SG: Friends forever

Pred dvomi rokmi som sa rozhodla, že nebudem poviedky len čítať, ale že tiež prispejem. Mala som niekoľko nápadov, ale zrealizovať sa mi podaril len jeden SG. Začala som písať poviedku, ale časom som ju odsunula. Neskôr ma ovplyvnil seriál Supernatural a odvtedy píšem FF. Moje svedomie nezabudlo na tú jedinú SG poviedku a prinútilo ma ju dopísať. Možno sa dej napokon pobral inou cestou akú som plánovala, ale pointa zostala "Sú priatelia, ktorý sú naveky"

Budem ešte trošku sentimentálna, pretože chcem spomenúť zopár mien:
Fazulina, Klenotka, Mrs. Sheppard, Miss_Atlantis, Eleira, ... Vám ďakujem za to, že ste ma tu pred 2 rokmi medzi seba pustili. Toto bolo prvé fórum, na ktoré som sa zaregistrovala a ktoré prehĺbilo moju SG závislosť a mohla som si zaslintať nad fotkami s ľuďmi, ktorí rozumejú
Ďalšie poďakovanie patrí osadenstvu, ktoré momentálne udržiava živú tému "Neodolatelný Sheppard" a pravidelne ho zásobuje fotkami (special Widlička, ktorá ma v jednej chvíli oslovila a ja som si uvedomila, že toto fórum trošku zanedbávam )
No a napokon všetkým, ktorí píšu úžasné poviedky a tým ma na pár minút vždy vytrhnú z reality.
Special thanks to Mooony - tvoje poviedky mám veľmi rada a aj keď nestíham, tak si vždy niečo prečítam. Páčia sa mi tvoje opisy, ktoré ma inšpirujú. Mooony ty si ma tak Zlornovala, že som napokon Evana zapracovala ako hlavnú postavu do deja
PS: ešte jedno meno musím spomenúť a už budem ticho
LittleDevil z fóra supernatural.cinemawiev, ktorá v sebe nosí aj SG dušičku - vďaka za objektívne zhodnotenie a podporu
PS2: ak som niekoho zabudla, tak mi to odpustite "hlava deravá"

Toto je moja prvá SGA poviedka. Zamerala som sa viac na city, pretože technobláboly mi moc nejdú. Prajem príjemné čítanie (už som naozaj ticho)

Friends forever

Nezáleží na tom aká vzdialenosť nás delí, ale aké silné je puto, ktoré nás spája.

Bol teplý letný večer. Slnko zapadalo a na oblohe sa začali objavovať prvé hviezdy. Na záhrade rodinného domu stála drevená hojdačka a na nej sedeli úplne bez slova dve malé postavy. Dvanásťročný chlapec s neposednými tmavohnedými vlasmi a zelenými očami hľadel na oblohu a snažil sa nájsť nejakú tému, aby prebil to otravné ticho, ktoré zavládlo medzi ním a jeho najlepšou kamarátkou. Vedľa neho sedelo asi desaťročné dievčatko s dlhými gaštanovohnedými vlasmi a tmavohnedými očami, ktoré sa pozerali do zeme a z času na čas sa v nich objavovala záplava sĺz. Snáď prvýkrát v živote sa nesmiali, keď boli spolu.
„Natalie, už je čas ísť!“ ozval sa od dverí domu ženský hlas. Práve túto vetu nechcela dnes Natalie počuť, ale stalo sa. „Už idem mami!“ slabnúcim hlasom odpovedalo dievčatko. Z hojdačky zoskočil chlapec a pomaly ju zastavil, aby mohla Natalie bezpečne zliezť. Keď dorazili k dverám domu na Natalie tam už čakali obaja jej rodičia. „Počkajte ešte chvíľku!“ skríkol chlapec a vbehol do domu. Keď po chvíli vybehol pred dom v rukách držal akýsi prívesok. Bol to veľmi starý prívesok, ktorý chlapcovi darovala jeho babka a podľa toho čo vedel, bolo to akési rodinné dedičstvo. Pristúpil k Natalie a so slovami „budem vždy nablízku“ jej ho zavesil na krk.
„Navždy priatelia“ odpovedala Natalie a so sklonenou hlavou kráčala preč. Asi po piatich krokoch sa však zastavila, obrátila sa a pozrela na chlapca stojaceho na schodoch. Usmieval sa tým jeho typickým úsmevom. Úsmevom, ktorý ju vedel vždy rozveseliť. „Zbohom John,“ odvetila pri pohľade do jeho zelených očí a na jej ústach sa objavil úprimný úsmev. Potom sa otočila a zmizla v tme.

Kapitola prvá

Spomienky

Niekoľko minút som sedela v aute a pozerala sa na svoj nový domov. Po chvíli som však vzala škatuľu ležiacu na sedadle spolujazdca a vystúpila z auta. Cesta k domu mi trvala veľmi dlho, pretože som kráčala pomaly s pohľadom upreným na dom akoby som sa bála vkročiť dnu. Vlastne nie akoby. Ja som sa skutočne bála. Počas svojho života sme sa museli neustále sťahovať kvôli práci rodičov. Sú archeológovia a často sme zvykli cestovať. Pomaly som kráčala ku dverám. V tom som sa však zastavila. Prepadol ma náhli pocit úzkosti, váhala som. Po chvíli som sa však prekonala, otvorila dvere a vkročila som dnu. „Už sa nikdy nebudem sťahovať,“ sľúbila som si potichu.

Dom bol príliš veľký len pre jednu osobu, ale kúpila som si ho s myšlienkou na budúcnosť. Zostala som stáť v hale odkiaľ viedli dvere do kuchyne, obývačky, jedálne a pivnice. Po pravej strane sa nachádzali drevené schody s vyrezávaným zábradlím, ktoré viedli na poschodie do spálne, pracovne a hosťovskej izby. Vyšla som opatrne po schodoch a zamierila do miestnosti na konci chodby.

Izba na konci chodby bola zatiaľ jediná, ktorú som plne vybavila nábytkom. Pod oknom sa nachádzal veľký drevený stôl s kopou papierov. Mala som na ňom práve rozpracovaný nový výskum. Najväčšiu časť miestnosti zaberala posteľ a oproti nej stála staršia ošarpaná drevená skriňa. Sadla som si na posteľ a začala sa hrabať v škatuli, ktorú som stále držala v rukách. Postupne som z nej vyťahovala diplomy a ocenenia z rôznych dejepisných súťaží a ukladala si ich na poličku. Do ruky sa mi dostala moja úplne prvá cena. Keď som ju vytiahla zo škatule ležala pod ňou fotka. Všetko, čo som držala, som odložila a vytiahla z úplného dna škatule fotku s akousi drevenou škatuľkou. Z fotografie sa na mňa usmievali dve malé deti, medzi ktorými stála novopostavená hojdačka. Odložila som fotku a zovrela v dlani malú škatuľku. Vedela som presne, čo sa v nej ukrýva. Túto škatuľku som naposledy uzavrela v čase, keď som stratila kontakt so svojím najlepším kamarátom. Dnes však nadišiel čas otvoriť túto skrýšu spomienok.

Na dne malej škatuľky ležal starý prívesok. Vytiahla som ho a bližšie si ho prezrela. Boli na ňom akési znaky. Znaky, ktoré som ako dieťa považovala len za okrasu. Teraz mi však tieto znaky niečo pripomínali. Niekde som ich už videla. Vstala som a podišla k stolu. Po chvíli prehrabávania sa v papieroch som našla, čo som hľadala – prekopírované poznámky svojho staro-nového spolupracovníka Dr. Daniela Jacksona. Asi pred dvomi rokmi ma kontaktoval na základe mojich uverejnených teórií a ponúkol mi prácu. Nedávno mi však na jeho odporúčanie ponúkli prácu v tajnej vojenskej základni na plný úväzok. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som sa presťahovala do Colorado Springs. Doktor Jackson, s ktorým som doposiaľ pracovala len prostredníctvom mnohých spojovacích článkov sa stal teraz mojím priamym nadriadeným – alebo niečím podobným. Úspešne som prešla bezpečnostnou previerkou a mohla sa zoznámiť s plnou náplňou mojej práce. Mojou úlohou bolo skúmanie niektorých artefaktov, ktoré tým SG-1 priniesol zo svojich misií a pomáhať prekladať staré texty. Práve vtedy som sa prvýkrát stretla s týmto typom písma. Podľa doktora Jacksona sa rasa, ktorá toto písmo používala nazývali Antici. Overila som si niektoré znaky, aby som sa uistila, že je preklad správny a posadila sa späť na posteľ. Na vrchnej strane medailónu bola zobrazená akási planéta a cez ňu prechádzal nápis „Enderia“. Tento nápis ma zaujal a moje myšlienky sa začali rozbiehať rôznymi smermi. Všetky však končili na spoločnom mieste. Dospela som k záveru, že Enderia bude meno vyobrazenej planéty. Znelo by to šialene, keby som bola obyčajná archeologička, ale za posledné dva roky som skúmala rôzne relikvie prinesené z cudzích planét, takže mne to vôbec šialené nepripadalo. Jediné čo mi vŕtalo v hlave bolo, ako sa k tomuto vzácnemu starému prívesku dostala Johnova rodina.
„Ach John,“ povzdychla som si a prívesok zovrela v dlani, „dúfam, že sa máš dobre“. Zavrela som oči a posledná myšlienka ktorá ma napadla bol nápis na medailóne – Enderia.

Prešla som prstami po obvode medailónu a nahlas prečítala text vyrytý na hrane. Bolo na ňom v lantianskom jazyku napísané: „A opäť budeme spolu.“ Nápis bol na malom kúsku predelený prázdnym miestom a napokon bola veta dokončená „navždy“. Ako som vyslovila posledné slová, miestnosť naplnilo prenikavé biele svetlo. Zalialo celú miestnosť a oslepilo ma.

Kapitola druhá

Enderia

Miestami ku mne doliehali vzdialené, inokedy blízke hlasy, ale opäť som sa prepadla do temnoty. Prebudil ma až akýsi detský hlas, ktorý sa začal vynárať zo všetkej tej temnoty, ktorú som cítila. Podľa hlasu som odhadovala, že ide o malé dievčatko, ktoré sa mi sťažovalo, že sa jej ostatné deti smejú. Po chvíli hlas utíchol a ja som cítila, že som v miestnosti sama. Pomaly som otvorila oči, pretože som čakala silné svetlo. Namiesto toho som uvidela tmavú iba miestnosť. Bola dosť malá a tmu spôsobovali hrubé závesy visiace na okne, vlastne to skôr vyzeralo ako kusy roztrhaného vreca. Rozhliadla som sa okolo seba a jediné čím som si bola stopercentne istá bolo, že nie som doma. Aby som nepodľahla panike, zamerala som celú svoju pozornosť na svoje okolie. Izba bola zariadená veľmi skromne – posteľ, stará rozpadajúca sa skriňa a malinký stolík. Na strope som spozorovala mohutné drevené trámy. Takéto typy chalúp som si pamätala z Európy. Aj moja babka v jednom takom bývala – steny z nepálenej tehly, drevené trámy držiace strechu, celý dom pozostávajúci len z izby, kuchyne a komory.

„Nienna?“ vytrhla ma zo zamyslenia staršia žena stojaca vo dverách izby. V tej chvíli ma začal opúšťať všetok optimizmus a ovládol ma strach. Strach z nevedomosti kde som, ako som sa sem dostala a kto sú vlastne títo ľudia. Nadýchla som sa, ale keď som otvorila ústa nevyšiel z nich žiaden zvuk. Žena spozorovala strach v mojich očiach, pomaly sa posadila na okraj postele a milo sa usmiala. „Začínali sme sa o teba báť Ni,“ spustila nežným, starostlivým hlasom žena. „Nemusíš sa báť si ...“.
„Kde?“ prerušila som ženu.
„V bezpečí,“ dokončila prerušenú vetu neznáma. Poznala som tieto typy rozhovorov, nikdy som sa z nich však nič nedozvedela, a preto som prevzala iniciatívu do vlastných rúk. „Prepáčte, kto ste, kde to vlastne som a prečo ma oslovujete Ni? “ spýtala som sa.
„Moje meno je Sianna Terna. Práve sa nachádzaš v mojom dome.“
„Ale ako...“ opäť som skúsila položiť otázku, ale žena môj zámer zrejme odhadla, a tak pokračovala.
„Tvoje meno je Nienna Carnesîra,“ odpovedala, ale ja som ju opäť rýchlo zastavila, kým mohla pokračovať.
„Nie! Moje meno je Dr. Natalie Sullivanová.“
„Si zmätená Ni. Si strážkyňou našej dediny. Viem, že sa cítiš vystrašená a nič nespoznávaš, ale to je normálne. Pred mnohými východmi slnka napadla našu dedinu akýsi mor. Mnohí ľudia ochoreli a mnohí z nich tejto chorobe podľahli, tí čo však prežili si určitú dobu nemohli na nič spomenúť. Nemusíš sa však báť, si medzi priateľmi. Odpočiň si.“ Žena vstala a pomaly kráčala k dverám, v ktorých zmizla.

***

Na druhý deň sa som sa prebudila do slnkom zaliateho dňa. Vstala som a vyšla pred dom. Kráčala som po ceste a prezerala si okolie. Žiadne obchody, žiadne autá, len jedna zaprášená hlinená cesta vedúca kamsi do lesa. Dokonca žiadne detské ihrisko. „Toto nie je môj svet, môj domov,“ zašepkala som si sama pre seba a sústredila som sa na hľadanie odpovedí.

Večer som sedela pri ohni a ostatní prítomní boli zvedaví, čo som prežívala na pokraji smrti. Nevedela som čo im mám povedať. Ja som na žiadnom kraji života nestála. Jediná šanca ako však žiť ako tak v mieri s týmito dedinčanmi, bolo prispôsobiť sa ich predstavám. Nepáčilo sa mi, že sa odo mňa vyžadovalo ochraňovať dedinu, pretože ja sama som sa cítila dosť zraniteľná. Nepáčilo sa mi to hlavne preto, že vo svojom živote som bola ja, to čo bolo potrebné strážiť a ochraňovať. Bola som schopná vykrvácať pri krájaní chleba tupým nožíkom. Ako ich vôbec napadlo, že by som mohla ochrániť celú dedinu? A čo viac. Zostávala tu otázka – pred čím ich mám vlastne chrániť? Ako sme tam tak sedeli, rozprávala som im rôzne príbehy. Príbehy z mojej vlastnej minulosti, ktoré však ostatní považovali len za sny, poniektorí za hlúpe výmysly. Deň čo deň sa po celodennej práci ľudia stretávali a počúvali príbehy o mieste, kde existujú cesty a po nich jazdia akési plechové zvieratá. Kde ľudia nechovajú domáce zvieratá, ale jednoducho prídu do budovy zvanej obchod a jedlo si vymenia za bezvýznamné malé kusy kovu alebo papiera. Tieto a mnohé iné príbehy počúvali obyvatelia Enderie takmer každý večer – skutočne to bolo meno planéty. Už som sa viac nenachádzala na Zemi a to bol ten dôvod prečo som sa musela prispôsobiť miestnym podmienkam. Nevedela som ako som sa sem dostala, ani to, či ešte niekedy uvidím Zem. Znelo to ako zo zlého sna, alebo ako nepodarený sci-fi film, ale pre mňa to bolo až príliš skutočné. Moja nádej, že ma ako pracovníčku tajného projektu budú hľadať pohasla ešte skôr ako vôbec vznikla. Bola som predsa na úplne inej planéte a nikto nevedel kde.

Takmer každý večer sa však počet poslucháčov zmenšoval. Po dvoch týždňoch chodievali počúvať moje neskutočné príbehy už len deti, ktoré moje príbehy považovali za rozprávky na dobrú noc. Ostatní obyvatelia dediny začali viac vnímať realitu a bombardovali ma pripomienkami, kedy sa konečne zapojím aj ja do práce pre dedinu. Títo ľudia boli chudobní roľníci. V dedine ich žilo približne sto a každý mal presne určený druh práce. Dokopy však tvorili prosperujúcu spoločnosť, ktorá sama sebe vystačila.

V jeden večer prerušila moje rozprávanie Sianna. „Nienna, môžeš na chvíľku?“ spýtala sa Sianna. Vstala som od ohňa a obe sme si vyšli na malú prechádzku.
„Ni pozri, musíš prestať s tými príbehmi a zapojiť sa do práce v dedine.“ Sianna túto vetu predniesla s úplne pokojným hlasom, ale ja som v jej pohľade zbadala hnev.
„Ale to nie sú len príbehy. Sú to moje spomienky, môj život. Ja neviem, čo si predstavujete pod pojmom ochrankyňa dediny a vôbec neviem, prečo som tu a do akej práce sa mám zapojiť. To mám celý deň drieť kdesi na poliach a večer si len tak ľahnúť do postele s dobrým pocitom, že som čiastočne prispela k lepšej úrode?“ Nedokázala som to už v sebe viac držať a potrebovala som to niekomu povedať.
„Možno by si to mala aspoň skúsiť.“ Sianna sa na mňa pozrela a pridala ešte aj umelý sladký úsmev.
„Ja sem nepatrím. Veď kto sú moji rodičia a kde vlastne sú. To som predsa nespadla len tak z oblohy, alebo áno? A mimochodom moje meno je Natalie, Dr. Natalie Sulivanová.“ Otočila som sa a chcela som odísť, keď ma žena chytila za ruku.
„Tvoji rodičia ....,“ žena nachvíľu stíchla, čím si vynútila moju pozornosť. Potom pokračovala: „zahynuli pred pár rokmi v jaskyni pri zemetrasení. Boli ku kruhu predkov odniesť pravidelnú obeť, tak ako to robí teraz Timeon, môj syn. Tvoji rodičia Antar a Katina boli poslední priami potomkovia predkov.“
„Kruh predkov? Kde?“ spýtala som sa a v mojom hlase bola zrazu počuť nádej a v očiach sa mi objavil záujem o Siannine slová. Sianna pochopila, že ma dostala tam, kam chcela. „Môžeme uzavrieť dohodu,“ navrhla Sianna. „Ja ťa zavediem ku kruhu predkov a ty prijmeš svoju úlohu Nienny Carnesîry, ochrankyne dediny.“
„Ja, ale .... tak dobre súhlasím,“ vypadlo zo mňa napokon porazene. Uvedomila som si, že bojovať za svoj návrat, za svoju pravdu nebude ľahké ak to budem sama komplikovať.

***

Na druhý deň ráno som nedočkavo stála pred domom. Celú noc som nespala, pretože slová kruh predkov som poznala zo záznamov Daniela Jacksona. Predsa len som už niekoľko rokov spolupracovala na projekte Hviezdna brána, aj keď len okrajovo a o bráne som sa dozvedela len nedávno. Keď som dostala prácu v SGC na moje prosíkanie mi Daniel vybavil, aby som Hviezdnu bránu, ako ju volali ľudia na Zemi, mohla vidieť na vlastné oči. Nevedela som ako presne to zariadenie funguje, ale ak tu bola brána, žila vo mne aj nádej na návrat. Zdrvene som si uvedomila aj to, že Kruh predkov bolo pomenovanie v lantianskom jazyku, to znamenalo, že sa nachádzam v krajine, ktorá patrila Antikom a ktorá nebola nikdy zotročená Goa´uldmi, a teda aj dosť ďaleko od domova.

„Nienna, toto je môj syn Timeon. Bude ťa sprevádzať na ceste ku kruhu predkov.“ Prehovorila Sianna.
„Ty?“ vyhŕkla som zo seba prekvapene. Keď som však zbadala prekvapený pohľad Sianny a tak trochu vystrašený pohľad chlapca, obrátila som debatu na Siannu. „Myslela som si, že to ty mi ukážeš kruh predkov.“
„Do jaskyne však nesmie vstúpiť len tak niekto, ty si potomok predkov a Timeon je posol obety. Ja do jaskyne vstúpiť nesmiem.“ Vysvetľovala Sianna.
To bolo v celku dobré znamenie. Aspoň nebude môcť hocikto sledovať, čo robím.

Cestou sme kráčali prevažne hustým lesom. Aj napriek vychodenej úzkej cestičke sme sa museli miestami prebíjať húštinou. Timeon celú cestu mlčal. Vlastne nedalo sa nevšimnúť, že mu moja prítomnosť vadí. Tváril sa urazene a pri každej príležitosti sa na mňa pozrel pohľadom, ktorý mi prenikal až pod kožu. Cítila som ako ma chlapec preklína pohľadom. Poznala som ho. Teda nikdy som sa s ním nerozprávala, ale pamätala som si, že on patril k tej malej skupinke detí, ktoré si nenechali ujsť žiadny z mojich príbehov a až do posledného dňa, každý večer sedávali pri ohni. Timeona som si nemohla nevšimnúť. Bol iný ako ostatné deti, vždy sa na niečo vypytoval a každý si musel všimnúť jeho záujem o moje príbehy. To preto som sa čudovala, že práve Timeon je synom Sianny. Tieto dve osoby boli až príliš odlišné, aby mohli byť čo i len príbuznými. Možno práve on mi napokon prezradí, čo predo mnou už dva mesiace všetci skrývajú. Veru dva mesiace som už trčala v malej, bohom zabudnutej dedinke a musela som sa hrať na niekoho, kým som nebola. Už dva mesiace som so zmenšujúcou sa nádejou čakala na záchranu, ktorá neprichádzala.

„Sme tu.“ Prvá veta, ktorá vyšla Timeonovi z úst odkedy sme odišli z dediny. „Kruh predkov je vo vnútri.“ Ukázal smerom na otvor v skale. Nevyzeral moc bezpečne, ale ja som bola presvedčená, že ak tam nevstúpim, nič sa nedozviem.

Jaskyňa nebola hlboká. Bol v nej len jeden tunel, na konci ktorého sa rozprestierala rozsiahlejšia miestnosť.
„Hviezdna brána!“ prekvapeným pohľadom som hľadela na kruhové zariadenie. Predstavovala som si tento moment, ale keď som sa ocitla pred bránou, ovládol ma pocit prekvapenia.
„Kruh predkov,“ prehovoril chlapec a opatrne položil misu ovocia pred bránu.
Ja som ho však nepočúvala, bola som kdesi v inom svete. Stratená vo svojich myšlienkach. Pomaly som sa približovala k ovládaciemu panelu a keď som prišla dostatočne blízko prešla som po jeho povrchu prstami, akoby som si overovala, že je skutočný. Po chvíli som sa však vrátila späť do reality. Niečo mi nesedelo. Zdvihla som hlavu a uprela svoje oči na bránu. „Je iná ....“ hovorila som si sama pre seba. Podišla som k nej a pozorne som ju preskúmala. Potom som sa vrátila k ovládaciemu panelu. „Tie znaky sú iné. Nespoznávam ich.“ Stále som si hovorila sama popod nos. Postláčala som niekoľko kombinácií a na bráne sa začali postupne rozsvecovať symboly. Po stlačení siedmeho symbolu, som stlačila prostredné tlačidlo, ale brána sa neotvorila. Zhasla. „Nie je až taká odlišná,“ pousmiala som sa. Chcela som vyskúšať inú kombináciu, keď v tom Timeon konečne prehovoril. „Prestaň, nemáš právo dotýkať sa kruhu predkov.“ Nahnevane ku mne pristúpil a odsunul mi ruku zo zariadenia. Opäť ma preklial svojím pohľadom a ťahal ma von z jaskyne.

Kapitola 3

Začlenenie

Prešiel ďalší mesiac a ja som ešte stále žila. Zlý vtip, ale bola to pravda. Bola som stále viac presvedčená, že s týmito ľuďmi zostanem do konca svojho života. Po dlhých mesiacoch som neprestala túžiť po domove, po vlastnej posteli a horúcej sprche, ale pomáhala mi predstava, že len pracujem. Že som na pracovnej ceste a skúmam život dedinčanov v odľahlom kraji. Trvalo veľmi dlho, kým tieto slová začali pôsobiť, ale ja som si uvedomila, že by som týmto ľuďom mohla skutočne pomôcť. Začala som sa teda zapájať do prác a rozvoja dediny.
Aj napriek tomu, že som nebola tou osobou, za ktorú ma títo ľudia považovali, mohla som im aspoň uľahčiť prácu, ktorú dennodenne vykonávali. Práca na poliach, lov, stavba a oprava domov. Žili síce v hlinených domoch s drevenou strechou, ale ich nástroje boli neohrabané. Vôbec neboli prispôsobené na prácu, na ktorú ich používali. Miestny kováč vedel majstrovsky spracovávať kov, ale tvar nástrojov, ktoré používal by sa dal vylepšiť.
Rozhodla som sa byť aspoň trošku užitočná pre dedinu. Ak som tu mala zostať žiť a chrániť týchto ľudí (nech už to znamenalo čokoľvek), mala by som si napraviť reputáciu a pomoc by mohla byť jedným z možných riešení.

Poobede som obišla celú dedinu a všímala si, ktoré nástroje sú účinné a ktoré by sa dali vylepšiť. Modernizovať bolo treba určite poľnohospodárske nástroje a keď som šla za kováčom, rozhodla som sa navrhnúť mu aj zopár iných vylepšení.
Kováč Remiz bol veľmi veselý starší muž. V dielni mu pomáhal aj jeho mladý pomocník Keles. Nevedela som presne ako im mám vysvetliť, ako by mali vyzerať všetky spomenuté nástroje, ale spoločnými silami a menšími úpravami sme sa napokon dopracovali k prvým úspechom. Prototyp motyky, neskôr hrablí, vylepšenie kladiva, dokonca vznikli aj vylepšený rýľ a kosa. O výrobu týchto nástrojov ihneď prejavili záujem aj roľníci a stavbári, takže tieto prvé kúsky boli zaraz aj otestované.
Všetci v dedine ma počúvali a spolupracovali. Napokon som si uvedomila, že skutočne pomáham a aj keď sa mi nepáčila predstava, že ma berú viac ako nadprirodzenú bytosť, ktorou som nebola, bol to dobrý pocit. Po prvý krát odkedy som sa tu ktovie ako a ktovie prečo objavila, som sa cítila šťastná. Ba čo viac aj ľudia sa na mňa usmievali a už sa mi nevyhýbali.

Záujem o moju činnosť časom prejavila aj Sianna. Hrdo sa nosila medzi ľuďmi v dedine akoby to jej vďačili za nové vynálezy. Niekoľko krát sa na mňa milo usmiala a viedli sme dokonca aj normálnu konverzáciu. Lenže v každom jej slove som cítila faloš. Čosi predo mnou tajila a nebola v tom sama. Odrazu som mala pocit, akoby mi niečo unikalo. Nejaká dôležitá informácia. Akoby každý v dedine vedel čosi viac a to ma hnevalo. Chcela som. Nie, potrebovala som vedieť o čom sa všetci za mojím chrbtom rozprávajú.

Každý deň som s Timeonom chodievala do jaskyne k bráne. Zatiaľ čo on odriekal tichú modlitbu, ja som bez pohybu tíško hľadela na bránu, inokedy som bezradne stála pri ovládacom panely. Vedela som, že musím zadať šesť symbolov plus siedmy východzí bod, ale nemala som predstavu o tom ako by vôbec mali vyzerať symboly Zeme na pozemskej bráne a už vôbec nie tu. A ten posledný symbol? Z informácií, ktoré som vytiahla z Dr. Jacksona, som pochopila, že každá planéta má tento symbol vlastný. Niečím charakteristický a to ma dostávalo do ešte väčšieho zúfalstva, ktoré som sa naučila veľmi dobre ukrývať za maskou pokojnej tváre.
Tieto každodenné výlety nás s Timeonom zblížili. Uzavreli sme akoby tajnú dohodu. On mi rozprával staré príbehy o ľuďoch ako som ja a ja som mu na oplátku rozprávala svoje príbehy o priateľstve, škole, obchodných domoch, oslavách a hlavne autách. Timeon bol ako každý mladý chlapec na Zemi. Rýchle autá boli pre neho, aj keď ich nikdy nevidel, fascinujúce. Táto iskra v jeho očiach mi pripomínala, že aj napriek pracovným povinnostiam, to boli stále deti. A vtedy mi v hlave zaiskrilo. Sú to deti a ja som im predsa nedávno uľahčila a urýchlila prácu pomocnými nástrojmi, tak trošku radosti v ich živote by im nezaškodilo. V tej chvíli som si spomenula na malú čistinku, ktorú sme na ceste k bráne obchádzali neďaleko dediny. Vždy ma zaujala. Zakaždým, keď sme s Timeonom prechádzali, okolo čosi ma lákalo pozrieť sa na ten malý kúsok trávnatej plochy uprostred lesíka.

Kapitola štyri

Tajomstvo

Počkala som niekoľko dní a všetko som si poriadne premyslela. Potom som sa rozhodla vyhľadať niekoľko ľudí, ktorým som najviac verila, že by mi mohli pomôcť zrealizovať nápad. Musela som konať za chrbtom Sianny, pretože aj napriek tomu, že všetci sa tvárili, že som najdôležitejšia časť dediny, tak práve Sianna bola niečo ako starostka. Stále mi unikal dôležitý fakt. Ale za posledný týždeň sa našlo dosť ľudí, ktorí ma v mojom šialenom nápade podporili. Pracovali sme poobede, vždy po práci a spoločnými silami sme vybudovali za ďalší týždeň drevené hojdačky, kolotoč a preliezačky. Možno si niektorí mysleli, že je to hlúposť, možno si mysleli, že je to len strata času, ale dedinu táto spoločná práca spojila. Ešte len teraz som pocítila trpkú chuť Sianninho chovania. Už to viac neskrývala. Zjavne jej vadilo, že ku mne začali dedinčania vzhliadať a ona zostala mimo diania. Moje presvedčenie, že ja som len falošná dôležitá osoba v akomsi divadle, sa stále viac a viac potvrdzovalo.
Jedného dňa sme s Timeonom opäť kráčali k bráne. Už medzi nami nevládlo ticho ako na začiatku. Po troch mesiacoch odo dňa, keď som sa tu objavila, aspoň podľa toho, čo som si pamätala ja, sme nevedeli byť chvíľu ticho.

Keď už bola jaskyňa na dohľad, Timeon zrazu v zápale rozprávania o „mojich“ predkoch, zmenil pôvodný smer cesty. Namiesto cesty do jaskyne sa vydal malou zarastenou cestičkou. „Timeon?“ pokúsila som sa prerušiť chlapcove rozprávanie, ale nedovolil mi to. Odrazu sa Timeon zastavil na kraji lesa, zjavne z opačnej strany skaly.
„Hej!“ okríkla som ho tesne predtým, než som do neho narazila.
„Tak a sme tu,“ odpovedal mi víťazoslávne.
„Tu? Kde tu? Nemali sme ísť do jaskyne?“ chrlila som jednu otázku za druhou.
„Sľúb mi, že ma neprezradíš. Že to, čo ti teraz poviem, nikomu nikdy nepovieš. Sľúb mi to Natalie,“ Timeon stál oproti mne. Tento malý chlapec mal v očiach naliehavosť a prosbu. Zúfalo prosil, aby som ho nikdy neprezradila. O čo mu išlo a prečo ma prvýkrát naozaj oslovil mojím menom? Nemohla som mu neodpovedať a moja zvedavosť ma prinútila za to tajomstvo zapredať aj vlastnú dušu.
„Prisahám Tim. Čo sa deje?“ odvetila som napokon.
Namiesto odpovede odstúpil a odokryl mi výhľad na malú čistinku. Tá malá trávnatá plocha medzi hustým porastom však nebola dôvodom prísahy. Hneď pod skalou sa však nachádzalo to, za čo sa oplatilo prisahať. Hneď ako mi listy odokryli výhľad som prestala dýchať. Predo mnou sa objavil náhrobný kameň. Stálo na ňom v antickom jazyku: „Tu odpočíva Elessar Nénharma. Strážca planéty Enderia“.

Hrob bol veľmi pekne upravený, neustále udržiavaný. Bolo to fascinujúce, ale nechápala som prečo je tento náhrobný kameň taký tajomný.
„Kto bol Elessar?“ spýtala som sa Timeona ticho stojaceho pár krokov za mnou.
„Bol to tvoj predok. Ochraňoval našu planétu pred Wraithmi,“ odpovedal pokojne.
„Môj predok? Nie, nie to .... to bol antik. A kto boli tí Wraithi? Stále som nechápala.
„Natalie, teraz je čas na to tajomstvo. A tí Wraithi. Oni neboli, oni ešte sú. Sú to obludy, ktoré vysávajú z ľudí život, ale už tu veľmi dlho neboli. Ja ich poznám len z rozprávania a legiend. Odkedy ich Elessar vyhnal, už sa nevrátili.
„Vyhnal? Ako? A prečo mi ako jediný hovoríš Natalie, keď sme sami?“ nerozumela som mu.
„To neviem. Vraj použil akýsi prístroj ukrytý hlboko v horách, ale nikto som ho nevidel. A Natalie ťa volám, pretože to je tvoje meno. Nepatríš sem a ty to vieš. Vieš, že celá dedina ti čosi tají a ja som tvoj kamarát a nemôžem ti to tajiť tiež, lenže mi musíš naozaj sľúbiť, že nikomu neprezradíš, čo som ti povedal.
„Nemaj strach neprezradím. Ale prečo mi všetci teda klamú? Ako som sa sem dostala?“
„Bol som to ja, kto ťa našiel ležať tu na tomto mieste. Zavolal som pomoc a odniesli sme ťa do dediny. Ľudia boli presvedčení, že si nová strážkyňa. Že si prišla, aby si prebrala prácu po Elessarovi, ktorí zomrel už veľmi dávno. Videli v tebe nádej, že bohovia na nás nezabudli. Keď si však začala rozprávať o svojom svete, zľakli sa, že by to nemusela byť pravda. Sianna je hlavou našej dediny a rozhodla, že nikto z nás ti neprezradí pravdu. Že časom nám uveríš a budeš našu dedinu chrániť. Podľa opisov a legiend si presne ako Elessar. Práve preto mnohí veria, že si naša záchrana. Pretože,“ Timeon sa odmlčal.
„Prečo?“ vyzvedala som.
Namiesto odpovede postúpil Tim ku náhrobnému kameňu a odhrnul kvety. Bol tam ešte ďalší text.
„Nienna Carnesîra, naše cesty sa na tomto svete už nikdy nepretnú, ale naša láska nás zvedie k sebe opäť na druhom svete. Budem na teba čakať,“ prečítala som toto vyznanie lásky a na sucho som prehltla.
„Niektorí veria, že ty si Elessarova vyvolená,“ potvrdil moje obavy Tim.
„Ale prečo? Ako si to môžu myslieť?“ Panika začala ovládať moje telo, srdce sa mi rozbúchalo a myseľ zahmlila.
„Keď som ťa našiel držala si v ruke prívesok, ktorí nádherne žiaril. Takýto prívesok,“ ukázal na starý malý predmet, ktorý na šnúrke visel na kameni. „Patria k sebe. Kým som zavolal mužov, aby ťa odniesli, žiarili zrazu oba,“ vysvetľoval.
„Ale ja nie som,“ snažila som sa aspoň čosi z toho pochopiť.
„Ja viem, ale oni tomu veria a sú schopní spraviť čokoľvek, aby to tak zostalo,“ odpovedal Timeon. V tej chvíli som v jeho očiach videla smútok a pochopenie. Akoby predo mnou zrazu nestál ten mladý pätnásťročný chlapec, ale chápavý mladý muž. Bola som mu vďačná, aj keď som o všetkom mohla hovoriť len s ním a nikto iní o tom nemohol ani len tušiť.
„Tim, to je omyl. Ten prívesok som dostala ešte ako malé dieťa od jedného kamaráta a už vtedy bol veľmi starý. Toto všetko je len klam a ak sa objavia tie zlé tvory, nebudem vedieť ako vás zachrániť,“ musela som znieť veľmi zúfalo. Počula som ako sa mi trasie hlas a do očí sa mi hrnuli slzy.
„Vymyslíme niečo. Pomôžem ti dostať sa domov,“ povedal tie slová s odhodlaním. Cítila som podporu, ktorú ľudia potrebujú počuť, keď sa cítia bezradní.
Potom ma vzal za ruku a ťahal ma preč. V ten deň sme k bráne neprišli. Vrátili sme sa do dediny a tvárili sa, že sa nič nestalo.

Prešlo ešte mnoho dní, ktoré sme spolu trávili bezcieľnymi prechádzkami v lese. Ešte mnoho hodín sme skúšali otvoriť bránu, mnoho hodín sme sa do noci spolu rozprávali. Tento chlapec nebol ako deti na Zemi. Na svoj vek bol veľmi vyspelý a chápavý. Koniec koncov ako som sa dozvedela, bol to posledný vzdialený potomok Elessara Nénharma.

Kapitola piata

Atlantis

Po porážke Asuranov zavládlo na Atlantise pokojné obdobie. Wraithi sa stiahli a už niekoľko dní bol kľud. Sam sedela vo svojej kancelárií a snažila sa spracovať všetky hlásenia, ktoré jej ležali na stole. Bola rada, že sa aspoň zatiaľ nemusia báť nejakého útoku. Od príchodu na Atlantis jej však stále viac chýbali misie s SG-1. Predsa len sa v pôvodnom tíme cítila viac užitočná, ale po niekoľkých mesiacoch na Atlantise si začínala zvykať na stratené mesto.
Teyla si konečne uvedomila, že je tehotná, a tak obmedzila svoje tréningy a len tak sa túlala mestom. Ronon a John nenávideli pokojné obdobie v Pegasus galaxií. Mali na to svoje dôvody. Boli to predovšetkým vojaci, teda prítomnosť na nebezpečných misiách bola ich životnou silou a bez nebezpečenstva sa cítili trochu nepotrební. Voľné chvíle si preto skracovali vzájomným súperením v telocvični. Za takéto trávenie voľného času im bola vďačná najmä Dr. Kellerová, pretože v týchto pokojných časoch nebolo ani na ošetrovni veľa práce, takže každé, aj ľahšie zranenie bolo vhodným rozptýlením. Práve John a Ronon sa pri tréningoch navzájom nešetrili a stali sa z nich pravidelní návštevníci ošetrovne. Pokiaľ práve nebojovali, nejedli alebo nespali, John sa venoval čítaniu knihy Vojna a mier, ktorú si pred štyrmi rokmi priniesol zo Zeme. Keďže čítanie nebola zrovna jeho vášeň, tak sa po štyroch rokoch občasného otvorenia knihy, nachádzal niekde kúsok za polovicou.

Tím majora Lorna bol jediný, ktorý podnikal krátke nudné misie mimo Atlantis, zamerané na doplnenie niektorých chýbajúcich zásob. Najväčšiu radosť z pokojných dní mal jednoznačne Rodney. Rodney mal dostatok času, a tak spolu so Zelenkom skúmali niektoré odložené antické zariadenia, ktoré nepovažovali za príliš zaujímavé. Teraz bolo pre vedcov zaujímavé snáď úplne všetko. Rodney neprestal byť verný svojej povesti, a tak po pár dňoch liezol na nervy takmer polovici vedeckého oddelenia. Po ďalších pár dňoch mu robil spoločnosť už len Radek, aj keď viac-menej znášal Rodneyho kvôli možnosti čosi objaviť.

Kapitola šiesta

Misia

Tým majora Lorna odchádzal opäť na misiu. Ich cieľom bola ďalšia planéta z antického zoznamu. Podľa popisu sa jednalo o planétu, na ktorej žije len niekoľko dedinčanov.
„Takže nič zaujímavé,“ povzdychol si major a v duchu bol rád, že lepšie nudná planéta ako sedieť v meste a nič nerobiť.
Asi hodinu po rozhodnutí o misií sa celý tím stretol pri bráne. Pred prechodom bránou sa major obzrel na ľudí v miestnosti. Mal to vo zvyku. Akoby sa vždy lúčil s miestom, ktoré opúšťa. Jeho pohľad však dopadol na podplukovníka Shepparda. Venoval mu škodoradostný úsmev a prešiel bránou. Johna to nahnevalo, ale neprejavil to navonok. Tak veľmi chcel ísť aj on na misiu. Namiesto toho musel sedieť v meste, pretože vlastne ani nemal s kým na tú misiu ísť. Teyla bola mimo, Rodney bol zažratý do práce a nemal záujem o nudné prechádzky na nezaujímavých planétach a Ronon. Ronon ako jediný zdieľal s Johnom túžbu aspoň na malú chvíľu vypadnúť niekam mimo mesta.

***

Keď sme jedného dňa ako každý iný deň odchádzali od brány, odrazu sa spustila. Na jej obvode sa začali rozsvecovať symboly. Bola som presvedčená, že viem čo sa deje. Tim zostal prekvapene stáť na mieste ako prikovaný. V tom som si však uvedomila aj nebezpečenstvo, ktoré nám hrozilo. Nešlo o skúsenosť. Nikdy predtým som sa osobne nestretla s mimozemskou civilizáciou. Teda vlastne až donedávna. Každé pozemské dieťa však z filmov vie, že nie všetky bytosti vo vesmíre sú priateľské. Čo ak to bol nepriateľ. Táto myšlienka mi rýchlosťou blesku preletela mysľou. Schmatla som Timeona za ruku a vybehli sme z jaskyne von skôr ako sa brána otvorila.
Nikdy som nebola rodený stratég, ani veliteľ, ale vedela som, že musíme bežať mimo cesty. Utekali sme niekoľko desiatok metrov do lesa a zastavili až pri hustých kríkoch. Klesli sme k zemi a čakali, čo sa bude diať.

***

Asi po piatich minútach vyšli pred jaskyňu štyria muži. Na sebe mali oblečené maskáčové vojenské oblečenie. Vesty aj nohavice mali všade vrecká, ktoré sa vydúvali pod váhou ich obsahu. Všetci štyria držali v rukách zbrane. Všetko mi to prišlo až veľmi povedomé. Je možné, že niekde na vzdialenej planéte, vynašli bytosti rovnaké veci ako na Zemi?
Najnižší z mužov sa poobzeral po okolí a vydal rozkaz: „Seržant Reed, vy tu zostaňte. Keby sa čokoľvek dialo, hláste to.“ Poručík len prikývol a zvyšok tímu sa vydal cestou smerom k dedine.

„Seržant?“ zašepkala som si potichu. Dobre, ak pripustíme, že niekde v ďalekom neznáme existuje planéta, na ktorej žijú ľudia a podarilo sa im vyrobiť automatické zbrane a odev, ktorý veľmi pripomína vojenskú uniformu na Zemi, aká je pravdepodobnosť, že tieto bytosti používajú aj rovnaké vojenské hodnosti? Veď už len na Zemi sa rôzne susediace národy líšia svojim jazykom. Toto nie je náhoda. V hlave mi hučal malý hlások, ktorý sa radoval: „Som zachránená,“ kričal.
„Tim ideme,“ zašepkala som na chlapca, ktorý sa so mnou ukrýval v kroví. Potichu a ostražito sme opustili svoju skrýšu a vydali sa lesom za tromi vojenskými dôstojníkmi. Držali sme si dostatočný odstup, aby nás nespozorovali a z diaľky sme ich sledovali.
Muži sa približne na úrovni detského ihriska na chvíľu zastavili. Ich tváre odrážali prekvapenie a zmätok.
S Timeonom sme sa držali z dohľadu, ale ten nízky muž zrazu spozornel. Vytiahol z vrecka vysielačku a čosi povedal. Bola som príliš ďaleko, aby som rozumela, ale z jeho nasledovných krokov som pochopila – boli sme prezradení. Kým som si to všetko stihla uvedomiť, ozval sa za nami mužský hlas. Tim preľaknuto zhíkol a ja som sa vystrašene obrátila. Nad nami sa týčil mladý vojak. Mieril na nás svojou zbraňou, ale jeho oči prezrádzali, že je odhodlaný použiť zbraň len ako poslednú možnosť v ohrození života.
„Major, našiel som ich juhozápadne od vašej pozície,“ ohlásil do vysielačky a zostal ticho stáť.
O krátku chvíľu, možno minútku, nie viac ako dve, predsa len neboli tak ďaleko, sa k mladému vojakovi pridal zvyšok jeho tímu.
„Skloňte zbraň seržant,“ opäť vydal rozkaz ten nízky muž. Napriek jeho nie veľmi vysokej postave ma na prvý pohľad zaujal. Na tvári sa mu usadil priateľský úsmev, tmavé vlasy mu padali do čela a v jeho očiach sa odrážala úprimnosť.
„Nemusíte sa nás báť. Neublížime vám,“ prehovoril opatrne a podal mi ruku, aby mi pomohol vstať, pretože ja som sa stále krčila v kroví spolu s vystrašeným Timeonom. Keď sa ku mne natiahla mužova ruka, chytila som sa jej.
„Ďakujem,“ spravila som menšiu prestávku a naznačila, že by bolo zdvorilé, keby som vedela, kto je ten tajomný gentleman predo mnou.
„Major Lorne,“ doplnil s úsmevom, ktorý mi rozprúdil krv v tele, rozbúchal moje pozastavené srdce a rozžiaril tvár.
„Nienna a toto je Timeon, miestny chlapec,“ odvetila som a tiež som sa pousmiala. Ešte šťastie, že si nevšimli ten prívlastok „miestny chlapec“ pretože neviem akú výhovorku by som si v tej rýchlosti dokázala vymyslieť.
„Mohli by ste nás zaviesť do dediny?“ spýtal sa major a jeho prenikavo modré oči sa mi zarývali do vnútra.
„A prečo by sme mali?“ odpovedala som na jeho otázku otázkou.
„Sme prieskumníci. Sme unavení a chceli by sme si trošku odpočinúť,“ prosebným tónom vyslovil svoje vysvetlenie.
„A prečo by sme vám mali veriť?“ doberala som si ho.
„Pretože sme vás nezastrelili, keď ste nás sledovali,“ zaškeril sa major. Ostatní vojaci stáli mlčky za majorom a sledovali okolie.
„Možno nás len chcete vyvraždiť všetkých naraz,“ opäť som provokovala. Na toto obvinenie major Lorne neodpovedal. Len sa zatváril dotknuto. Dobre možno som to prehnala, ale keď pri ňom som sa cítila tak uvoľnená ako ........... vlastne ako naposledy pred mnohými rokmi s kamarátom Johnom. Od vtedy som sa pri dobre vyzerajúcich mužoch tvárila skôr ako duch. Veď predsa len, kto by si všímal tú knihomolku, ktorá väčšinu svojho života presedela v knižnici. Možno to však bolo tou túžbou po domove, alebo snáď tým jeho skutočným záujmom, ktorý z neho vyžaroval, že som sa cítila uvoľnená. Všimla som si, že aj Timeona to dosť prekvapilo. Predsa len s niektorými dedinčanmi som nedokázala nadviazať rozhovor ani po tých mesiacoch strávených v ich blízkosti.
„Tadiaľto,“ ukázala som na cestu a major vykročil po mojom boku po hlinenej lesnej ceste.

Kapitola siedma

Odhalenie

Priviedla som majora a jeho tím do dediny. Všetci dedinčania vzhliadli od svojej rozrobenej práce a zahľadeli sa na prichádzajúcich neznámych. Nevedela som presne, čo by som mala robiť. Mala som sa tváriť ako zástupkyňa tohto sveta, alebo radšej nie? Mala som právo priviesť týchto ľudí až do dediny? Nuž, to sa skôr, či neskôr určite dozviem.

Po príchode do dediny som sa pozrela na Timeona kráčajúceho popri mne a ten pohľadom odpovedal na moju nevyslovenú otázku. Čo mám sakra robiť?
„Sianna,“ pomyslela som si. Ona je predsa skutočná vládkyňa v tomto kraji. Kráčali sme do jej domu a v skupine vládlo zrazu nepríjemné ticho. Všetci sa obzerali okolo seba. Vojaci boli ostražití a prichystaní sa chrániť pri najmenšom náznaku nebezpečenstva a ja s Timeonom sme sa snažili čítať vo výrazoch dedinčanov.

Tím majora Lorna musel chvíľku počkať pred domom, kým som Sianne vysvetlila situáciu. Napokon mohli vstúpiť.
„Nech sa páči,“ pozvala som ich milým hlasom.
Vojaci prešli okolo mňa cez dvere a keď prechádzal major, venoval mi opäť žiarivý úsmev, ktorý ma prinútil mu ho oplatiť. V jeho očiach bolo pre mňa toľko dobra, srdečnosti, toľko ........ lásky. Možno nie práve lásky akú som tam chcela vidieť, ale čosi tam bolo. Čosi, čo v nich nemal, keď sa rozprával s inými. A možno tam nebolo nič a všetko som si to len priala.

Počas celého jednania som stála tíško v kúte miestnosti a nestranne sledovala situáciu. Sianna bola nevypočítateľná. Dokázala jednať veľmi nečestne.
Až po niekoľkých minútach som pochopila zmysel ich vyjednávania. Jeden z členov majorovho tímu zaznamenal na planéte zvláštne energetické výkyvy, ktoré muselo spôsobovať niečo v severozápadných lesoch. Žiadali o povolenie ísť zdroj energie preskúmať a tiež o povolenie na príchod skúseného vedca, pretože v Lornovom tíme boli dvaja vojaci a jeden doktor, lenže botanik. Ale Sianna bola až príliš proti.

„Čo tam sakra bolo ukryté, keď to tak chránila. O čom mi Timeon ešte nepovedal?“ kládla som si v hlave otázky. Zo zamyslenia ma vyrušil prudký pohyb. Major Lorne prudko vstal od stola. Diplomacia išla bokom, už ho to po hodinách nezmyselného dojednávania nebavilo. Ako sa priblížil protiľahlej stene, presne oproti mne, malé zariadenie, ktoré viselo ako okrasa na stene zažiarilo.
Zbystrila som. Toto sa stávalo zatiaľ len jedinej osobe okrem Timeona. Mne.
Rovnako ako aj ja, upriamila svoju pozornosť na majora aj Sianna. Odrazu sa jej správanie od základov zmenilo. Už nebol problém, aby sa zajtra vydal tím do lesov. Už nebol problém, aby dostali odpoveď na všetky otázky. Toto zasadnutie sa pretiahlo až do večere. Skončilo až v neskorých nočných hodinách.

Všetci z majorovho tímu sa vybrali do postelí, ktoré im medzitým dedinčania prichystali a ja som sa vydala temným chodníčkom do tmavej noci.

„Nemala by si chodiť takto v noci sama,“ ozvalo sa za mnou. O chvíľočku neskôr ma dohnali kroky majiteľa toho starostlivého hlasu. Bol to Lorne.
„Ja sa nebojím,“ odvetila som a kráčala ďalej.
„Môžem sa pridať? Vieš, keby ťa napadol medveď alebo iné dravé zviera,“ pousmial sa.
„Tu nie......,“ na chvíľku som stíchla. Chcela som povedať, že tu žiadne dravé zvieratá nežijú, ale vlastne som to nevedela. Žila som na tejto planéte už takmer tri mesiace a ešte som žiadneho dravca nevidela a ani som nepočula o ničom nebezpečnom. Vlastne len o tých tajomných Wraithoch. „Nemusíš to robiť,“ doplnila som.
„Ale ja sa rád prejdem,“ priateľsky odvetil.
Potichu sme prišli až k detskému ihrisku a posadili sme sa na hojdačku. Stále potichu som pozorovala oblohu a hviezdy žiariace na nej.
„Ty asi nemáš Siannu veľmi rada,“ prehovoril.
„Je to až tak vidieť?“ spýtala som sa prekvapená jeho postrehom.
„To bol odhad. Všimol som si tvoj výraz, keď sa tvárila dôležito,“ ujasnil.
„Ja vlastne neviem. Niekedy mám pocit, že o nej vôbec nič neviem,“ odpovedala som neurčito. Nesmiem sa prezradiť.
„Ako to? Vravela o tebe veľa pekných vecí. Vraj si akási ochrankyňa dediny. Mal som pocit, že spolu vychádzate, teda pokiaľ som si nevšimol tie tvoje kyslé ksichty,“ zaujímal sa.
„To je zložité,“ povzdychla som si. Keby tak vedel ako veľmi som mu chcela povedať pravdu. Spýtať sa ho na toľko vecí, ale nesmela som porušiť sľub, ktorý som dala Timeonovi.
„Hmmm,“ zamrmlal si a opäť zavládlo ticho.

Po niekoľkých minútach som sa opäť upokojila a pomaly zabúdala na to, že som na inej planéte. Ovládli ma spomienky a ja som sa zrazu cítila ako pred mnohými rokmi, keď som s Johnom sedávala večer na záhradnej hojdačke.

„Na Zemi, kedysi veľmi dávno ľudia verili, že bohovia sú ukrytý vo hviezdach. Mnohé skupiny hviezd pomenovali, podľa bohov, bojovníkoch a rôznych príšerách, ktorých sa obávali alebo v ktoré verili. Ku každému takémuto súhvezdiu sa viaže aj nejaká legenda. A prečo ti to tu vlastne rozprávam, keď mi vôbec nerozumieš?“ zasmial sa. „Tamto. Vidíš tie štyri hviezdy a od nich tam ten akoby pás? Je zvláštne, ale sa to podobá na jedno naše súhvezdie,“ ukazoval prstom po oblohe. Presne som vedela na čo myslí.
„Veľký voz,“ skonštatovali sme naraz. Až prekvapený pohľad môjho spolu sediaceho mi pripomenul realitu a ja som spanikárila. Podarilo sa mi to však zahrať do autu, že mi to proste pripomenulo voz.
„Major, odkiaľ pochádzaš?“ snažila som sa zarozprávať predchádzajúci omyl.
„Myslíš miesto kde žijem alebo kde som sa narodil?“ dal mi na výber.
„Čo tak oboje?“ šibalsky som mu odpovedala. Nemala som veľa skúseností s mužmi, ale jeho záujem o mňa sa mi určite už len nezdal. Páčil sa mi a zjavne to bolo obojstranné.
„Žijem v meste zvanom Atlantída,“ odpovedal.
„A Zem je mesto, kde si sa narodil?“ tvárila som sa nechápavo a asi veľmi presvedčivo.
„Nie, nie. Zem je planéta, vo vzdialenej Galaxií s poetickým názvom Mliečna dráha. Narodil som sa v meste Seattle, v štáte Washington v Spojených štátoch amerických,“ prezradil mi a trošku neisto sa na mňa zahľadel, pretože si uvedomil, že tých názvov bolo asi priveľa. Ja som si však uvedomovala úplne čosi iné.

Koľko mohlo byť vo vesmíre planét menom Zem a na koľkých z nich sa nachádzalo mesto Seattle v štáte Washington v Spojených štátoch amerických? On je z expedície, ktorá odišla na Atlantídu. Môže ma vziať domov.
„Major,“ oslovila som ho tíško.
„Evan,“ opravil ma.
„V poriadku. Evan, ja.“ Bolo veľmi ťažké zradiť Timeonov sľub, ale ja som sem nepatrila. Chcela som ísť domov. Verila som, že Tim to napokon pochopí. Veď on sám mi sľúbil, že ma dostane domov, takže porušiť jeden sľub, znamenalo splniť iný.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa s naliehavosťou a obavami v hlase.
„Doktorka Natalie Sullivanová,“ vypadli zo mňa len tri slová a môj hlas sa zlomil pod ťarchou výčitiek, že som neudržala tajomstvo.
„Kto je doktorka Natalie Sullivanová?“ nechápavo sa spýtal.
„Ja. Ja som Natalie, Evan,“ a naďalej som hľadela na svoje nohy.
„Vravela si, že sa voláš Nie....,“ nedopovedal, pretože som ho prerušila.
„Evan, sľúb mi, že mi pomôžeš a kým sa tak stane, tak o tomto rozhovore nikomu v dedine nepovieš. Sľúb mi to prosím,“ žiadala som zúfalo.
Neodpovedal. Len jemne podložil svoju ruku pod moju bradu a zodvihol mi hlavu, aby som videla vo svetle mesiaca jeho úprimné a starostlivé oči. Až potom s úsmevom dodal: „sľubujem,“ a pevne ma objal.

Trvalo niekoľko dlhých minút, kým som mu vysvetlila, kto som a ako som sa sem údajne dostala. Za ten čas ma ani raz neprerušil. Držal ma pevne za ruku a počúval. Každý detail, každá maličkosť ho utvrdzovala v tom, že hovorím pravdu. Keď som stíchla ešte niekoľko minút mlčal. Toto určite nečakal. Napokon ma však opäť pevne objal a do ucha mi zašepkal: „Dostanem ťa domov.“ Odtiahol sa odo mňa a zoskočil z hojdačky.
„Tvár sa akoby sa tento rozhovor neodohral. Čokoľvek poviem si nevšímaj, tvár sa akoby sme boli cudzinci. Zajtra, keď sa budeme musieť ohlásiť Atlantíde, oboznámim velenie a niečo vymyslíme.“ Podal mi ruku a spolu sme sa vrátili do dediny.
Všade bolo ticho a väčšina obyvateľov spala tvrdým spánkom, keď sme sa rozlúčili a odišli každý do svojej postele.

Kapitola ôsma

Útek

„Natalie, vstávaj,“ vytrhol ma zo spánku niečí naliehavý hlas. Nesnažila som sa ho identifikovať.
„Natie, no tak sakra vstávaj,“ ten hlas bol otravný.
„Ak ti je život milý, tak zmizneš a necháš ma spať dokým aspoň slnko nevyjde nad vrcholky stromov,“ zavrčala som a prehodila si vankúš cez hlavu.
„Sakra no tak. Najskôr prezradíš naše tajomstvo tomu majorovi a ešte sa mi vyhrážaš? No tak. Mimochodom slnko je už dávno vysoko na oblohe, tak vstaň. Natie, oni ti prišli pomôcť,“ jeho naliehanie bolo neodbytné. Otvorila som preto oči a uvedomila si, že je skutočne už okolo obeda.
„Tak fajn. Počuj Timi, áno priznávam prezradila som Evanovi tajomstvo, prepáč. Ale on je .....“ vetu som nedokončila pretože Timi ma prerušil.
„Páči sa ti však? Neviem prečo mu tak veríš, ale asi máš na to dôvod. To on a ten nový ma poslali, aby som ťa zobudil. Dnes ideš domov Natie,“ usmial sa.
„Je zlatý,“ priznala som so zasneným úsmevom. „Timi vieš on pozná môj domov. Viem, že je to náhoda, že prišli práve oni a že prišli tak skoro a vôbec o mne nevedeli, ale oni poznajú Zem. Ba čo viac, Evan sa tam narodil. Teraz síce žijú v meste predkov, ale povedal, že mi pomôže dostať sa domov,“ vysvetľovala som s nádejou, že mi porozumie.
„Evan? Nejako skoro ho oslovuješ menom,“ podotkol trošku urazeným tónom. „Natie, čo ak klame. Čo ak to na teba len hrá a všetko čo ti narozprával si prečítal v tvojich spomienkach? Sú aj takí čo to dokážu,“ snažil sa ma upozorniť na všetky možnosti, ale v jeho hlase bolo počuť nadšenie z našej nastávajúcej výhry. Sám neveril svojim špekuláciám.
„Timi povedal si, že mi pomôžeš dostať sa domov, tak mi prosím pomôž a zbytočne sa nepýtaj,“ zaprosila som.
„Natalie ak chceš ísť domov, tak zdvihni svoj zadok z postele. Vonku ťa čaká ten tvoj princ s ešte jedným mužom. Vďaka, že si mu povedala, že mi môže veriť. Ja som už s plánom oboznámení, ale ty ešte nie a čím skôr sa ho dozvieš, tým skôr môžeš byť doma,“ donútil ma s úsmevom vstať.
„Dobré ránko,“ ozvalo sa od dverí a obaja sme preľaknuto nadskočili. Stál tam chvalabohu len Evan, pretože inak by sa všetko pokazilo.
„Dobré,“ usmiala som sa. „Len minútku a som pripravená,“ odpovedala som na jeho pohľad a Timi pochopil, že má tiež na chvíľu odísť.

***

Približne po desiatich minútach som vyšla z izby do druhej miestnosti, v ktorej stáli tri postavy. Bola som rada, že som si stihla ako tak upraviť vlasy, pretože okrem Evana, ktorý sa na mňa ako vždy milo usmieval a Timiho, tam stál ešte jeden muž v uniforme, ktorého som predtým ešte nevidela.
Mal krátke tmavohnedé vlasy a jeho ofina bola starostlivo upravená. Na tvári sa mu usadil šibalský polovičný úsmev a jeho zelené oči si ma pomaly prehliadli. Hmm, kto vie, či som splnila jeho požiadavky na tajomnú krásku, ale jeho úsmev sa nezmenil na grimasu, takže asi áno.

„Natalie, toto je podplukovník John Sheppard,“ predstavil mi neznámeho Evan.
John Sheppard. Bože toto musela byť len náhoda. Zostala som stáť ako prikovaná k zemi a takmer som nedýchala. Aká bola pravdepodobnosť, že sa raz objavím na neznámej planéte uprostred ničoho? Aká bola pravdepodobnosť, že so všetkých tvorov, čo existujú, budú práve ľudia zo Zeme tí, čo sem vkročia ako prví? Aká bola pravdepodobnosť, že po viac ako dvadsiatich piatich rokoch sa tu v neznámej pustine stretnem s ním? S Johnom? Bol to skutočne on? Bol. Ihneď som vedela, že je to ten istý neposedný chlapec, ktorý bol mojím najlepším priateľom. Tie vlasy, tie oči, dokonca aj ten úsmev som spoznávala.
„Podplukovník, toto je doktorka Natalie Sullivanová,“ predstavil ma Johnovi.
„Sullivanová?,“ prekvapene zopakoval John. Jeho úsmev sa zmenil na zmätok, v jeho očiach sa odohrával boj s neuveriteľným, rovnako ako v tých mojich. Len sme tam tak stáli ako dvaja necivilizovaní ľudia a nevedeli, čo si máme povedať. Blúdili sme medzi spomienkami a prítomnosťou. V tom som však nevydržala. Koľko mohlo byť na svete mužov menom John Sheppard? A koľko ich bolo tak podobných tomu malému chlapcovi, ktorý mi dal kedysi veľmi dávno zbohom? Spravila som neistý krok vpred a namiesto podania ruky, som muža pevne objala. Bol to on, pretože v tej istej chvíli ako moje ruky obopli jeho telo, tak ma pevne vzal do náručia aj on.
„Toto je neuveriteľné,“ zašepkal a pomaly si ma odtiahol od tela, aby sa mi mohol pozrieť do očí. Lenže tie moje sa vo chvíli zaliali slzami. Nie slzami smútku, ale radosti. Bol to John. Môj John. Kamarát, o ktorom som roky nepočula.

Po tejto srdcervúcej chvíľke, ktorú ostatní dvaja prítomní zjavne nepochopili, nás prerušil odhodlaný Johnov hlas.
„Dobre, Natie a Tim, vy choďte ako vraj chodievate každý deň ku bráne. Ja s majorom sa vydáme smerom, ktorým odišiel zvyšok skupiny, ktorých odviedla Sianna k tomu zariadeniu. Tvárte sa akoby sa nič nedialo. Stretneme sa za tridsať minút pri bráne. Na vás tam bude čakať jeden môj priateľ, ktorému môžete veriť. Je to taký divoch s dlhými vlasmi,“ vysvetlil v rýchlosti John. Potom sa pozrel na majora a spoločne vyšli z dverí.

„Čo to malo znamenať?“ spýtal sa ma Tim, keď obaja muži odišli.
„To je veľmi dlhý príbeh, ale jedno ti môžem povedať iste. Sú to moji ľudia,“ odvetila som.
„To mi došlo, keď si sa s ním tak vrúcne vítala,“ zasmial sa Tim.
„Mali by sme vypadnúť,“ zmenila som rýchlo tému.
„Jasné len si skočím ešte po čosi domov a môžeme ísť,“ odpovedal Tim. Bola som mu vďačná, že netrval na svojom, že mu mám vysvetliť kto John vlastne je.

Miestni ľudia si našu cestu k bráne nevysvetľovali nijako zle. Bola to každodenná rutina, a tak to brali aj dnes. Nič neobvyklé. Bola som vďačná tomu, že sme s Timim za posledné mesiace navštevovali Kruh predkov tak často.
Cesta k bráne nám trvala približne dvadsať minút. Keď sme dorazili na miesto nikto tam nečakal. Všade bolo až príliš veľké ticho a aj to bol dôvod, prečo sme skoro dostali infarkt, keď sa spoza nášho chrbta ozval niečí hrubý, dunivý hlas.
„Ty musíš byť doktorka Natalie,“ oslovil ma. Prudko som sa obrátila a pozerala na vysokého muža pred sebou. Skutočne vyzeral ako divoch.
„A ty si určite priateľ Johna Shepparda,“ dodala som.
„Ronon,“ predstavil sa s úsmevom.
„Teší ma, toto je Tim,“ predstavila som chlapca stojaceho vedľa seba, ktorý neveriacky už asi tretíkrát premeral Rononovu výšku pohľadom.

Nečakali sme dlho a z lesa severne od vchodu do jaskyne vybehol muž v uniforme a za ním ďalší dvaja. Ten prvý muž si nás ani len nevšimol a zmizol vo vnútri. Ďalší dvaja zaujali obranný postoj pri vchode. Napokon z lesa vybehol aj John a Evan.
„A ide sa domov,“ skríkol smerom k nám John.
Behom sme sa pridali ku skupine a vošli do jaskyne, kde ten prvý muž, ktorý musel byť jednoznačne vedec, ktorý mal skúmať zariadenie, pretože som ho predtým nevidela, zadal posledný symbol na bráne.
Z kamenného kruhu, na hrane ktorého žiarili symboly, vytryskol prúd hmoty, ktorá sa podobala rozvírenej vodnej hladine a napokon sa ustálil vo vnútri kruhu. Tá tajomná hladina sa tam držala akoby magnetom a osvetľovala miestnosť svojou žiarou. Vedec pristúpil k tej žiarivej hladine, zadal čosi na zariadení, ktoré držal v ruke a vkročil dnu. Zjavne sa nemienil zdržiavať na tejto planéte veľmi dlho. Za ním nasledovali zvyšní vojaci až kým sme v miestnosti nezostali len ja, Tim, John a Evan.

„Zbohom,“ precedil medzi zuby Tim a pevne ma objal. „Budeš mi chýbať,“ dodal napokon.
„Nie Tim. Poď s nami. So mnou,“ volala som ho. Nad týmto som predtým nepremýšľala. Čo s ním bude ak tu zostane. Potrestajú ho za môj útek. S týmto som nemohla žiť. Nemohla som odísť.
„Ja patrím sem Natie a ty patríš domov. Tak je to správne. Neboj sa, neublížia mi. Som posledný Ellesarov potomok a oni veria, že ak prídu Wraithi, tak ich môžem chrániť rovnako ako Ellesar. Aj keď skutočne nemám ani poňatie ako to urobím. To ja som potomok Antara a Katiny. Sianna ma len prichýlila po ich smrti. Som posledný z toho rodu, neopovážia sa mi ublížiť,“ usmial sa a napokon ma pohľadom posúril k bráne. Neviem prečo mi o svojich rodičoch nepovedal skôr, ale teraz na to nebola vhodná doba.
Nechcela som ísť. Nechcela som ho tam nechať, ale zrazu som pocítila niečiu ruku na mojom ramene a tá ma jemne ťahala preč. Bol to John a v jeho očiach som našla súcit. No aj napriek tomu vedel, že ma musí dostať preč čo najskôr. Bojovať sa mu skutočne nechcelo. Stačí, že museli omráčiť Siannu a jej spoločníkov v lese, aby mohli utiecť. Pred vstupom do brány som sa ešte raz pozrela na svojho malého kamaráta a naposledy som sa na neho usmiala. Potom som vkročila do žiariaceho kruhu.

Kapitola deviata

Nový domov.

Vyhodilo nás to priamo uprostred miestnosti v akomsi zvláštnom zariadení. „Atlantída,“ preletelo mi mysľou. Keby ma John nedržal, tak by som sa po vyjdení z bráni asi sklátila k zemi. Bol to zvláštny pocit. Trošku nepríjemný. Ihneď sa ma ujal zdravotnícky personál, ale ja som ich nevnímala. Môj pohľad zostal akoby primrznutý na tom žiariacom kruhu.
Vtedy som si uvedomila, čo mi na tom našom prechode nesedí. Evan s nami neprišiel. Evan tam zostal. Ako to? Prečo? Začínala som sa báť, ale keď som sa pozrela do Johnovej tváre bol pokojný. Dokonca sa na mňa milo usmial, aby ma uistil, že všetko ide podľa plánu. Ale akého plánu. Evan tam zostal. Panikárila som, keď sa zrazu v miestnosti objavili dve postavy. Major Evan Lorne a Timeon syn Ellesara. Brána sa zatvorila a miestnosť akoby potemnela.
Mne však už bolo všetko úplne jedno. Nechala som zdravotníkov nech si so mnou robia, čo uznajú za vhodné a zbytočne som im nekomplikovala prácu.
Doktorka Kellerová bola veľmi milá a nepretržite lietala odo mňa k Timeonovi a späť. Napokon, keď už som podstúpila snáď všetky kontroly, aké boli možné a keď zo mňa vyšťavili aj poslednú kvapku krvi, som únavou klesla na vankúš a zaspala.

Ráno, keď som otvorila oči. Vlastne ani neviem, či bolo ráno alebo koľko hodín bolo, pretože miestnosť zalievalo tlmené svetlo, všade bolo ticho a okná neboli nikde. Vlastne asi bola noc, pretože naozaj bolo všade veľmi ticho a keď som sa poobzerala po miestnosti všetci spali. Dokonca aj moja návšteva spala na stoličke s hlavou opretou o moju posteľ. Na stolíku stáli akési zvláštne, ale krásne oranžové kvety a Evan spokojne oddychoval pri mojej posteli. Pozrela som sa aj na Timeonovu posteľ. Chlapec sa zo sna usmieval a pokojne spal. Určite bola noc. Niekoľko minút som sa ešte kochala pohľadom na spiaceho majora a napokon som sa vrátila do ríše snov.

Ráno ma prebudili tiché hlasy, ktoré sa rozliehali ošetrovňou. Keď som sa prebrala všimla som si, že môj nočný strážca už neleží hlavou na mojej posteli. Evan bol preč, ale tie nádherné kvety stáli na stolíku stále.
„Myslím, že ťa má rád,“ ozvalo sa z vedľajšej postele.
„Áno, tiež si to myslím,“ odpovedala som spokojne.
„Myslím, že máš rada aj ty jeho,“ pokračoval Timi.
„Áno, asi máš pravdu,“ nad tou vetou som sa pousmiala. Bola to pravda.

„Klop, klop, je tu niekto hladný?“ ozvalo sa odo dverí. Stál tam John a šibalsky sa usmieval.
„Ja už som jedol,“ odpovedal Timi a ja som sa na neho prekvapene pozrela.
„Nie každý vstáva na obed Natie,“ odpovedal mi na moju nevyslovenú otázku, že kedy to stihol.
„Áno ako vlk,“ odpovedala som napokon Johnovi.
„Výborne, tak sa prezleč a môžeme vyraziť do jedálne,“ položil mi na posteľ oblečenie a dal mi čas na prezlečenie.
Po niekoľkých minútach som so žiarivým úsmevom vyšla z miestnosti. Áno žiarivým, pretože Jennifer, doktorka Kellerová s ktorou som si padla do oka, mi priniesla zubnú kefku a pastu, za čo som jej bola veľmi vďačná.

Raňajky prebehli veľmi zábavne. S Johnom sme sa smiali ako za starých čias. Dokonca sme si aj vysvetlili ako to, že sme stratili na seba kontakt. Mali sme totiž dohodu, že ak niekto neodpíše na list, ten druhý pošle ešte jeden, pre prípad, že by sa list cestou stratil, ale ak nepríde odpoveď ani potom, tak to vzdá. Bude to znamenať, že jednoducho nemáme záujem o komunikáciu. Asi tri roky po mojom odchode sme prerušili kontakty. Myslela som si, že to tak John chce. Neodpísal ani na jeden z listov. Ale teraz som sa dozvedela, že odpísal, a keď nedostal odpoveď skúšal to ešte asi trikrát, kým to vzdal. Presťahoval sa a písal mi, že má novú adresu, lenže ja som tieto listy nikdy nedostala. Napokon sme sa dozvedeli, že to bolo preto, že v tom istom čase som sa presťahovala aj ja. Bolo to veľmi dávno. V tom čase boli mobily len pre bohatšie vrstvy a mali veľké rozmery, pevná linka síce fungovala, ale nemohli sme sa dovolať jeden druhému, pretože keď sa John presťahoval a išiel mi zavolať, tak ja som tiež už nebývala tam, kde predtým a teda mala som iné číslo a z toho istého dôvodu, keď som šla Johnovi oznámiť, že sme sa opäť presťahovali, nedovolala som sa mu. Bolo to akoby naschvál. Irónia osudu. Možno som nepočítala nikdy s tým, že aj John by sa mohol niekedy presťahovať. Internet bol v tom čase tiež len sieť vo vlastníctve americkej vlády, a preto sme nemali možnosť si posielať elektronickú poštu, ktorá by si nás našla aj na druhom konci sveta. Dvadsaťpäť rokov som musela čakať na vysvetlenie, o ktorom som ani nedúfala, že sa dozviem, ale stalo sa a stálo to za to. Teraz mám opäť svojho najlepšieho kamaráta.
Keď sme odchádzali z raňajok, ponúkol sa John, že mi ukáže moju izbu. Waw moju izbu. Koľko času som mala stráviť v tomto úžasnom meste? Ale to je jedno. Dôležité bolo to, že som sem patrila. Už som netúžila po mojom novom domove v Coloráde. Toto bol teraz môj domov. Poprosila som Johna, aby mi cestou do mojej izby ukázal izbu majora Lorna. Chcela som mu poďakovať a John mi samozrejme vyhovel.

Zaklopala som na dvere a s napätím čakala. John stál vedľa mňa ako podpora a aj keď mlčal, bola som mu vďačná. Dvere sa otvorili a v nich stál opäť vysmiaty major Evan Lorne.
„Podplukovník, Natie?“ prekvapene nás privítal.
„Tak ja už musím ísť. Sam so mnou chcela prebrať akúsi misiu. Bavte sa detská,“ šibalsky sa na nás usmial a nechal ma nervózne stáť pred majorom.
„Takže už ťa pustili z ošetrovne?“ spýtal sa, aby reč nestála.
„Hmm, áno. Ja som ale...“ na chvíľku som sa zasekla, ale napokon som pokračovala. „Ja som sa ti prišla poďakovať za tie kvety, ktoré si mi tam priniesol a hlavne za to, že si mi veril a nenechal si ma na tej planéte a,“ nenechal ma dokončiť vetu. Položil mi na ústa prst a obdaroval ma tým najkrajším úsmevom.
„Môžem ťa odprevadiť do izby?“ spýtal sa napokon.
„No jasné, len neviem kde sa nachádza,“ odpovedala som.
Evan sa zasmial a napokon ma uistil, že on to vie.

Keď sme pomaly prechádzali chodbami, rozhovor medzi nami ani na chvíľku neutíchol. Vysvetlila som mu odkiaľ poznám Johna, odkiaľ pochádzam a čo ma baví a rovnako aj Evan mi povedal o sebe zaujímavé veci. Napokon sa zastavil pri jedných dverách, ktoré podľa mňa vyzerali presne ako ostatné.
„Tak a sme tu,“ povedal víťazoslávne.
„Naozaj? Páni,“ obdivne som zhodnotila miestnosť. Aj keď bola prázdna a nachádzala sa v nej len posteľ, skriňa a stôl, pôsobila útulne. Za posledné mesiace som si na skromne zariadenú izbu zvykla.
„Nepôjdeš ďalej?“ spýtala som sa ho medzi dverami.
Evan však pozrel na hodinky a sklamane odpovedal, že mu o chvíľu začína služba, ale že ak mi to nevadí, vyzdvihne ma na večeru.
V tej chvíli som asi spravila chybu, alebo možno aj nie. Naklonila som sa k tomu sympatickému vojakovi a vtisla mu pusu na líce. Bolo to trúfalé? Myslím, že jeho reakcia mi však odpovedala, a uistila ma, že mal v úmysle to isté.
Na moju jemnú pusu odpovedal tým, že mi chytil tvár do svojich dlaní a naše pohľady sa stretli. Pomaly sa ku mne priblížil a vášnivo ma pobozkal.
„Vyzdvihnem ťa o šiestej,“ zašepkal mi do ucha a s tým nádherným úsmevom odkráčal chodbou nevedno kam.
Ešte niekoľko minút som stála vo dverách a pozerala na miesto, kde zmizol. To, čo sa medzi nami začínalo rozvíjať sa mi veľmi páčilo.


Timeona si obľúbili všetci ľudia v meste. Rozdával okolo seba akúsi pozitívnu auru. Dokonca ho mal rád aj doktor Rodney McKay, na ktorého ma každý, kto len mohol upozorňoval, že je dosť nervózny, nepríjemný, panovačný a nemá rád deti a neviem čo všetko ešte. Ale časom som pochopila, prečo sa k Timeonovi správal milo. Pochopila som, prečo sa Tim chcel v dedine pred odchodom ešte po čosi zastaviť. Doniesol vedcovi oba záhadné prívesky, ktoré spôsobili to, že som sa ocitla na Enderií. Aj napriek tomu, že Rodney napokon zistil, že sú nepoužiteľné, pretože boli zostrojené len na jednorazovú cestu, bol Timovi vďační.

Pôvodný plán, že nás oboch posadia na palubu Daedalusu a pošlú na Zem, kde sa rozhodne, čo s nami ďalej bude, sa zrazu zmenil. Timi sa asi po mesiaci vrátil späť na Enderiu, o ktorej sa ľudia z Atlantídy dozvedeli, že prežila útok Wraithov. Zopár ľudí, ktorí sa ukryli v jaskyniach a prežili boli otvorení pomoci od ľudí z Atlantídy. Sianna bola medzi obeťami útoku a až po jej smrti sa začal prejavovať odpor k jej veleniu. Tim si zo začiatku vyčítal, že to bola jeho vina, že mal zostať a spraviť to, na čo bol predurčený, aj keď on sám nevedel, čo presne to je. Napokon mu Rodney vysvetlil, že to zariadenie, ktoré stáročia chránilo Enderiu pred Wraithmi sa vybilo. Rodney tiež zistil, že toto zariadenie tvorilo akýsi štít, ktorý dokázal ukryť známky života pred Wraithskými skenermi a planéta tak z obežnej dráhy pôsobila, že na nej neexistuje život. Podarilo sa mu ho aspoň čiastočne napojiť nakadahovým generátorom, ale pole nedokázalo pokryť celú planétu. No populácia ľudí žijúcich na planéte bola dostatočne malá, aby ich dokázalo ochrániť.

A čo ja? Ja som sa stala členkou expedície Atlantídy. Doktor Daniel Jackson mi s tým pomohol. Dal mi odporúčanie, že som expert na antické písmo, aj keď od úrovne expert mám ešte stále veľmi ďaleko a musím na tom pracovať. To najdôležitejšie však je, že sa tu cítim ako doma. Mám tu priateľov, dokonca aj svojho najlepšieho a okrem toho, mám tu Evana, muža pri ktorom som schopná lietať.

THE END

Je to tady! Je to tady!
No páni, Zizi, je to nádhera...dlouho jsem nečetla žádnou romantiku a tahle mě doslova dostala do kolen.
Evan! Páni, prostě nemám slov.
Samozřejmě, když je to tvoje první dílo, tak nemůžu mít žádnou výtku. Vážně paráda. Jen Evan je věčný optimista .
Musím se přiznat, že jsi mě dostala s větou, ve které píšeš, že si Teyla konečně uvědomila, že je těhotná .
Jen ještě jedna věc, kdy narážíš na to, že velitelkou Atlantis je Sam, tak to mi chvíli trvalo, než mi to došlo. Ale tohle odstranil vzápětí Lorne, který byl úžasný (což on je za každé situace... Eleira by souhlasila )
Moc děkuji za pozvednutí nálady. Nádherné opisy a popsané pocity. Konečně jsem si po dlouhé době přečetla něco skvělého, co mě zase vytrhlo z reality. Doufám, že brzy dostanu možnost si přečíst další dílko.

Tak jsem tu povídku zhtnul na jeden nádech a paráda. (popravdě jsem již na začátku měl tušení, že kamarád John bude nám známí John Sheppard a ono jo) Myslím, že teď je na řadě jen povzbuzení k napsání další povídky..

Tak já jsem ji přečetl a jsem za to rád.Povídka je opravdu skvělá.
Napsala jsi to skvěle a doufám,že tímhle neskončíš.Moc rád si od tebe přečtu další povídku.

Takže tedy...no...skoro mi to nejde přes klávesnici, ale bravo
Bylo to vážně moc pěkné.
A ten Lorne. No, Lorne, ten byl prostě úžasný a skvělý jako vždy
Moc pěkně napsané. Vážně dobré.
A ještě malá poznámka určená širší veřejnosti. Pokud budete jako autoři chtít, abych vám neryla do gramatiky, piště slovensky