Takže pridávam ďalšiu kapitolu. Na rozdiel od iných autorov nejako neviem písať vianočné a iné špeciály, takže je to "len" normálna kapitola. A anička konečne začína robiť problémy, resp. žiť svoj život podľa svojej vlastnej vôle (záleží na uhle pohľadu)...
Kapitola 9. – A čo teraz?
Niekoľko týždňov po návrate na Zem bolo pre doktorku Kornilovovú veľmi namáhavých. Najprv vojenský súd v Moskve, ktorý ju však očistil od všetkých obvinení spojených so zničením zásobovacej základne číslo osem, potom jej telo veľmi dlho skúmali vedci, pre ktorých však boli zlatou baňou informácie, ktoré priviezla Anna z Keránskej základne. Na základe keránskych informácií bola tajne vyvinutá prvá účinná vakcína proti vírusu HIV. Keby Hviezdny program OSN nebol tajný, stala by sa pravdepodobne svetovou celebritou, ako to skonštatoval brat jej matky, armádny generál Valerij S. Kornilov.
Anna po všetkých tých trápeniach konečne prišla domov, avšak necítila sa doma. Ťahalo ju to naspäť do vesmíru. Zodpovedné miesta ju však nechceli pustiť mimo planétu a ponúkané miesta v ruskej časti Hviezdneho programu znamenali posmech. Bola jednoducho v nemilosti a riešila, čo ďalej so svojím životom. Anna však vedela niečo, čo nikto iný nevedel.
Preto sa jedného krásneho letného dňa, asi pol roka po návrate na Zem, vybrala z Moskvy lietadlom do Noriľsku, ďaleko na severe Sibíri. Tam kúpila od miestnych obyvateľov terénne auto, na korbu naložila sudy s benzínom a vydala sa na sever po nezmapovanej krajine k pobrežiu Karského mora. Vracať sa neplánovala. Benzín jej stačil na miesto, kam plánovala ísť a poruchy sa našťastie nevyskytli.
Keď sa nákladný UAZ prevalil cez vrchol posledného z kopcov pred cieľom, otvorilo sa pred ňou pomerne hlboké údolie. Rozhliadla sa a zamierila do údolia kde zastavila auto a vystúpila. Napriek tomu, že bol vrchol leta, tu na severnej Sibíri bolo chladno. Severovýchodná námorná trasa však bola splavná, pravda, za občasnej pomoci ľadoborcov. Prešla niekoľko krokov a zrazu sa pod jej nohami prepadla pôda. Spadla do nejakej dobre ukrytej šachty hlbokej asi tri metre. Keď sa pozviechala, zbadala vo svetle dopadajúcom zhora, že na stene je pripevnený rebrík a vedľa nej sú v stene zabudované hranaté dvere. Vedľa nich bola na stene štrbina.
Zamyslene sa na štrbinu zahľadela a potom do nej vsunula dlaň. Cítila ľahké napätie, keď sa dotkla tisícky rokov starých kontaktov a v hlave sa jej vybavil zvláštny kód. Zrazu sa dvere so slabým zasyčaním otvorili a ona zbadala krátku chodbu, v ktorej sa rozsvietili svetlá. Design stien bol jasne antický, o tom nebolo pochýb. Po niekoľkých metroch sa chodba zmenila na pohodlné schodisko klesajúce do hlbín. Zostúpila po schodoch až sa dostala na ďalšiu chodbu. Tam už bolo niekoľko odbočiek a ďalších dverí. Vyskúšala postupne všetky a našla mnoho zaujímavých vecí. V jednotlivých miestnostiach boli sklady životných potrieb, transportné kruhy, toho času však neaktívne, ďalej našla ubytovacie miestnosti, niečo veľmi podobné veliteľskému centru a nakoniec aj hangár, v ktorom bola zaparkovaná zvláštna loď. Bola to presná kópia asuranského krížnika, avšak trocha vylepšená. To však ešte nevedela. Keď Anna aktivovala všetky systéme lode a prekontrolovala jednotlivé nastavenia, bola spokojná. Loď bola plne pripravená na akúkoľvek cestu. Avšak čas ešte nenastal.
Vrátila sa naspäť do veliteľského centra tajnej základne. V jeho strede dominovalo ovládacie kreslo. Aktivovala všetky systémy, skontrolovala, či beží maskovanie základne a sadla si do kresla. Rozžiarilo sa pod ňou, avšak v hlave jej okamžite prišla na myseľ myšlienka, že energetická hladina energetického modulu zásobujúceho základňu je na nebezpečne nízkej úrovni. Vzdychla si. Človek asi nemôže dostať naraz všetko. Vstala a šla prehľadať sklady. Našla našťastie štyri krabice s náhradnými modulmi. Jeden rovno zapojila do systémov základne. Znova si sadla do ovládacieho kresla a spustila diagnostiku systémov základne.
Nakoniec sa usmiala. Všetko fungovalo tak ako malo. Podobných základní bolo na Zemi niekoľko. Nikto o nich však nevedel. Neboli v databáze Atlantídy, lebo vznikli až po návrate Antikov z Pegasu a Antarktická základňa bola vtedy už dávno zamrznutá. Pri povznesení posledných Antikov boli zamaskované až do čias, kým ich zasa nebude treba.
Na myseľ jej prišla otázka, čo s autom, ktoré je na povrchu a s dierou do šachty. Auto vyriešila elegantne. Odteleportovala ho o niekoľko stoviek kilometrov na sever. Kruté arktické podmienky ho čoskoro premenia na nepoznanie. Teleport sa odohral za pomoci antického transportného lúča, dosť podobného asgardskému teleportu, avšak fungujúcemu na inej frekvencii.
S dierou v strope šachty bol väčší problém. Nakoniec to vyriešila aktivovaním nanitov. Vyslala ich opraviť strop šachty a zabezpečiť ho pred pádom možného návštevníka. Potom ich deaktivovala. Keď sa takto zabezpečila pred nájdením možnými hľadačmi jej osoby, vzala si zo skladov prikrývky a zabývala sa v jednej z obývacích miestností. Celá základňa bola síce pod zemou ale zato však bola pomerne útulná. Dlho do noci premýšľala na lôžku pod teplou dekou, čo ďalej robiť, až nakoniec zaspala.
Zobudila sa na nástojčivé pípanie systému, ktorý sa ju snažil prebudiť. Obliekla sa do jednoduchej kombinézy, ktorú našla v sklade a vydala sa do riadiacej miestnosti základne zistiť, čo sa deje. Po prezretí obrazovky senzorov sa zamračila. Na orbite parkovali štyri ľahké krížniky triedy 304 – Apollo, Concorde, Gagarin a Daedalus. Gagarin práve prelietal nad pozíciou základne a skúmal oblasť svojimi senzormi. To nástojčivé pípanie bolo varovanie pred senzormi cudzej lode. Obranný systém základne automaticky posilnil maskovanie základne a pokúsil sa prebudiť jediného obyvateľa základne, ktorý bol potvrdený správnymi kódmi a teda bol oprávnený dávať príkazy systému. Bola teda reálna šanca, že základňa nebude objavená.
Anna si však okamžite uvedomila znepokojujúcu skutočnosť. Stopy po pneumatikách auta, ktorým prišla. Zabudla ich zamaskovať...
ESS Gagarin sa však presunula ďalej na sever a po chvíli objavila auto odpočívajúce na arktickom ľadovci. Maskovanie antickej základne jej senzorom odolalo, ale v mysliach niekoľkých ľudí na palube ostalo podozrenie na tajomne prerušené stopy pneumatík auta, ktoré sa nachádzalo opustené na večnom ľade niekoľko stoviek kilometrov ďalej.
Anna si uvedomila, že jej odlet do Noriľsku a následné zmiznutie vyvolalo pohotovú reakciu zodpovedných zložiek ruskej armády a pravdepodobne ju sledovali po celý čas. Bola teda reálna šanca, že vedia o základni. Celé dopoludnie preto strávila v ovládacom kresle základne a študovala informácie o ostatných základniach na Zemi a o ich vybavení. Potom sa rozhodla a vstala z kresla. Musí opustiť toto útočište.
Celé popoludnie a väčšinu ďalšieho dňa strávila prenášaním zásob a vybavenia zo skladov základne do útrob lode v hangári. Celý ďalší deň sa zas kopírovali informácie z databázy základne do počítačov lode. Počítače na základni potom vymazala. Nakoniec vymenila ZPM za to pôvodné, skoro vybité a nabitý modul si vzala na loď.
Na vyrabovanej základni ostali iba steny a počítače s prázdnymi diskami. A ešte tam ostalo ovládacie kreslo s dronmi, avšak nebolo k ničomu. Anna sa postarala, aby v ňom neostala žiadna použiteľná informácia. Ak v oblasti 51 majú informácie z antarktického kresla, môžu si ich do tohto znova nahrať a tak ho sfunkčniť a používať, ale tajomstvá, ktoré skrývalo toto kreslo, si vzala ona.
Vedela, že ak otvorí hangár, zviditeľní základňu a možno nedokáže odletieť. Nehodlala bojovať s pozemskými krížnikmi. Do systémov svojej lode síce zapojila všetky štyri nájdené ZPM a jej štítom by tak teoreticky nemalo preniknúť nič, čo existovalo, ale nechcela riskovať. Tretiu noc v priestoroch základne sa dobre vyspala a oddýchla si. Základňa fungovala na zlomok výkonu a jediné, čo vlastne bežalo, bolo maskovanie.
Ráno sa nalodila a zavrela za sebou starostlivo poklop. Potom si sadla do kresla veliteľa lode a aktivovala všetky systémy. Zhlboka dýchala a čakala kým časovač, ktorý nastavila v systéme základne, otvorí vráta hangáru. Rekapitulovala si všetko, čo sa stalo a utvrdila sa v správnosti svojho konania. Nikdy by ju nenechali na pokoji a nikdy by ju nepustili z dohľadu a tobôž do vesmíru. Nuž čo. Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže...
Vráta hangáru sa začali so škrípotom otvárať. Má teda presne päť minút, aby nimi preletela. Základňa sa potom odmaskuje a jej väčšiu časť zničí výbuch. Riadiace centrum bude chránené štítom a tak kreslo aj s dronmi ostane neporušené aj po autodeštrukcii. Bol to posledný trpký darček na rozlúčku.
Nabila inerciálne tlmiče a naštartovala motory. Nahodila štíty a opatrne vzlietla. Vystúpala atmosférou až na orbitu a keď sa pozrela na hodinky na ruke, zistila, že dole na povrchu práve vybuchla základňa. Overila si to na senzoroch lode a jej domnienka sa potvrdila. Na mieste základne bol iba hlboký kráter a v ňom osamotené riadiace centrum s ovládacím kreslom. ZPM napájajúce štít riadiacej miestnosti sa skoro úplne vyčerpalo pri autodeštrukcii základne a ak budú mať tí zo SAFPE dosť rozumu, tak postačí zopár presne mierených výstrelov, aby sa modul vybil a štít bude odstránený.
Rozhliadla sa, aby zistila aktuálnu situáciu a zbadala, že je obkľúčená nie štyrmi ale piatimi loďami triedy 304. V noci sa totiž vrátil z misie George Hammond. V reproduktoroch na mostíku jej lode sa ozval hlas: „Neznámej lodi! Tu je Vesmírna flotila planéty Zem. Hovorí plukovník Rosdell, veliteľ ESS Daedalus. Okamžite sa identifikujte a oznámte svoje úmysly!“
Anna sa zamyslela a potom sa rozhodla, že nebude odpovedať. Vytýčila lodi nový vektor pohybu a tá sa poslušne otočila na nový smer. Zároveň začala nabíjať hyperpohon. Pred loďou preletel zrazu krátky záblesk. Pochopila, že je to varovný výstrel, ale rozhodla sa ho ignorovať. Hypermotory boli už takmer nabité...
Obsah fóra
Přihlásit se
Registrovat
Hledat
Nakoľko nemám skúsenosti s Wordom, ani inými programami na písanie, tak si neviem predstaviť aké veľké to môže byť. 
