Destiny of the Humans (09 Pasca - 1.9. 2013)

Jednotlivé časti deja nekomentujem, ale celok vyzerá slušne.
Ak budeš pokračovať aspoň takýmto štýlom, tak to bude zaujímavý príbeh.

tak po dlhej dobe prinášam dalšiu časť. ospravedlnujem sa ale mal som menšie problemy pri písani, jednak k tomu že ma "trochu" chytilo world of warcraft a za druhe trochu som sa zasekol v pribehu
dufam že už normalne budem mocť vydávať diely pravidelne, a dufam že si niekto ešte spomenie na tuto poviedku (aj ked v to velmi neverím) pokial však nie, doporučujem si prečitat predošle časti (zatial ich nieje vela)

k poviedke dufam že som na nič nezabudol a ospravedlnujem sa za pripadne chyby, je to znovu bez korekcie.

pokial by boli nejake otázky/pripomienky, tak kludne ich napište

04 Zlé časy prichádzajú, časť 4

Hyperpriestor, Achilles
„Päť minút do výstupu z hyperpriestoru. Plná bojová pohotovosť, celá posádka, nech sa ihneď dostaví na svoje stanoviská!“ nieslo sa chodbami Achilla. Všetci zmätene pobehovali po chodbách a snažili sa splniť zadané rozkazy.
„Môžeme už zistiť, ako sú na tom?“ spýtal sa Pearson na mostíku Ledforda.
„Diaľkové senzory zaznamenali veľkú flotilu na obežnej dráhe, pravdepodobne oríjskú.“
„A čo planéta?“
„To budeme vedieť, až keď sa k nej priblížime.“
Pearson si povzdychol. Wagner si to všimol a pristúpil k nemu „Myslím, že by si mal prehovoriť k posádke. Pripraviť ich na to, čo ich zrejme čaká.“
„Asi máš pravdu.“ otočil sa k Lawlorovi a pokračoval „Zapnite intercom, a prepojte ho zo všetkými loďami!“ Lawlor mu pokývol.
„Celej posádke, hovorí admirál ... Všetci už iste viete, že naša misia bola v skutočnosti len plán, ako nás odlákať od Zeme. Viem ako sa teraz asi cítite. Zrejme všetci máte na Zemi niekoho, na kom vám záleží. Zatiaľ však nemáme presné informácie o tom čo sa tam deje. Vieme len, že na orbite kotví početná oríjská flotila. To však ešte nemusí znamenať, že sú na Zemi všetci mŕtvy. Sľubujem vám, že budeme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme zachránili čo najviac ľudských životov. Nech bude náš osud akýkoľvek, nech bude naša cesta akákoľvek, prosím vás o to, aby ste zachovali chladnú hlavu a bojovali za naše prežitie. Sme posledná nádej ľudstva a podľa toho tak budeme aj jednať. Bože stoj pri nás!“ pokývol Lawlorovi. Ten ukončil prenos „Desať sekúnd do výstupu z hyperpriestoru.“ zahlásil.
Krátko na to lode vystúpili. Mostík hneď ožiarilo silné svetlo, vychádzajúce zo Slnka.
„Zamaskujte nás a leťte k Zemi!“

Zem, Washington
Oríjská invázia konečne začala. Po dlhých hodinách, ktoré sa oríjské lode rozhodli vyčkávať na orbite, konečne vysadili svoje armády. Pre začiatok sa vysadzovali len kruhmi, avšak dlho to tak nemohlo ostať. Pentagon, ako jedna s posledných hlavných budov, bola pod silným útokom. Zo všetkých strán prichádzali zástupy križiakov, ženúcich sa za víťazstvom. Silné nálety stíhačiek zamestnávali protivzdušnú obranu a nepretržito ostreľovali okolie.
Worden spolu s Lewisom a ďalšími dôstojníkmi stály na streche Pentagonu a sledovali vývoj situácie pri prvej obrannej línií.
„Toto nevyzerá dobre. Tých vojakov stále pribúda. Čoskoro nás prevalcujú presilou.“ zahlásil Lewis.
„Musíme sa brániť až do posledného dychu. Ustúpiť aj tak nemôžme.“ oznámil Worden.
Jeden s brániacich tankov práve zasiahol vysoký dom. Hromada železa a betónu zasypala niekoľko križiakov, stojacich blízko pri onej budove. Ostatný však aj napriek silnej paľbe stále postupovali. Občas sa stalo, že nejaký pozemský vojak dostal ranu z tyčovej zbrane a zvalil sa na zem. Väčšina z nich sa však, kvôli veľkej vzdialenosti oríjských jednotiek, stačila schovať skôr, než k ním nejaký pulz dorazil. V tom preletela nad oblasťou ďalšia eskadra oríských stíhačiek. Niekoľko z nich sa, pri zásahu protivzdušnou obranou zrútilo na bojové pole. Ostatné však zasypali oblasť obrancov ďalšou salvou modrých pulzov. Stíhačky pôsobili obrane najväčší problém. Tento krát sa im podarilo zasiahnuť aj niekoľko obrnených vozidiel a dva tanky. Ďalšia diera v obrane, ktorú začali oríjské vojská hneď využívať. Križiakom sa podarilo postúpiť o ďalších sto metrov. To bola skoro polovica vzdialenosti medzi prvou obrannou líniou.
Lewis sa trochu poobzeral aj po ďalších obranných líniách, ktoré boli namierené k ostatným príjazdovým cestám. „Postupujú na každej fronte.“
K Lewisovi práve pristúpil jeden z radistov. „Pane, pozícia zo smeru Fernovej ulice sa nehlási.“ oznámil mu.
Lewis sa hneď otočil smerom k určenej ulici. To, čo videl ho zhrozilo. Obranná pozícia bola prakticky zdevastovaná a oríjské vojská práve postupovali popod mosty neďalekej diaľnice.
„Prerazili obranu. Informujte záložné skupiny, nech sa sformujú za mostom a vybudujú novú!“ rozkázal.
Pár minút potom, čo radista oznámil nové príkazy, vyrazili s neďalekého parkoviska štyri obrnené vozidlá smerom k prelomenej časti obrany.
Netrvalo však dlho a nepriateľ začal doliehať z novej strany, tento krát s neďalekého parku, s ktorého za vyhrnuli stovky nových križiakov.
„Panebože, im snáď nikdy nedôjde dych.“ povzdychol si Lewis.
Jedine miesto, ktoré zatiaľ ostávalo nedotknuté bolo zo zadnej časti Pentagonu, kde sa rozliehalo malé jazero a za ním široká rieka. Netrvalo dlho a nad oblasťou preletela ďalšia eskadra stíhačiek. Vďaka nim dokázala oríjská armáda preraziť z ďalších dvoch smerov. Porážka bola na dosah. Stovky pozemských a tisíce oríských vojakov sa váľali na zemi pred obrovskou budovou.
Worden a tak isto aj Lewis už vedeli, že nie je žiadna šanca. No aj napriek tomu nechceli znižovať morálku okolitých vojakov.
Všetko sa však zmenilo, keď sa v diaľke začal ozývať silný dunivý zvuk. Netrvalo dlho a zo severu sa vynoril obrovský biely kolos, ktorý zatienil všetok priestor nad Pentagonom. Väčšina vojakov prestala bojovať v zaneprázdnení sledovaním mohutnej lode vznášajúcej sa nad ich hlavami a budiacej obrovský rešpekt. Čo bolo však zvláštne, žiadna raketa nevzlietla zo zeme a nepokúsila sa tak ukončiť život nejedného oríjského vojaka na palube vznášajúceho sa korábu. Možno boli ich posádky zaneprázdnené sledovaním, možno mali strach. Každopádne, proti takej obrovskej sile aj tak nemali šancu.
Niektorý sa začali vzdávať, iný však ďalej bojovali aj keď vedeli, že dlho žiť nebudú. Strach sa dokonca zrkadlil aj v očiach Wordena, ktorý stále sledoval oríjskú loď.
Bitka práve skončila.

Orbita Zeme
Víťazstvo. To bolo to jediné, na čo mysleli všetci oríjský velitelia, pri pohľade z okien na takmer bezbrannú Zem. Stovky krížnikov sa vznášali na orbite. Niektoré z nich zostupovali do atmosféry, iné zaujímali obranné pozície. Neďaleko od nich plávali hromady trosiek z, kedysi mocnej, flotily Zeme. Neboli to však len lode, ale aj zvyšky satelitov a stíhačiek, ktorých posádky obetovali svoje životy pre záchranu Zeme. Všetko však bolo zbytočné. Drvivá presila nepriateľa bola obrovská a tak sa nedalo zabrániť najhoršiemu.
Žiaden z oríjských veliteľov nemal ani tušenie, že ho môže niekto sledovať.
V prázdnote vesmíru sa z ničoho nič pohol priehľadný obrys lode.

Achilles
Na mostíku panovala pokojná atmosféra. Senzory aspoň čiastočne ubezpečili posádku o tom, že populácia nebola vyhladená. Na radosti to však nikomu nepridalo, keďže všetci vedeli, čo práve oríjské krížniky robia. Všetci videli tu hrôzu vznášajúcu sa neďaleko od krížnikov, ktorú po sebe zanechali. Nikto nevedel, či niekto z obrany prežil, alebo sú všetci mŕtvy. Najväčšiu pravdepodobnosť však mala druhá možnosť, keďže ustúpiť nebolo kam a žiť stále na úteku nechcel asi nikto.
Pearson sledoval s pozorovacej plošiny vývoj situácie na orbite. Tá sa mu ale vôbec nepáčila. V jeho tvári sa zrkadlil strach a beznádej. Na orbite bolo cez dvesto päťdesiat oríjských lodí.
Ani tak mocná loď ako je Achilles by nedokázala poraziť takú veľkú presilu, zvlášť, keď všetci dobre vedia, že niekde tam v temnotách môže čakať ďalšia materská loď, pripravená kedykoľvek podporiť obranu Zeme.
K Pearsonovi pristúpil Wagner a chvíľu sa rozhliadal po orbite.
„Čo budeme robiť?“ spýtal sa a v jeho hlase bol poznať strach. Chvíľu bolo ticho.
„Netuším ... proti takej presile nemáme šancu.“
„Môžeme skúsiť chvíľu počkať, kým väčšina lodí nezletí do atmosféry a potom ich prekvapiť.“ navrhoval Wagner. Pearson len sklonil hlavu do zeme.
„A aký by to malo zmysel? Oriovia vládnu už trom galaxiám. Zem bola posledná obranná línia. Aj keby sa nám podarilo teraz vyhrať, prišli by ďalšie lode.“
„To tu máme len tak sedieť a sledovať ako si zotročujú našu planétu?“
„Neviem ... vôbec neviem, čo mám robiť.“ sklonil hlavu.
„Hej! Pred tým si mi povedal, že nesmieme strácať nádej. Takže máme dve možnosti: buď sa pokúsime aspoň o niečo, alebo zdrhneme a budeme navždy žiť na úteku ...“
Zrazu ich prerušil Lawlor „Pane, zachytili sme signál vychádzajúci zo Zeme. Niekto sa nás snaží kontaktovať!“
Pearson sa na neho prekvapene pozrel „Čože?“ Rýchlo si sadol do kresla „Pustite to!“
„Tu plukovník Sheppard, počujete ma?“ ozvalo sa z reproduktoru.
Pearson chvíľu vyzeral prekvapene. „Atlantis?“ To bolo všetko načo sa zmohol.
„S kým hovorím?“ ozvalo sa znovu z reproduktoru.
„Admirál Thomas Pearson, veliteľ Prvej pozemskej flotily.“
Chvíľu ostalo ticho, ktoré prerušil až Sheppard „Vďaka bohu, ani si neviete predstaviť ako radi vás počujeme.“
„Ako ste nás vlastne našli? Veď sme maskovaný.“ začal sa pýtať.
„No viete, Antikovia boli veľmi šikovný vo všetkých oblastiach. Zachytili sme maskovanú loď na orbite tak sme to riskli. Mimochodom aj my sme maskovaný.“
V tom zaznel na mostíku varovný signál.
„Pane, orijske lode zrejme odhalili komunikáciu a zameriavajú sa na nás a na Atlantídu.“ zahlásil Ledford.
„No tak ak ste zamaskovaný tak vám to asi aj tak nepomôže, orijske lode vás odhalili.“
„Sakra, čo teraz?“
Pearson začal premýšľať.

Zrazu sa čas akoby zastavil. Všetko potemnelo. Už nestál na mostíku Achila, ale v nejakej veľkej temnej miestnosti. Z niekade zhora na neho dopadalo slabé modré svetlo. Rozhliadol sa.
„Čo to má znamenať?“ vypadlo z neho len tak do prázdna.
„Si vo svojej mysli.“ ozvalo sa z niekade. Začal sa obzerať v márnom pokuse nájsť zdroj hlasu.
„Kto si?“ skúsil sa spýtať.
„Zlá otázka!“ sucho odpovedal hlas, tento krát akoby spoza neho. Rýchlo sa otočil. Na jeho prekvapenie tam stála tajomná postava v tmavom plášti s kapucňou na hlave.
„Si Antik?“
„Možno áno, možno nie,“ dal si menšiu pauzu než pokračoval. „ale to je teraz jedno.“
„Tak potom čo tu robíš?“
„Znovu zla otázka.“ Vypadalo to akoby sa s ním zahrával.
„Tak aká je potom tá správna?“ podráždene vyhŕkol.
Neznámy sa chvíľu tváril že rozmýšľa. „Čo napríklad: Čo mám robiť ďalej?“
Pearson sa trochu zarazil. Rozhodol sa chvíľu hrať jeho hru.
„Hádam mi nechceš poradiť.“ zavtipkoval.
„To je na tebe.“ odbil ho neznámy a začal okolo neho obiehať.
„Tak čo mám teda robiť?“
Neznámy na neho uprel tvrdý pohľad a až teraz vypadal skutočne vážne. „Musíš opustiť Zem!“
„Si Ori?!“ vykríkol.
„Znovu vedľa!“
„Tak kto si potom? Prečo chceš aby som opustil Zem a nechal sedem miliárd ľudí napospas Oriom?“
„Je to na tebe, ale poviem ti toto: Všetky oríjské armády sa sťahujú k Zemi. Vedia že ste prežili ich pascu a že sa pokúsite späť dobiť Zem. Už sú blízko! Leťte do Andromedy, je tam ukryté niečo čo vám pomôže prežiť.“ oznámil mu a potom sa otočil.
„Čo? A kde?“ snažil sa s neho ešte vytiahnúť informácie.
Bez toho aby sa otočil odpovedal: „Ochráň Atlantídu! Tá ti v tom pomôže.“
„Počkaj ešte,“ na chvíľu odmlčal sa „prečo mi chceš pomáhať?“
„Mám svoje dôvody.“ A bez ďalšieho slova zmizol.

Pearsonovo vedomie sa znovu ocitlo na mostíku. Nechápal čo to malo znamenať, ale nechcel nič riskovať.
„Naštartujte motory!“
„Čože?“ spýtal sa nechápavo Sheppard.
„Vzlietnite! Budeme vás zatiaľ kryť.“
„No dobre. Dúfam, že viete čo robíte.“
Spojenie sa ukončilo. Pearson sa postavil a pozrel na Lawlora.
„Pošlite správu ostatným lodiam! Budeme ich potrebovať.“ za hovoru došiel až k oknu. Posledný krát sa v pokoji pozrel na Zem. Potom vydal rozkaz „Odmaskujte nás a nabite zbrane!“
Takmer súčasne sa, s odmaskovaním Achilla, objavili aj ďalšie pozemské lode, ktoré urobili krátky hyperpriestorový skok. Celá flotila spustila paľbu. Pozemské lode na nič nečakali a hneď sa dali do pohybu, smerom ku krížnikom. Tie mali s opätovaním paľby dosť problém, keďže väčšina z nich bola natočená smerom k Zemi. Skôr, ako stačili opätovať paľbu svojimi primárnymi zbraňami, explodovalo päť lodí.
Priestor zrazu ožiarilo niekoľko desiatok žltých lúčov. Takmer polovica zasiahla svoj ciel. Zvyšné leteli ďalej do vesmíru. Krátko na to sa lode pomiešali. Bola to účinná, ale zároveň riskantná taktika, keďže tým oríjským lodiam prakticky zamedzili paľbu z primárnej zbrane. Avšak, v prípade veľkého poškodenia, nebola prakticky žiadna možnosť ako sa, v relatívne rýchlom čase, stiahnuť z boja. Po chvíli bolo zničených ďalších desať oríjských lodí. Stále to však bolo málo a štíty lodí rapídne klesali aj napriek tomu, že Oriovia mohli páliť len sekundárnymi zbraňami.
„Pane, Atlantída dokončila prípravu a zahajuje štart.“ zahlásil Lawlor.
Krátko na to sa mostík otriasol.
„Štíty klesli na šesťdesiat percent.“ doplnil jeho hlásenie Ledford.
„Musíme ešte chvíľu vydržať!“
„Pane, lode Tennessee a Maryland majú štíty pod tridsať percent. Dlho nevydržia!“
„Nemajú na výber. Oznámte im, že ak budú mať možnosť dostať sa z bojiska, nech to urobia.“
Behom pár minút explodovalo ďalších osem oríjských lodí. Achilles vypálil SAB, ktoré zrušili ďalšie dve lode. Nečakane sa však v hlúčiku bojujúcich lodí objavil ďalší výbuch, ktorý tentoraz nepatril oríjskéj lodi. USS Maryland bola zničená po tom, čo jeden z krížnikov vypálil zo svojej hlavnej zbrane. Veliteľ lode poriadne riskoval, keď sa rozhodol k tomuto kroku. Stačila malá odchýlka a hrozilo zasiahnutie vlastnej lode. Bohužiaľ, lúč presne zasiahol svoj ciel a, už tak dosť oslabený štít to nevydržal. Strela roztrhala loď na milión kúskov, ktoré sa veľkou rýchlosťou rozleteli do okolia. Krátko po tom, podobný osud stretol aj Tennessee.
Jediné čo hralo v prospech pozemskej flotily bolo to, že Atlantída už bola takmer na orbite.
Na mostíku Achilla sa otvoril komunikačný kanál, v ktorom zaznel hlas Shepparda „Sme na orbite. Čo ďalej?“
Pearsona to nachvíľu vytrhlo z reality. Bola iba jediná možnosť, ako sa zachrániť. Rozhodnutie však bolo ťažké.
Jedna z pozemských lodí práve vypálila plnú salvu asgardských lúčov a začala stúpať, aby sa vyhla zasiahnutému krížniku, ktorému skolabovali štíty. Prevalila sa horným plášťom smerom dole a pokropila tak nechránení trup krížniku salvou projektilov z railgunov. K tomu ešte vypálila pár rakiet a loď vybuchla. Hneď potom začala zase klesať dole, ale ako náhle sa dostala do nižšej vrstvy bojiska, dostala zásah z primárnej zbrane. Štít to nevydržal a loď explodovala. Krátko na to sa k nej pridala ďalšia loď, po ktorej pálili tri krížniky sekundárnymi zbraňami.
Pearson však bol stále mimo. Až príchod nových oríjských posíl ho vrátil späť do reality. Neďaleko bojiska vystúpilo z hyperpriestoru ďalších dvesto krížnikov. Čo však bolo najhoršie, bolo to, že medzi nimi bola aj ďalšia materská loď.
Takže predsa len neklamal.
V tom zmätku mohol vydal iba jediný rozkaz. Rozkaz, ktorý všetkým vojakom naháňal hrôzu: „Ústup!“ Toto slovo si na krátku chvíľu vyžiadalo pozornosť všetkých členov posádky na mostíku. Dokonca aj Sheppard sa zatváril prekvapene, aj keď vedel, kam tým miery.
Nikomu sa to nepáčilo, ale aj napriek tomu ho všetci uposlúchli. Lode okamžite začali manévrovať, aby sa dostali preč z bitky. Achilles si prestrieľal cestu, cez všetky prekážky a počkal na okraji bojiska.
Po pár minútach vstúpilo do hyperpriestoru všetkých šestnásť lodí spolu s Atlantídou, zanechávajúc za sebou cez štyristo krížnikov a úplne bezbrannú Zem.


TO BE CONTINUED

Niečo si pamätám, ale radšej si to prečítam od začiatku.
Okomentujem až po prečítaní všetkých častí.

Bravo, konecne se to po delsi dobe pohnulo dale

tak som rad že aspon niekto ma radosť

další diel mam viac menej pripravený, ešte si ho par krat prečitam

Toto je spoiler!!!:

viac menej sa bude jednať o flashback, kde sa zoznámime s jednou z hlavných postáv, (má skoro cez 13 stran A4) a ak sa niekomu zdala bitka o Zem (vesmirna časť) slabá alebo krátka, tak prezradím, že ešte bude trochu rozpísaná, s iného pohladu, ale to trochu neskor

Konečne som mal čas si všetko prečítať (aj staršie časti) a musím napísať, že kvalita zostala na veľmi dobrej úrovni.
Budem rád ak v poviedke budeš pokračovať.

tak je tu ďalši diel a znovu dufam že som na nič nezabudol

05 Pearson

Pearson sedel vo veliteľskom kresle. Pred oknom žiarilo jasné modré hyperpriestorové okno. Väčšina posádky stále nechápala zmysel onoho rozhodnutia. Bolo to len kvôli záchrane posledných príslušníkov Pozemského národa, alebo v tom bolo niečo viac?
Problém bol v tom, že na túto otázku nevedel odpovedať ani sám Pearson.
„Informujte kapitánov všetkých lodí, nech sa o hodinu dostavia do zasadacej miestnosti na Atlantíde.“ rozkázal s pevným hlasom. Nechcel znižovať morálku ešte viac tým, že by vypadal rozpačito. Náhle sa vybral preč z mostíka. Všímal si popritom spýtavé pohľady, ktoré sa do neho zabodávali ako neľútostné hroty šípov. Dokázal v nich odhaliť zmiešané pocity strachu, bezmocnosti ale aj slabého zrnka zlosti.
Prešiel pár chodbami a dorazil do svojej kajuty. Odložil kabát z uniformy na vešiak a sadol si na posteľ. Stále nemohol pochopiť, prečo to vlastne urobil. Nevedel si dokonca ani vysvetliť, kto bol ten neznámy, čo sa mu zjavil.
Teraz mal však iné obavy. Utiecť z boja a odsúdiť tým miliardy vlastných ľudí. Kvôli tomu by sa na Zemi dostal pred vojenský súd. Bol si istý tým, že ak by sa na Atlantíde nachádzal niekto z velenia, alebo dokonca samotný prezident, čakal by ho krátky proces. Ako vysvetlí, že ho k tomuto činu naviedol niekto, o kom nevedel vôbec nič. Výhovorka, že ho varoval pred posilami, alebo že mu poradil kam letieť bola bezvýznamná.
Zahľadel sa na jednu zo skríň, na ktorej sa nachádzalo niekoľko fotiek. Postavil sa a vzal jednu z nich. Bol na nej zobrazený, ešte ako pilot v hodnosti majora, popri svojej stíhačke F-16C Falcon. Vedľa neho stáli ďalší dvaja vojaci: kapitán Steven Wagner a ďalší pilot - major John Trevis. Za nimi sa rozliehala veľká púštna pustina.
„Ach, kde sú tie staré časy?“ zašepkal si pre seba a začal spomínať na dni, keď ho verbovali do programu hviezdnej brány.

Pred dvanástimi rokmi
Iraq, Americká vojenská základňa,
4. Apríl, 2003
Do veľkej, priestrannej haly, zaplnenej nebezpečne vyzerajúcimi vojakmi a pilotmi, práve vstúpil generál. Jeho príchod okamžite katapultoval všetkých, doteraz pofľakujúcich sa mužov, do ukážkového pozoru. Prešiel k veľkému stolu, za ktorým bola zavesená veľká mapa.
„Pohov. Tak páni, nadišla vaša chvíľa. Už zajtra ukážete, čo je vo vás. Presne za dvanásť hodín vyrazíme do útoku. Náš cieľ je Bagdad! Prvý pokus o prerazenie nevyšiel podľa plánov, ale nepriateľ utrpel značné straty, takže nám to teraz trochu uľahčilo prácu. Budem maximálne stručný, takže sa snažte dávať pozor. Pozemné jednotky budú rozdelené do troch tímov. Alfa zaútočí z juhu, bravo z východu a charlie bude mať na starosti sever.“ V tom ho vyrušil jeden z vojakov, ktorý mal dotaz „Kto bude mať na starosti západ?“
Generál sa trochu zamračil, ale hneď pokračoval „Zo severu nás podporí britská Siedma obrnená divízia. Podrobnejší popis máte v zložkách, tak si ich prečítajte! To by bolo k pozemným jednotkám. Sú nejaké otázky?“
„Čo nejaká podpora?“ ozval sa jeden z vojakov vzadu.
„Tentoraz môžete na delostrelcov zabudnúť. Podporu vám budú poskytovať vzdušné sily.“
Nikto ďalší sa neozýval, tak sa slova ujal znovu generál „Už nijaké otázky? ... Dobre, k vzdušným silám nie je čo dodať, proste klasika. Budete lietať nad oblasťou a prípadne podporovať pozemný útok. V oblasti nebola hlásená žiadna protivzdušná obrana, ale radím vám, aby ste nelietali príliš nízko nad mestom, pokiaľ to nebude nutné. Z vlastnej skúsenosti viem, že kombinácia olova a rozvíreného prachu neprospieva Iračanom veľmi dobre, tak sa môže stať, že po vás budú hádzať dokonca aj kamene.“ zakončil brífing vtipnou poznámkou. „Ak už nemáte nijaké ďalšie otázky, tak máte rozchod. Odchod zo základne je v osem nula nula. Piloti si môžu pospať o dve hodiny dlhšie.“ s týmito slovami sa generál odobral preč z haly, v ktorej po jeho odchode nastal ruch.
„Tak na toto sa už neviem dočkať!“ zahlásil Trevis popri tom, ako spolu z Pearsonom a Wagnerom odchádzali z haly.
„Len aby si to neodpískal. Tam hore bude pekne horko.“ schladil ho Pearson.
„No, čo ja môžem za to, že som mal vždy horšie výkony ako ty?“
„A nie?“ zasmial sa.
„Nesmieš to vidieť tak pesimisticky. Tam hore bude možno horko, ale dole bude ešte horúcejšie.“ pridal sa Wagner, ktorý ako jediný z trojice nebol pilot.
„Ani by som nepovedal. Stačí pár náletov a z mesta ostanú trosky. K čomu predsa máme vzdušnú nadvládu nad oblasťou, keď ju nevieme využiť.“ zaklincoval to Trevis. Za hovoru došli až ku kasárňam.
„No, zajtra sa už asi neuvidíme, tak by som vám dvom chcel len popriať veľa šťastia.“ rozlúčil sa s nimi Wagner.
„To šťastie budeš potrebovať viac ako mi.“ opáčil mu Pearson. Wagner zaliezol do svojej kasárne, zatiaľ čo Pearson s Trevisom išli ďalej smerom k svojej.

„Tak čo myslíš, ako to dnes asi dopadne?“ spýtal sa na druhý deň Pearson Trevisa popri tom, ako kráčali ku stíhačkám. Slnko už pár hodín brázdilo oblohu a osvetľovalo tak okolitú pustinu.
„Že to Iračania poriadne schytajú a my odídeme z metálmi.“ zavtipkoval Trevis. Pearson sa zasmial. Na ranveji sa práve pripravovalo niekoľko stíhačiek rôznych typov na štart a ďalšie desiatky ešte len čakali na svojich pilotov. Po ploche pobehovali desiatky ľudí a pripravovali všetky stroje. Neboli to však len stíhačky, ale aj bojové, či transportné vrtuľníky. Po chvíli obaja dorazili k Pearsonovej stíhačke.
„Tak, veľa šťastia a drž sa!“
„Ty tiež!“
Trevis pokračoval ďalej, zatiaľ čo Pearson pristúpil k svojej stíhačke..
„Váš stroj je pripravený, len na neho dávajte pozor. Je to dosť drahá vecička.“ oznámil mu jeden z technikov. Pearson sa len usmial. Vyliezol po schodíkoch hore a usadil sa v kokpite.
Prvotný plán počítal z útokom tridsiatich bojových stíhačiek.
Sám Pearson velil eskadre ďalších štyroch Falconov. Trevis bol na tom podobne.
„Tak čo? Dnes dorovnáme skóre?“ ozvalo sa Pearsonovi z vysielačky. Bol to jeden z jeho podriadených.
„Tak na to zabudni! Mňa nedobehneš!“ odpovedal rázne.
„Len si tak never!“
„Uvidíme.“
Po pár minútach dostali pokyn od letovej kontroly ku štartu. Pripravili sa na Runway a postupne vzlietli.
„Tak fajn, sformujte sa do útočnej formácie.“ zaznelo pilotom vo vysielačke. Všetky stroje sa sformovali a vyrazili k mestu.

Medzi tým, všetky pozemné jednotky dorazili na svoje miesta. Oproti leteckým mali trochu náskok a tak sa už na okraji mesta pripravovali k útoku. Wagnerov tím sa preskupoval len nie celý kilometer od južného predmestia. Celú útočnú jednotku tvorila asi dve stovky ostrieľaných vojakov, desať tankov M1A1 a niekoľko ozbrojených Humvee. Veliteľ skupiny, plukovník Sykes práve preberal taktiku útoku zo svojimi podriadenými. Akonáhle dostali pokyn od ostatných jednotiek, vyrazili smerom do mesta.
Obrancovia mali zatiaľ kopec času na prípravu. Obrovský hluk, vychádzajúci z takmer šesťdesiat tonových kolosov, už z diaľky signalizoval veľké problémy.
Všetky tanky postupovali zoradené do formácie, za nimi bežali vojaci a nakoniec Humvee.
Niecelých dvesto metrov od prvých budov zasypala postupujúcu jednotku spŕška guliek, vychádzajúcich z ťažkých guľometov. Pechota sa okamžite začala kryť za všetky možné prekážky. Toto krátke peklo trvalo len do doby, než sa ťažké kolosy rozhodli odpovedať. Niekoľko120 milimetrových delostreleckých granátov behom chvíle splnilo svoj účel a z väčšiny guľometných hniezd ostali len trosky, povaľujúce sa desiatky metrov od ich pôvodnej polohy.
Americké jednotky nerušene pokračovali ďalej. Za krátko sa dostali až k prvým budovám. Tam sa rozdelili na niekoľko družstiev a začali postupovať po všetkých cestách.
Wagner bol veliteľom jedného z nich. Asi tridsaťčlenná skupina, spolu z dvoma tankami a troma Humvee postupovala jednou z bočných ulíc.
„Tak som rozmýšľal, ako sa asi teraz musia cítiť Iračania.“ hovoril Wagner smerom k jednému vojakovi, pozorujúc pri tom tank raziaci si cestu ulicou.
„Asi ako krysa v diere, schovávajúca sa pred šelmou.“
Jednotka chvíľu postupovala bez problémov. Desiatky civilistov pred nimi pobehovali po ulici, snažiac sa zaliezť do nejakého domu. Niekoľko vojakov pri postupe zaisťovalo okolité domy. Tanky si razili cestu, cez vraky áut a narýchlo vystavané barikády.
Po chvíli na nich obrancovia spustili paľbu z neďalekého domu. Vojaci sa hneď začali kryť a opätovať paľbu. Za krátko streľba ustala. Bolo to hlavne vďaka tomu, že sa oná budova dostala do hľadáčika hlavnej zbrane jedného z tankov.
„Všetkým jednotkám, tu družstvo tri. Potrebujeme okamžitú podporu! Iračania nás dostali do krížovej paľby, už zničili dva tanky. Sme úplne obkľúčený. Nachádzame sa na hlavnej ulici.“ ozvalo sa všetkým vo vysielačkách.
„Tak počuli ste? Ideme im na pomoc!“ rozkázal Wagner. Nato sa celé družstvo vydalo dopredu a na najbližšej križovatke zahli doľava.

Medzi tým sa na hlavnej ulici rozpútalo peklo. Malá skupina vojakov sa kryla v strede križovatky za rôzne vraky áut a dvoch tankov. Stovky guliek lietalo vzduchom zo všetkých strán a kropilo kryty amerických vojakov. Do toho všetkého sa pridalo aj pár rakiet, ktoré nepravidelne lietali z rôznych domov. Veliteľ družstva sa kryl spolu s dvoma vojakmi za vrakom tanku a neustále sa vykláňali aby opätovali paľbu.
„Sakra, sme tu ako na strelnici!“ zahlásil jeden z vojakov po tom, čo sa vyklonil a vypálil salvu do neďalekých budov.
„Viem, snáď sa sem ostatné jednotky dostanú v čas.“ oznámil veliteľ a prebil si zbraň.
„To nebol práve šťastný nápad pokračovať v postupovaní, keď sme boli pod paľbou.“
„Nemusíte mi to stále pripomínať, bolo to len pár strelcov. Ja neviem odkiaľ sa tu odrazu vzalo toľko Iračanov.“
„SAKRA!“ zanadával druhý vojak po tom, čo blízko nich explodovala raketa. Všetci traja sa naraz vyklonili a spustili paľbu. V tom sa odniekadiaľ prihnala ďalšia raketa. Tá preletela veliteľovi len tesne nad hlavou a zasiahla jeden z vrakov, za ktorým sa kryli dvaja vojaci. Následná explózia ich odhodila o pár metrov ďalej.
„Kurva! ... Parchanti!“ stačil len zanadávať veliteľ pri pohľade na bezvládne telá vojakov. Rýchlo sa vyklonil z úmyslom zabiť dotyčného strelca. Už ho dokonca aj mal na muške, keď vtom explodoval dom v ktorom sa nachádzal. Veliteľ sa len zmätene rozhliadol po okolí. Poriadne sa mu uľavilo, keď v diaľke videl dva americké tanky, prichádzajúce z jednej ulice. Obidva tanky zaujali pozíciu a spustili paľbu na všetky domy, v ktorých sa objavovali záblesky. Vojaci sa začali predierať smerom k obkľúčenej skupine. Wagner, za neustálej paľby bežal k veliteľovi. Šmykom zaľahol pri neho a skryl sa za vrak.
„Tak ako sa darí?“ spýtal sa s istým náznakom humoru.
„Čo myslíš?“ opáčil veliteľ, zatiaľ čo si prebíjal zbraň
„Vidím, že máte menšie problémy.“
„Takže si ešte neoslepol.“
Neustála streľba zo strany nepriateľov sa začala pomáli redukovať. Najväčšiu zásluhu na tom mali práve dva tanky, ktoré s pravidelným prestávkami ostreľovali nepriateľské pozície delostreleckými granátmi. Väčšina domov okolo hlavnej cesty už ležala na zemi v podobe sutín. Náboje všetkých kalibrov neustále kropili kryty obidvoch strán. Avšak, aj keď mali obrancovia presilu, nemohli vzdorovať dobre vycvičeným americkým jednotkám, podporovanými ťažkými kolosmi, dlhodobo. Situácia sa pre nich skomplikovala ešte viac, keď sa na bojisku objavila ďalšia americká jednotka, raziaca si cestu z druhej strany. Ďalší tank Abrams zastavil priamo v strede cesty a rovnako ako predošlé dva, začal ostreľovať nepriateľov. Za krátko boli obrancovia donútený ustúpiť. Americký vojaci ešte chvíľu čakali v krytoch, ale keď dlho neprichádzala žiadna streľba, začali kontrolovať ranených a zaisťovať ulicu.
„Všetkým družstvám, letecké jednotky sa blížia k mestu. Môžete počítať s ich plnou podporou.“ ozvalo sa z vysielačky.
„No konečne, to im to trvalo.“ zamumlal Wagner a začal vydávať rozkazy.

Medzi tým si stíhačky rôznych typov pokojne leteli k mestu. Letecká formácia, ktorú tvorili, vypadala impozantne. Každú eskadru tvorilo päť alebo šesť strojov, ktoré boli zoradené do tvaru pripomínajúceho šíp.
„Tak fajn ľudia, práve sme sa dostali na hranicu Bagdadského vzdušného priestoru. Odteraz je každý neidentifikovaný kontakt na radare považovaný za nepriateľa. Síce neboli hlásené žiadne nepriateľské stroje, ale aj napriek tomu buďte ostražitý. Ktovie, čím všetkým nás môžu ešte prekvapiť. Táto bitka môže znamenať koniec tejto vojny, takže ukážte, čo je vo vás! Bojujte za Ameriku! Bojujte za svoju vlasť!“ dokončil prejav veliteľ celej letky. Všetky stroje prudko zmenili smer letu a začali klesať. Po chvíli to znovu vyrovnali a zamierili priamo do centra mesta.
„Ehm ... Tiger, tu Panther jedna. Zachytil som na radare cez päťdesiat kontaktov. Môžete to potvrdiť?“ ozval sa jeden člen z eskadry, pod označeným Panther. Každá eskadra mala svoju vlastnú prezývku. Tá Pearsonova sa volala Reaper.
„Panther jedna, tu Tiger. Potvrdzujem. Čo to má sakra znamenať?“ spýtal sa veliteľ letky.
„Á sakra. Tak už asi vieme prečo sme za celú vojnu nebojovali s nijakým nepriateľským lietadlom. Tí parchanti si ich šetrili na obranu hlavného mesta.“
„V tom prípade máme asi problém. Prevyšujú nás skoro dvojnásobne.“
„Nemáme na výber. Musíme bojovať! Ak ustúpime, tak to pozemné jednotky poriadne schytajú.“
„Zdá sa, že toto bude zábava.“ ozval sa tentoraz Trevis
„Rýchlo sa blížia. Za chvíľu ich budeme mať v hľadáčiku.“ oznámil Pearson.
„Pripravte sa na odpálenie rakiet, potom sa rýchlo rozdeľte!“ zaznel rozkaz veliteľa.
Zo všetkých lietadiel za krátko vyleteli rakety. Celkovo asi tridsať striel sa veľkou rýchlosťou hnalo k svojim cieľom. Nepriateľské lietadlá nemali inú možnosť, ako zrušiť formáciu, aby mali aspoň nejakú šancu vyhnúť sa strele. Rázom sa rozleteli do všetkých strán, odpaľujúc pri tom svetlice. Po chvíli sa na oblohe objavili prvé explózie. Približne desiatka rakiet priamo zasiahla svoj cieľ a rozmetala ho na tisícky voľne padajúcich kúskov. Sám Pearson si mohol na svoje konto pripísať jeden zásah. Zvyšné lietadlá si to namierili priamo k americkým stíhačom. Tí už ale neleteli v tesnej formácii, ale boli roztiahnutý po celom obzore. Skôr, než sa stihli všetky stroje premiešať, bolo ešte odpálených pár rakiet z obidvoch strán, ale žiadna z nich netrafila ciel. V tom vypukol na oblohe krutý boj stíhačiek typu: jeden na jedného. Všetky stroje sa rozleteli do okolia, hľadajúc nepriateľa.

A medzi tým, ako sa po oblohe rozliehali dunivé explózie vybuchujúcich strojov, sa tri družstvá Alfa, postupujúce hlavnou ulicou znovu dostali do ďalšieho pekla. Obrancovia sa zrejme rozhodli, že svoje mesto nevydajú len tak ľahko a silno zabarikádovali ďalšiu z križovatiek.
Wagner práve bežal cez cestu a len tesne pred tým, ako jeho okolie pokropilo niekoľko guliek, zaľahol za kusy haraburdia na kraji cesty. Vyklonil sa, vypálil dlhú dávku a rozbehol sa ďalej. Dobehol až ku skupinke vojakov, krčiacich sa za vrakom auta.
„Sakra, tí sa asi nevzdajú len tak ľahko.“ zamumlal Wagner popri tom, ako zaľahol za vrak.
„Vyzerá to, že nie.“
Celá americká jednotka bola rozdelená na malé skupinky po celej ulici. V pozadí sa držali tri tanky, ktoré pravidelne ostreľovali nepriateľov. Tí boli ukrytí prevažne v domoch, ale niekoľko sa ich našlo aj v zákrytoch po stranách ulice.
„Kde je sakra to letectvo?“ kričal Wagner na mladého radistu, ktorý sa krčil len neďaleko od neho. Už, asi pred desiatimi minútami mu dal povel k privolaniu leteckej podpory, ktorá by v mriežku sekundy vykosila celé pole od toho otravného hmyzu, ktoré doliehalo stále viac a viac. Radista len niečo zamumlal do vysielačky.
„Vrtuľníky hlásia: príchod do piatich minút.“ oznámil po chvíli.
„Vrtuľníky? Kde sú sakra stíhači?“ stále kričal Wagner. Oblasťou sa nieslo toľko rán a výbuchov, že aj napriek jeho silnému hlasu ho radista počul len z ťažkosťou.
„Ak by ste sa pozreli na oblohu, tak by ste to zistili. Práve bojujú proti presile.“
„Sakra, ja nemám čas sledovať oblohu. Kde sakra Iračania vzali letectvo?“
„To neviem.“ Len čo to dopovedal, vyletela z jedného domu raketa. V amerických pozícia sa rázom objavil výbuch, metajúci kovové pláty jedného z tanku po okolí. S tým spustili obrancovia sústredenú paľbu.
„Do prčic ... koľko ešte?“ spýtal sa Wagner po tom, čo jeho kryt zasiahlo niekoľko rán.
„Tri minúty!“ Zrazu sa bojiskom začal ozývať silný zvuk škrípajúceho kovu, ktorý, s nebezpečnou istotou, všetkým americkým vojakom naznačoval, že to, čo za posledných pätnásť minút prežili, bol len začiatok.
„POZÓR, TANK!“ zakričal jeden z vojakov stojaci za rohom domu. Len krátko po tom, čo to dopovedal sa ozvala silná rana a v mieste, kde ešte donedávna stál, nastala explózia. Kusy kamenia a prachu zasypali Wagnerov kryt a on sa len zmetene rozhliadol po okolí. Vojak mal pravdu - po ceste, smerom k nim, si razil cestu starý kolos ruského pôvodu T-72.
„No do riti!“ stačilo len vypadnúť z Wagnera pri pohľade na pancierované čudo, len tesne pred tým, ako vystrelilo znovu. Strela tentoraz zasiahla jeden z Abramsov. Strelec musel mať poriadne šťastie, keď posielal onen náboj po dráhe, dobre pancierovaného, tanku. Za normálnych okolností bola šanca na prerazenie čelného panciera minimálna. V tomto prípade však strela trafila slabé miesto medzi podvozkom a vežou. Jej kinetická energia prerazila slabší plát pancieru a zbavila onen stroj možnosti otáčať hlavnou zbraňou. Posledný americký tank rázom odpovedal. Strela však dopadla tesne vedľa.
„Vrtuľníky sa blížia k našej pozícii. Žiadajú o označenie cieľov.“ zahlásil radista.
Wagner pozorne okom zmapoval bojisko a rýchlo začal vydávať rozkazy. Niekoľko vojakov si následne pripravilo malé zariadenia. Jednalo sa o laserové navádzače. Rýchlo ich namierili na určené ciele a radista dal pokyn k útoku.
Behom ďalších desiatich sekúnd nastalo pre obrancov hotové peklo, v podobe salvy z guľometov a baráži rakiet odpálených z ľahkých bojových vrtuľníkov Bo-105. Všetky stroje sa len prehnali nad oblasťou zanechávajúc po sebe rozmetané kusy nepriateľov a budov. Pár minút sa vo vzduchu vznášalo príliš veľké množstvo prachu na to aby bolo niečo vidieť. Po jeho usadnutí sa americkej jednotke naskytol pohľad len na ruiny a horiace trosky tanku. Po nepriateľoch už nebolo skoro ani stopy, ak nepočítame stovky tiel bezvládne sa povaľujúcich na zemi.

„...pozor je za tebou!“
„Vidím ho! ... Nemôžem sa ho zbaviť!“
„Pomôžte mu niekto, sakra!“
„Vydrž, mám ho na muške.“ ozývali sa hlášky od niekoľkých pilotov v Pearsonovej vysielačke. Ten to však ignoroval a sústredil sa na prenasledovanie svojho cieľa. Pilot nepriateľského lietadla sa zrejme nechcel dať, len tak ľahko, zostreliť. Celý čas zbesilo manévroval a zabraňoval tak Pearsonovi jeho zameraniu. Pearson bol však trpezlivý. Po pár minútach sa ozvalo pípanie, značiace zameranie cieľa a on pocítil nutkanie stlačiť ono osudné tlačidlo na kniply. Hlavou mu preletel víťazný pocit, ktorý bol však sprevádzaný aj slabým semienkom ľútosti. Na chvíľu zaváhal. Potom stlačil spúšť.
Spolu, s odpútaním rakety od krídla a následným zážihom jej motoru, sa spustil aj dramatický, ale napriek tomu očakávaný sled udalostí, ktorý začal prudkou vývrtkou nepriateľského lietadla. Potom nasledoval odpal svetlíc, sprevádzaný sériou ďalších ostrých manévrov, v snahe zbaviť sa nebezpečne približujúcej sa strely. Obratnosť, s akou lietadlo predvádzalo vzdušný súboj s osudom, bola natoľko veľká, že Pearson na chvíľu zaváhal, či raketa vôbec zasiahne svoj ciel. Nakoniec to ukončila obrovská explózia, trhajúca nebeský stroj v žiari jasného oranžového ohňa. Pearson si na chvíľu rukou zakryl oči, aby zrakom unikol tomu oslepujúcemu svetlu, ktorým následne preletel, akoby tam nič nebolo.
Takže, to už je štvrtý. pomyslel si a v duchu si predstavil, ako sa asi musel cítiť ten nešťastný pilot, ktorého práve pripravil o život. Tento bol zatiaľ jeho najťažší.
Rýchlo si však vyčistil hlavu od slepých výčitiek svedomia a pokračoval ďalej.
Začal znovu vnímať hlášky, ktoré sa nepretržite striedali vo vysielačke, podobne ako chumáč myšlienok v jeho hlave, a doplňovali tak jeho predstavu o vývoji boja. Rýchlo sa zorientoval a začal si hľadať ďalší cieľ. Jeho zrak spočinul na ďalšom lietadle, ktoré preletelo, až nešťastne blízko neho. Zrovnal smer letu a začal ho prenasledovať.

Wagner spolu zo skupinkou šiestich vojakov postupoval úzkou uličkou medzi domami. Šli rýchlo, ale napriek tomu boli opatrný. Po chvíli sa dostali na križovatku. Cesta rovno pokračovala úzkymi uličkami, zato vpravo aj vľavo viedla k uliciam. Wagner sa vyklonil spoza rohu a nazrel do pravej uličky. Na ulici zhliadol niekoľko ozbrojených ľudí, ktorý sa kryli za rôzne prekážky a nepravidelne sa vykláňali, aby mohli poslať dávku, zo svojich zbraní, kamsi do neznáma. Wagnerovi preletelo hlavou niekoľko myšlienok. Už musia byť blízko. Dal pokyn svojim vojakom a rýchlo prebehli za roh na druhej strane, tak aby ich nikto nezbadal. Mlčky prebehli dvadsať metrov, než sa dostali na ďalšiu križovatku. Zahli doprava, došli na koniec uličky a opatrne sa rozhliadli po ulici. Na pravej strane bola vybudovaná barikáda, za ktorou sa kryli desiatky strelcov. Skupinke sa poriadne uľavilo, keď zistili, že z ľavej strany nikto nejde. Bez akéhokoľvek povšimnutia sa rozmiestnili po okrajoch cesty a vysielačkou dali povel druhej skupine. Hneď nato, začali strieľať do radov zmetených obrancov, ktorým chvíľu trvalo, než sa spamätali. Ich krátka paľba do tyla nepriateľa poskytla šancu druhej skupine postúpiť o niečo ďalej.
V rade obrancov vznikla panika, keď zistili, že sú obkľúčený z obidvoch strán, a niektorý z nich sa dokonca začali aj vzdávať.
Radosť, zo strany Wagnerovej skupiny, však skončila rovnako rýchlo ako aj začala, keď si všimli niekoľko ozbrojených vozidiel, plných nepriateľských vojakov, ktoré sa hnali po ceste smerom k nim. Zastavili uprostred cesty, vysadili vojakov a spustili nepretržitú paľbu na Americké pozície. Wagnerova skupina musela rýchlo zmeniť svoje úkryty, aby nestály v krížovej paľbe.
„Sakra, myslím, že toto tak celkom nebolo v pláne!“ vypadlo z jedného vojaka, smerom k Wagnerovi. Ten na to však nereagoval, len sa vyklonil, aby mohol vypáliť krátku dávku.
Vtom sa na bojisku objavil Hummer, ktorý si rozrazil cestu, cez barikády a prehnal sa okolo Wagnerovej skupiny. Jeho strelec spustil paľbu a auto šmykom zatočilo, aby vytvorilo malú barikádu. To poskytlo Wagnerovi trochu času. Premiestnil sa za Hammer a dávkou poslal obsluhu guľometu, jedného Pick-upu, k zemi. Rýchlo prebehol k pravému okraju cesty, skryl sa za prekážku a dávkou trafil ďalšieho strelca. Vtom sa však odniekiaľ prihnala raketa a zasiahla Hummer. Výbuch ho mierne vyhodil do výšky, vo vzduchu sa pretočil o 90° a následne dopadol bokom na zem. Wagnerovím telom prešla vlna zdesenia: keby tam stál ešte o pár sekúnd dlhšie, už by bol pravdepodobne mŕtvy.
Pár amerických vojakov sa skrylo blízko neho a spustili priehradnú paľbu na nepriateľa. To donútilo Wagnera začať vnímať realitu, po menšom šoku. Vyklonil sa z úkrytu a začal strieľať. Nepriateľov rýchlo ubúdalo a americká jednotka pomaly postupovala ďalej. Už sú veľmi blízko svojho cieľa. Teraz to už nesmú vzdať, aj napriek mizerným faktorom, ktoré na nich neustále doliehajú a medzi ktoré patri aj obrovská početná presila nepriateľa.
Práve na nich závisí osud celej tejto vojny.

Niekedy je až smiešne, aký dokáže byť osud krutý. A tento fakt nezmenia ani plamene smrti pohlcujúce ďalší z Pearsonovích cieľov, ktorý mal proste tú smolu, že bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste a na nesprávnej strane.
Piaty! preletelo Pearsonovi hlavou. Bitka sa pomaly chýlila ku koncu a na Americkej strane boli zatiaľ len minimálne straty. Veď prečo aj nie, keď na ich strane bolo hneď niekoľko leteckých es, akým je Pearson. Ale žiadny z nich sa mu ani zďaleka nemohol rovnať. On bol proste najlepší. A nebiť neho, väčšina pilotov, ktorý boli nasadený do útoku, by tu už dnes nebola. Či to boli jeho vlastné schopnosti, alebo len šťastie, nepoznal ani on.
„Hej, Tom, nechceš trochu pribrzdiť? Aj nám by si mohol niečo nechať.“ ozval sa v jeho vysielačke pobavený Trevisov hlas.
„Ani nie, pretože každý s tých, čo som zostrelil, ti to mohol hocikedy napáliť rovno do zadku. Myslím, že by si mal radšej ty, trochu pribrzdiť svoje hormóny, aby si si to nakoniec neodskákal.“ odpovedal už v plnom rozsahu vážnosti. Pocit s toho, že musel zabíjať toľko dobrých pilotov, ho až tak netešil, ale v jeho slovách bol kus pravdy. Ktokoľvek si to za neho mohol odskákať, ak by nejednal tak ako jednal.
Útoky na pozemné ciele mu až tak veľmi nevadili, ale toto bolo iné. Všetci tí nešťastníci mali podobné záľuby, radosť z lietania a ďalšie iné detaily, tak ako on. Niekedy až rozmýšľal, či kvôli tomu neodíde z armády. Zatiaľ tu však zostával a to aj hlavne kvôli priateľom, ktorých tu mal, a pretože toto bolo to jediné čo poznal.
Avšak, kedysi taký nebýval. Kedysi býval doslova neľútostný vzdušný pirát, ktorého sa báli dokonca aj jeho vlastný podriadený. Všetko to, čím býval dokázala zmeniť jedna jediná misia. Operácia Black Sun, aké bolo jej krycie meno, mu dala na vlastnej koži pocítiť, aké je to byť zostrelený. Nebolo to však kvôli jeho neschopnosti, ale kvôli niečomu inému. Niečomu, na čo by najradšej zabudol.
Táto udalosť v ňom niečo zlomila. Už to nebol niekto, kto pri každej príležitosti neváhal stlačiť spúšť. Odvtedy sa dokázal vžiť do kože každého pilota, ktorého zostrelil.
Všetka vážnosť pominula s tým, ako sa v jeho kokpite ozval varovný signál značiaci zameranie. Rýchlo strhol knipel k sebe, potom doprava a zase k sebe. Tento manéver na chvíľu utíšil ten nebezpečne znejúci alarm, ktorý sa v jeho hlave rozliehal ešte ďalšie dve sekundy. Jeho prenasledovateľa to však nevyviedlo z miery a ďalej sa ho pokúšal usilovne zamerať.
Znovu strhol knipel a začal predvádzať krkolomné manévre, v snahe uniknúť smrti. Jeho súper spravil presne to isté. Chvíľu takto súperili, než sa k jeho prenasledovateľovi pridal ďalší.
Dvaja už boli na Pearsona proste priveľa a tak sa jednému podarila odpáliť raketa.
V kokpite sa mu rozoznel ďalší alarm, ktorý doňho tentoraz nahnal pocit strachu a hrôzy. Zachoval si však chladnú hlavu a nespanikáril. Rýchlo strhol knipel, odpálil svetlice a začal manévrovať. Strela sa rýchlo blížila a jemu neostávalo nič iné ako dúfať, že návnady zaberú. Sekundy rýchlo ubiehali, zatiaľ čo sa raketa stále rozhodovala, ktorý ciel je ten pravý. Či je to jedna z desiatok svetlíc, poletujúcich vzduchom, alebo stroj, rýchlo uháňajúci preč.
Behom ďalší pár sekúnd sa malo rozhodnúť o Pearsonovom osude. Buď bude pokračovať ďalej, alebo sa stane ďalším s tých, ktorých pochovajú s prázdnou rakvou.
Nakoniec sa rozhodlo. Na Pearsonovo šťastie a na smolu nepriateľských pilotov, ktorý s vypätím všetkých síl dúfali, že zostrelia jedno z najväčších leteckých es, aké kedy slúžilo pod Americkou vlajkou, si strela vybrala jednu zo svetlíc.
Zhodou okolností sa v takmer rovnakom čase z niekadiaľ prihnala ďalšia raketa. Táto však mala iný ciel, ktorý však splnila.
Za Pearsonovím lietadlom sa ozvali hneď dve silné explózie. Prvá, ktorá zasiahla svetlicu a druhá, ktorá pohltila jedného z jeho prenasledovateľov v žiari jasného oranžového ohňa.
„Hej, nepotrebuješ trochu pomôcť?“ ozval sa v jeho vysielačke Trevisov hlas.
Pearson sa trochu pousmial, ale ponechal do bez komentára.
Jeho druhý prenasledovateľ sa, po zistení nebezpečenstva, odchýlil od jeho smeru a začal unikať. Obaja americký piloti, Pearson a Trevis, si to namierili jeho smerom. Karta sa obrátila a z dvoch nepriateľských lietadiel, prenasledujúcich jedno americké, sa stalo jedno nepriateľské prenasledované dvoma americkými.
„Tohto si podáme spoločne!“ zahlásil Trevis. Pearson hneď pochopil čo tým myslí.
Ich ciel sa stále pokúšal uniknúť. Robil prudké obraty a rôzne iné manévre, v snahe vyhnúť sa zameraniu. Pearson prepol režim streľby na kanón. Počkal na vhodnú príležitosť a spolu s Trevisom spustil paľbu. Behom pár sekúnd presvišťala vzduchom asi stovka guliek. Väčšina z nich minula svoj ciel. Niekoľkým sa však podarilo zasiahnuť pravé krídlo a chvost. Lietadlo prestalo výrazne manévrovať, čo dalo americkým pilotom dosť času na vypálenie ďalšej salvy. Spŕška guliek splnila svoj účel a z lietadla sa rázom stala ohnivá guľa, vznášajúca sa niekoľko kilometrov nad zemským povrchom.
„Fajn, takže to by bolo. Podľa radaru už ostávajú len tri nepriateľské lietadlá, ktoré – typujem – že nevydržia dosť dlho na to, aby niekoho ohrozili, takže sme už za vodou.“ oznámil Pearson. Netrvalo dlho a posledné nepriateľské lietadlo bolo zničené. Všetko len za cenu jedenástich amerických pilotov, ktorý položili život za svoju vlasť.
Teraz, keď mali vzdušnú nadvládu zaistenú, mohli sa naplno venovať pozemným jednotkám.
Po chvíli prišla požiadavka na letecký útok od tímu Alfa, ktorého od cieľa delila len posledná obranná línia.
„Zdá sa, že sme k nim najbližšie.“ oznámil Trevis. Obaja sa teda vydali k určenému cieľu. Obaja už mali pripravené svoje strely, dohromady štyri rakety vzduch-zem, podvesené na ich krídlach. Čakali len na odpal. Po chvíli prišiel ten čas a obaja stlačili spúšť.
Len krátko po zážihu motorov rakiet sa však ozval v Trevisovom kokpite varovný signál.
„Sakra, čo to má znamenať?“ nechápal.
„Čo?“
„Zamerali ma!“
„Čože? Kto?“
„Neviem.“ Pre istotu strhol knipel a začal manévrovať. Po chvíli sa však rozoznel ďalší varovný signál.
„Odkiaľ to sakra strieľajú?!“
„Protivzdušná obrana!“
„Á sakra!“ Rýchlo odpálil svetlice a znovu sa pustil do krkolomných obratov.
„POZÓR!“ kričal do vysielačky Pearson, v snahe varovať svojho priateľa pred blížiacou sa raketou, ktorú mohol len bezmocne sledovať zo svojho kokpitu. Bohužiaľ, šťastie, ktoré doteraz stálo na strane amerických pilotov, nejako pominulo. Raketa sa nezaujato prehnala popri padajúcich svetliciach a ďalej letela na svoj cieľ. Posledné čo Pearson od svojho priateľa počul bol hlasný výkrik, akoby sa slovom snažil odvrátiť neodvratné.
„JOHN! NIEEE!“ žalostne vykríkol, popri tom ako sledoval kvitnúcu ohnivú guľu na oblohe. Protivzdušná obrana mu však nedala veľa času na smútok a hneď ho začala zameriavať. Zrazu sa ho zmocnila zúrivosť. Ten neuveriteľný príval hnevu, ktorý ho naplnil, takmer nedokázal uniesť. Pomsta – to bolo to jediné, čo ho v tej chvíli napadlo. Veľmi dobre vedel, odkiaľ tá raketa vyletela. Jej odpaľovač sa nachádzal len pár stoviek metrov od veľkej budovy, ktorá bola cieľom celej operácie. Rýchlo zrovnal smer letu a zameral tú oblasť. Už stej obrovskej diaľky videl veľký hlúčik ľudí, ktorý sa tam nachádzal. Či už to boli vojaci, alebo obyčajný civilisti ho nezaujímalo. S pocitom drobnej úľavy stlačil spúšť. Behom okamžiku začali oblasť okolo protivzdušnej obrany kropiť stovky guliek, zarývajúcich sa do zeme, ale aj do nič netušiacich ľudí. Spolu s dvoma neriadenými raketami, ktoré boli jeho poslednou výzbrojou, vytvorili v dave totálny masaker. Hlúčik sa v panike začal zmietať do rôznych útvarov. Všetko však bolo zbytočné. Za krátko došli Pearsonovi náboje a on preletel nad oblasťou. Pozrel sa na tu spúšť, čo zanechal. Po zemi sa váľali stovky bezvládnych tiel. Alarm v jeho kokpite utíchol spolu so životmi všetkých tých ľudí, čo zabil.
„Tom, je mi to ľúto.“ ozval sa jeden z jeho podriadených, ktorý si celú situáciu mohol vypočuť cez vysielačku. Pearson to však ignoroval.
Akoby si to osud žiadal, sa práve ozval vo vysielačke rozkaz k návratu na základňu. Cieľ misie bol splnený a radar nehlásil žiadne ďalšie nepriateľské lietadlá.
Len tesne pred koncom. Prečo práve on, prečo nie ja? hnalo sa mu hlavou.

Hneď, ako zosadli na runway a zaparkovali svoje lietadlá na ploche, vyliezol z kokpitu a zliezol po rebríku. Namieril si to rovno do svojej kasárne. Nikoho si nevšímal, akoby všetci okolo neho neexistovali. Šiel stále rovno. Zrazu ho zastavili dvaja vojaci.
„Tak čo, ako dopadla operácia?“ spýtal sa jeden z nich pobaveným hlasom. Dobre vedel, že vyhrali, inak by sa tak skoro nevrátili. Chcel len poznať detaily.
„Nechajte ma!“ jedovato vykríkol a šiel ďalej. Vojaci tam len tak zarazene stáli, až kým okolo nešiel ďalší pilot. Bol to jeden z Pearsonových podriadených.
„Čo sa mu stalo?“ spýtali sa ho.
„Stratil tam hore priateľa.“ trpko odpovedal.
„Aha, tak to je mi ľúto.“
„Mne tiež, ale týmto mu veľmi nepomôžeme. Musíme dúfať, že sa s toho skoro dostane.“

Pearson dorazil až do kasárne. Tá bola prázdna, keďže väčšina vojakov sa nachádzala na misií a tí, čo boli na základni sa ho radšej rozhodli nechať osamote. Sadol si na stoličku, za malým oválnym stolom, podoprel si oň hlavu a začal premýšľať. Hodiny ubiehali a on stále premýšľal nad jedinou a tou istou vecou. Prečo si tá protivzdušná obrana, ktorá tam rovnako ako päťdesiatka stíhačov vôbec nemala čo robiť, vybrala práve Trevisa a nie jeho. Bol to snáď samotný osud, ktorý mu vždy prinášal len samé utrpenie a nikdy nie pokojnú smrť. Akoby si za jeho ochranu pýtal obdobnú daň. Ale prečo? Som snáď niečím výnimočný, keď to musím byť vždy ja, kto prežije? Predtým operácia Black Sun, a teraz toto! Prečo?!
Ako nad tým ďalej rozmýšľal, začínalo ho stále viac zaujímať, či skutočne existuje niekto z vyššou mocou. Niekto, kto má moc meniť udalosti okolo neho. Zo všetkých jeho priateľov, ktorých mal už ostal len Wagner, ktorý bol stále v meste.
Čakal už len na onú osudnú správu, ktorou by mu oznámili jeho smrť.
Zrazu sa ozvalo slabé drevené praskanie, ako sa niekto pokúšal otvoriť dvere. Tie nakoniec povolili a do miestnosti sa vyvalilo oslnivé svetlo dňa. Pearson sa pomaly otočil s úmyslom poslať dotyčného tam odkiaľ prišiel. Trochu sa zarazil, keď vo dverách uvidel generála. Opustil svoj pôvodný úmysel a otočil sa naspäť k stene, do ktorej predtým celý čas civel.
Generál tam chvíľu stal, ale keď zistil, že si ho Pearson nevšíma, začal hovoriť „Počul som, čo sa vám stalo. Je mi to ľúto.“ Chvíľu bolo ticho.
„Nedokázal som ho ochrániť.“ prelomil nakoniec ticho a v jeho hlase bol počuť žiaľ.
„Nebola to vaša chyba. Toto spackala rozviedka. Tá protivzdušná obrana tam vôbec nemala byť.“ snažil sa ho aspoň trochu utešiť. Pearson jeho slová prijal z miernou spokojnosťou. Málokedy sa stávalo, že generáli prišli vyjadriť svojim vojakom úprimnú sústrasť.
„To však nič nemení na skutočnosti, že som to pokojne mohol byť ja, kto sa odtiaľ nemusel vrátiť. A to sa nestalo prvý krát.“
„Niekedy sa proste dejú veci, ktoré si ani mi sami nevieme vysvetliť. Mali by ste byť rád, že ste nažive. Napríklad ja som tiež stratil priateľa pri podobnej situácii. Rovnako som to mohol byť ja namiesto neho. Ale keby sa to v tej dobe zohralo inak, tak by som už potom nemohol zažiť veľa vzrušujúcich momentov, ktoré sa mi od tej doby prihodili. Život je už proste taký: veľa nám toho zoberie, ale veľa nám toho aj dá.“ na chvíľu sa odmlčal, aby dal Pearsonovi čas pouvažovať nad jeho slovami. Po chvíli pokračoval „Bagdad je náš a Iračania sa už nezmôžu na veľký odpor. Dnes ste toho pre svoju vlasť veľa vykonali. Mali by ste si zobrať dovolenku. Myslím, že vám to trochu pomôže.“ S týmito slovami sa otočil a odišiel preč.
Pearson ešte chvíľu rozmýšľal nad jeho slovami. Možno má pravdu, možno by som sa mal nato pozerať z iného uhlu. Ale čo bude ďalej?

O pätnásť dní neskôr
Illinois, Chicago
Pred malým dreveným domom s verandou zastavilo osobné auto. Jeho vodič sa pár sekúnd hrabal v niečom na sedadle spolujazdca. Po chvíli otvoril dvere a vystúpil. Bol to Pearson. V ruke držal malú igelitovú tašku. Vydal sa po úzkom betónovom chodníčku smerom do domu.
Od čestného pohrebu Trevisa uplynulo päť dní. Ešte stále sa spamätával z jeho straty.
V polovici cesty sa zastavil. Niečo ho trápilo. Obzrel sa za seba a uvidel ďalší podobný dom, presne na opačnej strane cesty. Ten patril Wagnerovi. Už takmer od detstva boli susedia. Preto sa tak dobre poznali. Nepočul o ňom od doby, čo odletel z Iraku. Dúfal, že sa mu zatiaľ nič nestalo. Stratiť aj jeho by pre neho znamenalo totálne psychické zrútenie.
Otočil sa naspäť a pokračoval vo svojej ceste. Pár metrov od dverí začal šmátrať po všetkých vreckách, ktoré mal.
„Sakra, kde som ich mohol dať?“ zanadával, keď nemohol nájsť kľúče. Po chvíli hľadania sa mu to podarilo. Otvoril dvere a vstúpil do krátkej chodby, ktorá sa ďalej vetvila do dvoch ďalších v tvare kríža. Križovatka bola presne v strede domu a delila ho tak na štyri, veľkosťou podobné, izby. Nepotreboval veľký dom. Vlastne mu stačila jedna izba a kuchyňa. Bolo to hlavne preto, že žil sám. Jediná žena, ktorú mal rád, totiž zomrela takmer pred desiatimi rokmi pri autonehode. Zas to ale bola tá irónia osudu, že práve jemu sa podarilo prežiť. Preklínal za to celý svet, ale hlavne preklínal aj sám seba za to, že si vtedy vypil trochu viac ako bolo vhodné.
Prešiel do kuchyne, kde položil tašku na stôl a začal z nej vyberať veci. Boli to väčšinou iba potraviny, ktoré následne ukladal do chladničky, alebo do poličiek rozmiestnených po celej kuchyni. Hneď ako skončil, prešiel do obývačky, kde zapol televízor a sadol si na pohovku. Chvíľu pozeral správy a premýšľal o zmysle života.
Zrazu sa na dverách ozval zvonček. So znechutením vstal a šiel k dverám. Otvoril ich. Za nimi stál dôstojník v uniforme amerického Letectva. Ten hneď ukážkovo zasalutoval a predstavil sa „Som major Samuels.“ Pearson mu pozdrav oplatil.
„Hmm, že ma to neprekvapuje.“ dodal otrávene.
„Nerozumiem.“
„Predpokladám, že ste ma sledovali celý čas, ako som sa vracal z obchodu.“ ukázal na čierne auto, stojace pred domom.
„Aha ... prišiel som vám niečo ponúknuť.“
„Pokiaľ viem, tak ešte stále patrím k Letectvu, takže nechápem dôvod vašej cesty. Dostal som len dvojmesačnú dovolenku.“
„Plne chápem vaše rozčúlenie. Po tom, čo sa vám stalo, ale ...“
„Ale čo?“ prerušil ho.
„Mám rozkaz vám ponúknuť prácu. Oveľa vzrušujúcejšiu, ako tá, ktorú ste mali doteraz. Samozrejme, že to súvisí s vaším povolaním.“
Žeby sa začalo obracať na svetlú stranu pomyslel si.
„Čo, posadíte ma do jednej s tých vašich prototypových strojov a pošlete na misiu?“ odpovedal ironicky.
„No, v podstate áno.“
Trochu ho to zarazilo, ale nedal to na sebe nič poznať.
„Takže, o čo sa jedná?“ spýtal sa.
„To vám smiem povedať, až keď podpíšete toto.“ podal mu list papiera na podložke, ktorý celý čas schovával za chrbtom. Pearson si ho prezrel.
„Hmm, toto som už raz podpisoval.“ poznamenal.
„Áno, viem. Operácia Black Sun, mám pravdu?“
„Hej. Vtedy som bol jediný z päťčlennej skupiny, ktorý to podpisoval.“ Samuels sa zatváril nechápavo. „Pretože som bol jediný, kto tú misiu prežil aj to so šťastím.“ dodal.
„Aha, tak to je mi ľúto. V tom prípade verím, že sa chcete dozvedieť všetky podrobnosti, ktoré to zapríčinili.“ Pearson sa do neho zabodol pohľadom.
„Počujte, vtedy tam zahynula celá moja letka: väčšina priateľov, ktorých som kedy mal a poviem vám, nebolo ich veľa. Nemyslite si, že nechcem zistiť, čo sa vtedy skutočne stalo. Ale tá hrozná spomienka na to ma rovnako aj odrádza.“ odpovedal už nie tak prívetivo.
„Chápem vás, ale musím vám ešte raz zdôrazniť, že sa jedná o jeden z najprísnejšie utajovaných projektov. Nechcem na vás príliš tlačiť, ale je to dôležité ... pre celú Zem. A keďže patríte k Letectvu, môže sa stať, že to dostanete ako rozkaz od vrchného velenia. Ja som teraz prišiel za vami len s ponukou, ale myslím, že nakoniec sa s toho aj tak nevyvlečiete.“ snažil sa ho presvedčiť. Pearson tam len tak zarazene stál. Nevedel čo povedať. Nakoniec ticho prelomil znovu Samuels, ktorý len tak tak skrýval víťazný pocit „ Viete čo? Dám vám moju vizitku. Porozmýšľajte o tom a keď sa rozhodnete, tak sa mi ozvite.“ podal mu malý papier a nechal ho samého stáť vo dverách. Pearson tam ešte chvíľu zarazene stál, až nakoniec vstúpil dnu a zavrel dvere. Chvíľu stál za dverami. Tajný vládny projekt. Čo to ksakru môže byť? Už len samotná myšlienka na to, že by to mohlo súvisieť s jednou jeho operáciou, ktorá bola aj jednou s jeho najťažších a najbolestnejších, bola odradzujúca.
Prešiel do obývačky, sadol si na pohovku a začal rozmýšľať. Spomínal na všetko, čo sa vtedy stalo. Na každý detail, ktorý by mu mohol niečo napovedať. Hodiny ubiehali, ale nič ho nemohlo nenapadnúť. Možno mal ten generál nakoniec pravdu. Možno toho ešte veľa prežijem.
Vstal a zodvihol telefón. Pozrel sa na vizitku a s pocitom vzrušenia vytočil číslo.

O niekoľko hodín neskôr
Vietor skučal a preháňal sa po okolitej púšti. Prevracal piesok a neustále tak menil krajinu. Vyschnutá a prakticky nezaujímavá bola táto oblasť. To podstatné však bolo uprostred nej.
Pearson sedel v pohodlnej sedačke luxusného osobného lietadla. Vedľa neho sedel Samuels. V lietadle sa nachádzalo ešte niekoľko ľudí, ale žiadneho z nich nikdy nevidel, ani o ňom nepočul. Už leteli pekných pár hodín a tak s toho začínal byť frustrovaný.
„Mohli by ste mi už konečne povedať, kam to letíme? Tie papiere som už predsa podpísal, takže to už môžem vedieť.“ snažil sa presvedčiť Samuelsa. Ten bol však neústupný.
„Nechajte sa prekvapiť. Toto je totiž jedna z vecí, ktorú musíte vidieť na vlastné oči, aby ste tomu uverili.“ Pearson sa zatváril podráždene, ale ďalej sa už nevypytoval. Pozrel sa z okna, aby mu to poskytlo aspoň nejaký náhľad na situáciu. Nevidel však nič, len púšť, púšť a zase púšť. Na radosti mu to veľmi nepridalo, ale bol rozhodnutý vydržať.
„Už sme skoro na mieste!“ zahlásil Samuels po niekoľkých minútach. Pearson sa znovu pozrel z okna. Tentoraz zbadal nejaký objekt - základňu, rozliehajúcu sa pod nimi, ktorú však nikdy pred tým nevidel.
„Asi budete musieť ospravedlniť moju nevedomosť, ale nič mi to nehovorí.“
„Hmm, ani sa veľmi nečudujem. Tento komplex naživo videl len málokto. Je to Oblasť 51.“
Pearson sa na neho prekvapene pozrel. Vedel, že letia na nejaké prísne utajené miesto, ale v živote by ho nenapadlo, že by to mohlo byť práve tu.
Lietadlo za krátko pristálo. Obaja vystúpili. Na runway už čakalo odstavených niekoľko čiernych SUV. Nastúpili do jedného z nich. Viezli sa len pár minút. Za ten čas Pearson obdivoval okolité budovy. Zaujímalo ho, čo všetko sa v nich nachádza. Teraz mal šancu sa to dozvedieť. Zastavili pred obrovskými dverami jedného z hangárov. Tam vystúpili. Pearson sa chvíľu obzeral okolo seba. Samuels mu dal na to dostatok času, než sa presunuli až ku dverám. Tie sa s kovovým škrípaním začali otvárať a odhalili tak Pearsonovi neznámy objekt za nimi - veľkú čiernu stíhačku, neznámeho typu. Pri pohľade na ňu stuhol úžasom. Chvíľu mu trvalo, kým to všetko rozdýchal a potom prešiel bližšie. Začal okolo nej obchádzať. Prezeral každý detail. Ani si neuvedomoval svoje okolie, v úžase sa sústredil len na lietadlo. Prvé, čo ho zarazilo, boli krídla, zahnuté dopredu.
Nakoniec sa odhodlal aj k väčšej prehliadke, než len nemého pozerania. Pristúpil bližšie a dotkol sa jej povrchu. Bol až neskutočne hladký, ale zato vypadal dosť pevne.
„Vidíte, hovoril som vám, že bude lepšie, keď to budete vidieť na vlastné oči.“ ozval sa Samuels. Pearson sa k nemu otočil. Jeho nechápavý výraz Samuelsovi napovedal dosť na to, aby usúdil, že bude lepšie, keď bude pokračovať. „Predstavujem vám Projekt F-302. Je to prototyp prvej bojovej stíhačky, ktorá dokáže lietať vo vesmíre.“ Chvíľu čakal a vychutnával si Pearsonov prekvapený pohľad. „Vy máte byť pilotom jedného z nich.“ dodal a poukázal na majestátny stroj, budiaci novú éru v dejinách pozemskej technológie.
„Ž...Žartujete?“ stačil zo seba vykoktať.
„Vypadám na to?“
„Ťažko povedať.“ hovoril stále prekvapene.
„Teraz vám poviem niečo o histórii tohto projektu. V roku 1928 objavili archeológovia v Egyptskej Gíze kruh s priemerom desať metrov s kovu nazývaného Naquadah. Tento kov sa na Zemi nevyskytuje. V roku 1994 sa zistilo že ten kruh, nazývaný hviezdna brána, dokáže prenášať hmotu na iné planéty. Projekt bol po jednej prieskumnej misii zastavený, ale v roku 1997 bol znovu spustený. Od vtedy je zriadená základňa pod Cheyenskou horou nazývaná Stargate Command a z ktorej sú vysielané prieskumné tými na iné planéty.“ skončil, keď si všimol Pearsonovho výrazu. „Viem, znie to bláznivo, ale je to pravda!“
„No, viete ... dosť ťažko sa to vstrebáva.“
„To celkom chápem. Samotná stíhačka vznikla na základe mimozemskej technológie.“
„Takže mimozemský život existuje?“ spýtal sa prekvapene.
„Áno.“ Pearson chvíľu zarazene stál. Premýšľal nad novo zistenými informáciami a snažil sa z nich vytiahnuť čo najviac odpovedí na všetky jeho otázky. Až teraz mu to došlo - operácia Black Sun – dôvod jeho neúspechu.
„Tým sa toho veľa vysvetľuje.“ zahlásil proste - akoby to už dávno tušil.
„Áno, podrobnosti dostanete neskôr. Ešte by som vám len chcel oznámiť, že k vám bude pridelený ešte navigátor.“
„Kto?“
„To ešte neviem. Ale určite sa to skoro dozviete.“ Odpoveďou mu bol len krátky znechutený výraz Pearsona. Bol zvyknutý lietať sám. Teraz si na to bude musieť zvyknúť. Samuels medzi tým od neho odstúpil. Vyzval ho aby šiel za ním, no pred tým mu dal ešte chvíľu čas. Pearson znovu očami spočinul na tajomnom stroji. Predstavil si sám seba, ako do nej nasadá, ako letí a ako následne bojuje proti nepriateľom - možným aj nemožným.
Práve teraz sa pre neho otvorila nová cesta. Vzrušujúca a nebezpečná. Cesta, na ktorej môže stáť veľa nástrah a prekážok. Cesta, ktorú vôbec nemusí prežiť.

Súčasnosť
Zo spomienok ho náhle vyrušil hlas z vysielačky.
„Pane, kapitáni sú zhromaždený na Atlantíde, presne ako ste chceli. Čakajú už len na vás.“
Pomaly sa postavil z postele, položil fotku naspäť na skriňu. Vzal z vešiaka kabát z uniformy, dotkol sa malého tlačidla na vysielačke v jeho uchu a zahlásil: „Dobre, transportujte ma na Atlantídu!“
Teraz si musel rýchlo pripraviť, čo povie ostatným. Žiara asgardského lúča ho následne obalila a on zmizol.


TO BE CONTINUED

Tak tohle mě zcela nadchnulo, jenom tak dál!

Hmmm, irak nemar rad.
Priste to snad bude lepsi.
i kdyz to bylo vcelku dobre.

Najskôr tradične:

že ho k tomuto činu naviedol nejako (niekto), o kom nevedel vôbec nič. Výhovorka, že ho varoval

„Že to Iračania poriadne schytajú a mi(y) odídeme z metálmi.“ zavtipkoval Trevis. Pearson sa

zasmial. Na Rrunwayi sa práve pripravovalo niekoľko stíhačiek rôznych typov na štart a ďalšie

Možno lepše: ranveji (prevzaté slovo do slovenčiny aj češtiny)

Samotná poviedka je asi úvod k takej väčšej "akcii" a až na dosť veľký priestor Púštnej búrke sa mi pozdáva. Po pár častiach sa mi bude lepšie komentovať aj táto, tak sa poponáhľaj s pokračovaním.
Tak

som rad, že sa diel pačil, a
pal: nemusiš sa bať, do iraku sa už nepozrieme (teda viac menej ak ma ešte niečo nenapadne)

Puk dik za radu s tym runwayom, k prvej chybe: par krat som ten začiatok prepisoval tak mi tam asi niečo ušlo

k Puštnej búrke sa priznám že som sa trochu viac rozpísal,

a s tym, že je to len uvod si trafil, a to bez odchylky

tak je tu ďalši diel

06 Čo ďalej?

V kontrolnej miestnosti Atlantídy bola teraz pokojná atmosféra. Väčšina členov bývalej expedície, ktorý ešte stále pracovali v tomto veľkom, modernom meste, tak ako aj všetci ostatný, ktorý sem boli narýchlo transportovaný, sa ešte spamätávali vo svojich izbách z náhleho opustenia Zeme – ich bývalého domova. Teraz sa z nich stali utečenci – sami v tak nepriateľskom prostredí a bez akejkoľvek pomoci. Niektorý to brali ako záchranu, iný zase ako hlúposť najväčšieho kalibru. Nikto im to však nemohol odopierať. Obe strany mali v niečom pravdu. Neustále sa množili otázky typu: čo bude ďalej?
Situácia bola dokonca natoľko bizarná, že aj mesto o takej rozlohe, akú mala Atlantída, bolo teraz preplnené. Z celej populácie sa podarilo zachrániť len dvadsaťtisíc ľudí. Dvadsaťtisíc z takmer siedmich miliárd. Mizivé čísla, ale bolo to to jediné, čo dokázali spraviť.
Väčšina ľudí už mala pridelené svoje izby. Niektorý sa o ne museli dokonca deliť. Stále však boli vyhradené niektoré miesta, ku ktorým mali obyčajný civilisti len obmedzený prístup. Jedným takým bola aj kontrolná miestnosť a celé jej podlažie spolu s hangárom Jumperov.
Dvaja vedci potichu sledovali dvere zasadacej miestnosti s poza zábradlia na druhej strane veže. Pripomínalo im to veľa situácii, kedy mali hlavné slovo vojenský velitelia a oni len museli čakať na výsledok, alebo na to: kedy ich zavolajú a zadajú im nesplniteľnú úlohu, s očakávaním, že ju oni vyriešia. Tentoraz však boli nahraní aj oni. Nemali plán, nemali riešenie a dokonca sa nemali ani o čom hádať. Táto situácia si vyžadovala vojenské riešenie, takže oni dvaja teraz išli stranou.
„Stavím sa s tebou o celý obed, že nás tam nakoniec zavolajú.“ hlesol Rodney práve, keď sa pred dverami zasadacej miestnosti objavil Pearson.
„Rodney!“ začal nezaujato Radek „Zem je stratená, z nás sú utečenci, ale ty napriek tomu chceš uzatvárať stávky, ako by sa nič nestalo.“
„No čo? Niekto to predsa musí odľahčovať. Buď rád, že som ešte nespanikáril.“
„Hmm, tak fajn.“ rezignoval Radek. Prekvapovalo ho, že si Rodney stále drží chladnú hlavu, aj napriek tomu čo sa stalo. Možno to bolo tým, že oni boli stále nažive.
Obaja si všímali Pearsona, ako sa rozhliada po miestnosti. Vypadalo to, akoby nad niečím premýšľal. Po chvíli sa vydal do zasadačky. Hneď, ako prešiel dverami, sa na neho uprelo niekoľko desiatok očí. V niektorých sa zrkadlila vyčítavosť, v niektorých rešpekt a pochopenie a v iných zase strach. Boli to všetci velitelia pozemských lodí a Sheppard.
Pearson pomaly prešiel ďalej. Dvere za ním sa automaticky zavreli. Očami prezeral celú miestnosť a náramne sa mu uľavilo, keď nezbadal žiadneho vyššieho dôstojníka. Pre tentoraz mu to trochu odľahčilo, ale stále bola šanca, že by tu nejaký bol.
Prešiel do stredu a pomaly si sadol na stoličku. Očami prebehol po každom prítomnom človeku a potom začal hovoriť: „Takže ... situácia je zlá. Stratili sme Zem, ostalo nám len pár lodí a čo je najdôležitejšie: nech sa ukryjeme kdekoľvek, Oriovia nás pravdepodobne nájdu.“
„Stále ešte máme dve základne: Avalon a Epsilon.“ prerušil ho jeden z veliteľov – plukovník Kyle Douglas, kapitán Minotaura.
„To je pravda. Na Epsilone sa nachádza pár tisíc Cestovateľov spolu s troma ich loďami, ktorým sa podarilo uniknúť s Pegasu. A na Avalone je ešte pár stoviek slobodných Jaffov, ktorý prežili prvotný Oríjský útok. Mohli by sme sa presunúť na jednu z nich a tam vytvoriť hlavnú základňu.“ pokračoval admirál Caldwell. Od jeho povýšenia sa toho v jeho živote veľa zmenilo. Dostal novú loď – BC-305 Artemis. Daedala sa ujal nový kapitán – plukovník Ronald Peterson.
Predtým, než bol dokončený Achilles, mal velenie nad Prvou pozemskou flotilou. Táto právomoc sa však trochu pozmenila, keď bol Achilles priradený k Flotile a jemu neostávalo nič iné, ako uvoľniť svoje miesto novému admirálovi. Pearson bol povýšený len vďaka tomu, že mu zverili velenie nad najmocnejšou loďou.
Caldwell ho za to nenávidel, ale nikdy to však nedával jasne najavo. Opovrhoval jeho rozhodnutiami a neustále sa snažil presadiť svoje plány.
„To je síce pekné, ale stále zabúdame na povznesených Ori!“ pridal sa Ellis a jeho slová si na krátku chvíľu vyžiadali pozornosť všetkých v miestnosti. „No ... predpokladám, že Antikovia boli zničený. Preto predsa Ori konvertovali našu galaxiu, aby sa mohli postaviť Antikom. Čiže to znamená, že im teraz už nič nebráni v tom, aby nás jednoducho zničili.“ pokračoval.
„Tak prečo to potom ešte neurobili?“ spýtal sa Caldwell.
„Možno, že Antikovia stále žijú.“ skúsil Davidson.
„O tom sa môžeme len dohadovať. Situácia je totiž taká, že nás táto galaxia už nedokáže ďalej ukrývať. Skôr či neskôr na nás zaútočia ... buď samotný Oriovia, alebo ich poddaný.“ zaklincoval to Pearson. A všetci dobre vedeli, že má pravdu.
„A čo máme teda robiť ... Mliečna Dráha, Pegas a Ida sú jediné galaxie, ktoré poznáme. A všetky sú teraz pod nadvládou Oriov. Ak by sme sa pokúsili preletieť do inej galaxie, riskujeme, že nájdeme ešte mocnejšieho nepriateľa, alebo nenájdeme vôbec nič: tým myslím galaxiu z mizernými podmienkami na kolonizáciu.“ vložil sa do toho znovu Caldwell.
„Je to stále lepšie, ako stáť proti niekoľkonásobne silnejšiemu nepriateľovi len s tým čo máme.“ okomentoval to Malcolm Graham – kapitán Hydry. Niektorý kapitáni Pearsona podporovali a boli mu vďačný, že ešte žijú. Niektorý ho dokonca poznali aj predtým, ako ho povýšili. Bolo to hlavne z doby kedy slúžil ako pilot na BC-304 a neskôr aj ako ich kapitán. Medzi ne patrili napríklad Graham, Rogers a Wallance.
„Stále ešte existuje nádej. Máme databázy dvoch mocných rás. Musia sa v nich nachádzať ešte nejaké iné vhodné galaxie.“ navrhla Carterová.
„Zdá sa, že je to dobrý nápad. Poveríme našich najlepších vedcov pátraním po novej galaxii.“ dodal Sheppard.
„Dobre, zatiaľ môžeme nastaviť kurz k jednej zo základní. Pripravíme ju na možnú evakuáciu. Dovtedy budú mať naši vedci dosť času na hľadanie.“
„Ale čo ak nič nenájdu. Čo potom?“
„Všetko po porade. Skúsime najskôr toto a ak nie, tak vymyslíme niečo iné. Meníme teda kurz k stanovisku Epsilon. Dovtedy máte rozchod!“ zakončil to Pearson. Všetci sa začali odoberať k východu.
„Caldwell a Sheppard tu ešte chvíľu počkajú! A priveďte mi sem aj hlavného vedca!“ rozkázal. Obaja menovaný sa pomaly otočili a začali sa vracať na svoje miesta. Sheppard ešte niečo povedal strážam pri dverách a tí sa hneď rozbehli preč. Miestnosť sa za chvíľu vyprázdnila a ostali v nej len oni traja. Napätie medzi nimi rástlo s narastajúcimi sekundami, ale zatiaľ sa nikto neodvážil niečo povedať.
„Toto je šialené. Oriovia vedia, že niekto unikol. Budú nás hľadať po celej galaxii. Mali sme radšej ostať a pokúsiť sa brániť Zem.“ vyhŕkol zo seba Caldwell, hneď ako sa zavreli dvere. Akoby celý čas čakal na túto príležitosť.
„Mali sme len dve možnosti: utiecť a prežiť, alebo zostať a bezvýznamne zomrieť. Tých lodí bolo proste priveľa.“ opáčil mu Pearson. „Predtým, než budeme pokračovať v debate, chcel by som vedieť, koľko ľudí sa zachránilo.“ pokračoval.
„Predtým, než nám zničili všetky lode, sa jednej z nich podarilo transportovať niekoľko ľudí. Jedná sa hlavne o personál Oblasti 51 a všetky dôležité materiály. Potom je to niekoľko evakuačných stanovísk a všetci preživší z SGC.“ zhrnul to Sheppard.
„Preživší?“ zamračil sa.
„Áno, SGC padlo ako prvé. Útok bol vedený cez bránu. Celkovo tu máme niečo cez dvadsať tisíc ľudí. Prevažne vedci a civilisti.“
„No, s tým sa už dá niečo vybudovať.“
„Á, aby som nezabudol, boli transportovaný aj tí mizerný byrokrati, čo mali na starosť UNE.“
Á sakra pomyslel si Pearson. Caldwellovi sa trochu pohli kútiky úst, snažiac sa potlačiť úsmev, ale nikto si to nevšimol.
„V poriadku.“ odpovedal Pearson neiste. Jeho najhoršie obavy sa naplnili. „A čo prezident?“
„Ten nechcel opustiť Biely dom. Aspoň, čo som počul.“
V tom sa dvere otvorili a dnu vstúpili dvaja vedci: Rodney a Radek. Krátko za nimi dobehol aj Daniel.
„Predstavím vám doktora Mckaye, Zelenku a Jacksona.“ hovoril Sheppard smerom k Pearsonovi. Všetci štyria sa navzájom pozdravili.
„Veľmi ma teší, už som o vás počul. Ale k veci. Pegas, Mliečna Dráha a pravdepodobne ani Ida nás nedokážu ďalej ukryť. Musíme sa poobzerať po nových galaxiách, ktoré ešte nepadli za obeť Oriom.“ začal Pearson.
„Predpokladám, že po nás chcete, aby sme tie galaxie našli v databáze.“ zahlásil Radek.
„Áno.“
Pearson si spomenul na meno galaxie, ktorú mu poradil neznámy. „Čo skúsiť Andromedu? Skúste o nej nájsť nejakú zmienku.“
„Andromeda je posledná z trojice galaxii, ktoré sú od Mliečnej dráhy vzdialené v relatívne malej vzdialenosť. Ďalšie galaxie sú príliš vzdialené na to aby sme to riskovali, pretože len samotná cesta by mohla trvať niekoľko rokov.“ okomentoval to Rodney.
„Musíme ísť na istotu. Nemôžeme si dovoliť nájsť ďalšieho nepriateľa. Skúste prehľadať databázy, či o nej nie je nejaká zmienka. Najlepšie, či sa tam nachádzajú nejaký obyvatelia alebo podobne.“ povedal Caldwell.
Rodney ho prebodol pohľadom: „A nechcete nám náhodou prezradiť, ako to máme urobiť?“
„Ty už niečo vymyslíš.“ rypol si do neho Sheppard.
„Máte k dispozícií všetko, čo len budete potrebovať. Čas, dostatok vedcov, dve databázy.“ pokračoval pokojne Caldwell. „Už v minulosti ste veľa krát dokázali, že viete nájsť dobré riešenie. Práve teraz vás potrebujeme najviac.“ dodal.
Rodney sa zatváril znechutene: „No vynikajúco!“
„Mohli by sme sa rozdeliť. Keďže Rodney a Radek majú skúsenosti v oblasti Antickej databáze, mohli by prehľadávať tú a ja by som si zobral na starosť Asgadskú.“ navrhol Daniel, ktorý sa až doteraz len nečinne prizeral.
„Dobrý nápad. Môžete s tým okamžite začať. Ostatný máte rozchod.“ zakončil Pearson. Všetci začali opúšťať miestnosť.
Daniel ešte pri dverách zastavil Pearsona: „Ak by som ešte mohol poprosiť: mohli by ste mi na pomoc uvoľniť aj plukovník Carterovú? Vyzná sa v Asgardskej databáze rovnako ako ja.“
„Nechám ju za vami poslať.“
„Ďakujem.“
Rodney a Radek si to hneď zamierili k transportéru.
„Pokús sa v tomto chaose nájsť niekoho, kto sa aspoň trochu vyzná v Antickej databáze. Ja zatiaľ začnem s hľadaním.“ hovoril Rodney.
„No super, a nechcel by si si to náhodou vymeniť?“ zamračil sa Radek.
„Ani nie. Mimo to si prehral stávku, takže mi niečo dlhuješ!“ usmial sa.
„Ach jaj.“ povzdychol si.

Achilles, miestnosť s Asgardským jadrom
Daniel stál pred jednou z holografických obrazoviek a sledoval údaje. Oproti Antickej databáze mala Asgardská jednu výhodu. Všetko bolo na jednom mieste a ľahko prístupné. Avšak aj napriek tomu, že bola oveľa menšia, prehľadať ju by jednému človeku trvalo desiatky rokov.
Miestnosť v ktorej sa nachádzal bola veľká. Po stenách boli zavesené rôzne holografické obrazovky a celú miestnosť vyplňovalo plno konzol. Boli zoradené do radov a skoro všetky boli identické. Na druhej strane miestnosti, hneď oproti dverám, bolo hlavné asgarsdské jadro.
To bolo teraz zapnuté. Aj napriek tomu, že tým udávali svoju polohu, museli to risknúť.
Dvere sa práve otvorili a do miestnosti vstúpila Carterová. Hneď, ako uvidela Jacksona, sa k nemu rozbehla a objala ho so slovom: „Daniel!“
„Sam.“ reagoval hneď doktor s pocitom šťastia a úľavy. Akurát nevedel určiť, z čoho to šťastie plynie: či z toho, že ju po tak dlhej dobe konečne zase vidí, alebo z toho, že je stále nažive. Z jej výrazu však poznal, že prežíva podobný pocit.
„Myslela som, že si ostal na Zemi.“ pokračovala.
Daniel si povzdychol: „No, veľa tomu nechýbalo.“
„Čo sa stalo s ostatnými?“
„To bohužiaľ neviem.“ začal smutne Jackson. „Cam sa v dobe útoku nachádzal vo Washingtone, spolu s Jackom. Vala tam bola tiež, akurát že tá tam išla z iného dôvodu, ako oni dvaja. Ach, tú nikdy nepochopím.“ snažil sa aspoň trochu preraziť smutnú tvár vtipnou poznámkou, ale príliš mu to nevyšlo. „Nikde som ich tu zatiaľ nevidel, ani o nich nepočul.“
„A čo Teal’c?“
„Ten sa na Zemi nenachádzal. Bol na nejakej Jaffskej planéte spolu s SG-2.“
„Dúfam, že sa aspoň oni zachránili.“
„To dúfam aj ja.“
Obaja za hovoru pomaly prešli k jadru: „Kurz je nastavený k stanovisku Epsilon. Pre istotu sme ho nastavili z menšou odchýlkou, keby sa nás náhodou pokúšali vystopovať. Máme päť hodín na hľadanie. Potom vypneme jadro a zmeníme kurz k základni. Ty zatiaľ hľadaj a ja idem niekoho zohnať, nech toho stihneme viac.“
„Dobre.“ súhlasil Daniel. Sam sa od neho pomaly vzdialila a zamierila k východu.

Achilles, Mostík
Pearson stál na pozorovacej plošine a sledoval nekonečný tunel hyperpriestoru. V duchu premýšľal a vyberal vhodné výhovorky, ktoré bude musieť hovoriť predsedom UNE. Presnú pravdu im povedať nemohol. Nielen že by ho za to mohli zbaviť velenia, ale ešte by ho aj pokladali za blázna. Ako hodiny ubiehali, napadala ho len jediná výhovorka, ktorá bola dosť jasná, na to aby ich oklamala: porážka bola istá.
Wagner ho z diaľky sledoval. Už ho to prestávalo baviť a tak sa rozhodol s ním prehovoriť. Pomaly prešiel vzdialenosť medzi ním a vyhliadkovou plošinou, až stál priamo za ním. Spravil ešte dva kroky a postavil sa priamo vedľa neho. Pearson mu venoval krátky pohľad, ale hneď potom sa otočil naspäť k oknu.
„Takže ... ako to dopadlo?“ prelomil ticho Wagner.
Pearson sa ešte chvíľu pozeral do okna, než mu odpovedal: „Zatiaľ dobre.“
„Tak to som rád.“
Pearson si povzdychol „Ale ešte nie som za vodou ... na Atlantíde sa nachádzajú všetci politický predsedovia UNE. To mám ešte šťastie, že tam nie je aj celý generálny štáb.“
Na chvíľu ostalo ticho. Wagner si plne uvedomoval, ako v takýchto situáciách dokážu zavariť politici.
Zrazu k ním pristúpil Hawkins. Netváril sa príliš nadšene, ale aj napriek tomu si musel splniť svoju povinnosť.
„Pane... prišla správa z Atlantídy. Vy a admirál Caldwell sa máte dostaviť na poradu.“ A bez akéhokoľvek ďalšieho slova, alebo náznaku pocitu odišiel na svoje miesto.
„Sakra, a je to tu!“ zanadával Pearson. Teraz príde čas na jeho výhovorky. Teraz sa rozhodne, či bude ďalej veliť Flotile, alebo ho zosadia a na jeho miesto znovu postavia Caldwella.

TO BE CONTINUED

Príjemne zamotaná situácia , ale to sa od začiatku príbehu dalo predpokladať.
Som celkom zvedavý ako to budeš rozpletať aby sme sa nestratili v deji.
Sústredil som sa hlavne na dej a tak som si všimol len toto:

„Predstavím vám doktora Mckaye, Zelenku a Jacksona.“ hovoril Sheppard smerom k

Budem čakať na vydanie ďalšej časti.

priznam sa že jak som mal tu pauzu tak v tom začinam mať aj ja trochu bordel, tak ma ospravedlnte za pripadne chyby
a pokial vam je niečo nejasne tak pište

07 Stanovisko Epsilon

Admirál Caldwell hľadel priamo do tváre smrti. Jeho oči spočívali na žiarivom čelnom trupe orijskej lode. Po celom okolí sa rozliehali dunivé explózie vesmírnej bitky, ktorá sa práve odohrávala nad Zemou a ktorá mala rozhodnúť o osude Pozemskej civilizácie.
„Úhybné manévre! Páľte plnou salvou!“ začal vydávať jediné rozkazy, ktoré by ich mohli zachrániť. Loď sa hneď na to začala všemožne stáčať a páliť všetkými dostupnými zbraňami po orijskej lodi. Netrvalo dlho a na jej trupe sa začali objavovať mohutné gejzíry ohňa, až sa loď rozpadla.
Caldwell si vydýchol, rozhliadol sa po veľkej miestnosti, ktorá bola mostíkom pozemského krížniku triedy 305 Artemis. V podstate sa, v rozložení konzol, nijako nelíšil od staršieho typu. Vynikal len trochu väčším priestorom a niekoľkými ďalšími konzolami, ktoré tu boli, oproti jeho predchodcovi, navyše. Jediný rozdiel bol vo veľkej panoramatickej obrazovke ktorá nahrádzala predne okno a ponúkala tak lepší prehľad nad bojiskom.
„Stav?“ spýtal sa hneď potom, ako sa uistil, že je všetko v poriadku.
„Štíty na osemdesiatich dvoch percentách.“ oznámil Kleinman. Prakticky z celej jeho posádky, s ktorou pracoval na Daedale, mu ostal už len on a major Megan Cooperová.
Loď medzi tým pokračovala ďalej a všetkými zbraňami ostreľovala okolité nepriateľské lode. Tých bolo v okolí tak veľa, že nedokázali prejsť ani len dve sekundy, čo by loď neschytala nejaký zásah zo sekundárnej zbrane orijskych krížnikov. Salvy projektilov všemožných farieb vyplňovali prakticky celý priestor medzi loďami. Ale akú šancu mohlo mať dvadsať lodí pozemskej flotily proti zvyšným dvom stovkám orijskych krížnikov, ktoré sa stále držali nepoškodené – mizivú. A všetci členovia posádky to dobre vedeli.
Loď sa zrazu mierne otriasla, ale vďaka modifikovaným štítom, ktoré už neprepúšťali zvyškovú energiu strely, už nedochádzalo k prepätiam.
„Štíty na sedemdesiatich percentách.“ ozvalo sa ďalšie hlásenie.
To už ale ďalšia séria asgarských lúčov smerovala k neďalekému orijskému krížniku.
Zrazu však jedna z nepriateľských lodí vystrelila s primárnej zbrane. Lúč letel priamo na loď. Cooperová ani nemusela počúvať Caldwella, ktorý zo seba doslova chrlil jeden rozkaz za druhým, aby vedela, čo má urobiť. Bohužiaľ, ani vďaka jej schopnostiam sa nedalo prejsť zásahu. Loď sa mierne otriasla.
„Stav?“ znovu sa spýtal Caldwell.
„Štíty na päťdesiatich šiestich percentách. K žiadnemu veľkému poškodeniu nedošlo.“
Loď pokračovala ďalej. Do cesty sa jej priplietol ďalší krížnik, ktorého však stretol rovnaký osud, ako tie predošlé.
Ale niečo nebolo v poriadku. Každý, kto by sa pozrel z okna by zistil, že v okolí sa nachádza až príliš málo lodí, aby to pokrylo celé dve stovky. Nebola to ani polovica. Pár členov posádky si to všimlo, ale nevenovali tomu veľkú pozornosť.
„Pane, po celom povrchu planéty sa objavujú početné explózie.“ Toto hlásenie na chvíľu vytrhlo pozornosť všetkých členov posádky. Dokonca aj Caldwell sa len neveriaco pozrel na obrazovku. Bolo len jediné vysvetlenie – orijske lode spustili paľbu na Zem.
Pomaly sa postavil s kresla a smeroval k obrazovke. Naskytol sa mu desivý pohľad na množstvo striel, od neďalekej skupiny orijskych lodí, smerujúcich k povrchu. Zostal stáť ako oparený. Telom mu prešiel pocit zhrozenia, ale zároveň aj miernej úľavy – streli vyzerali byť koordinované, nebolo to len slepé vyhladzovanie planéty.
Výhľad sa mu na chvíľu zastrel, keď loď prelietavala cez vrak orijskej lode. Po jeho preletení sa mu však naskytol oveľa desivejší – tri žiarivé krížniky stáli priamo pred nimi a blokovali cestu. Zozadu k nemu doliehali hlášky typu: Pane, aké sú rozkazy? On im však nevenoval pozornosť. Hlavou sa mu honilo mnoho zmätených myšlienok, plných žiaľu a strachu.
Až plná salva zlatistých lúčov smerujúcich na loď ho prinútila začať premýšľať.
Nečakane ho naplnil silný pocit odvahy. Teraz bol už rozhodnutý – za Zem - za všetkých tých ľudí, ktorý sú na nej - a za všetko, za čo doteraz bojoval!
Rozbehol sa naspäť ku kreslu a behom okamžiku v ňom sedel.
„Všetku energiu do zbraní! Páľte na prostredný krížnik!“ rozkázal ešte za behu.
Loď prudko zmenila svoj smer a začala stúpať hore. Predtým však ešte vypálila plnú salvu asgardských lúčov a plazmových striel. V miernej výške nad úrovňou trojice sa prudko stočila doľava a vypálila ďalšiu salvu. Tú už krížnik nevydržal a jeho mohutné trosky, spolu s oslnivým výbuchom, sa zaryli do štítov jeho dvoch susedov. Loď sa rýchlo stočila naspäť a pokropila zvyšné dva krížniky.
„Štíty na tridsiatich ôsmich percentách.“ ozvalo sa hlásenie, keď sa loď mierne otriasla pri výbuchu zvyšných dvoch lodí. „Je ich príliš veľa, pane.“
Caldwell tomuto hláseniu však nevenoval pozornosť. Všetky jeho myšlienky sa upínali len na jediný ciel: bojovať alebo zomrieť!
„Pane, lode Maryland a Tennessee boli zničene.“ Ani to ho nedokázalo nijak rozrušiť.
Bum, ozvala sa rana a hneď na to malý výbuch v zadnej časti mostíka. Bum. Zo stropu sa spustila spŕška iskier. Bum. Pred oknom sa objavil oslnivý výbuch, oslepujúci pritom väčšinu členov posádky na mostíku.
„Štíty na dvadsiatich troch percentách.“ Ale čo bolo pár tisícok ľudí, v porovnaní so šiestimi miliardami, ktoré by svojím obetovaním mohli zachrániť? Aká veľká bola cena za záchranu pozemskej civilizácie?
„Preveďte všetku energiu z podpory života do štítov a zbraní!“
Tento rozkaz si na krátku chvíľu vyžiadal pozornosť všetkých členov posádky na mostíku.
„Pane?“ spýtal a nechápavo Kleinman.
„Potrebujeme všetku nepotrebnú energiu, aby sme prežili. Kyslík nám na nejakú dobu vydrží, ale ak nás zničia, tak ho už nebudeme potrebovať.“ vysvetlil Caldwell.
„A čo umelá gravitácia?“
Caldwell sa na chvíľu zamyslel. „Tú nechajte zapnutú.“
Ubehlo ďalších pár minút, pri ktorých sa loď všemožne stáčala a pálila na všetky strany. Počet nepriateľských lodí sa medzi tým zredukoval na stosedemdesiat bojaschopných krížnikov. Takmer nikto už neveril, že sa s toho dostane živý. V tom sa stalo niečo nečakané.
„Pane, Oriom dorazili posily... a prišiel rozkaz k ústupu.“
Caldwell sa zarazil „Čože?“
„Všetky lode sa začali sťahovať z bojiska... práve sme prišli o ďalšiu loď.“
Caldwell tam sedel ako oparený. Bol pripravený zomrieť za svoju vlasť. V tom momente by ho nikdy ani len nenapadlo ustúpiť. Rýchlo zvážil možnosti.
Ale čo bude ďalej? Ako môžeme ďalej prežiť v tak nepriateľskom prostredí?
Niekoľko ďalších sekúnd bolo pre neho ako celá večnosť. Za ten čas stihla loď schytať ďalší zásah z primárnej zbrane orijskych krížnikov. Loď sa silno otriasla.
„Pane, aké sú rozkazy?“ dožadovali sa od neho niektorý členovia posádky.
Ďalších pár sekúnd bolo ticho.
Až sa nakoniec Caldwell rozhodol: „Dostaňte nás odtiaľto!“ Jeho hlas bol vyrovnaný, no v skutočnosti to bolo jedno z jeho najťažších rozhodnutí.
Loď sa za krátko dostala z bojiska a, so štítmi na takmer desiatich percentách, skočila do hyperpriestoru.

Hyperpriestor, Atlantída, zasadacia miestnosť
Caldwell práve skončil s vyprávaním svojej verzie udalostí.
V miestnosti sa, okrem neho, nachádzal ešte Pearson, Sheppard a sedem politikov UNE.
Šesť z nich Pearson videl na konferencií, pred tým, než mal odísť na misiu.
Ten siedmi tam nebol, no toho práve poznal najlepšie. Bol to hlavný predseda UNE Kevin Redman.
„Takže hovoríte, že ste s tým nesúhlasili?“ spýtal sa Redman.
„Áno... ale bol to rozkaz.“
„Dobre, vaše konanie ešte preberieme.“ oznámil Redman a pozrel sa na Shepparda „Ako ste sa vy postavili k tomuto rozkazu?“
Sheppardovi chvíľu trvalo než sa odhodlal k odpovedi. V tomto smere bol dosť nestranný. „No ... ani mne sa to veľmi nepáčilo. Ale keď vezmem v úvahu, že sme mali na palube cez dvadsať tisíc ľudí, tak si myslím, že to bolo správne rozhodnutie.“ A vrhol krátky úsmev smerom k Pearsonovi.
Politici sa na chvíľu začali radiť. Trvalo to len pár minút, no pre Pearsona to bola ako celá večnosť. Pozorne ich sledoval, no popritom si všimol, ako sa Caldwell nenápadne usmieva. Na radosti mu to veľmi nepridalo a tak mu neostalo nič iné, ako len čakať.
Po chvíli sa Redman otočil na Pearsona a nie veľmi spokojne spustil: „Admirál Thomas Pearson, keďže vaše jednanie zachránilo dohromady cez tridsať tisíc luďi, vyhodnotili sme ho ako správne. Naďalej zostávate veliteľom flotily.“
„Ale pre budúcnosť by sme ocenili, keby ste sa s nami radili o každom kroku, ktorý by mohol nejako ovplyvniť životy všetkých ľudí, čo sú tu.“ pokračoval ďalší.
Caldwell sa mierne zamračil a Pearsonovi odľahlo.
„Týmto je táto porada považovaná za ukončenú.“ oznámil Redman a všetci sa začali rozchádzať.
Pri vchode ešte Redman zastavil Pearsona „Zatiaľ máš šťastie, no ja viem, že si nám neprezradil všetko, takže si radšej dávaj pozor.“ A odišiel.
Pearson tam ešte chvíľu zarazene stál. Pri líčení udalostí skutočne zatajil pravú podstatu jeho rozhodnutia, no ako sa to mohol Redman dozvedieť, to už nevedel. Jediné vysvetlenie, ktoré tomu mohol prisudzovať, bol Redmanov výcvik.
Pomaly prešiel k zábradliu a pozrel sa na bránu. Chvíľu tam len tak stál.
„Nádherná ako ranné slniečko a predsa nám je k ničomu.“ ozvalo sa za ním. Otočil sa a zbadal Shepparda ako ho pozoruje. Ten k nemu pristúpil.
„Zdá sa mi to, alebo sa s Redmanom už dlho poznáte?“ spýtal sa po chvíli. Pearson bol chvíľu ticho. O tomto len tak nerozprával.
„Redman bol kedysi tajný agent CIA, ešte pred tým než sa dostal do UNE. On stál za jednou z mojich najťažších misií, ešte pred tým, než som sa dozvedel o projekte Hviezdnej brány.“ prehovoril na koniec.
„Aha... smiem vedieť čo sa tam stalo?“
Pearson bol znovu chvíľu ticho. „Mali sme za úlohu zničiť malú základňu. Z hlásenia sa malo jednať o tábor teroristov. Pri útoku sa však stalo niečo nečakané... niečo nás odrazilo. Nevedeli sme kto, nevedeli sme ako. Celá moja letka, vrátane mňa bola zostrelená neznámym strojom. Ja jediný som to prežil. Až keď ma naverbovali do programu Hviezdnej brány som zistil, že to bola upravená goa’uldska nákladná loď. Ten tábor bol v skutočnosti tajná základňa NID.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Išli sme do toho a ani sme nepoznali všetky podrobnosti.“
Sheppard sa už radšej ďalej nevypytoval. Na miesto toho sa ozvala vysielačka: „Pane, dostali sme sa do predvoleného bodu.“
Pearson ešte vrhol krátky pohľad na bránu a potom odpovedal: „Dobre, vypnite jadro a zmeňte kurz k stanovisku!“
„Myslím, že zatiaľ by sme mohli skontrolovať našich vedcov, či na niečo neprišli.“ navrhol Sheppard.
„Dobrý nápad.“ A obaja sa vybrali preč.

Hyperpriestor, Atlantída, laboratórium
Vo veľkej miestnosti plnej rôznych konzol a počítačov sedelo niekoľko desiatok vedcov, spolu s Rodneym a Zelenkou. Väčšina už spala na stoloch. Len Rodney, Radek a pár ďalších sa ešte stále držalo.
„Sakra, čo si to sem priviedol?“ hlesol Rodney, keď prešiel očami po miestnosti.
„Neboj sa Rodney, nemám k ním veľmi ďaleko.“ Opáčil Radek a zívol.
Do miestnosti vstúpil Pearson a Sheppard.
„Tak ako ste pokročili?“ spýtal sa Sheppard hneď vo dverách.
„Máme dve dobré správy a jednu zlú. Ktorú chcete počuť prvú?“ oznámil okamžite Rodney.
„Najlepšie v poradí, v akom tomu budeme rozumieť.“ odpovedal Pearson.
„Tak najskôr dobrá: Našli sme informácie o Andromede.“ začal Rodney.
„Tá zlá je, že tam nie je skoro nič. Strašne málo obyvateľných planét a skoro všetky sú chudobné na prvky ktoré potrebujeme. Prakticky len kus kameňa“ pokračoval Radek.
„Sakra, takže tú asi môžeme vyškrtnúť čo?“ spýtal sa Pearson.
„V tom je tá druhá dobrá správa: Podľa záznamov tam mali Antikovia predsunutú základňu. A teraz pozor: je dosť možné, že tam stále je.“
„Čo v antičtine znamená pojem: predsunutá? Môžeme čakať ďalšie mesto?“ vyletel hneď Sheppard, ktorého myšlienka na získanie ďalšej mestkej lode potešila.
„To nevieme, ale je to dosť reálne.“
V miestnosti na chvíľu zavládlo ticho.
„Sú nejaké rizika?“ prelomil nakoniec ticho Pearson.
„Povedal by som že minimálne, nie sú zmienky o žiadnych vyspelých rasách.“ odpovedal Rodney.
„Tak myslím, že je to zatiaľ jasné. Len ešte informovať o tom tých byrokratov. Nechcem, aby zase všetko padalo na mňa, keby sa niečo zvrtlo.“ zakončil Pearson.
„Pôjdem s vami.“ Oznámil Radek a spolu s Pearsonom odišiel.
Sheppard ešte prebehol očami po miestnosti a so slovami smerujúcimi k Rodneymu: „A ty sa modli aby tam bolo niečo užitočne!“ sa tiež vybral preč.
Rodney si ešte niečo zahundral pod nos, než zasadol za svoj počítač.
Trojica vedená Pearsonom po chvíli došla k izbám predsedov. Ďalšiu pol hodinu strávili vysvetľovaním, čo všetko by to mohlo priniesť. Začali vznikať ďalšie otázky o tom, aké riziko to môže byť. Na to však nikto nemal odpoveď, ale po niekoľkých upozorneniach Zelenky o tom, že riziko je minimálne, to predsedovia vzdali a povolili let do Andromedy.

Hyperpriestor, Achilles, mostík
Pearson sa práve zhmotnil na mostíku.
„Pane, za päť minút vystupujeme z hyperpriestoru.“ Oznámil Lawlor.
„Spojte ma so stanoviskom, hneď ako vystúpime!“ rozkázal Pearson.
Ďalších pár minút bolo ticho.
„Admirál?“ zaznelo po chvíli.
„Áno?“
„Myslíte, že je nejaká šanca znovu oslobodiť Zem?“ padla otázka.
„To neviem... to neviem.“ odpovedal po chvíli s miernym náznakom beznádeje.
„Vystupujeme z hyperpriestoru.“ ozvalo sa hlásenie a modrá žiara nekonečného tunelu pohasla.
Ihneď potom sa otvorilo komunikačné okno so základňou na povrchu. Na obrazovke sa objavila tvár plukovníka Derecka, veliteľa pozemskej základne. Mal krátke hnedé vlasy a nad pravým obočím sa mu tiahla dlhá jazva, znázorňujúca nie práve najmenšie zranenie z minulosti.
„Admirál.“ Pozdravil hneď plukovník.
„Plukovník.“ Opätoval mu pozdrav.
„Už sme začali s prípravou na evakuáciu, presne podľa rozkazov.“ pokračoval plukovník.
„Výborne, môžeme začať transportovať?“
„Ešte to chvíľu potrvá ale označili sme vám niektoré sklady, ktorých obsah sa nám v budúcnosti bude určite hodiť, mimo to je škoda to tu nechať.“
„V poriadku, začíname s transportom.“ A pokývol smerom k Lawlorovi.

O hodinu neskôr
Achilles, kantína
Za jedným zo stolov sedel James Parker. Hlavu mal podopretú rukou a sem tam usrkol s pohára, ktorý mal pred sebou. Neďaleko od neho sedelo pár vojakov, ktorý o niečom debatovali. Jeho to však nezaujímalo.
Roky tvrdého výcviku a nebezpečných akcii z neho urobili tvrdého muža schopného aj v tej najhoršej situácii ani na sekundu nezaváhať. Táto situácia však bola úplne odlišná od všetkých tých ktoré doteraz prežil. Tu bol prakticky bezmocný. Mohol len čakať, čo sa stane ďalej. A tá skutočnosť ho desila.
Do kantíny práve vstúpil William Anderson. Rozhliadol sa po miestnosti a keď zbadal Parkera, vydal sa k nemu.
William bol oproti Parkerovi iný. Namiesto tvrdých bojov radšej študoval technológie. To bolo to čo ho zaujímalo najviac. V tíme vždy plnil hlavne úlohu bojového technika.
„Sám?“ povedal, keď si sadal za stôl, oproti Parkerovi.
„No... nie je mi práve najlepšie.“ Vydal zo seba tichým hlasom Parker.
„To teraz asi nikomu.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Máme letieť do Andromedy. Podľa záznamov tam má byť antická základňa.“
James prikývol „Áno, už sa to ku mne donieslo.“
„Čo si o tom myslíš?“
„Ja už neviem čo si mám myslieť. Teraz, keď sme stratili Zem, bude všetko oveľa ťažšie než doteraz.“
William bol chvíľu ticho. „Stále žijeme. To je teraz to najhlavnejšie.“
„A k čomu to je, keď sme prehrali?“
„Oriovia možno dobili Zem, ale vojnu ešte stále nevyhrali. Nie, dokým nás nezničia všetkých.“
„Myslíš?“
„Áno!“ uprel na neho tvrdý pohľad.
Parker nad tým chvíľu popremýšľal. Odhodlanosť s akou k tomu William pristupoval ho prekvapila. „Možno máš pravdu.“
Postavil sa zo stoličky a spolu z Williamom sa vybrali preč.

Achilles, mostík
Pearson sedel vo svojom pohodlnom kresle, zatiaľ čo sa na loď neustále transportovali ďalší a ďalší ľudia.
„Ako sme na tom?“ pozrel sa na Lawlora.
„Skoro polovica ľudí je na palube.“
„To ale trvá.“ zahundral si len tak pre seba Pearson.
A mal aj pravdu. Na planéte bolo cez desať tisíc ľudí, s toho asi štyri tisícky boli cestovatelia, ktorý odlietali na svojich lodiach. Tak veľké množstvo ľudí nebolo ľahké pripraviť, aj napriek tomu, že s tým začali ešte štyri hodiny pred tým, ako dorazila flotila. Podstatne veľkú časť osádky základne tvorili hlavne vojaci, ktorý boli pripravený k evakuácii skoro ihneď, avšak, stále bolo ešte veľké množstvo vedcov, ktorý museli okrem balenia svojich veci aj zálohovať a následne vymazať obsah databáze, ktorá tiež nebola práve najmenšia.
Od Lawlora sa mu donieslo len tlmené „Hmm.“ a potom sa ďalej venoval svojej povinnosti.
Minúty plynuli ďalej a nuda sa na Pearsonovi začala stále viac podpisovať. Najskôr si len podoprel hlavu rukou. Neskôr, otrávený myšlienkou na to, že bude musieť čakať ešte ďalších pár hodín, sa začal prechádzať po mostíku.
Ticho zrazu prelomilo pípnutie konzole.
Pearson spozornel. Veľmi dobre vedel čo to znamená.
„Senzory zaznamenali veľké množstvo lodí letiacich hyperpriestorom smerom k nám.“ oznámil Lawlor. A celé osadenstvo mostíka sa na neho pozrelo s výrazom strachu.
„Á sakra, ako nás mohli nájsť? Jadro sme predsa vypli.“ spýtal sa Pearson.
„To neviem, ale mali by sme si pohnúť, do hodiny sú tu.“ odpovedal Lawlor.
Pearson sa chytil za čelo. Vlna myšlienok ho zaplavila s takou intenzitou, že nevedel, čo robiť skôr. Ako ich orijska armáda dokázala vystopovať? Bol to zásah povznesených Ori? Ale ak by aj áno, prečo ich potom nezničili priamo?
„Musíme urýchliť evakuáciu!“ ozval sa Hawkins zo zadnej časti mostíka.
„Koľko lodí k nám približne letí?“ položil Pearson prvú otázku ktorá ho napadla.
Lawlor chvíľu pracoval s konzolou pred sebou než odpovedal: „Naše senzory nie sú tak silné, ale určite ich bude niekoľko stoviek. Možno by sme mohli požiadať Atlantídu, majú výkonnejšie senzory ako my. Ale skôr ma zaráža prečo nás už neupozornili, určite ich museli vidieť oveľa skôr ako my.“
Pearson chvíľu rozmýšľal. „Spojte ma s Atlantídou!“
Na obrazovke sa po chvíli objavila Sheppardova tvár.
„Čo potrebujete?“ spýtal sa hneď. V pozadí bol počuť slabý hluk, ale aj napriek tomu mu bolo dobre rozumieť.
„Údaje zo senzorov!“ rázne odpovedal Pearson, až sa zdalo, že bol Sheppard na chvíľu vyvedení z jeho odpovede.
„Ehm ... počkajte.“ A na chvíľu odbehol zo záberu.
Pearson netrpezlivo čakal až sa vráti. V pozadí sa ozvalo niekoľko tlmených nadávok, ktoré prerušili slabý hluk, následne sa Sheppard vrátil do záberu. Nevypadal práve nadšene.
Na chvíľu predviedol podivnú grimasu, než sa odvážil odpovedať. „Ehm, máme na senzoroch cez tristo oríjskych lodí.“
„Výborne, aspoň poznáme ich presný počet, ďakujem.“ zakončil Pearson trochu sarkasticky a nechal tak Shepparda v rozpakoch.
Spojenie sa ukončilo.
„Ako nás mohli sakra nájsť!?“ zopakoval znovu otázku Pearson a uderil do bočného operadla svojho kresla.
Na mostíku ostalo ticho. Nikto nevedel odpovedať.
„Kontaktujte základňu, nech sú všetci do hodiny na Atlantíde, aj keby ste ich tam mali natlačiť!“ začal vydávať rozkazy.
„Je nejaká zmena v pláne?“ spýtal sa ho Hawkins.
Pearson chvíľu rozmýšľal. „Zatiaľ nie, ale musíme si dávať väčší pozor. Avalon mal viac času na prípravu, takže kým tam doletíme, nebudeme musieť toľko čakať.“
„Čo ak je to zásah povznesených?“
„To by sme už boli mŕtvy.“
„Tak čo potom?“
„To neviem, ale dúfam že to bolo len to Jadro, inak sme v háji.“

Trvalo to ešte ďalších štyridsať minút, než bolo všetko pripravené.
Ako posledný základňu opustil jej veliteľ Samuel Dereck. Ten sa nechal hneď transportovať na mostík aby mohol podať hlásenie.
„Pane, základňa je prázdna, všetky databázy sú zmazane a autodeštrukcia je nastavená na jednu minútu. Cestovateľské lode majú trochu problémy z hypermotormi, tak zakotvili na mólach Atlantídy.“
„Ďakujem, plukovník. Môžete ísť.“
„Ano, pane.“ zasalutoval a odobral sa preč z mostíka.
Pearson sa medzi tým postavil s kresla, pristúpil k oknu a čakal. Po chvíli sa na planéte objavila mohutná atómová explózie.
Následne lode vstúpili do hyperpriestoru smerom k ďalšiemu stanovisku.


TO BE CONTINUED