Večné kráľovstvo

Kombinácia sci-fi a fantasy. Som otvorený vašej kritike
1. časť

VEČNÉ KRÁĽOVSTVO
Začiatok

Kde nebolo, tam bolo*, a ešte stále je** miesto, ktoré je vzdialené od toho vášho asi tak hrúbku vášho tieňa. Je to miesto, kde končia zmiznuté veci. Je to miesto, kde končia odcudzené veci. A tiež miesto, v ktorom rozdiel medzi neživým predmetom a živou bytosťou spočíva v cene oboch komodít. Dámy a páni, vitajte vo Večnom kráľovstve.
Toto kráľovstvo si čo do veľkosti nezadá s matičkou Zem, čo bude dané asi tým, že je jediné a rozprestiera sa po celej planéte. Problematika faktu, že existuje a nie existovalo, je problematická a je problém ju bezproblémovo vysvetliť, takže sa jej nebudeme venovať. Pre jednoduchosť si môžete predstaviť, že ide o modernú rozprávku. Síce budete od skutočnosti na míle vzdialení, ale aspoň to budete mať pohodlné.
Je pravda, že veľkosť kráľovstva môže spôsobovať menšie obavy, ale tie naozaj nie sú potrebné. Z 83% je totiž neobývateľná z dôvodu extrémne hustého porastu, ktorý ma neuveriteľne rýchlu schopnosť regenerovať sa. Kvôli tomu sa ho ani príslušné orgány nesnažia preriediť.
Je 7:30 ráno, hmla z neďalekých hôr ustupuje agresívnym slnečným lúčom a mesto Ryha sa pripravuje na otvorenie svojich brán. Pred jeho hradbami už netrpezlivo postávajú bytosti z rôznych kútov kráľovstva, ktorí sem prišli obchodovať. Aj keď je tunajší zákon prísny, ba priam až extrémny, ide o najväčší obchodný uzol v krajine. Mesto je zo severu ohraničené horami a vo vnútri sa nachádza ešte jedna hradba, deliaca ho na dve časti. V prednej sa obchoduje a je domovom chudobnej a vyššej vrstvy obyvateľstva. Jej vzhľad by sa dal prirovnať k prasačinci, no to by vyznelo diskriminačne voči prasiatkom, ktoré aspoň vyzerajú roztomilo. Lepšie vyznie predmestie, ktoré vcelku presne charakterizuje špinu, smrad a chaos, ktorý tu vládne.
Naproti tomu druhá časť mesta je stelesnením snobstva, namyslenosti a egoizmu. Väčšina obyvateľstva ani nevie, čo s toľkými peniazmi, a tak ich vyhadzuje na rôzne neresti***. To, čo získava na svojom nádhernom vzhľade, stráca na prívetivosti a schopnosti bežného smrteľníka tam vydržať dlhšie ako päť minút. Vystáva otázka, či tu neexistuje miesto, kde by sa dalo normálne žiť. Našťastie pre zúfalcov existuje a ide o celú oblasť tiahnucu sa po celej dĺžke deliacej hradby. Tu žijúci obyvatelia nie sú ani sprostí, ani namyslení, ani chudobní a ani bohatí. Sú to len prostí, príjemní... draci. Čítate správne, mesto Ryha je doména drakov. Možno, že kedysi boli vľúdni, no pobyt medzi zvyškom sveta ich väčšinou skazil. Jediné, čo celé mesto drží nad vodou, je práve obchod.
Obchod je hybnou silou tunajšieho života. Niektorí žijú, aby obchodovali. Oni obchodujú, aby žili. Učebnicovým príkladom je reštaurácia nachádzajúca sa v samom srdci mesta tesne

* 9 z 10 priekupníkov to potvrdzujú.
** Po 9 z 10 priekupníkov to už neplatí.
*** Ich konkretizovanie by znamenalo nutnosť čítať túto poviedku až po desiatej večer.

vedľa deliacej hradby. Majiteľom je Alfonz Xulu, jeden z posledných z rasy Kionov. Žije v nej spolu so svojou adoptívnou dcérou, mladou dračicou Karinou. Ide o dosť neštandardnú dvojicu a najmä zo začiatku boli mnohým tŕňom v oku. No po rokoch sa situácia ukľudnila a aj keď sa ešte vždy nájde niekto, kto je proti výchove draka cudzincom, väčšina si už na nich zvykla a prijala do spoločnosti.
Reštaurácia má príznačný názov „U hradby“. Normálne býva otvorená už od siedmej, no dnes si Alfonz vzal dovolenku.
„Ale tati! Vieš veľmi dobre, že som proti otrokárstvu.“ Karina sedela na nízkej pohovke a vyčítavo na neho hľadela. „Nenávidím to tam!“
„Veď si tam nejdeme po otroka. Aspoň nie oficiálne. Kúpime nejakého mladého chlapca bez ohľadu na rasu a bude nám pomáhať v reštaurácii. Nebudem ho vlastniť, bude u nás pracovať a žiť. To nemá absolútne nič spoločné s otrokárstvom.“
Čupol si k nej a pohladil ju po hlave. „Ani ja to nepodporujem. Ale z niečoho vyžiť musíme. Reštaurácii sa začalo v posledných mesiacoch fantasticky dariť, tržby prekonávajú všetky moje očakávania. No ak to tak má aj zostať, musíme si nájsť pomoc. A otrokársky trh je na to priam ideálny. Nehovoriac o tom, že inú možnosť ani nemáme.“
„Akože nemáme? Veď v okolí je kopec mladých drakov, ktorí by tu radi pracovali,“ namietala Karina.
„Veď práve,“ odsekol.
Karina u neho toto správanie sleduje už asi pol roka a doteraz ho nedokázala pochopiť. Zakaždým, keď spomenula nejakého draka, okamžite sa snažil zmeniť tému. Ani na ulici sa nesprával normálne. Vždy sa snažil držať ju bokom od všetkých jej kamarátov. Najprv si myslela, že mu vadia jej známi, no túto teóriu rýchlo zavrhla. Svoje kamarátky si bežne nosievala ku nim domov a nevadilo mu to. Práve naopak, ešte im aj zadarmo pripravil občerstvenie.
Slnko už jasne svietilo na oblohe a jeho teplé lúče ju príjemne šteklili. Už keď nikto iný, pomyslela si, aspoň príroda je ku mne milá. Počas krátkej cesty sledovala ako sa mesto prebúdza z nočného spánku: malí obchodníci otvárali svoje stánky a okoloidúci s trochu zlepenými očami sa u nich zastavovali. Rána sú ešte kľudné. Ten pravý každodenný zhon prichádza okolo obeda. Alfonz kráčal napred a očami striehol po okolí ako šelma. Snažil sa postrehnúť i ten najmenší pohyb. Karina si toho samozrejme všimla. Lenže kým na začiatku jej to pripadalo divné, prinajlepšom úsmevné, teraz sa už vyslovene hanbila.
Ešte šťastie, že cesta na Predavačskú pláň trvá asi len štyri minúty. Bolo krátko pred ôsmou, mnohí mali otvorené len zopár minút, ale už to tam vyzeralo ako na diaľnici. Ešte takú pol hodinku a bude to tu vyzerať ako v mravenisku. No narozdiel od neho to bude chaos.
„Karina, nezaostávaj! Nepotrebujem, aby si sa stratila.“
„Ja si to občas želám,“ zahundrala si popod nos.
„Prosím?“
„Nič. Aha, tam je prvý predavač otrokárov. Choď si to vybaviť, ja ťa tu počkám.“
„No dobre, ale dávaj si pozor. Pohybujú sa tu rôzne pochybné indivíduá.“
„Na to si mal myslieť, keď si mal sem vláčil.“
V Alfonzovi to začínalo vrieť. „Ešte sa porozprávame, mladá dáma.“
Tentokrát si Karina poznámku odpustila.
Pretisol sa davom k stánku, kde už na neho predavač netrpezlivo čakal.
„Želáte si?“
„Áno. Potreboval by som mladého, schopného a silného chlapca. Na rase nezáleží.“
„Máte šťastie, pane! Asi pred týždňom sa mi podarilo od jedného farmára kúpiť jedného ľudského chlapca. Tvrdil, že denne pracoval aj pätnásť hodín vkuse. Poviem vám, trvalo mi dosť dlho, kým si vyjednal cenu. Mňa to vyšlo na tritisíc šesťsto lírov, vám ho dám za rovné tri tisícky.“
„Ja som sem prišiel nakupovať, nie spáchať samovraždu.“
„Dvetisíc deväťsto.“
„Nemá náhodou ten stánok vedľa lacnejší sortiment?“
„Dvetisíc osemstopäťdesiat.“
„Karina!“
„Dobre, dobre! Dvetisíc osemsto. Nižšie nejdem.“
„To už znie lepšie,“ usmial sa a podal mu dohodnutú sumu.
„Nebudete ľutovať. Je to prvotriedny kus!“
„V to dúfam.“
Predavač zašiel za stánok. Chvíľami sa odtiaľ ozývalo rinčanie reťazov a sem-tam padlo nejaké to sprosté slovo. Následne sa vrátil predavač späť a v ruke držal reťaz, na konci ktorej bol spútaný ľudský chlapec. Výzor v jeho očiach v sebe sústreďoval všetok hnev sveta.
„Nevyzerá práve najlepšie.“
„Starosť o tovar je len štandardná. Nečakáte snáď, že so sebou vozím kráľovských potomkov.“
Alfonz podišiel k chlapcovi a nazrel mu do tváre.
„Ako sa voláš chlapče?“
Nereagoval.
„Nepočul si svojho nového pána? Odpovedz mu!“ zvrieskol predavač a kopol mu do kolien. Chlapec od bolesti padol na kolená.
„To nie je potrebné,“ ubezpečoval ho Alfonz. Zohol sa k nemu a pomohol mu vstať. „Aké je tvoje meno? Radšej mi ho povedz, lebo ťa tu zmláti.“
„T... Trent.“
„Tak poď teda, Trent. Pôjdeme domov.“
„Rád som s vami obchodoval!“ zakričal na neho obchodník, keď boli na odchode.
„Kiež by som mohol povedať to isté,“ precedil potichu pomedzi zuby.
Trent sa trošku pousmial.
Karina sa už pekne nudila. Pohľadom blúdila po okolí, ale nebolo čo sledovať. Ak teda nepočítala nespočetné množstvo nechutných obchodníkov.
„Karina!“
Otočila sa smerom, odkiaľ prichádzal hlas jej otca. Vedľa neho pokorne cupital zašpinený chlapec v reťaziach.
„Karina, toto je Trent. Trent, pozdrav Karinu.“ Obaja mlčali. Otočil sa najprv k chlapcovi v domnienke, že by mal podľa slušnosti sa pozdraviť ako prvý. „No ták, nehanbi sa. To je moja dcéra, pozdrav ju,“ pobádal ho.
„Ahoj,“ zahlásil nesmelo.
No Karina aj tak mlčala.
„Čo sa deje, miláčik? Azda sa ho nebojíš?“
Nič nepovedala, len sa snažila skryť za nohy svojho otca, čo vzhľadom na jej už dosť veľký vzrast nemalo veľký efekt. Jej však nešlo o to skryť sa, len sa chcela vyhnúť pohľadu toho chlapca. Trent si ju však nevšímal; pohľad sa prevŕtaval do zeme.
„Pôjdeme?“ zapišťala tenkým hlasom.
„Je ti niečo?“
„Poďme domov!“ naliehala.
„Dobre, už ideme.“
Alfonz nechápal, v čom je problém. Asi sa ho bojí, pomysel si. Hmm, keď sa tak na neho pozerám, ani sa jej nedivím.
Cesta späť sa niesla v dosť napätom duchu. Okoloidúci sa zastavovali a so záujmom ich sledovali. Vidieť otroka v tejto časti mesta neobvyklé, no zbadať plaholčiacu sa Karinu už bolo trochu nepríjemné. Z ich pohľadu to vyzeralo, že je na dne. Prečo, to už sa neodvážili vyrieknuť nahlas, ale vyčítavé oči padali na Alfonza. Ten z toho nemal práve najlepší pocit.
Keď dorazili na miesto, sotva otvoril reštauráciu, Karina vpálila dovnútra a zmizla na poschodí.
„Poď ďalej,“ povedal Trentovi.
Ten len veľmi neochotne poslúchol.
„Si voľný.“ Alfonz vytiahol kľúče a vyslobodil ho z pút. „Ale len pod jednou podmienkou: budeš tu pracovať. Budeš dostávať pravidelný mesačný plat a izbu. Bude tu tvoj nový domov.“
Trent sa snažil pochopiť novovzniknutú situáciu, na ktorú vôbec nebol pripravený.
„Voľný?“
„Presne. Samozrejme, ak chceš utiecť, posluž si. Tam sú dvere. Ale pochybujem, že by si vydržal na slobode dlhšie ako jeden deň. Je to na tebe.“
„Takže... nebudem vašim otrokom?“
„No, oficiálne áno. Keby sa niekto dozvedel, že tu pracuješ, zajal by ťa. Ale v skutočnosti tu budeš ako zamestnanec.“
„Prečo to robíte?“
„Potrebujem nutne pomoc s chodom reštaurácie. Karina sa na to čoskoro nebude hodiť a sám to nezvládnem. Takže ako, prijímaš moju ponuku?“
Trent sa usmial. „S radosťou.“
„Super! Hore na konci chodby je kúpeľňa, môžeš sa tam umyť. Tvoja izba je hneď oproti. Nájdeš tam čisté šaty. Ja teraz musím ísť na chvíľu preč niečo si vybaviť. Keby si niečo potreboval, spýtaj sa Kariny.“
Trent prikývol. Schodmi vyšiel hore do úzkej chodby. Na jej konci boli oproti sebe kúpeľňa a jeho izba. Najprv si prehliadol svoj nový domov. Bola to obyčajná izba, no pre neho hotový luxus. Na posteli ležali šaty. Vzal si ich a vošiel do kúpeľne.
Karina ležala na posteli. Vyzerala ako zvädnutá kvetina.
„Prečo ja?“ opakovala si sama pre seba. „Prečo?“
„Nevyrušujem?“
Karina otočila hlavu. Vo dverách stál Trent, teraz už umytý a prezlečený. Bol takmer na nerozoznanie.
„Tvoj otec mi povedal, že môžem za tebou zájsť.“
„Jaj!“ zapišťala a prudko sa posadila.
„Ty sa ma bojíš? Nič ti neurobím,“ ubezpečoval ju.
Pes bol zakopaný niekde úplne inde. Ona sa ho nebála. Iba... sa ho bála, ale inak. Bola v rozpakoch. Keby nebola ružová, bolo by vidieť, ako sa červená.
„Môžem odísť,“ navrhol Trent.
Karina sa trochu spamätala. „Ehm, nie. P-poď ďalej.“
„Máš peknú izbu. Dobre spolu farebne ladíte.“
„Ď-ďakujem.“
„Môžem si sadnúť.“
Prikývla, no keď si sadol na posteľ vedľa nej, inštinktívne sa odtiahla.
„Čo je?“
„N-nič!“
„Ale choď! Veď sa celá klepeš. Nechápem, prečo sa ma bojíš. To skôr ja by som sa mal báť teba.“
Karina spozornela. „Vážne?“
„A nie? Veď si drak. Kedykoľvek ma môžeš roztrhať alebo spáliť.“
Keď sa tak nad tím zamyslela, mal pravdu. A keď si to uvedomila, prestala sa triasť, no ešte stále mala z neho husiu kožu.
Usmial sa. „To je už lepšie. Hmm, až teraz som si uvedomil, že ružového draka som ešte nevidel.“
„To preto, lebo sme vzácni.“
„Aha. No tak v tom prípade,“ uklonil sa jej, „ma teší, vaša vzácnosť.“
„Prestaň,“ zachichotala sa. „Odkiaľ si?“
„Z ďaleka. Z miesta, ktoré bývalo môj domov, než ma uniesli. To som bol ešte ako malý chlapec. Veľa si z toho dňa nepamätám a ani zo života pred tým.“
„To je smutné.“
„Hej. Najmä prvé týždne boli pre mňa veľmi ťažké. Môj pán mi to veľmi neuľahčoval. Boli to muky. Vidíš tú ruku? Tie jazvy mám od rán bičom. Poviem ti, nič príjemné to nebolo. Nechci to zažiť.“
Karina, samozrejme, vždy vedela o krutých praktikách otrokárov. No počuť to z prvej ruky bolo niečo úplne iné. Zdvihla prednú labu a pohladila ranu.
„Ako dlho si tam bol?“
„Asi mesiac. Potom mu došla trpezlivosť a predal ma. Dosť lacno, musím podotknúť.“
„Ešte ťa to bolí?“
„Občas. Hlavne, keď si na to spomeniem. Ale spomienky ma bolia viac než rany na ruke.“
Karina mu upreto hľadela do očí. Niečo ju na ňom veľmi zaujalo.
„Prekvapilo ma,“ pokračoval ďalej Trent, „že som ti o tom bez akýchkoľvek problémov povedal. Doteraz som sa o tom s nikým nerozprával.“
Nastalo ticho. V tom si Karina uvedomila, že na neho pozerá už dobrú minútu. Zahanbene sklopila zrak.
„Ja...“ zmĺkla. „Ja som sa ešte nikdy nestretla s človekom. Len som o nich počula.“
„Potom dúfam, že ako reprezentant svojej rasy som na teba urobil dobrý dojem.“
„Veľmi príjemný,“ prisvedčila. „Čo som videla iných otrokov, nesprávali sa práve najlepšie.“
„To sú už zlomené duše. Už dávno nie sú tým, kým bývali.“
„Ako si to ty mohol vydržať?“
„Viera ma udržala pri živote. Veril som, že raz to bude lepšie. A vidíš: som tu.“
„Ach, tu si?“ Alfonz stál vo dverách. A bol nervózny. „Potrebujem sa s tebou pozhovárať.“
„Dobre.“
„Poď so mnou do mojej pracovne.“
„Otec, deje sa niečo?“
„Nie, nie, všetko je v poriadku. Len na chvíľu si ho požičiam, dobre? Hneď ti ho vrátim.“
„Ale otec...“ zahanbene vytkla.
„No poď.“
Zatvoril dvere a viedol ho naspäť dole, kde zabočili vpravo, prešli kuchyňou a za ňou do jeho pracovne.
„Sadni si.“
„Urobil som niečo zlé? Nechcel som...“
„Ukľudni sa, nejde o teba.“ Nervózne sa usadil vo svojom kresle. „Potrebujem od teba jednu láskavosť, Trent.“
„Čokoľvek, pane.“
„Nehovor mi pane. Oslovuj ma Alfonz.“
„Áno, pa... teda, Alfonz.“
„Potrebujem, aby si mi dal pozor na Karinu.“
„Ehm, dobre. Smiem vedieť, o čo ide?“
„Bohužiaľ nie. Je to komplikované, aj tak by som tomu neporozumel. Je len chcem, aby si mi hlásil všetko, čo bude robiť.“
„Špehovať ju?“
„Ja viem, že sa ti to nepáči. Ani mne nie. Ale je to dôležité pre jej život. Každý večer mi budeš hovoriť úplne všetko: kde bola, s kým bola, čo robila a podobne.“
„No... dobre.“
„A ešte jedna vec. Za žiadnu cenu ju nesmieš spustiť z očí, jasné?“
„Áno.“
„Fajn, teraz k tvojej práci v reštaurácii...“

Karina ležala na posteli, teraz už však s podstatne lepšou náladou. Ten ľudský chlapec ju zaujal ako ešte nikto iný. Nebola si celkom istá, kvôli čomu. Zrejme na ňu zapôsobil jeho príbeh. Áno, to bude ono. Musí to byť ono. Nemohli ju predsa až tak zaujať jeho hlboké zelené oči. A už vôbec nie jeho podmanivý hlas...
Zoskočila dole a vybrala so do kuchyne. Spoza steny videla, ako si Alfonz a Trent podávajú ruky. Tá podivná triaška bola päť a ani za svet sa jej nevedela zbaviť. Na jej prekvapenie sa však cítila príjemne. No potom smutne sklopila hlavu.
„Nie,“ povedala potichu. „Nie,“ zopakovala a pobrala sa späť do svojej izby.

2. šasť

Slnko sa v tento deň rozhodlo smažiť obyvateľov mesta Ryha. Zvyčajne na nich zvysoka kašle, takže je to pokrok. Akurát, že ho nikto nechcel.
Reštaurácia U hradby sa varila vo vlastnej štave. Čiže v pote tých málo hladných návštevníkov, ktorí sa rozhodli si zo slnkom rozdať. Museli trpko konštatovať, že prehrávali. Vlastne prehrával každý, vrátane reštauračného personálu, ktorý pendloval hore-dole už len vďaka vôli. Najviac si to zlízol Trent, pretože ten musel ešte aj stáť za šporákom. Keď Karina pri pohľade na neho utrúsila poznámku, že vyzerá ako udiaci sa špekáčik, nebola ďaleko od pravdy. On však v ten moment a ani hocijaky iný nemal chuť žartovať. Mal chuť sa zamknúť do mrazničky v rámci platenej dovolenky.
„Ja sa bavím. Ty azda nie?“ doberala si ho.
„Nie! A ak sa ma na to ešte raz opýtaš, tak..“
„Tak čo? Si taký vyčerpaný, že máš problém zdvihnúť hlavu.“
„Vieš, čo ma štve najviac? Že máš pravdu! Strašne by ma však zaujímalo, ako je možné, že ty si v absolútnej pohode.“
„To vieš – ženský šarm,“ žmurkla na neho.
„Vážne? Tak čo keby si využil ten svoj „ženský šarm“ a trochu ma neosviežila?“
„S radosťou.“ Postavila sa na zadné nohy a zamávala krídlami. Vzniknutá nárazová vlna sotila Trenta na zem aj s čerstvo dokončenou omáčkou, ktorá sa teraz pekne vynímala na jeho zástere.
„Ty jedna malá mrcha! Však počkaj, keď ťa chytím!“
„Chcel si povedať ak ma chytíš.“
Trent sa bleskovo postavil a vyštartoval k nej ako namydlený (a nazúrený) blesk. Karina však kupodivu nerobila nič. Len stála a čakala.
„Ha! Mám ťa!“ vyhlásil víťazoslávne.
„Gratulujem. A čo chceš teraz robiť?“
„Akože čo?“
„No, ublížiť mi nemôžeš, to by si hneď poletel. Takže ostáva už len bozk. Chceš ma pobozkať, Trent?“ usmial sa.
„Čože?!“
„Ešte dlho budete blbnúť, alebo sa konečne pustíte do práce?“ napomínal ich Alfonz.
„A do akej?“ namietala Karina. „Máme už len jediného zákaznika a aj ten je tak vyčerpaný, že s jazykom môže topánky šnurovať.“
„Máme ďalšieho. A pôjdeš ho obslúžiť ty osobne.“
„Prečo ja?!“
„Pretože Trent pôjde hore sa umyť a pripraviť na cestu.“ Sotva dopovedal vetu, ten už bol v sprche. „Teraz je rad na tebe.“
S hundraním, no urobila ako jej prikázal. A keď zbadala, kto že je ten nový zákazník, preklínala svoj život.

Trent sa v prche dlho nezdržal. Bol rád, že môže vypadnúť od toho bláznivého dievčaťa. Furt ho otravovala, najmä, keď bol v sprche. Normálne mal strach sa v kúpeľni vyzliecť. Teraz bol však od nej ďaleko, takže sa mohol kľudne prechádzať po meste...
„Trent, počkaj na mňa!“ kričala zo zadu Karina. Život je proste hnusný.
„Čo chceš?“
„Pôjdem s tebou.“
„Nemala si náhodou obsluhovať?“
„Hej. Ale slušne som toho zákaznika poslala kade ľahšie.“
„Ale!“ Trentovi sa rozžiarili oči. „Tak to aby som sa s ním zoznámil!“
„Žartuješ, však?“
„Ani nie.“
„Čo som ti urobila, že si ku mne taký hnusný?!“
„A čo som ti urobil ja, že si taká dotieravá?“
Karina len mykla hlavou. „Ja sa bavím.“
„Ale ja nie! Takže mi daj pokoj,“ ukončil konverzáciu a odpochodoval preč.
„Hej, počkaj!“
Podľa inštrukcií, ktoré dostal od Alfonza, sa mal nachádzať asi kilometer od mesta po ceste malé potulné trhovisko. On takéto typy poznal, takže už vopred vedel, čo nájde na zozname, ktorý od neho dostal. Boli to samé nezvyčajné veci. Keď si však uvedomil na čo ich asi tak potrebuje, prešiel ho mráz po chrbte. Najmä preto, lebo sa bude musieť toho dotýkať. Nehovoriac o tom, že niektoré veci majú vo zvyku sa zdraviť.
„Počkaj tu na mňa, hneď som späť,“ povedal Karine.
„Prečo?“
„Lebo!“ odsekol podráždene.
„To má byť dôvod?!“
„Fajn, ako chceš. Ale keď ťa chňapne nejaká ramenovitá vec a bude ťa chcieť dôkladne preskúmať zvnútra len preto, aby zistila ako funguješ, nekrič na mňa, že chceš pomôcť.“
„Žartuješ, však?“
„Máš ten pocit? Bav sa,“ potľapkal ju po hlave a zašiel medzi stánky.
Stála na mieste ako soľný stĺp a nemo civela pred seba. Samozrejme, že mu neverila ani slovo. To predsa nemôže byť pravda. Alebo hej...?
„Mladá slečna!“
Ako si mohol myslieť, že mu na niečo také naletím?
„Mladá slečna!“
Veď ja mu dám takto si zo mňa uťahovať. Moment! Čo sa ma to práve dotklo?! „Jááj!“
„Je vám niečo, slečna?“
„Kto ste? Vystrašili ste ma!“
„Prepáčte, to som nechcel. Ste v poriadku? Kričal som na vás a vôbec ste nereagovali, tak som vás chcel skontrolovať.“
„Som v poriadku. Čo vlastne odo mňa chcete?“
„Chcem by som vám niečo ukázať. Máte chvíľu čas?“
Karina sa pozrela na miesto, kde naposledy videla Trenta. „Asi aj viac. O čo ide?“
„Mám tu veľmi vzácny tovar.“
„Ale ja som neprišla nakupovať. Nemám so sebou ani len peniaze.“
„Nevadí, zhladnutie je zadarmo.“
Predajca zašiel za svoj stan a po chvíli sa vrátil. V ruke držal zlatú retiazku, na ktorej bol zavesený rubínový kruh a v ňom zasadený trblietajúci sa smaragdový štvrťmesiac. Jej oči sa po tom náhrdelníku kĺzali ako bezdomovcovi po pečenom kurčati.
„Nádherné!“
„Je to vzácny náhrdelník z ďalekej krajiny: zo Snežných vrcholov.“
Teraz jej oči predvádzali akrobatické kúsky.
„Nechceli by ste ho?“
„A ako! Ehm..., teda, rada by som, ale ako som už povedala, nemám u seba žiadne peniaze a toľko už vôbec nie.“
„Čo keby som vám povedal, že vám ho dám len tak? Úplne zadarmo?“
„Teraz žartujete?“
„Myslím to úplne vážne,“ ubezpečil ju.
„Len tak?“
„Správne.“
„Teda... nemám slov.“
„Netreba slová. Stačí, ak si ho vezmete.“
„Ďakujem pekne!“
„Netreba mi ďakovať. Viete, je po mojej nebohej dcére.“
„To potom nemôžem prijať.“
„Ale čo by ste nemohli, môžete. Trvám na tom. Prosím, zoberte si ho.“
„No dobre.“
Musela uznať, že sa na nej vyníma naozaj dobre. Škoda len, že tam s ňou nebol Trent, aby sa mu mohla pochváliť. No možno ju počul, bo presne tri a pol sekundy na to vypálil spoza neďalekého stanu a z diaľky na ňu kričal: „Padáme!“
„Prečo, čo sa deje?“
Trent sa pri nej zastavila a jemne ju chytil za šiju. „Nechci to zistiť osobne. Musíme zmiznúť. Hneď!“
„Ponáhľaš sa niekam?“ ozval sa odkiaľsi neznámi hlas. „Ts-ts, to je od teba dosť neslušné, Trent. Myslela som, že som ťa vychovala slušnými spôsobmi.“
Pomaly sa otočil. Do toho pohybu vložil celú svoju nenávisť. Chcel tým dať najavo, ako ňou pohŕda. Jej to však namiesto toho imponovalo.
„Tianka!“ precedil pomedzi zuby. „Čo ty tu dopekla robíš?“
Jej čierne vlasy viali vo vzduchu ako jemné páperie, čo u nejedného predavača zvyšovalo tlak. Bola jedna z mála ľudí, ktorí prežili Vojnu a jedna z mála tých, ktorí to prežili bez toho, aby padli do zajatia a predaní do otroctva.
„Obchodný biznis. To vieš, musím sa predsa postarať o rodinu.“ Hovorila to tak zmyselne, že Karinu, ktorú si doteraz nikto nevšímal, dobre že nešlo roztrhnúť.*
„Čo to melieš? Ty nemáš rodinu.“
„To sa ale už onedlho zmení, že Trent?“
Ten od nervov škrípal zubami. „Len cez moju mŕtvolu!“ zasyčal.
„To nepôjde. Potrebujem ťa živého. Ako mŕtveho by som si ťa navyše príliš neužila.“ Otočila sa na odchod. „Chlapci, berte ho a doneste do môjho stanu. Bez škrabanca,“ dodala. „A čo sa teba týka,“ pozrela na Karinu, „pre teba mám extra spoločnosť. Uži si ju.“
Zatiaľ čo Trenta niesli preč, ktosi vzadu za stanom otvoril klietku a každý, kto ten zvuk poznal, sa okamžite pratal kade ľahšie. Karina medzi nich bohužiaľ nepatrila. Ale rýchlo pochopila situáciu, keď sa odrazu pred ňou objavili dvaja draci. Funeli a dívali sa na ňu pohľadom, ktorý ju neskutočne desil. Pochopila, o čo im ide: mala 24, oni boli starší, one ešte nebola pripravená a im to bolo šumafuk (po dvojročnom pôste by to bola aj vám). Takže sa mrštne otočila a utekala pomedzi stromy čo jej sily stačili. Príliš veľkú šancu však nemala. Tí dvaja boli tak odhodlaní ju dostať, že by ju prenasledovali i na koniec sveta.
Ja idiot, hovoril si v duchu trent. Ja idiot! Ako to, že som nespoznal jej karavanu?! Tú pošahanú kombináciu farieb by si všimol i slepec.
„Bolo to už dávno,“ povzdychla si Tianka.
„Hej. Len som dúfal, že sa to predĺži na navždy.“
„To bolo necitlivé.“
„Tak prepáč. Možno keby si mi rozviazala ruky by som ti dal pocítiť pravý význam slova necitlivé.“
„Vzdoruješ. To sa mi na tebe vždy páčilo. Je to také mužné. Ale aj keď si to cením, aj tak ťa zlomím. Tvoja kamarátka by to už teraz mala plne chápať.“
„Kamarátka? Aká kamarátka...? Ach, ty myslíš Karinu! To nie je moja kamarátka, to je moja majiteľka.“
„Tak už nie je. Právoplatne som si ťa privlastnila naspäť. Ona ťa už aj tak potrebovať nebude, za približne tri mesiace bude mať vlastné problémy.“
„O čom to rozprávaš? Čo si jej urobila?“

* Ak je niečo, na čo sú dračice špeciálne haklivé, tak je to konkurencia. Svojich partnerov si, napriek skutočnosti, že oni ich totálne ignorujú, strážia možno ešte viac ako vlastné oko v hlave. (Preživší) svedkovia by vám mohli rozprávať. Stretnutie dvoch sokyň by sa dal prirovnať k zrážke dvoch búrkových mračien: kopec hluku a zdemolovaných budov.
„Ja? Absolútne nič. Zato moji dvaja draci mali o ňu eminentný záujem.“
Trentov dutý výraz v tvári prezrádzal, že nemal ani šajnu, o čom rozpráva.
„Hovorila som ti, že ťa nakoniec zlomím. Tak ako tých dvoch drakov. Dva roky som ich držala spolu priviazaných reťazami v klietke. Mohli jesť, mohli piť čo len chceli. No boli sami. Dokážeš si to predstaviť? Po celý ten čas nemali spoločnosť. Kedykoľvek mohli mať hocijaké dievča, no ich hrdosť im bránila aby sa čo i len dotkli nejakej inej, než dračice.“
„Ty suka...!“
„Urobil si chybu, môj milý.“
„To je fakt. Mal som ťa zabiť hneď, ako som mal príležitosť.“
„Prišiel si s ňou. Tí dvaja zdiveli na nepoznanie. Zachytili jej pach desiatky metrov predtým, než ste sem vôbec dorazili. Tak som vyslala špeha, aby vás odohnal. No keď mi prišiel oznámiť, že to ideš ty, musela som ťa získať späť.“
„Ty si chorá.“
„Ak je láska choroba, tak áno, som chorá.“
„Vieš čo? Strč si tú svoju lásku niekam. Radšej ma rozviaž a ja ti sľubujem, že ti dolámem všetky kosti v tele s veľkým citom pre pôžitok!“
„Si tvrdohlavý. Ale nevadí. Ja si ťa už vychovám. Vidíš tu malú krabicu tam v rohu? To bude tvoj nový domov. Chlapci!“
Trent sa zvíjal, preklínal ju, dokonca i v záchvate zúfalstva hrýzol, nebolo mu to však nič platné. Zamkli ho tam a najbližšie dva dni sa úpenlivo snažil zapamätať si, ako vyzerá svetlo.

Dva dni. Dva nekonečné dni. Nedokázala pochopiť, prečo za tak dlhý čas jej ešte stále nikto neprišiel pomôcť. Možno to bude tým, že v snahe pred nimi ujsť sa schovávala čoraz hlbšie v lesoch. Vôbec sa jej tam nepáčilo. Mala pocit, že sa na ňu tie stromy dívajú a niečo si medzi sebou šuškajú. Dokonca mala pocit, že si z nej robia srandu, lebo zakaždým, keď začula zvuky, nikto navôkol nej nebol.
Začínalo jej šibať. Sama, prenasledovaná dvoma psychopatmi a v lese, ktorý jej dýchal na chrbát. Jej myseľ si s ňou začínala pohrávať. Zbytky zdravého rozumu sa ju snažili udržať pri zmysloch, no s pribúdajúcimi hodinami to bolo čoraz horšie.
„Umriem,“ šepkala.
Blížila sa noc. Ďalšia. No zatiaľ čo predtým bola len nervózna, teraz už bola hysterická, priam paranoidná. Videla veci, ktoré tam neboli, počula zvuky, ktoré neexistovali. Opatrne našľapovala na opadané suché lístie. Načúvala. Rôzne zvuky sa prelínali navzájom, vytvárajúc šumivú kulisu. Žiadny konkrétny zvuk, len mix neznámych. Myseľ sa na chvíľu odpútala a nechala sa pohltiť okolím.
Spoza stromov vyskočili dvaja draci a vrhli sa na ňu. Za každú cenu sa s ňou snažili zblížiť, jednému sa to dokonca skoro i podarilo. Šťastena však vtedy pri nej musela stáť, lebo obaja šmahom odpálili na opačné strany. Skuvínali od bolesti a od strachu. Karina zdvihla hlavu.
„Rád som pomohol,“ povedal jej strom.
Strom. Posledné slovo, ktoré jej utkvelo v pamäti. Potom omdlela, čiastočne od vyčerpania, čiastočne od šoku.
Párik drakov sa schúlili k sebe a šialene sa obzerali okolo seba. Spod lístia sa vynárali bytosti, ktoré už celé stáročia nikto nevidel. Bytosti, ktoré upadli do zabudnutia. Strom nad nimi sa mierne zohol.
„Boli ste zlí,“ povedal dutým hlasom.
Hubovitý malé stvorenia sa nich vrhli a zviazali ich. Kňučali ako psy. No hneď prestali, keď zbadali ako sa k ním znáša z oblohy dosť veľký vták. Chvost, hriva a krídla mu horeli krištáľovo modrou farbou.
„Odnes ich do mesta,“ prikázal jej strom.
To bolo naposledy, čo ich Karina videla. Avšak vzhľadom na svoj aktuálny stav to nemohla oceniť. Malé stvorenia k nej pricupitali, jemne ju nadvihli a odniesli hlbšie do lesa.

Svetlo. Oslepilo ho hneď ako sa vlialo do malej krabice. Nedovidel si ani na špičku nosa.
„Posadte ho do kresla.“
Mohutné ho gorily ho vzali za ruky a preniesli do extrémne pohodlného kresla. Jeho mozog zažil príjemný šok, ako keď narkoman si pichne mohutnú dávku drog. V tej chvíli bol ochotný urobiť čokoľvek, aby tam ostal.
„Tu máš, napi sa.“
„B... B-a...“
„Nesnaž sa rozprávať.“
Trent pil z fľaše ako malý kojenec. Behom pár sekúnd ju mal vypitú.
„Povedz, je toto všetko naozaj potrebné? Veď môžeme byť spolu šťastní. Založíme si rodinu, budeme cestovať s karavanou po svete, spoznávať nových ľudí – idylický život.“
„To... To u-určite.“
Povzdychla si a sadla naproti nemu. „Milujem ťa, Trent. Vždy som ťa milovala. Ver mi, nechcem ti ubližovať, ale nútiš ma k tomu.“ Chytila ho za ruky a naklonila sa. „Stačí povedať jedno slovo a spravím ťa šťastným.“
Trent zdvihol hlavu a otvoril zalepené oči. „Skap!“
Tianka sa znechutene odtiahla. „Takže tak. Ako chceš! Ak ti je tam tak pohodlne, môžeš tam ostať ďalšie dva dni.“ Luskla prstami. „Uži si to. A pamätaj: v konečnom dôsledku budeš môj. A nepomôže ti nikto, ani tvoja majiteľka.“
Gorily ho nasačkovali späť do bedne. Trent už rozmýšľal nad plánom, ako tú zmiju odpraviť na onen svet. Najbližšiu šancu bude mať za dva dni.

Alfonz penil. Ten zúril ako lev, ktorému dva dni nedali najesť. Premával ako parný rušeň z jednej miestnosti do druhej, ako lanovka hore schodmi a dole schodmi. Keby tam niekto s ním bol, mal by pocit, že sa omylom ocitol na nesprávnej strane klietky. Stále opakoval „Ja ich zabijem! Ja ich zabijem“. Keby to to naozaj spravil, polovička mesta by už bola povraždená. Ešte šťastie, že s ním bola jeho dlhoročná priateľka, dračica Lia.
„Alfonz, ukľudni sa! Normálne z teba chytám nervy!“, karhala ho.
„Nezačínaj ešte aj ty!“
„Radšej choď pod sprchu. Pobehovaním hore-dole im nepomôžeš.“
„Sakra, Lina! Musím im nejako pomôcť!“
„Ty ťažko. Ja sa pôjdem po nich pozrieť.“
„Ale chápeš ich? Tí byrokratickí idioti musia mať klapky na očiach!“
Narážal na nedávnu skúsenosť s bezpečnostnými zložkami mesta. Po novom ich tak rozhodne volať nebude. Ešte v ten istý deň, keď sa Trent do večera nevrátil a Karina zmizla nevedno kam, zašiel na policajnú stanicu. Mali čo robiť, aby ho aspoň trochu ukľudnili.
„Pane, len sa ukľudnite. Nič vám nerozumieme.“
„Dnes... som poslal svojho sluhu na menší nákup. Mal sa vrátiť do hodiny. Lenže... je večer, jeho niet a karavany jakbysmed. A k tomu ešte aj moja dcéra zmizla. Robte niečo! Nájdite ich!“
„Vašej dcéry je nám ľúto. Sľubujem, že sa prehľadáme celé mesto. Ale čo sa vášho sluhu týka...“
„Čo s ním?“
„Toľko kriku pre jedného sluhu? Jeho stratu si predsa môžete dať preplatiť na radnici.“
Alfonz mal vtedy čo robiť, aby nevybuchol. „Počúvajte ma sem. Ten chlapec ma stal veľké peniaze, obrovské úsilie naučiť ho vareniu a zdomestikovať ho. Takže nechcem počuť už ani ň o preplácaní.“
„Ako chcete,“ pokrčil policajt ramenami. „Ale vzhľadom na fakt, že ste ho poslali mimo mesta, nemôžeme nič urobiť.“
„Akože nič?!“
„Naše právomoci sa vzťahujú len na toto mesto. Za jeho hranicami ide každý na vlastnú päsť.“
Po tomto oznámení sa na stanici stal menší incident, po ktorom div, že ho nezatkli. Vyšli mu v ústrety aspoň v tom, že kompletne prečesali celé mesto. Bohužiaľ, nenašli ju a nikto ju ani nevidel. No, nikto. Tesne pred odchodom sa zhovárala s Chynom, svojím nápadníkom, kým ho neposlala do pekla a nezmizla nevedno kam. Logicky teda vyplýva, že i ona musí byť mimo mesta a nie je vylúčené, že s Trentom.
„Aspoň, že nie je sama,“ snažil sa konečne upokojiť Alfonz.“
„No veľká výhra to nie je,“ podotkla ironicky Lia.
„Vieš čo, Lia? Urob mi láskavosť. Nechaj si tie uštipačné poznámky pre seba. Trent toho dokázal za vyše dva týždne viac, ako tí piati akože-brigádnici za jeden mesiac dohromady.“
„To je síce fajn, ale čo mu to bude platné, ak ich prepadli nejakí grázlovia? Bude sa oháňať varechou?“
„Chcel som tým povedať, že je vždy lepšie, ak sú spolu, než keby mala byť sama.“
„Len aby.“
„Nevyrušujem?“
„Chyn? Nie, len poď ďalej. Čo ty tu?“
„Chcem vám pomôcť s hľadaním Kariny.“
Alfonz sa zadíva na Liu. „Odkiaľ vieš, že ju pôjdeme hľadať?“
„Dovtípil som sa. Je jasné, že ju nenecháte tam vonku samú s tým čašníkom.“
V Alfonzovom pravom oku sa na malú chvíľu objavil tik.
„No ako chceš. Ty s Liou môžeš hľadať so vzduchu, ja budem so zeme.“
Chyna sa otočil k Lie. „Rozdelíme si to na polovicu.“
Prikývla.
„Fajn, sme dohodnutí. Ideme!“

Kdesi hlboko pod zemou, v mieste, kde sa krížia magické prúdy imaginárnosti, existovalo mimo našej dimenzie malé mesto. Volalo sa Tár a schovávali sa v ňom všetky magické a imaginárne bytosti minulých vekov. Väčšina z nich tu už len dožívala, keďže ľudia na nich dávno zabudli a neboli už tak potrebné. Tie zvyšné sa vzopreli osudu a napriek trpkému životu žili ďalej. Mesto teda neprekypovala šťastím. No bolo v ňom rušno. Minulú noc totiž po niekoľkých storočiach priniesli bytosť z Vonkajšieho sveta. Všetci boli zvedaví, ako vyzerá.
Aké bolo však ich prekvapenie, keď zistili, že je to dračica. Mnohí nevideli draka už celú večnosť. Všetci, čo sa zišli okolo Karininho tela, sa úctivo poklonili. Draci sa vrátili. Vrátili sa právoplatní vládcovia Večného kráľovstva. Škoda len, že už nie je pomaly čomu vládnuť.
„Ešte žije?“
„Hej, len omdlela.“
„Čo sa jej stalo?“
„Dva dni blúdila lesom a utekala pred, hmm... pred veľmi chtivými drakmi.“
Trpaslík nechápavo vytrieštil oči.
„Nerieš to.“
„Takže ich je viac?“ ozval sa ktosi z davu.
„Áno, je ich viac. Viac než kedykoľvek predtým. Len bohužiaľ všetky žijú vo Vonkajšom svete. Na nás úplne zabudli. Ostatne ako každý, takže sa ani nie je nad čím vzrušovať.“
„Čo s ňou? Necháme si ju?“ vyzvedal trpaslík.
„Ošetríme ju, dáme jej najesť, napiť, a necháme ju ísť,“ zdôraznil. „Dúfam, že je to každému jasné. Ona nie je žiadna turistická atrakcia, nebude žiadne „Váááv, drak!“ alebo „Môžem sa jej dotknúť?“. Odpoveď znie NIE! Nikto sa jej nebude dotýkať, nikto sa nebude okolo nej motať, dokonca ani dýchať a už tobôž nie očumovať ju. Nech vás ochraňuje Téthys akonáhle zistím, že niekto z vás niečo z toho porušil. Anatol, chyť ju za nohy. Odnesieme ju do hosťovskej izby.“
Trpaslík ju opatrne chytil a spolu s Cyranom ju odniesol do honosnej, síce dlho nepoužívanej, zato však dokonale udržiavanej hosťovskej izby. Zľahka ju uložili na posteľ, zakryli ju hodvábnou dekou a potichu odišli.
Bude veľmi prekvapená, až sa zobudí.

Trent prekvapený nebol. Zobudil sa, telo ho bolelo ako peklo, bol smädný a hladný, ťažko sa mu dýchalo a súrne si potreboval odskočiť. Bedňa sa otvorila a jeho oslepilo ostré svetlo.
„Vyberte ho.“
Už ani nevzdoroval. Niesli ho nejakú handrovú bábiku. Mal problém sa i udržať v kresle.
„Smutný pohľad. Ale môžeš si za to sám. Tu máš, napi sa.“
Nereagoval. Už jednoducho nevládal. Nemal fyzických, ani psychických síl. Bol rád, že žije. Z plánu usmrtenia tej zmije akosi padol. Žije... Z veľko námahou nadvihol ruku a položil ju do jej lona.
Vyhrala.

Zatiaľ čo Alfonz mohol pátrať len cez deň, draci s tmou problém nemajú. Tak ako iné šelmy, tak aj oni vidia dobre v tme. Za iných okolností by jasne svietiaci mesiac bol dodával nočnému letu nádych romantiky. No nie teraz.
„Uspel si?“ opýtala sa Lia.
„Prosím?“
„Či si uspel. Pokúšaš sa o Karinu, či nie?“
„Ach to. Nie, ešte nie. Nemá ma rada.“
„Ona nikoho nemá rada. Alfonza nepočítam.“
„Ale má. Ten ich sluha, s ním vychádza viac než dobre.“
Na Lie bolo vidieť, že jej je tá myšlienka maximálne nepohodlná.
„Dobre, tu sa rozdelíme. Keď ich nájdeme, my dvaja sa budeme musieť porozprávať.“

Pomaly otvorila oči. Videla, že už nie je v lese, no nedochádzalo jej to. Ešte bola trochu mimo. Posledné, na čo si spomínala, bolo... Prudko sa zvrtla, až spadal z postele. Otočila hlavu a skontrolovala sa. Podľa toho, čo (ne)videla, usúdila, že sa im to nepodarilo. Nesmierne jej odľahlo. A teraz, keď bol problém zažehnaný, sa mohla plne venovať tomu, že vlastne nemala šajnu, kde je. No, určite už nebola v lese. To bolo očividné. Jedine, že by sa les zmenil na luxusnú útulnú izbu.* Postavila sa a pozrela na posteľ. Už len pohľad na ňu pôsobil mäkko a upokojujúco. To musel byť dvôvod, prečo bola taká vyspatá. Skúsila dvere – neboli zamknuté. Zatiaľ nič nenasvedčovalo tomu, že by tu bola väzňom. Opatrne vykukla von. Naľavo nič, vpredu nič, vpravo trpaslík s vypúlenými očami.
„Ehm... Ahoj,“ skusmo pozdravila.
Ten dobre, že sa nerozplakal. „A-Ahoj,“ odzdravil vyslovene s fanatickou úctou.
Karine pripadal strašne komický, takže sa usmiala a i trochu osmelila.

* Zhodou okolností takéto lesy skutočne existovali. Bohužiaľ však zmizli hneď potom, čo skončila Vojna.
„Kto si?“
Trpaslík bol ešte stále v šoku, takže mal značný problém sa súvisle vyjadriť. „A-Ana-na-anatol.“
Teraz už mala problém zadržať smiech.
„Teší ma, Anatol. Ja som Karina. Môžeš mi povedať, kde som?“
Na znaku súhlasu silno potriasol hlavou, a to až tak, že mu spadla čapica. Karina to už jednoducho nevydržala a vyprskla od smiechu. Anatol sa na tom zrejme tiež dobre bavil.
„Si milý.“
„Ja som vedel, že zaberieš,“ ozval sa zozadu Cyran. Podišiel ku Karine a úctivo sa uklonil. „Volám sa Cyran.“
„Ty si človek.“
„Nuž... hej.“
„Nečakala by som človeka na takomto mieste.“
„Nie? A to už prečo?“
„Všetko to tu vyzerá honosne, pekne, príjemne. Ľudí som zatiaľ videla len v reťaziach a špinavých. No, až na jednu výnimku.“
„Nehovor. Takže ľudia sú vo Vonkajšom svete otrokmi?“
„Kde?“
„Tak voláme tvoj svet.“
„A ako sa volá tento?“
„Mesto Tár vo Večnom kráľovstve.“
„Večné kráľovstvo?“ šepla.
„Tak je. I keď podľa mňa dlho večné nebude.“
„Takže to nie je len legenda.“
„Nie, ako vidíš. Vychutnaj si ho, lebo už čoskoro po ňom neostane ani smietka prachu.“
„Prečo?“
„Poď za mnou. Anatol, ty daj do poriadku izbu.“
Mesto Tár je pomerne malé, s nejasnými hranicami. Dalo by sa povedať, že existuje na neurčitom mieste. Kedysi dávno, v časoch, keď Večné kráľovstvo prekvitalo a bola radosť v ňom žiť, slúžilo ako tranzitný obchodný uzol. Vďaka svojej neurčitej polohe ste sa doň mohli dostať prakticky odkiaľkoľvek behom zlomku sekundy. V každom väčšom meste sa nachádzala niečo ako brána, ktorá spojovala Tár so zvyškom kráľovstva. Bohužiaľ, keď prišla Vojna, krajinou sa začala šíriť akási choroba, To. Všetko sa začalo meniť, obyvateľmi počnúc a prírodou končiac. V záchvate paniky sa všetci snažili ukryť v Táre, no jeho vtedajší administrátori mesto zapečatili, aby sa tu nikto a nič nemohlo dostať. Mesto prežilo, no to sa už o kráľovstve povedať nedalo. Ľahlo popolom spolu aj so svojím poddanými.
„To je smutný príbeh.“
„Pre niektorých z nás to malo omnoho väčšie dôsledky. Ja som vtedy stihol dôjsť do mesta včas, moja sestra však nie. Na vlastné oči som videl, ako ju To pohltilo. Jej zúfaly krik o pomoc mám doteraz živo vyrytý v pamäti.“
„To je mi ľúto.“
„Škoda, že administrátorom to vtedy ľúto nebolo.“ Zahľadel sa na dvere. „Tieto dvere sú posledné z ôsmich, ktoré spájali Tár s Večným kráľovstvom. Zvyšné sedem boli zakopané do zeme. Tieto sa permanentne zapečatili a ponechali ako spomienku na hrôzu z doby dávno minulej.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Byť to na mne, tak by som aj ju navždy zakopal. Tak! Určite si hladná.“
„Keď to spomínaš...“
„Máme tu vynikajúcu reštauráciu, poslednú svojho druhu. Kuchárom som už nariadil, aby začali variť.“
„Ty to tu riadiš?“
„Čiastočne.“
Cyran bol spokojný. Jeho včerajší prejav na námestí mal očividne svoj účinok. Nikto sa nemotal okolo a nikto nevykukoval z okien. Karine pripadalo divné, že nikoho nevidieť, no Cyran ju ubezpečil, že všetci tvrdo pracujú.
„Ach, tju sjte!“ Extrémne chudý a extrémne vyskoký mužíček si kľakol, aby mohol privítať vzácneho hosťa. „Vjemo mja sjetí.“
Karina sa usmievavo pozrela na Cyrana. „Volá sa Ulas. Jeho rasa patrila, a ešte vždy patrí medzi najlepších kuchárov široko-ďaleko.“
„Tjak je. A sjme nja tjo pjatične hjdí. No pjoťe djnu! Jedlo juž čjaká.“
Vzbudzoval rešpekt, to sa muselo nechať. Síce pripomínal chodiace špáradlo, ale i to vedelo nepríjemne pichnúť.
„Mjuseli sjme opjášiť mnjohé z njašich vjedomostí o vajení pje djakov.“ priznal sa, keď dorazili do jedálne. „Djokonca sjme sji musjeli vjypomocť kjuchárkov. Tjo vjám bjolo jozjuchu! Mjuseli sjme pjekonať sjamých sjeba. Pjosím, pjosaťe sa. Čjoskor vjám pjinesieme djačie špjecialti.“
„Draci mali špeciálny jedlo?“ prekvapene sa opýtala Karina.
„Draci mali špeciálne všetko,“ poznamenal ironicky Cyran. „Ja osobne som ich nikdy v láske nemal.“
„Aha.“
„Ale ty mi nevadíš, to aby sme mali jasno,“ dodal rýchlo.
„Juž sja tjo njesie.“
Keď Karina zbadala, čo na tých tanieroch je, rázom ju prešiel smiech. Normálne čakala, že to bude na ňu žmurkať.*
„Toto... tu,“ hľadal tie správne slová, aby ich neurazila, „jedli draci?“
„Spjávne. Tjeto jedjá sjú jobené spjecálne pjodla jich jeceptov.“
„Nevravte.“
„Tjak, jen smjejo djo tjoho.“
Fakt ich nechcela uraziť, veď boli k nej takí milí. Skúsila ochutnať vec, ktorá vyzerala najmenej odporná. A svet div sa, chutilo jej to!
„Je to vynikajúce. Čo je to?“
„To radšej nechci vedieť. Najradšej by som bol, keby som to ani aj nevedel.“
Trochu ju to zneistilo, no jej žalúdok pýtal viac a jej oči sa v tom jedle už dávno prehrabávali ako šteňatá v odpadkoch. Hodila pochybnosti za hlavu a smelo sa do toho pustila. Jasné, že Karina bola naučená slušným mravom. Ale pri prázdnom žalúdka ide i rodina bokom.
Cyranovi však nedala pokoj jedna myšlienka – aj keď jeho prejav pred zástupom miestnych bol precítený, predsa len jeho efektívnosť bola priam zarážajúca. Človek by čakal, že aspoň malí sopliaci budú skákať okolo nej. No ono nič. Pre istotu vykukol von oknom. Fakt tam nikto nebol. Ako je to možné?
„Bolo to vynikajúce, ďakujem pekne,“ pochválila ich Karina.
Cyran sa odtiahol od okna. „Vládzeš sa ešte postaviť?“
Zachichúňala sa. „Prinajhoršom sa budem plaziť.“
„Tak sa plaz za mnou. Niečo ti ukážem.“
Opäť prešli nádvorím a opäť ho až mrazilo v chrbtici keď videl, že vlastne nevidel nikoho.
Dorazili da malej útlej budovy. Bol taký ten roztomilý domček, čo bežne vidávať v
rozprávkach. Cyran otvoril dvere a z domčeka sa vyvalil zatuchlý vzduch.
„Prepáč, už sa to tu nepoužíva tak často ako kedysi.“

* Existovali i také jedlá, ktoré si s vami najprv príjemne pokecali a potom sa nechali zjesť. Malo to nesporný psychologický prínos, najmä po ťažkom dni.
„Kde to sme?“
„Poď, ukážem ti.“
Zašli dozadu, kde boli ďalšie dvere. A za nimi bola pestrofarebná záhrada, plná vyspevujúcich vtáčikov a šibalských veveričiek. Karine behali oči hore-dolu.
„Páči?“
„Žartuješ? Je tu nádherne. Kde to sme?“
„Toto tu je záhrada prianí. Ale skôr, než si budeš niečo želať, pozri sa na toto.“ Doviedol ju k malej studni, v ktorej sa odrážalo slnko, a to aj napriek tomu, že záhrada nad sebou nemala žiadnu oblohu. „Studnica splnených želaní. Je to niečo podobné ako táto záhrada, len narozdiel od nej on je schopná ťa dostať na akékoľvek miesto v akomkoľvek čase. Zvykol som takto navštevovať svoju sestru krátko po tom, čo zomrela.“
„Môžem si predstaviť domov a budem doma?“
„Áno.“
„Úžasné.“
„Hej,“ prisvedčil.
„Ako to funguje?“
„Zahlaď sa na hladinu. Nechaj sa unášať slnečnými lúčmi. Teraz zavri oči a predstav si miesto, kde by si chcela byť.“
„Cyran, takto?“ opýtala sa, no odpovede sa nedočkala. „Cyran?“ Otvorila oči a rozhliadla sa. Ono to fakt fungovalo. Už nebola v Táre. Bola v inom meste. No ako sa tak pozerala navôkol seba, Ryha to rozhodne nebola. „Kde to som?“

V meste Soro ste mohli nájsť prakticky všetko, čo ste kedy potrebovali a aj to, čo ste nikdy nechceli. Jedna vec mu však chýbala – slnečné svetlo. Nie je v tom však žiadna mágia alebo niečo podobné. To len neďaleká mamutia továreň vyprodukovala za deň toľko dymu, čo Beijing smogu za týždeň. No a keďže mestská radnica nechcela prísť o mnoho miliardové zisky plynúce z výroby, radšej investovala do zadržovacieho poľa, ktoré chránilo centrálnu časť mesta pred jedovatými výparmi. To, že okrajové časti boli nechránené, ich vôbec netrápilo. Zarábali a to bolo dôležité. Investorom, ktorý sem každoročne vrážali obrovské hory peňazí, to bolo tiež jedno, pretože pracovná sila sa nachádza v centrále. Zvyšok pre nich nemal cenu ani mesačného platu.
V meste však platil i jeden veľmi špecifický a de facto i jediný zákon – totiž prísny zákaz vstupu drakom. Azda ste si nemysleli, že to zadržovacie pole tam dali namontovať pre blaho obyvateľstva? Pokiaľ šlo o nich, ich vlastné matky bol len lacnou pracovnou silou, ktorú za určitý čas zderiete do kosti a potom nahradiť novou. To pole tam bolo predovšetkým z obranného hľadiska. A prečo vlastne? Hmm, to je dobrá otázka. Keby ste ju komukoľvek položili, čo opýtaná osoba, to iná odpoveď. A pritom ani jedna by nebola správna. Faktom je, že už nikto sa nepamätá na spor, ktorý to celé spôsobil. Písomné dokumenty neexistujú a to, čo sa šírilo ústne, sa zmenilo do tej miery, že sa kľudne môžete dozvedieť, že to bolo kvôli plyšovému medvedíkovi. Toľko k zachovanej histórii mesta.
Na Karininu smolu sa mestom vždy potulujú bezpečnostné zložky v hojnom počte. Nebola tak šanca, že by mohla ujsť ich pozornosti mladá dračica uprostred námestia. A nielen im, celé osadenstvo sa zastavilo a pozeralo na ňu ako na zjavenie (čo do istej miery aj bola).
„To snáď...!“ zvolal každý jeden policajt súčasne. Vytiahli elektrické obušky a ako mohutný parný valec si to namierili rovno k nej.
Karina bola síce ešte stále v miernom šoku, no čosi jej hovorilo, že ju nejdú pozvať na príjemné posedenie pri čaji. Zdupla, až sa za ňou zaprášilo. Utekala, kam prišlo. Na námestí však bola všetkým na očiach, tak teda zašla do jednej z mnoha špinavých uličiek. Prefrčala okolo spitého Harána ležiaceho na zemi. Ten kukol na fľašku a čosi v nej hľadal. Vzápätí prefrčala celá armáda policajtov, vykrikujúc zborovo „Stojte! Stojte!“. Ešte raz sa pozrel na tú fľašu a nakoniec vyhlásil: „Dobré!“
Ani si to za behu nemohla všimnúť, no prostredie sa začínalo drasticky meniť. K horšiemu. Betónová zem sa vytratila a namiesto nej sa objavilo blato, čo jej dosť sťažovalo beh. Skusmo roztiahla krídla, či náhodou nevyletí. No namiesto toho si ich udrela do oceľových rúr. Prudko zabočila doľava a obzrela sa. Bolo ich ešte viac a doháňali ju. Otočila hlavu naspäť pre seba a zmizla. Garda okamžite zastala a dívala sa na zelenkastú plochu. Vedeli, čo je za ňou.
„Subjekt eliminovaný,“ strojovo zahlásil jeden z policajtov.
„Áno!“

Tvár mala zaborenú v blate. Zistila to v momente, keď sa jej začalo ťažko dýchať.
„Si v poriadku?“
Otriasla hlavou. „Asi áno.“ Odpovedala mechanicky, bez toho, aby si vôbec overila, kto to na ňu vôbec rozpráva. A keď tak urobila, trpko to oľutovala. „Myš,“ hesla a padla naspäť do blata.
Keď sa znovu prebrala, v blate už nebola. To bolo prvé pozitívum odkedy sa objavila na tomto bizarnom mieste. Druhé pozitívum bolo, že nech už bola kdekoľvek, bolo pohodlne. Až tak, že sa jej vôbec nechcelo stať. Ale prekonala sa a akonáhle sa rozhliadla, dobre že jej dych nevyrazilo. Pripadala si ako v extrémne zmenšenej verzii snobského paláca. Rozhodne tomu všetko nasvedčovalo – tapety, koberce, kahany, lampióny, kvety tiahnúce sa od bohvie odkiaľ do bohvie kam, kvantum ozdôb a nadrozmerná myš. Šialené kombinácie farieb, smrad ako v parfumérii a nadrozmerná myš. Pravda, lebedieť si v príjemne mäkkých vankúšoch bolo fajn, ale tá nadrozmerná myš... Tá tam vôbec nepasovala. Najviac jej však vadilo, že sa s ňou rozprávala.
„Vidím, že ti je už lepšie,“ potešila sa nadrozmerná myš.
„Uh.“
„A tiež vidím, že sa ma bojíš.“
„Uh.“
„Draci majú vo zvyku sa báť myší? Viem o slonoch, ale mnohé sa po správnej liečbe dokázali zbaviť strachu z nás.“
„Uh.“
„Hmm. No možno, ak pochopíš kde sme, tak ti nebude pripadať divné, ako vyzerám. Poď von.“
Karina poslúchla. Ani nie, že by chcela, urobila to mechanicky.
„Pozri sa na oblohu.“
Čosi jej vravelo, že sa jej to nebude páčiť. A mala pravdu. V živote videla veľa oblôh, dokonca aj takú, na ktorej nebolo zhola nič. Ale to, čo videla teraz, proste ignorovalo všetky jej doterajšie poznatky o fungovaní sveta. Ako inak by ste chceli vysvetliť, že na oblohe sa pomaly točili obrovské ozubené kolesá? A na čo tam vlastne vôbec sú? Nie je to protizákonné? Koniec-koncov, porušujú zákony fyzické. Nuž, ak si odmyslíme zopár paranoidných jedincov, tak sú tam z prostého dôvodu – slúžia ako generátor ochranného poľa nad centrálnou časťou mesta. Že prečo tak komplikovane? Komplikovaná by bola odpoveď. Pre jednoduchosť si prejdime krok po kroku logické dôvody. Veľká plocha si vyžaduje veľké pole. Veľké pole si vyžaduje veľa energie. Veľa energie si vyžaduje silný generátor. A ako vieme, silný generátor musí byť aj veľký. Veľmi veľký. Taký veľký, že kdekoľvek na Zemi by zaberal obrovský priestor. Technici teda prišli s geniálnym nápadom – namiesto hľadania veľkej plochy si jednu proste vytvorili. Ani to nebolo príliš komplikované, veď okolité dimenzie zívajú prázdnotou. Projekt sa teda vydaril, všetko fungovalo. Až do dňa, keď sa zistilo, že predmety vyrobené v našej dimenzii nedokáže iná dimenzia dlhodobou udržať. A tak začala obrovský mechanizmus generátora proste vytláčať von. Robí to pomaly, keďže ide o rozmerné veci, ale časom sa jej to podarí. A keď ten deň nastane, taký bordel nastane v meste, že len veľmi dlho sa z neho budú spamätávať, ak teda vôbec ostane niekto, kto by sa z neho spamätával.
Pri obdivovaní tejto fantastickej panorámy si Karine vôbec nevšimla, kde vlastne je. Plne sa venovala divadlu pred sebou, no čosi jej vadilo. Čosi jej bolo povedomé. Povedome nepríjemné. Veľmi. Sakra, čo to len môže byť? Odtrhla oči od oblohy a obzrela sa. A vtedy jej ako keby dal niekto facku, aby sa konečne prebrala.
„To snáď...“ hesla.
Tá pošahaná kombinácia farieb priam bila do očí. A ona im pomaly neverila.
„Trent.“
Karavana sa tiahla po celej rozbitej ceste až k tomu, čo kedysi bývalo vstupná brána do vtedajšieho mesta. Najviac ju však upútal voz, ktorý napriek zvyšku vyzeral normálne. Decentné farby, uhladené línie a bol čistý. Ani nevedela prečo presne, no vydala sa k nemu. Nadrozmerná myš si toho všimla až príliš neskoro.
„Kam idete? Tam nemôžete ísť, to je voz šéfky!“ kričala.
Karina ju ignorovala. Čím bola bližšie, tým viac v nej planul hnev. Dorazila k vozu, rohmi vyrazila dvere a vpálila dnu ako prepadové komando. V kresle sediaci Trent skoro infarkt dostal.
„Trent?“ šepla „Trent!“ dodala cukornate.
„My sa poznáme?“
„Čo tým myslíš? To som ja, Karina.“
„V živote som vás nevidel.“
„A dúfala som, že ani neuvidíš,“ dodal hlas za Krininim chrbtom. „Ako si sa sem dostala?“ opýtala sa Tianka. „Nevadí, aspoň sa ťa raz a navždy zbavím. Chlapci, berte ju!“
Dve mohutné gorily ju chytili za krídla a nadvihli do vzduchu. Bolo to maximálne bolestivé.
„Pustite ma!“ kňučala. „Trent, urob niečo!“
„Ten neurobí nič, moja milá. Včera sme sa zasnúbili. Je môj.“
Na vlastne oči sledovala, ako ju Trent vášnivo pobozkal. To ju úplne zlomilo.
„Skončte to s ňou.“
Gorila zatiahli a utrhli jej obe krídla.

Karina padla k zemi a kričala. Kričala dlho a nahlas. Až po určitom čase krik pozvoľna prešiel do intenzívneho plaču. Cyran, ktorý to celé sledoval, sa ju snažil upokojiť.
„To je v poriadku, Karina! Upokoj sa! Nič ti nie je!“ chlácholil ju Cyran a pre istotu ju objal. I keď si nebol istý, ako správne sa majú objímať draci. „To bude v poriadku.“
„Nie, nebude!“ vzlykala. „Nebude!“
„Trenta je mi ľúto. Aj keď nič z toho sa v skutočnosti nestalo, keby si tam teraz naozaj šla, vyplnilo by sa ti to.“ Snažil sa to povedať čo najjemnejšie, na to však nemal patričné nadanie.
Položila hlavu na jeho rameno a začala vzlykať ešte viac.
Po niekoľkých minútach, keď už bola so silami na dne, vyšla s Cyranom von zo záhrady. Keď opustili aj starý domček, celé mesto sa rozhodlo aj napriek varovaniu ju zblízka obdivovať ako nejakú atrapu. Tak ho to naštvalo, že sa neovládol a vypustil zo svojich úst niečo, čo by za normálnych okolností aj on pokladal za urážlivé.
„Vypadnite!“ zreval. „Okamžite všetci vypadnite, bo vás dám všetkých tak zlynčovať, že vás vlastná matka nespozná!!!“
V momente všetci do jedného stíchli. Až teraz si všimli Karinin zúbožený stav. Uvoľnili cestu a šokovane sa na ňu dívali.
V lese neďaleko ryhy, na mieste, kde to všetko začalo, sa objavil strom. Mal okná, dvere a svietila sa v ňom. Dvere sa otvorili a von vyšla Karina. Cyran s Anatolom jej zablahoželali veľa šťastia.
„Keby si nás kedykoľvek potrebovala, príď do lesa a mi si ťa nájdeme.“
Poďakovala a vydala sa domov. Do reštaurácie dorazila za ani nie pol hodinu. Alfonz vášnivo preberal s Liou a Chynom bojový plán ako ju zachrániť. Karina o sebe nedala vedieť, takže chvíľu trvalo, kým si ju všimli. Alfonz ju od radosti skoro vymačkal.
„A Trent?“
„Je preč,“ šepla. „Navždy.“
„Som šťastný, že si v poriadku,“ ozval sa Chyn.
Pozrela sa na neho a v tom momente sa v jej vnútri zlomil i ten posledný kúsok jej ducha. Usmiala sa, nežne ho oblizla na tvári a pritúlila sa. Všetci vicivene na hľadeli.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa Alfonz.
„Nič,“ odvetila. „Konečne som našla svoje šťastie.“

no precet sem kousem a musel sem toho nechat, ne že by to bylo špatný to ne, ale klovenština mi láme nejen jazyk, ale i oči. No snad se chytí nějací česí s lepčíma očima a nebo nějací slováci. každopádně jako autor autorovi držím palce.

Mark Jackob: Teda to je hrozné, že ti slovenčina kole oči Pokiaľ si pamätám, mne čeština nikdy nerobila problémy

K poviedke - mám ju v mobile, večer ju idem čítať, takže kritika bude zajtra

No ja nevim me to vždycky nějako vadilo moc háčků a čárek u sebe, ale je všeobecně známý že slovákům se učí čeják lím než slovenština čechům.

To je pravda, aj keď mi neleze do hlavy ako je to možné Ale je pravda, že Slováci sa asi ľahšie odnaučia zmäkčovať než sa Česi naučia zmäkčovať Mne je na češtine divné to to vaše u s bodkou Či krúžkom či čo ů - toto...

K poviedke - môj mobil ju odmietol prečítať Takže dnes s tým ešte niečo urobím. Čestné skautské!