Niveau stable, bez peremen.
Nie.
Práve teraz.
Kapitola 76. – Torigon
Na druhý deň neskoro večer lodného času skočili všetky tri lode skočili spoločne a synchronizovane do hyperpriestoru a opustili tak sústavu Ardalt. Zároveň odleteli aj z galaxie Antlia, lebo letový vektor smeroval priamo na sústavu Torigon v galaxii Sextans. Anna riadila odlet osobne z mostíku a na obrazovkách okolo admirálskeho kresla sa objavovali celé stohy údajov o jednotlivých lodiach, okolitom vesmíre a podobne. Na jednej obrazovke však bol záznam z bezpečnostnej kamery v jednom z laboratórií. Práve tam sa totiž nachádzala trojica hostí.
Anna občas hodila okom na túto obrazovku a sledovala, čo robia. Janet a Sam študovali na jednom z terminálov lodnú databázu. Pokiaľ mohla vidieť, tak to boli hlavne medicínske údaje o liečbe nanitmi, indikácie a kontraindikácie, možné problémy a detaily programovania nanitov. Na vedľajšom terminále, kde sa chvíľami zdržiavala Sam, boli zasa zobrazené výsledky ich liečby, ako aj výsledky predošlých pokusov liečby nanitmi, ktoré Anna v minulosti uskutočnila – liečba niektorých členov posádky Destiny, doktorky Keller-McKayovej a ďalšie.
Obzvlášť liečba manželky doktora McKaya Carterovú zaujala. Povedala to síce dosť ticho, len tak nahlas, aby to začula doktorka Fraiserová, ktorá stála vedľa nej, ale citlivé mikrofóny to predsa len zachytili: „Nikdy by som si nepomyslela, že sa nejaká žena zamiluje práve do Rodneyho McKaya!“ Janet prikyvovala. Rodneyho vo svojom vesmíre poznala dosť dobre a aj ju dosť prekvapilo, že si tu vzal za ženu práve doktorku Kellerovú, a že majú spolu deti. Podľa informácií v databáze to dokonca vyzeralo, že sú spolu veľmi šťastní. To otriaslo Carterovou do tej miery, že kútikom oka pozrela na svojho manžela, ktorý sedel pri inom z terminálov v laboratóriu a sústredene študoval historické záznamy. Tak veľmi by chcela s ním mať deti a najmä teraz, keď replikátori obnovili jej telo do takej miery, že sa cítila ako čerstvá tridsiatnička.
Obrazovka terminálu, na ktorom pracoval O´Neill, bola otočená tak, že ju bezpečnostná kamera nezaberala v dobrom uhle, ale na základe svetelného odrazu na inej obrazovke Anna vedela, čo O´Neill tak pozorne sleduje na obrazovke. Boli to záznamy jej vlastných kampaní a bitiek. Likvidácia Luciánskej aliancie, ktorá bola vlastne kamuflážou pre presťahovanie základne Gerala Prolinas na Telerush Var, protipirátska kampaň, výpravy do Pegasu a konečné zlomenie Wraithskej moci, hoci aj za cenu použitia tých najsilnejších zbraní strategického určenia, vzbura Atlantídy a evakuácia tisícok rodinných príslušníkov vzbúrencov zo Zeme, boje vo vzdialených galaxiách počas výpravy za Destiny, o tom všetkom sa v duchu tradícií a predpisov Antickej floty zhotovovali podrobné záznamy, ktoré mali byť k dispozícii pre neskoršie štúdium. A tak O´Neill študoval, aby sa prispôsobil tomuto vesmíru a jeho histórii.
Anna to popri riadení odletu z Ardaltu a vlastne celej galaxie Antlia sledovala a jemne sa pritom usmievala. Generál postupoval ako správny vojak a veliteľ pred náročnou misiou. Oboznamoval sa s terénom a prekážkami, zisťoval údaje, ktoré potreboval k prežitiu v novom prostredí. To, že študoval práve bitky vybojované ňou samou, nebolo až také prekvapivé. Keď sa to tak vezme, tak mala prsty vo všetkých dôležitých bojoch za posledných dvadsať rokov a to tak v Mliečnej ceste ako aj v Pegase. Nepochybovala však o tom, že až skončí s históriou, pustí sa do súčasných udalostí.
Konanie a správanie sa Carterovej bolo dosť predvídateľné a doktorky Fraiserovej takisto. O´Neill však bol pre Annu z psychologického hľadiska tak trochu záhadou. Bol mimoriadne inteligentný a vnímavý, hoci to dôkladne skrýval pod fasádou človeka štítiaceho sa technických vecí a najmä komplikovaných technických vecí. Bol chápavý, ale snažil sa vystupovať chladne a odmerane voči ostatným. Záznamy z bezpečnostných kamier však odhaľovali jeho nežnejšiu stránku, najmä keď bol sám so svojou manželkou. Obaja si užívali intímnu pohodu a nemali pritom ani potuchy o tom, že sú špehovaní bezpečnostným systémom. Anna však používala všetky macchiavelistické metódy, aby zistila o svojich hosťoch čo najviac a mohla podľa toho konať. Otázka dôvery a lojality bola prvoradá, ak majú vedľa seba žiť niekoľko mesiacov, či rokov a Anna potrebovala nutne vedieť, či im môže dôverovať...
Let do galaxie Sextans prebiehal bez problémov a o dva týždne neskôr sa eskadra vynorila z hyperpriestoru na určených súradniciach. Keď senzory Astergladia prehliadli okolitý vesmír, Anna si uľahčene vydýchla. Priamo pred ňou sa nachádzala sústava Torigon. Hviezdy spektrálnej triedy G3 a okolo nej dvanásť planét, poväčšine plynných obrov s náhrdelníkmi desiatok mesiacov. Štyri planéty mali dokonca aj prstence podobné tým Saturnovým, hoci v iných farbách. Tretia planéta od hviezdy bol Torigon samotný.
Admirálka pre priblíženie k danej planéte zvolila pomalé tempo a tak mohla spolu so svojimi hosťami kochať pozoruhodne rozmanitou nádherou jednotlivých planét a ich mesiacov, zatiaľ čo senzory všetkých troch lodí bežali naplno a do lodných počítačov posielali obrovské kvantá údajov na spracovanie. Neskôr budú všetky údaje zosynchronizované a znovu poslané do databáz jednotlivých lodí, aby sa tak predišlo možným omylom.
Keď sa však lode priblížili k planéte do vzdialenosti milióna kilometrov, čakalo na nich prekvapenie. Obrazovka komunikačného terminálu naľavo od Anninho admirálskeho kresla zrazu ožila a objavila sa na nej tvár staršieho fúzatého muža: „Okamžite zastavte svoj postup a identifikujte sa. V opačnom prípade začneme strieľať!“
Anna aktivovala lodný interkom a vydala rozkaz zastaviť všetky tri lode. Potom otvorila komunikačný kanál a ohlásila sa: „Tu je bitevná loď Astergladium. Smerujeme v mierovej misii k planéte Torigon! Kto ste vy?“ Neznámy fúzatý muž neodpovedal a znovu sa opýtal: „Ku komu patríte a kto vás vedie?“ Anna sa zamračila: „Do toho vás nič, ku komu patríme! Nemáme voči vám nepriateľské úmysly!“ Muž však bol neústupný: „Ku komu patríte a kto vás vedie? Odpovedzte, lebo začneme paľbu!“ Vzdychla si: „Hovorí ríšska admirálka Antickej ríše Jeana z Torigonu. Tieto plavidlá sú pod mojim velením. Stačí vám to, alebo chcete ešte niečo?“ Úmyselne použila svoje antické meno, ktoré jej prezradil Kobol. Dúfala, že to zlepší jej situáciu.
Taktické senzorické obrazovky priamo pred ňou ukazovali slabé energetické signály aspoň dvoch stoviek neznámych plavidiel rozmiestnených okolo jej troch lodí. Keď sa však pozrela cez panoramatické okno do vesmíru, nevidela tam nič. Museli byť maskované...
Neznámeho veliteľa jej meno a hodnosť očividne zaskočili. Zamračil sa do kamery. Potom sa však ovládol a suchým chladným hlasom povedal: „Vyčkajte na vašej pozícii! Posielame k vám výsadkový čln, ktorý overí pravdivosť vašej identifikácie!“ Anna prikývla: „Dobre, nech pristane v hangári číslo tri na prednej lodi našej formácie!“ Muž prikývol a potom ukončil spojenie.
Načiahla sa a zrušila komunikačný kanál aj zo svojej strany. Potom aktivovala lodný interkom: „Hovorí admirálka! Očakávame výsadkový čln tunajšej planetárnej obrany. Povolené pristátie v hangári číslo tri na Astergladiu. Bezpečnostné zložky, pripraviť sa na kontakt v hangári číslo tri! Otvoriť vonkajšie vráta hangáru číslo tri.“ Potom vypla interkom, vstala z admirálskeho kresla a vydala sa do hangáru číslo tri, aby mohla privítať výsadok.
O niekoľko minút neskôr sa priamo pred špicou lode odmaskoval výsadkový čln. Anna stála v chodbe neďaleko hangáru číslo tri a na obrazovke terminálu zabudovaného do steny sledovala, ako čln zamieril k otvoreným vrátam hangáru číslo tri. Zároveň hodnotila jeho bojové schopnosti. Vyzeral ako ťažké stíhačky X-Wing, ktoré boli v mnohých kusoch vo výbave každej z Anniných lodí, avšak bol o dosť dlhší a očividne bol uspôsobený na transport celého komanda vojakov. Na štyroch krídlach mal po jednom ľahkom kanóne, podobne ako jej stíhačky, ale na rozdiel od nich niesol len štyri rakety umiestnené na vnútorných stranách krídel. Usmiala sa. X-Wingy majú rakiet desať a disponujú siedmimi kanónmi, z toho jeden smeruje dozadu ako škaredé prekvapenie pre prípadného protivníka. Na druhú stranu však musela priznať, že na výsadkové operácie je toto plavidlo vhodnejšie. Vysadí komando na povrch a potom ho môže podporovať streľbou zo vzduchu. Podobný koncept, ako na Zemi použili sovietski konštruktéri pri stavbe legendárnej helikoptéry Mil Mi-24.
Okolo stien hangáru číslo tri boli zaparkované celé dve letky ťažkých stíhačiek a desiatka Jumperov. Stále však ostávalo dostatok miesta, aby mal kde pristáť a zaparkovať prilietajúci výsadkový čln. Anna to sledovala na obrazovke terminálu a usmievala sa. Keby to bolo potrebné, tak by v hangári dokázal zaparkovať aj ľahký krížnik triedy 304 a nieto zopár desiatok stíhačiek...
Výsadkový čln pristál a jeho zadné dvere sa otvorili. Tri desiatky replikátorov slúžiacich v bezpečnostných zložkách okamžite namierilo zbrane na posádku výsadkového člnu. Vnútri boli štyria muži v šedých uniformách, ktoré boli Anne zvláštne povedomé, a jedna žena, ktorá sedela v kresle pilota. Štyria muži vyšli von z člnu a ostražito sa obzerali po hangári hľadajúc osobu, kvôli ktorej sem prileteli.
Anna vykročila z chodby vedúcej do hangáru v sprievode štyroch po zuby ozbrojených replikátorov v Antických bojových brneniach. Replikátori síce nepotrebovali žiadne brnenie, pretože boli fakticky nezraniteľní projektilovými zbraňami a aj drvivou väčšinou energetických zbraní, ale kvôli ukážke moci im nariadila už dávnejšie, aby boli jej jednotky v brneniach.
Štyria muži z neznámeho výsadkového modulu ju zaregistrovali a presunuli svoju pozornosť na ňu. Keď sa teda pred nich postavila a vyštekla: „Podajte hlásenie!“ postavili sa okamžite do pozoru a jeden z nich, očividne ich veliteľ, stroho povedal: „Ríšska admirálka! Na základe rozkazu veliteľa našej lode sme prišli overiť vašu totožnosť!“ Anna prikývla a sucho sa opýtala: „Akým spôsobom to hodláte spraviť?“ Vojak odpovedal: „Potrebujeme vzorku vašej krvi kvôli genetickému rozboru. Rozbor spravíme hneď tu v našom člne a výsledky odošleme na našu loď.“ Usmiala sa a prikývla: „Dobre, tak začnite!“
Dvaja vojaci sa vrátili do výsadkového člnu a vytiahli odtiaľ neveľkú, ale zato očividne dosť ťažkú debnu. Keď odklopili vrchnák, ukázalo sa, že je to nejaký typ prenosného počítačového terminálu. Tretí vojak natiahol od debny do člnu nejaký kábel a veliteľ načiahol ruku k Anne: „Vašu krv, admirálka!“ Ironicky sa usmiala: „Celých päť litrov?“ Veliteľ sa rozosmial: „Nie, toľko nepotrebujeme. Postačí niekoľko kvapiek z vášho prsta. Kvapnite ich na tú detekčnú doštičku navrchu počítača.“
Ani sa neobzrela, len načiahla ruku k jednému z replikátorov za sebou: „Nôž!“ Ten vytiahol z puzdra ostrý tesák a podal jej ho. Zovrela nôž v dlani a hrotom sa jemne pichla do prstenníku ľavej ruky. V drobnej rane sa ukázala kvapka krvi. Vrátila nôž a načiahla poranený prst nad detekčnú doštičku. Nechala odkvapkať zopár kvapiek a potom odstúpila tri kroky naspäť. Jeden z replikátorov jej okamžite podal kúsok náplasti, ktorú si prilepila na prst.
Štyria výsadkári sa začali venovať práci na počítači. Pomedzi ich postavy Anna videla, že na jednej strane počítača je malá obrazovka. Po chvíli sa rozžiarila a ukázala výsledky rozboru jej krvi. Jeden z vojakov ukázal na jednu hodnotu a veliteľ sa otočil k Anne s podozrievavým výrazom: „Prekonali ste nákazu baktériou Dobsia Parpolea a prežili ste?“ Prikývla: „Áno, nejakých dvadsať rokov dozadu na jednej planéte v Mliečnej ceste.“ Prikývol: „Ešte stále máte v krvi protilátky...“ Potom sa otočil naspäť k svojej práci.
Písmo na obrazovke diagnostickej jednotky bolo drobné a Anna ho z tej vzdialenosti nedokázala prečítať. Čo však dokázala rozoznať, boli obrázky a schémy. Štyria výsadkári práve porovnávali jej DNA s genetickým vzorcom nejakého iného človeka. Vlastne skôr Antika, lebo videla trojitú špirálu DNA namiesto dvojitej.
Náhle všetci štyria stuhli a naraz sa otočili k nej. V tvárach mali nečitateľný výraz. Vstali a hlboko sa jej uklonili. Potom veliteľ výsadku pohnutým hlasom povedal: „Arcikňažná! Je mi cťou privítať vás v sústave Torigon!“ Potom dodal: „S vaším dovolením sa teraz vrátime na našu loď.“ Prikývla a oni zbalili diagnostický počítač a nastúpili do výsadkového člnu. O minút neskôr už boli na ceste k svojej lodi.
Anna sa vrátila na veliteľský mostík. Sotva sa však pred ňou otvorili dvere admirálskej sekcie, zalapala po dychu. Okná miestnosti boli tak veľké, že de facto zaberali celé tri steny a aj strechu. Za nimi sa v priestore okolo lode odmaskovávali desiatky a desiatky lodí...
Fascinovane vošla do miestnosti a obišla admirálske kreslo a dvojitý kruh obrazoviek a terminálov. Ani nevnímala, že dvere sa za ňou s tichým zasyčaním automaticky zavreli. Kráčala dopredu, až sa zastavila pri elegantnom zábradlí lemujúcom veľké okná.
Okolo trojice jej lodí sa nachádzali dobré dve stovky bojových lodí. Všetky boli Anne podozrivo známe, len si nevedela spomenúť, odkiaľ ich pozná. Hľadela na tú obrovskú flotilu tam vonku a uvedomila si jeden závažný fakt. Asi dvesto kilometrov pred ňou, na vesmírne pomery doslova smiešna vzdialenosť, sa majestátne vznášala pätica obrovských lodí.
To by nebolo až také zvláštne. Mnoho rás stavalo veľké lode. Závažné však bolo to, že tie lode vyzerali navlas rovnako ako tá, na palube ktorej sa práve nachádzala. Dvadsaťjeden kilometrov dlhé kolosy v tvare hlavice šípu. Bitevné lode triedy Astergladium. Vyrazilo jej to dych. Takže neboli len tri...
Okolo pätice superlodí v diaľke aj okolo trojice jej vlastných lodí bolo množstvo lodí rôznych typov. Pristihla sa, že si šepká: „Bitevné lode, ťažké aj ľahké krížniky, fregaty, korvety, torpédoborce, delové člny, materské lode s ťažkými aj ľahkými stíhačkami, monitorovacie lode, prieskumné lode... Páni, to je bojová skupina schopná prekonať dokonca aj obranu na Telerush Var!“
Dlho sa dívala na flotilu. Po chvíli si však všimla, že časť lodí sa preskupuje. Formácia však z miesta, kde stála, nedávala zmysel a tak sa otočila a spravila niekoľko krokov k svojmu admirálskemu kreslu. Sadla si a prezrela obrazovky okolo seba. Konečne pochopila, do akej formácie sa flotila zoraďuje. To nie je útok. To je čestná stráž!
Stlačila tlačidlo lodného interkomu: „Hovorí admirálka! Dávajú nám čestnú stráž, takže nie je nutné zotrvávať v bojovom poplachu. Posádka nech sa vráti k bežným povinnostiam! Až budú lode vo formácii čestnej stráže, chcem pomalý let štvrtinovou rýchlosťou k planéte. Na orbite potom zaparkujeme. Zatiaľ toľko.“
O minútu neskôr boli všetky presúvajúce sa lode zoradené vo formácii čestnej stráže a celá eskadra sa pomaly pohla k planéte Torigon. Za sebou nechávala zvyšok flotily vrátane pätice superlodí a väčšiny menších plavidiel, ktoré sa vrátili k hliadkovej službe.
Anna počas tej doby sedela v admirálskom kresle na mostíku a vyrovnávala sa so situáciou. Planéta, ktorej vládli jej predkovia, a ktorú by mala nazývať svojím domovom, bola obývaná a strážená tou najsilnejšou flotilou, akú si doteraz ani ona sama nevedela predstaviť. Ona sama tu teraz mala očividne dosť vysoké postavenie vďaka svojmu pôvodu.
Viac ju ale znepokojoval iný fakt. Tvary, veľkosti a vlastne samotná existencia lodí, ktoré jej jednak robili čestnú stráž a jednak strážili sústavu. Doteraz žila v tom, že boli postavené len tri bitevné superlode, ktoré mala pod svojim velením. Boli postavené v časoch pred Treťou občianskou vojnou Antickej ríše a autorom ich projektu bol čudácky staviteľ menom Garrus. Boli považované za elitu celej Antickej Floty.
Tu ju však privítala hneď pätica rovnakých lodí doplnená obrovským množstvom menších plavidiel podobných tvarov a dizajnu. Ich posádky nosili uniformy rovnakého strihu, aký sa používal podľa historických záznamov v dobách, keď Antická ríša bola ešte cisárstvom. Aspoň výsadkári, ktorí prileteli do hangáru, aby otestovali jej krv a neznámy kapitán, s ktorým rozprávala cez komunikačné kanály, mali také uniformy...
Počas letu k planéte sa preto vyrovnávala so situáciou a pripravovala na fakt, že ju tu prekvapí ešte dosť veľa vecí. Zároveň rýchlo vyhľadávala v databáze informácie o tejto planéte a svojich predkoch. Databáza však bola mimoriadne bohatá a tak sa snažila prečítať a pochopiť čo najviac textu, kým doletia na orbitu.
O hodinu neskôr zaparkovali všetky tri Annine lode na orbite tretej planéty sústavy. Lode čestného sprievodu sa následne vrátili k hlavnej časti flotily na okraji sústavy. Desať plavidiel, Anna odhadovala, že sú to ťažké krížniky, však ostalo a vytvorilo zvláštnu formáciu. Anna ju chvíľu študovala a potom si uvedomila, že je to dosť zvláštny typ obrannej formácie. Obrana proti útokom z okolitého vesmíru, avšak nie proti možnému útoku z povrchu planéty...
Keď bola určená stabilná orbita a lode zaparkovali na stabilnej orbite, Anna nariadila, aby jej pripravili jej admirálsky čln a k tomu sprievod celej jednej letky ťažkých stíhačiek k letu na povrch. Opustila mostík a vydala sa do svojej kajuty. Tam sa zarazene pozerala do svojho šatníka a dumala, čo si obliecť na seba. Takýto problém už veľmi dlho nemala. Zvyčajne nosievala slonovinovo bielu uniformu z bavlny a kože a v súkromí zasa zlatú tuniku s tmavomodrými voľnými nohavicami. Na formálne príležitosti mala oblečené formálne oblečenie podľa predpisov Flotily. Tentokrát však išla na povrch nie ako predstaviteľka Antickej ríše, pretože ňou už de jure nebola. Planetárnej obrane sa predstavila ako ríšska admirálka, avšak v duchu cítila, že uniformu by si nemala brať.
Nakoniec však dostala istý nápad a rozbehla sa k syntetizátoru, ktorý stál v malom výklenku hlavnej časti kajuty. Väčšinou ho používala na syntetizovanie jedla, avšak vzhľadom k tomu, že bol prepojený s lodnou databázou, dal sa použiť na výrobu hocičoho, napríklad aj oblečenia. Stačilo zadať správne špecifikácie požadovaného objektu.
Musela zadávať parametre manuálne, takže jej výroba oblečenia trvala dobrých desať minút. Nakoniec však prístroj prijal jej požiadavky a zosyntetizoval to, čo chcela. Keď pohaslo svetlo a prístroj ukončil svoju prácu, ležala pred ňou višňovo červená tunika po kolená s elegantnými zlatými výšivkami na okrajoch a voľné nohavice zo zlatej látky. Oblečenie bolo doplnené prekrásnym opaskom zo zlatých lístkov a pohodlnými červenými papučkami zdobenými rovnakými zlatými výšivkami ako tunika.
Klenoty si týmto spôsobom nevyrábala. Jej klenotnica obsahovala dostatočné množstvo šperkov z produkcie moskovského klenotníctva Fjodorov. Mala teda z čoho vyberať. Naproti tomu si však vyrobila iný doplnok. Keď sa obliekla do nového oblečenia a ozdobila sa niekoľkými šperkmi zo svojej kolekcie, ostal na pracovnej doske syntetizátora jediný predmet – asi pol metra dlhá zlatá tyčka posádzaná stovkami drobných rubínov, smaragdov a diamantov, ktoré vytvárali ornament v tvare navzájom prepletených ruží, ktoré svojimi stonkami obklopovali mnohocípe hviezdy. Rovnaký ornament videla na maršalskej palici, ktorú mala v tom „druhom“ vesmíre, kam bola prenesená Pardénskym terminálom. Tam však bola palica vyrobená z čistého zlata. Tu však ornament nechala vyrobiť z drobných drahokamov. Viac sa jej to tak páčilo. Ináč však boli obidve palice rovnaké.
Schmatla žezlo a postavila sa pred veľké zrkadlo, aby videla, ako vyzerá. Vystrela sa v hrdej póze a potom sa zaškerila. Až ju takto uvidia O´Neillovci a doktorka Fraiserová, tak sa nasmejú. Usúdila, že vyzerá vcelku dobre a tak sa v dobrej nálade vybrala do hangára, kde na ňu čakal jej admirálsky čln a čestný sprievod stíhačiek X-Wing. To nebolo ich typové označenie. Správne by sa mali označovať ako ťažké stíhačky Artel 816, ale všetci ich piloti, najmä tí pozemskí, ich nazývali X-Wing podľa slávnej stíhačky z Hviezdnych vojen.
Nastúpila do admirálskeho člnu a dvere sa zavreli. Zvyčajne ho riadila sama, avšak ak si to situácia vyžadovala, napríklad ako teraz, brala so sebou aj pilota, kopilota, stewarda, palubného mechanika a štyroch členov ťažko ozbrojenej ochranky, čiže celú posádku člnu. Spôsobne sa usadila do jedného z kresiel v luxusne zariadenom salóne, ktorý bol hlavnou kajutou malého plavidla. Dopredu aj dozadu z neho viedla chodba do ostatných častí plavidla.
To bolo v skutočnosti trojpalubové. Spodnú palubu zaberala strojovňa a sklady súčiastok a rôzneho materiálu, ktorý bol potrebný pre toto plavidlo. Stredná paluba bola vyhradená pre cestujúcich. Úplne vpredu bola vyhliadková paluba, z ktorej sa chodbou prechádzalo do hlavného salónu. Po stranách chodby boli štyri malé kajuty so sparťanským vybavením – lôžko, malý pracovný stôl so stoličkou, malá kúpeľňa so sprchovým kútom a rovnako maličký šatník. Smerom dozadu nasledoval hlavný salón, za ním bola zasa chodba, ktorá viedla až k hlavnému vchodu do plavidla v zadnej stene. Po stranách chodby bola malá kuchynka, dvoje toalety a ďalšie dve kajuty. Horná paluba bola vyhradená pre posádku člnu. Bola tam pilotná kabína, ubytovacie a obytné priestory posádky, zbrojnica, dva príručné sklady. Tiež tam boli umiestnené štyri výsuvné palebné stanovištia, v ktorých boli umiestnené po dva ľahké kanóny spriahnuté dokopy kvôli lepšiemu ovládaniu. Rovnaké kanóny boli montované do stíhačiek. Pomedzi to všetko, v stenách medzi jednotlivými miestnosťami, v podlahách a stropoch, boli umiestnené rôzne zariadenia a počítačové systémy tvoriace technické zázemie lode.
Anna nechala tento admirálsky čln postaviť pred necelým rokom a bol jedným z trojkusovej série. Bol rovnaký ako jej pôvodný admirálsky čln, avšak bol rozmerovo asi dva a pol krát väčší, aby pojal všetko potrebné vybavenie. Svoj pôvodný admirálsky čln darovala admirálovi Forlinovi pri príležitosti jeho povýšenia za veľkoadmirála...
Admirálsky čln sprevádzaný čestnou eskortou stíhačiek vyletel z hangáru a zamieril k povrchu. Odtiaľ sa už blížila iná letka stíhačiek, podstatne menších a ľahších, ktoré dizajnovo pripomínali skôr pozemské stíhačky triedy 302, avšak krídla nemali zahnuté ale rovné. Tiež niesli inú výzbroj, keďže na koncoch krídel boli viditeľné ľahké kanóny, o ktorých však zatiaľ nebolo jasné, na akom princípe pracujú.
Obidve letky sa stretli na hranici atmosféry a nové stíhačky sa zaradili na okraje čestnej formácie. Anna, sediaca v pohodlnom čalúnenom kresle v salóne, to pozorovala na multifunkčnej obrazovke zabudovanej do steny. Zároveň sa z reproduktorov ozval hlas pilota, že dostal inštrukcie na pristátie. Anna prikývla a do vysielačky potvrdila prijatie správy. Zároveň nariadila, aby stíhačky sprievodu po pristátí odleteli naspäť na Astergladium.
A tak sa aj stalo. O dvadsať minút neskôr admirálsky čln pristál na pristávacej plošine nejakej leteckej základne a stíhačky sprievodu zakrúžili niekoľkokrát nad základňou a potom sa vrátili na loď. Stíhačky z povrchu zasa odleteli na inú základňu.
Dlhú chvíľu sa nič nedialo a Anna bola už netrpezlivá. Prepla preto obrazovku tak, aby ukazovala obraz z tajných kamier na vonkajšej časti trupu. Potom okamžite získala predstavu o tom, čo sa deje vonku.
Niekoľko ľudí tam práve naťahovalo zlatý koberec od zadných dverí admirálskeho člnu až k dverám nejakej budovy. Usmiala sa. Takže nie červený, ale rovno zlatý koberec! Zároveň sa okolo koberca zoraďovali asi tri stovky vojakov v slávnostných bielych uniformách so zlatými ozdobami. Tiež tam bola jednotka vojakov v mohutných pancierových brneniach a s ťažkými zbraňami, ktoré držali na poctu pred sebou. Vo dverách budovy sa zasa zhromaždil dav niekoľkých desiatok očividne veľmi vysoko postavených hodnostárov a generálov, súdiac podľa ich uniforiem a ozdôb.
Nechala vojakom čas, aby vykonali všetky prípravy oficiálneho privítania. Keď bolo všetko hotové, kývla replikátorom, ktorí tvorili jej osobnú stráž, aby otvorili dvere. Ozvalo sa zasyčanie a hrubé kovové dvere sa odsunuli a ku kobercu sa vysunula rampa. Anna pokojne vyšla z lode a štyria jej strážcovia predpisovo pochodovali za ňou.
Ako kráčala po koberci, vojaci, okolo ktorých kráčala, jej vzdávali poctu so zbraňou alebo salutovali. Odsalutovala im. Nakoniec došla až na koniec koberca, kde sa zastavila pred miestnymi hodnostármi. Chvíľu na nich hľadela a potom sa stroho predstavila: „Som ríšska admirálka Antickej ríše, Jeana z Torigonu.“ Hodnostári sa jej okamžite uklonili a dôstojníci zasalutovali. Potom sa ozval jeden z nich, očividne najvyššie postavený: „Vitajte na Torigone, arcikňažná! Som Prolas.“
Jemne sa uklonila a on jej potom predstavil ostatných. Všetci to boli aristokrati alebo vysokí vojenskí predstavitelia. Knieža ten a vojvoda onen, generál taký a admirál onaký. Zmäť mien čoskoro prerástla do chaosu, takže nebolo divu, keď si Anna zapamätala len meno Prolasa, ktorý sa jej predstavil ako prvý, a ktorý očividne pôsobil ako najvyššia autorita.
Po privítaní a pohostení na leteckej základni nasadla Anna s celým uvítacím výborom do zvláštnych vozidiel miestnej dopravy. Vyzerali ako pozemské autobusy, avšak fungovali na rovnakom princípe ako Jumpery a boli neporovnateľne luxusnejšie. Vyhliadková jazda po hlavnom meste planéty trvala dve hodiny a Anna si so záujmom prezrela najvýznamnejšie miesta a budovy. Nakoniec sa spoločnosť presunula do rozľahlej budovy v strede mesta, kde sa nachádzalo sídlo administrátora tejto planéty. Tu už bol nachystaný slávnostný banket a Anna si úpenlivo vzdychla, keď si uvedomila, že tu stvrdne prinajmenšom niekoľko hodín.
Neskoro v noci sa však slávnosť skončila a ona si mohla konečne oddýchnuť na palube svojej vlajkovej lode a zrekapitulovať udalosti tohto dňa. Prezliekla sa do pohodlného domáceho oblečenia a dobrú hodinu si písala poznámky do diára. V posledných rokoch si zvykla písať denník, do ktorého však nepísala intímne veci zo svojho života, ale skôr poznámky k tým či oným problémom.
Najzákladnejším poznatkom bolo zistenie, že objavila Restijské impérium. To bolo jedným z následníckych štátov po pôvodnej Alteránskej ríši. Spolu s Antickým impériom, ríšou Ori a dnes už zaniknutou Iraliánskou ríšou. Na svoje veľké prekvapenie sa dozvedela, že rod arcikniežat z Torigonu, do ktorého patrila aj ona, je Restijským a nie Antickým rodom. Niektorý jej predok sa pravdepodobne dostal do oblastí ovládaných Antickou ríšou a založil tam novú vetvu rodu. Keďže Antická ríša mala aj svoju vlastnú časť aristokracie zdedenej po Alteránskej ríši, nebol s tým nikdy problém. Podobne sa dostalo niekoľko rodov z Antickej do Restijskej ríše, takže tu mala nejakých vzdialených príbuzných. Tí však boli roztratení po celej planéte a ešte sa ich nepodarilo kontaktovať, respektíve nestihli prísť privítať novú členku rodu. Zoznámi sa s nimi neskôr.
Neskoro večer sa vrátila admirálskym člnom, tentokrát už bez čestného sprievodu, na Astergladium, kde sa osprchovala a prezliekla. Na večeru nemala ani pomyslenie. Na bankete bolo totiž toľko úžasných cudzokrajných jedál, že sa dosť prejedla. Bude to musieť vybehať v nasledujúcich dňoch, aby priveľmi nepribrala...
Počas nasledujúceho týždňa ju čakalo veľa spoločenských udalostí a povinností, ktoré boli pre ňu dosť neočakávané, ako sa priznala v debate na velení tunajšej Admirality: „Hľadala som pokojnú a tichú planétu, kde by som sa mohla usadiť a nikto by ma neotravoval. Miesto, kde by som si mohla žiť osamelý život a namiesto toho som zistila, že som titulárnou arcikňažnou a potomkom jedného z veľkých aristokratických rodov našej spoločnej histórie...“
Keď povedala „našej“, nevyvolalo to žiadne zdvihnuté obočia. Restijčania vedeli, že po rozpade pôvodného Alteránskeho impéria dostal každý z nástupníckych štátov svoj podiel aristokratov a ich rodín. Väčšinou podľa toho, kto kde sídlil. Občasné kontakty však pokračovali aj neskôr a na Annino prekvapenie tunajší obyvatelia vedeli mnoho o otcovi jej otca, Durosovi z Torigonu, ktorý planétu počas svojho života niekoľkokrát navštívil. O tom, že mal syna, však nevedeli a všeobecne sa predpokladalo, že táto vetva rodu vyhynula. Keďže však všetci členovia rodu používali titul arcikniežat, tak ho dostala aj Anna a to aj so spätnou platnosťou pre svojho nebohého otca.