O 10 minút neskôr pri bráne na M3X-837
„Kde ten McKay trčí..“ nedočkavo zavrčal John. „McKay, ozvi sa! Kde toľko trčíš? . . . . . McKay! . . . . McKay, odpovedz!“ zakričal John do vysielačky.
„Možno ho nakoniec naozaj zožrala nejaká príšera,“ povedal Ronon.
„Mne sa to nejako nezdá. Za mnou.“ zavelil John a vydal sa smerom na sever, zbytok týmu za ním.
O 10 minút neskôr
John sa stále pozeral na detektor známok života. Vtom povedal:
„Mám ho. Ale pri ňom je ešte jedna známka života.“
„Vidí ju?“ ozvala sa Teyla
„Ak nie je slepý, tak áno. Ale nehýbe sa. Ani jeden. Ideme.“
Dievča, ktoré má ešte stále ruku pri McKayovom čele, otvorí oči sa pozrie sa smerom k jedným zo stromov. Zo zeme zdvihne kameň a hodí ho do koruny, koruna zašuští a za stromom sa opäť niečo pohne. Odtrhne ruku McKayovi od čela, ten stále mrmle a zrúti sa na zem, vytiahne si šíp, natiahne luk a zamieri na kmeň jedného stromu. Zrazu jej Ronon zozadu priloží svoju zbraň ku spánku a povie:
„Okamžite to zlož.“
Ona začne pomaly skladať luk na zem, Ronon odloží zbraň zo spánku, ale stále ju má na muške. Spoza stromu začne vyliezať Teyla a John, mieriac na ňu tiež, ona si pri tom siahne do vrecka na nohaviciach a niečo začne vyťahovať. Bleskovo sa otočí k Rononovi, ten však neváha a okamžite jej svojou zbraňou nastavenou na omráčenie uštedrí dávku presne do hlavy. Dievča sa zrúti na zem neďaleko McKaya a z ľavej ruky jej vypadne athosianský zapaľovač. Teyla a John dobehnú k nim, pričom sa John spýta:
„Ronon, bolo to nutné?“
Teyla podíde k McKayovi, ktorý neustále niečo brble a začne ho budiť, no nič nepomáha. Neskôr si všimne zapaľovač, zdvihne ho, prezrie a dá do vesty.
O 20 minút neskôr
Dievča otvorilo oči.
„Vtáčatko sa preberá.“ poznamenal John a namieril na ňu svoju zbraň, Ronon tiež. Rýchlo sa posadila. Teyla stále čupela pri McKayovi, budila ho, no nezaberali ani facky.
„Čo si mu urobila?“ opýtala sa Teyla. „A odkiaľ máš toto?“ vytiahla z vesty zapaľovač.
„Chcete ho zobudiť?“ spýtala sa neznáma, zdvihla svoju pravú ruku a nahla sa nad neho.
„Stoj.“ povedal John.
„Ja mu neublížim.“
„Očividne si už stihla“
„Napravím to.“ opäť sa nahla nad neho, natiahla ruku nad jeho čelo a pohýbala ukazovákom do strán. McKay prestal brblať a s pomocou Teyly sa posadil.
„Čo si mi spravila?“ s desom v hlase sa McKay sa dožadoval odpovede.
„Spoznala som ťa.“
„Čo?“
„Nazrela som do tvojho mozgu. Ste z inej planéty. Veľmi vzdialenej. Ktorá nepozná kto sú to Wraithi. Bojujete proti nim. Ste veľmi vyspelí...“
„Si Antik?“ prerušila ju Teyla.
„Čo?“
„An-tik.“ zopakoval John.
„Nie, som z inej planéty ktorá bola vyhladená Wraithmi. Bohužiaľ vám nerozumiem dobre. Mali sme iný jazyk.“
„Koľko vás prežilo?“ prerušila ju Teyla so súcitom v hlase.
„Asi iba ja. Otec bol vtedy so mnou na love, učil ma loviť. V tom prišli Wraithi. Otec ma schoval do jaskyne. On sa chcel skryť inam, no nestihol to. Vysali ho pred mojimi očami. Videla som to spoza roku jaskyne. Bolo to desivé. Potom som odišla na inú planétu, lovila som, občas som na nich stretla milých ľudí, ktorí ma naučili nejaké adresy brán a prichýlili ma na noc. Niektorí chceli aby som u nich zostala žiť, ale ja som nechcela.
„Ako dlho?“ spýtala sa Teyla.
„Asi pol roka“ odpovedala neznáma.
O 15 minút neskôr pri bráne
Brána je otvorená, John žiada o povolenie priviesť neznámu na Atlantis.
„Ste si istí?“ spýtala sa Carterová cez vysielačku. „Ublížila McKayovi.“
„No, ale dala ho do poriadku. Tiež by chcel zistiť, či je Antik, i keď to poprela a odkiaľ berie tie svoje schopnosti a asi milión ďalších vecí, veď ho poznáte.“
„A už je v poriadku? Čo mu vlastne spravila?“ spýtala sa so strachom v hlase Carterová.
„McKay je v poho, ona tvrdí, že mu len nazrela do mysle. A videla toho dosť. Že sme z inej galaxie, že tam nie sú Wraithi . . .“
„Nemôže nám ublížiť?“
„Necháme ju v nejakej izbe alebo vo väzení, dáme k nej ozbrojenú stráž, bude bez možnosti pohybovať sa po Atlantis voľne . . .“
„Tak dobre, privezte ju,“ rozhodla Carterová.
Na Atlantis, ten istý čas
„Stráže!“ zavelila Carterová mužom pri bráne. Vojaci namierili svoje zbrane na bránu. O malý okamih vyšlo z brány dievča, za ním Ronon, ktorý na ňu neustále mieril, Teyla, McKay a Sheppard.
„Major Lorne, chcem okamžite dvoch vojakov so stunnermi a P90-kami do priestoru brány,“ oznámila Carterová do vysielačky, keď schádzala zo schodov.
„Áno madam,“ ozval sa Lorne, „už sú na ceste.“
„Doktorka Kellerová,“ ohlásila Carterová opäť do vysielačky.
„Áno madam?
„Za chvíľu vám príde na ošetrovňu pacientka. Spravte kompletnú prehliadku a testy na všetko čo môžete. A tiež nech niekto prezrie McKaya.“
„Rozumiem.“
Carterová zišla zo schodov a podišla k neznámej.
„Ahoj. Ja som plukovník Samantha Carterová, veliteľ tejto expedície. Vítam ťa na Atlantis.“
„Viem, ďakujem.“
K bráne dorazili dvaja ozbrojení vojaci.
„Dávajte na ňu pozor. Zaveďte ju na ošetrovňu, nechajte doktorku Kellerovú ju prehliadnuť, potom ju odveďte do väzenia a o hodinu do zasadačky.“ zavelila Carterová vojakom.
„Áno madam.“ zhodne odpovedali vojaci.
„Plukovník Carterová, väzenie nie je potrebné. Ja vám neublížim, ak vy neublížite mne.“ povedala neznáma s chladným, kľudným a hlbokým hlasom.
„To si cením,“ povedala Carterová s jemným úsmevom na perách, „ale vo väzení budeš len kým ti nenachystáme izbu. A so zbraňami sa tu nemôžeš pohybovať.“ Posunkom zavolala jedného z vojakov ostrahy pri bráne.
„On ti ich zoberie a uloží.“ Neznáma chvíľu rozmýšľala, potom si z chrbta zložila šípy, z boku odpásala meč a s lukom ich podala vojakovi.
„Opatrne prosím.“ Vojak šípy vytiahol z noše, pozrel sa na dno, šípy vrátil späť, prehliadol si luk, meč a niekam odišiel. Neznáma ho očami sledovala, dokým nezmizol za rohom.
„McKay, Teyla, Ronon, Sheppard, chcem aby ste o hodinu prišli do zasadačky a podali hlásenie.“ oznámila Carterová. „Môžete ísť.“
„Prosím, za mnou.“ povedal jeden z vojakov ostrahy neznámej a ukázal smer.
„Iste.“ povedala neznáma. Pridal sa k nim aj McKay.
O malý okamih neskôr ošetrovňa, Atlantis
„Doktorka Kellerová, tu je váš pacient.“ Oznámil jeden z vojakov.
„Áno, ďakujem. Môžete ísť.“
„Nie. Máme rozkaz od plukovníka Carterovej že ju nemáme spustiť z očí.“
„Aha, no tak dobre . . . . Ahoj, ja som doktorka Jennifer Kellerová.“ usmiala sa na neznámu. „Bolí ťa niečo? Máš nejaké zranenia?
„Bolia ma členky. . . Tiež sa mi ťažko dýcha. . . V poslednom čase ma bolí brucho. . . Nevidím ostro. . .“ Jennifer bola prekvapená z množstva problémov u takej mladej ženy.
„Dobre, tak si sadni sem na posteľ a vyzuj si topánky. Potom si ľahni. Ehm, páni, nemohli by ste odstúpiť prosím?“ požiadala Jennifer vojakov. Vojaci odstúpili o asi 2 metre.
„Ďakujem.“ Neznáma si medzitým vyzula topánky. Mal dosť čisté nohy na to, že len tak pobiehala po lesoch. Jennifer si k nej čupla, chytila do ruky chodidlo a začala do neho zatláčať prsty. Na neznámej bolo vidieť, že veľmi trpí.
„Bolí to?“
„Trochu.“
„ A toto?“ prešla na druhú nohu.
„Tiež.“
„Tak to budeme musieť zröntgenovať. Môžem ti vyhrnúť tričko? Chcem sa ti pozrieť na brucho.“
„Áno.“
Jennifer jej pomaly začala vyhŕňať tričko. Pokrčila jej nohy. Položila svoju pravú dlaň na brucho a ľavou rukou na ňu zatlačila, pričom neustále sledovala reakcie neznámej. Ruky premiestnila o kúsok ďalej a opäť to opakovala. Keď sa jej dotkla na jednom mieste, neznáma zaťala zuby. Jennifer zatlačenie zopakovala.
„Bolí?“
„Iba trochu.“
„No, zatiaľ ti to ide.“ pochválila Jennifer neznámu s úsmevom.
„Môžeš sa posadiť.“
Neznáma si zhrnula tričko a posadila sa. Jennifer si zobrala zo stolíka baterku a drevenú paličku.
„Otvor ústa a vyplaz jazyk.“
„Nerozumiem.“
„Á, otvor ústa a vyplaz jazyk.“ pomaly zopakovala Jennifer. Neznáma očividne ani teraz neporozumela.
„Sprav toto.“ povedala Jennifer, otvorila ústa a vyplazila jazyk. Neznáma pochopila, otvorila ústa a vyplazila jazyk. Jennifer zobrala paličku, zasvietila si baterkou, paličkou zatlačila jazyk, pozrela sa dovnútra. Neznámu naplo.
„Prepáč.“ ospravedlnila sa Jennifer, nahmatala jej krčné uzliny a zatlačila.
„Teraz nežmurkaj.“ Jennifer odložila drevenú paličku a zasvietila jej do oka, do druhého a nakoniec svetlo vypla.
„Teraz ťa preskenujem. Ľahni si.“
„Čo chceš vedieť?“ zaskočila ju otázkou neznáma. Jenifer sa na ňu prekvapene pozrela.
„Čo?“
„Niečo chceš vedieť.“
„Ehm, ja.......ja som chcela vedieť, či si ..... či si bola.......niekedy...... s mužom....“
„Za účelom plodenia detí?“ zaskočila Jenifer.
„Ehm, no áno.“
„Nie. Ešte nie.“
O 10 minút neskôr, Carterovej kancelária
Jennifer prichádza ku Carterovej do kancelárie. Carterová niečo píše do notebooku.
„Dobrý deň.“
„Dobrý deň. Posaďte sa. Chceli ste so mnou hovoriť?“ Carterová zavrela notebook.
„Áno. Týka sa to tej malej z tej planéty.“
„Áno? Je s ňou niečo vážne?“
„No, neviem či sa to tak dá nazvať. V prvom rade si asi pred pol rokom zlomila obidva členky a tie sa jej zle zahojili, pretože stále chodila. Neviem, ako mohla vydržať takú bolesť. Budem jej to musieť operovať. Členky má momentálne podvrtnuté, nemá totiž vhodnú obuv. Tiež má neskutočnú výšku, vzhľadom na to, že je žena a tiež na jej vek.“
„Áno, všimla som si, keď som sa na ňu pozerala, musela som sa dívať dohora.“ poznamenala Carterová.
„Má 12 rokov a asi 3 mesiace, výšku 191 cm a váhu 86 kg, čo je neskutočné. Teda váhu a výšku má v dobrom pomere, i keď by jej nezaškodilo pár kíl naviac, len ten pomer vek k výške.... Tiež som som u nej zistila dosť silnú astmu, treba jej jedny dioptrie do diaľky. Má ATA gén. . .“
„To je to zlé?“
„Nie. Má aj wraithský gén. Obidva sú dosť silné. Normálne, keď má jeden z rodičov ATA gén a ten druhý wraithský, dieťa zdedí len jeden.
„A zistili ste niečo ohľadom jej schopností? Tvrdí, že nazrela McKayovi do mysle, tiež ho znehybnila pohybom jedného prsta a vedela aj to, že sme z inej galaxie a že Atlantis je naša základňa, že sme nedávno porazili Replikátorov a mnoho iného.“
„No, viete, sken ukázal, že to nie je človek ako ho poznáme, tým myslím Homo sapiens sapiens, ale ona je ... no, neviem, ako by som vám to vysvetlila... ona je proste nový druh. Vyspelejší. Už to nie je Homo sapiens sapiens, ale o generáciu vyspelejší človek. Má väčšie mozgové centrum pre vnímanie okolia, aj tá jej výška súvisí s tým, že je nový druh. Dokonca na prežitie potrebuje o 30% menej potravy ako normálny človek druhu Homo sapiens sapiens. A tie jej schopnosti – nie som schopná zistiť kde je ich pôvod, ale s tým, že je vyspelejšia, to nesúvisí. Dokonca mi prečítala aj myšlienky, i keď neviem, či si len nevšimla, že som nervózna.“
„To je úžasné. . . Ste si istá, že nie je Antik?“
„Nie, Antici boli Homo sapiens sapiens. Teda pokiaľ vieme. Ale je tu ešte jedna vec. Ona... ona je tehotná. Je v piatom týždni“
„Čože? Nie je na to mladá?“
„Deti už v podstate môže mať. Až na to, že ako sama povedala: „Nikdy ešte nebola s mužom za účelom plodenia detí“. Na bruchu však mala zopár vpichov. Niekto to embryo vytvoril umelo a vpichol jej ho, aby ho vynosila. Sken ukázal, že to „dieťa“ bude Wraith. Ale nebude sa musieť kŕmiť na ľuďoch aby prežil a bude mať ATA gén...“
, za co jej dakujem.
Ocakavam kritiku.
Obsah fóra
Přihlásit se
Registrovat
Hledat
, pred spaním, pri zobúdzaní. Denne som nad rozmýšľaním strávila minimálne trištvrte hodiny = 45 min = 0,75 hodiny x 365 dní = 300 hodín = 12,5 dní.
: 
Uvidíme neskôr.
ďalej.