nuž dobre deti moje, vrátil som sa z chalupy, som rozbitý ako cigánska hračka a pridávam vám tu ďalšiu kapitolu príbehu, aby ste mali pekný týždeň...
Kapitola 51. – Cesta do hlbín času a priestoru
Anna stála pri veľkom okne vedúcom na balkón kontrolnej miestnosti mesta a cez farebné sklo pozorovala biele a modré pruhy za ním. Lorardian pred viac ako týždňom odletel z Telerush Var, aby sa vydal na nesmierne ďalekú cestu. Desiatky replikátorov plné štyri týždne vyťažovali na maximum počítačové systémy rozsiahlej antickej základne, aby za pomoci dát získaných z Destiny vypočítali najrýchlejšiu a najspoľahlivejšiu trasu letu. Museli do toho zahrnúť množstvo premenných, ktoré sa mohli v priebehu letu vyskytnúť, ale aj veci, ktoré požadovala Anna.
Keď si zbežne prešla informácie, ktoré jej cez hviezdnu bránu poslal doktor Rush, uvedomila si jednu zaujímavú vec. Automatické lode, ktoré vysadzovali hviezdne brány na obývateľné planéty v ďalekých galaxiách, boli naprogramované tak, že v prípade poruchy, nedostatku energie alebo materiálov na výrobu hviezdnych brán mali ostať stáť na mieste a čakať na spojenie s Destiny. Medzi všetkými loďami bolo neustále vymieňanie dát pomocou subpriestorového signálu a tak lode, s ktorými sa Destiny spojila, mohli poskytnúť aktuálne informácie o ďalšej trase.
Anna si pri štúdiu týchto informácií uvedomila, že v nekonečných diaľavách vesmíru ostali takto stáť viac ako tri desiatky lodí. Nariadila preto replikátorom, aby do výpočtov optimálnej trasy zahrnuli polohy všetkých sádzacích lodí tak, aby ich Lorardian počas svojho letu k Destiny mohol navštíviť, prevziať z nich informácie, a aby ich mohla v prípade potreby opraviť a poslať na ďalšiu cestu.
Sklady mesta boli preto naplnené na maximum svojej kapacity. Nachádzali sa tam stavebné materiály na opravu sádzacích lodí, ale aj na opravu Destiny. Boli tam aj stovky ton materiálov na postavenie ďalších hviezdnych brán, ktorými mali byť doplnené zásoby na sádzacích lodiach. A nakoniec tam bolo aj množstvo ďalšieho materiálu. Na pristávacích plochách na mólach mesta boli pripravené štyri opravárenské lode, ktoré nechala postaviť špeciálne na túto misiu. Boli asi štyrikrát dlhšie ako Jumpery a hemžili sa rôznymi manipulačnými ramenami. Kvôli svojej veľkosti sa nevošli do hangárov mesta a tak museli byť zaparkované na mólach.
Dve miestnosti vedľa hlavnej energetickej rozvodne mesta boli po okraj naplnené náhradnými modulmi ZPM. Keď ich tam replikátori nakladali, Anna neveriaco krútila hlavou nad ich počtom. Boli ich viac ako štyri stovky. To bolo množstvo, aké Antikovia nemali k dispozícii od začiatku vojny s Wraithmi v galaxii Pegasus. Anna však nechala replikátorom v tomto voľnú ruku a tak vyrábali stále ďalšie a ďalšie moduly...
Na takúto dlhú cestu však bolo takéto množstvo potrebné. Keď videla výsledky výpočtov, obliala ju horúčava z tak obrovského množstva energie. Na cestu k Destiny bude potrebné spotrebovať viac ako stovku modulov ZPM, ktorých výkon pôjde priamo do hypergalaktických motorov mesta. A na spiatočnú cestu taktiež. Anna však nechala naložiť aj všetky ostatné moduly pre prípad potreby.
Počas cesty bude musieť Lorardian preletieť oblasťami, v ktorých Destiny aj sádzacie lode utrpeli značné škody. Existovali tam totiž civilizácie, ktoré boli značne agresívne. A ak s nimi bude musieť bojovať aj Lorardian, tak bude nejaká dodatočná energia potrebná. A úplne na konci ju bude čakať dosť masívna bojová operácia proti nejakým materským lodiam a ich bezpilotným stíhačkám. Anna nevedela, akú silu majú tie lode ale dúfala, že na ne bude so svojim mestom stačiť...
Stála teda pri okne a hľadela na modré a biele pásy hyperpriestorového tunelu. Premýšľala o všetkých možných aspektoch tejto misie a chvíľami ju zaplavovalo vzrušenie. Projekt sádzacích lodí a Destiny Antikovia spustili nesmierne dávno, už pred šesťdesiatimi miliónmi rokov. Od tých čias Antická ríša prešla tromi občianskymi vojnami a nespočetným množstvom rôznych povstaní, vzbúr ale aj vonkajších konfliktov, vďaka čomu sa z tých čias nezachovali skoro žiadne informácie.
Veci, ktoré nemali ostať zabudnuté, boli dávno stratené. História sa postupne stala legendou a legenda sa stala mýtom. Destiny bola jedným z niekoľkých mýtov, ktoré Antikovia mali. Bol to projekt, na ktorý sa postupom času zabudlo. Stále však žil v mysliach Antikov a teraz sa znovu stával históriou.
Keď teraz stála pri okne a pozorovala modré a biele pruhy vonku, uvažovala nad tým všetkým. Cesta Destiny sa celkom neočakávane stala najväčším vrcholom Antickej civilizácie. Nikto asi nepredpokladal, že bude letieť tak dlho a tak ďaleko. Databáza na Destiny bude pravdepodobne obsahovať nepredstaviteľne veľké množstvo informácií o všetkých galaxiách, ktoré loď počas svojej cesty prešla. Toto obrovské množstvo znalostí bolo hodné toho, aby Anna spustila túto misiu. Najväčšiu záchrannú misiu v celých dejinách Antikov.
Počas cesty k Destiny bolo naplánovaných tridsaťosem zastávok, z toho šesť na výmenu modulov ZPM. Ostatné zastávky boli kvôli sádzacím lodiam. Prvá z nich sa má odohrať už o niekoľko hodín. Sádzacia loď sa podľa záznamov z Destiny pokazila a vzhľadom k tomu, že od Mliečnej cesty sem to bolo už dobrých sto miliónov svetelných rokov, nebola doteraz šanca na opravu. Destiny sa pri tejto lodi zastavila už veľmi dávno a Anna nevedela, v akom bude stave. Možno to bude len hromada šrotu...
Otočila sa od okna a pozrela na replikátorov, ktorí stáli pri termináloch a konzolách v kontrolnej miestnosti. Ďalší sedel v ovládacom kresle mesta o poschodie nižšie, tam, kde bola na Atlantíde hviezdna brána. Všetci sústredene pracovali na riadení letu hyperpriestorom.
Mesto fungovalo spoľahlivo ako švajčiarske hodinky. Replikátori na jeho opravách odviedli maximálne precíznu a dôkladnú prácu a tak bolo ako nové. Dodatočné moduly ZPM pripojené priamo k jeho nesmierne výkonným hypergalaktickým motorom dodávali obrovské množstvo energie a mesto sa tak rútilo v subpriestorovom tuneli rýchlosťou, ktorá bola šialene vysoká aj na antické pomery. Cesta k Destiny však podľa výpočtov zaberie aj napriek takto vysokej rýchlosti šestnásť mesiacov vrátane všetkých zastávok. Teda, ak nebudú príliš dlhé.
Anna sa pri týchto myšlienkach usmievala. Keby mesto letelo neprerušovane, skrátil by sa čas cesty na necelú polovicu. Veľké množstvo času bolo však vyhradené na zastávky pri sádzacích lodiach a na ich opravy. A ak sa vyskytnú nepredvídané situácie, napríklad boj a podobne, tak na to bola tiež vyčlenená určitá časová rezerva.
Jeden z replikátorov v kontrolnej miestnosti sa zrazu otočil k nej a povedal: „Madam, blížime sa k pozícii prvej zo sádzacích lodí!“ Prikývla: „Dobre, keď budeme na mieste, vyskočte z hyperpriestoru a spravte dôkladný senzorický prieskum okolitého vesmíru. Tiež spravte mimoriadne dôkladný prieskum tej lode a pripravte opravárenské lode, aby sme ju opravili! Priebežne ma informujte!“ Replikátor sa otočil k svoju terminálu a jeho ruky sa rozbehli na kryštálových doštičkách na konzole.
O niekoľko minút sa antické mesto v záblesku pseudopohybu vynorilo z hyperpriestoru uprostred prázdnoty. Najbližšia hviezda bola vzdialená asi štyri svetelné roky. Senzorické antény mesta sa naplnili energiou a po niekoľkých minútach sa na obrazovkách kontrolnej miestnosti objavili prvé výsledky prieskumu okolitého vesmíru. Jediným objektom široko a ďaleko bolo plavidlo neznámej konštrukcie, ktoré bolo od mesta vzdialené niekoľko stoviek miliónov kilometrov.
Na Annin príkaz replikátori naštartovali podsvetelné motory Lorardianu a nesmierne citlivo priblížili v priebehu niekoľkých minút mesto k starobylej lodi. Anna to na obrazovkách kontrolnej miestnosti bedlivo sledovala. Na prvý pohľad vyzerala sádzacia loď, že prešla mimoriadne krutou bitkou, v ktorej prišla o veľkú časť trupu. Pri bližšom pohľade si však uvedomila, že loď bola od začiatku postavená s vonkajšou sieťou nosníkov. Bola celkom elegantná a Anna si spomenula na vonkajšie oporné piliere gotických katedrál na Zemi.
Keď sa mesto priblížilo k lodi, rozsvietili sa na nej náhle svetlá a jeden z replikátorov v kontrolnej miestnosti Lorardianu oznámil: „Zaznamenávam nárast energie. Loď sa aktivovala a vysiela zvláštny signál!“ Po chvíli sa ozval znovu: „Madam! Sprístupnili sa tajné súbory s označením Astertalion!“ Anna sa okamžite otočila k obrazovke a jeden z replikátorov otvoril príslušné súbory. Anna sa začítala do textu a prekvapene konštatovala, že sú to inštrukcie, ako sa správať v tomto prípade. Podpísaný bol admirál Sordenius.
Keď dočítala text, otočila sa k replikátorom: „O chvíľu sa tá loď zadokuje k portu na konci severného móla mesta. Potom by mala začať automaticky posielať informácie do mestskej databázy. Nezasahujte do toho. Je to naprogramovaný proces. Pre každý prípad však prichystajte k prechodovej komore v tom doku bezpečnostný oddiel. Možno na palube tej lode sú nejaké neznáme formy života. Nedovoľte im prejsť do mesta, avšak bez použitia zbraní.“ Replikátor okamžite prikývol a potom sa vrátil k normálnej práci. V tej istej chvíli sa na severnom móle niekoľko replikátorov rozbehlo k špeciálnemu portu, ktorým sa mala sádzacia loď pripojiť k mestu.
Spravila niekoľko krokov a vyšla na balkón. Z jeho okraja bolo vidieť príslušný port a sádzaciu loď, ktorá k sa k nemu pomaly blížila a opatrne pritom manévrovala. Špička jej provy sa priblížila na niekoľko desiatok metrov k okraju mesta, keď sa zrazu zažali na lodi brzdné motory a zastavila. Potom sa začala otáčať na mieste. Ako strelka kompasu sa otočila kormou k okraju mesta a potom sa znovu aktivovali motory. Loď opatrne zacúvala a potom sa stred jej kormy dostal k portu. Z lode sa vysunul špeciálny tunel, ktorý sa napojil k prechodovej komore.
Obrazovky v kontrolnej miestnosti okamžite začali ukazovať, že medzi loďou a mestom prebieha veľmi živá „diskusia“, teda výmena informácií. Do databázy mesta sa sťahovalo obrovské množstvo informácií, ale Anna postrehla, že nejaké sa odosielali aj na loď.
O niekoľko minút neskôr sa jeden z replikátorov ozval: „Prenos informácií skončil, madam! Z automatického operačného systému lode však prišla požiadavka, ktorá si žiada schválenie veliteľa mesta, madam!“ Vrátila sa do kontrolnej miestnosti a pozrela sa na obrazovku jedného z terminálov. Na obrazovke bol zoznam možností, ktoré môže so sádzacou loďou robiť. Niektoré blikali na žlto. Anna si ich postupne prešla a zistila, že umelá inteligencia lode ju žiada o pomoc pri oprave lode. Potvrdila prijatie žiadosti a potom cez iný príkaz prevzala velenie lode. Otočila sa k replikátorom: „Chcem podrobný prieskum tej lode! Senzorický prieskum ako aj hliadky priamo na lodi. Všetky nedostatky a nezrovnalosti s plánom lode, ktorý je v jej databáze, okamžite hláste! Pripravte opravárenské lode a tiež aj čaty, ktoré odstránia problémy v interiéri lode na základe výsledkov prieskumu!“ Replikátori sa okamžite pustili do práce a cez okno na vrchole schodiska vedľa kontrolnej miestnosti zaznamenala, že všetky štyri opravárenské lode vzlietli zo svojich stanovíšť a zamierili k lodi.
Opravy lode trvali necelý týždeň a okrem drobných nedostatkov spôsobených únavou materiálu za mnohé milióny rokov si vyžiadali aj dôkladnú opravu motorov lode. Anna za ten čas s pomocou replikátorov preprogramovala počítačový systém lode. Keďže ostatné sádzacie lode boli už veľmi ďaleko, bolo zbytočné posielať loď za nimi, aby pokračovala v pôvodnej misii. Anna sa rozhodla vyslať sádzaciu loď na novú trasu a vytvoriť tak akúsi bočnú líniu, na ktorej mala loď postupovať podľa pôvodného programu, skúmať planéty a vysadzovať hviezdne brány na obývateľné svety. Raz za rok sa mala pomocou hviezdnej brány spojiť so základňou na Telerush Var a mala odoslať informácie o planétach ako aj aktualizovanú mapu novo preskúmaných galaxií a ich sietí hviezdnych brán.
Annu pri tejto činnosti prekvapilo, ako veľmi sú systémy mesta a lode kompatibilné. Keď si to uvedomila a venovala tomu väčšiu pozornosť, zistila, že všetky antické mestá boli dizajnované a stavané tak, aby dokázali operovať aj so staršími loďami a ich operačnými systémami. Stavba miest ale hlavne ich projektovanie teda prebiehalo ešte v dobe pred treťou občianskou vojnou, keď projektanti a architekti mali k dispozícii informácie o starších projektoch a tak ich mohli zahrnúť do svojej práce.
Na druhý deň po skončení opráv, bola sádzacia loď pripravená na odlet. Anna kontrolovala na obrazovkách kontrolnej miestnosti mesta stav lode a bola spokojná. Jednotlivé schémy a štatistiky vykazovali omnoho priaznivejšie výsledky ako pred opravami. Jeden z replikátorov ju počas tejto činnosti upozornil, že na severnom móle sa spustil nejaký systém. Keď si o tom vyvolala informácie a preštudovala ich, zistila, že daný systém ma za úlohu vyrábať zvláštnu zmes plynov. Tie sa potrubiami hnali do sádzacej lode a dopĺňali jej prázdne zásobníky. Anna sa na to so záujmom dívala a o niekoľko hodín neskôr boli zásobníky naplnené a loď vykazovala plný stav energetickej kapacity.
Po poslednej kontrole Anna povolila odpútanie sádzacej lode od mesta a jej odlet po novej trase. Z balkóna pozorovala, ako sa loď pomaly vzďaľuje od mesta. Potom sa aktivovali jej veľké motory a loď začala zrýchľovať. Keď nabrala dostatočnú rýchlosť, aktivoval sa jej FTL pohon a loď v záblesku svetla zmizla v nadsvetelnej rýchlosti.
Anna sa usmiala pri tom pohľade a ticho zašepkala: „Šťastnú cestu!“ Chvíľu ešte hľadela na miesto, kde zmizla starobylá loď a potom sa otočila a vrátila do kontrolnej miestnosti. Nariadila replikátorom vykonať podrobný senzorický prieskum okolitého vesmíru a zaniesť jeho výsledky do databázy mesta. Potom sa malo mesto pripraviť na ďalšiu cestu k Destiny.
Silné senzory mesta v priebehu nasledujúceho dňa preskúmali celú galaxiu, v ktorej sa mesto práve nachádzalo a replikátori na základe výsledkov aktualizovali informácie získané zo sádzacej lode. Podarilo sa tak vytvoriť pomerne presnú mapu galaxie. Teda s určitou dávkou relativity, pretože s pribúdajúcou vzdialenosťou boli výsledky menej presné.
Na druhý deň replikátori po dávke potrebných výpočtov znovu aktivovali hypergalaktické motory mesta a Lorardian v záblesku pseudopohybu zmizol v hyperpriestore. Vektor letu smeroval k ďalšej zo sádzacích lodí, ktorá bola o niekoľko galaxií ďalej. Tento úsek malo mesto prekonať za tri týždne.
Anna počas tejto doby spracovávala dojmy, ktoré v nej zanechala sádzacia loď. Plavidlo na ňu dýchalo úctyhodnou starobylosťou. Jeho priestory boli mimoriadne stiesnené a ona si uvedomovala, že všetko v ňom bolo prísne účelné a podriadené úlohám, ktoré mali byť plnené. Loď nebola stavaná na stálu posádku a chodby, obytné miestnosti a dokonca aj počítačové terminály boli určené len pre technikov, ktorí mali loď počas prípadných opráv obývať. Všade v lodi viedli množstvá rúrok a trubiek. Po opravách, ktoré replikátori zvládli vskutku veľmi rýchlo, vykonala na nej Anna inšpekciu a prezrela si všetky priestory vrátane linky, na ktorej sa vyrábali hviezdne brány.
Loď napriek tomu všetkému pôsobila dojmom istej elegantnosti. Jej dizajn bol čisto antický, to bolo poznať, ale bol dosť odlišný od toho, ktorý Antikovia používali v neskorších obdobiach. Na lodi prevažovali oblé línie a Anna ju nevdojak porovnávala s mestom, ktoré bolo pomerne hranaté.
Dva dni po odlete z pozície, kde prebehli opravy prvej zo sádzacích lodí, sa znenazdajky ozval alarm a Anna v rekordnom čase zvládla beh zo svojho apartmánu do taktického centra mesta. Bolo totiž bližšie ako kontrolná miestnosť, aj keď ho doteraz nepoužila. Replikátorov však doň vpustila kvôli koordinácii správy mesta, nakoľko viaceré funkcie sa dali ovládať len z miestností vojnového štábu. Napríklad diaľková komunikácia alebo vojenské senzory mesta.
Keď zadychčaná dobehla do taktického centra, chvíľu sa vydýchavala a potom sa zahľadela na veľké holografické pódium, ktoré zobrazovalo okolitý vesmír. Jeden z replikátorov, ktorí pracovali na termináloch a konzolách v miestnosti, zvýraznil hviezdnu sústavu, neďaleko ktorej mesto práve prelietavalo a oznámil: „Zachytili sme odtiaľ núdzový signál. Je dosť slabý, ale podarilo sa nám ho rozšifrovať a určili sme, že pochádza z Antickej lode!“ Anna okamžite pochopila situáciu a rozkázala: „Vystúpte z hyperpriestoru a potom zamierte do tej sústavy. Možno je to ďalšia zo sádzacích lodí, ktorú Destiny obišla...“ Replikátor poslúchol a o chvíľu mesto vyskočilo z hyperpriestoru. Potom doň zasa skočilo, tentokrát vo vektore k neznámemu signálu.
O minútu neskôr replikátor oznámil Anne: „Tá loď je definitívne Antická, ale podľa signatúry a charakteristiky signálu to nie je sádzacia loď. Vyzerá to na nejaký novší typ.“ Anna prikývla a sústredene sledovala hologram zobrazujúci okolitý vesmír.
O tri minúty neskôr Lorardian vyskočil v neznámej sústave z hyperpriestoru a po chvíli sa na taktickom holograme zobrazila celá sústava. Okolo hviezdy obiehali dve planéty, obidve skalnaté a bez atmosféry. V L5 bode planéty vzdialenejšej od hviezdy bol veľký objekt, z ktorého vychádzal núdzový signál. Replikátori naňho zamerali mestské senzory a po chvíli sa na holograme objavil veľký model neznámeho objektu.
Anna od úžasu otvorila ústa a zalapala po dychu. Okamžite vedela, čo sa pred ňou nachádza. Bol to ďalší z Antických mýtov. Hologram ukazoval tri navlas rovnaké lode, ktoré boli pripútané k sebe. Šok však vzbudzovala ich veľkosť. Každá z lodí bola takmer dvadsať kilometrov dlhá a Anna si uvedomila, že by na ich trupoch mohli vedľa seba zaparkovať tri mestá ako je Lorardian a ešte by ostalo trochu miesta.
Lode mali aj pozoruhodný tvar a keď na ne Anna hľadela, uvedomila si, že sa nesmierne podobajú jednej lodi z Hviezdnych vojen – Executoru, vlajkovej lodi Dartha Vadera. Pri bližšom pohľade však bolo badať zopár odlišností – motory boli ukryté vnútri lode a na trupe bolo vidieť len ústia tunelov, do ktorých smerovali výstupné trysky motorov. Celkom dômyselný systém, pomyslela si Anna, keď si to všimla. Prakticky to vylučovalo priamy zásah motorov v bitke. Monštruózna veľkosť lodí a ich nespočetné kanóny a ďalšie zbrane však vylučovali, žeby sa niekto vôbec dostal tak ďaleko, aby mohol odpáliť nejakú strelu na motory.
Anna fascinovane hľadela na holografické modely troch gigantických lodí. Dokonca aj mohutný Torden, jej vlajková loď, by vedľa nich vyzeral ako trpaslík. Prezerala si hologram a v duchu si opakovala, čo o týchto lodiach vedela. Boli postavené len tri a všetky tri boli tu pred ňou. Astergladium, Asterscutus a Asterpillus. Hviezdny meč, Hviezdny štít a Hviezdny oštep. To boli mená týchto legendárnych lodí, ktoré boli pýchou Antickej floty pred treťou občianskou vojnou. Počas nej prešli na stranu rebelov a pri explózii jednej zo starších verzií strategických bômb Nova záhadne zmizli. Dlhý čas sa verilo, že boli zničené počas výbuchu, ale existovali teórie, že lode, ktoré práve vstupovali do hyperpriestoru, boli silnou explóziou vymrštené niekam veľmi ďaleko a že možno ešte stále sú niekde stratené. A teraz boli tu, priamo pred ňou.
Obrátila sa na replikátorov: „Zachytávate nejaké známky života na tých lodiach?“ Po chvíli jej jeden z replikátorov odpovedal: „Nie, madam! Žiadne známky života. Dve z tých lodí sú úplne bez energie. Tretia má aktívny núdzový vysielač a veľmi slabú známku energie v zadnej časti lode.“ Prikývla a chvíľku uvažovala. Potom povedala: „Vezmite nás čo najbližšie k tým lodiam a pripravte výsadok na ich palubu. Zistíme, čo sa stalo...“ Replikátori prikývli a mesto sa začalo opatrne približovať k súlodiu.