SG Dynasty: Admirálovo dedičstvo

[Aiwendill]

Kapitola 34. – Upratovanie

V mahagónom obloženej zasadačke sedela toho večera Anna naproti piatim vedcom v šedých oblekoch a počúvala, ako jeden z nich vysvetľuje, čo by od nej potrebovali. Občas pokývala hlavou a niečo si napísala do tabletu. Pretriasala s nimi projekt, do ktorého sa chcel Rosskosmos pustiť spolu s ESA, NASA a ďalšími vesmírnymi agentúrami, pravdaže za veľmi prísneho utajenia. Pozemské vesmírne agentúry chceli trochu upratať orbitu Zeme a od nej žiadali, aby za pomoci antickej transportnej technológie alebo antických lodí, ktoré mala k dispozícii, transportovala na povrch zopár stoviek starých a dnes už nepoužívaných alebo nefungujúcich družíc, vyhorených raketových stupňov a rôznych úlomkov.

Keď sa nad tým zamyslela, tak sa jej to celkom pozdávalo. Počas predchádzajúcich mesiacov, keď letela na Zem loďami svojej flotily, musela sa veľmi často vyhýbať rôznemu vesmírnemu odpadu. Súhlasila preto s celým projektom a stanovila si aj cenu, ktorú za to chcela. To vyvolalo rozpačité a trochu pobavené úsmevy na tvárach protistrany.

O polhodinu neskôr ju už prezidentská limuzína viezla naspäť do Kremľa. Tam zreferovala Putinovi, čo dohodla. Potom sa priamo z jeho pracovne teleportovala na svoju loď. Vysvetlila replikátorom, čo sa bude v najbližších dňoch diať a zadala im pracovné úlohy s tým súvisiace. Okamžite začali zameriavať na orbite staré satelity, raketové stupne a všetky možné úlomky. Potom sa šla prezliecť do svojej kapitánskej kajuty.

Vyzliekla si slávnostnú uniformu a starostlivo si ju uložila do skrinky. Potom si obliekla pohodlnú bavlneno-koženú antickú uniformu a rozpustila si vlasy do voľného účesu. Zvykla si chodiť spať okolo polnoci, takže mala ešte necelé de hodiny času. Vybrala sa na prechádzku po chodbách lode.

Prechádzala sa prázdnymi chodbami a občas nakukovala do miestností. Vďaka spomienkam svojho otca dokonale poznala vnútornú štruktúru skoro všetkých typov antických lodí a tak veľmi dobre vedela, čo sa kde nachádza. Kráčala pomaly chodbami a premýšľala. Keď sa pred ňou otvorili mohutné pancierové dvere a za nimi sa ukázala hlavná strojovňa lode, uvedomila si, že sa dostala do zadnej časti lode a mala by sa otočiť a kráčať do kajuty, ktorá bola necelý kilometer vpredu. Do postele sa však dostala až po polnoci.

Na druhý deň ráno začala pracovať na projekte čistenia orbity. Replikátori predchádzajúcej noci zamerali všetky neaktívne družice a odpad okolo planéty a teraz ich postupne teleportovali na starú a už nepoužívanú leteckú základňu pri meste Tiksi na pobreží Severného ľadového oceánu. Celú oblasť v tom čase už uzavreli ruské špeciálne jednotky zložené výlučne z vojakov, ktorí slúžili v Hviezdnom programe a nad mestom samotným poletovali vojenské helikoptéry.

Vojenské manévre síce neboli v Rusku žiadnou vzácnosťou, ale v tejto oblasti predsa len vyvolali istý záujem. Vojaci však veľmi rýchlo zavrátili zvedavcov za líniu pahorkov, ktoré bránili vo výhľade na opustenú leteckú základňu.

Na starej rozpadnutej pristávacej dráhe sa začali v úhľadných radoch objavovať veci, ktoré slúžili v uplynulých desaťročiach k vesmírnemu výskumu, ale aj k špionážnym, komunikačným, mapovacím či iným účelom. Teamy technikov sa vždy po teleporte rozbehli k novému prírastku a zbežne ho preskúmali. Potom sa dávali pokyny vysielačkami ďalším pracovníkom – vodičom cisterien, do ktorých sa mali prečerpať zvyšky paliva zo starých raketových stupňov, pracovníkom rozviedky a kontrarozviedky, ktorí čakali na dáta z amerických špionážnych družíc a desiatkam ďalších ľudí, ktorí mali niečo do činenia s upratovaním orbity.

Práce prebiehali rýchlym tempom, hlavne teleport, a večer bola už pristávacia dráha starej základne úplne zaprataná vesmírnym odpadom. V tom čase sedela Anna v kapitánskom kresle Piscie a sledovala priebeh prác. Občas vydávala tiché príkazy replikátorom. Zrazu sa jeden z nich otočil k nej a povedal: „Madam, z povrchu prichádza správa určená pre vás. Odosielateľom je americké veliteľstvo Hviezdneho programu na kozmodróme Vanderberg.“ Zamyslela sa a potom kývla: „Spojte nás!“

Pohodlne sa oprela v kapitánskom kresle a nechala replikátora, nech do priestoru pred ňou vyvolá holografickú obrazovku. Na nej sa ukázala tvár generála Landryho. Tváril sa vážne: „Doktorka Kornilovová! Ako sa máte?“ Oslnivo sa usmiala a odpovedala: „Mám sa skvele, generál! Ale ako vidíte, tak sme tu trochu zaneprázdnení. Prejdite preto k tomu, čo chcete...“ Landry sa nervózne usmial: „Práve vaša pracovná zaneprázdnenosť nás znepokojuje. Z mysu Canaveral nás upozornili, že z orbity sa podozrivo rýchlo začali strácať staré družice a ďalšie veci.“ Oslnivý úsmev z Anninej tváre zmizol a nahradil ho neutrálny výraz: „Áno, Rosskosmos a ESA nás požiadali o pomoc pri vyčistení orbity Zeme od nežiaducich predmetov a tak sme sa do toho pustili. Neverili by ste, koľko šrotu sa tu nachádza. Staré družice, vyhorené raketové stupne, kúsky solárnych panelov, ba dokonca aj niekoľko desiatok zničených vesmírnych lodí.“ Landry sa nenápadne opýtal: „Lodí?“

Zasmiala sa nad jeho otázkou: „Iste, za posledných niekoľko rokov sa tu predsa odohralo niekoľko vesmírnych bitiek. Anubisova invázia, Wriathská superloď, Luciánska invázia. Stopy po tom všetkom sú ešte stále na orbite. Treba to upratať a keď sa Amerika za tých niekoľko rokov do ničoho nepustila, a to napriek prostriedkom, ktoré má, tak sme sa do toho pustili my.“ „Aké prostriedky máme? Veď my žiadne prostriedky na takúto akciu nemáme!“ Zhovievavý úsmev matky nad nechápavým dieťaťom bol odpoveďou sám o sebe. Veľmi jemne a milo mu Anna povedala: „Nemáte? A tých päť krížnikov máte na čo? Na ozdobu? Asgardská transportná technológia je na nich na čo? Aby ste ju využívali len na taxikárske služby, keď sa vám nechce cestovať z Kansasu do Washingtonu? Teraz sme sa do toho pustili my a ak chcete, tak sa môžete pozerať a učiť sa...“

Takmer zúfalý výkrik ju pobavil: „Ale sú tam aj naše špionážne a vojenské družice!“ Odpovedala mu: „A čo nás po tom? Mali ste si to upratať sami. Za chyby sa platí...“ S tými slovami deaktivovala komunikačný kanál a nechala Američanov, nech premýšľajú o jej slovách.

O niekoľko hodín neskôr ESS George Hammond začala teleportovať staré americké družice na starú americkú základňu v Nevadskej púšti. Američania sa konečne rozhýbali a začali urýchlene sťahovať z orbity svoje vyradené družice, lebo sa báli a to oprávnene, že ich vojenské a špionážne tajomstvá padnú do rúk Rusom.

Najväčší problém bol so zničenými loďami na orbite. Na Zemi pre nich nebolo použitie a ich zničenie pomocou teleportu do koróny Slnka by bolo príliš nebezpečné kvôli naquadahu obsiahnutému v zliatinách. Mohlo by to so Slnkom spraviť veci veľmi nepríjemné pre Zem a ostatné planéty. Nakoniec však riešenie objavil jeden mladý ambiciózny nemecký vedec z Hviezdneho programu. Anna to zvážila a potom akceptovala.

Replikátori na palube Piscie podľa tohto plánu postupne teleportovali všetky lode do oblasti Kuiperovho pásu, kde do každého väčšieho kusu lode umiestnili veľmi silné výbušniny a detekčné zariadenie. Z vrakov lodí sa stali míny, ktoré reagovali na každú stopu energie, ktorá bola bližšie ako desaťtisíc kilometrov. Keď sa Anna nad tým neskôr zamyslela poriadne, usmiala sa. Bolo to síce núdzové riešenie, ale žiaden útočník, ktorý nájde rozstrieľané lode za hranicami Slnečnej sústavy, nebude predpokladať nástrahu. O to väčšie bude jeho prvotné prekvapenie.

Upratovanie orbity Zeme trvalo viac ako tri týždne a väčšinu z toho času zabralo teleportovanie najmenších telies – rôznych úlomkov, ktoré vznikli pri zrážkach družíc na orbite, odštiepkov asteroidov a podobne. Nakoniec Anna hlásila cez kozmodróm Pleseck do Hviezdneho mestečka pri Moskve, že úloha je splnená. Onedlho na to prišla správa z Kremľa, že jej odmena je pripravená. Veľké orchestre po celom Rusku a Európe v priebehu troch týždňov pripravili nahrávky všetkých diel veľkých európskych hudobných skladateľov od Monteverdiho až po Ruttera. Externé harddisky obsahujúce mnoho terabajtov hudobných a filmových súborov ju očakávali v pracovni prezidenta Putina.

Nasledujúcej noci letela Anna zamaskovaným Jumperom do Moskvy. Nechcela riskovať poškodenie harddiskov a najmä súborov na nich počas teleportácie. O jedenástej v noci pristála v Kremli tesne vedľa Diamantového paláca a zavolala na Putinov súkromný mobil. Po rýchlom ozrejmení svojej polohy od neho dostala sľub, že ju tam o niekoľko minút príde vyzdvihnúť jeho pobočník.

O sedem minút neskôr zbadala cez predné okno Jumperu Maxima Gorbatova, prezidentovho pobočníka, ktorý s ním bol aj na jej základni na Telerush Var. Spolu so skupinkou vojakov z prezidentovej ochranky zmätene pozeral priamo na ňu, ale zjavne ju nevidel. Uvedomila si, že Jumper je zamaskovaný. Otvorila zadné dvere a vyšla von.

Keď sa vynorila spod maskovacieho štítu, Gorbatov si vydýchol a vykročil priamo k nej. Podal jej ruku a ticho jej povedal, že má rozkaz odviesť ju k prezidentovi. Prikývla a zavolala vojakov z ochranky. Keď im vydala rozkazy, aby strážili okolie paláca a nikoho nepustili k priečeliu bližšie ako na dvadsať metrov, trochu zmätene sa pozreli najprv na ňu a potom na Gorbatova. Ten však potvrdil jej rozkazy a oni sa rozostavili bez slov na miesta.

Vojaci a stáli obyvatelia Kremľa pracovali ešte aj v tejto nočnej hodine a preto zvedavo hľadeli na prezidentovho pobočníka, ako vedie neznámu majorku Vesmírnych vojsk priamo do prezidentovej súkromnej pracovne. Niektorí sa významne uškŕňali, ale stačil jediný pohľad Anniných hnedých očí a okamžite im úškľabok zmizol z tvárí.

V pracovni stručne predebatovala s Putinom čistenie orbity a potom mu oznámila, že sa plánuje vrátiť na Telerush Var dohliadnuť na prestavbu základne. To mu pripomenulo replikátorov. Jeho znepokojenie však zmizlo po jej upokojujúcich slovách, že situáciu má pod kontrolou. Keď sa zberala na odchod, zišla prezidentovi na um ešte jedná vec: „Anna Sergejevna, bol by som na to úplne zabudol. Číňania ma požiadali, aby som vám povedal, že vás pozývajú do Pekingu. Spojte sa preto s nimi. Mám dojem, že vám chcú udeliť nejaké vyznamenanie, asi za to odrazenie toho Luciánskeho útoku v minulom roku. Alebo za to vyčistenie orbity? Neviem.“ Prikývla: „Dobre, spojím sa s nimi a zistím podrobnosti.“

Zamyslel sa: „To je síce možné, ale mám pre vás iný návrh. Pozajtra odlietam aj s mojimi poradcami do Číny na zasadanie Šanghajského paktu. Dva dni na to bude v Pekingu zasa tajné zasadanie Rady Hviezdneho programu OSN. Budeme sa tam snažiť presadiť niektoré naše návrhy ohľadne Hviezdneho programu na úkor Spojených štátov. Rád by som, aby ste tam svojou prítomnosťou podporila našu pozíciu. Pri tej príležitosti si môžete prevziať od Číňanov to vyznamenanie, ktoré vám chcú udeliť.“ Trocha ju to zmiatlo: „Ale ako môžem ja podporiť pozíciu Ruska v Hviezdnom programe? Veď de facto a aj de iure som už mimo Hviezdneho programu...“

Prezident sa usmial: „Bude stačiť vaša prítomnosť po mojom boku. To mimoriadne posilní moju pozíciu. Američanov to zastraší a ostatných silných hráčov v tejto hre to privráti na našu stranu, lebo budú vidieť, že ma podporujete. Zrejme neviete, akú silu má vaše slovo medzi nami mocnými tu na Zemi. Ukázali ste všetkým, že dokážete byť nebezpečná a treba sa vás báť. Ale ten posledný projekt s čistením orbity ukázal, že sa s vami dá dohodnúť aj mierovou cestou a že z toho môžu mať prospech všetci zainteresovaní. Máte v rukách veľmi veľkú moc, Anna Sergejevna!“

Zamyslela sa nad tými slovami a pochopila, čo jej chce povedať. Prezident jej otvoril oči. Doteraz sa vnímala ako osobu, ktorá je zastrčená mimo planétu a má nejaké prostriedky, ktoré by však ostatní chceli pre seba. Prezidentove slová jej ukázali ju samú ako osobnosť s reálnou mocou a veľkými možnosťami. Môže robiť aj veľkú politiku v rámci Zeme.

Pozrela na starnúceho prezidenta a videla, že očakáva jej odpoveď. Usmiala sa a povedala: „Veľmi rada pôjdem s vami do Šanghaja a Pekingu. Možno by som mala po tých rokovaniach doviezť naspäť na Zem Torden. Dokonca mám už pre posádku pripravenú aj ďalšiu kampaň, aby sa nenudili...“ Prezident sa usmial. Dohodli sa.

O polhodinu neskôr už sedela v Jumperi a smerovala k Piscii na orbite. V zadnej časti Jumperu si viezla plechovú debnu, v ktorej v penových vypchávkach odpočívali pamäťové disky s kompletnou kolekciou klasickej hudby za posledných štyristo rokov. Usmievala sa, keď si spomenula na vyjavené tváre ruských vedcov z Hviezdneho mestečka, keď hovorila o odmene, ktorú požaduje za svoju prácu. Žiadala si vtedy jednu z mála vecí, ktoré si sama nemohla vyrobiť. Syntetizéry jej základne dokázali zvládnuť teoreticky všetko, ale vyrobiť hudbu je celkom slušný problém, ktorý bol nad ich sily. Keby chcela, dokázala by si zosyntetizovať aj diamantové náhrdelníky a diadémy, takže jediné, čo jej v tej chvíli napadlo a čo nemohla sama vytvoriť bola hudba. Teda napadla jej ešte aj káblovka, ale natiahnuť kábel zo Zeme na Telerush Var by bolo skutočne šialené. Keď pristala na lodi, osprchovala sa a ľahla si spať. Pozajtra to bude ťažký deň.

Kapitola 35. – Velká politika a city

Na druhý deň, ešte predtým ako sa začala baliť na diplomatické rokovania, ju zavolal jeden z replikátorov na mostík s tým, že z povrchu pre ňu prišla správa. Keď aktivovala spojenie na komunikačnej obrazovke, s prekvapením zbadala Forlina: „Admirál, zdravím vás. Nevedela som, že ste sa už vrátili z liečenia.“ Forlin jej kývol: „Zdravím vás, doktorka. Môžete ma transportovať k vám na palubu? Musíme sa porozprávať v súkromí.“ Prikývla: „Iste, to nie je problém.“ Kývla replikátorom a tí okamžite zamerali admirálovu polohu na povrchu Zeme. O chvíľu zažiarilo jasné svetlo antického transportného lúča a admirál v civilnom odeve sa objavil na veliteľskom mostíku Piscie.

Rozhliadol sa a so záujmom si prezrel postavy pracujúce pri termináloch. Potom zbadal Annu, ktorá stála trochu v úzadí. Vykročila mu v ústrety a podávala mu ruku na privítanie. On však namiesto toho spravil krok dopredu a objal ju. Tento náhly prejav citov ju trochu zmiatol. Už dávnejšie si nebola istá svojimi citmi k nemu a teraz, keď ju objímal, jej napadli myšlienky, ktoré spôsobili silný rumenec na tvári. Všimol si to a vážne sa opýtal: „Čo sa deje?“ Jeho mierny úsmev ju privádzal do rozpakov a tak úplne sčervenela v tvári a začalo jej byť veľmi horúco. Vyjachtala: „To nič, len ...“ zasekla sa a potom pokračovala: „To bude v poriadku.“

Trochu znepokojene na ňu hľadel. Po chvíli sa upokojila a odviedla ho do svojej kajuty. Sadli si do pohodlných kresiel a ona, už celkom pokojná a vážna sa opýtala: „Takže? Čo vás privádza na moju loď, admirál?“ Forlin sa na ňu zahľadel a potom začal: „Keď som sa liečil u Keráncov... Mimochodom ti veľmi ďakujem za to, že si to vybavila. V SGC by ma vyliečiť z tých zranení nedokázali. Takže, keď som sa liečil, tak som mal celkom dosť času na premýšľanie. V podstate som ani nič iné robiť nemohol. Dospel som k názoru, že by som sa mal vrátiť do Pegasu a vziať záležitosti tamojšej galaxie naspäť do svojich rúk. A to ma priviedlo k otázke, čo s tebou.“

Pozrel na ňu, ale ona mlčala. Preto pokračoval: „Musíme vyriešiť tvoje oficiálne zaradenie. Zastavil som sa cestou z Kerany Prolinas naspäť na Zem na tej planéte, ktorú si mi spomínala a pozhováral som sa o tejto veci s Curumom a ostatnými Antikmi, ktorí tam ešte žijú. Súhlasili s tým, čo som im navrhol. Si dcérou ríšskeho admirála Sinerta. Tým, že ti odovzdal svoje spomienky a dal ti určité schopnosti, ktoré máš v sebe, tak urobil dosť závažné rozhodnutie a z teba učinil svoju právoplatnú dedičku. Preto som po porade so všetkými Antikmi, ktorých sa mi podarilo kontaktovať, rozhodol ako najvyšší žijúci dôstojník Antickej Floty, že ti udelím oficiálne občianstvo Antického impéria.“

To ju zaujalo, ale neprekvapilo. Očakávala už istý čas, že Forlin bude musieť legalizovať jej činnosť. Viac ju prekvapila ďalšia časť, ktorou Forlin pokračoval: „Na porade v Angrenoste, kde sme sa zišli takmer všetci žijúci Antikovia v tejto galaxii, sme sa uzniesli aj na tom, že kvôli bezpečnostným oprávneniam, ktoré ti admirál Sinert, tvoj otec, udelil spolu so svojimi spomienkami, bude dobré, keď dostaneš aj jeho hodnosť. Oficiálne ťa teda, na základe rozhodnutia Zhromaždenia všetkých Antikov, vymenovávam do hodnosti ríšskej admirálky Antického impéria. A vzhľadom k tomu, že ja mám iba hodnosť admirála flotily, tak sa zverujem pod tvoje velenie.“

Ohromená sa nedokázala niekoľko sekúnd nadýchnuť. Potom sa Forlin opýtal: „Takže? Aké sú tvoje plány a rozkazy?“ Veselo sa usmial a ona sa konečne spamätala. Oficiálnym tónom povedala: „Prijímam túto hodnosť a ďakujem za prejavenú dôveru.“ Potom sa usmiala: „Dobre, takže moje príkazy sú takéto: Keď chceš, choď na Atlantídu. Budeš riadiť operácie v Pegase. Máš tam voľnú ruku. Neskôr sa k tebe pripojím. Ja teraz musím usporiadať naše záležitosti tu na Zemi a potom sa pripojím ku Keráncom, ktorí rozbehli v tejto galaxii boj proti pirátom a otrokárom, ktorí sa veľmi nebezpečne rozšírili v mnohých sektoroch a sústavách. Budeš potrebovať niektorú z lodí na Telerush Var?“ Zamyslel sa a pokrútil hlavou: „Ani nie, Plánujem operovať hlavne z Atlantídy a keby niečo, tak tam mám hliadkovú loď Sirta. Keby som potreboval niečo väčšie, tak sa ti ozvem.“

Dostala nápad a usmiala sa nad tým: „Dobre, takže túto vec sme skončili...“

Prikývol a chcel vstať, ale jej gesto ho zadržalo. Posadil sa teda a počúval, ako pevným hlasom hovorí: „Ale najprv chcem, aby si spravil jednu vec.“ Pozrel na ňu a opýtal sa: „Akú vec?“ Vstala a začala si rozopínať uniformu. Popritom ticho povedala: „Pomiluj sa so mnou!“ Úžasom vydýchol a sčervenel v tvári. Ona sa ďalej vyzliekala a o chvíľu stála pred ním úplne nahá. Priškrteným hlasom povedal: „Ale to predsa nemôžme!“ So šibalským úsmevom si uvoľnila vlasy z copu a zavrtela hlavou, aby sa jej rozpustili. Popritom povedala: „Čo by sme nemohli? Obaja sme predsa dospelí. Ty si mladý a silný chlap a ja som rovnako mladá žena, a som teraz nesmierne nadržaná. Alebo ti to mám dať rozkazom?“ Pri tých slovách prikročila k nemu a začala mu rozopínať košeľu. Rezignoval na akékoľvek protesty a pritiahol si ju k sebe. Pozreli si navzájom do očí a ich pery sa spojili v bozku...

O niekoľko hodín neskôr ležali v objatí vedľa seba a oddychovali po vášnivom milovaní. Anna zaspala a Forlin sa nakoniec jemne vymámil z jej náručia a ticho sa obliekol. Pobozkal ju na rozlúčku a vykĺzol z kapitánskej kajuty. O minútu bol už na veliteľskom mostíku a replikátori ho teleportovali do SGC, odkiaľ potom prešiel cez hviezdnu bránu na Atlantídu.

Keď sa Anna zobudila, s úsmevom skonštatovala, že sa cíti tak dobre, ako už dlho nie. Naozaj už potrebovala chlapa. Osprchovala sa a obliekla si slávnostnú uniformu ruských Vesmírnych vojsk. Skontrolovala príručný kufrík, v ktorom mala najnutnejšie veci potrebné na konferenciu a vybrala sa s ním na mostík. Už včera nariadila replikátorom, aby sa napichli na niektoré pozemské komunikačné satelity a tak sa teraz mohla mobilom dovolať kamkoľvek na povrchu Zeme. Vytočila Putinovo súkromné číslo.

Keď zdvihol, predstavila sa a potom chvíľku počúvala. Potom zložila a otočila sa k jednému z replikátorov. Keď mu vysvetlila, čo od neho žiada, ani nepohol brvou a vykonal jej rozkaz. Výpočet miesta transportu trval trochu dlhšie ako zvyčajne, ale jednalo sa o pohybujúci sa cieľ a s tým bolo viac roboty. O chvíľku však Annu obalilo biele svetlo teleportačného lúča a o sekundu neskôr sa zhmotnila aj s kufríkom v ruke na toalete ruského prezidentského špeciálu. Otvorila dvere a v chodbičke sa skoro zrazila s prezidentom, ktorý práve smeroval na druhú toaletu. Keď si uvedomil, kto je pred ním, široko sa usmial a povedal: „Vitajte, o polhodinu pristávame v Šanghaji. Zatiaľ si sadnite dopredu k ostatným...“ S tými slovami kývol neďaleko stojacemu stevardovi a ukázal mu na jej kufor.

Ten kývol hlavou a prezident zmizol za dverami toalety. Stevard podišiel k Anne, ktorá sa zaškľabila a so slovami vďaky mu podala kufor, aby ho odniesol k ostatnej batožine. Potom sa vybrala do prednej časti lietadla a ignorovala nechápavé pohľady novinárov a členov prezidentovho sprievodu, ktorí ju nepoznali. Keď ju však zbadal minister obrany Anatolij Smirkov, ktorý práve schádzal po schodoch z VIP kabíny na hornom poschodí lietadla, prekvapene zastal ale hneď sa ovládol a nahlas, tak aby to počuli všetci menej významní členovia delegácie, povedal: „Ja neverím vlastným očiam! Majorka Anna Sergejevna Kornilovová je na palube tohto lietadla! Aké milé prekvapenie! Ale poďte nahor, vašu pohostinnosť na tej základni síce asi neprekonáme, ale pokúsime sa ju aspoň dohnať. Ej, veru to boli časy tam u vás...“ S tými slovami ju pohltil vo svojom medveďom objatí a viedol ju nahor po schodoch.

Novinári a poradcovia prekvapene hľadeli na ministra obrany, ktorý odvádzal im neznámu majorku do privátnej časti, kam mal prístup len veľmi úzky okruh vyvolených. Dokonca aj najbohatší ruskí podnikatelia, ktorí leteli s prezidentom nadväzovať obchodné kontakty so svojimi čínskymi protivníkmi a zo svojho majetku by si dokázali kúpiť aj niektoré menšie štáty, sa do privátnej kabíny dostali len na pozvanie. Otázka, kto je táto majorka Vesmírnych vojsk, sa stala hlavnou témou rozhovorov všetkých prítomných, akonáhle sa minister a doktorka stratili z dohľadu.

Smirkov ju viedol po schodoch a krátkou chodbičkou. Otvoril nepriestrelné dvere privátnej kabíny a vošiel dnu. Zastal hneď vo dverách a povedal: „Boris! Serjoža! Kosťa! Vediem hosťa! Neuveríte, na koho som natrafil dole medzi novinármi...“ V kabíne sa okamžite rozhostilo ticho a všetky pohľady sa upreli k dverám. Smirkov odstúpil nabok a ona vošla dnu.

Vnútri sedelo niekoľko mužov, ktorí na ňu prekvapene hľadeli. Potom ju niektorí spoznali a na tvárach sa im rozžiarili šibalské úsmevy. Anna prekvapene zistila, že sú to minister vnútra Grišenko, náčelník generálneho štábu Menšikov a generál Lavrov, ktorý viedol ruskú časť Hviezdneho programu. Všetci traja si očividne spomínali na svoj pobyt na jej základni na Telerush Var a pravdepodobne aj na pitku, ktorú tam zažili. Okrem nich boli v kabíne aj ďalší ľudia, ktorých jej minister obrany rýchlo predstavil: „Minister zahraničných vecí Maxim Trovnikov a predseda Rady federácie Viktor Zubkov.“ Obaja jej kývli hlavami a Trovnikov poznamenal: „My sme sa už tiež stretli. Vtedy na palube tej vašej lode, keď sme tam rokovali s Číňanmi a Japoncami, pamätáte sa?“ Anna si spomenula a s úsmevom prikývla.

Generál Lavrov jej pritiahol kreslo a ponúkol ju nech si sadne. Generál Menšikov jej zasa ponúkol na privítanie stakan vodky, ale ona odmietla so slovami: „Teraz nie, chcem si v Číne zachovať jasnú hlavu...“ Všetci vybuchli do rehotu a ona sa opýtala, čo sa deje. Minister vnútra Grišenko to vysvetlil: „Prezident spomínal, že na rokovaniach pôjdeme proti Číňanom tvrdo, ale že použije vás ako svoju palebnú podporu, to nám nepovedal. Všetci vieme, že keď vy máte jasnú hlavu, tak sa dejú veľké veci...“ V poslednej vete zdôraznil slovíčko „Vy“ a ona pochopila a usmiala sa. Trovnikov sa zasmial: „Chudáci Číňania...“

V tom sa dvere do kabíny otvorili a dovnútra vošiel prezident Putin a súčasne s ním aj jeden z pilotov. Ten im oznámil, že začínajú klesať na pristátie a mali by sa pripútať. Všetci tak so smiechom učinili a o desať minút neskoršie sa pneumatiky lietadla dotkli pristávacej dráhy letiska Pchu-Tung. Na stojanke oddelenej od ostatných čakal uvítací výbor v podobe čínskeho prezidenta a niekoľkých ministrov a generálov.

Prezident a ministri sa zoradili v chodbičke podľa toho, ako mali podľa protokolu vystupovať z lietadla. Na poslednú chvíľu však Putin čosi zašepkal svojmu protokolistovi a ten sa pretlačil k Anne a zašepkal jej: „Prezident si praje, aby ste vystúpili hneď za ním.“ Pretlačila sa dopredu a prezident vystúpil z lietadla a na schodíkoch sa na chvíľku zastavil, aby mohol pózovať pre novinárov a reportérov z celého sveta. Potom dôstojne zišiel dole schodmi a tam sa oficiálne privítal s čínskym prezidentom.

Protokolista kývol Anne, že môže vyjsť a ona prešla dverami lietadla na schodíky. Všetky kamery a fotoaparáty sa otočili k nej a začali snímať. Po chvíľke sa však novinári začali škrabať za ušami, pretože nevedeli o koho sa jedná. Otočili sa preto k obom prezidentom a uvítaciemu výboru, ktorí stáli zmrazení a s bledými tvárami sledovali, ako doktorka Kornilovová schádza elegantne po schodoch a potom po červenom koberci pomedzi nastúpených vojakov v pozore kráča k nim.

Očividne nebola očakávaná, pretože niekoľko čínskych poradcov a protokolistov čosi vzrušene hovorilo do mobilných telefónov a vysielačiek. Čínsky prezident a minister zahraničných vecí však vedeli o koho ide a okamžite ako došla k nim sa uklonili rovnako hlboko ako predtým prezidentovi. Prehodila s nimi niekoľko zdvorilostných fráz a potom ustúpila nabok, aby mohli čínski ministri privítať svojich ruských protivníkov, ktorí začali postupne schádzať po schodoch lietadla.

Privítanie trvalo ešte asi polhodinu a potom všetci začali sadať do pripravených limuzín. Putin jej nenápadne kývol, aby si sadla k nemu a o chvíľu už v diplomatickej kolóne za sprievodu policajných áut a motoriek vyrazili cez široké cesty metropoly do hotela Portman Ritz-Carlton, najdrahšieho a najexkluzívnejšieho hotela v celom Šanghaji.

V hoteli sa vyskytla menšia nepríjemnosť, pretože Anna nemala rezervovanú izbu. Po chvíľke rozhovorov a telefonátov sa však riešenie okamžite našlo a ona dostala apartmán, ktorý bol v sekcii vyhradenej ruskej delegácii. Tam jej o minútu neskôr doniesli aj jej kufor. Prehliadla si jednotlivé miestnosti svojho dočasného bývania a potom si spokojne naliala pomarančový džús a sadla si do kresla pri veľkom panoramatickom okne.

O niekoľko minút sa však ozvalo klopanie na dvere. S povzdychom vstala z pohodlného kresla a šla otvoriť. Na chodbe stál nejaký starší Číňan v slušnom obleku. Hlboko sa jej uklonil a potom bezchybnou ruštinou oznámil, že o šestnástej hodine sú naplánované odchody členov ruskej delegácie na jednotlivé oficiálne návštevy ministerstiev a ona by podľa žiadosti prezidenta Putina mala ísť s generálom Lavrovom na zasadanie istého výboru Komunistickej strany Číny. Okamžite si domyslela, že je to výbor kontrolujúci čínsku časť Hviezdneho programu OSN. Potom sa jej Číňan opýtal, či bude ochotná prijať o pätnástej hodine protokolistu a ceremoniára kvôli istej záležitosti týkajúcej sa protokolu. Domyslela si, že je to kvôli udeľovaniu toho vyznamenania, o ktorom sa jej zmienil prezident ešte v Moskve. Pozrela sa okamžite na hodinky. Má dve hodiny času. Chvíľku uvažovala a potom prikývla, že ich príjme v danom čase.

O tretej popoludní sa naozaj ozvalo klopanie na dvere a keď ich otvorila, zbadala dvoch Číňanov, ktorí sa jej s hlbokými úklonmi predstavili. Pozvala ich ďalej a usadili sa v hlavnej izbe apartmánu. Ponúkla im niečo na pitie, ale odmietli. Tak naliala aspoň sebe minerálku a sadla si do jedného z kresiel. Obaja Číňania sa zdvorilo usadili na pohovke a protokolista ju oslovil veľmi slušnou ruštinou: „Majorka doktorka Anna Sergejevna Kornilovová...“

Okamžite zdvihla prst: „Sme tu na pracovnej porade, takže formality nie sú potrebné.“ Číňania sa zdvorilo usmiali a kývli hlavami. Potom protokolista pokračoval: „Doktorka, pravdepodobne vám už oznámili, že vám náš prezident a vláda udelili vysoké štátne vyznamenanie – Rád červenej oblohy a zlatej hviezdy1. Chceli by sme vedieť, či budete ochotná prevziať si toto vyznamenanie v rámci tejto vašej návštevy Číny.“

Zdvorilo sa usmiala: „Iste, je to pre mňa veľká česť.“ Ceremoniár sa mierne uklonil a potom čosi po čínsky povedal. Protokolista ho chvíľu počúval a preložil jeho slová Anne: „Sung Tiao-Pen sa ospravedlňuje, že neovláda váš jazyk. Pýta sa, ako bude prebiehať váš program počas rokovaní a či budete mať nejaký voľný čas, ktorý by sa dal využiť na odovzdanie vyznamenania.“ Anna sa zamyslela a v mysli prebehla, čo má naplánované na najbližšie dni. Potom povedala: „Počas rokovaní Šanghajského paktu budem mať ako ich účastníčka veľmi málo času. Asi viete, aký nahustený je program konferencie.“ Obaja zdvorilo prikývli a ona pokračovala: „Ale po skončení rokovaní odlietam spolu s prezidentom Putinom do Pekingu na ďalšie rokovania, takže tam by sa mohol nájsť nejaký čas.“

Obaja Číňania sa na seba pozreli a pustili sa do rýchlej výmeny poznámok v čínštine. Potom protokolista povedal: „Dobre, prejdeme s ceremoniárom vašej delegácie váš program v Pekingu a pokúsime sa nájsť čas na potrebnú ceremóniu. Ešte sa s vami budeme kontaktovať kvôli doladeniu detailov...“ Vstali a veľmi zdvorilo sa s ňou obaja rozlúčili. Nezaobišlo sa to bez hlbokých úklonov. O chvíľu za nimi zaklapli dvere apartmánu a Anna sa vrátila do kresla pri okne a zahľadela sa na ulice veľkomesta.

O necelú polhodinu jej na dvere znovu niekto zaklopal. Keď otvorila, zbadala generála Lavrova v slávnostnej uniforme. O štyri minúty neskôr bola už v limuzíne, ktorá ich mala odviezť na rokovanie tajného výboru Komunistickej strany Číny, ktorý mal na starosti Hviezdny program OSN.

Nasledujúce tri dni boli pre Annu únavné a vyplnené diplomatickými rokovaniami o témach, ktorým veľmi nerozumela. Šla z rokovania na rokovanie a keď konečne zasadania skončili, s nesmiernou úľavou sa zvalila do kresla vo svojom apartmáne. Ruská delegácia vďaka jej prítomnosti dosiahla všetko, čo chcela. Číňania a ostatné mocnosti ustúpili vo svojich požiadavkách. Stačilo na to niekoľko prísnych pohľadov jej tmavohnedých očí.

Na štvrtý deň sa summit skončil a ruská delegácia sa presunula do Pekingu. Tam sa Anna cítila už trochu istejšie. Zasadanie rady Hviezdneho programu OSN prebiehalo síce v napätej atmosfére, ale debatovalo sa o témach, o ktorých mala aspoň aké-také povedomie. Istý čas predsa aj ona sama pôsobila v Hviezdnom programe, najprv dva roky na základni Kujbyšev, kde prebiehali ruské výskumy mimozemských technológií a potom necelý rok na zásobovacej základni číslo osem. Témy, ktoré sa teraz preberali, boli len vyššou úrovňou toho, čo už zažila.

Zasadanie rady trvalo len necelý deň a na jeho konci bola nachystaná slávnostná večera za účasti všetkých zúčastnených strán. Tesne predtým si Annu odchytil minister obrany Grišenko a upozornil ju, že tesne pred večerou jej Číňania udelia to vyznamenanie. Na tú príležitosť by sa mala nahodiť do slávnostnej uniformy a pripnúť si všetky vyznamenania, teda aj rád svätého Juraja. Keďže celá ceremónia a potom aj večera bude síce štátnou udalosťou, ale nikto nežiaduci na nej nebude prítomný, tak nebude hroziť nebezpečenstvo prezradenia nejakých informácií. Všetci, ktorí tam budú, vedia o tom čo všetko spravila a aký je jej aktuálny status.

Pri jeho slovách sa usmiala a v duchu si pomyslela, že nevedia všetko. Už bola aj občiankou Antickej ríše a mala hodnosť Ríšskej admirálky. Ale to bolo v tejto chvíli vedľajšie.

Ceremónia odovzdávania najvyššieho čínskeho vyznamenania bola pôsobivá a ona bola hlavnou hviezdou večera. Povinnosti z toho všetkého vyplývajúce ju ubíjali a unavovali. Musela viesť nudné spoločenské rozhovory o ničom s množstvom ľudí, ktorých v živote nevidela, a ktorí mali niečo do činenia s Hviezdnym programom. Práve keď zdvorilo debatovala so skupinkou ruských, čínskych a indických generálov, vyhľadal ju nejaký pobočník a pošepkal jej: „Máte satelitný telefonický hovor.“ Ukázal jej, kde je telefón a ona sa so slovami ospravedlnenia vzdialila od spoločnosti.

Keď zdvihla slúchadlo, chvíľu počúvala a potom zložila. Keď sa vrátila do spoločnosti, bola bledá a napätá. Okamžite vyhľadala prezidenta Putina, ktorý práve debatoval s čínskym prezidentom a niekoľkými ďalšími ľuďmi. Ospravedlnila sa, že prerušuje ich rozhovor a jej bledosť svedčila o tom, že ide o niečo dôležité. „Nastala mimoriadna situácia a ja sa musím vrátiť na moju loď.“ To ich zaujalo a chceli vedieť podrobnosti. „Zdá sa, že k mojej základni sa blíži nejaká neznáma flotila. Budem musieť zabezpečiť obranu...“

Všetci prikývli a ona pošepkala prezidentovi: „Moje veci z apartmánu mi prosím pošlite do Moskvy. Nechajte to v Kremli. Keď sa najbližšie zastavím, tak si ich vezmem.“ Putin prikývol a v rýchlosti sa s ňou rozlúčil, lebo videl, že celá horí nedočkavosťou byť už na palube svojej lode a letieť na Telerush Var. Nejaký čínsky generál ju však ešte zadržal: „Možno budete potrebovať pomoc. Ak chcete, doktorka, môžeme vám na pomoc poslať Sun Tzu. Alebo vám môžeme poskytnúť znovu posádku, ktorú ste mali na Tordene...“ Na chvíľku sa nad tým zamyslela a potom povedala: „Sun Tzu nebudem potrebovať. Ohľadom posádky vám dám vedieť, akonáhle zistím, proti čomu stojím...“ S tými slovami sa rozlúčila a vo vedľajšej miestnosti cez malú vysielačku, ktorú prezieravo nosila stále so sebou, požiadala o teleport na Pisciu. O chvíľu už bola na palube lode, ktorá okamžite nabrala kurz na Telerush Var a vstúpila do hyperpriestoru.

[andoriel]

Jo, tak na tyto díly jsem se těšila Upratovanie je prostě nejlepší

A kde dala ISS, vždyť je to jeden velký kus šrotu

[Aiwendill]

Tie aktivne satelity ostali normalne dalej na orbite. Podobne aj ISS...

Andoriel: preco si sa na upratovanie tak tesila? Co sa ti na tom pacilo?

To all: konecne som sa dostal cez uskalia 56. Kapitoly a tak sa moji interni citatelia mozu coskoro tesit na nove casti pribehu...

Na druhý deň, ešte predtým ako sa začala baliť na diplomatické rokovania, ju zavolal jeden zavolal jeden z replikátorov na mostík s tým, že z povrchu pre ňu prišla správa. Keď

Keráncov... Mimochodom ti veľmi ďakujem za to, že si to vybavila. V SGC by ma vyliečiť z tých zranení nedokázali vyliečiť. Takže, keď som sa liečil, tak som mal celkom dosť času na

To je asi všetko čo som si všimol.
Myslím, že tá upratovacia časť bude asi jediná (pokiaľ na orbite nenarobíš bordel Ty).
Je pravda, že toto neboli akčné časti, ale na druhej strane, poriadok je občas tiež akcia (v mojom podaní neskutočne komplikovaná záležitosť a upratuje sa ).
Zvyšok bolo politikárčenie, samozrejme až na ten záver a teraz sa dusím vo vlastnej šťave kto "nám" to tam letí.
A ešte jedno: Som rád, že si ostal pri vydávaní dvoj-častí.

[Aiwendill]

Puk: chvilu som nechapal, co su to za chyby ale potom som si uvedomil, ze su tam duplicitne slova. Opravim to, ked sa dostanem k PC, lebo cez mobil je to zlozite...

K tym dvojitym castiam tolko, ze takto davam len casti, ktore su kratsieho rozsahu. To aby ste boli spokojni a mali co citat. Niektore kapitoly vsak budu aj dlhsie a tie pri publikovani spajat nebudem. Napriklad taka 56. Kapitola ma sedem normostran...

Hmm jen by mě zajímalo, proč byla bledá snad má štít atlanského typu, tak může být v kllidu ne? Jen kdyby to nebyli Noxové to pak bych bledl taky ... Hmm ještě jedna věc, ale to se týká senzorů, vždyť má nejsilnéšní senzory v galaxii, tak proč to zjistily tak pozdě že musí ihned pryč

[Aiwendill]

Jedna vec su senzory, druha zase interpretacia ich vysledkov. Naco monitorovat celu galaxiu, ked nazistenie pripadneho utocnika staci len obmedzeny vykon. Podla pribehu ste uz mohli zistit, ze Telerush Var, jej zakladna, je od Zeme vzdialena jeden den letu hyperpriestorom. Ma teda dostatok casu, aby sa dostala domov a zasiahla, teda ak to bude nutne...

Edit: Opravené. Dúfam, že v týchto dvoch kapitolách už nie sú ďalšie chyby...

Wau, takhle dlouhé díly jsem si přál! Jenom tak dále!

[Aiwendill]

takže je tu nový týždeň a s ním aj nová časť Aničkinho príbehu...

Kapitola 36. – Prevažne neškodná

Večer druhého dňa ľahký krížnik Piscia vyletel z hyperpriestoru a zaparkoval na orbite nad základňou Telerush Var. Anna okamžite odvysielala bezpečnostné kódy dole na základňu a replikátorom prikázala, aby loď pristála na povrchu vedľa rozostavanej základne.
Počas zostupu v atmosfére si doktorka prezerala stav prác na základni. Základy už boli vykopané a vybetónované a niektoré budovy už čiastočne stáli, hoci do celkového dokončenia ešte chýbalo viac než dosť.
Keď Piscia pristála, Anna sa chcela rozbehnúť k Jumperom v hangári lode, ale zaváhala. Chvíľku premýšľala a potom sa otočila k replikátorom na mostíku: „Deaktivujte sa! Všetci deviati, ktorí ste na Piscii. Už nie ste potrební. Vaše úlohy prevezmú iní.“ Replikátori neprotestovali. Sklonili hlavy a na chvíľku akoby zbledli. Potom sa rozsypali na kúsky neutrónia. Anna na to hľadela a pokývala hlavou. Potom v rýchlosti vypla systémy Piscie a utekala do hangáru k Jumperom.
O desať minút neskôr už bola na základni a keď sa dostala do veliaceho centra, našla tam niekoľko replikátorov, ktorí v tichosti pracovali na stavbe základne. V ovládacom kresle sedel jeden z nich a strnulo hľadel pred seba. Holografickú obrazovku nepotreboval, lebo sa mu to všetko prehrávalo v jeho nanorobotickej hlave. Anna sa k nemu okamžite po vstupe do miestnosti otočila: „Podajte podrobné hlásenie o tej neznámej flotile!“
Replikátor zapol zobrazovacie zariadenia a nad jeho hlavou sa rozžiarila hviezdna mapa. Súčasne s tým začal referovať o tom, že pred dvoma dňami zachytili neznámu flotilu pozostávajúcu z deviatich veľkých lodí neznámej konfigurácie, ktorá má vektor pohybu, ktorý sa nebezpečne približuje polohe planéty Telerush Var.
Počúvala jeho hlásenie a premýšľala nad vzniknutou situáciou. Replikátori konali podľa jej príkazov. Pri akomkoľvek náznaku nebezpečenstva ju mali kontaktovať aby sa vrátila na základňu. Pozorovala na hviezdnej mape neznámu flotilu a potom sa opýtala na stav základne. S uspokojením prijala správu, že štyri pôvodné ťažké laserové delá sú schopné boja a spolu s nimi aj všetky pôvodné zbrane. Nové zbraňové platformy ešte neboli nainštalované a tak sa s nimi nedalo počítať.
Netušila, akú výzbroj a výstroj majú tie neznáme lode, ale ak sa rozhodnú napadnúť jej základňu, tak im pripraví zopár nemilých prekvapení. Zatiaľ však nemá dôvod na obavy.
Nariadila replikátorom, aby zapli veľký štít základne a pokračovali v stavebných prácach. Ak flotila vstúpi do tohto systému, nech ju upozornia. Vybrala sa do svojho bytu. Keď sa pred ňou otvorili dvere jej obydlia, zhlboka sa nadýchla a prezrela si miestnosť. Všetko bolo na svojom mieste. Konečne po vyše mesiaci bola doma. Zobliekla si slávnostnú uniformu, ktorú mala na sebe už týždeň a prezrela si ju. Potrebovala vyčistiť a hlavne vyprať kvôli zachytenému potu. Parfum to síce zakryl, ale aj tak. Jej zmysel pre čistotu ju donútil, aby sa zamyslela ako ju vyprať. Na tejto základni na to neboli prostriedky ani zariadenia. Antikovia svoje špinavé oblečenie jednoducho dematerializovali a v syntetizéroch vyrobili nové podľa vzorov, ktoré tam boli. Bolo to jednoduchšie ako neustále čistiť šatstvo. S uniformou to však nemohla spraviť. Nakoniec to vyriešila tak, že ju uložila na spodok jednej zo skríň v izbe a do diára v počítači si napísala poznámku, aby ju vzala do čistiarne, keď pôjde na Zem.
Keď vyriešila tento malý problém takýmto šalamúnskym spôsobom, veselo sa zasmiala a zhodila zo seba aj spodné prádlo. Potom sa šla osprchovať, avšak po ceste do kúpeľne zmenila názor a namiesto sprchy si napustila do veľkej mramorovej vane horúcu vodu. Rozhodla sa, že si dopraje poriadny kúpeľ.
Vo vani strávila celú hodinu a keď potom konečne vyliezla, zistila, že sa konečne cíti oddýchnutá a osviežená. Pomyslela si, že by sa jej teraz ešte zišla dobrá masáž celého tela a bolo by to ideálne. Potom jej na myseľ prišiel Forlin a to, čo s ním prežila, keď sa naposledy stretli. Nostalgicky sa usmiala a pozrela na seba vo veľkom zrkadle na stene kúpeľne. Sebakriticky zhodnotila svoje telesné proporcie a sebavedome sa usmiala. Páčila sa sama sebe a keď si spomenula na Forlinovu tvár, keď sa pred ním vyzliekla, tak sa veselo a nahlas zasmiala.
Rozčesala si vlasy a nahá prešla chodbami základne do najbližšieho skladu s uniformami. Vybrala si pohodlnú bavlnenú rovnošatu a v jednej z debien našla hodnostné označenia. V priebehu niekoľkých minút poskladala dištinkcie Ríšskej admirálky a pripla si ich na ramená. Pod šaty si vložila vypnutý osobný štít a na obe stehná si pripla puzdra na antické omračovače. V Antickej Flote bolo predpísané nosenie iba jedného omračovača, ale väčšina dôstojníkov aj radových členov posádok lodí si zvykla nosiť po dve zbrane. Pri prípadnom boji to dávalo výhodu, lebo mohli páliť obomi rukami naraz.
Bola už len niekoľko metrov od veliteľského centra, keď sa ozval alarm a z reproduktorov sa ozval hlas: „Doktorka Kornilovová do riadiacej miestnosti.“ Takmer okamžite bola na mieste a na holografickej mape systému Telerush Var pozorovala, ako sa z hyperpriestoru priamo nad základňou vynorila flotila deviatich lodí. Rýchly pohľad nabok ju uistil, že štít základne je zapnutý a chráni aj lode zaparkované v okolí základne.
Počítač nedokázal lode identifikovať, ale vďaka senzorom poskytol pomerne presný prehľad, čo môžu mať na palube. Anna na obrazovkách rozoznávala ťažké energetické kanóny, pravdepodobne pulzného alebo iontového charakteru. Obzrela sa na jedného z replikátorov: „Koľko modulov ZPM je zapojených v systéme?“ Odpoveď prišla okamžite: „Tri.“ Zamyslela sa a prikázala: „Zapojte ďalších sedem kusov. Všetky funkčné zbrane základne do bojovej pohotovosti. Nabíjať zbrane, ale strieľať až na môj príkaz!“
Obzrela sa znovu na taktickú mapu nad sebou a videla, že lode sa zoskupujú do nejakej formácie na orbite. Zrazu sa ozval iný z replikátorov: „Nabíjajú zbrane!“ Takže na varovanie bude už pravdepodobne neskoro, mihlo sa jej hlavou. Bez toho, aby odvrátila pohľad od taktickej mapy, povedala: „Zamerajte laserové kanóny na rozličné lode. Tak aby nesmerovali dva lúče na jednu loď.“ Replikátori bez slova vykonali jej rozkaz a na mape naskočili značky, na ktoré lode sú zamerané kanóny.
Z kanónov na lodiach zrazu začali lietať zelené energetické pulzy v rýchlej kadencii a po chvíli dopadali na štít, ktorý ich bez problémov pohlcoval. Anna chvíľu študovala ich taktiku a potom si všimla, že z lodí sa odpútali menšie lodičky, pravdepodobne stíhačky alebo transporty prepravujúce vojakov na pozemný útok. Nenútene povedala smerom k replikátorom: „Páľte! A pripravte rýchlopalné zbrane proti stíhačkám. Zamerajte jednotlivé stíhačky alebo transporty či čo to vlastne je a zostreľte ich!“
Zo štyroch ťažkých laserových kanónov na základni vyšľahli zelené lúče koncentrovaného svetla a zahryzli sa do štítov lodí. Tie vzdorovali niekoľko sekúnd a potom skolabovali. Laserové lúče sa následne zahryzli do trupov lodí, ktoré po chvíli vybuchli vo veľkolepých explóziách. Takmer polovica flotily prestala existovať. Ostatné lode to zjavne zaskočilo, avšak po chvíli sa spamätali a začali základňu ešte zúrivejšie bombardovať. Druhá salva zničila ďalšie štyri lode a posledná veľká loď neznámych nepriateľov sa začala vzďaľovať od planéty. Neprestajne pritom strieľala na základňu, ale strely začali naberať na nepresnosti.
Tretia salva z laserových kanónov ju však zničila rovnako ako ostatné lode. V tom čase však už novopečená ríšska admirálka venovala svoju pozornosť stíhačkám a transportom. Z dvadsiatich siedmich rýchlopalných kanónov proti stíhačkám začali s ohromujúcou kadenciou lietať energetické pulzy. Jednotlivé stíhače a transporty začali v rýchlom slede vybuchovať. Žiadna z lodí neunikla.
Anna nastavila senzory na vysokú citlivosť a podrobne prescanovala okolitý vesmír a tiež aj povrch planéty. S veľkým prekvapením objavila dve známky života, z ktorých jedna po chvíli zablikala a zhasla. Ostala len jedna. Prepla na vizuálne zobrazenie a usmiala sa. Bola to jedna zo zostrelených stíhačiek a vedľa nej postávala postava muža v nejakej kombinéze. Znaky na kombinéze jej boli zvláštne povedomé a po chvíli si uvedomila, že ich už videla. Rovnaké znaky mal na šatách aj pirát a otrokár, ktorého loď zničila v systéme ovládanom Keráncami pred ôsmimi mesiacmi.
Chmúrne sa usmiala, lebo práve zistila, kto stál za týmto útokom. Otočila sa k replikátorovi v ovládacom kresle: „Vystreľte jeden dron na tú známku života. Nepotrebujeme zajatcov tohto druhu.“ Obrátila sa naspäť k obrazovkám a sledovala ako zo skladov základne vyletela osamelá žlto žiariaca strela, ktorá zamierila k zostrelenému pirátovi. Po chvíli známka života zablikala a zhasla. Zamyslene hľadela na obrazovky, potom sa otočila k replikátorom: „Zaneste do databázy základne dáta z tejto bitky, hlavne špecifikácie tých lodí podľa senzorov. Všetky lode rovnakého typu treba odteraz považovať za hrozbu a pri ich výskyte automaticky zapínať štít základne. V prípade, ak začnú nabíjať zbrane, automaticky ich zostreliť. Nenechávať nikoho nažive. Teraz môžete vypnúť štít základne, deaktivovať zbrane a odpojiť nadbytočné moduly ZPM z energetického systému. Potom pokračujte v stavebných prácach!“
Vrátila sa do svojho apartmánu a natiahla sa na pohovku. Bitka trvala necelú polhodinu a to aj s likvidáciou zostreleného piráta. Premýšľala, čo ďalej robiť. Po dlhej chvíli uvažovania dospela k názoru, že jej čas ešte neprišiel. Napriek tomu však pôjde preskúmať situáciu a možné prekážky. V mysli sa jej objavili slová dávno mŕtveho viceadmirála Hippaforalca, ktoré povedal mladému kadetovi Sinertovi, jej otcovi: „Vždy veľmi podrobne preskúmajte situáciu a najmä všetky prekážky. Môžu sa totiž stať vašimi výhodami...“
Na druhý deň preto hneď ráno vyletel z hangáru rozostavanej základne Jumper a namieril si to k bitevnej lodi Torden, ktorá odpočívala v údolí asi stodvadsať kilometrov od základne. Zaparkovala v hangári a kráčala opustenými chodbami gigantického plavidla na veliteľský mostík. Občas ešte nachádzala otvorené panely a rozbité terminály a tablety – pozostatok neúspešného pokusu americkej armády zmocniť sa lode.
Keď sa konečne dostala na mostík, nostalgicky sa usmiala pri pohľade na prístroje a začala na jednom z terminálov pracovať. Hlboko v trupe lode začali pracovať mohutné energetické reaktory a do systémov lode sa začala dostávať potrebná energia. Obrazovky a terminály na mostíku sa začali jeden za druhým rozsvecovať a Anna ich aktivovala pomocou bezpečnostných kódov svojho otca.
Keď si sadla do kresla hlavného pilota, pohľad jej na chvíľku zastavil na krvavej šmuhe na okraji terminálu. Evakuácia Američanov z lode očividne nebola taká hladká, ako si predtým myslela. Boli aj zranení...
Aktivovala pohonné systémy a inerciálne tlmiče sa začali nabíjať. Cítila jemné chvenie celého trupu lode počas tejto činnosti a keď sa na obrazovke konečne objavila správa, že tlmiče sú nabité, zapla podsvetelný pohon. Obrovské motory bitevnej lode sa rozžiarili a Torden sa vzniesol do vzduchu. Opatrne s ním stúpala atmosférou na orbitu. Keď sa pred ňou otvorila temnota vesmíru, aktivovala hyperpohon a antické plavidlo v záblesku pseudopohybu skočilo do subpriestoru. Najbližšia plánovaná zastávka bola Zem.
Prílet Tordenu na orbitu Zeme vyvolal živý záujem ESF, najmä amerických lodí. Anna okamžite otvorila komunikačný kanál a zavolala americké veliteľstvo Hviezdneho programu na kozmodróme Vanderberg. Keď sa na obrazovke objavila tvár generála O´Neilla, Anna sucho oznámila: „Zdravím Jack! Ak ste ešte nezabudli na to predchádzajúce fiasko, tak teraz dáte mojej vlajkovej lodi pokoj...“ Hneď na to zrušila spojenie a zavolala Ruské veliteľstvo na kozmodróme Vostočnij.
Chvíľku sa nič nedialo, ale potom sa na obrazovke objavila tvár udychčaného plukovníka Koľceva. Očividne musel bežať. To ju potešilo. Koľceva mala rada a ako prvý dôstojník lode počas predchádzajúcej služby na Tordene preukázal vlastnosti, ktoré z neho robili schopného veliteľa a dôstojníka. Ešte by však potreboval trochu precvičiť, aby s ním bola úplne spokojná, ale to sa časom spraví. Oslnivo sa na neho usmiala: „Plukovník! Nechceli by ste si znovu zalietať po galaxii? Mám pre vás trochu práce na Tordene, ak chcete...“
Rusova tvár sa roztiahla do širokého úsmevu: „Samozrejme, že chcem! Služba pod vami je zážitok na celý život. Pôjdeme loviť pirátov?“ Stiahla obočie do podozrievavej grimasy: „Odkiaľ to viete?“ Koľcev sa neprestal usmievať: „Už minule ste to spomínali...“ Vzdychla si. Toľko k prekvapeniu...
Obrátila svoju pozornosť k tomu, čo chcela: „Áno, zabudla som. Pôjdeme loviť pirátov. Trochu sa tá háveď premnožila. Dokonca zaútočili aj na moju základňu. Takže im pôjdeme vyprášiť kožuchy. Zožeňte teda zvyšok posádky a dostaňte sa ku mne na orbitu.“ Plukovník prikývol: „S najväčšou radosťou, madam!“ Potom deaktivovala spojenie a presunula sa k senzorovému terminálu.
Prezrela si okolitý vesmír a hlavne pozície lodí ESF. Trochu ju prekvapilo, že na orbite je okrem jej bitevnej lode ďalších desať lodí. Prezrela si ich podrobnejšie a veselo sa usmiala. Deväť ľahkých krížnikov triedy 304. Keď si prezrela ich mená, namaľované na trupoch lodí, zistila, že nový prírastok je ESS Catherine Langford. Viac ju však zaujala posledná loď. Na dĺžku merala asi kilometer a jej dizajn bol veľmi podobný ako na lodiach triedy 304. Uvedomila si, že to je ESS Terra – ťažký krížnik triedy 305, ktorý Američania konečne dostavali. Trvalo im to takmer štyri roky.
Rozpamätala sa na slová generála O´Neilla, keď ohlasoval v rade Hviezdneho programu OSN celkový plán stavby pozemskej flotily: „...do roku 2033 bude mať ESF dvadsať päť ľahkých krížnikov triedy 304, vrátane tých, ktoré sú už v službe. Ďalej bude postavených šesť ťažkých krížnikov triedy 305 a päť ľahkých nosičov stíhačiek použiteľných aj ako nákladné lode. Jeden ťažký krížnik bude určený na priamu obranu Zeme a ostatné lode budú rozdelené do piatich veľkosťou rovnakých eskadier...“ Očividne sa ten plán zatiaľ podarilo plniť. To bolo zaujímavé. Ako to financujú? Táto otázka jej zišla na um, ale po chvíli sa začala venovať iným veciam.
Tri dni trvalo, kým sa zhromaždila celá bývalá posádka Tordenu a ďalšie dva dni trvalo naloďovanie. Keď bola bitevná loď konečne s plným stavom posádky a pripravená na odlet, jej veliteľka bola už riadne otrávená z prieťahov.
S plnou posádkou večer piateho dňa Torden naštartoval svoje výkonné motory a v záblesku pseudopohybu zmizol v hyperpriestore. Anna osobne zadala do navigačného počítača pozície všetkých pirátskych základní, ktoré jej prezradil zajatý otrokár. Torden teraz smeroval k jednej z nich.

Kapitola 37. – Prieskum bojom

Gigantická bitevná loď Torden letela hyperpriestorom vo vektore k jednej z pirátskych základní. Anna náročky vybrala tú najvzdialenejšiu, aby trochu zmiatla pirátov. Odhadovala, že Torden poletí v hyperpriestore osem až deväť dní, kým sa dostane na miesto určenia.
Teraz práve Anna ležala vo svojej kajute na lehátku a premýšľala. Od odletu zo Zeme uplynulo pol dňa a podľa lodného času bude o chvíľu desať hodín dopoludnia. Rozmýšľala, čo všetko treba povedať posádke o tejto výprave. Nakoniec sa rozhodla a vstala. Otvorila dvere príručného šatníka a vybrala slonovinovú antickú uniformu. Pripla si dištinkcie ríšskej admirálky a veľmi starostlivo sa prezrela v zrkadle. Potom sa nervózne usmiala. Jej posádka nevedela o tom, že dostala túto hodnosť a ona sama doteraz chodila po lodi v bežnej pracovnej uniforme, kde si hodnostné dištinkcie nezvykla pripínať.
Oblečená a vystrojená podľa starobylých predpisov Antickej floty sa vybrala na veliteľský mostík. Keď kráčala chodbami medzi jej kajutou a mostíkom, jej podriadení si ju prekvapene obzerali. Nakoniec sa pred ňou otvorili hrubé pancierové dvere veliteľského mostíka a ona vošla do miestnosti. Odkiaľsi sa ozvalo zvolanie: „Veliteľ lode na mostíku!“ a všetci sa v pozore otočili k nej a zasalutovali. Odsalutovala a nahlas povedala: „Pohov! Vráťte sa k svojej práci!“ Potom sa rozvážne vybrala k veliteľskému kreslu, z ktorého pred chvíľou vstal plukovník Koľcev.
Sadla si a pohodlne sa oprela. Potom si niekoľkými hmatmi na príručnom terminále vyvolala pred seba holografickú obrazovku a prezrela si hlásenia o stave lode. Nakoniec obrazovku deaktivovala a na opierke veliteľského kresla stlačila tlačidlo lodného interkomu: „Hovorí veliteľka lode! Zdravím svojich milých podriadených členov posádky a všetky ostatné inteligentné formy života na tejto lodi! Chcem sa s vami podeliť o niekoľko správ a informácií, ktoré vás určite zaujímajú.
Pred desiatimi dňami som dostala od admirála flotily Forlinafalca oficiálne občianstvo Antickej ríše. Všetci si určite domyslíte, že je to iba formalita, nakoľko Antická ríša už de facto neexistuje. Tiež som bola prijatá do zložiek Antickej floty a to v hodnosti Ríšskej Admirálky. Aby ste si vedeli predstaviť, aká to je vysoká hodnosť, tak poviem, že je to sedemhviezdičkový admirál, štyri stupne nad normálnym „plným“ admirálom. Je to najvyššia hodnosť v antickej flote, ktorá sa dá bežne dosiahnuť.
Ako teraz už oficiálny predstaviteľ Antickej ríše mám teda nad vami všetkými riadne a oficiálne nespochybniteľné právomoci. Niežeby to niečo zmenilo v mojom doterajšom správaní voči vám, ale bude to už oficiálne. Tí, ktorí budú svoju službu vykonávať dobre, môžu očakávať odmenu v podobe vyznamenania alebo povýšenia. Tí, ktorí ma sklamú alebo nebudú konať svoju povinnosť správne, horlivo a s nadšením, si vyslúžia odo mňa výlet cez prechodovú komoru bez skafandra, ale až po riadnom súde. Niežeby to dotyčným nejako pomohlo, všetci ma už poznáte a viete, čo môžete odo mňa očakávať...“
Nechala chvíľku pauzu, aby si všetci uvedomili, čo jej slová znamenajú a potom pokračovala: „Teraz k našej misii. Keď sily Slobodných Jaffov a Zeme zvrhli v tejto galaxii vládu Goa´uldských Vládcov sústav, upadla galaxia do chaosu. Iste, planéty a civilizácie dosiahli slobodu, ale aj tak začal v mnohých sektoroch galaxie panovať chaos. Vláda Goa´uldov, nech bola akokoľvek zlá a tyranská, predsa len udržiavala aký taký poriadok. Keď táto vláda padla, vyskytli sa kultúry a civilizácie, ktoré sa chopili príležitosti a začali si veľmi rýchlo podrobovať slabších. Bolo to len prirodzené konanie na vzniknutú situáciu. Avšak! Popritom sa vyskytol aj dovtedy nevídaný prvok – piráti a otrokári. V mnohých sektoroch a sústavách sa rozmohol trh s otrokmi. Pád Luciánskej aliancie, ku ktorému ste aj vy prispeli, to ešte umocnil a tak sa teraz piráti a otrokári púšťajú aj na silnejšie planéty a do tých častí Mliečnej cesty, ktoré boli doteraz bezpečné.
Keránske impérium začalo proti pirátom prednedávnom konať a rozvinulo protipirátsku kampaň. Náplňou našej misie je im v tomto pomôcť a preto teraz letíme k známym pirátskym základniam, aby sme obhliadli situáciu a pripravili sa na našu vlastnú kampaň, ktorá týchto pirátov a otrokárov zničí do posledného!“ Posádka mostíku pochvalne zahučala a ona sa usmiala. Potom na nich akože nahnevane pozrela a oni stíchli. Pokračovala: „Očakávam od vás teda poriadok a prísnu disciplínu! Očakávam, že každý z vás splní svoju povinnosť!“ Potom vypla interkom a rozhliadla sa okolo seba. Posádka na mostíku lode hľadela na ňu. Nevrlo zahundrala: „Vráťte sa k svojej práci!“ a všetci sa rýchlo otočili a pokračovali v predchádzajúcej činnosti. Úsmevy na tvárach im však nezmizli.
Napoludnie deviateho dňa sa Torden vynoril z hyperpriestoru na orbite veľkej plynovej planéty. Anna nedôverčivo hľadela cez veľké panoramatické okno veliteľského mostíka na modro sfarbenú planétu a premýšľala. Na tej planéte žiadna základňa nemohla existovať. Posádka zatiaľ podrobne skenovala jednotlivé mesiace s nádejou na pozitívny výsledok. Nič sa však nenašlo.
Ríšska admirálka zamyslene počúvala hlásenie od senzorového panelu a premýšľala nad situáciou. Posádka na jej rozkaz rozšírila pôsobnosť senzorov na ostatné objekty v tejto sústave, ale aj tak nič nenašla. Jediná zvláštnosť bolo maličké pole trosiek na orbite ďalšej planéty – malej, skalnatej a bez atmosféry. Keď si Anna zväčšila obraz, pochopila, čo sú to za trosky. Zahundrala: „Bola to nejaká vesmírna stanica. Niekto nás predbehol...“ Po chvíli dodala: „Tu už nemáme čo robiť! Letíme na ďalšiu základňu.“
K ďalšej pirátskej základni to Tordenu trvalo dva dni. Na zadaných súradniciach našli veľkú púštnu planétu. Na povrchu boli podľa senzorov milióny obyvateľov a na orbite parkovalo asi dvadsať lodí, veľkosťou podobných pozemským 304-kám.
Prílet gigantickej bitevnej lode antického dizajnu spôsobil medzi loďami na orbite rozruch hodný pichnutia do hniezda sršňov. Všetky sa rozpŕchli do rôznych smerov a po chvíli sa začali otáčať. Senzorový dôstojník na mostíku Tordenu zrazu ohlásil: „Nabíjajú zbrane!“ Anna prikývla a pohľadom na svoj veliteľský panel skontrolovala, či je štít jej lode zapnutý. Potom pokojne prikázala: „Zapnite rušičku hyperpriestorového poľa a potom opätujte paľbu. Primárny cieľ je flotila. O planétu sa postaráme neskôr...“ Zbraňový dôstojník prikývol a vykonal jej rozkazy.
Ťažké laserové kanóny, ktorými sa antická bitevná loď hemžila ako dikobraz ostňami, sa natočili k pirátskym lodiam a o chvíľu z nich vystrelili bledozelené lúče čistého koncentrovaného svetla. Hneď na to nastúpili do akcie pulzné kanóny a pirátska flotila prestala existovať. Všetky lode sa v okamihu zmenili na mračná šrotu a úlomkov.
Admirálka sa pohŕdavo usmiala a  povedala: „Zdá sa, že nastalo tragické zlyhanie existencie pirátskych lodí.“ Posádka na mostíku sa ticho zasmiala. V tom sa však ozval tlmený zvuk výbuchu a potom pípanie niektorého terminálu. Jeden z dôstojníkov sa otočil: „Madam, Z povrchu na nás smeruje paľba. Majú tam minimálne jeden ťažký pulzný kanón a zdá sa, že celkom výkonný.“ Anna sa zamračila: „Škody? Stav štítov?“ O chvíľu sa ozvalo hlásenie dotyčného dôstojníka: „Škody žiadne, štíty na 100 percentách!“ Štít Tordenu bol rovnako silný ako štít Atlantídy a nedal sa len tak ľahko prelomiť.
Anna sa cítila vo svojom živle: „Zamerajte naše zbrane na palebné postavenia na povrchu a zlikvidujte obranu. Snažte sa zatiaľ, aby boli škody na ostatných objektoch čo najmenšie. Pripravte vojenský výsadok na planétu. Ak tam majú otrokov, oslobodíme ich. Ak nemajú, tak si naše jednotky trochu zacvičia na povrchu...“ Dôstojníci prikývli a začali vykonávať jej rozkazy. O chvíľu sa z kanónov bitevnej lode znovu zablesklo a na povrchu vykvitli explózie, keď vybuchli ťažké pulzné kanóny planetárnej obrany.
Obrana pirátskej planéty bola zlikvidovaná a z hangárov Tordenu vyleteli dve desiatky Jumperov, osem zásobovacích lodí a osemnásť antických stíhačiek, ktoré ich piloti prezývali X-Wing. Je nutné poznamenať, že ich tvar naozaj veľmi pripomínal legendárne stíhačky z Hviezdnych vojen. Výzbroj však bola pozoruhodná a zahŕňala sedem rýchlopalných energetických kanónov a desať riadených striel. Torden niesol dve letky týchto strojov po deväť kusov.
Z povrchu sa však odlepilo niekoľko desiatok stíhačiek rôznych typov. Kým sa však mohli dostať na dostrel svojich zbraní, Iksky ich rozstrieľali na prach. Potom zamierili k leteckým základniam. Tam Jumpery a zásobovacie lode pristáli a vyložili výsadkárov. Stíhačky zostali vo vzduchu, aby kryli pozemný útok.
Pozemné jednotky sa vylodili a zaútočili na jednotky obrancov, ktoré sa pokúšali streľbou z projektilových zbraní – väčšinou pušiek a samopalov – brániť. Jumpery a zásobovacie lode leteli naspäť na Torden, aby prepravili na povrch druhú vlnu vojakov. Za podpory antických stíhačiek pozemné jednotky zlomili slabý odpor obrancov leteckých základní a začali postupovať do ulíc. Tam panoval čistý chaos.
Anna to sledovala na senzorových obrazovkách a podľa potreby vydávala rozkazy. V jednej chvíli sa však na ňu obrátil dôstojník, ktorý obsluhoval komunikačný panel: „Madam, z povrchu prichádza volanie! Identifikovali sa ako Najvyššia rada planéty Gordia.“ Otočila svoje veliteľské kreslo smerom ku komunikačnému panelu a prikývla: „Spojte nás!“
Komunikačný dôstojník vykonal príkaz a o chvíľku sa na obrazovke jeho terminálu objavila tvár staršieho tučného muža: „Tu je kancelár Olegos z Najvyššej rady planéty Gordia. Nech ste ktokoľvek, prosíme vás, zastavte útok na našu planétu!“ Anna sucho odpovedala: „Som Anna Kornilovová, ríšska admirálka vojnovej floty Antickej ríše. Vašu planétu evidujeme ako jedno z centier pirátstva v tejto galaxii a vaše lode, ktoré sme zničili na orbite tejto planéty, niesli identifikačné znaky rovnaké ako mali lode, ktoré prednedávnom zaútočili na jednu z našich základní. Prepadávate bezbranné planéty a beriete ich obyvateľov za otrokov. Preto budete zničení!“
Kancelár sa pri jej slovách vydesil ešte viac, ako bol predtým. V tvári mal nefalšovanú hrôzu, keď jachtal: „To nemôžete...“ Anna sa chmúrne usmiala a otočila sa nabok k zbraňovému dôstojníkovi: „Stiahnite naše jednotky na povrchu na východzie body a pripravte sa na orbitálne bombardovanie.“ Potom sa otočila k obrazovke s Olegosom: „Čo by sme nemohli...“ Bolo vidieť ako jeho tvár bledne pri pomyslení na orbitálne bombardovanie. Zdrvene povedal: „Prosím prestaňte s tým. Urobíme čo budete chcieť!“
Tvrdo vyslovila podmienky: „Dobre teda. Okamžite prepustíte všetkých otrokov a zajatcov a dopravíte ich na letecké základne, ktoré sú pod kontrolou mojich vojakov. Prestanete s ďalšími útokmi na bezbranné a slabšie planéty, s otrokárstvom a pirátstvom a odškodníte všetkých, ktorým ste svojimi činmi uškodili. Teda všetkým otrokom a zajatcom z ostatných svetov.“ Olegos prikývol: „Síce to zruinuje našu ekonomiku, ale prijímame!“ Ona však pokračovala: „A zaplatíte Antickej ríši vojnovú kontribúciu päťtisíc kubických metrov trínia a dvetisíc kubických metrov neutrónia!“ Gordiánsky kancelár bol zhrozený: „Nie...“ Zachmúrila sa: „Nie?“ Olegos hneď poľavil a ticho povedal: „Dobre. Zaplatíme. Prosím zastavte váš útok...“
Anna prikývla a chmúrne sa usmiala: „Výborne. Ostaneme na orbite, kým tie kovy nedopravíte na tie základne spolu s odškodnenými otrokmi. Ak by ste si to chceli náhodou rozmyslieť...“ Nechala hrozbu visieť vo vzduchu a Olegos preglgol. Potom spojenie deaktivovala a otočila sa aj s kreslom ku taktickému dôstojníkovi: „Stiahnite naše jednotky na letecké základne. Pripravte sa na prevzatie prepustených otrokov. Vezmeme ich na niektorú neobsadenú planétu, kde budú môcť znovu žiť slobodne. Nájdite nejakú v lodnej databáze. Ak je možné, tak pekne ďaleko od tohto sektoru. Až budú ľudia a kovy na Tordene, tak tam odletíme...“
Pozemné jednotky sa po prijatí rozkazu stiahli na dobyté letecké základne a zaujali obranné postavenia. Eskadry stíhačiek z Tordenu naďalej poletovali nad mestami na povrchu a zastrašovali obyvateľstvo. Anna a jej dôstojníci z orbity sledovali, ako vo veľkých baniach na kovy ubúdajú známky života. To sa otroci začali presúvať na základne obsadené pozemskými jednotkami.
Celé popoludnie a celú noc prichádzali slobodní otroci na základne a Jumpery a zásobovacie lode lietali na Torden plne naložené. Gordiánska infraštruktúra bola prekvapujúco dobrá a na druhý deň boli všetci otroci a tiež všetky kovy na základniach. K večeru druhého dňa sa udiala vec, ktorú admirálka očakávala od začiatku útoku na túto planétu. Z hyperpriestoru sa vynorila početná flotila veľkých lodí. Všetky sa hemžili kovovými výčnelkami podozrivo pripomínajúcimi ťažké kanóny a odpaľovače rôznych striel. Pirátske posily dorazili.
V okamihu, keď senzorový dôstojník ohlásil vytvárajúce sa hyperpriestorové okná, zapla si Anna lodný interkom: „Admirálka celej lodi: Bojový poplach! Posádka na bojové stanovištia!“ Potom si prepla kanál na stíhačky a lode, ktoré dopravovali oslobodených otrokov a kovy z planetárnych základní na orbitu: „Ostaňte na planéte a nezasahujte do boja vo vesmíre. Vašou úlohou je udržať planétu pod kontrolou a v prípade potreby poskytnete leteckú podporu pozemným jednotkám.“ Z vysielačky sa ozvalo strohé: „Rozumieme!“
Admirálka potom upriamila svoju pozornosť naspäť na flotilu, ktorá sa začala zoraďovať do útočnej formácie. Podľa senzorov tam bolo dvadsať veľkých lodí obklopených asi dvoma stovkami stíhačiek. Na chvíľku sa zamyslela a potom jej napadla vhodná taktika. Usmiala sa a prikázala: „Strojovňa! Zapojte do systému všetky štyri náhradné ZPM! Pilot, chcem rotáciu lode okolo zvislej osi o sedemdesiat stupňov doľava! Pravobočné batérie pripraviť na priehradovú paľbu! Rýchlopalné delá pripraviť na prijatie našich hostí v stíhačkách...“
Príkazy lietali na všetky strany a bezprostredná príprava na bitku bola v priebehu dvoch minút ukončená. Gigantická bitevná loď sa natočila pravobokom k útočníkom a jej nespočetné pulzné a laserové kanóny následne spustili neskutočne silnú paľbu na prilietajúce pirátske lode. Nepriateľské lode síce vydržali prvú salvu z kanónov Tordenu, ale paľba neprestávala a začali sa objavovať prvé straty. Keď Torden spustil paľbu aj zo svojich hlavných laserových kanónov, ktoré sa nabíjali pomalšie, explodovali ďalšie lode.
Pirátske stíhačky medzitým stihli priletieť k antickej lode. Jej rýchlopalné kanóny na ne spustili paľbu a na orbite sa rozpútalo hotové peklo. Výbuchy lodí sa miešali s energetickými pulzmi a laserovými lúčmi smerujúcimi na všetky strany. V tom zmätku bolo len jedno pevné miesto – Torden. Bitevná loď stála ako nedobytná pevnosť a strieľala na všetky strany. V priebehu desiatich minút bolo zničených všetkých dvadsať veľkých pirátskych lodí a okolo Tordenu sa už rojili iba pirátske stíhačky, ktoré sa zúfalou paľbou pokúšali prelomiť silný energetický štít lode. Protiletecká obrana lode ich však zostreľovala a o polhodinu neskôr posledných dvadsať stíhačiek začalo zmätene ustupovať. Torden ostal na svojej pozícii a za ustupujúcimi stíhačkami strieľal z kanónov. Niektoré ešte počas ústupu explodovali a do relatívneho bezpečia vzdialených končín tohto hviezdneho systému sa dostalo iba dvanásť stíhačiek.
Na mostíku bitevnej lode si Anna prezerala taktickú situáciu na paneli senzorov a ticho premýšľala. Nakoniec sa otočila k prvému dôstojníkovi, plukovníkovi Koľcevovi: „Odvolajte z planéty jednu letku stíhačiek a pošlite ich pátrať po pirátskych stíhačkách. Nech si piloti trochu zacvičia. A začnite znovu nakladať kovy a otrokov.“ Koľcev ticho namietol: „Madam, už ich máme na palube viac ako päťdesiat tisíc a na planéte je ešte aspoň stotisíc ďalších. Naša podpora života to nezvládne!“ Zamyslela sa a potom rovnako ticho povedala: „Viem, ale ak ich tu necháme, naženú ich naspäť do baní na trínium a to by mnohí z nich už neprežili. Riskneme to. Naložte všetkých a potom hneď odletíme na Telerush Var. Technici nech sa pozrú na podporu života, či sa z nej nedá vyžmýkať trochu viac výkonu po nasledujúce dni.“
Prvý dôstojník prikývol a pobral sa vykonať jej rozkazy. S ironickým úškrnom si pomyslel na technikov v strojovni a na prácu, ktorá ich v nasledujúcich hodinách čaká.
Nakladanie otrokov a množstva kovu sa pretiahlo na dva dni a nakoniec sa na palube bitevnej lode tiesnilo okrem posádky stopäťdesiattisíc ľudí. Priestory lode, jej chodby a miestnosti boli preplnené oslobodenými otrokmi, ktorí vďačne pozerali na posádku bitevnej lode a v rôznych jazykoch jej ďakovali. Takmer tisícka členov posádky nemala na práci nič iné, len zásobovať oslobodených otrokov jedlom zo syntetizátorov, ktoré fungovali na nepretržitý výkon.
Planéta, ktorú navigačný dôstojník vybral ako vhodnú na vyloženie otrokov bola vzdialená necelé dva dni letu a podľa lodného počítača bola podobná Zemi. Keď si Anna prezrela údaje o planéte, schválila ju a nariadila letieť k nej. Bolo to ideálne miesto na umiestnenie oslobodených otrokov. Jediný problém bol diplomatický. Planéta sa nachádzala dvanásť svetelných rokov od domovskej planéty Noxov a Anna nevedela ako pacifistickí Noxovia príjmu vo svojom susedstve oslobodených otrokov.
Počas posledných dvoch rokov, keď sledovala senzormi svojej základne pohyby v celej galaxii, zistila dosť značný nárast aktivity Noxov. Ich veľké hviezdne lode lietali všetkými smermi po Mliečnej ceste a ona nevedela, čo si o tom má myslieť. Noxovia boli dosť nevypočítateľní a to už za čias Aliancie štyroch rás. Admirálka však dúfala, že to dobre dopadne...

[andoriel]

Pořád hledám, ve které části je Anička neškodná Ani když spí, nevěřila bych jí, že něco nechystá
A ti vznikající a zanikající replikátoři mě pořád vyvádejí z míry.

Anička je ďábelský genius v těle krásné ženy výborná část

[Aiwendill]

Andoriel: Anička je "prevažne neškodná" skoro vždy. Riadi sa jednoduchou logikou: Pokiaľ dajú pokoj jej, tak dá ona pokoj im. A pokiaľ jej pokoj nedajú, tak ...

Posedlík: ďakujem za pochvalu

Pre krúžok mojich súkromných čitateľov mám oznam, že to, že som neposielal nové časti, bolo spôsobené tým, že som veľmi nepísal a tak nebolo čo posielať. Ale už píšem, takže čoskoro sa môžete tešiť na nové Aničkiné dobrodrúžstva

Toto je spoiler!!!:

Áno, už som konečne ukončil jej výpravu za Destiny a znovu sa vrhla do bojov proti Wriathom v galaxii Pegasus, kde to doteraz šlo od piatich k nule...

[andoriel]

To abych honem dopsala, co mám rozpracované, pak už se k tomu zase nedostanu

Konečne.

ramená. Pod šaty si vložila vypnutý osobný štít a na obe stehná si pripla puzdra(á) na antické

Výborná časť a asi ju (Annu) nebudem dráždiť (aspoň pokiaľ si nevybudujem akúsi súkromnú armádu).
Trošku ma "mrzí", že boje sú len jednostrannou záležitosťou, ale beriem do úvahy vyspelosť Antickej technológie oproti ostatným ("primitívnym" /mladším/ rasám).

[Aiwendill]

Puk: neboj, neskor uvidis, ze ani "vsemocna" anticka technologia nie je uplne dokonala a anicka na to v jednej bitke skoro doplati...

Aiwendill píše:

Puk: neboj, neskor uvidis, ze ani "vsemocna" anticka technologia nie je uplne dokonala a anicka na to v jednej bitke skoro doplati...

Nestraš.

[Aiwendill]

Wydra: nestrasim. To je takzvana kruta realita. Ostatne to je uz napisane a niektori to uz mali moznost citat...

Jó, co je psano, to je dano a vule autora je zakon.

[Aiwendill]

Pal: Quod est scriptum, est Veritas. In Vino Veritas est. Kam se jde chlastat?

[Aiwendill]

Nový týždeň a s ním prichádza aj nová nádielka príbehu. Pridávam znovu dve kapitoly...

Kapitola 38. – Spacifikovaní pacifisti

O dva dni neskôr sa Torden vynoril z hyperpriestoru nad domovskou planétou Noxov a Anna z veliteľského kresla hľadela na obrovskú lesnatú planétu za oknom. Necelú minútu po prílete sa ozval komunikačný dôstojník: „Madam! Prichádza volanie z povrchu. Identifikovali sa ako Letová kontrola Noxov!“ Kývla mu: „Spojte nás!“ a o chvíľu sa na obrazovke komunikačného terminálu objavila tvár staršieho Noxa: „Tu je letová kontrola planéty Nox. Identifikujte sa!“ Anna nenútene povedala: „Tu je bitevná loď Torden patriaca Antickej ríši. Hovorí ríšska admirálka Anna Kornilovová.“
Noxova tvár ostala nečitateľná: „Naozaj. Už sme o vás počuli, doktorka Kornilovová. Antaeus nám podal správu o vašej základni na Telerush Var. Avšak vaša hodnosť ríšskej admirálky Antickej ríše je pre nás novinkou. Môžete to nejako dokázať?“ Usmiala sa: „Hodnosť ríšskej admirálky mi bola udelená na základe rozhodnutia snemu Antikov, ktorí ešte ostali v nižšej sfére bytia. Zhromaždenie snemu sa konalo v pevnosti Angrenost na planéte Arda pod vedením admirála Forlinafalca. Môžete si to ísť overiť, ak chcete.“
Nox sa jemne usmial: „Akceptujeme to. Čo vás privádza na Nox?“ „Antická ríša začala bojové operácie proti pirátskym a otrokárskym bandám, ktoré sužujú mnohé časti Mliečnej cesty. V spolupráci s Keránskym impériom sme už zničili niekoľko ich základní a oslobodili mnoho tisícok otrokov. Vybrali sme vhodnú planétu, kde by sa mohli oslobodení otroci usídliť a v pokoji žiť. Táto planéta...“ pri tých slovách odoslala jej súradnice a pokračovala: „... je vo vašom sektore a ja, ako predstaviteľka Antickej ríše, vás týmto žiadam, aby ste nám pomohli s týmto zámerom na základe podmienok zmluvy Aliancie štyroch rás a poskytli túto planétu pre osídlenie ľuďmi oslobodenými z otroctva, a aby ste im pomáhali v zmysle podmienok aliančnej zmluvy, kým nebudú schopní sa sami uživiť.“
Nox na obrazovke sa strnulo uklonil: „Vašu žiadosť prednesiem Najvyššej rade Noxov. Prosím ostaňte na orbite našej planéty a pripravte sa na rozhovor s členmi Najvyššej rady, kde budete môcť obhájiť svoju žiadosť. Dáme vám vedieť, kedy sa uskutoční zasadnutie.“ Anna sa jemne uklonila a potom sa rozlúčila. Keď sa spojenie prerušilo, otočila sa aj s kreslom k prvému dôstojníkovi, plukovníkovi Koľcevovi: „Zaparkujte Torden na stabilnej orbite a informujte našich pasažierov o situácii. Ja sa pôjdem sa pripraviť na stretnutie s Najvyššou radou Noxov, takže mi k tomu pripravte Jumper. Budem ho pilotovať sama. Teraz prevezmite velenie na mostíku.“
Koľcev prikývol a ona sa vybrala do svojej kajuty, aby sa prezliekla do formálneho odevu na rokovanie so starými spojencami. O dvadsať minút, prezlečená, nalíčená a upravená, už nastupovala do Jumperu. O minútu neskôr vyletela z hangáru mohutnej lode a nabrala kurz na planétu, kam ju navigovala letecká kontrola z povrchu.
O polhodinu neskôr bola už vo veľkej štvorcovej miestnosti v jednom z Noxských miest. Dizajn a usporiadanie miestnosti ukazovalo, že je to rokovacia miestnosť Aliancie štyroch rás. Anna sa usmiala, keď si uvedomila, že táto miestnosť je presnou kópiou zničenej rokovacej miestnosti na PB2-908.
Stála za kovovým stolom a pred ňou na stene bol od podlahy až po strop panel posiaty žiariacimi antickými znakmi. Keď vstúpila do miestnosti a noxské biosenzory rozpoznali nositeľa antickej DNA, znaky sa rozsvietili a ona si ich s pohnutím prečítala. Bolo to posolstvo zakladateľov Aliancie, nadčasové vo svojej adresnosti: „V jednote spojení, v slobode ukovaní, pre dobro a pre život všetkých žijúcich tvorov, pamätajúc na minulosť kráčame do budúcnosti...“
Kým si čítala nápis, ozvalo sa tiché zasyčanie dverí na druhej strane miestnosti. Otočila sa a zbadala troch starých Noxov, ktorí vošli a kráčali k stolu napravo od nej, kde sa v tej chvíli rozsvietil rovnaký text napísaný však v starobylom Noxskom jazyku a písme. Sadla si za antický stôl na jednoduchú kovovú stoličku a čakala na zahájenie rokovania. Mimovoľne sa pritom zahľadela na Asgardskú a Forlingskú stranu miestnosti. Tie však zostali tmavé.
Hodnú chvíľu bolo ticho. Nakoniec sa prostredný z Noxov postavil a v melodickom Noxskom jazyku zarecitoval slová, ktoré boli napísané za ním na stene. Anna nevedela po noxsky, ale kovový stôl pred ňou sa rozžiaril a nad ním sa ukázala malá holografická obrazovka a na nej preklad v antickom jazyku.
Nox dorecitoval motto Aliancie a hlboko sa uklonil. Anna tiež sklonila hlavu v geste úcty a pokory. Nox potom pokračoval a ona sledovala preklad na obrazovke: „Zasadanie Aliancie štyroch rás sa začína. Vítame zástupkyňu Antickej ríše, ríšsku admirálku Annu Kornilovovú.“ Pri tých slovách sa uklonil smerom k nej a ona mu úklonu oplatila miernym sklonením hlavy. Nox si potom sadol a normálnejším, menej melodickým, hlasom povedal: „Ríšska admirálka, požiadali ste o toto rokovanie a jeho programom bude vaša žiadosť o poskytnutie planéty v priestore Noxskej federácie pre osídlenie ľuďmi oslobodenými z otroctva. Prosím predneste svoju žiadosť a udajte dôvody, ktoré vás k nej vedú.“
Vstala a jemne sa uklonila delegácii Noxov. Potom prehovorila v zvučnej antičtine: „Ctihodní predstavitelia Noxskej federácie! V mene Antickej ríše vás žiadam o poskytnutie planéty pre osídlenie oslobodenými otrokmi. Tiež vás žiadam, aby ste prevzali dohľad nad osídlením tej planéty ľuďmi a poskytli im materiálne a iné zdroje, ak to bude potrebné.“ Prostredný Nox prikývol: „Pokračujte, prosím.“ Anna sa znovu uklonila: „Mohli by sme samozrejme nájsť inú planétu, avšak Antická ríša v tejto dobe nie je schopná zabezpečiť ochranu iných svetov. Preto sa obraciame na vás, aby ste prevzali túto záležitosť do svojich rúk.“ Nox naľavo prehovoril vysokým nosovým hlasom: „Aké ďalšie argumenty máte na podporu tejto svojej žiadosti?“
Anna si vzdychla a povedala: „Pred malou chvíľou, pri otvorení tohto zasadnutia Aliancie, ste recitovali starobylé slová, ktoré sú základnou vetou aliančnej zmluvy medzi našimi rasami. V jednote spojení, v slobode ukovaní, pre dobro a pre život všetkých žijúcich tvorov, pamätajúc na minulosť kráčame do budúcnosti. Chcem zdôrazniť dobro a život všetkých žijúcich tvorov. Či nemajú títo ľudia právo na život a slobodu? Či nemajú právo na vlastnú bezpečnosť? Pred mnohými tisícročiami táto Aliancia vznikla práve preto. Pre ochranu ľudí a ostatných rás v tejto galaxii pred zlom v podobe Goa´uldov. Goa´uldi boli porazení a pred niekoľkými rokmi bol konečne zlomený ich vplyv v tejto galaxii. Na ich mieste sa však vynorili iné zlá a hrozia znovu zničiť dobro a slobodu obývaných svetov tejto galaxie. Tých svetov, ktoré sa samé nemôžu brániť a ich obyvatelia upadajú postupne do otroctva. Život v otroctve nie je život. Je to živorenie. Videli sme, ako títo otroci umierali v baniach na trínium na Gordii. Nezaslúžia si vari právo rozhodnúť sami o svojom osude? Sú však príliš zaostalí, aby sa sami ubránili v prípade, ak by ich otrokári znovu našli. Preto vás žiadam o tú planétu a o jej ochranu, aby sa tí ľudia mohli znovu slobodne rozvíjať a prosperovať!“
Rozohnená skončila svoj prejav a sadla si. Pozrela pevne na Noxov. Tí sedeli vystretí a zvláštne sa usmievali. Po dlhej chvíli ticha vstal znovu prostredný Nox: „Akceptujeme vašu žiadosť. Oslobodení ľudia sa môžu usadiť na planéte, ktorú požadujete. Preberieme tiež zodpovednosť za ich ďalší vývoj. Kde sú teraz tí ľudia?“ Anna ticho odpovedala: „Na orbite, na palube Tordenu.“ Nox prikývol: „Po ukončení zasadania môže vaša loď s našou eskortou odletieť a vysadiť tých ľudí na planéte.“
Anna sa postavila a vážne povedala: „Ďakujem Noxskej strane za prejavenú ochotu.“ Potom si znovu sadla. Nox ostal stáť a povedal: „Prejdime k ďalšej záležitosti, ktorá si žiada pozornosť. Pred niekoľkými rokmi navrhla Asgardská strana rozšírenie Aliancie o piateho člena – ľudí zo Zeme a jej predstavitelia formálne vyslovili súhlas. Noxská strana nemá námietky proti takémuto kroku, avšak formálny súhlas sme ešte nevyslovili. Aké je stanovisko Antickej strany?“
Anna sa zamyslela. Toto bola vážna vec. V mysli sa jej mihali rôzne aspekty toho, čo sa môže udiať a nakoniec rozvážne vyslovila: „Antická strana formálne súhlasí s prijatím ľudí zo Zeme ako piateho člena Aliancie, avšak tento súhlas je vyslovený s dvomi podmienkami, ktoré musia ľudia zo Zeme splniť pred ich oficiálnym prijatím do Aliancie. Prvou podmienkou je zjednotenie ľudí na Zemi. Pre informáciu Noxskej strany uvediem, že ľudia na Zemi sú roztrieštení do mnohých frakcií a nemajú žiadnu ústrednú vládu. Kým nebudú mať ústrednú vládu, ktorá bude zastupovať všetkých obyvateľov Zeme, Antická strana nedovolí ich prijatie do Aliancie. Druhou podmienkou je ich správanie. Je to výbojná rasa. Ak začnú útočiť na iné planéty alebo rasy z dôvodov, ktoré sú v rozpore zo základnými princípmi tejto aliancie, nezaslúžia si byť jej členmi. Navrhujem preto, aby Aliancia sledovala konanie ľudí po dobu sto rokov a na základe tohto pozorovania potom rozhodnú jednotlivé strany, či si ľudia zaslúžia byť členmi Aliancie.“ Noxovia pokývali hlavami.
Bolo to rozumné stanovisko. Prostredný Nox na to povedal: „Noxská strana akceptuje tento návrh. Ďalším bodom rokovania je situácia ohľadne Furlingskej a Asgardskej strany. Asgardi nám pred niekoľkými rokmi oznámili, že chcú ukončiť svoju existenciu, avšak neskôr sa k nám dostali zvesti, že v galaxii Pegasus sa objavila skupina Asgardov, ktorí šli inou cestou. Má Antická strana informácie o tejto záležitosti?“ Annu o tom už dávnejšie informoval admirál Forlin a tak mohla odpovedať: „Potvrdzujem tieto informácie. Pred desaťtisíc rokmi priletela do Pegasu skupina Asgardov. Bolo to v období našej vojny s Wraithmi. Ich medzigalaktické lode boli zničené a podľa našich informácií ostali žiť na niektorých planétach. Po tom, čo sme opustili galaxiu Pegasus, sme o nich stratili informácie, ale pred niekoľkými rokmi sme zistili, že skupina Asgardov zaujala jednu z našich základní a prežila. Na nešťastie však ich konanie vyvolalo nedorozumenie a niekoľko ich lodí bolo zničených v bitke s loďami ľudí zo Zeme. Ľudia neskôr na našu žiadosť zastavili nepriateľstvo s Asgardmi, ale o nich už od tých čias nemáme informácie. Vieme však, že tam niekde ešte stále existujú, pretože niekoľko ich lodí uniklo. Asgardská strana preto ešte stále existuje, aj keď nevieme, kde sa nachádzajú.“
Noxovia sa po tých slovách uklonili a asgardské znaky na paneli na opačnej strane miestnosti sa rozžiarili. Nesvietili však tak jasne ako Noxské alebo Antické. Anna pokračovala: „Čo sa týka Furlingov, nemáme o nich žiadne informácie. Po ich náhlom odchode z tejto galaxie nás nikdy nekontaktovali, aspoň pokiaľ mi je známe. Jedinou informáciou, ktorú máme, sú zvyšky ich stavieb na jednej planéte, ktoré objavili členovia teamu SG1 zo Zeme. Podľa našich informácií sú však tieto trosky ešte z doby vojny s Goa´uldmi a nevieme, či tam Furlingovia po vojne ešte sídlili. Iné informácie o nich nemáme.“
Jeden z Noxov si počuteľne vzdychol a zvesil hlavu. Potom prostredný Nox formálne povedal: „Noxská strana nemá žiadne ďalšie veci, ktoré by bolo potrebné prerokovať. Má ešte nejaké veci na prerokovanie Antická strana?“ Anna pokrútila hlavou v zápornom geste a Nox pokračoval melodickým hlasom, ako na začiatku rokovania. Z nápisu na holografickej obrazovke vyrozumela, že uzatvára formálne rokovanie a vyzýva všetky strany Aliancie k dodržiavaniu základnej zmluvy.
Anna vstala hlboko sa uklonila Noxom. Tí jej gesto opakovali a tiež sa uklonili. Potom opustili miestnosť a svetlá v nej sa stlmili. Anna kráčala chodbami k svojmu Jumperu a usmievala sa. Zbavila sa problému s oslobodenými otrokmi, ktorý hodila na plecia Noxom. Nevedela, že tí sa tiež usmievajú, a že jeden z nich práve hovorí druhému: „... naozaj v sebe nezaprela Antickú krv. Videli ste ten plameň v jej očiach, keď obhajovala tých ľudí?“ Ostatní prikyvovali a súhlasili.
O niekoľko hodín neskôr Torden odletel v sprievode štyroch Noxských krížnikov, ktoré do tých čias ležali ukryté v pralese na povrchu planéty, do hviezdnej sústavy, kde malo vzniknúť nové osídlenie.
Cesta trvala len niekoľko minút a hneď po prílete a preskúmaní planéty zvolala admirálka poradu, na ktorú pozvala veliteľov Noxských lodí, svojich dôstojníkov a niekoľko stoviek novopečených kolonistov. Kvôli počtu zúčastnených sa porada musela konať v hangári Jumperov, ktoré predtým presunuli do iného hangáru.
Na porade ich zoznámila s poznatkami o planéte, ktoré mala zo senzorov bitevnej lode. Noxovia zasa upokojili budúcich osadníkov a poukázali na bohatosť zdrojov, ktoré planéta poskytuje. Na rozľahlých stepiach sa preháňali stáda rôznych zvierat, lesy poskytovali dostatok dreva, v horách boli žily kovových rúd a podobne. Nakoniec sa nedávni otroci začali tešiť na svoj nový domov. So súhlasným mumlaním prijali rozhodnutie o tom, že na začiatku budú rozčlenení do skupín o veľkosti asi tritisíc ľudí. To kvôli obžive a obhospodarovaniu polí. Neskôr si to už vyriešia sami podľa svojich predstáv.
Porada trvala asi štyri hodiny a jej účastníci z radov osadníkov sa po jej skončení rozišli po lodi, aby oznámili jej výsledky ostatným. O niekoľko hodín neskôr dala Anna pokyn, aby začali s transportom ľudí na povrch planéty. Noxovia medzitým dopravili na pripravené miesta nástroje, potraviny a zásoby, ktoré osadníci potrebovali k úspešnému osídleniu planéty.
Teleportovanie osadníkov na povrch sa pretiahlo do druhého dňa a potom to Anna po porade s Noxským admirálom, ktorý velil sprievodnej eskadre, nechala plne v réžii Noxov a vydala posádke Tordenu rozkaz k uprataniu lode a príprave na odlet. Upratovanie po osadníkoch trvalo niekoľko hodín, ale nakoniec sa priestory Antickej bitevnej lode leskli ako zrkadlo, napriek tomu, že sa admirálka aj ostatní dôstojníci snažili nájsť nejakú špinu.
Večer toho dňa vydala Anna rozkaz k odletu. Cieľom bola ďalšia z pirátskych základní. Znovu sa nevedelo, čo tam všetko nájdu. Posádka a hlavne jej veliteľka však boli v duševnej pohode. Nedávne bitky s pirátmi preukázali, že gigantická bitevná loď sa nemá veľmi čoho obávať, najmä ak je pripravená a odborne obsluhovaná.
O tri dni neskôr sa Torden vynoril z hyperpriestoru a okamžite sa zamaskoval. Senzory lode rýchlo prehľadali celú hviezdnu sústavu. Na druhej planéte mala byť podľa získaných informácií veľká pirátska základňa bránená silnou flotilou. Keď však senzory ukázali svoje zistenia, bola Anna a aj ostatní dôstojníci na mostíku lode značne prekvapení.
Na orbite planéty sa odohrávala vesmírna bitka. Admirálka na mostíku mlčky počúvala hlásenie taktického dôstojníka, podplukovníka Satoriho: „Sú tam dve flotily. Menšia, podľa môjho názoru, útočí na obrancov planéty. Pozostáva z jednej veľkej lode a desiatich menších. Všetky nesú toto označenie...“ Ukázal označenie na trupoch jednotlivých lodí a Anna prikývla: „Keránska imperiálna flotila. Naši spojenci. Jeden krížnik a desať torpédoborcov. Pokračujte!“ Japonec prepol hologram znovu na celkovú situáciu a hovoril: „Obrancovia disponujú asi štyridsiatimi loďami, rôznorodého charakteru a výzbroje. K tomu majú asi tri stovky stíhačiek, jednak z lodí a jednak z povrchu planéty. Situácia sa pre Keráncov nevyvíja dobre. Ukrojili si príliš veľký krajec chleba...“
Admirálke stačil jediný pohľad na taktickú situáciu, aby pochopila, že Keránci nemajú proti veľkej presile obrancov šancu. Vzpriamila sa vo veliteľskom kresle a začala metať rozkazy: „Bojový poplach! Pripraviť sa na zapojenie do bitky po boku Keránskych lodí! Podsvetelné motory na maximum! Odmaskovať loď a posilniť štíty! Vysielajte našu identifikáciu Keránskym lodiam! Až tam doletíme, chcem, aby Torden zaparkoval na ľavom krídle Keránskej flotily! Útočná taktika Bosrat osem! Máte to nacvičené, tak pohyb!“
Bitevná loď sa odmaskovala a so zapnutými štítmi a pripravenými zbraňami sa začala pohybovať k dejisku bitky. Obidve flotily si to všimli a zareagovali. Keránske lode trochu poľavili v streľbe a bolo vidieť, že presúvajú energiu do štítov, aby vydržali do príchodu posily. Zároveň sa preskupovali do inej formácie. Pirátske lode sa naopak rozčlenili na dve skupiny. Jedna naďalej strieľala na imperiálnu eskadru. Druhá, väčšia, časť pirátskych lodí sa vydala v ústrety Tordenu, ktorý sa majestátne blížil.
O tri hodiny neskôr bolo na orbite už len dvanásť lodí. Desať keránskych torpédoborcov bolo zoradených v obrannej formácii okolo antickej bitevnej lode a keránskeho ťažkého krížnika. Všetky lode opravovali poškodenia z bitky. Na Tordene ich však nebolo veľa. Najvážnejším bolo asi poškodené energetické vedenie v jednej sekcii lode, ktoré nevydržalo nápor energie presúvanej do zbraní. Údržbári to však už niekoľko dní vedeli a čakali, kým sa tak stane, aby ho mali konečne dôvod vymeniť. Stalo sa tak v priebehu piatich minút. Keránske lode však mali omnoho rozsiahlejšie poškodenia. Niektoré z torpédoborcov držali pokope len zázrakom.
Anna v tej sledovala obrazovku senzorov, ktoré skúmali povrch planéty. Podľa prieskumu bolo na povrchu niekoľko silne opevnených vojenských základní. Keď si prezrela ich dispozície a výzbroj, ktorú tam mali, zamračila sa. Pozemný útok by bol veľmi riskantný a ona nechcela riskovať. Po chvíli dospela k nevyhnutnému rozhodnutiu.
Otočila sa ku komunikačnému dôstojníkovi: „Spojte ma s veliteľom keránskej eskadry!“ Po chvíli sa na obrazovke komunikačného terminálu objavila tvár keránskeho dôstojníka. Vlasy mal šedivé a podľa hodnostného označenia to bol kontraadmirál: „Ríšska admirálka, čím vám môžem poslúžiť?“ Anna sa sucho opýtala: „Aké zámery máte s tými základňami na povrchu?“ Veliteľ keránskej eskadry sa zamyslel: „Ešte nevieme, chcete nejakých zajatcov?“ Pokrútila hlavou: „Nie, momentálne nie. Po preskúmaní situácie som však dospela k názoru, že výsadok by bol odsúdený k ťažkým stratám, takže pôjdem rýchlejšou cestou.“ Keránec pokýval hlavou: „Orbitálne bombardovanie.“ Prikývla: „Áno, máte nejaké námietky?“ Námietky neboli a tak sa o chvíľu hlavne ťažkých energetických kanónov Tordenu natočili k povrchu planéty a začala do nich prúdiť energia. Po chvíli z nich vyleteli prvé strely, ktoré zamierili k pozemným základniam pirátov.
Bombardovanie planéty trvalo hodinu a pol. Značne to presahovalo čas potrebný k zničeniu základní, ale admirálka nechala svojim strelcom voľnú ruku, nech sa vybláznia a zároveň na senzoroch sledovala efektivitu streľby jednotlivých palebných stanovíšť svojej lode. Počas tohto tichého hodnotenia svojej posádky sa chmúrne usmievala.

Kapitola 39. – Zradca

O dve hodiny neskôr prikázala prvému dôstojníkovi, aby Torden dostal k ďalšej pirátskej základni. Vrátila sa do svojej admirálskej kajuty a začala sa hrabať v databáze. Mala neurčitý dojem, nejakú neblahú predtuchu.
Zamyslene si prezerala text, ktorý pred ňou roloval na obrazovke a zrazu sa zarazila. Pozrela sa na danú pasáž textu pozornejšie a potom sa zamračila. Boli to jej osobné poznámky, ktoré si viedla k rôznym problémom – stavba základne na Telerush Var, protipirátska kampaň a ďalšie veci. Vcelku podružné veci. Ale pri každej poznámke bol uvedený čas, kedy sa s ňou naposledy manipulovalo. A všetky mali rovnaký čas. Práve vtedy však bola na mostíku a riadila bombardovanie povrchu pirátskej planéty. Niekto sa dostal do jej súkromných súborov chránených silnými heslami.
Obliala ju horúčosť z tohto zistenia a po chvíli aj chlad, keď si pomyslela na možné dôsledky tejto situácie. Všetky jej plány boli kompromitované. To jej zas až tak nevadilo, lebo väčšinu hlavných plánov mala v hlave, ale v poznámkach mala technické detaily, ktoré pri podrobnej analýze mohli umožniť nájsť nejakú jej slabinu.
Pozorne prešla všetky počítačové záznamy odznovu. Sledovala dátumy a časy manipulácie so súbormi a určovala, kde práve vtedy bola ona sama. Neoprávnených vstupov do jej súborov bolo niekoľko a vyskytovali sa už od posledného odletu zo Zeme. Niekoľko hmatov na termináli jej zobrazilo, odkiaľ boli dané vstupy vykonané. Každý bol z inej konzoly. Ten, kto to urobil, bol chytrý a vedel za sebou zametať stopy. Ona však bola ešte chytrejšia. Vyvolala si na obrazovku bezpečnostné kamery lode. Príslušné záznamy boli zmazané. Presne ako očakávala.
Niekoľko minút manipulovala so systémom a zadávala rôzne heslá, ktoré mali k dispozícii iba najvyšší dôstojníci Antickej Floty. Nakoniec sa dostala do záložných súborov. Vyvolala si na obrazovku záložné záznamy bezpečnostných kamier a sledovala video. Keď sa obraz konečne dostal k danému času, neveriaco vytreštila oči. Pre istotu prezrela ešte záznamy, ktoré sa vzťahovali k ostatným prienikom do systému a zničene zložila hlavu do dlaní. Tým zradcom bol človek, ktorému dôverovala.
Chladne začala zvažovať všetky možnosti, ktoré v tejto situácii mala. Nakoniec nazlostene vstala, skontrolovala obidva omračovače, ktoré mala v puzdrách na stehnách a pre istotu aktivovala svoj osobný štít. Niekoľko hmatov na termináli aktivovalo niektoré bezpečnostné systémy a deaktivovalo záložný systém a vybrala sa z kajuty. Cestou stretla dvoch členov bezpečnostného oddielu lode. Kývnutím im dala najavo, nech ju nasledujú. Výraz jej tváre dával najavo, že je veľmi nazlostená a tak bez zaváhania poslúchli.
Keď sa pred ňou otvorili mohutné pancierové dvere chrániace kapitánsky mostík bitevnej lode a ona vošla dovnútra rozľahlej miestnosti, zbadala ako sa dotyčný zradca otočil k nej a keď zbadal výraz jej tváre, bleskovo si siahol na zápästie ľavej ruky. Okolo neho sa objavilo jemne svetielkujúce silové pole.
Annin hlas zaburácal po celej miestnosti ako úder hromu: „Koľcev! Keď vás chytím, tak vás roztrhnem napoly vlastnými rukami! Prečo ste sa vlámali do mojich súborov?“ Na plukovníkovej tvári sa objavil samoľúby výraz: „Lebo mi za to ponúkli veľké peniaze, veľmi veľké peniaze...“ Admirálkina otázka bola samozrejmá: „Kto?“ „Kto asi? Američania...“ To ju zaujalo: „Američania? Kto presne?“ Koľcev sa neprestal samoľúbo usmievať: „Generál David Sommers, veliteľ Vnútornej bezpečnostnej služby Hviezdneho programu. Ach, boli ste tak naivná, doktorka Kornilovová. Tak ľahko som vás dobehol a prekabátil. Mám však dojem, že už je časť odísť a doručiť záznamy...“ Vytiahol z vrecka malú kryštálovú doštičku a zamával ňou. Potom si ju vložil naspäť do vrecka a znovu stlačil svoje ľavé zápästie. Nič sa však neudialo a on zmätene pozrel na prístroj, ktorý mal pod uniformou na predlaktí. Znovu stlačil jedno tlačidlo a znovu sa nič neudialo. Pozrel na svoju veliteľku.
Anna však stála a na jej tvári sa objavil chmúrny úsmev veštiaci veľmi zlé veci pre zradcu. Tichým, ako britva ostrým, hlasom povedala: „Myslel si, že ťa nechám utiecť, keď to zistím? Sakramentsky si sa zmýlil. Rušička hyperpohonu sa dá nastaviť na rušenie rôznych frekvencií a práve teraz funguje a ruší kompletne celý možný rozsah transportných frekvencií. Neutečieš mi...“
Spravila niekoľko krokov nabok a povedala: „Stráže, zatknite ho!“ Koľcev však vytiahol z puzdra svoj omračovač a vystrelil po vojakoch. Zároveň sa rozbehol na druhú stranu, obehol veliteľské kreslo a pokúsil sa dostať k dverám. Na nešťastie sa mu však do cesty priplietol jeden z nižších dôstojníkov, o ktorého zakopol a obaja spadli na podlahu. Strážcovia sa okamžite vrhli na zradného prvého dôstojníka, ale keď sa ho prvý z nich dotkol, okamžite odskočil a strašne zreval bolesťou. Druhému sa stalo to isté.
Letmý pohľad stačil Anne, aby zbadala silné pľuzgiere na rukách oboch strážcov a pochopila, že to spôsobilo silové pole, ktoré plukovník aktivoval. Chvíľku mu zúrivo hľadela do očí. Potom sa zvrtol a vybehol z miestnosti. Ďalší strážca ho chcel prenasledovať, ale Anna ho zadržala pokynom ruky: „Netreba. Sľúbila som, že kto ma zradí alebo sklame, poletí prechodovou komorou.“ Spravila niekoľko krokov k jednému z terminálov a vyvolala si na obrazovku interné senzory lode. Okamžite našla plukovníka Koľceva. Bežal chodbou preč z veliteľského mostíka. Niekoľko hmatov na termináli spôsobilo, že jeho signál sa na chvíľku zachvel a zmizol. Hneď na to sa za veľkým panoramatickým oknom objavil biely záblesk a zradný plukovník Koľcev sa objavil vo voľnom priestore. Na tvári sa mu na chvíľku objavil prekvapený výraz. Po chvíľke sa však jeho telo vo vákuu nafúklo a potom vybuchlo ako balón. Zvyšky sa rozpadli na jednotlivé atómy, ktoré narážali do stien hyperpriestorového tunelu, v ktorom gigantická bitevná loď letela.
Anna sa chladne pozerala na záhubu svojho, v tejto chvíli už bývalého, prvého dôstojníka. Po chvíli sa odvrátila od okna a povedala podplukovníkovi Satsumimu: „ Povyšujem vás na prvého dôstojníka lode. Ak ma zradíte aj vy, viete, čo vás čaká!“ Japonec prikývol: „Ďakujem vám, madam! Nezradím!“ Chladne prikývla: „To dúfam! Pokračujte v kurze, ktorý je nastavený.“ a vrátila sa do svojej kajuty.
Nasledujúci deň strávila Anna podrobným kontrolovaním záznamov na lodi a zisťovaním aké škody napáchal Koľcev za svojho pôsobenia. Našla niekoľko záznamov o tajnom vysielaní a domyslela si, že plukovník svoje predchádzajúce zistenia už odvysielal na Zem. To ju rozladilo. Zároveň však dostala strach. Nevedela, čo všetko prezradil Američanom. V poznámkach, do ktorých sa vlámal, boli síce iba pomerne bezvýznamné technické detaily jej operácií a plánov, ktoré veľmi nemohli ohroziť jej činnosť, ale plukovník mal ako prvý dôstojník značné právomoci a ak dokázal do systému vpašovať nejaký vírus, bude trvať dlho, kým sa toho zbaví.
Zároveň jej napadali ďalšie možnosti škôd a keď ich preverovala, jej krásna tvár sa čoraz viac a viac pokrývala chmúrami. Pochopila, čo spravil. Technické údaje, osobnostné profily členov posádky, kódy, prezradil všetko, čo len mohol. Jediná vec, ku ktorej sa nedostal, bolo to, čo mala vo svojej hlave. Dlho do noci uvažovala nad týmito zisteniami a nad ránom sa unavená vybrala na mostík. Tam zastihla len majora Kalinina. Ináč bol mostík úplne prázdny. Major jej kývol na pozdrav, keď vošla, ale potom sa venoval ďalej pilotovaniu lode z veliteľského kresla. Jemne poopravil niektoré údaje, ktoré mu vyskočili na malej obrazovke a potom sa otočil naspäť k Anne, ktorá v rozopnutej uniforme stála v zadnej časti mostíku a ticho sa jej opýtal: „Nemôžete spať?“
Prikývla: „Áno, celý deň som strávila pri počítačoch a zisťovala, čo všetko ten sviniar napáchal...“ Kalinin pokýval hlavou a ticho povedal: „Nikto z nás o tom netušil. Je to veľmi zlé?“ Zamyslela sa a pozrela sa na majora vo veliteľskom kresle. Bol ešte veľmi mladý, mladší ako ona samotná a v jeho očiach bolo vidieť dôveru v ňu a v jej činy.
Sadla si do kresla taktického dôstojníka a otočila sa k majorovi. Potom tichým hlasom so značnou dávkou smútku povedala: „Je to zlé. Odoslal na Zem kompletnú databázu lode. Navigačné dáta, technické údaje, osobné spisy všetkých členov posádky, recepty z kuchyne, jednoducho všetko...“ Major ticho zasykol a ona pokračovala: „Všetko je teraz v rukách Američanov. Mojím jediným šťastím je, že som z databázy vymazala tie najcennejšie údaje. Už vtedy, keď som ju vytiahla z tej základne na dne Atlantického oceánu. To všetko je teraz bezpečne uložené na Telerush Var a ja jediná viem prístupové kódy.“
Mladý major sa opatrne opýtal: „Čo je vlastne také cenné na tých údajoch, ktoré ste vymazala? Chápem, že technické údaje, ktoré plukovník Koľcev odovzdal Američanom, môžu viesť k tomu, že objavia o tejto lodi nejakú slabinu, alebo že na ich základne skonštruujú nejaké lepšie zbrane. Chápem tiež, že na základe našich osobných spisov môžu nájsť nejakú slabinu na nás samých, a že to môžu využiť proti nám. Ale čo ďalšie by mohli využiť?“
Vzdychla si a otočila sa k terminálu pri sebe. Chvíľu manipulovala s kryštálovými doštičkami a keď sa jej podarilo vypnúť bezpečnostné kamery na mostíku, otočila sa naspäť k majorovi. Unavene, ale pozorne si ho premerala a potom povedala: „Vypla som bezpečnostný systém na mostíku, takže toto, čo vám teraz poviem, bude bez záznamu.“ Kalinin prikývol a nasucho preglgol. Okamžite si uvedomil, že to bude alebo niečo dôverné alebo niečo tajné.
Anna sa na chvíľu odmlčala a potom veľmi rozvážne povedala vyberajúc slová: „Major, toto, čo vám poviem, si necháte pre seba. Ak to niekedy prezradíte bez môjho povolenia, tak skončíte ako Koľcev.“ Otvorená hrozba v jej hlase prinútila mladého Rusa, aby znovu preglgol. Potom admirálka pokračovala: „Keď sa Antikovia po evakuácii Atlantídy pred desaťtisíc rokmi vrátili na Zem, postavili tam niekoľko základní, na ktorých žili. Postupne sa všetci povzniesli do vyššej sféry existencie. Tí, ktorí ostali poslední v nižšej sfére, viacero základní zlikvidovali. Ostalo však niekoľko základní, ktoré boli veľmi dôkladne zamaskované. V databázach na tých základniach boli uložené najnovšie vynálezy a dáta Antikov. Všetko, čo vymysleli po návrate z Pegasu. Keď som si prezerala tie údaje, našla som tam špecifikácie zbraní, ktoré by v prípade, ak by sa dostali do rúk nepovolaným osobám, mohli spraviť zo života v tejto a niekoľkých ďalších galaxiách peklo. Nejde len o rôzne kanóny a podobne. Aj také veci sa tam našli. Boli tam však aj omnoho hodnotnejšie veci. Strategické zbrane Antickej flotily. Kým boli v Pegase, bola najsilnejšou zbraňou, ktorou vôbec Antikovia disponovali, bomba Nova-3. Táto bomba dokázala odpáliť celú hviezdnu sústavu. Bolo to niečo podobné ako Supernova, výbuch hviezdy, ale ešte silnejšie. Keď sa vrátili na Zem, vyvinuli ich vedci ešte horšie zbrane, napríklad zariadenie, ktoré umožňovalo v prípade potreby preťažiť všetky hviezdne brány a to nielen v tejto galaxii, ale vo všetkých, kde boli položené siete hviezdnych brán. V tých databázach boli veci, z ktorých by vám stali vlasy dupkom na hlave. Keď som likvidovala tie základne na Zemi, odniesla som všetky tie poznatky na Telerush Var. Spolu s loďami. Videl si sám, akú flotilu mám na mojej základni...“
Major ticho prikývol a ona pokračovala: „Kódy k deaktivácii obrany Telerush Var mám v hlave. Nikde inde nie sú. To nás zachránilo od toho, aby sa dostali na základňu a k flotile. Keby sa Zem dostala k týmto poznatkom a takej silnej flotile, čo myslíš, ako by sa vyvíjali dejiny? Čo by spravili s takými zbraňami?“ Kalinin pokýval vážne hlavou: „Bol by to koniec Zeme, ako ju poznáme...“ Admirálka súhlasila: „Presne! Preto nemôžem dopustiť, aby sa to dostalo Američanom a ani nikomu inému do rúk.“
Pokýval hlavou a dlho bolo ticho. Nakoniec sa vážne opýtal: „Prečo však tie dáta nezničíte? Potom by po nich už predsa Američania nepátrali.“ Anna sa chápavo usmiala: „Iste, bol by to spôsob. Ale...“ na chvíľku sa odmlčala a hľadala slová: „... ste dobrý dôstojník, major. Ste bystrý, dokážete konštruktívne uvažovať a ste disciplinovaný. Chýbajú vám však potrebné skúsenosti. Ak by som totiž tie dáta zničila, tak by som spravila zároveň dve veci. Prvou je, že by som zničila časť dedičstva mojich predkov. Dedičstva civilizácie, ktorá trvala mnoho desiatok miliónov rokov. Na to nemám ani právo ani chuť. Druhou vecou je, že kým tie dáta existujú a mám ich ja, dokážem nimi manipulovať ostatných, tak spojencov ako nepriateľov. Síce vôbec nevedia, aký poklad sa v tom skrýva, ale aspoň to tušia. Kým tie dáta existujú, bude ich vždy hnať túžba získať ich a ovládnuť tie najničivejšie zbrane, aké táto galaxia poznala od záhadného zmiznutia Furlingov. Moc je príliš veľké lákadlo. Nemusím tie dáta použiť. Stačí ich samotná existencia, aby mi získala veľmi veľký rešpekt u ostatných...“
Mladý major si prevaľoval jej slová v hlave a potom chápavo prikývol. Anna sa pohodlne oprela v kresle a povedala: „A potom sú tu samozrejme lode mojej flotily. Aj keby Američania nevedeli o tých dátach, vedia veľmi dobre a presne o mojich lodiach. Viete, čo dokážu. Videl ste ich v akcii. Ako Somniu, tak Triu a Torden. Američanom táto flotila nedá spať, kým bude existovať. Keby som chcela, tak s ňou dokážem prevalcovať Mliečnu cestu z jedného konca na druhý a ani sa neobzriem. Sila, ktorú predstavuje táto flotila...“
Chcela pokračovať, ale v tom okamihu sa otvorili dvere a do miestnosti vošla skupina osôb. Keď sa pozrela na hodinky, pochopila, že je to ďalšia služba. Nechala majora, nech odovzdá novej smene služobný denník a potom ho poslala vyspať sa. Jemne mu ale naznačila, aby mlčal o tom, čo mu rozprávala. Jemne prikývol, že rozumie. Zapla znovu bezpečnostné kamery a senzory na mostíku a potom nechala rannú službu, nech koná svoje povinnosti. Potom sa vybrala do svojej kajuty, aby sa konečne vyspala.

Jenom tak dále, tímto sis u mě zasloužil místo vedle Daedalose a jeho Enemies.

Tý vado, tak jsem zvědav co ti amíci provedou....

Aiwendill píše:

Puk: neboj, neskor uvidis, ze ani "vsemocna" anticka technologia nie je uplne dokonala a anicka na to v jednej bitke skoro doplati...

Tak to vypadá, že pro pár dalších dílů to bude zajímavé.

to by mě zajímalo jestli se bude Anička mstít amíkům