: „Replikátori nemali k dispozícii tvoju pôvodnú DNA a tak ti vytvorili nové telo z materiálu, ktorý mali k dispozícii. Pôvodného antického biologického materiálu však bolo na základni málo, len na jedno telo a keďže s tebou začali ako s prvou, tak si dostala ešte pôvodnú Antickú genetickú výbavu. Pre doktorku Perryovú a doktora Franklina museli vytvoriť nový biologický materiál a ten už bol normálny, ľudský, preto sa to ich netýka. Teraz si teda Antička, aj keď máš dušu Luciánky.“
Ginn aj Eli boli týmto veľmi prekvapení a Anna sa usmiala. Potom pokračovala: „Čaká ťa teda niekoľko storočí života. My, Antikovia, sme známi svojou dlhovekosťou. S veľkou pravdepodobnosťou sa u teba asi prejavia aj niektoré ďalšie naše schopnosti, ako je mimoriadne dobré zdravie, schopnosť liečiť dotykom ruky a podobne. Keby sa niečo neobyčajné ukázalo, príď ku mne a ja ti s tým pomôžem.“ Ginn sa široko usmiala, potom ju však napadla istá myšlienka a tak sa opýtala: „A čo Eli? Ak budem ja žiť niekoľko stoviek rokov a on len normálny ľudský život, tak ho v istom zmysle už čoskoro stratím...“
Anna prikývla: „Áno, to je pravda. Na to však existuje jednoduché riešenie. Dokonca niekoľko riešení. Príď s ním ku mne a môžeme aj jemu vyrobiť nové telo, do ktorého prenesieme jeho vedomie. Alebo môžeš požiadať admirála Forlina, aby v pravidelných intervaloch spravil odtlačok Eliho vedomia a uchoval ho v mestskej databáze ako zálohu. Keby potom jeho fyzické telo zomrelo, môžeme jednoducho spraviť klonovanú verziu. Práve takto sa dlhé milióny rokov rozmnožovali Asgardi, takže to nie je problém ani vo vašom prípade...“ Obaja sa usmiali a potom objali Annu so sľubom, že ju prídu niekedy navštíviť. Teraz ich čakali medové týždne a potom sa pokúsia začleniť do spoločnosti na Atlantíde. Forlin im už určil pracovné zaradenie vo výskumnej sekcii, keďže obaja mali veľké znalosti z matematiky. O prácu sa teda nemusia báť.
Anna nastúpila do admirálskeho člnu a na rozlúčku ešte zamávala obom mladomanželom. Potom sa dvere zavreli a nástupná rampa sa zasunula. Cez okienko v zadnej časti videla, ako ešte chvíľu postávajú na vzletovej plošine a sledujú štart jej admirálskeho člnu. Potom sa jej stratili z dohľadu, lebo čln vletel do oblakov.
O niekoľko minút neskôr pristála v hangári Tordenu a prikázala replikátorom, aby začali pripravovať loď na odlet na Telerush Var. Tí okamžite vykonali jej rozkaz a inerciálne tlmiče bitevnej lode sa začali nabíjať a plavidlo sa naplnilo jemným hučaním, ktoré postupne utíchalo. Keď bolo všetko prichystané, aktivovali sa silné motory a loď v záblesku pseudopohybu zmizla v hyperpriestore.
O viac ako týždeň neskôr Torden pristál v hangári na Telerush Var a Anna si konečne vydýchla. Teraz sa už mohla venovať „normálnym“ veciam. Po prílete mala najprv dlhú poradu s replikátormi, ktorej výsledkom bolo, že všetky ťažké krížniky jej flotily začali okamžite podstupovať dôkladnú prestavbu energetických vedení v lodiach a aj ďalšie opravy nedostatkov, ktoré sa ukázali počas kampane proti Wraithom v galaxii Pegasus. Torden a ľahké krížniky mali prísť na rad neskôr.
Popritom prebiehali opravy troch superlodí na orbite. Za takmer dva roky od príletu zo vzdialenej galaxie replikátori veľmi pokročili a teraz už boli tesne pred dokončením opráv lode Astergladium. Posledné práce boli robené práve počas svadby Eliho a Ginn a na Nový rok 2023 Anna oficiálne zaradila loď do svojej flotily ako svoju vlajkovú loď.
Stavebné čaty sa presunuli na Asterscutus a začali pracovať. Anna si zariadila admirálsku kajutu na lodi a potom sa začala venovať veľmi dôležitej úlohe. Astergladium totiž potreboval obrovskú posádku a viaceré z lodí jej flotily potrebovali tiež doplniť stavy posádok. Anna sa preto pustila do výroby nových replikátorov. Stovky a tisíce ton neutrónia, ktoré vyťažila na planétach a a asteroidoch v galaxii Pegasus, sa menilo na nanity a tie sa spájali, až vytvorili nových replikátorov.
Anna vytvárala replikátorov nepretržite takmer dva mesiace a museli jej v tom pomáhať aj niektorí jej nanorobotickí pomocníci. Nová vlajková loď potrebovala obrovskú posádku a lode, ktoré získala na Taranis Vash, odčerpali zo stavov posádok ostatných lodí jej flotily tiež veľké množstvo replikátorov. Niektoré lode boli dokonca len na polovičných stavoch. Anna teda vytvorila replikátorov na doplnenie stavov na všetkých lodiach a poriadne sa pritom zapotila. Počas necelých dvoch mesiacov dala vzniknúť takmer stotisíc replikátorom. Všetci boli naprogramovaní na absolútnu vernosť ríšskej admirálke a tým, ktorým udelila potrebné právomoci, ako bol napríklad admirál Forlinafalcus. Celkový stav posádok lodí flotily, mesta Lorardian a základne dosiahol tak počet stoštyridsaťsedemtisíc jedincov a ďalších sedemtisíc zo „stavebnej“ série pracovalo na opravách lodí a na stavbe Asgardskej lode triedy O´Neill. Asgardi, ktorých priviezla z Pegasu, boli počas doby stavby uložení v stázových komorách na vlastnú žiadosť, pretože nevideli veľmi zmysel v nepohodlnom čakaní na dokončenie novej lode.
Spolu s Astergladiom bola do služby zaradená aj ťažká hliadková loď Perandus, ktorá bola dlhé tisícročia premenená na Wraithský krížnik, a ktorú Anna zajala v Pegase. Medzi ostatnými loďami flotily to bol maličký trpaslík, ktorý by sa vošiel aj do hangáru Tordenu, o hangároch gigantických superlodí ani nehovoriac. Dokonca aj jeho posádku tvorilo len šesťdesiat replikátorov. Anna nevedela, čo si s touto loďou počať, ale keď jej doslova spadla do lona, tak by bolo škoda ju rozobrať na stavebné diely. Nechala ju preto v jednom z hangárov základne, kde už boli zaparkované ESS Icarus a ESS Korolev, ktorý replikátori práve stavali zo súčiastok pôvodnej lode a tiež aj z materiálu zo skladov základne. Hliadkovú loď možno využije neskôr...
Keď dokončila tvorbu nových replikátorov, unavene si vydýchla a takmer celý ďalší mesiac sa vyvaľovala nahá na ležadle na terase svojho apartmánu, kde oddychovala. Dvadsiateho piateho marca sa rozozvučal alarm na základni a Anna sa otrávene zdvihla z ležadla a nahá zbehla do veliteľského centra, aby zistila, čo sa deje. Obliecť sa bude mať dostatok času neskôr. Jej nahotu replikátori nevnímali a okamžite jej oznámili, že do sústavy o necelú polhodinu vstúpi pozemský krížnik triedy 304, ktorý letí zo Zeme.
Anna si vzdychla a zahundrala, čo zasa chcú a vyšla po schodoch nahor do apartmánu, aby sa obliekla do rovnošaty. O desať minút neskôr už bola znovu vo veliteľskom centre základne a čakala na prílet pozemskej lode.
Na okraji sústavy sa otvorilo hyperpriestorové okno a z neho v záblesku pseudopohybu vyletel ľahký krížnik triedy 304, ktorý okamžite začal vysielať na všetkých frekvenciách žiadosť o vpustenie do priestoru sústavy s tým, že priváža diplomatov, ktorí chcú rokovať o oficiálnej mierovej zmluve medzi Zemou a Antickou ríšou. Anna spozornela a potom kývla replikátorom, aby deaktivovali obrany základne a umožnili pozemskej lodi prílet na orbitu. Dokonca povolila aj pristátie lode na základni na jednej z plošín pripravených práve na takéto účely.
ESS Charles de Gaulle, ktorého výstavbu financovalo Francúzsko, pristál na určenej plošine o tri hodiny neskôr. Anna sa medzitým spojila s loďou a keď zistila, že na jej palube nie je žiadna hlava štátu ale len diplomati, tak poslala replikátorov, aby ich priviedli do konferenčnej miestnosti základne. Keby tam bol nejaký prezident alebo princ, či kráľ, tak by ho šla privítať osobne, ale kvôli diplomatom sa neobťažovala unúvať a čakala ich v konferenčnej miestnosti usadená na svojom mieste za veľkým kovovým stolom zdobeným jemnými rezbami, v ktorom bol zabudovaný syntetizátor a počítačový terminál určený pre hostiteľa, či v tomto prípade pre hostiteľku rokovaní.
Diplomati, ktorí dorazili, boli zdvorilí a Anna ich zdvorilosť opätovala a slušne im ponúkla miesta na sedenie. Potom začalo rokovanie o oficiálnej mierovej zmluve medzi Antickou ríšou a Zemou, pretože diplomati mali poverenie od všetkých štátov združených v OSN. Pozemskú delegáciu viedol osobne Richard Woolsey, ktorý znovu a znovu dokazoval, že je majstrom v diplomacii. Ináč povedané bol slizký ako dobre naolejovaná tyč hydraulického piestu a pri rokovaní sa obracal ako veterný kohút podľa toho, kam fúkal vietor. Rokovanie trvalo niekoľko hodín a Anna bola na jeho konci poriadne unavená.
Pristála na mierovú zmluvu a s diplomatmi sa poriadne pohádala na jej jednotlivých paragrafoch. Za Antickú ríšu sľúbila odovzdať Zemi krížnik ESS Icarus, ktorý parkoval v jednom hangári na základni. Iniciatívne tiež pridala aj druhý krížnik, ktorý sa tam práve rekonštruoval. Keď odhalila jeho existenciu pred diplomatmi, viacerým z nich vyrazila touto správou dych. Predpokladali totiž, že Korolev bol úplne zničený v bitke so silami Ori. Bola to síce pravda, ale Annini replikátori zozbierali všetky zvyšky a z nich sa práve teraz stavala nová loď, ktorú sľúbila odovzdať Zemi.
Zem sa na druhej strane zaviazala dodržiavať mierovú zmluvu a zaplatiť Antickej ríši vojnovú reparáciu desiatich miliónov ton rôznych kovov, prevažne železa, medi, niklu, cínu a ďalších, ktoré mali byť splatené v desiatich rovnakých splátkach v priebehu nasledujúcich piatich rokov. Bola to prijateľná cena a Anna sa poriadne zapotila, kým ju z diplomatov vytiahla.
Na záver rokovaní Anna pozvala všetkých diplomatov na večeru. Všetci boli užasnutí, keď videli, s akým luxusom sa večera podáva. Taniere boli z čistého zlata s jemnými ozdobami, poháre boli z nádherne brúseného skla a príbory boli strieborné. Podávala sa vynikajúca slepačia polievka a po nej bažant na slanine. K tomu podávala skvelé víno. Francúzsky vyslanec sa jej pýtal, aké víno to je a ona sa záhadne usmiala a potom povedala: „Vlastná produkcia...“ Vyslanec sa zdvorilo usmial a viac nevyzvedal. Anna mu nehodlala vešať na nos, že všetko, čo na stole vidí, vrátane tanierov, pohárov, príborov ale aj jedla a pitia, vzniklo v syntetizátoroch základne.
Debata, ktorá sa rozprúdila počas večere priniesla diplomatom veľa poznatkov, najmä po tom, čo sa Holandský vyslanec opýtal, či Antikovia uznávali zväzky homosexuálov za rovnocenné štandardnému modelu rodiny. Zo záznamov z Atlantídy vedel, že homosexualita medzi Antikmi existovala a bol preto zvedavý na podrobnosti vzhľadom na liberálnosť Antikov v iných veciach.
Anna sa usmiala, odchlipla si z pohára s vínom a pokojne vysvetlila celý problém: „Nie, pán Windhoek. Antická ríša nikdy neuznávala manželské zväzky osôb rovnakého pohlavia. Bolo to z veľmi jednoduchého dôvodu: Podľa našich definícii je prvoradým cieľom rodinného spolužitia muža a ženy splodenie potomka. Kým sa nenarodilo dieťa, nemal daný manželský pár právo nazývať sa rodinou, bolo to len partnerstvo, aj keď bolo privilegované, keďže stále bola nádej, že sa dieťa môže danému páru narodiť. Preto neboli zväzky homosexuálov nikdy povolené. Jednoducho nespĺňali základnú podmienku pre rodinu. Neboli schopné splodiť dieťa a teda nebolo možné akceptovať ich ako rovnocenné rodine. To však neznamená, žeby sa homosexualita nevyskytovala. Vyskytovala sa a dokonca pomerne často. Bola to však súkromná záležitosť daných jedincov. Bolo to však tolerované, lebo naša spoločnosť bola sexuálne dosť liberálna. Dokonca sa toleroval aj sex na verejnosti. Po sexuálnej stránke bola teda, ako vravím, homosexualita tolerovaná, avšak po stránke spoločenskej nie.“
Holandský diplomat prikývol a potom sa opýtal: „Nemali azda počas svojej histórie Antikovia záujem povoliť homosexuálne zväzky? Myslím to čisto historicky...“ Anna sa zdvorilo usmiala: „Iste, boli také pokusy, homosexuálne zväzky boli dokonca istý čas povolené a dosť rozšírené. Ale malo to katastrofálne následky. Počet obyvateľov klesol vinou nedostatočnej pôrodnosti o viac ako tretinu. V tom čase sa naša ríša rozprestierala cez osem galaxií, takže si dokážete predstaviť, čo to s danými galaxiami spravilo. Niektoré sa úplne vyľudnili. Potom sme sa spamätali a bolo prijatých viacero významných zákonov v otázke rodiny, ktoré tvorili piliere našej spoločnosti po celé milióny rokov. Potom sa nám podarilo obnoviť našu populáciu a znovu obsadiť pôvodne osídlenia. A potom sa začalo s výskumom povznesenia a odvtedy sa naša civilizácia začala presúvať do inej sféry...“ Holanďan pokýval hlavou na znak svojej porážky a debata sa presunula k iným témam, z ktorých niektoré boli nemenej chúlostivé ako téma homosexuálnych zväzkov.
Neskoro v noci sa diplomati vrátili na palubu ESS Charles de Gaulle a tá čoskoro odštartovala. Spolu s ňou odštartoval aj krížnik ESS Icarus, na ktorý sa presunula časť posádky francúzskej lode. Korolev, ktorý nebol ešte dokončený, mal odletieť na Zem neskôr, keď dá Anna vedieť Rusom, že loď je hotová.
Anna sledovala štart lodí na obrazovkách vo veliteľskom centre základne. Keď obidva krížniky zmizli v hyperpriestore, nariadila replikátorom aktivovať znovu obrany základne a potom sa vybrala do svojho apartmánu, aby sa vyspala.
Na druhý deň po raňajkách si uvedomila, že sa nudí a rozhodla sa ísť nakupovať. Už dlho sa neoddávala nákupnej vášni a tak sa ju teraz rozhodla ukojiť. Neplánovala však kupovať oblečenie alebo topánky, či podobné veci. To si všetko dokázala vytvoriť v syntetizátoroch. Chcela nakúpiť isté veci, ktoré sa bežne označovali ako luxusný tovar.
Podľa šablón, ktoré boli uložené v databáze, vytvorila znovu v syntetizátoroch tridsať zlatých tehál, všetky navlas rovnaké. Líšili sa iba registračnými číslami. Puncová značka bola rovnaká ako vtedy, keď nakupovala u klenotníka Fjodorova v Moskve. Ostatne mala v pláne zájsť k nemu aj tentokrát.
Okolo poludnia už na palube Somnie vstúpila do hyperpriestoru vo vektore k Zemi a automatické obranné systémy základne sa po jej odchode znovu aktivovali. Na druhý deň zaparkovala na orbite Zeme a ohlásila svoj prílet veliacemu stredisku na kozmodróme Kapustin Jar. V Moskve bolo práve poludnie a preto sa riadiace stredisko ohlásilo okamžite a prepojilo ju na prezidenta Trovnikova. Ten sa pri pohľade na ňu široko usmial: „Anna Sergejevna! Len včera sa vrátili diplomati, ktorých sme k vám vyslali a práve pred chvíľou som dočítal správu o ich výsledkoch. A hneď na to ste tu vy. To je náhoda...“ Anna sa zasmiala: „Vskutku!“ Trovnikov sa potom opýtal: „Čo vás teda privádza na našu krásnu planétu?“ Šibalsky sa usmiala: „Nákupy. Počas tej večere s diplomatmi som si uvedomila, že nemám na základni žiadne poriadne víno a tak som prišla nejaké nakúpiť. A k tomu aj nejaký ďalší alkohol a tiež aj iné veci. Viete, klenoty, obrazy a tak...“ Zdvihol obočie: „Ale čo? Stala sa z vás zberateľka?“ Prikývla: „To som už dávno, doteraz som však zbierala len informácie, teraz rozširujem svoje pôsobenie...“
Prezident sa zasmial a potom zrazu zvážnel: „Anna Sergejevna, nedávno, tesne predtým, ako sme s vami uzavreli mierovú zmluvu, som si prezeral váš spis a všimol som si, že váš tunajší majetok nie je veľmi veľký. Ako chcete platiť za tie svoje nákupy? Nepotrebujete požičať?“ Pokrútila hlavou a potom s oslnivým úsmevom zdvihla do záberu kamery jednu zo zlatých tehličiek, čím prezidentovi vyrazila dych. Potom sa však burácavo rozosmial: „Chápem. Predáte zlato a máte hotovosť. Zaujímavé riešenie. Odkiaľ máte to zlato?“ Pozrela naňho a úsmev ju neopúšťal. Potom s ironickým výrazom povedala: „Hádam si nemyslíte, že zlato sa vyskytuje len na Zemi?“ Prezident prikývol a potom jej poprial úspešné nákupy. Keď sa komunikačný kanál uzavrel, Anna si pomyslela, že v jeho hlase začula aj stopu irónie. Určite jej zavesia na päty zopár agentov, aby ju sledovali a hlásili každý jej krok, akonáhle bude na povrchu. Rozhodla sa preto spraviť určité bezpečnostné opatrenia.
O polhodinu neskôr sa v opustenej uličke v centre Moskvy objavilo silné biele svetlo a keď pohaslo, na špinavej dlažbe stálo päť osôb. Jedna štíhla žena pomerne vysokej postavy oblečená v rifliach a šedej mikine a štyria urastení muži v šedých oblekoch. Dvaja z nich držali drevenú debnu s neznámym obsahom. Ďalší dvaja mali prázdne ruky a ich úloha bola prevažne odstrašujúca. Všetci štyria vyzerali ako osobní bodyguardi, ale Anna im určila za úlohu byť hlavne nosičmi.
Vytiahla z vrecka trinásť rokov starý mobil a dúfala, že informácie majú ešte stále rovnaké číslo. Mali a tak sa o chvíľu pri vjazde do uličky zastavil taxík – dodávka. Replikátori naložili debnu so zlatom do zadnej časti vozidla a sadli si k nej. Anna si sadla dopredu na miesto spolujazdca. Povedala šoférovi adresu, kam chce ísť. Nepoznal tú časť mesta a tak to spresnila tým, že mu povedala aj najbližšiu stanicu metra. Tak sa v Moskve od nepamäti určovali adresy. Šofér pochopil a vyrazil do určenej časti mesta.
Moskva mala na jar roku 2023 tridsať miliónov obyvateľov aj s okolitou aglomeráciou a zaberala priestor, ktorý mal v priemere asi sto kilometrov. Bolo to teda veľkomesto a veľké a hlavne dlhé boli aj jeho ulice. Cesta ku klenotníctvu pána Fjodorova trvala dobré dve hodiny. Keď vodič zastavil pred nenápadným obchodom s klenotmi, Anna mu prikázala čakať a podala mu tisíc dolárov zo zásoby, ktorá jej ostala ešte z predošlej návštevy v tomto klenotníctve. Šofér pozrel na rolku dolárov a v duchu to prepočítal na ruble. Napriek tomu, že životná úroveň Rusov bola v tejto dobe už dosť vysoká, tisícka dolárov boli stále veľké peniaze a tak prikývol a súhlasil, že na ňu počká.
Anna vystúpila z dodávky a otvorila zadné dvere. Potom kývla replikátorom, aby vyložili debnu a nasledovali ju do obchodu. Vnútri sa to vôbec nezmenilo. Výzdoba miestnosti bola rovnako skromná, ale pritom elegantná. Pod hrubým sklom vitrín boli vystavené klenoty a za pultom s pokladňou postávali dve mladé predavačky. Keď do obchodu vošla Anna nasledovaná štyrmi drsne sa tváriacimi mužmi, z ktorých dvaja niesli očividne ťažkú debnu, spozorneli a pomysleli si, či nejde o prepadnutie.
Anna sa na ne prívetivo usmiala a potom sa ich opýtala, či je tu starý pán Fjodorov. Jedno z dievčat okamžite vytiahlo telefón a niekam volalo. Potom jej odpovedalo, že majiteľ je vzadu. Len čo to dievča vyslovilo, odhrnul sa ťažký záves zakrývajúci dvere do zadnej časti a vyšiel starček, ktorého si Anna pamätala. Vlasy mu už úplne zbeleli a chodil o palici.
Keď ju zbadal, na dlhú chvíľu sa na ňu zahľadel a potom si spomenul. Široko sa usmial a privítal ju. Potom ju pozval do zadnej časti. Anna kývla replikátorom s debnou, aby ju nasledovali. Zvyšní dvaja sa postavili k dverám ako stráž. Mladé predavačky na to prekvapene hľadeli a pochopili, že zákazníčka, ktorá prišla do obchodu, má vysoké postavenie, keď chodí s ochrankou.
Fjodorov, Anna a dvaja replikátori vošli do dielne, ktorú si Anna tiež pamätala. Vybavenie však už bolo o poznanie modernejšie. Starý klenotník si sadol na stoličku a potom sa usmial na zákazníčku: „Podľa tej debny súdim, že si mi prišla predať ďalšie zlato, je tak?“ Anna s úsmevom prikývla a on pokračoval: „Budeš aj nakupovať?“ Znovu prikývla a on sa unavene usmial: „To je dobre. Obchod mi v poslednom čase upadá a potrebujem niečo popredať, aby som sa uživil. Tak ukáž, čo máš...“
Replikátori otvorili debnu a položili na pracovný stôl tridsať tehál, ktoré spolu vážili viac ako tristopäťdesiat kilogramov. Klenotník si pozorne prezrel jednotlivé tehly, starostlivo ich odvážil, potom niečo dlho počítal a nakoniec vyslovil cenu: „Pätnásť miliónov dvestopäťdesiat tisíc dolárov a nejaké drobné. Zlato v posledných rokoch stráca na cene...“ Anna prikývla a on sa opýtal: „Spôsob platby?“ Stručne odpovedala: „Desať miliónov v hotovosti v eurách, dolároch a tých čínskych, akože sa volajú... a zvyšok v klenotoch z vašej produkcie.“ Prikývol a načiahol sa k telefónu na stole.
Anne to pripadalo milo anachronické. Telefónny aparát bol totiž starobylý a s otočným číselníkom. Klenotník zavolal do banky, aby mu pripravili danú hotovosť a doručili do jeho obchodu. Otom vstal a opierajúc sa o paličku sa vydal do veľkého trezoru v suteréne budovy. Odniekiaľ sa vynoril jeho asistent, aby mu pomohol. Anna kývla replikátorom, aby ich nasledovali.
Trezor bol moderný a jeho steny boli hrubé. Keď sa otvorili meter hrubé pancierové dvere a vnútri sa rozsvietili svetlá, Anna zbadala miestnosť zaplnenú kovovými skriňami s vysúvacími policami. Na každej ležali klenoty označené visačkami s cenou a kódom.
Začala si prezerať jednotlivé klenoty. Prvá ju zaujala súprava náhrdelníku zo zlata zdobeného smaragdami a dvoch náramkov s rovnakým vzorom. Anna na ňu ukázala a ďalší asistent, ktorý sa odniekiaľ vynoril, súpravu vzal a odniesol zabaliť. Anna pokračovala a vyberala si ďalšie a ďalšie klenoty. Štyri nádherné náhrdelníky zo zlatistých a ružových periel, kolekcia diamantových náramkov, rôznymi drahokamami a perlami zdobené brošne, náhrdelníky, náramky, prstene, diadémy a ďalšie klenoty zo zlata, striebra, platiny či élektronu, zliatiny zlata a striebra, to všetko putovalo na zabalenie, kým sa celková výška nevyšplhala na sumu päť a štvrť milióna dolárov.
Anna popri prezeraní a vyberaní klenotov konverzovala so starým klenotníkom, ktorý sa jej pýtal, či jej jeho klenoty dobre slúžia. Anna na to prikývla: „Áno, ale v poslednom čase nechodím veľmi do spoločnosti, takže ich skoro vôbec nenosím. Nedávno sa mi však vydávala jedna priateľka a dala som jej ako svadobný dar, niektoré z mojich klenotov. Tú súpravu diadému, náhrdelníku, náramkov a prsteňa zo zlata zdobeného diamantmi dokonca mala počas svadobného obradu a vyzerala ako cárovná. Všetci ju obdivovali. A niektoré ďalšie klenoty som jej dala tiež...“ Klenotníka to veľmi potešilo. Bola to preňho pocta, ocenenie jeho diela a tým aj jeho umeleckých a tvorivých schopností.
O polhodinu neskôr, keď Anna ešte vyberala klenoty, klenotníkovi zazvonil mobil a on ho zdvihol. Po krátkom počúvaní a prikyvovaní jej povedal: „Prišli peniaze z banky.“ Vzala to na vedomie a ďalej nakupovala.
Nakoniec vyšli z trezoru naspäť do dielne, kde ich okrem replikátorov v šedých oblekoch čakali aj dvaja muži v zvláštnych kombinézach s logom Prvej Moskovskej banky. Jeden z nich mal k zápästiu pripútaný hliníkový kufrík. Odomkol putá a podal kufrík klenotníkovi. Ten ho obratom ruky podal jednému z replikátorov, ktorí stáli obďaleč. Podpísal potvrdenku a podal jednu jej polovicu mužom z banky. Nakoniec ich požiadal, aby uložili debnu so zlatom k jeho depozitu v bankovom trezore. Časť svojho majetku mal totiž z bezpečnostných dôvodov v rôznych bankách.
Obaja muži z banky sa zohli k drevenej debne, v ktorej boli uložené zlaté tehly a chceli ju zdvihnúť. Zlato však bolo príliš ťažké a tak len zafučali a ticho zanadávali. Anna, ktorá stála za pánom Fjorodorov, kývla dvom replikátorom: „Odneste im tú debnu do auta!“ Replikátori, ktorých bankoví doručovatelia považovali za nejakých bodyguardov, sa zohli a bez námahy zdvihli ťažký náklad. Muži z banky to sledovali s vyvalenými očami a potom ich vyviedli z obchodu von, kde na chodníku parkovala ich obrnená dodávka. Vložili debnu so zlatom dovnútra a zamkli dvere. Potom odišli. Replikátori sa vrátili do obchodu a po chvíli, keď sa Anna rozlúčila so starým klenotníkom, vyšli von obťažkaní desiatkami plochých drevených krabíc, v ktorých boli uložené klenoty.
Všetko to naložili do čakajúceho taxíku a o niekoľko minút neskôr už smerovali k jednej opustenej uličke, kde to znovu všetko vyložili a poslali taxikára preč. O minútu neskôr replikátorov s krabicami s klenotmi a hliníkovým kufríkom s peniazmi obalilo prenikavé biele svetlo antického teleportačného lúča a zmizli.
Anna zamrkala očami, aby sa zorientovala, lebo ju teleport trochu oslepil a potom sa vybrala preč z úzkej uličky. Peši prešla niekoľko ulíc, až sa dostala na Tverskú a tam si chytila ďalší taxík, ktorým sa nechala odviezť k Červenému námestiu. Bolo nádherné slnečné popoludnie a ona v rifliach a mikine vyzerala ako normálna mladá obyvateľka hlavného mesta alebo turistka. Zamierila k Borovickej bráne Kremľa, kde si kúpila lístok na prehliadku Zbrojnice a Veľkého Kremeľského paláca, v ktorých boli uložené umelecké diela neoceniteľnej hodnoty, pretože Rusko bolo aj v minulosti bohaté a mocné a predmety, ktoré používali jeho panovníci, boli často posádzané drahokamami.
Spolu s ostatnými turistami, nepoznaná bezpečnostnými zložkami, absolvovala prehliadkovú trasu a ochkala pri pohľade na drahokamy slávneho Diamantového fondu Ruskej federácie. Keď sa so skupinou presunula do Veľkého Kremeľského paláca, zneistela. Ten palác bol aj sídlom prezidenta a niekto by ju mohol poznať. Prezerala si umelecké diela a dávala si pozor, aby nevybočovala zo skupiny turistov.
Skončila prehliadku paláca a chcela vyjsť von. Keď však prechádzala znovu Borovickou bránou, videla ako sa z vonkajšej strany približuje limuzína so zapnutým majákom. Spolu s ostatnými ustúpila z cesty a nevzrušene pokračovala v chôdzi. Zrazu sa ozvalo pískanie pneumatík, keď automobil prudko zabrzdil a po chvíli začal cúvať. Keď bol na jej úrovni, spustilo sa okno na zadných dverách a ona zbadala prekvapenú tvár armádneho generála Lavrova, ktorý velil ruskej časti Hviezdneho programu.
Ohromenie nad tým, že je to ona, trvalo len chvíľku a potom jej generál rýchlo kývol, nech príde bližšie. Jeden z vojakov na stráži jej chcel zabrániť v priblížení sa k autu, ale rázny generálov rozkaz ho donútil ustúpiť. Zadné dvere sa otvorili a ona si chtiac-nechtiac musela nastúpiť.
Limuzína znovu vyrazila vpred a po chvíli sa zastavila pred hlavným vchodom do Veľkého Kremeľského paláca, odkiaľ Anna vyšla s turistami len pred niekoľkými minútami. Neodbočili však doľava, kadiaľ šla prehliadková trasa, ale doprava k miestnostiam, ktoré sú vyhradené vojakom a personálu.
Lavrov ju bez slova viedol pomedzi vojakov, ktorí sa okamžite, keď ho spozorovali, stavali do prísneho pozoru bez ohľadu na hodnosť, ktorú mali. Anna ho nasledovala a s úškrnom si prezerala priestory, ktoré boli na rozdiel od tých reprezentačných, zariadené veľmi moderne. Jediná nepríjemnosť sa vyskytla pri kontrolnom stanovišti pri vstupe do zabezpečenej časti paláca. Vojak na stráži prezrel elektronickým čidlom generálovu legitimáciu a potom žiadal oprávnenie ku vstupu aj od Anny, ktorá ho samozrejme nemala. Nepomohol ani Lavrovov rozkaz. Vojak bol neústupný a odmietal Annu pustiť ďalej. Nakoniec sa generál naštval a prikázal mu spojiť sa priamo s kanceláriou prezidenta. Potom si od neho prevzal slúchadlo telefónu a niečo do neho úsečnými vetami povedal. Podal slúchadlo naspäť vojakovi a ten chvíľu počúval s rozšírenými očami. Potom zložil slúchadlo, požiadal Annu o jej občiansky preukaz, aby zapísal do knihy mimoriadnych návštev jej meno a potom jej pokynul: „Môžete pokračovať...“ Anna sa na neho priateľsky zaškerila a kývnutím hlavy mu poďakovala.
Obaja kráčali chodbou a Anna Lavrovovi polohlasne povedala: „Keby to bolo na mne, tak by som toho vojaka na strážnom stanovišti okamžite povýšila. Koná si svoju službu veľmi dobre...“ Lavrov chvíľu neodpovedal a premýšľal o jej slovách. Potom prikývol: „Máte pravdu, Anna Sergejevna.“ Vojak, na ktorého mysleli, mal v tej chvíli malú dušičku z tejto udalosti a uvažoval, aký trest dostane za to, že sa postavil proti armádnemu generálovi. O to väčšie bolo neskôr jeho prekvapenie, keď ho povýšili a dostal aj mimoriadne prémie za vzorné konanie služby.
Anna si matne uvedomovala, že chodby, po ktorých kráča, už pozná. Kedysi, za čias prezidenta Putina, tadiaľto viackrát kráčala do prezidentskej kancelárie. Zrazu sa zastavili v pomerne veľkej predizbe, kde úradovala mladá sekretárka, ktorej prsty sa však na klávesnici počítača pred ňou mihali pozoruhodne rýchlo. Popritom ešte stíhala telefonovať a čosi zapisovať do notesu. Keď zbadala generála, kývla mu hlavou, že môže ísť ďalej, do kancelárie prezidenta.
Otvoril veľké dvojkrídlové dvere a vošiel dovnútra. Anna sa schovávala za jeho širokým chrbtom. Dvere sa s tichým zasyčaním automaticky zavreli a generál nahlas povedal prezidentovi, ktorý sedel v kresle za stolom: „Zdravím vás, pán prezident. Hádajte, čo sa mi pred chvíľou stalo. Idem si v aute cez Borovickú bránu Kremľa a koho nevidím...“ Odstúpil nabok a ukázal Annu prezidentovi, pričom na ňu ukázal prstom: „Bola medzi turistami, ktorí práve šli von...“
Prezident spoznal okamžite Annu a vysoko zdvihol obočie. Potom im obom ponúkol, nech sa posadia na gauči potiahnutom zlatým brokátom. Sám si sadol do jedného z kresiel patriacich k súprave a nalial všetkým po stakane vodky, ktorú vyčaroval odniekiaľ spod stola aj s pohárikmi a tanierom, na ktorom boli naukladané kúsky šunky voňajúcej bylinkami, chlieb, kúsky syra a uhorky na zahryznutie vodky.
Potom sa pohodlne oprel v kresle a uprel pohľad na Annu: „Pred niekoľkými hodinami ste mi povedali, Anna Sergejevna, že ste prišli nakupovať. Odrazu ste v Kremli. Čo vás sem priviedlo?“ Figliarsky sa usmiala: „Nebudete mi veriť, ale naozaj som bola v tunajších múzeách. Zacnelo sa mi po kultúre...“ Prezident s generálom na seba prekvapene pozreli a potom sa nahlas rozosmiali, na čo sa Anna zatvárila urazene: „Neviem, čo je na tom smiešne. Večer ešte plánujem ísť do opery. Neviete, čo dnes dávajú vo Veľkom divadle?“ Prezident so smiechom vstal a šiel k stolu, kde mal zapnutý počítač. Vyhľadal program na internete a potom jej povedal: „Cárovu nevestu od Rimského-Korsakova.“ Anna sa okamžite zasnila: „Krásna opera. Objednajte mi hneď lístok, ak budete taký ochotný...“ Prezident sa zasmial a stlačil tlačidlo internej linky. Potom do interkomu povedal: „Nastenka, buďte prosím taká láskavá a rezervujte mi na dnes hlavnú lóžu vo Veľkom divadle. Na Cárovu nevestu. Áno, budem mať aj ďalších ľudí so sebou, neviem však koľkých. Ďakujem vám.“ Potom sa otočil a znovu sa posadil do pohodlného kresla so slovami: „Vzhľadom na to, ako zriedkavo ste boli v posledných rokoch na Zemi a čo dobré ste pre nás v minulosti vykonali, mi bude cťou, ak pôjdete so mnou do opery.“ Pôvabne prikývla a on sa obrátil na Lavrova: „Kosťa, ty sa tiež pridáš, však?“
Generál sa zahniezdil: „Viete, pán prezident, moja žena...“ Trovnikov však len mávol rukou: „Nevadí, vezmeme aj ju. Hlavná lóža je dosť veľká, aby sme sa tam pomestili. Ja tiež vezmem svoju ženu, aby sa nepovedalo, že ideme flámovať. Spravíme si kuľturnyj večer...“ Lavrov potom strnulo prikývol. Takéto pozvania sa neodmietajú...
Prezident zdvihol svoj stakan a predniesol prvý prípitok: „Tak teda. Pripíjam na kultúru...“ Potom vpil vodku a zahryzol do chleba. Anna a generál spravili podobne. Stručný a úderný prípitok, taký nezvyčajný na ruské pomery, Anne pripomenul istého generála z istej komédie, kde sa partia chlapov vyberie na poľovačku, ale namiesto toho sa po celý čas nalievajú vodkou a chvália sa, akí sú dobrí poľovníci, lebo sa starajú o prírodu a zver, ktorej de facto neubližujú. Nakoniec sa im však podarí jeden úlovok – krava jedného z účastníkov poľovačky.
Po prípitku prezident znovu nalial vodku a oprel sa vo foteli: „Tak, Anna Sergejevna, čo ste dnes nakúpili?“ Anna sa usmiala a odpovedala: „Klenoty a šperky za päť a štvrť milióna dolárov.“ Obom mužom to vyrazilo dych. Nakoniec prezident povedal: „Vy teda valíte... Keď už míňať, tak poriadne, že?“ Anna na to ledabolo odvetila: „Načo sa obmedzovať, keď nemusím? Prišla som nakupovať, tak nakupujem. Zajtra ráno pôjdem zháňať vodku, poobede skočím do Francúzska, nakúpim šampanské a koňak a pozajtra si spravím exkurziu po Maďarsku, kde nakúpim niekoľko sudov tokajského. Možno skočím aj do Moldavska a na južnú Ukrajinu, alebo do Španielska a Portugalska, aby som kúpila nejaké portské a malagu. V Anglicku nakúpim Whisky a brandy, v Taliansku Grappu a Chianti, v Rakúsku nejaké bylinné likéry, v Mexiku zasa tequilu a na Kube alebo niekde v Karibiku rum. Obehám aj nejaké starožitníctva, kúpim niekoľko obrazov a sôch, niekoľko kusov starého nábytku a potom si to všetko odveziem domov na Telerush Var...“
Prezident a generál počúvali tieto plány s otvorenými ústami. Potom sa prezident opýtal: „Ale kde vezmete peniaze? To ste predali až toľko zlata, aby ste si toto všetko mohli dovoliť?“ Anna pokrčila plecami: „Mám ešte desať miliónov dolárov v hotovosti. A keď to nebude stačiť, tak predám Fjodorovovi ďalšie zlaté tehličky a budem mať, čo potrebujem...“ Prezident Trovnikov sa na to šokovane opýtal: „Alexej Fjodorov? Ten klenotník? Vy predávate zlato a nakupujete klenoty uňho?“ Potom si vydýchol a uvoľnil si golier na košeli. Staručký klenotník a jeho dvaja synovia boli v tejto dobe medzi klenotníkmi to, čo boli sto rokov predtým slávni Fabergéovci – absolútna svetová špička.
Toto odhalenie si vyžiadalo ďalší prípitok a potom sa už Anna porúčala. Chcela si ešte ísť kúpiť nejaké šaty, aby mala do opery čo na seba. Sľúbila však, že o siedmej večer bude naspäť v Kremli, teda ak ju stráže pustia cez bránu. To vyvolalo úsmev na tvári prezidenta, ktorý znovu prišiel k svojmu pracovnému stolu a nechal si pozvať veliteľa prezidentskej gardy, generálplukovníka Kozlovského. Ten sa dostavil do piatich minút. Prezident mu stručne nariadil, aby Annu zaradil na zoznam osôb, ktoré majú povolený vstup do všetkých priestorov Kremľa a prikázal mu, aby jej udelil najvyššie oprávnenia. Kozlovskij úsečne prikývol a zasalutoval. Potom si vyžiadal od Anny jej občiansky preukaz a odkráčal. O desať minút bol naspäť a podával jej nádherné kožené puzdro na doklady zdobené pozláteným cárskym orlom.
Vnútri bol jej občiansky preukaz, ďalšia legitimácia, na ktorej sa skvela jej fotografia, meno a dlhý čiarový kód a potom malá plastová kartička veľkosti kreditnej karty, ktorá obsahovala mikročip. Táto kartička jej umožňovala prejsť elektronicky istenými dverami v pevnosti. Anna mu poďakovala a strčila si puzdro do vrecka pod mikinou. Potom sa rozlúčila a odišla z kancelárie prezidenta. Keď kráčala chodbou okolo strážneho stanovištia, kde ešte stále slúžil ten vojak, ktorý ju nechcel pustiť, pristúpila k nemu a žmurkla naňho. Potom mu podala puzdro s dokladmi a on skontroloval senzorom plastovú kartičku s čipom. Potom prikývol, že je to v poriadku a ona odkráčala.
Vyšla cez Spasskú bránu Kremľa a zamierila cez Červené námestie k obchodnému domu GUM. Tam strávila nasledujúcu hodinu a kúpila si nádherné slonovinovo biele šaty, prekrásny kožuch zo sibírskych rysov, ktorého dlhý vlas jej hladkal hánky na rukách a topánky, ktoré boli príhodné k tomuto oblečeniu. Vonku bolo chladno, takže sa jej kožuch celkom hodí. Kúpila si aj niekoľko doplnkov k oblečeniu – klobúk, rukavice a podobne. S celým nákupom sa potom zamkla na toalete, odkiaľ kontaktovala replikátorov na Somnii na orbite. V kabínke sa potom objavilo biele svetlo teleportu a v nasledujúcom okamihu bola na palube svojej lode. Bolo šesť hodín večer a ona mala byť o hodinu naspäť v Kremli, aby mohla s prezidentom, jeho manželkou a Lavrovcami ísť spoločne do opery.
Rýchlo sa osprchovala, obliekla a nalíčila a presne o siedmej hodine sa nechala teleportovať do prezidentovej kancelárie. Ten ju už čakal a vysvetlil, že jeho manželka sa ešte oblieka. Predstavenie malo začať až o ôsmej, takže to možno stihnú načas. Vedenie Veľkého divadla však už bolo upovedomené, že príde aj prezident a tak bolo jasné, že sa nezačne hrať, kým nedorazí hlava štátu.
O tri štvrte na osem kolóna troch limuzín, piatich áut a jedenástich motoriek ochranného sprievodu vyrazila cez Borovickú bránu Kremľa a zamierila k Veľkému divadlu. Cestu mali uvoľnenú a tak dve minúty pred ôsmou dorazili k budove divadla. Prezident s manželkou, generál Lavrov s manželkou a dcérou a Anna sa spoločne vybrali po schodoch do hlavnej lóže. Keď sa usadili, objavil sa riaditeľ divadla a opýtal sa prezidenta, či môžu začať. Ten prikývol a riaditeľ sa vytratil. O chvíľu začal hrať orchester predohru a zdvihla sa opona.
Cárova nevesta od Rimského-Korsakova je nádherná opera, ktorá sa však len zriedkavo hráva mimo územia krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Anna si vychutnávala celé predstavenie a kochala sa nádhernou hudbou, ktorú si už toľkokrát púšťala na svojej základni. Naživo to však nepočula už veľmi dlho a tak si to teraz užívala. Z veľkých ruských hudobných skladateľov sa jej Rimsky-Korsakov páčil najviac. Jeho hudba bola rovnako vznešená a precítená ako Čajkovského, ale bola o dosť jemnejšia.
Neskoro v noci sa Anna spolu s prezidentom vrátila do Kremľa a odtiaľ sa nechala teleportovať na svoju loď na orbite. Vyzliekla sa, odlíčila, zjedla ľahkú večeru a potom šla spať.
Na druhý deň spravila to, čo hovorila prezidentovi a generálovi Lavrovovi, teda nakupovala vodku v Moskve a šampanské a koňak vo Francúzsku. Debničky fliaš s vodkou, nepredstaviteľne starým a drahým koňakom a šampanským vínom putovali do skladov Somnie a Anna sa rozhodla, že vo Francúzsku ostane ešte jeden deň a poobzerá sa aj po ďalšom alkohole. Kúpila tak ešte niekoľko debničiek armagnacu a framboisu a tiež aj niekoľko sudov vynikajúceho burgundského vína od jedného starého vinára priamo v jeho pivnici. Nechala ich naložiť na korbu prenajatého nákladného auta, ktorého náklad po niekoľkých kilometroch v lese záhadne zmizol v záblesku bieleho svetla.
Nasledujúci týždeň strávila Anna na rôznych miestach Zeme, kde nakupovala najlepší alkohol. Šesťputňové tokajské v Maďarsku, mnohohviezdičkovú metaxu v Grécku, Grappu a Chianti v Taliansku, Bylinkové likéry v Rakúsku a Švajčiarsku, tequilu v Mexiku, rum na Barbadose a na Kube, portské v Portugalsku, malagu v Španielsku, Whisky v Írsku a Škótsku a podobne. Cestovala po celom svete a nakupovala najlepší alkohol ale aj ďalšie krásne veci. Vo Francúzsku tak kúpila zopár kusov nábytku, obrazov a sôch, podobne aj v iných krajinách.
Po desiatich dňoch pobytu na Zemi bol jeden zo skladov Somnie naplnený až po okraj rôznym tovarom, prevažne alkoholom. Anna minula poslednú hotovosť a rozhodla sa, že nakupovania na istý čas stačilo. Rozlúčila sa s pozemskými činiteľmi a nariadila replikátorom, aby naštartovali motory Somnie a odviezli ju na Telerush Var.
Na druhý deň už bola doma a dohliadala na vykladanie cenného materiálu zo Somnie a jeho uloženie v jednom zo skladov pod veliteľskou vežou základne, ktorý si už dávnejšie vyhradila na takýto materiál. Sudy a fľaše s vínami a rôznym alkoholom boli starostlivo skatalogizované a označené, klenoty od Fjodorova uložila do trezoru k ostatným šperkom a nábytok, obrazy, sochy a umelecké predmety rozmiestnila vo svojom apartmáne, ktorý začínal byť trochu preplnený a pôsobil dojmom starosvetskej „dekadencie“.
O štyri dni neskôr sa Anna rozhodla odletieť naspäť na Telerush Var. Musela totiž dozerať na viacero projektov, ktoré tam mala rozbehnuté, vrátane opravy lodí a ťažby rôznych rúd v okolitých systémoch. Predtým však ešte odovzdala novomanželom svadobné dary. Tak Ginn ako aj Elimu zasvietili oči pri pohľade na predmety, ktoré im darovala. V krabiciach bolo niekoľko ďalších klenotov z Anninej osobnej kolekcie, ale aj nádherné obrazy a ozdobné predmety, z ktorých niektoré už videli v jej apartmáne na základni.
Rozlúčila sa teda so všetkými a potom na vzletovej plošine na severnom móle, kde parkoval jej admirálsky čln, sa rozlúčila ešte osobitne s mladomanželmi, ktorí ju tam prišli odprevadiť. Anna si ich celkom obľúbila, zvlášť Ginn a preto jej pri rozlúčke prezradila tajomstvo, ktoré sa jej týkalo: „Čaká ťa dlhý a zaujímavý život a preto, keby si sa niekedy nudila, alebo keby sa ti Atlantis zunovala, tak ma príď navštíviť. Vieš, kde bývam. Veď sme koniec koncov obidve Antičky.“ To Ginn prekvapilo a Anna vysvetlila svoje tvrdenie: „Replikátori nemali k dispozícii tvoju pôvodnú DNA a tak ti vytvorili nové telo z materiálu, ktorý mali k dispozícii. Pôvodného antického biologického materiálu však bolo na základni málo, len na jedno telo a keďže s tebou začali ako s prvou, tak si dostala ešte pôvodnú Antickú genetickú výbavu. Pre doktorku Perryovú a doktora Franklina museli vytvoriť nový biologický materiál a ten už bol normálny, ľudský, preto sa to ich netýka. Teraz si teda Antička, aj keď máš dušu Luciánky.“
Ginn aj Eli boli týmto veľmi prekvapení a Anna sa usmiala. Potom pokračovala: „Čaká ťa teda niekoľko storočí života. My, Antikovia, sme známi svojou dlhovekosťou. S veľkou pravdepodobnosťou sa u teba asi prejavia aj niektoré ďalšie naše schopnosti, ako je mimoriadne dobré zdravie, schopnosť liečiť dotykom ruky a podobne. Keby sa niečo neobyčajné ukázalo, príď ku mne a ja ti s tým pomôžem.“ Ginn sa široko usmiala, potom ju však napadla istá myšlienka a tak sa opýtala: „A čo Eli? Ak budem ja žiť niekoľko stoviek rokov a on len normálny ľudský život, tak ho v istom zmysle už čoskoro stratím...“
Anna prikývla: „Áno, to je pravda. Na to však existuje jednoduché riešenie. Dokonca niekoľko riešení. Príď s ním ku mne a môžeme aj jemu vyrobiť nové telo, do ktorého prenesieme jeho vedomie. Alebo môžeš požiadať admirála Forlina, aby v pravidelných intervaloch spravil odtlačok Eliho vedomia a uchoval ho v mestskej databáze ako zálohu. Keby potom jeho fyzické telo zomrelo, môžeme jednoducho spraviť klonovanú verziu. Práve takto sa dlhé milióny rokov rozmnožovali Asgardi, takže to nie je problém ani vo vašom prípade...“ Obaja sa usmiali a potom objali Annu so sľubom, že ju prídu niekedy navštíviť. Teraz ich čakali medové týždne a potom sa pokúsia začleniť do spoločnosti na Atlantíde. Forlin im už určil pracovné zaradenie vo výskumnej sekcii, keďže obaja mali veľké znalosti z matematiky. O prácu sa teda nemusia báť.
Anna nastúpila do admirálskeho člnu a na rozlúčku ešte zamávala obom mladomanželom. Potom sa dvere zavreli a nástupná rampa sa zasunula. Cez okienko v zadnej časti videla, ako ešte chvíľu postávajú na vzletovej plošine a sledujú štart jej admirálskeho člnu. Potom sa jej stratili z dohľadu, lebo čln vletel do oblakov.
O niekoľko minút neskôr pristála v hangári Tordenu a prikázala replikátorom, aby začali pripravovať loď na odlet na Telerush Var. Tí okamžite vykonali jej rozkaz a inerciálne tlmiče bitevnej lode sa začali nabíjať a plavidlo sa naplnilo jemným hučaním, ktoré postupne utíchalo. Keď bolo všetko prichystané, aktivovali sa silné motory a loď v záblesku pseudopohybu zmizla v hyperpriestore.
O viac ako týždeň neskôr Torden pristál v hangári na Telerush Var a Anna si konečne vydýchla. Teraz sa už mohla venovať „normálnym“ veciam. Po prílete mala najprv dlhú poradu s replikátormi, ktorej výsledkom bolo, že všetky ťažké krížniky jej flotily začali okamžite podstupovať dôkladnú prestavbu energetických vedení v lodiach a aj ďalšie opravy nedostatkov, ktoré sa ukázali počas kampane proti Wraithom v galaxii Pegasus. Torden a ľahké krížniky mali prísť na rad neskôr.
Popritom prebiehali opravy troch superlodí na orbite. Za takmer dva roky od príletu zo vzdialenej galaxie replikátori veľmi pokročili a teraz už boli tesne pred dokončením opráv lode Astergladium. Posledné práce boli robené práve počas svadby Eliho a Ginn a na Nový rok 2023 Anna oficiálne zaradila loď do svojej flotily ako svoju vlajkovú loď.
Stavebné čaty sa presunuli na Asterscutus a začali pracovať. Anna si zariadila admirálsku kajutu na lodi a potom sa začala venovať veľmi dôležitej úlohe. Astergladium totiž potreboval obrovskú posádku a viaceré z lodí jej flotily potrebovali tiež doplniť stavy posádok. Anna sa preto pustila do výroby nových replikátorov. Stovky a tisíce ton neutrónia, ktoré vyťažila na planétach a a asteroidoch v galaxii Pegasus, sa menilo na nanity a tie sa spájali, až vytvorili nových replikátorov.
Anna vytvárala replikátorov nepretržite takmer dva mesiace a museli jej v tom pomáhať aj niektorí jej nanorobotickí pomocníci. Nová vlajková loď potrebovala obrovskú posádku a lode, ktoré získala na Taranis Vash, odčerpali zo stavov posádok ostatných lodí jej flotily tiež veľké množstvo replikátorov. Niektoré lode boli dokonca len na polovičných stavoch. Anna teda vytvorila replikátorov na doplnenie stavov na všetkých lodiach a poriadne sa pritom zapotila. Počas necelých dvoch mesiacov dala vzniknúť takmer stotisíc replikátorom. Všetci boli naprogramovaní na absolútnu vernosť ríšskej admirálke a tým, ktorým udelila potrebné právomoci, ako bol napríklad admirál Forlinafalcus. Celkový stav posádok lodí flotily, mesta Lorardian a základne dosiahol tak počet stoštyridsaťsedemtisíc jedincov a ďalších sedemtisíc zo „stavebnej“ série pracovalo na opravách lodí a na stavbe Asgardskej lode triedy O´Neill. Asgardi, ktorých priviezla z Pegasu, boli počas doby stavby uložení v stázových komorách na vlastnú žiadosť, pretože nevideli veľmi zmysel v nepohodlnom čakaní na dokončenie novej lode.
Spolu s Astergladiom bola do služby zaradená aj ťažká hliadková loď Perandus, ktorá bola dlhé tisícročia premenená na Wraithský krížnik, a ktorú Anna zajala v Pegase. Medzi ostatnými loďami flotily to bol maličký trpaslík, ktorý by sa vošiel aj do hangáru Tordenu, o hangároch gigantických superlodí ani nehovoriac. Dokonca aj jeho posádku tvorilo len šesťdesiat replikátorov. Anna nevedela, čo si s touto loďou počať, ale keď jej doslova spadla do lona, tak by bolo škoda ju rozobrať na stavebné diely. Nechala ju preto v jednom z hangárov základne, kde už boli zaparkované ESS Icarus a ESS Korolev, ktorý replikátori práve stavali zo súčiastok pôvodnej lode a tiež aj z materiálu zo skladov základne. Hliadkovú loď možno využije neskôr...
Keď dokončila tvorbu nových replikátorov, unavene si vydýchla a takmer celý ďalší mesiac sa vyvaľovala nahá na ležadle na terase svojho apartmánu, kde oddychovala. Dvadsiateho piateho marca sa rozozvučal alarm na základni a Anna sa otrávene zdvihla z ležadla a nahá zbehla do veliteľského centra, aby zistila, čo sa deje. Obliecť sa bude mať dostatok času neskôr. Jej nahotu replikátori nevnímali a okamžite jej oznámili, že do sústavy o necelú polhodinu vstúpi pozemský krížnik triedy 304, ktorý letí zo Zeme.
Anna si vzdychla a zahundrala, čo zasa chcú a vyšla po schodoch nahor do apartmánu, aby sa obliekla do rovnošaty. O desať minút neskôr už bola znovu vo veliteľskom centre základne a čakala na prílet pozemskej lode.
Na okraji sústavy sa otvorilo hyperpriestorové okno a z neho v záblesku pseudopohybu vyletel ľahký krížnik triedy 304, ktorý okamžite začal vysielať na všetkých frekvenciách žiadosť o vpustenie do priestoru sústavy s tým, že priváža diplomatov, ktorí chcú rokovať o oficiálnej mierovej zmluve medzi Zemou a Antickou ríšou. Anna spozornela a potom kývla replikátorom, aby deaktivovali obrany základne a umožnili pozemskej lodi prílet na orbitu. Dokonca povolila aj pristátie lode na základni na jednej z plošín pripravených práve na takéto účely.
ESS Charles de Gaulle, ktorého výstavbu financovalo Francúzsko, pristál na určenej plošine o tri hodiny neskôr. Anna sa medzitým spojila s loďou a keď zistila, že na jej palube nie je žiadna hlava štátu ale len diplomati, tak poslala replikátorov, aby ich priviedli do konferenčnej miestnosti základne. Keby tam bol nejaký prezident alebo princ, či kráľ, tak by ho šla privítať osobne, ale kvôli diplomatom sa neobťažovala unúvať a čakala ich v konferenčnej miestnosti usadená na svojom mieste za veľkým kovovým stolom zdobeným jemnými rezbami, v ktorom bol zabudovaný syntetizátor a počítačový terminál určený pre hostiteľa, či v tomto prípade pre hostiteľku rokovaní.
Diplomati, ktorí dorazili, boli zdvorilí a Anna ich zdvorilosť opätovala a slušne im ponúkla miesta na sedenie. Potom začalo rokovanie o oficiálnej mierovej zmluve medzi Antickou ríšou a Zemou, pretože diplomati mali poverenie od všetkých štátov združených v OSN. Pozemskú delegáciu viedol osobne Richard Woolsey, ktorý znovu a znovu dokazoval, že je majstrom v diplomacii. Ináč povedané bol slizký ako dobre naolejovaná tyč hydraulického piestu a pri rokovaní sa obracal ako veterný kohút podľa toho, kam fúkal vietor. Rokovanie trvalo niekoľko hodín a Anna bola na jeho konci poriadne unavená.
Pristála na mierovú zmluvu a s diplomatmi sa poriadne pohádala na jej jednotlivých paragrafoch. Za Antickú ríšu sľúbila odovzdať Zemi krížnik ESS Icarus, ktorý parkoval v jednom hangári na základni. Iniciatívne tiež pridala aj druhý krížnik, ktorý sa tam práve rekonštruoval. Keď odhalila jeho existenciu pred diplomatmi, viacerým z nich vyrazila touto správou dych. Predpokladali totiž, že Korolev bol úplne zničený v bitke so silami Ori. Bola to síce pravda, ale Annini replikátori zozbierali všetky zvyšky a z nich sa práve teraz stavala nová loď, ktorú sľúbila odovzdať Zemi.
Zem sa na druhej strane zaviazala dodržiavať mierovú zmluvu a zaplatiť Antickej ríši vojnovú reparáciu desiatich miliónov ton rôznych kovov, prevažne železa, medi, niklu, cínu a ďalších, ktoré mali byť splatené v desiatich rovnakých splátkach v priebehu nasledujúcich piatich rokov. Bola to prijateľná cena a Anna sa poriadne zapotila, kým ju z diplomatov vytiahla.
Na záver rokovaní Anna pozvala všetkých diplomatov na večeru. Všetci boli užasnutí, keď videli, s akým luxusom sa večera podáva. Taniere boli z čistého zlata s jemnými ozdobami, poháre boli z nádherne brúseného skla a príbory boli strieborné. Podávala sa vynikajúca slepačia polievka a po nej bažant na slanine. K tomu podávala skvelé víno. Francúzsky vyslanec sa jej pýtal, aké víno to je a ona sa záhadne usmiala a potom povedala: „Vlastná produkcia...“ Vyslanec sa zdvorilo usmial a viac nevyzvedal. Anna mu nehodlala vešať na nos, že všetko, čo na stole vidí, vrátane tanierov, pohárov, príborov ale aj jedla a pitia, vzniklo v syntetizátoroch základne.
Debata, ktorá sa rozprúdila počas večere priniesla diplomatom veľa poznatkov, najmä po tom, čo sa Holandský vyslanec opýtal, či Antikovia uznávali zväzky homosexuálov za rovnocenné štandardnému modelu rodiny. Zo záznamov z Atlantídy vedel, že homosexualita medzi Antikmi existovala a bol preto zvedavý na podrobnosti vzhľadom na liberálnosť Antikov v iných veciach.
Anna sa usmiala, odchlipla si z pohára s vínom a pokojne vysvetlila celý problém: „Nie, pán Windhoek. Antická ríša nikdy neuznávala manželské zväzky osôb rovnakého pohlavia. Bolo to z veľmi jednoduchého dôvodu: Podľa našich definícii je prvoradým cieľom rodinného spolužitia muža a ženy splodenie potomka. Kým sa nenarodilo dieťa, nemal daný manželský pár právo nazývať sa rodinou, bolo to len partnerstvo, aj keď bolo privilegované, keďže stále bola nádej, že sa dieťa môže danému páru narodiť. Preto neboli zväzky homosexuálov nikdy povolené. Jednoducho nespĺňali základnú podmienku pre rodinu. Neboli schopné splodiť dieťa a teda nebolo možné akceptovať ich ako rovnocenné rodine. To však neznamená, žeby sa homosexualita nevyskytovala. Vyskytovala sa a dokonca pomerne často. Bola to však súkromná záležitosť daných jedincov. Bolo to však tolerované, lebo naša spoločnosť bola sexuálne dosť liberálna. Dokonca sa toleroval aj sex na verejnosti. Po sexuálnej stránke bola teda, ako vravím, homosexualita tolerovaná, avšak po stránke spoločenskej nie.“
Holandský diplomat prikývol a potom sa opýtal: „Nemali azda počas svojej histórie Antikovia záujem povoliť homosexuálne zväzky? Myslím to čisto historicky...“ Anna sa zdvorilo usmiala: „Iste, boli také pokusy, homosexuálne zväzky boli dokonca istý čas povolené a dosť rozšírené. Ale malo to katastrofálne následky. Počet obyvateľov klesol vinou nedostatočnej pôrodnosti o viac ako tretinu. V tom čase sa naša ríša rozprestierala cez osem galaxií, takže si dokážete predstaviť, čo to s danými galaxiami spravilo. Niektoré sa úplne vyľudnili. Potom sme sa spamätali a bolo prijatých viacero významných zákonov v otázke rodiny, ktoré tvorili piliere našej spoločnosti po celé milióny rokov. Potom sa nám podarilo obnoviť našu populáciu a znovu obsadiť pôvodne osídlenia. A potom sa začalo s výskumom povznesenia a odvtedy sa naša civilizácia začala presúvať do inej sféry...“ Holanďan pokýval hlavou na znak svojej porážky a debata sa presunula k iným témam, z ktorých niektoré boli nemenej chúlostivé ako téma homosexuálnych zväzkov.
Neskoro v noci sa diplomati vrátili na palubu ESS Charles de Gaulle a tá čoskoro odštartovala. Spolu s ňou odštartoval aj krížnik ESS Icarus, na ktorý sa presunula časť posádky francúzskej lode. Korolev, ktorý nebol ešte dokončený, mal odletieť na Zem neskôr, keď dá Anna vedieť Rusom, že loď je hotová.
Anna sledovala štart lodí na obrazovkách vo veliteľskom centre základne. Keď obidva krížniky zmizli v hyperpriestore, nariadila replikátorom aktivovať znovu obrany základne a potom sa vybrala do svojho apartmánu, aby sa vyspala.
Na druhý deň po raňajkách si uvedomila, že sa nudí a rozhodla sa ísť nakupovať. Už dlho sa neoddávala nákupnej vášni a tak sa ju teraz rozhodla ukojiť. Neplánovala však kupovať oblečenie alebo topánky, či podobné veci. To si všetko dokázala vytvoriť v syntetizátoroch. Chcela nakúpiť isté veci, ktoré sa bežne označovali ako luxusný tovar.
Podľa šablón, ktoré boli uložené v databáze, vytvorila znovu v syntetizátoroch tridsať zlatých tehál, všetky navlas rovnaké. Líšili sa iba registračnými číslami. Puncová značka bola rovnaká ako vtedy, keď nakupovala u klenotníka Fjodorova v Moskve. Ostatne mala v pláne zájsť k nemu aj tentokrát.
Okolo poludnia už na palube Somnie vstúpila do hyperpriestoru vo vektore k Zemi a automatické obranné systémy základne sa po jej odchode znovu aktivovali. Na druhý deň zaparkovala na orbite Zeme a ohlásila svoj prílet veliacemu stredisku na kozmodróme Kapustin Jar. V Moskve bolo práve poludnie a preto sa riadiace stredisko ohlásilo okamžite a prepojilo ju na prezidenta Trovnikova. Ten sa pri pohľade na ňu široko usmial: „Anna Sergejevna! Len včera sa vrátili diplomati, ktorých sme k vám vyslali a práve pred chvíľou som dočítal správu o ich výsledkoch. A hneď na to ste tu vy. To je náhoda...“ Anna sa zasmiala: „Vskutku!“ Trovnikov sa potom opýtal: „Čo vás teda privádza na našu krásnu planétu?“ Šibalsky sa usmiala: „Nákupy. Počas tej večere s diplomatmi som si uvedomila, že nemám na základni žiadne poriadne víno a tak som prišla nejaké nakúpiť. A k tomu aj nejaký ďalší alkohol a tiež aj iné veci. Viete, klenoty, obrazy a tak...“ Zdvihol obočie: „Ale čo? Stala sa z vás zberateľka?“ Prikývla: „To som už dávno, doteraz som však zbierala len informácie, teraz rozširujem svoje pôsobenie...“
Prezident sa zasmial a potom zrazu zvážnel: „Anna Sergejevna, nedávno, tesne predtým, ako sme s vami uzavreli mierovú zmluvu, som si prezeral váš spis a všimol som si, že váš tunajší majetok nie je veľmi veľký. Ako chcete platiť za tie svoje nákupy? Nepotrebujete požičať?“ Pokrútila hlavou a potom s oslnivým úsmevom zdvihla do záberu kamery jednu zo zlatých tehličiek, čím prezidentovi vyrazila dych. Potom sa však burácavo rozosmial: „Chápem. Predáte zlato a máte hotovosť. Zaujímavé riešenie. Odkiaľ máte to zlato?“ Pozrela naňho a úsmev ju neopúšťal. Potom s ironickým výrazom povedala: „Hádam si nemyslíte, že zlato sa vyskytuje len na Zemi?“ Prezident prikývol a potom jej poprial úspešné nákupy. Keď sa komunikačný kanál uzavrel, Anna si pomyslela, že v jeho hlase začula aj stopu irónie. Určite jej zavesia na päty zopár agentov, aby ju sledovali a hlásili každý jej krok, akonáhle bude na povrchu. Rozhodla sa preto spraviť určité bezpečnostné opatrenia.
O polhodinu neskôr sa v opustenej uličke v centre Moskvy objavilo silné biele svetlo a keď pohaslo, na špinavej dlažbe stálo päť osôb. Jedna štíhla žena pomerne vysokej postavy oblečená v rifliach a šedej mikine a štyria urastení muži v šedých oblekoch. Dvaja z nich držali drevenú debnu s neznámym obsahom. Ďalší dvaja mali prázdne ruky a ich úloha bola prevažne odstrašujúca. Všetci štyria vyzerali ako osobní bodyguardi, ale Anna im určila za úlohu byť hlavne nosičmi.
Vytiahla z vrecka trinásť rokov starý mobil a dúfala, že informácie majú ešte stále rovnaké číslo. Mali a tak sa o chvíľu pri vjazde do uličky zastavil taxík – dodávka. Replikátori naložili debnu so zlatom do zadnej časti vozidla a sadli si k nej. Anna si sadla dopredu na miesto spolujazdca. Povedala šoférovi adresu, kam chce ísť. Nepoznal tú časť mesta a tak to spresnila tým, že mu povedala aj najbližšiu stanicu metra. Tak sa v Moskve od nepamäti určovali adresy. Šofér pochopil a vyrazil do určenej časti mesta.
Moskva mala na jar roku 2023 tridsať miliónov obyvateľov aj s okolitou aglomeráciou a zaberala priestor, ktorý mal v priemere asi sto kilometrov. Bolo to teda veľkomesto a veľké a hlavne dlhé boli aj jeho ulice. Cesta ku klenotníctvu pána Fjodorova trvala dobré dve hodiny. Keď vodič zastavil pred nenápadným obchodom s klenotmi, Anna mu prikázala čakať a podala mu tisíc dolárov zo zásoby, ktorá jej ostala ešte z predošlej návštevy v tomto klenotníctve. Šofér pozrel na rolku dolárov a v duchu to prepočítal na ruble. Napriek tomu, že životná úroveň Rusov bola v tejto dobe už dosť vysoká, tisícka dolárov boli stále veľké peniaze a tak prikývol a súhlasil, že na ňu počká.
Anna vystúpila z dodávky a otvorila zadné dvere. Potom kývla replikátorom, aby vyložili debnu a nasledovali ju do obchodu. Vnútri sa to vôbec nezmenilo. Výzdoba miestnosti bola rovnako skromná, ale pritom elegantná. Pod hrubým sklom vitrín boli vystavené klenoty a za pultom s pokladňou postávali dve mladé predavačky. Keď do obchodu vošla Anna nasledovaná štyrmi drsne sa tváriacimi mužmi, z ktorých dvaja niesli očividne ťažkú debnu, spozorneli a pomysleli si, či nejde o prepadnutie.
Anna sa na ne prívetivo usmiala a potom sa ich opýtala, či je tu starý pán Fjodorov. Jedno z dievčat okamžite vytiahlo telefón a niekam volalo. Potom jej odpovedalo, že majiteľ je vzadu. Len čo to dievča vyslovilo, odhrnul sa ťažký záves zakrývajúci dvere do zadnej časti a vyšiel starček, ktorého si Anna pamätala. Vlasy mu už úplne zbeleli a chodil o palici.
Keď ju zbadal, na dlhú chvíľu sa na ňu zahľadel a potom si spomenul. Široko sa usmial a privítal ju. Potom ju pozval do zadnej časti. Anna kývla replikátorom s debnou, aby ju nasledovali. Zvyšní dvaja sa postavili k dverám ako stráž. Mladé predavačky na to prekvapene hľadeli a pochopili, že zákazníčka, ktorá prišla do obchodu, má vysoké postavenie, keď chodí s ochrankou.
Fjodorov, Anna a dvaja replikátori vošli do dielne, ktorú si Anna tiež pamätala. Vybavenie však už bolo o poznanie modernejšie. Starý klenotník si sadol na stoličku a potom sa usmial na zákazníčku: „Podľa tej debny súdim, že si mi prišla predať ďalšie zlato, je tak?“ Anna s úsmevom prikývla a on pokračoval: „Budeš aj nakupovať?“ Znovu prikývla a on sa unavene usmial: „To je dobre. Obchod mi v poslednom čase upadá a potrebujem niečo popredať, aby som sa uživil. Tak ukáž, čo máš...“
Replikátori otvorili debnu a položili na pracovný stôl tridsať tehál, ktoré spolu vážili viac ako tristopäťdesiat kilogramov. Klenotník si pozorne prezrel jednotlivé tehly, starostlivo ich odvážil, potom niečo dlho počítal a nakoniec vyslovil cenu: „Pätnásť miliónov dvestopäťdesiat tisíc dolárov a nejaké drobné. Zlato v posledných rokoch stráca na cene...“ Anna prikývla a on sa opýtal: „Spôsob platby?“ Stručne odpovedala: „Desať miliónov v hotovosti v eurách, dolároch a tých čínskych, akože sa volajú... a zvyšok v klenotoch z vašej produkcie.“ Prikývol a načiahol sa k telefónu na stole.
Anne to pripadalo milo anachronické. Telefónny aparát bol totiž starobylý a s otočným číselníkom. Klenotník zavolal do banky, aby mu pripravili danú hotovosť a doručili do jeho obchodu. Otom vstal a opierajúc sa o paličku sa vydal do veľkého trezoru v suteréne budovy. Odniekiaľ sa vynoril jeho asistent, aby mu pomohol. Anna kývla replikátorom, aby ich nasledovali.
Trezor bol moderný a jeho steny boli hrubé. Keď sa otvorili meter hrubé pancierové dvere a vnútri sa rozsvietili svetlá, Anna zbadala miestnosť zaplnenú kovovými skriňami s vysúvacími policami. Na každej ležali klenoty označené visačkami s cenou a kódom.
Začala si prezerať jednotlivé klenoty. Prvá ju zaujala súprava náhrdelníku zo zlata zdobeného smaragdami a dvoch náramkov s rovnakým vzorom. Anna na ňu ukázala a ďalší asistent, ktorý sa odniekiaľ vynoril, súpravu vzal a odniesol zabaliť. Anna pokračovala a vyberala si ďalšie a ďalšie klenoty. Štyri nádherné náhrdelníky zo zlatistých a ružových periel, kolekcia diamantových náramkov, rôznymi drahokamami a perlami zdobené brošne, náhrdelníky, náramky, prstene, diadémy a ďalšie klenoty zo zlata, striebra, platiny či élektronu, zliatiny zlata a striebra, to všetko putovalo na zabalenie, kým sa celková výška nevyšplhala na sumu päť a štvrť milióna dolárov.
Anna popri prezeraní a vyberaní klenotov konverzovala so starým klenotníkom, ktorý sa jej pýtal, či jej jeho klenoty dobre slúžia. Anna na to prikývla: „Áno, ale v poslednom čase nechodím veľmi do spoločnosti, takže ich skoro vôbec nenosím. Nedávno sa mi však vydávala jedna priateľka a dala som jej ako svadobný dar, niektoré z mojich klenotov. Tú súpravu diadému, náhrdelníku, náramkov a prsteňa zo zlata zdobeného diamantmi dokonca mala počas svadobného obradu a vyzerala ako cárovná. Všetci ju obdivovali. A niektoré ďalšie klenoty som jej dala tiež...“ Klenotníka to veľmi potešilo. Bola to preňho pocta, ocenenie jeho diela a tým aj jeho umeleckých a tvorivých schopností.
O polhodinu neskôr, keď Anna ešte vyberala klenoty, klenotníkovi zazvonil mobil a on ho zdvihol. Po krátkom počúvaní a prikyvovaní jej povedal: „Prišli peniaze z banky.“ Vzala to na vedomie a ďalej nakupovala.
Nakoniec vyšli z trezoru naspäť do dielne, kde ich okrem replikátorov v šedých oblekoch čakali aj dvaja muži v zvláštnych kombinézach s logom Prvej Moskovskej banky. Jeden z nich mal k zápästiu pripútaný hliníkový kufrík. Odomkol putá a podal kufrík klenotníkovi. Ten ho obratom ruky podal jednému z replikátorov, ktorí stáli obďaleč. Podpísal potvrdenku a podal jednu jej polovicu mužom z banky. Nakoniec ich požiadal, aby uložili debnu so zlatom k jeho depozitu v bankovom trezore. Časť svojho majetku mal totiž z bezpečnostných dôvodov v rôznych bankách.
Obaja muži z banky sa zohli k drevenej debne, v ktorej boli uložené zlaté tehly a chceli ju zdvihnúť. Zlato však bolo príliš ťažké a tak len zafučali a ticho zanadávali. Anna, ktorá stála za pánom Fjorodorov, kývla dvom replikátorom: „Odneste im tú debnu do auta!“ Replikátori, ktorých bankoví doručovatelia považovali za nejakých bodyguardov, sa zohli a bez námahy zdvihli ťažký náklad. Muži z banky to sledovali s vyvalenými očami a potom ich vyviedli z obchodu von, kde na chodníku parkovala ich obrnená dodávka. Vložili debnu so zlatom dovnútra a zamkli dvere. Potom odišli. Replikátori sa vrátili do obchodu a po chvíli, keď sa Anna rozlúčila so starým klenotníkom, vyšli von obťažkaní desiatkami plochých drevených krabíc, v ktorých boli uložené klenoty.
Všetko to naložili do čakajúceho taxíku a o niekoľko minút neskôr už smerovali k jednej opustenej uličke, kde to znovu všetko vyložili a poslali taxikára preč. O minútu neskôr replikátorov s krabicami s klenotmi a hliníkovým kufríkom s peniazmi obalilo prenikavé biele svetlo antického teleportačného lúča a zmizli.
Anna zamrkala očami, aby sa zorientovala, lebo ju teleport trochu oslepil a potom sa vybrala preč z úzkej uličky. Peši prešla niekoľko ulíc, až sa dostala na Tverskú a tam si chytila ďalší taxík, ktorým sa nechala odviezť k Červenému námestiu. Bolo nádherné slnečné popoludnie a ona v rifliach a mikine vyzerala ako normálna mladá obyvateľka hlavného mesta alebo turistka. Zamierila k Borovickej bráne Kremľa, kde si kúpila lístok na prehliadku Zbrojnice a Veľkého Kremeľského paláca, v ktorých boli uložené umelecké diela neoceniteľnej hodnoty, pretože Rusko bolo aj v minulosti bohaté a mocné a predmety, ktoré používali jeho panovníci, boli často posádzané drahokamami.
Spolu s ostatnými turistami, nepoznaná bezpečnostnými zložkami, absolvovala prehliadkovú trasu a ochkala pri pohľade na drahokamy slávneho Diamantového fondu Ruskej federácie. Keď sa so skupinou presunula do Veľkého Kremeľského paláca, zneistela. Ten palác bol aj sídlom prezidenta a niekto by ju mohol poznať. Prezerala si umelecké diela a dávala si pozor, aby nevybočovala zo skupiny turistov.
Skončila prehliadku paláca a chcela vyjsť von. Keď však prechádzala znovu Borovickou bránou, videla ako sa z vonkajšej strany približuje limuzína so zapnutým majákom. Spolu s ostatnými ustúpila z cesty a nevzrušene pokračovala v chôdzi. Zrazu sa ozvalo pískanie pneumatík, keď automobil prudko zabrzdil a po chvíli začal cúvať. Keď bol na jej úrovni, spustilo sa okno na zadných dverách a ona zbadala prekvapenú tvár armádneho generála Lavrova, ktorý velil ruskej časti Hviezdneho programu.
Ohromenie nad tým, že je to ona, trvalo len chvíľku a potom jej generál rýchlo kývol, nech príde bližšie. Jeden z vojakov na stráži jej chcel zabrániť v priblížení sa k autu, ale rázny generálov rozkaz ho donútil ustúpiť. Zadné dvere sa otvorili a ona si chtiac-nechtiac musela nastúpiť.
Limuzína znovu vyrazila vpred a po chvíli sa zastavila pred hlavným vchodom do Veľkého Kremeľského paláca, odkiaľ Anna vyšla s turistami len pred niekoľkými minútami. Neodbočili však doľava, kadiaľ šla prehliadková trasa, ale doprava k miestnostiam, ktoré sú vyhradené vojakom a personálu.
Lavrov ju bez slova viedol pomedzi vojakov, ktorí sa okamžite, keď ho spozorovali, stavali do prísneho pozoru bez ohľadu na hodnosť, ktorú mali. Anna ho nasledovala a s úškrnom si prezerala priestory, ktoré boli na rozdiel od tých reprezentačných, zariadené veľmi moderne. Jediná nepríjemnosť sa vyskytla pri kontrolnom stanovišti pri vstupe do zabezpečenej časti paláca. Vojak na stráži prezrel elektronickým čidlom generálovu legitimáciu a potom žiadal oprávnenie ku vstupu aj od Anny, ktorá ho samozrejme nemala. Nepomohol ani Lavrovov rozkaz. Vojak bol neústupný a odmietal Annu pustiť ďalej. Nakoniec sa generál naštval a prikázal mu spojiť sa priamo s kanceláriou prezidenta. Potom si od neho prevzal slúchadlo telefónu a niečo do neho úsečnými vetami povedal. Podal slúchadlo naspäť vojakovi a ten chvíľu počúval s rozšírenými očami. Potom zložil slúchadlo, požiadal Annu o jej občiansky preukaz, aby zapísal do knihy mimoriadnych návštev jej meno a potom jej pokynul: „Môžete pokračovať...“ Anna sa na neho priateľsky zaškerila a kývnutím hlavy mu poďakovala.
Obaja kráčali chodbou a Anna Lavrovovi polohlasne povedala: „Keby to bolo na mne, tak by som toho vojaka na strážnom stanovišti okamžite povýšila. Koná si svoju službu veľmi dobre...“ Lavrov chvíľu neodpovedal a premýšľal o jej slovách. Potom prikývol: „Máte pravdu, Anna Sergejevna.“ Vojak, na ktorého mysleli, mal v tej chvíli malú dušičku z tejto udalosti a uvažoval, aký trest dostane za to, že sa postavil proti armádnemu generálovi. O to väčšie bolo neskôr jeho prekvapenie, keď ho povýšili a dostal aj mimoriadne prémie za vzorné konanie služby.
Anna si matne uvedomovala, že chodby, po ktorých kráča, už pozná. Kedysi, za čias prezidenta Putina, tadiaľto viackrát kráčala do prezidentskej kancelárie. Zrazu sa zastavili v pomerne veľkej predizbe, kde úradovala mladá sekretárka, ktorej prsty sa však na klávesnici počítača pred ňou mihali pozoruhodne rýchlo. Popritom ešte stíhala telefonovať a čosi zapisovať do notesu. Keď zbadala generála, kývla mu hlavou, že môže ísť ďalej, do kancelárie prezidenta.
Otvoril veľké dvojkrídlové dvere a vošiel dovnútra. Anna sa schovávala za jeho širokým chrbtom. Dvere sa s tichým zasyčaním automaticky zavreli a generál nahlas povedal prezidentovi, ktorý sedel v kresle za stolom: „Zdravím vás, pán prezident. Hádajte, čo sa mi pred chvíľou stalo. Idem si v aute cez Borovickú bránu Kremľa a koho nevidím...“ Odstúpil nabok a ukázal Annu prezidentovi, pričom na ňu ukázal prstom: „Bola medzi turistami, ktorí práve šli von...“
Prezident spoznal okamžite Annu a vysoko zdvihol obočie. Potom im obom ponúkol, nech sa posadia na gauči potiahnutom zlatým brokátom. Sám si sadol do jedného z kresiel patriacich k súprave a nalial všetkým po stakane vodky, ktorú vyčaroval odniekiaľ spod stola aj s pohárikmi a tanierom, na ktorom boli naukladané kúsky šunky voňajúcej bylinkami, chlieb, kúsky syra a uhorky na zahryznutie vodky.
Potom sa pohodlne oprel v kresle a uprel pohľad na Annu: „Pred niekoľkými hodinami ste mi povedali, Anna Sergejevna, že ste prišli nakupovať. Odrazu ste v Kremli. Čo vás sem priviedlo?“ Figliarsky sa usmiala: „Nebudete mi veriť, ale naozaj som bola v tunajších múzeách. Zacnelo sa mi po kultúre...“ Prezident s generálom na seba prekvapene pozreli a potom sa nahlas rozosmiali, na čo sa Anna zatvárila urazene: „Neviem, čo je na tom smiešne. Večer ešte plánujem ísť do opery. Neviete, čo dnes dávajú vo Veľkom divadle?“ Prezident so smiechom vstal a šiel k stolu, kde mal zapnutý počítač. Vyhľadal program na internete a potom jej povedal: „Cárovu nevestu od Rimského-Korsakova.“ Anna sa okamžite zasnila: „Krásna opera. Objednajte mi hneď lístok, ak budete taký ochotný...“ Prezident sa zasmial a stlačil tlačidlo internej linky. Potom do interkomu povedal: „Nastenka, buďte prosím taká láskavá a rezervujte mi na dnes hlavnú lóžu vo Veľkom divadle. Na Cárovu nevestu. Áno, budem mať aj ďalších ľudí so sebou, neviem však koľkých. Ďakujem vám.“ Potom sa otočil a znovu sa posadil do pohodlného kresla so slovami: „Vzhľadom na to, ako zriedkavo ste boli v posledných rokoch na Zemi a čo dobré ste pre nás v minulosti vykonali, mi bude cťou, ak pôjdete so mnou do opery.“ Pôvabne prikývla a on sa obrátil na Lavrova: „Kosťa, ty sa tiež pridáš, však?“
Generál sa zahniezdil: „Viete, pán prezident, moja žena...“ Trovnikov však len mávol rukou: „Nevadí, vezmeme aj ju. Hlavná lóža je dosť veľká, aby sme sa tam pomestili. Ja tiež vezmem svoju ženu, aby sa nepovedalo, že ideme flámovať. Spravíme si kuľturnyj večer...“ Lavrov potom strnulo prikývol. Takéto pozvania sa neodmietajú...
Prezident zdvihol svoj stakan a predniesol prvý prípitok: „Tak teda. Pripíjam na kultúru...“ Potom vpil vodku a zahryzol do chleba. Anna a generál spravili podobne. Stručný a úderný prípitok, taký nezvyčajný na ruské pomery, Anne pripomenul istého generála z istej komédie, kde sa partia chlapov vyberie na poľovačku, ale namiesto toho sa po celý čas nalievajú vodkou a chvália sa, akí sú dobrí poľovníci, lebo sa starajú o prírodu a zver, ktorej de facto neubližujú. Nakoniec sa im však podarí jeden úlovok – krava jedného z účastníkov poľovačky.
Po prípitku prezident znovu nalial vodku a oprel sa vo foteli: „Tak, Anna Sergejevna, čo ste dnes nakúpili?“ Anna sa usmiala a odpovedala: „Klenoty a šperky za päť a štvrť milióna dolárov.“ Obom mužom to vyrazilo dych. Nakoniec prezident povedal: „Vy teda valíte... Keď už míňať, tak poriadne, že?“ Anna na to ledabolo odvetila: „Načo sa obmedzovať, keď nemusím? Prišla som nakupovať, tak nakupujem. Zajtra ráno pôjdem zháňať vodku, poobede skočím do Francúzska, nakúpim šampanské a koňak a pozajtra si spravím exkurziu po Maďarsku, kde nakúpim niekoľko sudov tokajského. Možno skočím aj do Moldavska a na južnú Ukrajinu, alebo do Španielska a Portugalska, aby som kúpila nejaké portské a malagu. V Anglicku nakúpim Whisky a brandy, v Taliansku Grappu a Chianti, v Rakúsku nejaké bylinné likéry, v Mexiku zasa tequilu a na Kube alebo niekde v Karibiku rum. Obehám aj nejaké starožitníctva, kúpim niekoľko obrazov a sôch, niekoľko kusov starého nábytku a potom si to všetko odveziem domov na Telerush Var...“
Prezident a generál počúvali tieto plány s otvorenými ústami. Potom sa prezident opýtal: „Ale kde vezmete peniaze? To ste predali až toľko zlata, aby ste si toto všetko mohli dovoliť?“ Anna pokrčila plecami: „Mám ešte desať miliónov dolárov v hotovosti. A keď to nebude stačiť, tak predám Fjodorovovi ďalšie zlaté tehličky a budem mať, čo potrebujem...“ Prezident Trovnikov sa na to šokovane opýtal: „Alexej Fjodorov? Ten klenotník? Vy predávate zlato a nakupujete klenoty uňho?“ Potom si vydýchol a uvoľnil si golier na košeli. Staručký klenotník a jeho dvaja synovia boli v tejto dobe medzi klenotníkmi to, čo boli sto rokov predtým slávni Fabergéovci – absolútna svetová špička.
Toto odhalenie si vyžiadalo ďalší prípitok a potom sa už Anna porúčala. Chcela si ešte ísť kúpiť nejaké šaty, aby mala do opery čo na seba. Sľúbila však, že o siedmej večer bude naspäť v Kremli, teda ak ju stráže pustia cez bránu. To vyvolalo úsmev na tvári prezidenta, ktorý znovu prišiel k svojmu pracovnému stolu a nechal si pozvať veliteľa prezidentskej gardy, generálplukovníka Kozlovského. Ten sa dostavil do piatich minút. Prezident mu stručne nariadil, aby Annu zaradil na zoznam osôb, ktoré majú povolený vstup do všetkých priestorov Kremľa a prikázal mu, aby jej udelil najvyššie oprávnenia. Kozlovskij úsečne prikývol a zasalutoval. Potom si vyžiadal od Anny jej občiansky preukaz a odkráčal. O desať minút bol naspäť a podával jej nádherné kožené puzdro na doklady zdobené pozláteným cárskym orlom.
Vnútri bol jej občiansky preukaz, ďalšia legitimácia, na ktorej sa skvela jej fotografia, meno a dlhý čiarový kód a potom malá plastová kartička veľkosti kreditnej karty, ktorá obsahovala mikročip. Táto kartička jej umožňovala prejsť elektronicky istenými dverami v pevnosti. Anna mu poďakovala a strčila si puzdro do vrecka pod mikinou. Potom sa rozlúčila a odišla z kancelárie prezidenta. Keď kráčala chodbou okolo strážneho stanovištia, kde ešte stále slúžil ten vojak, ktorý ju nechcel pustiť, pristúpila k nemu a žmurkla naňho. Potom mu podala puzdro s dokladmi a on skontroloval senzorom plastovú kartičku s čipom. Potom prikývol, že je to v poriadku a ona odkráčala.
Vyšla cez Spasskú bránu Kremľa a zamierila cez Červené námestie k obchodnému domu GUM. Tam strávila nasledujúcu hodinu a kúpila si nádherné slonovinovo biele šaty, prekrásny kožuch zo sibírskych rysov, ktorého dlhý vlas jej hladkal hánky na rukách a topánky, ktoré boli príhodné k tomuto oblečeniu. Vonku bolo chladno, takže sa jej kožuch celkom hodí. Kúpila si aj niekoľko doplnkov k oblečeniu – klobúk, rukavice a podobne. S celým nákupom sa potom zamkla na toalete, odkiaľ kontaktovala replikátorov na Somnii na orbite. V kabínke sa potom objavilo biele svetlo teleportu a v nasledujúcom okamihu bola na palube svojej lode. Bolo šesť hodín večer a ona mala byť o hodinu naspäť v Kremli, aby mohla s prezidentom, jeho manželkou a Lavrovcami ísť spoločne do opery.
Rýchlo sa osprchovala, obliekla a nalíčila a presne o siedmej hodine sa nechala teleportovať do prezidentovej kancelárie. Ten ju už čakal a vysvetlil, že jeho manželka sa ešte oblieka. Predstavenie malo začať až o ôsmej, takže to možno stihnú načas. Vedenie Veľkého divadla však už bolo upovedomené, že príde aj prezident a tak bolo jasné, že sa nezačne hrať, kým nedorazí hlava štátu.
O tri štvrte na osem kolóna troch limuzín, piatich áut a jedenástich motoriek ochranného sprievodu vyrazila cez Borovickú bránu Kremľa a zamierila k Veľkému divadlu. Cestu mali uvoľnenú a tak dve minúty pred ôsmou dorazili k budove divadla. Prezident s manželkou, generál Lavrov s manželkou a dcérou a Anna sa spoločne vybrali po schodoch do hlavnej lóže. Keď sa usadili, objavil sa riaditeľ divadla a opýtal sa prezidenta, či môžu začať. Ten prikývol a riaditeľ sa vytratil. O chvíľu začal hrať orchester predohru a zdvihla sa opona.
Cárova nevesta od Rimského-Korsakova je nádherná opera, ktorá sa však len zriedkavo hráva mimo územia krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Anna si vychutnávala celé predstavenie a kochala sa nádhernou hudbou, ktorú si už toľkokrát púšťala na svojej základni. Naživo to však nepočula už veľmi dlho a tak si to teraz užívala. Z veľkých ruských hudobných skladateľov sa jej Rimsky-Korsakov páčil najviac. Jeho hudba bola rovnako vznešená a precítená ako Čajkovského, ale bola o dosť jemnejšia.
Neskoro v noci sa Anna spolu s prezidentom vrátila do Kremľa a odtiaľ sa nechala teleportovať na svoju loď na orbite. Vyzliekla sa, odlíčila, zjedla ľahkú večeru a potom šla spať.
Na druhý deň spravila to, čo hovorila prezidentovi a generálovi Lavrovovi, teda nakupovala vodku v Moskve a šampanské a koňak vo Francúzsku. Debničky fliaš s vodkou, nepredstaviteľne starým a drahým koňakom a šampanským vínom putovali do skladov Somnie a Anna sa rozhodla, že vo Francúzsku ostane ešte jeden deň a poobzerá sa aj po ďalšom alkohole. Kúpila tak ešte niekoľko debničiek armagnacu a framboisu a tiež aj niekoľko sudov vynikajúceho burgundského vína od jedného starého vinára priamo v jeho pivnici. Nechala ich naložiť na korbu prenajatého nákladného auta, ktorého náklad po niekoľkých kilometroch v lese záhadne zmizol v záblesku bieleho svetla.
Nasledujúci týždeň strávila Anna na rôznych miestach Zeme, kde nakupovala najlepší alkohol. Šesťputňové tokajské v Maďarsku, mnohohviezdičkovú metaxu v Grécku, Grappu a Chianti v Taliansku, Bylinkové likéry v Rakúsku a Švajčiarsku, tequilu v Mexiku, rum na Barbadose a na Kube, portské v Portugalsku, malagu v Španielsku, Whisky v Írsku a Škótsku a podobne. Cestovala po celom svete a nakupovala najlepší alkohol ale aj ďalšie krásne veci. Vo Francúzsku tak kúpila zopár kusov nábytku, obrazov a sôch, podobne aj v iných krajinách.
Po desiatich dňoch pobytu na Zemi bol jeden zo skladov Somnie naplnený až po okraj rôznym tovarom, prevažne alkoholom. Anna minula poslednú hotovosť a rozhodla sa, že nakupovania na istý čas stačilo. Rozlúčila sa s pozemskými činiteľmi a nariadila replikátorom, aby naštartovali motory Somnie a odviezli ju na Telerush Var.
Na druhý deň už bola doma a dohliadala na vykladanie cenného materiálu zo Somnie a jeho uloženie v jednom zo skladov pod veliteľskou vežou základne, ktorý si už dávnejšie vyhradila na takýto materiál. Sudy a fľaše s vínami a rôznym alkoholom boli starostlivo skatalogizované a označené, klenoty od Fjodorova uložila do trezoru k ostatným šperkom a nábytok, obrazy, sochy a umelecké predmety rozmiestnila vo svojom apartmáne, ktorý začínal byť trochu preplnený a pôsobil dojmom starosvetskej „dekadencie“.