05 Pearson
Pearson sedel vo veliteľskom kresle. Pred oknom žiarilo jasné modré hyperpriestorové okno. Väčšina posádky stále nechápala zmysel onoho rozhodnutia. Bolo to len kvôli záchrane posledných príslušníkov Pozemského národa, alebo v tom bolo niečo viac?
Problém bol v tom, že na túto otázku nevedel odpovedať ani sám Pearson.
„Informujte kapitánov všetkých lodí, nech sa o hodinu dostavia do zasadacej miestnosti na Atlantíde.“ rozkázal s pevným hlasom. Nechcel znižovať morálku ešte viac tým, že by vypadal rozpačito. Náhle sa vybral preč z mostíka. Všímal si popritom spýtavé pohľady, ktoré sa do neho zabodávali ako neľútostné hroty šípov. Dokázal v nich odhaliť zmiešané pocity strachu, bezmocnosti ale aj slabého zrnka zlosti.
Prešiel pár chodbami a dorazil do svojej kajuty. Odložil kabát z uniformy na vešiak a sadol si na posteľ. Stále nemohol pochopiť, prečo to vlastne urobil. Nevedel si dokonca ani vysvetliť, kto bol ten neznámy, čo sa mu zjavil.
Teraz mal však iné obavy. Utiecť z boja a odsúdiť tým miliardy vlastných ľudí. Kvôli tomu by sa na Zemi dostal pred vojenský súd. Bol si istý tým, že ak by sa na Atlantíde nachádzal niekto z velenia, alebo dokonca samotný prezident, čakal by ho krátky proces. Ako vysvetlí, že ho k tomuto činu naviedol niekto, o kom nevedel vôbec nič. Výhovorka, že ho varoval pred posilami, alebo že mu poradil kam letieť bola bezvýznamná.
Zahľadel sa na jednu zo skríň, na ktorej sa nachádzalo niekoľko fotiek. Postavil sa a vzal jednu z nich. Bol na nej zobrazený, ešte ako pilot v hodnosti majora, popri svojej stíhačke F-16C Falcon. Vedľa neho stáli ďalší dvaja vojaci: kapitán Steven Wagner a ďalší pilot - major John Trevis. Za nimi sa rozliehala veľká púštna pustina.
„Ach, kde sú tie staré časy?“ zašepkal si pre seba a začal spomínať na dni, keď ho verbovali do programu hviezdnej brány.
Pred dvanástimi rokmi
Iraq, Americká vojenská základňa,
4. Apríl, 2003Do veľkej, priestrannej haly, zaplnenej nebezpečne vyzerajúcimi vojakmi a pilotmi, práve vstúpil generál. Jeho príchod okamžite katapultoval všetkých, doteraz pofľakujúcich sa mužov, do ukážkového pozoru. Prešiel k veľkému stolu, za ktorým bola zavesená veľká mapa.
„Pohov. Tak páni, nadišla vaša chvíľa. Už zajtra ukážete, čo je vo vás. Presne za dvanásť hodín vyrazíme do útoku. Náš cieľ je Bagdad! Prvý pokus o prerazenie nevyšiel podľa plánov, ale nepriateľ utrpel značné straty, takže nám to teraz trochu uľahčilo prácu. Budem maximálne stručný, takže sa snažte dávať pozor. Pozemné jednotky budú rozdelené do troch tímov. Alfa zaútočí z juhu, bravo z východu a charlie bude mať na starosti sever.“ V tom ho vyrušil jeden z vojakov, ktorý mal dotaz „Kto bude mať na starosti západ?“
Generál sa trochu zamračil, ale hneď pokračoval „Zo severu nás podporí britská Siedma obrnená divízia. Podrobnejší popis máte v zložkách, tak si ich prečítajte! To by bolo k pozemným jednotkám. Sú nejaké otázky?“
„Čo nejaká podpora?“ ozval sa jeden z vojakov vzadu.
„Tentoraz môžete na delostrelcov zabudnúť. Podporu vám budú poskytovať vzdušné sily.“
Nikto ďalší sa neozýval, tak sa slova ujal znovu generál „Už nijaké otázky? ... Dobre, k vzdušným silám nie je čo dodať, proste klasika. Budete lietať nad oblasťou a prípadne podporovať pozemný útok. V oblasti nebola hlásená žiadna protivzdušná obrana, ale radím vám, aby ste nelietali príliš nízko nad mestom, pokiaľ to nebude nutné. Z vlastnej skúsenosti viem, že kombinácia olova a rozvíreného prachu neprospieva Iračanom veľmi dobre, tak sa môže stať, že po vás budú hádzať dokonca aj kamene.“ zakončil brífing vtipnou poznámkou. „Ak už nemáte nijaké ďalšie otázky, tak máte rozchod. Odchod zo základne je v osem nula nula. Piloti si môžu pospať o dve hodiny dlhšie.“ s týmito slovami sa generál odobral preč z haly, v ktorej po jeho odchode nastal ruch.
„Tak na toto sa už neviem dočkať!“ zahlásil Trevis popri tom, ako spolu z Pearsonom a Wagnerom odchádzali z haly.
„Len aby si to neodpískal. Tam hore bude pekne horko.“ schladil ho Pearson.
„No, čo ja môžem za to, že som mal vždy horšie výkony ako ty?“
„A nie?“ zasmial sa.
„Nesmieš to vidieť tak pesimisticky. Tam hore bude možno horko, ale dole bude ešte horúcejšie.“ pridal sa Wagner, ktorý ako jediný z trojice nebol pilot.
„Ani by som nepovedal. Stačí pár náletov a z mesta ostanú trosky. K čomu predsa máme vzdušnú nadvládu nad oblasťou, keď ju nevieme využiť.“ zaklincoval to Trevis. Za hovoru došli až ku kasárňam.
„No, zajtra sa už asi neuvidíme, tak by som vám dvom chcel len popriať veľa šťastia.“ rozlúčil sa s nimi Wagner.
„To šťastie budeš potrebovať viac ako mi.“ opáčil mu Pearson. Wagner zaliezol do svojej kasárne, zatiaľ čo Pearson s Trevisom išli ďalej smerom k svojej.
„Tak čo myslíš, ako to dnes asi dopadne?“ spýtal sa na druhý deň Pearson Trevisa popri tom, ako kráčali ku stíhačkám. Slnko už pár hodín brázdilo oblohu a osvetľovalo tak okolitú pustinu.
„Že to Iračania poriadne schytajú a my odídeme z metálmi.“ zavtipkoval Trevis. Pearson sa zasmial. Na ranveji sa práve pripravovalo niekoľko stíhačiek rôznych typov na štart a ďalšie desiatky ešte len čakali na svojich pilotov. Po ploche pobehovali desiatky ľudí a pripravovali všetky stroje. Neboli to však len stíhačky, ale aj bojové, či transportné vrtuľníky. Po chvíli obaja dorazili k Pearsonovej stíhačke.
„Tak, veľa šťastia a drž sa!“
„Ty tiež!“
Trevis pokračoval ďalej, zatiaľ čo Pearson pristúpil k svojej stíhačke..
„Váš stroj je pripravený, len na neho dávajte pozor. Je to dosť drahá vecička.“ oznámil mu jeden z technikov. Pearson sa len usmial. Vyliezol po schodíkoch hore a usadil sa v kokpite.
Prvotný plán počítal z útokom tridsiatich bojových stíhačiek.
Sám Pearson velil eskadre ďalších štyroch Falconov. Trevis bol na tom podobne.
„Tak čo? Dnes dorovnáme skóre?“ ozvalo sa Pearsonovi z vysielačky. Bol to jeden z jeho podriadených.
„Tak na to zabudni! Mňa nedobehneš!“ odpovedal rázne.
„Len si tak never!“
„Uvidíme.“
Po pár minútach dostali pokyn od letovej kontroly ku štartu. Pripravili sa na Runway a postupne vzlietli.
„Tak fajn, sformujte sa do útočnej formácie.“ zaznelo pilotom vo vysielačke. Všetky stroje sa sformovali a vyrazili k mestu.
Medzi tým, všetky pozemné jednotky dorazili na svoje miesta. Oproti leteckým mali trochu náskok a tak sa už na okraji mesta pripravovali k útoku. Wagnerov tím sa preskupoval len nie celý kilometer od južného predmestia. Celú útočnú jednotku tvorila asi dve stovky ostrieľaných vojakov, desať tankov M1A1 a niekoľko ozbrojených Humvee. Veliteľ skupiny, plukovník Sykes práve preberal taktiku útoku zo svojimi podriadenými. Akonáhle dostali pokyn od ostatných jednotiek, vyrazili smerom do mesta.
Obrancovia mali zatiaľ kopec času na prípravu. Obrovský hluk, vychádzajúci z takmer šesťdesiat tonových kolosov, už z diaľky signalizoval veľké problémy.
Všetky tanky postupovali zoradené do formácie, za nimi bežali vojaci a nakoniec Humvee.
Niecelých dvesto metrov od prvých budov zasypala postupujúcu jednotku spŕška guliek, vychádzajúcich z ťažkých guľometov. Pechota sa okamžite začala kryť za všetky možné prekážky. Toto krátke peklo trvalo len do doby, než sa ťažké kolosy rozhodli odpovedať. Niekoľko120 milimetrových delostreleckých granátov behom chvíle splnilo svoj účel a z väčšiny guľometných hniezd ostali len trosky, povaľujúce sa desiatky metrov od ich pôvodnej polohy.
Americké jednotky nerušene pokračovali ďalej. Za krátko sa dostali až k prvým budovám. Tam sa rozdelili na niekoľko družstiev a začali postupovať po všetkých cestách.
Wagner bol veliteľom jedného z nich. Asi tridsaťčlenná skupina, spolu z dvoma tankami a troma Humvee postupovala jednou z bočných ulíc.
„Tak som rozmýšľal, ako sa asi teraz musia cítiť Iračania.“ hovoril Wagner smerom k jednému vojakovi, pozorujúc pri tom tank raziaci si cestu ulicou.
„Asi ako krysa v diere, schovávajúca sa pred šelmou.“
Jednotka chvíľu postupovala bez problémov. Desiatky civilistov pred nimi pobehovali po ulici, snažiac sa zaliezť do nejakého domu. Niekoľko vojakov pri postupe zaisťovalo okolité domy. Tanky si razili cestu, cez vraky áut a narýchlo vystavané barikády.
Po chvíli na nich obrancovia spustili paľbu z neďalekého domu. Vojaci sa hneď začali kryť a opätovať paľbu. Za krátko streľba ustala. Bolo to hlavne vďaka tomu, že sa oná budova dostala do hľadáčika hlavnej zbrane jedného z tankov.
„Všetkým jednotkám, tu družstvo tri. Potrebujeme okamžitú podporu! Iračania nás dostali do krížovej paľby, už zničili dva tanky. Sme úplne obkľúčený. Nachádzame sa na hlavnej ulici.“ ozvalo sa všetkým vo vysielačkách.
„Tak počuli ste? Ideme im na pomoc!“ rozkázal Wagner. Nato sa celé družstvo vydalo dopredu a na najbližšej križovatke zahli doľava.
Medzi tým sa na hlavnej ulici rozpútalo peklo. Malá skupina vojakov sa kryla v strede križovatky za rôzne vraky áut a dvoch tankov. Stovky guliek lietalo vzduchom zo všetkých strán a kropilo kryty amerických vojakov. Do toho všetkého sa pridalo aj pár rakiet, ktoré nepravidelne lietali z rôznych domov. Veliteľ družstva sa kryl spolu s dvoma vojakmi za vrakom tanku a neustále sa vykláňali aby opätovali paľbu.
„Sakra, sme tu ako na strelnici!“ zahlásil jeden z vojakov po tom, čo sa vyklonil a vypálil salvu do neďalekých budov.
„Viem, snáď sa sem ostatné jednotky dostanú v čas.“ oznámil veliteľ a prebil si zbraň.
„To nebol práve šťastný nápad pokračovať v postupovaní, keď sme boli pod paľbou.“
„Nemusíte mi to stále pripomínať, bolo to len pár strelcov. Ja neviem odkiaľ sa tu odrazu vzalo toľko Iračanov.“
„SAKRA!“ zanadával druhý vojak po tom, čo blízko nich explodovala raketa. Všetci traja sa naraz vyklonili a spustili paľbu. V tom sa odniekadiaľ prihnala ďalšia raketa. Tá preletela veliteľovi len tesne nad hlavou a zasiahla jeden z vrakov, za ktorým sa kryli dvaja vojaci. Následná explózia ich odhodila o pár metrov ďalej.
„Kurva! ... Parchanti!“ stačil len zanadávať veliteľ pri pohľade na bezvládne telá vojakov. Rýchlo sa vyklonil z úmyslom zabiť dotyčného strelca. Už ho dokonca aj mal na muške, keď vtom explodoval dom v ktorom sa nachádzal. Veliteľ sa len zmätene rozhliadol po okolí. Poriadne sa mu uľavilo, keď v diaľke videl dva americké tanky, prichádzajúce z jednej ulice. Obidva tanky zaujali pozíciu a spustili paľbu na všetky domy, v ktorých sa objavovali záblesky. Vojaci sa začali predierať smerom k obkľúčenej skupine. Wagner, za neustálej paľby bežal k veliteľovi. Šmykom zaľahol pri neho a skryl sa za vrak.
„Tak ako sa darí?“ spýtal sa s istým náznakom humoru.
„Čo myslíš?“ opáčil veliteľ, zatiaľ čo si prebíjal zbraň
„Vidím, že máte menšie problémy.“
„Takže si ešte neoslepol.“
Neustála streľba zo strany nepriateľov sa začala pomáli redukovať. Najväčšiu zásluhu na tom mali práve dva tanky, ktoré s pravidelným prestávkami ostreľovali nepriateľské pozície delostreleckými granátmi. Väčšina domov okolo hlavnej cesty už ležala na zemi v podobe sutín. Náboje všetkých kalibrov neustále kropili kryty obidvoch strán. Avšak, aj keď mali obrancovia presilu, nemohli vzdorovať dobre vycvičeným americkým jednotkám, podporovanými ťažkými kolosmi, dlhodobo. Situácia sa pre nich skomplikovala ešte viac, keď sa na bojisku objavila ďalšia americká jednotka, raziaca si cestu z druhej strany. Ďalší tank Abrams zastavil priamo v strede cesty a rovnako ako predošlé dva, začal ostreľovať nepriateľov. Za krátko boli obrancovia donútený ustúpiť. Americký vojaci ešte chvíľu čakali v krytoch, ale keď dlho neprichádzala žiadna streľba, začali kontrolovať ranených a zaisťovať ulicu.
„Všetkým družstvám, letecké jednotky sa blížia k mestu. Môžete počítať s ich plnou podporou.“ ozvalo sa z vysielačky.
„No konečne, to im to trvalo.“ zamumlal Wagner a začal vydávať rozkazy.
Medzi tým si stíhačky rôznych typov pokojne leteli k mestu. Letecká formácia, ktorú tvorili, vypadala impozantne. Každú eskadru tvorilo päť alebo šesť strojov, ktoré boli zoradené do tvaru pripomínajúceho šíp.
„Tak fajn ľudia, práve sme sa dostali na hranicu Bagdadského vzdušného priestoru. Odteraz je každý neidentifikovaný kontakt na radare považovaný za nepriateľa. Síce neboli hlásené žiadne nepriateľské stroje, ale aj napriek tomu buďte ostražitý. Ktovie, čím všetkým nás môžu ešte prekvapiť. Táto bitka môže znamenať koniec tejto vojny, takže ukážte, čo je vo vás! Bojujte za Ameriku! Bojujte za svoju vlasť!“ dokončil prejav veliteľ celej letky. Všetky stroje prudko zmenili smer letu a začali klesať. Po chvíli to znovu vyrovnali a zamierili priamo do centra mesta.
„Ehm ... Tiger, tu Panther jedna. Zachytil som na radare cez päťdesiat kontaktov. Môžete to potvrdiť?“ ozval sa jeden člen z eskadry, pod označeným Panther. Každá eskadra mala svoju vlastnú prezývku. Tá Pearsonova sa volala Reaper.
„Panther jedna, tu Tiger. Potvrdzujem. Čo to má sakra znamenať?“ spýtal sa veliteľ letky.
„Á sakra. Tak už asi vieme prečo sme za celú vojnu nebojovali s nijakým nepriateľským lietadlom. Tí parchanti si ich šetrili na obranu hlavného mesta.“
„V tom prípade máme asi problém. Prevyšujú nás skoro dvojnásobne.“
„Nemáme na výber. Musíme bojovať! Ak ustúpime, tak to pozemné jednotky poriadne schytajú.“
„Zdá sa, že toto bude zábava.“ ozval sa tentoraz Trevis
„Rýchlo sa blížia. Za chvíľu ich budeme mať v hľadáčiku.“ oznámil Pearson.
„Pripravte sa na odpálenie rakiet, potom sa rýchlo rozdeľte!“ zaznel rozkaz veliteľa.
Zo všetkých lietadiel za krátko vyleteli rakety. Celkovo asi tridsať striel sa veľkou rýchlosťou hnalo k svojim cieľom. Nepriateľské lietadlá nemali inú možnosť, ako zrušiť formáciu, aby mali aspoň nejakú šancu vyhnúť sa strele. Rázom sa rozleteli do všetkých strán, odpaľujúc pri tom svetlice. Po chvíli sa na oblohe objavili prvé explózie. Približne desiatka rakiet priamo zasiahla svoj cieľ a rozmetala ho na tisícky voľne padajúcich kúskov. Sám Pearson si mohol na svoje konto pripísať jeden zásah. Zvyšné lietadlá si to namierili priamo k americkým stíhačom. Tí už ale neleteli v tesnej formácii, ale boli roztiahnutý po celom obzore. Skôr, než sa stihli všetky stroje premiešať, bolo ešte odpálených pár rakiet z obidvoch strán, ale žiadna z nich netrafila ciel. V tom vypukol na oblohe krutý boj stíhačiek typu: jeden na jedného. Všetky stroje sa rozleteli do okolia, hľadajúc nepriateľa.
A medzi tým, ako sa po oblohe rozliehali dunivé explózie vybuchujúcich strojov, sa tri družstvá Alfa, postupujúce hlavnou ulicou znovu dostali do ďalšieho pekla. Obrancovia sa zrejme rozhodli, že svoje mesto nevydajú len tak ľahko a silno zabarikádovali ďalšiu z križovatiek.
Wagner práve bežal cez cestu a len tesne pred tým, ako jeho okolie pokropilo niekoľko guliek, zaľahol za kusy haraburdia na kraji cesty. Vyklonil sa, vypálil dlhú dávku a rozbehol sa ďalej. Dobehol až ku skupinke vojakov, krčiacich sa za vrakom auta.
„Sakra, tí sa asi nevzdajú len tak ľahko.“ zamumlal Wagner popri tom, ako zaľahol za vrak.
„Vyzerá to, že nie.“
Celá americká jednotka bola rozdelená na malé skupinky po celej ulici. V pozadí sa držali tri tanky, ktoré pravidelne ostreľovali nepriateľov. Tí boli ukrytí prevažne v domoch, ale niekoľko sa ich našlo aj v zákrytoch po stranách ulice.
„Kde je sakra to letectvo?“ kričal Wagner na mladého radistu, ktorý sa krčil len neďaleko od neho. Už, asi pred desiatimi minútami mu dal povel k privolaniu leteckej podpory, ktorá by v mriežku sekundy vykosila celé pole od toho otravného hmyzu, ktoré doliehalo stále viac a viac. Radista len niečo zamumlal do vysielačky.
„Vrtuľníky hlásia: príchod do piatich minút.“ oznámil po chvíli.
„Vrtuľníky? Kde sú sakra stíhači?“ stále kričal Wagner. Oblasťou sa nieslo toľko rán a výbuchov, že aj napriek jeho silnému hlasu ho radista počul len z ťažkosťou.
„Ak by ste sa pozreli na oblohu, tak by ste to zistili. Práve bojujú proti presile.“
„Sakra, ja nemám čas sledovať oblohu. Kde sakra Iračania vzali letectvo?“
„To neviem.“ Len čo to dopovedal, vyletela z jedného domu raketa. V amerických pozícia sa rázom objavil výbuch, metajúci kovové pláty jedného z tanku po okolí. S tým spustili obrancovia sústredenú paľbu.
„Do prčic ... koľko ešte?“ spýtal sa Wagner po tom, čo jeho kryt zasiahlo niekoľko rán.
„Tri minúty!“ Zrazu sa bojiskom začal ozývať silný zvuk škrípajúceho kovu, ktorý, s nebezpečnou istotou, všetkým americkým vojakom naznačoval, že to, čo za posledných pätnásť minút prežili, bol len začiatok.
„POZÓR, TANK!“ zakričal jeden z vojakov stojaci za rohom domu. Len krátko po tom, čo to dopovedal sa ozvala silná rana a v mieste, kde ešte donedávna stál, nastala explózia. Kusy kamenia a prachu zasypali Wagnerov kryt a on sa len zmetene rozhliadol po okolí. Vojak mal pravdu - po ceste, smerom k nim, si razil cestu starý kolos ruského pôvodu T-72.
„No do riti!“ stačilo len vypadnúť z Wagnera pri pohľade na pancierované čudo, len tesne pred tým, ako vystrelilo znovu. Strela tentoraz zasiahla jeden z Abramsov. Strelec musel mať poriadne šťastie, keď posielal onen náboj po dráhe, dobre pancierovaného, tanku. Za normálnych okolností bola šanca na prerazenie čelného panciera minimálna. V tomto prípade však strela trafila slabé miesto medzi podvozkom a vežou. Jej kinetická energia prerazila slabší plát pancieru a zbavila onen stroj možnosti otáčať hlavnou zbraňou. Posledný americký tank rázom odpovedal. Strela však dopadla tesne vedľa.
„Vrtuľníky sa blížia k našej pozícii. Žiadajú o označenie cieľov.“ zahlásil radista.
Wagner pozorne okom zmapoval bojisko a rýchlo začal vydávať rozkazy. Niekoľko vojakov si následne pripravilo malé zariadenia. Jednalo sa o laserové navádzače. Rýchlo ich namierili na určené ciele a radista dal pokyn k útoku.
Behom ďalších desiatich sekúnd nastalo pre obrancov hotové peklo, v podobe salvy z guľometov a baráži rakiet odpálených z ľahkých bojových vrtuľníkov Bo-105. Všetky stroje sa len prehnali nad oblasťou zanechávajúc po sebe rozmetané kusy nepriateľov a budov. Pár minút sa vo vzduchu vznášalo príliš veľké množstvo prachu na to aby bolo niečo vidieť. Po jeho usadnutí sa americkej jednotke naskytol pohľad len na ruiny a horiace trosky tanku. Po nepriateľoch už nebolo skoro ani stopy, ak nepočítame stovky tiel bezvládne sa povaľujúcich na zemi.
„...pozor je za tebou!“
„Vidím ho! ... Nemôžem sa ho zbaviť!“
„Pomôžte mu niekto, sakra!“
„Vydrž, mám ho na muške.“ ozývali sa hlášky od niekoľkých pilotov v Pearsonovej vysielačke. Ten to však ignoroval a sústredil sa na prenasledovanie svojho cieľa. Pilot nepriateľského lietadla sa zrejme nechcel dať, len tak ľahko, zostreliť. Celý čas zbesilo manévroval a zabraňoval tak Pearsonovi jeho zameraniu. Pearson bol však trpezlivý. Po pár minútach sa ozvalo pípanie, značiace zameranie cieľa a on pocítil nutkanie stlačiť ono osudné tlačidlo na kniply. Hlavou mu preletel víťazný pocit, ktorý bol však sprevádzaný aj slabým semienkom ľútosti. Na chvíľu zaváhal. Potom stlačil spúšť.
Spolu, s odpútaním rakety od krídla a následným zážihom jej motoru, sa spustil aj dramatický, ale napriek tomu očakávaný sled udalostí, ktorý začal prudkou vývrtkou nepriateľského lietadla. Potom nasledoval odpal svetlíc, sprevádzaný sériou ďalších ostrých manévrov, v snahe zbaviť sa nebezpečne približujúcej sa strely. Obratnosť, s akou lietadlo predvádzalo vzdušný súboj s osudom, bola natoľko veľká, že Pearson na chvíľu zaváhal, či raketa vôbec zasiahne svoj ciel. Nakoniec to ukončila obrovská explózia, trhajúca nebeský stroj v žiari jasného oranžového ohňa. Pearson si na chvíľu rukou zakryl oči, aby zrakom unikol tomu oslepujúcemu svetlu, ktorým následne preletel, akoby tam nič nebolo.
Takže, to už je štvrtý. pomyslel si a v duchu si predstavil, ako sa asi musel cítiť ten nešťastný pilot, ktorého práve pripravil o život. Tento bol zatiaľ jeho najťažší.
Rýchlo si však vyčistil hlavu od slepých výčitiek svedomia a pokračoval ďalej.
Začal znovu vnímať hlášky, ktoré sa nepretržite striedali vo vysielačke, podobne ako chumáč myšlienok v jeho hlave, a doplňovali tak jeho predstavu o vývoji boja. Rýchlo sa zorientoval a začal si hľadať ďalší cieľ. Jeho zrak spočinul na ďalšom lietadle, ktoré preletelo, až nešťastne blízko neho. Zrovnal smer letu a začal ho prenasledovať.
Wagner spolu zo skupinkou šiestich vojakov postupoval úzkou uličkou medzi domami. Šli rýchlo, ale napriek tomu boli opatrný. Po chvíli sa dostali na križovatku. Cesta rovno pokračovala úzkymi uličkami, zato vpravo aj vľavo viedla k uliciam. Wagner sa vyklonil spoza rohu a nazrel do pravej uličky. Na ulici zhliadol niekoľko ozbrojených ľudí, ktorý sa kryli za rôzne prekážky a nepravidelne sa vykláňali, aby mohli poslať dávku, zo svojich zbraní, kamsi do neznáma. Wagnerovi preletelo hlavou niekoľko myšlienok. Už musia byť blízko. Dal pokyn svojim vojakom a rýchlo prebehli za roh na druhej strane, tak aby ich nikto nezbadal. Mlčky prebehli dvadsať metrov, než sa dostali na ďalšiu križovatku. Zahli doprava, došli na koniec uličky a opatrne sa rozhliadli po ulici. Na pravej strane bola vybudovaná barikáda, za ktorou sa kryli desiatky strelcov. Skupinke sa poriadne uľavilo, keď zistili, že z ľavej strany nikto nejde. Bez akéhokoľvek povšimnutia sa rozmiestnili po okrajoch cesty a vysielačkou dali povel druhej skupine. Hneď nato, začali strieľať do radov zmetených obrancov, ktorým chvíľu trvalo, než sa spamätali. Ich krátka paľba do tyla nepriateľa poskytla šancu druhej skupine postúpiť o niečo ďalej.
V rade obrancov vznikla panika, keď zistili, že sú obkľúčený z obidvoch strán, a niektorý z nich sa dokonca začali aj vzdávať.
Radosť, zo strany Wagnerovej skupiny, však skončila rovnako rýchlo ako aj začala, keď si všimli niekoľko ozbrojených vozidiel, plných nepriateľských vojakov, ktoré sa hnali po ceste smerom k nim. Zastavili uprostred cesty, vysadili vojakov a spustili nepretržitú paľbu na Americké pozície. Wagnerova skupina musela rýchlo zmeniť svoje úkryty, aby nestály v krížovej paľbe.
„Sakra, myslím, že toto tak celkom nebolo v pláne!“ vypadlo z jedného vojaka, smerom k Wagnerovi. Ten na to však nereagoval, len sa vyklonil, aby mohol vypáliť krátku dávku.
Vtom sa na bojisku objavil Hummer, ktorý si rozrazil cestu, cez barikády a prehnal sa okolo Wagnerovej skupiny. Jeho strelec spustil paľbu a auto šmykom zatočilo, aby vytvorilo malú barikádu. To poskytlo Wagnerovi trochu času. Premiestnil sa za Hammer a dávkou poslal obsluhu guľometu, jedného Pick-upu, k zemi. Rýchlo prebehol k pravému okraju cesty, skryl sa za prekážku a dávkou trafil ďalšieho strelca. Vtom sa však odniekiaľ prihnala raketa a zasiahla Hummer. Výbuch ho mierne vyhodil do výšky, vo vzduchu sa pretočil o 90° a následne dopadol bokom na zem. Wagnerovím telom prešla vlna zdesenia: keby tam stál ešte o pár sekúnd dlhšie, už by bol pravdepodobne mŕtvy.
Pár amerických vojakov sa skrylo blízko neho a spustili priehradnú paľbu na nepriateľa. To donútilo Wagnera začať vnímať realitu, po menšom šoku. Vyklonil sa z úkrytu a začal strieľať. Nepriateľov rýchlo ubúdalo a americká jednotka pomaly postupovala ďalej. Už sú veľmi blízko svojho cieľa. Teraz to už nesmú vzdať, aj napriek mizerným faktorom, ktoré na nich neustále doliehajú a medzi ktoré patri aj obrovská početná presila nepriateľa.
Práve na nich závisí osud celej tejto vojny.
Niekedy je až smiešne, aký dokáže byť osud krutý. A tento fakt nezmenia ani plamene smrti pohlcujúce ďalší z Pearsonovích cieľov, ktorý mal proste tú smolu, že bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste a na nesprávnej strane.
Piaty! preletelo Pearsonovi hlavou. Bitka sa pomaly chýlila ku koncu a na Americkej strane boli zatiaľ len minimálne straty. Veď prečo aj nie, keď na ich strane bolo hneď niekoľko leteckých es, akým je Pearson. Ale žiadny z nich sa mu ani zďaleka nemohol rovnať. On bol proste najlepší. A nebiť neho, väčšina pilotov, ktorý boli nasadený do útoku, by tu už dnes nebola. Či to boli jeho vlastné schopnosti, alebo len šťastie, nepoznal ani on.
„Hej, Tom, nechceš trochu pribrzdiť? Aj nám by si mohol niečo nechať.“ ozval sa v jeho vysielačke pobavený Trevisov hlas.
„Ani nie, pretože každý s tých, čo som zostrelil, ti to mohol hocikedy napáliť rovno do zadku. Myslím, že by si mal radšej ty, trochu pribrzdiť svoje hormóny, aby si si to nakoniec neodskákal.“ odpovedal už v plnom rozsahu vážnosti. Pocit s toho, že musel zabíjať toľko dobrých pilotov, ho až tak netešil, ale v jeho slovách bol kus pravdy. Ktokoľvek si to za neho mohol odskákať, ak by nejednal tak ako jednal.
Útoky na pozemné ciele mu až tak veľmi nevadili, ale toto bolo iné. Všetci tí nešťastníci mali podobné záľuby, radosť z lietania a ďalšie iné detaily, tak ako on. Niekedy až rozmýšľal, či kvôli tomu neodíde z armády. Zatiaľ tu však zostával a to aj hlavne kvôli priateľom, ktorých tu mal, a pretože toto bolo to jediné čo poznal.
Avšak, kedysi taký nebýval. Kedysi býval doslova neľútostný vzdušný pirát, ktorého sa báli dokonca aj jeho vlastný podriadený. Všetko to, čím býval dokázala zmeniť jedna jediná misia. Operácia Black Sun, aké bolo jej krycie meno, mu dala na vlastnej koži pocítiť, aké je to byť zostrelený. Nebolo to však kvôli jeho neschopnosti, ale kvôli niečomu inému. Niečomu, na čo by najradšej zabudol.
Táto udalosť v ňom niečo zlomila. Už to nebol niekto, kto pri každej príležitosti neváhal stlačiť spúšť. Odvtedy sa dokázal vžiť do kože každého pilota, ktorého zostrelil.
Všetka vážnosť pominula s tým, ako sa v jeho kokpite ozval varovný signál značiaci zameranie. Rýchlo strhol knipel k sebe, potom doprava a zase k sebe. Tento manéver na chvíľu utíšil ten nebezpečne znejúci alarm, ktorý sa v jeho hlave rozliehal ešte ďalšie dve sekundy. Jeho prenasledovateľa to však nevyviedlo z miery a ďalej sa ho pokúšal usilovne zamerať.
Znovu strhol knipel a začal predvádzať krkolomné manévre, v snahe uniknúť smrti. Jeho súper spravil presne to isté. Chvíľu takto súperili, než sa k jeho prenasledovateľovi pridal ďalší.
Dvaja už boli na Pearsona proste priveľa a tak sa jednému podarila odpáliť raketa.
V kokpite sa mu rozoznel ďalší alarm, ktorý doňho tentoraz nahnal pocit strachu a hrôzy. Zachoval si však chladnú hlavu a nespanikáril. Rýchlo strhol knipel, odpálil svetlice a začal manévrovať. Strela sa rýchlo blížila a jemu neostávalo nič iné ako dúfať, že návnady zaberú. Sekundy rýchlo ubiehali, zatiaľ čo sa raketa stále rozhodovala, ktorý ciel je ten pravý. Či je to jedna z desiatok svetlíc, poletujúcich vzduchom, alebo stroj, rýchlo uháňajúci preč.
Behom ďalší pár sekúnd sa malo rozhodnúť o Pearsonovom osude. Buď bude pokračovať ďalej, alebo sa stane ďalším s tých, ktorých pochovajú s prázdnou rakvou.
Nakoniec sa rozhodlo. Na Pearsonovo šťastie a na smolu nepriateľských pilotov, ktorý s vypätím všetkých síl dúfali, že zostrelia jedno z najväčších leteckých es, aké kedy slúžilo pod Americkou vlajkou, si strela vybrala jednu zo svetlíc.
Zhodou okolností sa v takmer rovnakom čase z niekadiaľ prihnala ďalšia raketa. Táto však mala iný ciel, ktorý však splnila.
Za Pearsonovím lietadlom sa ozvali hneď dve silné explózie. Prvá, ktorá zasiahla svetlicu a druhá, ktorá pohltila jedného z jeho prenasledovateľov v žiari jasného oranžového ohňa.
„Hej, nepotrebuješ trochu pomôcť?“ ozval sa v jeho vysielačke Trevisov hlas.
Pearson sa trochu pousmial, ale ponechal do bez komentára.
Jeho druhý prenasledovateľ sa, po zistení nebezpečenstva, odchýlil od jeho smeru a začal unikať. Obaja americký piloti, Pearson a Trevis, si to namierili jeho smerom. Karta sa obrátila a z dvoch nepriateľských lietadiel, prenasledujúcich jedno americké, sa stalo jedno nepriateľské prenasledované dvoma americkými.
„Tohto si podáme spoločne!“ zahlásil Trevis. Pearson hneď pochopil čo tým myslí.
Ich ciel sa stále pokúšal uniknúť. Robil prudké obraty a rôzne iné manévre, v snahe vyhnúť sa zameraniu. Pearson prepol režim streľby na kanón. Počkal na vhodnú príležitosť a spolu s Trevisom spustil paľbu. Behom pár sekúnd presvišťala vzduchom asi stovka guliek. Väčšina z nich minula svoj ciel. Niekoľkým sa však podarilo zasiahnuť pravé krídlo a chvost. Lietadlo prestalo výrazne manévrovať, čo dalo americkým pilotom dosť času na vypálenie ďalšej salvy. Spŕška guliek splnila svoj účel a z lietadla sa rázom stala ohnivá guľa, vznášajúca sa niekoľko kilometrov nad zemským povrchom.
„Fajn, takže to by bolo. Podľa radaru už ostávajú len tri nepriateľské lietadlá, ktoré – typujem – že nevydržia dosť dlho na to, aby niekoho ohrozili, takže sme už za vodou.“ oznámil Pearson. Netrvalo dlho a posledné nepriateľské lietadlo bolo zničené. Všetko len za cenu jedenástich amerických pilotov, ktorý položili život za svoju vlasť.
Teraz, keď mali vzdušnú nadvládu zaistenú, mohli sa naplno venovať pozemným jednotkám.
Po chvíli prišla požiadavka na letecký útok od tímu Alfa, ktorého od cieľa delila len posledná obranná línia.
„Zdá sa, že sme k nim najbližšie.“ oznámil Trevis. Obaja sa teda vydali k určenému cieľu. Obaja už mali pripravené svoje strely, dohromady štyri rakety vzduch-zem, podvesené na ich krídlach. Čakali len na odpal. Po chvíli prišiel ten čas a obaja stlačili spúšť.
Len krátko po zážihu motorov rakiet sa však ozval v Trevisovom kokpite varovný signál.
„Sakra, čo to má znamenať?“ nechápal.
„Čo?“
„Zamerali ma!“
„Čože? Kto?“
„Neviem.“ Pre istotu strhol knipel a začal manévrovať. Po chvíli sa však rozoznel ďalší varovný signál.
„Odkiaľ to sakra strieľajú?!“
„Protivzdušná obrana!“
„Á sakra!“ Rýchlo odpálil svetlice a znovu sa pustil do krkolomných obratov.
„POZÓR!“ kričal do vysielačky Pearson, v snahe varovať svojho priateľa pred blížiacou sa raketou, ktorú mohol len bezmocne sledovať zo svojho kokpitu. Bohužiaľ, šťastie, ktoré doteraz stálo na strane amerických pilotov, nejako pominulo. Raketa sa nezaujato prehnala popri padajúcich svetliciach a ďalej letela na svoj cieľ. Posledné čo Pearson od svojho priateľa počul bol hlasný výkrik, akoby sa slovom snažil odvrátiť neodvratné.
„JOHN! NIEEE!“ žalostne vykríkol, popri tom ako sledoval kvitnúcu ohnivú guľu na oblohe. Protivzdušná obrana mu však nedala veľa času na smútok a hneď ho začala zameriavať. Zrazu sa ho zmocnila zúrivosť. Ten neuveriteľný príval hnevu, ktorý ho naplnil, takmer nedokázal uniesť. Pomsta – to bolo to jediné, čo ho v tej chvíli napadlo. Veľmi dobre vedel, odkiaľ tá raketa vyletela. Jej odpaľovač sa nachádzal len pár stoviek metrov od veľkej budovy, ktorá bola cieľom celej operácie. Rýchlo zrovnal smer letu a zameral tú oblasť. Už stej obrovskej diaľky videl veľký hlúčik ľudí, ktorý sa tam nachádzal. Či už to boli vojaci, alebo obyčajný civilisti ho nezaujímalo. S pocitom drobnej úľavy stlačil spúšť. Behom okamžiku začali oblasť okolo protivzdušnej obrany kropiť stovky guliek, zarývajúcich sa do zeme, ale aj do nič netušiacich ľudí. Spolu s dvoma neriadenými raketami, ktoré boli jeho poslednou výzbrojou, vytvorili v dave totálny masaker. Hlúčik sa v panike začal zmietať do rôznych útvarov. Všetko však bolo zbytočné. Za krátko došli Pearsonovi náboje a on preletel nad oblasťou. Pozrel sa na tu spúšť, čo zanechal. Po zemi sa váľali stovky bezvládnych tiel. Alarm v jeho kokpite utíchol spolu so životmi všetkých tých ľudí, čo zabil.
„Tom, je mi to ľúto.“ ozval sa jeden z jeho podriadených, ktorý si celú situáciu mohol vypočuť cez vysielačku. Pearson to však ignoroval.
Akoby si to osud žiadal, sa práve ozval vo vysielačke rozkaz k návratu na základňu. Cieľ misie bol splnený a radar nehlásil žiadne ďalšie nepriateľské lietadlá.
Len tesne pred koncom. Prečo práve on, prečo nie ja? hnalo sa mu hlavou. Hneď, ako zosadli na runway a zaparkovali svoje lietadlá na ploche, vyliezol z kokpitu a zliezol po rebríku. Namieril si to rovno do svojej kasárne. Nikoho si nevšímal, akoby všetci okolo neho neexistovali. Šiel stále rovno. Zrazu ho zastavili dvaja vojaci.
„Tak čo, ako dopadla operácia?“ spýtal sa jeden z nich pobaveným hlasom. Dobre vedel, že vyhrali, inak by sa tak skoro nevrátili. Chcel len poznať detaily.
„Nechajte ma!“ jedovato vykríkol a šiel ďalej. Vojaci tam len tak zarazene stáli, až kým okolo nešiel ďalší pilot. Bol to jeden z Pearsonových podriadených.
„Čo sa mu stalo?“ spýtali sa ho.
„Stratil tam hore priateľa.“ trpko odpovedal.
„Aha, tak to je mi ľúto.“
„Mne tiež, ale týmto mu veľmi nepomôžeme. Musíme dúfať, že sa s toho skoro dostane.“
Pearson dorazil až do kasárne. Tá bola prázdna, keďže väčšina vojakov sa nachádzala na misií a tí, čo boli na základni sa ho radšej rozhodli nechať osamote. Sadol si na stoličku, za malým oválnym stolom, podoprel si oň hlavu a začal premýšľať. Hodiny ubiehali a on stále premýšľal nad jedinou a tou istou vecou. Prečo si tá protivzdušná obrana, ktorá tam rovnako ako päťdesiatka stíhačov vôbec nemala čo robiť, vybrala práve Trevisa a nie jeho. Bol to snáď samotný osud, ktorý mu vždy prinášal len samé utrpenie a nikdy nie pokojnú smrť. Akoby si za jeho ochranu pýtal obdobnú daň.
Ale prečo? Som snáď niečím výnimočný, keď to musím byť vždy ja, kto prežije? Predtým operácia Black Sun, a teraz toto! Prečo?!Ako nad tým ďalej rozmýšľal, začínalo ho stále viac zaujímať, či skutočne existuje niekto z vyššou mocou. Niekto, kto má moc meniť udalosti okolo neho. Zo všetkých jeho priateľov, ktorých mal už ostal len Wagner, ktorý bol stále v meste.
Čakal už len na onú osudnú správu, ktorou by mu oznámili jeho smrť.
Zrazu sa ozvalo slabé drevené praskanie, ako sa niekto pokúšal otvoriť dvere. Tie nakoniec povolili a do miestnosti sa vyvalilo oslnivé svetlo dňa. Pearson sa pomaly otočil s úmyslom poslať dotyčného tam odkiaľ prišiel. Trochu sa zarazil, keď vo dverách uvidel generála. Opustil svoj pôvodný úmysel a otočil sa naspäť k stene, do ktorej predtým celý čas civel.
Generál tam chvíľu stal, ale keď zistil, že si ho Pearson nevšíma, začal hovoriť „Počul som, čo sa vám stalo. Je mi to ľúto.“ Chvíľu bolo ticho.
„Nedokázal som ho ochrániť.“ prelomil nakoniec ticho a v jeho hlase bol počuť žiaľ.
„Nebola to vaša chyba. Toto spackala rozviedka. Tá protivzdušná obrana tam vôbec nemala byť.“ snažil sa ho aspoň trochu utešiť. Pearson jeho slová prijal z miernou spokojnosťou. Málokedy sa stávalo, že generáli prišli vyjadriť svojim vojakom úprimnú sústrasť.
„To však nič nemení na skutočnosti, že som to pokojne mohol byť ja, kto sa odtiaľ nemusel vrátiť. A to sa nestalo prvý krát.“
„Niekedy sa proste dejú veci, ktoré si ani mi sami nevieme vysvetliť. Mali by ste byť rád, že ste nažive. Napríklad ja som tiež stratil priateľa pri podobnej situácii. Rovnako som to mohol byť ja namiesto neho. Ale keby sa to v tej dobe zohralo inak, tak by som už potom nemohol zažiť veľa vzrušujúcich momentov, ktoré sa mi od tej doby prihodili. Život je už proste taký: veľa nám toho zoberie, ale veľa nám toho aj dá.“ na chvíľu sa odmlčal, aby dal Pearsonovi čas pouvažovať nad jeho slovami. Po chvíli pokračoval „Bagdad je náš a Iračania sa už nezmôžu na veľký odpor. Dnes ste toho pre svoju vlasť veľa vykonali. Mali by ste si zobrať dovolenku. Myslím, že vám to trochu pomôže.“ S týmito slovami sa otočil a odišiel preč.
Pearson ešte chvíľu rozmýšľal nad jeho slovami.
Možno má pravdu, možno by som sa mal nato pozerať z iného uhlu. Ale čo bude ďalej? O pätnásť dní neskôr
Illinois, ChicagoPred malým dreveným domom s verandou zastavilo osobné auto. Jeho vodič sa pár sekúnd hrabal v niečom na sedadle spolujazdca. Po chvíli otvoril dvere a vystúpil. Bol to Pearson. V ruke držal malú igelitovú tašku. Vydal sa po úzkom betónovom chodníčku smerom do domu.
Od čestného pohrebu Trevisa uplynulo päť dní. Ešte stále sa spamätával z jeho straty.
V polovici cesty sa zastavil. Niečo ho trápilo. Obzrel sa za seba a uvidel ďalší podobný dom, presne na opačnej strane cesty. Ten patril Wagnerovi. Už takmer od detstva boli susedia. Preto sa tak dobre poznali. Nepočul o ňom od doby, čo odletel z Iraku. Dúfal, že sa mu zatiaľ nič nestalo. Stratiť aj jeho by pre neho znamenalo totálne psychické zrútenie.
Otočil sa naspäť a pokračoval vo svojej ceste. Pár metrov od dverí začal šmátrať po všetkých vreckách, ktoré mal.
„Sakra, kde som ich mohol dať?“ zanadával, keď nemohol nájsť kľúče. Po chvíli hľadania sa mu to podarilo. Otvoril dvere a vstúpil do krátkej chodby, ktorá sa ďalej vetvila do dvoch ďalších v tvare kríža. Križovatka bola presne v strede domu a delila ho tak na štyri, veľkosťou podobné, izby. Nepotreboval veľký dom. Vlastne mu stačila jedna izba a kuchyňa. Bolo to hlavne preto, že žil sám. Jediná žena, ktorú mal rád, totiž zomrela takmer pred desiatimi rokmi pri autonehode. Zas to ale bola tá irónia osudu, že práve jemu sa podarilo prežiť. Preklínal za to celý svet, ale hlavne preklínal aj sám seba za to, že si vtedy vypil trochu viac ako bolo vhodné.
Prešiel do kuchyne, kde položil tašku na stôl a začal z nej vyberať veci. Boli to väčšinou iba potraviny, ktoré následne ukladal do chladničky, alebo do poličiek rozmiestnených po celej kuchyni. Hneď ako skončil, prešiel do obývačky, kde zapol televízor a sadol si na pohovku. Chvíľu pozeral správy a premýšľal o zmysle života.
Zrazu sa na dverách ozval zvonček. So znechutením vstal a šiel k dverám. Otvoril ich. Za nimi stál dôstojník v uniforme amerického Letectva. Ten hneď ukážkovo zasalutoval a predstavil sa „Som major Samuels.“ Pearson mu pozdrav oplatil.
„Hmm, že ma to neprekvapuje.“ dodal otrávene.
„Nerozumiem.“
„Predpokladám, že ste ma sledovali celý čas, ako som sa vracal z obchodu.“ ukázal na čierne auto, stojace pred domom.
„Aha ... prišiel som vám niečo ponúknuť.“
„Pokiaľ viem, tak ešte stále patrím k Letectvu, takže nechápem dôvod vašej cesty. Dostal som len dvojmesačnú dovolenku.“
„Plne chápem vaše rozčúlenie. Po tom, čo sa vám stalo, ale ...“
„Ale čo?“ prerušil ho.
„Mám rozkaz vám ponúknuť prácu. Oveľa vzrušujúcejšiu, ako tá, ktorú ste mali doteraz. Samozrejme, že to súvisí s vaším povolaním.“
Žeby sa začalo obracať na svetlú stranu pomyslel si.„Čo, posadíte ma do jednej s tých vašich prototypových strojov a pošlete na misiu?“ odpovedal ironicky.
„No, v podstate áno.“
Trochu ho to zarazilo, ale nedal to na sebe nič poznať.
„Takže, o čo sa jedná?“ spýtal sa.
„To vám smiem povedať, až keď podpíšete toto.“ podal mu list papiera na podložke, ktorý celý čas schovával za chrbtom. Pearson si ho prezrel.
„Hmm, toto som už raz podpisoval.“ poznamenal.
„Áno, viem. Operácia Black Sun, mám pravdu?“
„Hej. Vtedy som bol jediný z päťčlennej skupiny, ktorý to podpisoval.“ Samuels sa zatváril nechápavo. „Pretože som bol jediný, kto tú misiu prežil aj to so šťastím.“ dodal.
„Aha, tak to je mi ľúto. V tom prípade verím, že sa chcete dozvedieť všetky podrobnosti, ktoré to zapríčinili.“ Pearson sa do neho zabodol pohľadom.
„Počujte, vtedy tam zahynula celá moja letka: väčšina priateľov, ktorých som kedy mal a poviem vám, nebolo ich veľa. Nemyslite si, že nechcem zistiť, čo sa vtedy skutočne stalo. Ale tá hrozná spomienka na to ma rovnako aj odrádza.“ odpovedal už nie tak prívetivo.
„Chápem vás, ale musím vám ešte raz zdôrazniť, že sa jedná o jeden z najprísnejšie utajovaných projektov. Nechcem na vás príliš tlačiť, ale je to dôležité ... pre celú Zem. A keďže patríte k Letectvu, môže sa stať, že to dostanete ako rozkaz od vrchného velenia. Ja som teraz prišiel za vami len s ponukou, ale myslím, že nakoniec sa s toho aj tak nevyvlečiete.“ snažil sa ho presvedčiť. Pearson tam len tak zarazene stál. Nevedel čo povedať. Nakoniec ticho prelomil znovu Samuels, ktorý len tak tak skrýval víťazný pocit „ Viete čo? Dám vám moju vizitku. Porozmýšľajte o tom a keď sa rozhodnete, tak sa mi ozvite.“ podal mu malý papier a nechal ho samého stáť vo dverách. Pearson tam ešte chvíľu zarazene stál, až nakoniec vstúpil dnu a zavrel dvere. Chvíľu stál za dverami. Tajný vládny projekt. Čo to ksakru môže byť? Už len samotná myšlienka na to, že by to mohlo súvisieť s jednou jeho operáciou, ktorá bola aj jednou s jeho najťažších a najbolestnejších, bola odradzujúca.
Prešiel do obývačky, sadol si na pohovku a začal rozmýšľať. Spomínal na všetko, čo sa vtedy stalo. Na každý detail, ktorý by mu mohol niečo napovedať. Hodiny ubiehali, ale nič ho nemohlo nenapadnúť.
Možno mal ten generál nakoniec pravdu. Možno toho ešte veľa prežijem.Vstal a zodvihol telefón. Pozrel sa na vizitku a s pocitom vzrušenia vytočil číslo.
O niekoľko hodín neskôr Vietor skučal a preháňal sa po okolitej púšti. Prevracal piesok a neustále tak menil krajinu. Vyschnutá a prakticky nezaujímavá bola táto oblasť. To podstatné však bolo uprostred nej.
Pearson sedel v pohodlnej sedačke luxusného osobného lietadla. Vedľa neho sedel Samuels. V lietadle sa nachádzalo ešte niekoľko ľudí, ale žiadneho z nich nikdy nevidel, ani o ňom nepočul. Už leteli pekných pár hodín a tak s toho začínal byť frustrovaný.
„Mohli by ste mi už konečne povedať, kam to letíme? Tie papiere som už predsa podpísal, takže to už môžem vedieť.“ snažil sa presvedčiť Samuelsa. Ten bol však neústupný.
„Nechajte sa prekvapiť. Toto je totiž jedna z vecí, ktorú musíte vidieť na vlastné oči, aby ste tomu uverili.“ Pearson sa zatváril podráždene, ale ďalej sa už nevypytoval. Pozrel sa z okna, aby mu to poskytlo aspoň nejaký náhľad na situáciu. Nevidel však nič, len púšť, púšť a zase púšť. Na radosti mu to veľmi nepridalo, ale bol rozhodnutý vydržať.
„Už sme skoro na mieste!“ zahlásil Samuels po niekoľkých minútach. Pearson sa znovu pozrel z okna. Tentoraz zbadal nejaký objekt - základňu, rozliehajúcu sa pod nimi, ktorú však nikdy pred tým nevidel.
„Asi budete musieť ospravedlniť moju nevedomosť, ale nič mi to nehovorí.“
„Hmm, ani sa veľmi nečudujem. Tento komplex naživo videl len málokto. Je to Oblasť 51.“
Pearson sa na neho prekvapene pozrel. Vedel, že letia na nejaké prísne utajené miesto, ale v živote by ho nenapadlo, že by to mohlo byť práve tu.
Lietadlo za krátko pristálo. Obaja vystúpili. Na runway už čakalo odstavených niekoľko čiernych SUV. Nastúpili do jedného z nich. Viezli sa len pár minút. Za ten čas Pearson obdivoval okolité budovy. Zaujímalo ho, čo všetko sa v nich nachádza. Teraz mal šancu sa to dozvedieť. Zastavili pred obrovskými dverami jedného z hangárov. Tam vystúpili. Pearson sa chvíľu obzeral okolo seba. Samuels mu dal na to dostatok času, než sa presunuli až ku dverám. Tie sa s kovovým škrípaním začali otvárať a odhalili tak Pearsonovi neznámy objekt za nimi - veľkú čiernu stíhačku, neznámeho typu. Pri pohľade na ňu stuhol úžasom. Chvíľu mu trvalo, kým to všetko rozdýchal a potom prešiel bližšie. Začal okolo nej obchádzať. Prezeral každý detail. Ani si neuvedomoval svoje okolie, v úžase sa sústredil len na lietadlo. Prvé, čo ho zarazilo, boli krídla, zahnuté dopredu.
Nakoniec sa odhodlal aj k väčšej prehliadke, než len nemého pozerania. Pristúpil bližšie a dotkol sa jej povrchu. Bol až neskutočne hladký, ale zato vypadal dosť pevne.
„Vidíte, hovoril som vám, že bude lepšie, keď to budete vidieť na vlastné oči.“ ozval sa Samuels. Pearson sa k nemu otočil. Jeho nechápavý výraz Samuelsovi napovedal dosť na to, aby usúdil, že bude lepšie, keď bude pokračovať. „Predstavujem vám Projekt F-302. Je to prototyp prvej bojovej stíhačky, ktorá dokáže lietať vo vesmíre.“ Chvíľu čakal a vychutnával si Pearsonov prekvapený pohľad. „Vy máte byť pilotom jedného z nich.“ dodal a poukázal na majestátny stroj, budiaci novú éru v dejinách pozemskej technológie.
„Ž...Žartujete?“ stačil zo seba vykoktať.
„Vypadám na to?“
„Ťažko povedať.“ hovoril stále prekvapene.
„Teraz vám poviem niečo o histórii tohto projektu. V roku 1928 objavili archeológovia v Egyptskej Gíze kruh s priemerom desať metrov s kovu nazývaného Naquadah. Tento kov sa na Zemi nevyskytuje. V roku 1994 sa zistilo že ten kruh, nazývaný hviezdna brána, dokáže prenášať hmotu na iné planéty. Projekt bol po jednej prieskumnej misii zastavený, ale v roku 1997 bol znovu spustený. Od vtedy je zriadená základňa pod Cheyenskou horou nazývaná Stargate Command a z ktorej sú vysielané prieskumné tými na iné planéty.“ skončil, keď si všimol Pearsonovho výrazu. „Viem, znie to bláznivo, ale je to pravda!“
„No, viete ... dosť ťažko sa to vstrebáva.“
„To celkom chápem. Samotná stíhačka vznikla na základe mimozemskej technológie.“
„Takže mimozemský život existuje?“ spýtal sa prekvapene.
„Áno.“ Pearson chvíľu zarazene stál. Premýšľal nad novo zistenými informáciami a snažil sa z nich vytiahnuť čo najviac odpovedí na všetky jeho otázky. Až teraz mu to došlo - operácia Black Sun – dôvod jeho neúspechu.
„Tým sa toho veľa vysvetľuje.“ zahlásil proste - akoby to už dávno tušil.
„Áno, podrobnosti dostanete neskôr. Ešte by som vám len chcel oznámiť, že k vám bude pridelený ešte navigátor.“
„Kto?“
„To ešte neviem. Ale určite sa to skoro dozviete.“ Odpoveďou mu bol len krátky znechutený výraz Pearsona. Bol zvyknutý lietať sám. Teraz si na to bude musieť zvyknúť. Samuels medzi tým od neho odstúpil. Vyzval ho aby šiel za ním, no pred tým mu dal ešte chvíľu čas. Pearson znovu očami spočinul na tajomnom stroji. Predstavil si sám seba, ako do nej nasadá, ako letí a ako následne bojuje proti nepriateľom - možným aj nemožným.
Práve teraz sa pre neho otvorila nová cesta. Vzrušujúca a nebezpečná. Cesta, na ktorej môže stáť veľa nástrah a prekážok. Cesta, ktorú vôbec nemusí prežiť.
Súčasnosť Zo spomienok ho náhle vyrušil hlas z vysielačky.
„Pane, kapitáni sú zhromaždený na Atlantíde, presne ako ste chceli. Čakajú už len na vás.“
Pomaly sa postavil z postele, položil fotku naspäť na skriňu. Vzal z vešiaka kabát z uniformy, dotkol sa malého tlačidla na vysielačke v jeho uchu a zahlásil: „Dobre, transportujte ma na Atlantídu!“
Teraz si musel rýchlo pripraviť, čo povie ostatným. Žiara asgardského lúča ho následne obalila a on zmizol.
TO BE CONTINUED