Budem ešte trošku sentimentálna, pretože chcem spomenúť zopár mien:
Fazulina, Klenotka, Mrs. Sheppard, Miss_Atlantis, Eleira, ... Vám ďakujem za to, že ste ma tu pred 2 rokmi medzi seba pustili. Toto bolo prvé fórum, na ktoré som sa zaregistrovala a ktoré prehĺbilo moju SG závislosť a mohla som si zaslintať nad fotkami s ľuďmi, ktorí rozumejú


Ďalšie poďakovanie patrí osadenstvu, ktoré momentálne udržiava živú tému "Neodolatelný Sheppard" a pravidelne ho zásobuje fotkami (special Widlička, ktorá ma v jednej chvíli oslovila a ja som si uvedomila, že toto fórum trošku zanedbávam

No a napokon všetkým, ktorí píšu úžasné poviedky a tým ma na pár minút vždy vytrhnú z reality.
Special thanks to Mooony - tvoje poviedky mám veľmi rada a aj keď nestíham, tak si vždy niečo prečítam. Páčia sa mi tvoje opisy, ktoré ma inšpirujú. Mooony ty si ma tak Zlornovala, že som napokon Evana zapracovala ako hlavnú postavu do deja

PS: ešte jedno meno musím spomenúť a už budem ticho

LittleDevil z fóra supernatural.cinemawiev, ktorá v sebe nosí aj SG dušičku - vďaka za objektívne zhodnotenie a podporu

PS2: ak som niekoho zabudla, tak mi to odpustite "hlava deravá"

Toto je moja prvá SGA poviedka. Zamerala som sa viac na city, pretože technobláboly mi moc nejdú. Prajem príjemné čítanie (už som naozaj ticho)

Friends forever
Nezáleží na tom aká vzdialenosť nás delí, ale aké silné je puto, ktoré nás spája.
Bol teplý letný večer. Slnko zapadalo a na oblohe sa začali objavovať prvé hviezdy. Na záhrade rodinného domu stála drevená hojdačka a na nej sedeli úplne bez slova dve malé postavy. Dvanásťročný chlapec s neposednými tmavohnedými vlasmi a zelenými očami hľadel na oblohu a snažil sa nájsť nejakú tému, aby prebil to otravné ticho, ktoré zavládlo medzi ním a jeho najlepšou kamarátkou. Vedľa neho sedelo asi desaťročné dievčatko s dlhými gaštanovohnedými vlasmi a tmavohnedými očami, ktoré sa pozerali do zeme a z času na čas sa v nich objavovala záplava sĺz. Snáď prvýkrát v živote sa nesmiali, keď boli spolu.
„Natalie, už je čas ísť!“ ozval sa od dverí domu ženský hlas. Práve túto vetu nechcela dnes Natalie počuť, ale stalo sa. „Už idem mami!“ slabnúcim hlasom odpovedalo dievčatko. Z hojdačky zoskočil chlapec a pomaly ju zastavil, aby mohla Natalie bezpečne zliezť. Keď dorazili k dverám domu na Natalie tam už čakali obaja jej rodičia. „Počkajte ešte chvíľku!“ skríkol chlapec a vbehol do domu. Keď po chvíli vybehol pred dom v rukách držal akýsi prívesok. Bol to veľmi starý prívesok, ktorý chlapcovi darovala jeho babka a podľa toho čo vedel, bolo to akési rodinné dedičstvo. Pristúpil k Natalie a so slovami „budem vždy nablízku“ jej ho zavesil na krk.
„Navždy priatelia“ odpovedala Natalie a so sklonenou hlavou kráčala preč. Asi po piatich krokoch sa však zastavila, obrátila sa a pozrela na chlapca stojaceho na schodoch. Usmieval sa tým jeho typickým úsmevom. Úsmevom, ktorý ju vedel vždy rozveseliť. „Zbohom John,“ odvetila pri pohľade do jeho zelených očí a na jej ústach sa objavil úprimný úsmev. Potom sa otočila a zmizla v tme.
Kapitola prvá
Spomienky
Niekoľko minút som sedela v aute a pozerala sa na svoj nový domov. Po chvíli som však vzala škatuľu ležiacu na sedadle spolujazdca a vystúpila z auta. Cesta k domu mi trvala veľmi dlho, pretože som kráčala pomaly s pohľadom upreným na dom akoby som sa bála vkročiť dnu. Vlastne nie akoby. Ja som sa skutočne bála. Počas svojho života sme sa museli neustále sťahovať kvôli práci rodičov. Sú archeológovia a často sme zvykli cestovať. Pomaly som kráčala ku dverám. V tom som sa však zastavila. Prepadol ma náhli pocit úzkosti, váhala som. Po chvíli som sa však prekonala, otvorila dvere a vkročila som dnu. „Už sa nikdy nebudem sťahovať,“ sľúbila som si potichu.
Dom bol príliš veľký len pre jednu osobu, ale kúpila som si ho s myšlienkou na budúcnosť. Zostala som stáť v hale odkiaľ viedli dvere do kuchyne, obývačky, jedálne a pivnice. Po pravej strane sa nachádzali drevené schody s vyrezávaným zábradlím, ktoré viedli na poschodie do spálne, pracovne a hosťovskej izby. Vyšla som opatrne po schodoch a zamierila do miestnosti na konci chodby.
Izba na konci chodby bola zatiaľ jediná, ktorú som plne vybavila nábytkom. Pod oknom sa nachádzal veľký drevený stôl s kopou papierov. Mala som na ňom práve rozpracovaný nový výskum. Najväčšiu časť miestnosti zaberala posteľ a oproti nej stála staršia ošarpaná drevená skriňa. Sadla som si na posteľ a začala sa hrabať v škatuli, ktorú som stále držala v rukách. Postupne som z nej vyťahovala diplomy a ocenenia z rôznych dejepisných súťaží a ukladala si ich na poličku. Do ruky sa mi dostala moja úplne prvá cena. Keď som ju vytiahla zo škatule ležala pod ňou fotka. Všetko, čo som držala, som odložila a vytiahla z úplného dna škatule fotku s akousi drevenou škatuľkou. Z fotografie sa na mňa usmievali dve malé deti, medzi ktorými stála novopostavená hojdačka. Odložila som fotku a zovrela v dlani malú škatuľku. Vedela som presne, čo sa v nej ukrýva. Túto škatuľku som naposledy uzavrela v čase, keď som stratila kontakt so svojím najlepším kamarátom. Dnes však nadišiel čas otvoriť túto skrýšu spomienok.
Na dne malej škatuľky ležal starý prívesok. Vytiahla som ho a bližšie si ho prezrela. Boli na ňom akési znaky. Znaky, ktoré som ako dieťa považovala len za okrasu. Teraz mi však tieto znaky niečo pripomínali. Niekde som ich už videla. Vstala som a podišla k stolu. Po chvíli prehrabávania sa v papieroch som našla, čo som hľadala – prekopírované poznámky svojho staro-nového spolupracovníka Dr. Daniela Jacksona. Asi pred dvomi rokmi ma kontaktoval na základe mojich uverejnených teórií a ponúkol mi prácu. Nedávno mi však na jeho odporúčanie ponúkli prácu v tajnej vojenskej základni na plný úväzok. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa presťahovala do Colorado Springs. Doktor Jackson, s ktorým som doposiaľ pracovala len prostredníctvom mnohých spojovacích článkov sa stal teraz mojím priamym nadriadeným – alebo niečím podobným. Úspešne som prešla bezpečnostnou previerkou a mohla sa zoznámiť s plnou náplňou mojej práce. Mojou úlohou bolo skúmanie niektorých artefaktov, ktoré tým SG-1 priniesol zo svojich misií a pomáhať prekladať staré texty. Práve vtedy som sa prvýkrát stretla s týmto typom písma. Podľa doktora Jacksona sa rasa, ktorá toto písmo používala nazývali Antici. Overila som si niektoré znaky, aby som sa uistila, že je preklad správny a posadila sa späť na posteľ. Na vrchnej strane medailónu bola zobrazená akási planéta a cez ňu prechádzal nápis „Enderia“. Tento nápis ma zaujal a moje myšlienky sa začali rozbiehať rôznymi smermi. Všetky však končili na spoločnom mieste. Dospela som k záveru, že Enderia bude meno vyobrazenej planéty. Znelo by to šialene, keby som bola obyčajná archeologička, ale za posledné dva roky som skúmala rôzne relikvie prinesené z cudzích planét, takže mne to vôbec šialené nepripadalo. Jediné čo mi vŕtalo v hlave bolo, ako sa k tomuto vzácnemu starému prívesku dostala Johnova rodina.
„Ach John,“ povzdychla som si a prívesok zovrela v dlani, „dúfam, že sa máš dobre“. Zavrela som oči a posledná myšlienka ktorá ma napadla bol nápis na medailóne – Enderia.
Prešla som prstami po obvode medailónu a nahlas prečítala text vyrytý na hrane. Bolo na ňom v lantianskom jazyku napísané: „A opäť budeme spolu.“ Nápis bol na malom kúsku predelený prázdnym miestom a napokon bola veta dokončená „navždy“. Ako som vyslovila posledné slová, miestnosť naplnilo prenikavé biele svetlo. Zalialo celú miestnosť a oslepilo ma.
Kapitola druhá
Enderia
Miestami ku mne doliehali vzdialené, inokedy blízke hlasy, ale opäť som sa prepadla do temnoty. Prebudil ma až akýsi detský hlas, ktorý sa začal vynárať zo všetkej tej temnoty, ktorú som cítila. Podľa hlasu som odhadovala, že ide o malé dievčatko, ktoré sa mi sťažovalo, že sa jej ostatné deti smejú. Po chvíli hlas utíchol a ja som cítila, že som v miestnosti sama. Pomaly som otvorila oči, pretože som čakala silné svetlo. Namiesto toho som uvidela tmavú iba miestnosť. Bola dosť malá a tmu spôsobovali hrubé závesy visiace na okne, vlastne to skôr vyzeralo ako kusy roztrhaného vreca. Rozhliadla som sa okolo seba a jediné čím som si bola stopercentne istá bolo, že nie som doma. Aby som nepodľahla panike, zamerala som celú svoju pozornosť na svoje okolie. Izba bola zariadená veľmi skromne – posteľ, stará rozpadajúca sa skriňa a malinký stolík. Na strope som spozorovala mohutné drevené trámy. Takéto typy chalúp som si pamätala z Európy. Aj moja babka v jednom takom bývala – steny z nepálenej tehly, drevené trámy držiace strechu, celý dom pozostávajúci len z izby, kuchyne a komory.
„Nienna?“ vytrhla ma zo zamyslenia staršia žena stojaca vo dverách izby. V tej chvíli ma začal opúšťať všetok optimizmus a ovládol ma strach. Strach z nevedomosti kde som, ako som sa sem dostala a kto sú vlastne títo ľudia. Nadýchla som sa, ale keď som otvorila ústa nevyšiel z nich žiaden zvuk. Žena spozorovala strach v mojich očiach, pomaly sa posadila na okraj postele a milo sa usmiala. „Začínali sme sa o teba báť Ni,“ spustila nežným, starostlivým hlasom žena. „Nemusíš sa báť si ...“.
„Kde?“ prerušila som ženu.
„V bezpečí,“ dokončila prerušenú vetu neznáma. Poznala som tieto typy rozhovorov, nikdy som sa z nich však nič nedozvedela, a preto som prevzala iniciatívu do vlastných rúk. „Prepáčte, kto ste, kde to vlastne som a prečo ma oslovujete Ni? “ spýtala som sa.
„Moje meno je Sianna Terna. Práve sa nachádzaš v mojom dome.“
„Ale ako...“ opäť som skúsila položiť otázku, ale žena môj zámer zrejme odhadla, a tak pokračovala.
„Tvoje meno je Nienna Carnesîra,“ odpovedala, ale ja som ju opäť rýchlo zastavila, kým mohla pokračovať.
„Nie! Moje meno je Dr. Natalie Sullivanová.“
„Si zmätená Ni. Si strážkyňou našej dediny. Viem, že sa cítiš vystrašená a nič nespoznávaš, ale to je normálne. Pred mnohými východmi slnka napadla našu dedinu akýsi mor. Mnohí ľudia ochoreli a mnohí z nich tejto chorobe podľahli, tí čo však prežili si určitú dobu nemohli na nič spomenúť. Nemusíš sa však báť, si medzi priateľmi. Odpočiň si.“ Žena vstala a pomaly kráčala k dverám, v ktorých zmizla.
***
Na druhý deň sa som sa prebudila do slnkom zaliateho dňa. Vstala som a vyšla pred dom. Kráčala som po ceste a prezerala si okolie. Žiadne obchody, žiadne autá, len jedna zaprášená hlinená cesta vedúca kamsi do lesa. Dokonca žiadne detské ihrisko. „Toto nie je môj svet, môj domov,“ zašepkala som si sama pre seba a sústredila som sa na hľadanie odpovedí.
Večer som sedela pri ohni a ostatní prítomní boli zvedaví, čo som prežívala na pokraji smrti. Nevedela som čo im mám povedať. Ja som na žiadnom kraji života nestála. Jediná šanca ako však žiť ako tak v mieri s týmito dedinčanmi, bolo prispôsobiť sa ich predstavám. Nepáčilo sa mi, že sa odo mňa vyžadovalo ochraňovať dedinu, pretože ja sama som sa cítila dosť zraniteľná. Nepáčilo sa mi to hlavne preto, že vo svojom živote som bola ja, to čo bolo potrebné strážiť a ochraňovať. Bola som schopná vykrvácať pri krájaní chleba tupým nožíkom. Ako ich vôbec napadlo, že by som mohla ochrániť celú dedinu? A čo viac. Zostávala tu otázka – pred čím ich mám vlastne chrániť? Ako sme tam tak sedeli, rozprávala som im rôzne príbehy. Príbehy z mojej vlastnej minulosti, ktoré však ostatní považovali len za sny, poniektorí za hlúpe výmysly. Deň čo deň sa po celodennej práci ľudia stretávali a počúvali príbehy o mieste, kde existujú cesty a po nich jazdia akési plechové zvieratá. Kde ľudia nechovajú domáce zvieratá, ale jednoducho prídu do budovy zvanej obchod a jedlo si vymenia za bezvýznamné malé kusy kovu alebo papiera. Tieto a mnohé iné príbehy počúvali obyvatelia Enderie takmer každý večer – skutočne to bolo meno planéty. Už som sa viac nenachádzala na Zemi a to bol ten dôvod prečo som sa musela prispôsobiť miestnym podmienkam. Nevedela som ako som sa sem dostala, ani to, či ešte niekedy uvidím Zem. Znelo to ako zo zlého sna, alebo ako nepodarený sci-fi film, ale pre mňa to bolo až príliš skutočné. Moja nádej, že ma ako pracovníčku tajného projektu budú hľadať pohasla ešte skôr ako vôbec vznikla. Bola som predsa na úplne inej planéte a nikto nevedel kde.
Takmer každý večer sa však počet poslucháčov zmenšoval. Po dvoch týždňoch chodievali počúvať moje neskutočné príbehy už len deti, ktoré moje príbehy považovali za rozprávky na dobrú noc. Ostatní obyvatelia dediny začali viac vnímať realitu a bombardovali ma pripomienkami, kedy sa konečne zapojím aj ja do práce pre dedinu. Títo ľudia boli chudobní roľníci. V dedine ich žilo približne sto a každý mal presne určený druh práce. Dokopy však tvorili prosperujúcu spoločnosť, ktorá sama sebe vystačila.
V jeden večer prerušila moje rozprávanie Sianna. „Nienna, môžeš na chvíľku?“ spýtala sa Sianna. Vstala som od ohňa a obe sme si vyšli na malú prechádzku.
„Ni pozri, musíš prestať s tými príbehmi a zapojiť sa do práce v dedine.“ Sianna túto vetu predniesla s úplne pokojným hlasom, ale ja som v jej pohľade zbadala hnev.
„Ale to nie sú len príbehy. Sú to moje spomienky, môj život. Ja neviem, čo si predstavujete pod pojmom ochrankyňa dediny a vôbec neviem, prečo som tu a do akej práce sa mám zapojiť. To mám celý deň drieť kdesi na poliach a večer si len tak ľahnúť do postele s dobrým pocitom, že som čiastočne prispela k lepšej úrode?“ Nedokázala som to už v sebe viac držať a potrebovala som to niekomu povedať.
„Možno by si to mala aspoň skúsiť.“ Sianna sa na mňa pozrela a pridala ešte aj umelý sladký úsmev.
„Ja sem nepatrím. Veď kto sú moji rodičia a kde vlastne sú. To som predsa nespadla len tak z oblohy, alebo áno? A mimochodom moje meno je Natalie, Dr. Natalie Sulivanová.“ Otočila som sa a chcela som odísť, keď ma žena chytila za ruku.
„Tvoji rodičia ....,“ žena nachvíľu stíchla, čím si vynútila moju pozornosť. Potom pokračovala: „zahynuli pred pár rokmi v jaskyni pri zemetrasení. Boli ku kruhu predkov odniesť pravidelnú obeť, tak ako to robí teraz Timeon, môj syn. Tvoji rodičia Antar a Katina boli poslední priami potomkovia predkov.“
„Kruh predkov? Kde?“ spýtala som sa a v mojom hlase bola zrazu počuť nádej a v očiach sa mi objavil záujem o Siannine slová. Sianna pochopila, že ma dostala tam, kam chcela. „Môžeme uzavrieť dohodu,“ navrhla Sianna. „Ja ťa zavediem ku kruhu predkov a ty prijmeš svoju úlohu Nienny Carnesîry, ochrankyne dediny.“
„Ja, ale .... tak dobre súhlasím,“ vypadlo zo mňa napokon porazene. Uvedomila som si, že bojovať za svoj návrat, za svoju pravdu nebude ľahké ak to budem sama komplikovať.
***
Na druhý deň ráno som nedočkavo stála pred domom. Celú noc som nespala, pretože slová kruh predkov som poznala zo záznamov Daniela Jacksona. Predsa len som už niekoľko rokov spolupracovala na projekte Hviezdna brána, aj keď len okrajovo a o bráne som sa dozvedela len nedávno. Keď som dostala prácu v SGC na moje prosíkanie mi Daniel vybavil, aby som Hviezdnu bránu, ako ju volali ľudia na Zemi, mohla vidieť na vlastné oči. Nevedela som ako presne to zariadenie funguje, ale ak tu bola brána, žila vo mne aj nádej na návrat. Zdrvene som si uvedomila aj to, že Kruh predkov bolo pomenovanie v lantianskom jazyku, to znamenalo, že sa nachádzam v krajine, ktorá patrila Antikom a ktorá nebola nikdy zotročená Goa´uldmi, a teda aj dosť ďaleko od domova.
„Nienna, toto je môj syn Timeon. Bude ťa sprevádzať na ceste ku kruhu predkov.“ Prehovorila Sianna.
„Ty?“ vyhŕkla som zo seba prekvapene. Keď som však zbadala prekvapený pohľad Sianny a tak trochu vystrašený pohľad chlapca, obrátila som debatu na Siannu. „Myslela som si, že to ty mi ukážeš kruh predkov.“
„Do jaskyne však nesmie vstúpiť len tak niekto, ty si potomok predkov a Timeon je posol obety. Ja do jaskyne vstúpiť nesmiem.“ Vysvetľovala Sianna.
To bolo v celku dobré znamenie. Aspoň nebude môcť hocikto sledovať, čo robím.
Cestou sme kráčali prevažne hustým lesom. Aj napriek vychodenej úzkej cestičke sme sa museli miestami prebíjať húštinou. Timeon celú cestu mlčal. Vlastne nedalo sa nevšimnúť, že mu moja prítomnosť vadí. Tváril sa urazene a pri každej príležitosti sa na mňa pozrel pohľadom, ktorý mi prenikal až pod kožu. Cítila som ako ma chlapec preklína pohľadom. Poznala som ho. Teda nikdy som sa s ním nerozprávala, ale pamätala som si, že on patril k tej malej skupinke detí, ktoré si nenechali ujsť žiadny z mojich príbehov a až do posledného dňa, každý večer sedávali pri ohni. Timeona som si nemohla nevšimnúť. Bol iný ako ostatné deti, vždy sa na niečo vypytoval a každý si musel všimnúť jeho záujem o moje príbehy. To preto som sa čudovala, že práve Timeon je synom Sianny. Tieto dve osoby boli až príliš odlišné, aby mohli byť čo i len príbuznými. Možno práve on mi napokon prezradí, čo predo mnou už dva mesiace všetci skrývajú. Veru dva mesiace som už trčala v malej, bohom zabudnutej dedinke a musela som sa hrať na niekoho, kým som nebola. Už dva mesiace som so zmenšujúcou sa nádejou čakala na záchranu, ktorá neprichádzala.
„Sme tu.“ Prvá veta, ktorá vyšla Timeonovi z úst odkedy sme odišli z dediny. „Kruh predkov je vo vnútri.“ Ukázal smerom na otvor v skale. Nevyzeral moc bezpečne, ale ja som bola presvedčená, že ak tam nevstúpim, nič sa nedozviem.
Jaskyňa nebola hlboká. Bol v nej len jeden tunel, na konci ktorého sa rozprestierala rozsiahlejšia miestnosť.
„Hviezdna brána!“ prekvapeným pohľadom som hľadela na kruhové zariadenie. Predstavovala som si tento moment, ale keď som sa ocitla pred bránou, ovládol ma pocit prekvapenia.
„Kruh predkov,“ prehovoril chlapec a opatrne položil misu ovocia pred bránu.
Ja som ho však nepočúvala, bola som kdesi v inom svete. Stratená vo svojich myšlienkach. Pomaly som sa približovala k ovládaciemu panelu a keď som prišla dostatočne blízko prešla som po jeho povrchu prstami, akoby som si overovala, že je skutočný. Po chvíli som sa však vrátila späť do reality. Niečo mi nesedelo. Zdvihla som hlavu a uprela svoje oči na bránu. „Je iná ....“ hovorila som si sama pre seba. Podišla som k nej a pozorne som ju preskúmala. Potom som sa vrátila k ovládaciemu panelu. „Tie znaky sú iné. Nespoznávam ich.“ Stále som si hovorila sama popod nos. Postláčala som niekoľko kombinácií a na bráne sa začali postupne rozsvecovať symboly. Po stlačení siedmeho symbolu, som stlačila prostredné tlačidlo, ale brána sa neotvorila. Zhasla. „Nie je až taká odlišná,“ pousmiala som sa. Chcela som vyskúšať inú kombináciu, keď v tom Timeon konečne prehovoril. „Prestaň, nemáš právo dotýkať sa kruhu predkov.“ Nahnevane ku mne pristúpil a odsunul mi ruku zo zariadenia. Opäť ma preklial svojím pohľadom a ťahal ma von z jaskyne.