Stargate Atlantis Meteora

Znova dlhý a zaujímavý príbeh.
A Michaela (ktorého nemusím), máme späť.



P.S.: Pokračovania asi +- raz do týždňa, ak nebudeš stíhať tak raz za dva týždne.

Takže, dnes som k poviedke pripojila ešte jednu stranu, ktorá mi prišla do hlavy - ani neviem ako, počas počúvania Non-Stop Music - Redemption. Je to záver poviedky.

Puk:

Toto je spoiler!!!:

Ja by som podľa ďalšieho vývinu poviedky nazvala Michaela Nezavražditeľné hovado

Pardon za ten výraz, ale bez neho by to nešlo.
All: Nie je nič horšie, ako päť krát denne kontrolovať túto tému, či náhodou niekto nehodil nejakú kritiku a zistiť, že nie. No ták, píšte názory na poviedku, aj keď sú to negatívne.

Pozeral som čo pribudlo a bolo tu päť ľudí vrátane mňa, ale asi nepotrebujú komentovať.
a

Tak ja na to idem tou pozitívnou kritikou
Veľmi sa mi to páči, a ako som ti povedala v maile, od začiatku sa tá poviedka len a len zlepšuje
V tejto časti sa mi maximálne páčil opis Lory, a potom ako Meteora sprdla IOA Proste nádhera No ale nemôžem už nič iné povedať, lebo predsa len to súvisí aj s ďalším dejom

Hľadám človeka, ktorý by mi urobil asi polminútové video ako trailer na poviedku, mám predstavu, ako to má vyzerať, len by som potrebovala k tomu ešte pridať hudbu. Prosím niekoho o pomoc, pretože ja v žiadnom programe na výrobu a úpravu videí nedokážem pracovať. Prosím pošlite mi SZ, ak ste ochotní. Díky.
EDIT: Vybavené, odkaz na trailer je v prvom príspevku.

Promethea: Tak jsem si teď přečetl těch zhruba 110 stran, který má část 8, což bude dělit a moc dobrý PDF ti budu dělat klidně ke každé zde na fóru. Behem dneška jí udělám pro tu, co tu teď je (používám jinou upravu textu než máš ty, tak chci aby to bylo stejný )

To už je týždeň!?

O pár minút neskôr, laborátórium, Atlantis

V miestnosti je rozprášený čierny popol. Na zemi ležia Meteorine zakrvavené šaty, jej meč, zbrane a Michaelove šaty. Nad Meteorinými šatami sa objavilo biele svetlo. V miestnosti sa začala zhmotňovať čierna energetická guľa. Svetlo ustúpilo a v Meteoriných šatách sa objavila postava. Bola to Meteora. Energetická guľa zmizla a v miestnosti sa objavil hologram systému.
„Čo sa stalo? Niečo ma vyradilo, zabilo všetkých ľudí na Atlantis vrátane Janusa. Zachytil som len tvoje slabé volanie o pomoc, no nebol som schopný pomôcť. Zalarmoval som Hammonda.“ povedal hologram systému. Meteora sa ťažko postavila. Pozrela sa na Michaelove šaty.
„Odstráň to.“ povedala Meteora a jeho šaty zmizli. Meteora chytila do ruky trochu popola.
„Je toto, je toto Janus?“ spýtala sa systému.
„Áno. Bol to Janus. Niečo ho po smrti spálilo a rozmetalo na kusy. I keď neviem, či to bolo po smrti.“
„Michael. Aby ho nebol systém schopný oživiť.“ povedala Meteora roztraseným hlasom. Celá sa triasla. Popol sa jej pomaly vysypal z ruky.
„Michael zaútočil na Atlantis a našiel pomocou Janusovej laboratórie spôsob, ako ma obrať o schopnosti. Urobil to. Jediný spôsob ako ho zastaviť, bolo sa povzniesť. Povzniesol sa tiež. Veľa si nepamätám, ale zastavila som ho. Chcel zničiť mňa aj všetkých Antikov. Spravila som všetko, aby som ho zastavila. Podarilo sa mi to. A Antici sa mi za to odvďačili tak, že ma zhodili, bez toho, aby som mala príležitosť oživiť Janusa. Povznesená by som to možno dokázala...“ nedohovorila Meteora.
„Lora štartuje.“
„Čo? Počkať... Michael sa na ňu premiestnil. Chcel ju ovládnuť.“
„Aj sa mu to podarilo. Lora opúšťa atmosféru.“
„Bude naprogramovaná aby zničila všetko niekoľko miliárd svetelných rokov ďaleko. Galaxie, ľudí...musíme ju zničiť. Kontaktuj všetky 304ky, nech sem prídu, vzlietni s Atlantis.“
„Nedokážem. Som príliš poškodený. Za niekoľko minút sa budem schopný uviesť do pôvodného stavu.“
„To nestačí.“
„Som schopný bezpečne ťa premiestniť do miestnosti s kreslom.“
„Urob to.“ Aktivuj štíty, zbrane, pohon, inerciálne. Ostatné je nepodstatné.“ povedala Meteora a objavila sa v miestnosti s kreslom. Sadla si do neho. Kreslo sa aktivovalo. Atlantis ľahko stúpala k oblakom. Za pár sekúnd bola na orbite. Pred Meteorou sa zobrazil hologram vesmíru okolo. Lora sa vznášala v prázdnote. Na oblohe sa objavilo niekoľko červených špirál, z ktorých vystúpili 304ky. Nad hologramom okolitého vesmíru sa naraz objavilo 5 hologramov s veliteľmi 304iek.
„Čo sa deje?“ povedali naraz všetci velitelia.
„Prepáčte. Systém vám to vysvetlí... Systémy na všetkých lodiach, zničte Loru.“ povedala Meteora. Pred 304kami sa začali zhmotnovať tisíce červených energetických gúľ a smerovali k Lore. Zároveň lode začali strielať neprerušený lúč plazmy z azgardských zbraní. Jej štít ich zastavoval.
„Systém, zbrane.“ povedala Meteora.
„Zbrane systému ešte nie sú v pohotovosti, ale drony sa dajú ovládať pomocou kresla.“ povedal systém.
„Ja som vedela, prečo chcem naplniť všetky sklady dronmi.“ povedala si Meteora a Atlantis začala strielať stovky dronov na Loru. Lora sa nehýbala.
„Loru ovládol Michael. Zabil všetkých ľudí na Atlantis. Zničila som ho. Lora zničí všetko, ak ju nezastavíme. Je na to naprogramovaná. Mám plán, nebude sa vám páčiť, no nemáte na výber. Odpálime hviezdu tejto sústavy. Loru by to malo zničiť, kedže ešte nie je dokončená.“ povedala Meteora
„Čo? Pripomínate mi McKaya. Tiež zničil slnečnú sústavu.“ povedal Ellis.
„5/6. A po druhé, lode to vydržia.“
„Čo? Vy tu chcete zostať? Ja sa toho nezúčastním. Otočte loď.“ povedal veliteľ Sun Tzu.
„To nepôjde. Systém, odopri ich prístup ku všetkým systémom.“ povedala Meteora. Na Sun Tzu sa vypli všetky počítače.
„Mám pokračovať aj s Apollom?“ spýtala sa Ellisa.
„Nie.“
„Fajn. Potrebujeme stratégiu. Systém na Odyssei, priblíž loď k slnku a odpáľ ho. Systém na Daeadalovi, v sklade je systém Meteora, ktorý mal byť nainštalovaný na Hammonda. Nainštaluj len konzoly štítov, zbraní a pohonu. Zapoj ZPM. Systém na Apolle sa bude snažiť znížiť silu štítov, je dôležité, aby Lora nezapla zrkadlové štíty. Systém na Sun Tzu bude len strieľať. Všetky lode sa musia hýbať, inak ich Store-y na Lore zamerajú a uložia do pamäte.“
„Prečo sa Lora nebráni?“ spýtala sa Carterová.
„Zbrane nie sú hotové. A to je naše šťastie.“ povedala Meteora.
„Lora dáva všetko do štítov, zistila, že Odyssea chce odpáliť slnko.“ povedal systém.
„Zamaskovať Odysseu, vytvoriť ilúziu odchodu.“ rozkázala Meteora.
„Ak chceme slnko odpáliť do niekoľkých minút, Odyssea nesmie byť maskovaná. Príliš to zaťažuje systém.“ povedal systém. V miestnosti s kreslom sa odrazu vypli všetky hologramy, pomocou ktorých komunikovala Meteora s veliteľmi lodí. Zhlboka sa nadýchla.
„Systém, úctivo popros Noxov, aby sem prišli pomôcť. Stačí, keď zamaskujú Odysseu, nežiadam od nich, aby bojovali.“
„Áno.“ povedal systém a zapli sa hologramy. Na Loru každú sekundu dopadali stovky tisícok červených energetických gúľ a dronov. Lúče plazmy azgardských zbraní neustále pálili na Loru. Na slnku sa zvýšila erupčná aktivita. Vtom sa na oblohe odbjavila červená špirála. Vyšla z nej loď Noxov. Bola impozantná. V miestnosti s kreslom sa opäť vypli všetky hologramy. Zapol sa len jeden. Zobrazoval Noxa. Trasúca Meteora sa postavila z kresla a hlboko sa poklonila. Nox sa uklonil o čosi menej.
„Vytvoríme ilúziu o odchode lode zvanej Odyssea.“ povedal Nox a hologram sa vypol. Zapli sa ostatné.
„Čo to je za loď?..Čo to má znamenať?“ pýtali sa velitelia lodí.
„Je to mesto Noxov. Ich loď, že?“ spýtala sa Carterová.
„Áno.“ povedala Meteora a posadila sa. Naľavo od nej sa zobrazil ďalší hologram zobrazujúci bitku. Odyssea sa otočila a vstúpila do červej diery. Napravo sa zobrazil rovnaký hologram, len s tým rozdielom, že na ňom bola Odyssea.
„Ten pravý zobrazuje skutočnosť. Ten ľavý zobrazuje, ako to vidí Lora.“ povedal hologram systému. Slnečné erupcie prepukali na slnku každých pár sekúnd. Na Hammondovi zasvietili štíty.
„Štíty a pohon je zapojený. Pokračujem so zbraňami.“ povedal systém.
„Transportujte všetky atómové bomby na Sun Tzu. Jej systém ich upraví, aby boli ešte účinnejšie.“ povedala Meteora. Do desiatich sekúnd sa transportovali všetky bomby na Sun Tzu. Do pol minúty boli pripravené.
„Odpáľ ich.“ povedala Meteora. Nad Lorou sa objavilo niekoľko atómových bômb. Okamžite vybuchli. Mostíky 304iek ožiarilo jasné svetlo.
„Stmaviť štíty na všetkých lodiach!“ rozkázala Meteora. Svetlo z mostíkov ustúpilo.
„Nestačí to. Systém, vypusti všetky jumpery.“ rozkázala Meteora.
„Stále nie som schopný ich ovládať. Môžem ich naprogramovať tak, aby si ich mohla riadiť mysľou odtiaľto.“
„Urob to.“ povedala Meteora a zavrela oči. Z hangáru na Atlantis vyleteli desiatky jumperov. Začali obiehať okolo Lory a strieľať. Jeden zo Storov zasvietil a zmizli tri jumpery. Zasvietil ďalší a zmizlo ich päť.
„Nejde vám to.“ povedal pohŕdavo Davidson.
„SKÚSTE RIADIŤ A STRIEĽAŤ TISÍCE DRONOV Z ATLANTIS A ZÁROVEŇ PILOTOVAŤ 50 JUMPEROV TAK, ABY ICH STORE NEZACHYTIL!!! CHVÍĽU PO TOM, ČO SA OBJAVIL ČLOVEK, KTORÉHO STE ZABILI A ON PRIŠIEL A EŠTE VÁM ZOBRAL SCHOPNOSTI!!! DOKÁŽETE TO?! AK NIE, TAK BUĎŤE TICHO!!!“ vyletela Meteora na Davidsona bez toho, aby otvorila oči. Davidson stíchol a sadol si do svojho kresla. Pozrel sa na Slnko. Slnečná aktivita bola obrovská. Medzitým si Lora uložila do Storu všetky zvyšné jumpery.
„Hviezda onedlho vybuchne.“ povedal systém.
„Systémy na všetkých lodiach, zapnite zrkadlové štíty tak, aby odrážali plazmu po vybuchnutí slnka priamo na Loru. Pre posádku: Štíty sa stmavovovať nebudú, takže si všetci zakryte oči. Minor, môžete odísť s vašou loďou. Ďakujem vám za pomoc.“
„Odysseu budeme maskovať do poslednej chvíle. Zapneme si zrkadlové štíty.“ povedal Nox.
„Ďakujem.“ povedala Meteora.
„Lora začala zhmotňovať zbrane.“ povedal systém. Pred Lorou sa objavila miniatúrna energetická guľa.
„ČO!?“
„Štíty tú strelu zastavia, nie? Veď zbrane ešte nie sú dokončené.“ povedal Caldwell.
„Zbrane Lory nič, ale nič nedokáže zastaviť. Ani zrkadlové štíty ju nedokážu odraziť. O štít sa nezastavia, maximálne zoslabnú, ale prejdú a loď prinajmenšom vážne poškodia.“
„Ako je to možné?“
„Dokončená Lora by dokázala zničiť vesmír svetelné roky okolo nej za pár stotín sekundy. Bola by dokonalá... Nezničiteľná... Jediné, čo by ju dokázalo ovládať by som bola ja so svojimi schopnosťami. Dokázala by letieť rýchlosťou rýchlejšou než svetlo, ja viem, že si myslíte, že je to nemožné, ale Lora by to dokázala. Všetky vaše fyzikálne zákony o vesmíre by boli pre ňu nič. Máme obrovské šťastie, že z jej systémov nie je hotových ani 6%.“ povedala Meteora. Všetkým vyrazila dych. Caldwell sa nadýchol a chcel niečo povedať.
„Nie, nerobím si srandu.“ povedala Meteora.
„Systém, na ktorú loď chce Lora zaútočiť?“ pokračovala.
„Neviem.“ povedal systém. Odrazu sa veci začali diať nepostrehnuteľne vysokou rýchlosťou. Meteora stále sledovala hologram okolitého vesmíru. Energetická guľa, ktorú formovala Lora bola už takmer dokončená. Obrovskou rýchlosťou začala letieť k lodi Noxov. Meteora zavrela oči a oprela sa o kreslo. Atlantis letela pred loď Noxov, aby zachytila strelu o svoj štít. Energetická guľa sa však zdala byť rýchlejšia. Atlantis v poslednej chvíli doletela pred loď Noxov. Zachytila energetickú guľu, no zotrvačnosťou letela ďalej. Jej štít začal po zásahu horieť. Plamene zo štítu sa začali šíriť na hlavnú budovu. Plamene vybuchli a na hlavnej budove sa objavila obrovská prasklina. Atlantis sa zatriasla a zotrvačnosťou letela ďalej.
„Všetci choďte na chodby! Všetci, ktorí sú v miestnosti s oknom, chodťe na chodby! Okamžite! Chráňte si oči!“ rozkázal systém na všetkých lodiach. Všetci okamžite bežali na chodby, dokonca aj mostík evakuovali. Dvere sa uzatvorili. Lode prestali strielať. Slnko vybuchlo. Celý vesmír naokolo bol ožiarený nesmierne jasným svetlom. Lode sa zatriasli.
„Systém, chcem vidieť čo sa deje!“ povedal Ellis. Apollo sa zatriaslo tiež a všetci spadli na Zem. Ellis sa postavil a vstúpil do miestnosti, v ktorej nebolo okno. Pred ním sa objavil hologram okolitého vesmíru. Z miesta, kde bolo Slnko, sa vynárala plazma na všetky strany. Atlantis odrážala rovnako ako všetky lode plazmu na Loru, no stále letela niekam inam. Meteora sa prebrala na zemi. Chcela pootvoriť oči, no zacítila, že všade okolo je oslepujúce svetlo. Oči si zakryla rukou a chcela sa postaviť. Avšak pri zásahu Atlantis strelou z Lory Meteoru vymrštilo z kresla na stenu, kde si zlomila už zranenú nohu. Zakrývajúc si oči sa Meteora doplazila ku kreslu a sadla si doň. Nechávala za sebou krvavú stopu. Atlantis zmenila kurz a letela naspäť k Lore.
„Štít na Lore začína kolabovať. Funguje to.“ povedal systém.
„No tak, ešte kúsok.“ zakňučala Meteora. Niektorí ľudia, ktorí pozorovali hologram na 304kách sa začali modliť. Bodka, ktorá ju označovala začala blikať.
„No tak...“ povedala Carterová. Bodka zhasla, no vždy sa ešte rozsvietila.
„Atlantis je ťažko poškodená. Dlho to nezvládne.“ povedal systém.
„Čo ostatné lode?“ spýtala sa Meteora.
„Držia sa.“ Bodka ktorá označovala Loru zhasla. Všetci sa modlili, aby sa už nerozsvietila.
„Lora to už nevydrží. Jej systém kolabuje.“ povedal systém a červená bodka zhasla. Natrvalo.
„Lora je zničená.“ povedal systém. Na všetkých 304kách sa ozval radostný výkrik.
„Nech sa všetky lode dostavia na miesto, kde ...“ nedohovorila Meteora, lebo zacítila krv, ako jej steká po nohe. Mala škaredo poranenú nohu. Odpadla. Systém však vedel, čo chcela povedať a tak všetky lode zapli wormhole drive a zmizli. Objavili sa nad malou planétou.
„Meteora.“ povedal systém. Meteora sa prebrala.
„Nech systémy na všetkch lodiach začnú oživovať mŕtvych na Atlantis. Poďakuj Noxom za pomoc v mojom mene.“ povedala Meteora so slzami v očiach. Práve stratila Janusa a Loru.
„Uzdrav mi nohu, ale len aby som dokázala chodiť, nemusí to byť dokonalé. Ostatní sú dôležitejší.“ povedala Meteora a zhlboka sa nadýchla. Systém jej začal uzdravovať nohu. Veľmi to bolelo. Postavila sa. Z nohavíc mokrých od krvi začali stekať kvapky krvi. Vyšla na chodbu. Všetci boli mŕtvi. Nad jedným z vedcov sa objavilo zelené svetlo. Systém ho začal oživovať. Nadýchol sa a zakašľal. Meteora mu pomohla postaviť sa. Chcel sa jej na niečo opýtať, no keď uvidel jej oblečenie zašpinené od krvi a výraz v jej tvári, rozmyslel si to.

O pár hodín neskôr

Atlantis pristála na malej planéte, avšak nepristála na oceáne, ale na obrovskom jazere vo vnútrozemí. Systémy oživili všetkých ľudí. Meteora sa pomocou systému vznáša popri hlavnej budove Atlantis. Pozoruje prasklinu spôsobenú výstrelom z Lory. Prasklina sa začínala na jej najnižšom poschodí a postupne sa rozvetvovala ako strom do vyšších poschodí.
„Systém, začneme tu.“ povedala Meteora a prasklina pred ktorou stála začínala miznúť. Steny Atlantis sa zacelovali od najvyšších poschodí po tie najnižšie. Zrazu sa otvorili dvere na balkón a von vyšiel Sheppard. Pozoroval výhľad na neďaleký les.
„V poriadku, zanes ma na balkón.“ povedala Meteora. Sheppard to začul a naklonil sa. Meteora sa zniesla na balkón.
„Ahoj.“ povedal John.
„Dobrý deň.“ pozdravila Meteora a chcela odísť. John odvrátil zrak a pozeral sa na les.
„Ako je možné, že je Atlantis pri brehu? Predsa má obrovský ponor, nie?“ spýtal sa. Meteora sa otočila.
„Pred pár tisíckami rokov na túto planétu dopadol meteorit. Vyhĺbil obrovský kráter, ktorý neskôr zaplavila voda. Preto tu prakticky nie sú žiadne plytčiny, je to kráter.“
„Je dobré, že sme vo vnútrozemí. Aspoň nebude stále pršať.“
„Áno, preto som tu pristála.“ povedala Meteora a chcela odísť. Nemala dobrú náladu.
„Ďakujem. Ďakujem, že si ma oživila.“ povedal John.
„To som nebola ja... Ja už nemám žiadne schopnosti... Bol to systém.“
„Aha, prepáč. Ďakujem systém.“ povedal John.
„Nemáš za čo.“ ozvalo sa z jeho vysielačky.
„Meteora, vieš koho mi pripomínaš?“ spýtal sa John.
„Netuším.“ povedala podráždene Meteora.
„Hancocka.“
„Koho?“
„Hancocka, je to niečo ako superhrdina z rovnomenného filmu. Zachraňuje ľudské životy, chytá banditov a vždy pri tom zlikviduje polovicu mesta, ale nikomu sa nikdy nič nestane.“
„Čo tým chcete povedať?“
„Nič, len že mi ho pripomínaš.“
„Tým, že som si musela zničiť vlastnú loď!? No, asi tým, ale Lora bola moja. Ale to, čo nepatrí USA, na tom vám nezáleží. Vyhodila som do vzduchu loď, ktorá mohla byť to najúžasnejšie, čo táto galaxia zažila, ale to vôbec nevadí, lebo nepatrila USA. Tiež dnes zomrel jeden človek. Teda, dnes zomreli všetci ľudia na Atlantis, ale jeden sa nedal oživiť. Janus. Ale čo by to vás malo zaujímať? Nejaký mladý chlapec, ktorý tvrdí, že je Antik a patrí mu Atlantis vás vôbec nezaujíma. Prečo by mal, že?“ povedala Meteora a krívajúc odišla.

O pár minút neskôr

Meteora sedí na dverách vznášajúceho sa jumperu nad Atlantis. Má na sebe stále oblečené zakrvavené oblečenie, no očividne ju to netrápi. V rukách drží fľašu vody. Je dobre priviazaná lanom o sedadlo pilota, aby nespadla. Mlčky pozoruje Atlantis.
„Carterová sa chce pozrieť na mesto z výšky, mám ju dať do iného jumperu?“ ozval sa systém z Meteorinej vysielačky.
„Nie, máme málo jumperov, kľudne si môže prisadnúť.“ povedala Meteora. V prednej časti jumperu sa objavila Carterová.
„Ahoj. Prepáč, nevedela som, že si tu, systém nič nepovedal.“
„Ahoj. Nie, to je dobré, prisadni si.“ povedala Meteora a Carterová sa priviazala k lanu.
„Čo robíš?“ spýtala sa s pozitívnym tónom v hlase Carterová.
„Nič, len pijem...“ povedala Meteora.
„Vodu...“ dodala. Carterová priviazala druhý koniec lana o sedadlo pilota a prisadla si k Meteore.
„Som hrdá. Môj nápad sa ujal.“
„Hm?“ spýtala sa Meteora s plnými ústami.
„Zavesiť jumper do vzduchu, aby sme sa mohli kochať výhľadom na Atlantis.“
„Aha, áno, takzvaná vyhliadková terasa je obľúbená.“
„Plukovník Davidson, Caldwell, Ellis, Chan-Ti a ja sme sa dohodli, že tu zostaneme s 304kami, dokým systémy nezhmotnia jumpery, drony, kým sa mesto neuvedie do pôvodného stavu.“
„Ďakujem.“ povedala Meteora.
„Páni, ten výhľad je úžasný.“ povedala Carterová.

Podvečer, ten istý deň, Atlantis

V miestnosti s bránou sú desiatky ľudí. Stoja na schodoch, niektorí sú opretí o zábradlie a sledujú kovovú urnu posiatu antickými nápismi, ktorá stojí na zemi pred bránou. Koná sa Janusov pohreb. Medzi ľudí sa začne predierať Meteora. Postaví sa medzi urnu a bránu. Pozrie sa na všetkých ľudí. Jej pohľad potom skĺzne na urnu. Zhlboka sa nadýchne a začne hovoriť.
„Janus. Janus bol úžasný človek. Chcel, aby bola galaxia lepšie miesto na život pre všetkých. A ona sa aj stala. Vďaka nemu môžu ľudia v galaxii spať pokojnejšie a nemusia sa obávať zajtrajška. Snažil sa vymyslieť veci, ktoré by ľuďom uľahčili život. Veci, ktoré by ich uchránili pred Wraithami. Nie vždy však boli jeho vynázely úspešné a bezchybné. Aj cez veľké úsilie Rady zastaviť ho, dokázal to, čo si zaumienil. Zničil Wraithov. Premenil ich na ľudí. A aj napriek tomu zostal nesmierne skromný. Zrejme aj preto, pretože jeho vynálezy nikdy nikto neocenil. Ale aj snaha sa cení...
Bol... obetavý. Zomrel niekoľko krát, no ten posledný krát zomrel pre nás. Aby ma ochránil. Aby som vás mohla neskôr oživiť. Aby zadržal Michaela, aby som mala viac času na povznesenie. Ležal tam na zemi, taký bezvládny, umieral. Chcela som ho vyliečiť, no on prišiel, ako vždy, s úžasným plánom. Mala som sa povzniesť. Bolo to jediné riešenie. Avšak bol tu jeden malý detail, ktorý sa mi vôbec nepáčil. Mala som ho tam nechať umrieť. Jemu to nevadilo. Vedel, že ho vyliečim, keď sa vrátim. No mýlil sa. Zomrel... Naposledy... Michael ho možno aj mučil, to neviem, ale... Bol to veľký človek a pozrite sa, čo z neho zostalo.
Keď sa naposledy povzniesol, povzniesol sa s jasným úmyslom: zničiť Wraithov. Vedel, že ak sa mu to podarí, dlho povznesený nezostane. Antici sa naozaj nahnevali a poslali ho na jednu studenú a nehostinnú planétu. Pred tým, ako sa povzniesol, musel vedieť, že či sa mu to podarí, alebo nie, zrejme na planéte, kam ho pošlú Antikovia, zomrie. Nie, že by si Janus nevážil svojho života, to nie, on si len cenil životy iných, pretože vedel, že každý môže zmeniť svet tak, ako ho zmenil on, dokonca aj viac.
Bol... milý. Neviem ako to robil, ale nikdy som ho nevidela neusmiateho. Vždy mal úsmev od ucha k uchu, bol milý na všetkých bez rozdielu. Bol slnkom Atlantis. Slnkom, ktoré nikdy nezájde za oblaky. Ale všetko má svoj má svoj koniec...
A jeho zmysel pre humor... Rád si uťahoval... Zo všetkého, hlavne zo seba a mňa. Všetci sa smiali jeho vtipom, aj keď im nikto nerozumel, pretože vždy, vždy keď povedal nejaký vtip, chytil záchvat smiechu a ním potom nakazil všetko v okruhu niekoľkých metrov.
Tiež som nikdy nepochopila jeho trpezlivosť. S úsmevom na tvári odpovedal na vaše nekončiace otázky ohľadom vesmíru, Antikov, technológií, Atlantis. Mnoho ľudí by takú trpezlivosť nemalo...
Bol pracovitý, inteligentný... V neposlednom rade to bol posledný žijúci nepovznesený Antik, ktorý sprístupnil celé mesto a vám tak uľahčil jeho objavovanie... Pomáhal mi s Lorou, vlastne ju skoro celú navrhol on sám. Tiež mi pomáhal žiť normálny život, ehm, no, teda normálnejší.
Bol nesmierne... ukecaný. Keď ste začali hovoriť o niečom, čo mal rád, keď ste otvorili jeho obľúbenú tému, riskovali ste, že sa už nikdy nezastaví. Raz som niekoho počula, ako ho prirovnal k pokazenému rádiu, myslím.“ povedala Meteora. Jeden z vojakov sa pousmial. Bol to on, kto to povedal. Janus bol jeho dobrý priateľ a bola s ním sranda. Meteora zacítila, že sa jej do očí hrnú slzy. Nevadilo jej to. Nič jej v tejto chvíli nevadilo. Na ničom jej nezáležalo. Z očí jej začali tiecť prvé slzy a rýchlo sa pridávali ďalšie a ďalšie. Zhlboka sa nadýchla a s trasúcim sa hlasom pokračovala.
„Chcela som ho naučiť základy boja a sebaobrany. Nikdy neviete, kedy sa vám to zíde. Pristal na to... Neudržal v ruke ani palicu. No dobre, na to tu máme zbrane, povedala som si. Nedokázal sa trafiť. Ničím a nikam. Po dlhých hodinách trénovania sa nakoniec aj dokázal trafiť so stunnerom do terča. Bol to viac než úspech, no zbraň pri sebe nosiť nechcel, lebo sa bál, že nakoniec zraní seba, alebo niekoho iného. Ale mal nadanie na iné...“ nedohovorila Meteora, pretože uvidela ako sa biele svetlo dostalo cez sklenenú vitráž do miestnosti. Vytiahla svoj meč. Ľudia sa otočili a s hrôzou pozorovali svetlo.
„Systém?“ spýtala sa Meteora. Svetlo sa začalo formovať do postavy.
„To som ja, Melia.“ povedalo. Meteora si schovala zbraň a krívajúc sa dostala k Melie.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa Meteora drzo a utrela si slzy .
„Je od teba pekné, že si zariadila pohreb tak, ako sme ich vykonávali my.“ povedala Melia.
„Otázka znela, čo tu robíš? A žiadny pohreb by nebol, kedy ste vtedy zdvihli svoje povznesené zadky a pomohli mi. Janus mohol žiť.“
„Prišla som sa pozrieť na jeho pohreb a vyjadriť zármutok v mene celej Rady. Je nám to veľmi ľúto. Janus bol jedným z nás.“
„Ale nesprávali ste sa tak. Prečo ste mi nepomohli zastaviť Michaela?“
„Nechcela by som o tom hovoriť...“ nedohovorila Melia.
„VYKLOP TO!“ zrevala Meteora cez slzy.
„Ja som nemohla. Nikto z nás nemohol. Michael mal všetky tvoje schopnosti a to ho učinilo nezraniteľným.“
„Počkaj, chceš povedať, že ja som mala natoľko úžasné schopnosti, že by som dokázala poraziť aj povznesenú bytosť?“
„Áno.“ povedala Melia.
„A-a ako je potom možné, že keď som sa povzniesla, zničila som ho?“ Melia sa nadýchla. Pozrela sa na všetých okolostojacich. Mierne sa uklonila.
„Je nám to ľúto.“ povedala.
„Hovor...“ povedala Meteora.
„Muž, ktorý dokázal najviac zo všetkých.“ prečítala Melia jeden z nápisov na urne a úprimne sa usmiala.
„Vypadni.“ povedala Meteora, keď zistila, že Melia jej na jej otázku neodpovie.
„Chcela som len...“
„VYPADNI!“ zvrieskla Meteora na Meliu. Melia sa pozrela na okolostojacich.
„Ako som už raz povedala, je nám to ľúto.“ povedala Melia a zmizla. Meteora si utrela ďalšie slzy. Otočila sa a zaradila sa do davu.
„Systém.“ povedala. Urna s Janusovým popolom sa vzniesla do vzduchu a aktivovala sa brána. Nestabilný vír po vytvorení červej diery ju dematerializoval. Brána sa vypla. Meteora sa rozhliadla okolo seba. Nebola jediná, ktorá sa neubránila slzám. Otočila sa a krívajúc odišla. Z druhého konca miestnosti sa ozval známy hlas.
„Meteora počkaj.“ povedala Jennifer. Meteora sa tvárila, že ju nepočuje a šla ďalej. Zabočila doľava, do inej chodby. Jennifer si pohla, no už ju videla zabáčať do ďalšej chodby.
„Meteora počkaj!“ povedala a začala za ňou bežať. Meteora stihla zmiznúť. Jennifer sa rozhliadla okolo seba a vydala sa smerom k Meteorinej izbe. Meteora však bola schovaná za rohom o pár chodieb ďalej.
„Systém, potrebujem zmiznúť.“ zašepkala a takmer okamžite zmizla. Objavila sa v Janusovej izbe. Patrila k najväčším izbám na Atlantis. Dotkla sa steny. V strede izby sa objavil jumper. Na jeho plášti zasvietil Store a dvere, ktoré viedli na balkón zmizli. Meteora nastúpila do jumperu. Jumper sa zamaskoval a vzlietol. Keď vyšiel von, dvere boli opäť na svojom mieste.
„Meteora.“ ozvalo sa z jej vysielačky.
„Systém?“ spýtala sa Meteora. Na okne jumperu sa zobrazil hologram okolia. Jedno miesto začalo blikať načerveno.
„Prší tam.“ povedal systém.
„Ďakujem.“ povedala Meteora a jumper zmenil kurz.

O niekoľko kilometrov ďalej

Jumper pristáva na malej čistinke uprostred lesa. Čistinka je zarastená takmer metrovou trávou, ktorá sa pohybuje v rytme silného vetra sprevádzajúceho silnú búrku. Kvapky vody dopadajúce z oblohy majú nesmiernu silu a veľkosť. Doslova bičujú mohutný porast trávy. Dvere jumperu sa otvoria a z nich vystúpi Meteora. Okamžite ju zasiahnu tisíce kvapiek. Jej vlasy ich vsiaknu, no zachvíľu sú jej vlasy tak premočené, že kvapky vody stekajú dole po jej oblečení. Zmývajú zaschnutú krv z jej nohavíc. Meteora sa obzrie vôkol seba. Okolo nej nie je nič, len zvuk kvapiek dopadajúcich na zem a príroda. Po dlhom čase cíti vietor a dážď. Otočí sa a pozrie sa na jumper. Podíde k nemu zboku a vylezie na jeho strechu. Opatrne sa postaví. Fúka silný vietor, leje ako z krhly, blesky pravidelne udierajú do stromov naokolo, zvečerieva sa. Meteora miluje búrky a dážď.

Ráno

Meteora sa ráno prebudí. Nadýchne sa. Otvorí oči. Vidí pred sebou sedadlo pilota v jumperi. Leží na zemi. Chce sa postaviť, no len čo sa pohne, začne ju všetko bolieť, hlavne však hlava.
„Sys-systém, čo so mnou je? Prečo sa takto cítim?“
„Stratila si všetky svoje schopnosti a tvoja myseľ a telo sa s tým nedokážu vyrovnať.“
„Ako?“
„Tvoje telo umiera. Už pracujem na niečom, čo ti pomôže.“ Meteora sa trochu pohla a pozrela sa von predným sklom. Bolo ráno.
„Počkať, je ráno. Naposledy sa pamätám, že som sedela na jumperi a všade okolo bola tma a búrka. Táto planéta má presne 48 hodinový cyklus, takže som musela spať asi... DEŇ!?“
„Zomieraš. Zobudil som ťa len, aby som ti dal niečo na spamätanie. Hotovo.“ povedal systém a pred Meteorou sa zhmotnila injekčná striekačka v ktorej bola striebristá tekutina.
„Pichni si to do krku.“ Meteora sa natiahla k striekačke. Pichla si ju do krku. Zacítila, ako ju oblial studený pot. Krv v jej tele začala vrieť. Hlava jej začala dunieť. Zrazu väčšina bolesti ustúpila. Meteora cítila len slabú bolesť hlavy.
„Dobrá práca systém... Dnes nezomriem.“ povedala a odpadla.

O niekoľko minút neskôr

Meteora sa prebrala. Zaprela sa rukami o zem a s ťažkosťami sa postavila. Zatočila sa jej hlava. Avšak Meteora to ustála a sadla si do kresla pilota. Chcela vzlietnuť, no jumper nereagoval. Meteora si vydýchla, zavrela oči a oprela sa do sedadla. Postavila sa a spod DHDčka sa vynorili dva kryštály. Tretí chýbal.
„Sakra, Janusov jumper. Dostaneš sa kam potrebuješ, ale na to, aby si sa dostala späť, potrebuješ jeho kryštál... Systém, premiestni ma do Janusovej izby.“ povedala. V tom momente sa spolu s jumperom objavila v Janusovej izbe. Vyšla z jumperu a ten zmizol. Chcela Janusovi upratať izbu, aby sa tam mohol nasťahovať niekto iný. Pozrela sa do prvého šuflíka v stole. Bol prázdny, rovnako ako aj druhý a tretí. Vo štvrtom sa nachádzal jeden kryštál – janusov počítač. Vystrelil biele svetlo na stenu. Na nej sa objavil hologram s antickými symbolmi a číslami. Meteora ho vytiahla a prezerala si, čo tam mal. Rôzne výpočty a plány všetkých možných prístrojov. Mal v tom strašný chaos, ako vo všetkom. Meteora sa rozplakala. Ten chaos jej bude chýbať.
„Meteora, Ronon je pred dverami, chce s tebou hovoriť.“ ozval sa systém z jej vysielačky.
„Povedz mu, že tu nie som.“
„Už som tak urobil, vie, že si tu.“
„Ako?“
„Tuší to... A nedá sa odhovoriť. Hovorí, že to bude iba chvíľa.“
„Povedz mu, že plačem.“ povedala Meteora a utrela si slzy.
„Hovorí, že mu to nevadí.“ Meteora schovala kryštál do zásuvky a sadla si na posteľ.
„Môže vstúpiť.“ povedala Meteora a dvere do miestnosti sa otvorili. Vošiel Ronon. Dvere sa zavreli.
„Ahoj.“ povedal.
„Ahoj.“ Povedala Meteora a posunula sa, aby si k nej Ronon mohol prisadnúť.
„Je mi to ľúto.“ povedal. Meteora sa na neho pozrela a hneď odvrátila zrak.
„To, čo prišlo cez obrad, to bol Antik?“
„Áno. Konkrétne Melia. Členka Veľkej Rady.“ povedala Meteora a z očí jej vyhŕkli ďalšie slzy. Ronon sa pozrel na Meteoru.
„Poď sem.“ povedal a objal ju.
„Nemôžem tomu uveriť... Už tu nie je...“ povedala Meteora.
„Mimochodom, systém, ďakujem za oživenie.“ povedal Ronon.
„Nemáš za čo.“ ozvalo sa odniekiaľ. Meteora sa pousmiala. Ronon slušne poďakoval systému bez toho, aby ju prirovnal k nejakej stupídnej postave z filmu, narozdiel od Shepparda.
„Si inak v poriadku? Nechceš niečo doniesť? Jedlo? Nechceš si zatrénovať?“ spýtal sa Ronon.
„Áno, je mi dobre, nič nepotrebujem. Ďakujem.“ povedala Meteora a pustila Ronona. Utrela si slzy.
„Tak ahoj.“ povedal Ronon a chcel odísť.
„Počkaj.“ povedala Meteora. Ronon sa zastavil.
„Hm?“ otočil sa.
„Vždy si bol na mňa taký milý, k ostatným luďom si sa správal horšie než ku mne a nedá mi to nespýtať sa, prečo si bol vždy na mňa taký milý? Pretože som žena, alebo preto, že som mladá, alebo oboje?“ Ronon sa nadýchol. Sadol si na posteľ.
„Na Satede som mal brata. Volal sa Wyter. Mal dcéru, Claynu. Bola asi tak stará ako si ty. Veľmi mi ju pripomínaš. Tiež nosila meč na pravom boku aj keď bola praváčka a zle sa jej odtiaľ vyťahoval, no jej to nevadilo. Vedela úžasne strieľať zo všetkého, čo sa jej dostalo do rúk. Učil som ju bojovať. Bojovala ako ty, robila tie isté chyby, čo ty. Mala tiež hnedé dlhé vlasy a modré oči ako ty... Avšak, keď Wraithi napadli Satedu, bola medzi prvými, ktorí umreli.“
„To je mi ľúto.“ povedala Meteora.
„Už je to dobrých pár rokov.“ povedal Ronon a postavil sa.
„Ehm, mimochodom, keď som išiel okolo tvojej izby, bolo tam pár ľudí, takže, ak sa im chceš vyhnúť, radšej tam nechoď.“
„Elizabeth, Sam, Jennifer a Carson?“
„Presne, systém ti hovoril?“ Meteora si utrela slzy.
„Nie, len som si tipla. Ďakujem.“ Ronon odišiel. Dvere sa zatvorili. Pred Janusovou izbou horeli stovky sviečok všetkých farieb, tvarov a veľkostí.

O chvíľu neskôr, jedáleň

Na Atlantis sa všetko vracia do starých koľají. Misie sa obnovili, biológovia nadšene skúmajú nové rastlinné druhy na planéte. Našťastie, na živočíšne ešte nenarazili. V jedálni práve jedna skupinka preberá nový druh stromu, ktorý sa nápadne podobá na javor. Pri ďalšom stole zasa raňajkuje Ronon a Sheppard. V tom vojde do miestnosti Meteora. V miestnosti nastane ticho a všetci sa pozerajú na Meteoru. Ona si ich nevšíma a berie si na tácku raňajky. Sadne si k malému stolu v rohu miestnosti. V miestnosti je stále hrobové ticho. Meteora sa naje. Len čo odíde z miestnosti, ľudia sa opäť začnú rozprávať. Meteora ide po chodbe späť do Janusovej izby. Chodby sú poloprázdne.
„Meteora.“ ozve sa za ňou. Otočí sa.
„Chcel som sa s vami porozprávať.“ povedal Davidson a vytiahol si spoza opasku zat. Otvoril ho a namieril ho na ňu.
„Prekazili ste môj plán. Chcel som s Odysseou priletieť k jednej z najdôležitejších planét Luciánskej aliancie a tam im ju odovzdať.“
„Systém by to nedovolil.“ povedala Meteora chladno.
„Za toto ma nechajú zabiť. Kvôli vašej sprostej supersilnej lodi ma zabijú!“ povedal Davidson odhodlaný vystreliť na Meteoru. Meteora zavrela oči. Ocitla sa vo veľmi jasnej miestnosti.
„Potrebujem jeho zbraň.“ povedala.
„Dobre.“ povedal systém a Meteora otvorila oči. Nachádzala sa späť na Atlantis. Ostatným ľuďom by sa zdalo, že Meteora len žmurkla. Natiahla ruku k Davidsonovi. Z ruky mu zmizol zat a odbjavil sa v Meteorinej ruke.
„Ak vás nezabijem skôr ja.“ povedala Meteora. Za Meteorou sa objavil dôstojník z Odyssey a vytiahol na ňu zbraň, tentokrát pozemského pôvodu. Dvakrát ju strelil do chrbta. Meteora bezvládne spadla na zem. Len čo sa zvuk streľby dostal do jedálne, Ronon a Sheppard sa okamžite postavili a vytiahli si svoje zbrane. Dobehli na chodbu. Len čo vyšli spoza rohu, Davidson na nich vystrelil zo zatu, ktorý už medzitým stihol zobrať bezvládnej Meteore. Ronon strhol Shepparda späť. Nestihol. Johna zasiahol modrý blesk zatu, no odrazil sa od jeho štítu späť na Davidsona. Davidson spadol na zem.
„Chránim ťa.“ povedal z jeho vysielačky systém. Sheppard strelil do nohy dôstojníka z Odyssey, ktorý spadol na zem. Sheppard dobehol k Meteore. Ležala na bruchu.
„Meteora?“ spýtal sa Sheppard. Všimol si, že zo žiadnej z rán jej netečie krv. Pod tričkom mala niečo tvrdé a čierne. Nepriestrelnú vestu. Boli v nej zachytené dve guľky. Meteora sa pohla.
„Ty máš nepriestrelnú vestu?“ spýtal sa jej.
„Dve...“ zamrnčala. Spolu s Rononom ju prevrátil na chrbát.
„Au, sakra, tam ma strelili, to bolí... ležať na chrbáte, zdvihnite ma.“ povedala Meteora. Zdvihli ju.
„Menšia výmena názorov?“ spýtal sa Sheppard.
„Zdá sa, že Davidson je špión.“ povedala Meteora a odpadla. Ronon ju stihol zachytiť.
„Radšej ju zavedieme na ošetrovňu.“ povedal John a Ronon zobral Meteoru na ruky.

Na ošetrovni

Na ošetrovni je pokoj, Jennifer má len jediného pacienta.
„Je to len malé prechladnutie.“ povedala Jennifer.
„To som rada.“ povedala Elizabeth.
„Uhnite, no tak.“ ozýval sa Rononov hlas zvonka. Pár sekúnd nato vošiel do miestnosti Ronon a Sheppard. Ronon položil Meteoru na lôžko. Systém prebral Meteoru.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Jennifer.
„Sakra, nie, na chrbát NIE! To bolí!“ vysúkala zo seba ťažko Meteora.
„Davison ju postrelil. Našťastie má vestu.“ povedal Sheppard.
„Dve! A nepostrelil ma Davidson, ale ten jeho malý poskok.“ Meteora sa zdvihla.
„Ten plukovník Davidson z Odyssey?“ spýtala sa Elizabeth.
„Ja sa už o ňu postarám.“ povedal systém.
„Čo?“ spýtala sa Jennifer.
„Ja sa o ňu postarám, ukľudním ju.“
„Musím jej dať niečo proti bolesti.“ povedala Jennifer.
„Morfium nie.“ povedal systém.
„Pár krát som jej už morfium dala, nič jej nebolo.“
„Morfium jej nedáte...“ povedal systém a Meteora zmizla.
„... a ja sa o ňu viem postarať najlepšie.“ dokončil vetu systém a zmizol.

O pár minút neskôr

Meteora leží na posteli v malej tmavej miestnosti. Okolo nej je úplne všetko. Antické ovládacie konzoly, Store-y, Wraithské stunnery všetkých tvarov a veľkostí, osobné štíty... Meteora otvorí oči. Pozrie sa okolo seba.
„Tajná miestnosť?“
„Áno. Je to jediné miesto, kde ťa nenájdu.“ povedal systém z jej vysielačky.
„Dobrá práca systém. Ehm, ja že zle znášam morfium? Že o tom neviem.“ povedala Meteora a otočila sa na bok. Avšak, nevyrátala si to dobre a z postele spadla na zem. Zamrmlala niečo anticky. Postavila sa.
„Tá látka, ktorú si si ráno vpichla do krku, je veľmi agresívna v kombinácii s morfiom. Zabilo by ťa to.“
„To vysvetľuje, prečo som odpadla... Vedia o tej látke?“
„Nie.“
„Tomuto hovorím dobrá práca systém... A teraz ma premiestni do Janusovej izby.“ povedala Meteora. Ocitla sa v jeho izbe.
„Plukovníkovi Davisonovi a dôstojníkovi zrejme vymyla mozog Luciánska aliancia.“ pokračoval systém.
„Dobre systém, daj ich do poriadku.“
„Už na tom pracujem.“
„Výborne.“ povedala Meteora a sadla si na Janusovu posteľ. Z posledného šuflíka vytiahla kryštál. Roztriasli sa jej ruky a začala plakať.

O dva dni neskôr

Elizabeth sedí vo svojej kancelárii a hrá na tablete sudoku.
„Doktorka Weirová, dúfam, že nevyrušujem.“ ozvalo sa pred ňou. Elizabeth zdvihla hlavu. Nikoho nevidela. Ten hlas nepochádzal ani z vysielačky, ani zo systému.
„Haló?“ povedala Elizabeth.
„To som ja, Meteora. Zabudla som, že som neviditeľná.“
„Neviditeľná? Kde, kde si?“
„Stojím pred vami. Nechcem, aby ma niekto takto videl. Chcela som s vami hovoriť.“
„Dobre.“ povedala Elizabeth.
„A prosím ťa, tykaj mi. Keď mi niekto hovorí doktorka Weirová, pripadám si strašne stará.“
„Dobre, Elizabeth. Systém, zviditeľni ma.“ Meteora sa zviditeľnila. Sedela na zemi medzi kreslami tak, aby ju nebolo vidieť cez sklo, ktorá obklopovalo kanceláriu. Elizabeth okamžite pochopila, prečo Meteora nechce, aby ju niekto videl. Bola bledá, unavená, jej pery boli bez farby, na lícach mala zaschnuté slzy a pôsobila veľmi sklesnutým dojmom.
„Upratala som izbu po Janusovi. Je prázdna, takže sa tam môže niekto presťahovať, keby chcel. Našla som aj jeho počítač, mal v ňom všetky svoje výpočty, ale bolo tam aj niečo, čo malo byť pre teba. Systém to upravil, aby to bolo kompatibilné s vašimi počítačmi. Tu je to. Nečítala som to.“ povedala Meteora a podala jej USB kľúč. Elizabeth si ho okamžite zastrčila do tabletu. Pár krát na obrazovke niečo stlačila.
„Je to anticky, veľmi tomu nerozumiem.“
„Vpravo, v strede, to zelené automaticky prekladá.“
„Aha.“ povedala Elizabeth a stlačila zelený znak. Text sa preložil.
„Myslím si, že je to niečo ohľadne riadenia Atlantis, inštrukcie, zrejme ti ju venoval.“ povedala Meteora.
„Nie. Sú tu síce inštrukcie, ale podľa toho, čo tu píše, Atlantis nepatrí mne.“ povedala Elizabeth a podala Meteore tablet. Meteora stlačila zelený znak a text sa spätne preložil.
„Je tvoja.“ povedala Elizabeth s úsmevom na tvári.
„Nie, to nie, to je problém.“
„Problém?“ spýtala sa prekvapene Elizabeth.
„Ja odchádzam.“
„Čože? Kam?“
„Preč, na inú planétu.“
„Teraz? Ja som si myslela, že pôjdeš na Destiny, zachrániť tých ľudí.“
„Po tom, čo IOA nariadila zaútočiť na Loru, bála som sa, že zničia aj ten jumper, aby sa presvedčili, či to dokážem postaviť znova, tak som ho premiestnila na Loru.“
„Ale tak si zoberieš iný jumper a prestaviaš ho, nie? Systém ti pomôže.“
„Nie. Na tom jumperi som pracovala dosť dlho. Robila som ho sama, pretože systém síce dokáže zhmotniť rôzne veci, ale ten jumper bol špeciálny. Rovnako systém nedokáže zhmotniť ani IZPMko, iný systém Meteora, tak nedokáže upraviť, alebo zhmotniť taký istý jumper. Mnoho systémov na Lore som robila ja sama. Systém zhmotňoval len vonkajšiu konštrukciu, tvoril dvere... Ľudia na Destiny si budú musieť poradiť sami.“
„Ach bože...a prečo odchádzaš?“
„Ja to už nevydržím Elizabeth. V zbytku galaxie nie je viac ľudí, čo by ma chceli zabiť, ako na Atlantis.“
„Viem, čo sa stalo s Davidsonom, ale systém ho už dal do poriadku, spolu s ďalšími.“
„Tu nejde len o špiónov. Posledný rok som ani nevystrčila nohy z Atlantis, pretože som pracovala na Lore. A Lora je fuč. Všetci sa tu na mňa pozerajú cez prsty. Som rozhodnutá odísť a myslela som si, že Atlantis dá tebe, lebo ju vieš viesť. Lenže je moja a mne nezostáva nič iné, len ísť preč aj s ňou. Bez vás, pozemšťanov. Nerada to robím, ale musím vás poslať domov... Aj keď... Elizabeth, mohla by si jej veliť ty, bezo mňa. Keby šlo o nejaké závažné rozhodnutia, spýtaš sa systému, ale neviem, či to chceš...“
„Žartuješ? O Atlantis sa postarám veľmi rada.“
„Naozaj?“
„Áno... Čo budeš robiť keď odídeš?“
„Žiť tak, ako som žila po vyhladení dediny Wraithmi. Budem loviť, cestovať bránou a zoberiem si jumper so systémom, vrátim sa na planéty, ktorých obyvatelia boli ku mne vtedy veľmi milí a možno niečo potrebujú, nástroje, jedlo... systém im to zhmotní a ja sa im tak odvďačím za ich ústretovosť. Zoberiem si len luk, šípy, meč a jumper.“
„Meteora, prosím ťa, dobre sa vystroj. Zober si zbrane, zdravotnícku pomoc, kľudne si zober všetko čo je v zbrojnici, nechcem, aby sa ti niečo stalo.“
„Ale budem mať jumper so systémom a moje zbrane, to mi stačí.
„Prosím.“
„Tak dobre.“
„Kedy odchádzaš?“
„Za 18 hodín. Bude práve noc, takže nikto v hangári ani v miestnosti s bránou nebude.“
„Tak skoro?“
„Áno.“
„Vrátiš sa niekedy?“
„Neviem, možno. Za pár týždňov, mesiacov,...“
„Mesiacov?“
„Do roka určite prídem a poviem vám, či na Atlantis zostanem, alebo budem žiť v lesoch naďalej.“
„To je dlhá doba.“
„Možno. Ale už sa teším. No, idem sa zbaliť...“
„A nezabudni si zobrať zbrane, zdravotnícku pomoc...“
„Neboj sa.“ povedala Meteora a zneviditeľnila sa.
„A nikomu o tom nehovor, teda, aspoň kým neodídem.“
„Spoľahni sa.“ usmiala sa Elizabeth a zobrala si tablet.
„Ehm, systém ma preskenoval, aby zistil, ako sa moje telo vyrovnáva so stratou schopností a tak a zistil, že jediná schopnosť, ktorá mi zostala neporušená, je pyrokinéza.“
„A to je...?“
„Schopnosť zapáliť oheň silou vôle.“
„To je dobrá správa nie? Aspoň ti niečo zostalo.“
„Práveže nie. Michael zo mňa dostal väčšinu schopností pomocou prístroja ktorý poslal bránou. Utiekla som, potom ma našiel, ale išiel radšej preprogramovať Loru, aby mu mohla slúžiť. Aby som mohla nejakú schopnosť použiť, potrebujem energiu. Pôvodne som mala v sebe zdroj energie, no Michael mi ho zobral, takže mám schopnosť, ale nemám ju ako použiť a tým pádom je mi pyrokinéza nanič.“
„Ale inak si v poriadku, nie?“
„A-áno.“

O 18 hodín neskôr

Meteora tvrdo spí vo svojej izbe. Všade naokolo má preplnené tašky.
„Meteora.“ ozve sa z vysielačky, ktorá je na stole, systém. Meteora okamžite otvorí oči.
„Je čas.“ povie systém. Meteora sa postaví. Zývne si. Postaví sa a podíde k stolu. Má na ňom položené tmavé nohavice, tmavú bundu a čierne tričko. Prezlečie sa. Všímne si, že na rukáve bundy je pripevnená nášivka Atlantis. Strhne ju dole a položí na stôl. Svoje žlté oblečenie, ktoré je stále zakrvavené a na tričku sú diery od guliek, zbalí do jednej z tašiek. Oblečie si na seba vestu a na ňu si pripevní P90tku. Na chrbát si dá nošu so šípmi. Za opasok, na ktorom má meč, si pripevní luk. Dredmi si zviaže vlasy. Dve veľké tašky si dá na rameno, na každé jednu. Do rúk si zoberie dokopy ďalšie 4 tašky a pozrie sa na stôl, na nášivku s logom Atlantis.
„Systém, odchádzam.“ povie a zmizne. Objaví sa v hangári. Obzrie sa okolo seba, musí sa zorientovať. Vydá sa k jumperu, ktorý má v sebe nainštalovaný systém. Jumpery so systémom majú bledšiu farbu, ako normálne. Vstúpi do jedného z jumperov a všetky tašky položí na rampu. Z tej, čo položila na vrch, vytiahne Store. Vtom začuje chôdzu. Vyjde von. Vonku je Elizabeth v župane a má v rukách hrnček s teplým čajom.
„Ahoj.“
„Ahoj.“ povie Meteora.
„Nechceš si to ešte...“
„Nie, Elizabeth, odchádzam. Ako si si priala, zobrala som si všetko možné vybavenie.“ Elizabeth sa pozrie na všetkých šesť tašiek stojacich na sebe.
„Zostalo v zbrojnici a na ošetrovni ešte niečo?“ zažartuje.
„Ehm, no, moc nie, ale systém na tom už pracuje, do rána bude všetko, čo som si zobrala zhmotnené.“ Elizabeth sa pozrela na Meteoru. Meteora mala všetko čierne, vestu, bundu, nohavice... Čierna jej nepristala. Meteora pripevnila Store nad jedno zo sedadiel a ustúpila. Tašky zoskenoval prúd svetla a zmizli.
„Dávaj si na seba pozor.“ povedala Elizabeth a objala ju. Meteora bola prekvapená, no aj ona objala Elizabeth.
„V galaxii už nie sú Wraithi, teraz je život v galaxii omnoho ľahší.“
„Ale aj tak.“ povedala Elizabeth a pustila ju.
„A ty sa postaraj o Atlantis. Nech sem nevkročí ani noha člena IOA, jasné? Všetkých ľudí, ktorí sem prvý krát prijdu, musí overiť systém. Nikto na Atlantis bez jeho povolenia nevkročí.“
„Jasné... ideš bránou?“
„Hmm... hej, idem.“
„Ahoj.“ povedala Elizabeth a odišla.
„Ahoj.“ povedala Meteora a sadla si do jumperu.
„Chuck, asi za 10 sekúnd sa otvorí brána.“ povedala Elizabeth, ktorá už stihla prísť do miestnosti s bránou.
„Madam, teraz sa nemá nikto vracať.“
„Nie, ale niekto odchádza.“ Brána sa otvorila. Otvorili sa aj dvere do hangáru. Z neho vyšiel jumper. Otočil sa. Meteora zamávala Elizabeth. Elizabeth jej zamávala tiež. Jumper sa otočil a prešiel cez bránu. Brána sa zatvorila.

Na planéte

Jumper vyšiel z brány a pristál pred ňou. Otvorili sa dvere a na nich sa zhmotnila jedna taška. Meteora z nej vytiahla svoje žlté oblečenie a podišla k DHDčku. Zadala adresu. Oblečenie vyhodila do vzduchu a nestabilný vír červej diery ho dematerializoval. Brána sa vypla. Store si uložil tašku do pamäte a Meteora vstúpila do jumperu. Jumper vzlietol a letel na obežnú dráhu. Na oblohe sa otvorila červená špirála červej diery a jumper sa začal točiť okolo svojej osi. Vstúpil do špirály a objavil sa nad inou planétou.

jakop: PDF nerob, ja aj tak nebudem mať čas pridávať odkazy na stiahnutie sem.

All: Tú časť s pohrebom som prepisovala asi mesiac, človek by neveril, čo je to napísať smútočnú reč.

Očakávam kritiku.

Očakávam kritiku.

Z nojej strany určite nie
Táto časť je jednou z najlepších akú som od Teba čítal. Bola tam akcia, súcit, obsah na zamyslenie, ale aj celkový a pravý nefalšovaný nádych jej osamelosti.
Ešte raz. Odo mňa tu kritiku na túto časť neuvidíš.



P.S.: Uklaňajúci sa smajlík ktorý skladá klobúk tu nieje.

Nový diel, je dosť o ničom, ale keby neboli zlé diely, tak by neboli ani dobré.

O necelý rok neskôr, Atlantis

Elizabeth sedí s Rononom vo svojej kancelárii. Rozprávajú sa. Vtom sa aktivuje brána. Chuck sa pozrie na notebook, aby zistil, od koho pochádza signál. Niečo na notebooku naťuká, zdvihne sa zo stoličky a príde za Elizabeth.
„Doktorka Weirová, brána sa aktivovala a IDC pochádza od Meteory. Mám jej otvoriť?“ Elizabeth sa postavila a s Chuckom odišla k DHDčku. Ronon sa potichu vytratil z kancelárie.
„Meteora, si to ty?“ spýtala sa Elizabeth po stlačení vysielačky.
„Áno, som, tak pustíte ma, alebo mám povedať systému?“
„Samozrejme, vypnite štít.“ Cez bránu prešiel jumper a vyletel do hangáru. Elizabeth vyšla po schodoch do hangáru. Jumper pomaly dosadal na zem. Elizabeth k nemu podišla. Dvere sa otvorili a vyšla Meteora.
„Ahoj. No páni, ty si narástla.“ usmiala sa Elizabeth. Meteora bola asi o 10 centimetrov vyššia ako keď odchádzala a aj jej vlasy podrástli o niekoľko centimerov.
„Ahoj. Áno a pripadám si divne, lebo som vyššia než väčšina ľudí v galaxii.“ povedala Meteora. Spoza ďalšieho jumperu vyliezol Ronon, priblížil sa potichu k Meteore zozadu, pravú ruku jej položil na rameno a ľavou ju šťuchol pod rebro. Meteora neváhala, chytila jeho pravú ruku a prehodila ho cez rameno. Ronon tvrdo pristál na chrbte.
„Au. Aj ja ťa rád vidím.“ povedal ironicky.
„Ronon!“ zvolala Meteora šťastne a podala mu ruku aby sa postavil.
„Prepáč, nevedala som že si to ááááááá!“ zvrieskla Meteora, pretože ju Ronon chytil za ruku, ktorú mu podala, potiahol ju a podkopol jej nohy. Meteora sa rozpleštila na zemi. Elizabeth radšej pár krokov ustúpila, aby neprišla k úrazu aj ona.
„Ďakujem.“ povedala Meteora.
„Vôbec nemáš za čo.“ povedal Ronon a postavili sa, no tentoraz radšej každý sám.
„To si ma nemohla varovať?“ spýtala sa Meteora Elizabeth.
„Uvidela som ho v poslednej chvíli.“
„Sláva, že si sa ukázala.“ povedal Ronon.
„Prečo, snáď som tu nechýbala.“
„Nemal som komu nakopať zadok pri tréningu.“
„Aha, a čo Sheppard?“
„Ten nie je taký tvrdohlavý a keď pár krát pristane na zemi, radšej to vzdá.“
„Ideme?“ spýtala sa Meteora.
„Jasné, vždy ťa s radosťou nakopem.“ povedal Ronon. Meteora sa pozrela na Elizabeth.
„Treba sa o niečom dôležitom porozprávať? Predpokladám, že nie, ak by bolo niečo potrebné, systém by mi to povedal.“
„Nie, choďte si zatrénovať, ale nezabite sa.“
„Jasné, že sa nezabijeme.“ povedali zborovo Meteora a Ronon.
„Budem sa musieť zastaviť v mojej izbe a vyložiť si veci... nikto sa do mojej izby medzitým nenasťahoval, že?“
„Nie.“ povedala Elizabeth.
„Super.“ povedala Meteora a vošla do jumperu. Stlačila Store a na rampe sa zhmotnilo šesť poloprázdnych tašiek. Elizabeth sa pozrela na Ronona spýtavým pohľadom. Ronon zdvihol pravú ruku a ukázal dva prsty. Elizabeth zakývala hlavou, na znak, že rozumie. Meteora zdvihla tašky a s Rononom odišla. Keď zašli za roh, Elizabeth stlačila svoju vysielačku.
„Sheppard.“
„Elizabeth?“ ozvalo sa z nej.
„Meteora je späť. Ronon hovorí, že máte dve hodiny.“
„Len? To nestačí.“
„Musí.“

O chvíľu neskôr, Atlantis

Meteora ide s Rononom po chodbe. Zahne doľava, položí tašky na zem a zamáva rukou pred panelom. Dvere do jej izby sa otvoria. Meteora si odloží tašky, luk a šípy, zloží si P90tku a vyzlečie si vestu.
„Môžeme ísť.“ povie a vyjde z miestnosti. Zamieri k telocvični. Ronon sa snaží ísť čo najpomalšie.

V telocvični

Meteora okamžite zamierila k stojanu na palice a vytiahla z neho dve najdlhšie, takmer dvojmetrové, kovové, duté palice. Jednu hodila Rononovi. Ronon ju chytil a zašermoval s ňou. Meteora si svoju prezrela. Otočila si ju. Ronon na ňu zaútočil. Meteora jeho útokom úspešne odolávala. Ronon sa otočil a švihol palicou z celej sily, snažiac sa Meteore trafiť nohy. Meteora sa odrazila od zeme pomocou palice, ktorá sa však stále dotýkala zeme. Ronon netrafil jej nohy. Jeho palica sa zastavila o Meteorinu. Keď Meteora dopadala na zem, skočila na Rononovu palicu a tá mu vypadla. Meteora švihla palicou z celej sily, mieriac na Rononovu hlavu. Pár centimetrov pred ňou však zastavila a víťazoslávne sa usmiala.
„Náhoda.“ povedal Ronon a zdvihol svoju palicu.
„Aj ja si myslím.“ povedala Meteora a odstúpila. Trénovali spolu asi hodinu a pol, keď sa Meteore podarilo Rononovi škaredo zraniť rameno.
„AU! Dávaj pozor!“ povedal Ronon pozerajúc sa na svoje krvácajúce rameno.
„Prepáč.“
„Asi by sme mali ísť na ošetrovňu.“ povedal Ronon.
„Keď chceš...“ povedala Meteora prekvapená Rononovou reakciou.
„Nie, ja si myslím, že by sme tam mali ísť s tebou.“
„Prečo?“
„Niečo sa ti muselo stať, že si ma dokázala udrieť.“ podpichoval Ronon.
„No tak som sa zlepšila... Možno... Trochu...“
„Ale aj tak, si nejaká divná.“
„JA?!...Možno... Trochu...“ povedala Meteora. Ronon jej hodil palicu, ktorú chytila a uložila.
„Bolí to?“ spýtala sa.
„Trochu...“ povedal Ronon a vyšli z miestnosti.

Na ošetrovni

Meteora s Rononom prišli na ošetrovňu.
„A tak som si myslela, že...“ nedohovorila Meteora.
„Meteora! Ty si späť! To je prekvapenie!“ zreval Carson s otvorenou náručou a objal Meteoru.
„Áno, som späť, žijem....už ma môžeš pustiť...“
„Drahá, bez teba tu bolo tak prázdno!“
„A-aj ty si mi chýbal...“ povedala Meteora nepresvedčivo.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa Meteora.
„Ja? Prečo?“
„Podľa rozpisu služieb má službu Jennifer.“ povedala Meteora a ukázala na tabuľu s rozpisom služieb.
„Ehm, no, vieš, vystriedali sme sa.“
„Fajn, trochu som Rononovi ublížila, tak, pozrieš sa na to?“
„Áno jasné.“ povedal Carson a pozrel sa na Rononovu ruku.
„To je škaredé...“ Ronon hodil na Meteoru vražedný pohľad.
„Už som povedala prepáč.“
„No, za pár dní to bude zahojené, možno nebudeš mať ani jazvu.“ povedal Carson, otočil sa a zo stola zdvihol obväz.
„To nechcem.“ povedal Ronon.
„Si si istý?“
„Áno.“ povedal Ronon. Carson vrátil obväz späť na stôl, no zároveň z neho zhodil nejakú fľaštičku. Našťastie, bola v plastovej nádobke, takže sa nerozbila. Meteora sa zohla a podala mu ju. Pri tom sa jej mierne nadvihlo tričko a odhalili sa jej kríže. Mala na nich veľké zranenie.
„Nech sa páči.“ usmiala sa a podala Carsonovi fľaštičku. Carson zostal ako obarený.
„O môj bože...“ povedal.
„Čo?“ spýtala sa Meteora.
„Čo to máš na chrbte?“
„O, to nestojí za reč...“
„Ale áno, vyzerá to strašne. Chcem sa na to pozrieť.“ Meteora si sadla a vyhrnula si tričko. Na chrbte mala osem rovnobežných, hrubých a hlbokých škábancov a okolo nich mala veľké modriny.
„Kto ti to urobil?“ spýtal sa vydesene Carson.
„Skôr čo.“ povedal Ronon.
„Na-napadol ma Wrorn.“
„Wro-čo?“ spýtal sa Carson
„Ja som si myslel, že je to len rozprávka.“ povedal zdesene Ronon. Očividne vedel, čo Wrorn je.
„Ja tiež.“ preglgla Meteora.
„Wro-čo?“ zopakoval Carson.
„Dvojité w, er, ó, er, en.“ povedala Meteora.
„Čo je to?“
„Je to veľký tvor, vie sa uzdraviť ako Wraithi, má dva metre päťdesiat, zuby ako nože, živí sa zvieratami, no nepohrdne ľuďmi, je agresívny a strašne mu smrdí z papule, ak sa to tak dá nazvať. Narazila som na neho na jednej neobývanej planéte.“
„Chceš povedať, že si ho porazila? Wrorna? Nemožné.“ povedal Ronon.
„Takmer ma to stálo život. Aha.“ povedala Meteora a vyhrnula si ľavý rukáv. Na ramene mala pripevnený Store a na predlaktí, od zápästia až po lakeť, obrovský kovový náramok, ktorý bol obopnutý tesne okolo jej ruky. Od náramku až po Store mala obrovskú modrinu , ktorá hýrila včetkými farbami a pár škriabancov.
„To muselo bolieť.“ povedal Carson a dotkol sa jej ruky.
„AU!“ zvrieskla Meteora a od bolesti jej vyhŕkli slzy.
„Môžeš si ten náramok dať dole? Chcem sa pozrieť či aj pod ním niečo nemáš.“ povedal Carson.
„To nie je náramok.“ povedala Meteora a vystrela ruku. Zovrela päsť. Náramok jej obopol ruku až po prsty na ruke. Zasvietil, zhrubol a vysunuli sa z neho desiatky ostrých čepelí rovnobežne s Meteorinou rukou.
„No páni...“ povedal Carson.
„Je to zbraň a systém zároveň. Chráni mi ruku, takže pod ním nemám žiadne zranenia. Je to veľmi dobrá vec.“ usmiala sa Meteora, no jej úsmev nemal dlhé trvanie.
„Kde si sa ešte zranila?“
„Mala som roztreštenú nohu, ale tú mi dal systém v jumperi doporiadku aby som mohla chodiť. Mám ešte pár pohmoždenín, ale inak som v poriadku.“
„Ako sa to stalo?“ spýtal sa Ronon. Meteora sa zhlboka nadýchla. Začala spomínať.
„S jumperom som priletela na jednu planétu. V mieste, kde bol les, sa nachádzala čistá rieka, chcela som sa zastaviť po vodu. Keď som prišla, voda v rieke bola zakalená, špinavá a plávali v nej konáre, listy a miestami aj mŕtve zvieratá. Niektoré stromy boli rozťaté bleskom napoly. Nedávno sa tam prehnala veľká búrka. Keď som preletela pár kilometrov, našla som časť lesa, kde boli všetky stromy zvalené a rozmetané bleskmi naokolo. V tých stromoch hniezdili nejaké tvory, ktoré znášali vajcia, nejaké vtáky. Avšak, dospelé jedince zrejme uleteli pred búrkou, pretože vedeli, že inak by to neprežili. Nechali svoje hniezda s vajciami opustené. Tie vajcia boli obrovské. Keď som tam prišla, všetky boli rozbité. Až na jedno. Ale keď som prišla bližšie, zistila som, že je puknuté. Začalo sa z neho liahnuť mláďa. Vytlačilo sa von zo škrupinky. Malo na sebe zlepené perie, bolo veľké, triaslo sa zimou. Všimlo si ma. Keďže som bola jediný živý tvor naokolo, myslelo si, že som jeho rodič. Sklonilo sa predo mnou a píplo. Vytrhlo si z krídla pierko a podalo mi ho. Ja, jeho rodič, ako sa mláďa domnievalo, som mu mala za to pierko dať najesť. Netušila som, čo jedia. Bolo mu zima, tak som ho vzala do jumperu, aj s celým hniezdom. Malo priemer pár metrov.
Systém v jumperi zoskenoval mláďa a tým zistil, že je to všežravec. Malé bolo hladné, tak som mu hneď dala ovocie, ktoré som zohnala pred pár dňami na inej planéte. Malo obrovský zobák a keď som mu podávala jedlo, chňapol po ňom a skoro mi odtrhol prst. Nakŕmila som ho a nechala som ho v jumperi. V nádeji, že neďaleko bude niečo na ulovenie, som sa vydala do lesa. Jumper som nechala na mieste kde som našla mláďa.
Okrem niekoľkých rastlín, ktoré mohli mať liečivé účinky, na planéte nič na ulovenie nebolo. Keď som sa otočila späť k jumperu, niečo som začula. Kríky sa pohli. Vtom ma niečo strhlo obrovskou silou zo zeme a odhodilo ma na spadnutý strom. Nevidela som, čo to je, zmizlo to v kríkoch, ale radšej som myšlienkou zavolala jumper. Napadlo ma, že by to mohol byť Wrorn, ale myslela som si, že Wrorn je len stará rozprávka. Niečo chcelo vyjsť z kríkov, no skôr, ako to stihlo urobiť, schytalo pár guliek odo mňa. Na zem padlo pár kvapiek niečoho riedkeho a žltého, zrejme jeho krv. Zakňučalo a schovalo sa do kríkov. Kríky sa pohli. Vyprázdnila som do toho miesta zásobník. V tom sa ku mne niečo priblížilo zozadu, cítila som jeho dych na mojom krku. Schytila som meč a z celej sily som do neho sekla. Spôsobila som mu iba povrchové zranenia. Zvalilo ma na zem jediným pohybom laby, alebo čo to vlastne má. Poškriabal ma na chrbáte. Mal osem pazúrov. Bolo to je jasné. Je to Wrorn... Vysunula som zbrane, ktoré mám na predlaktí a uštedrila som mu veľa rán, no on mne viac. Opäť zabehol do kríkov. Chcela som stlačiť Store, ktorý mám na ramene, aby sa mi zhmotnil antický štít. Nemala som ho na ruke, našla som ho pár metrov ďalej. Dotkla som sa ho, s myšlienkou na to, že mi má zhmotniť antický štít, no nereagoval. Po chvíľke mi zhmotnil zbraň, akú nosíš ty.“ povedala Meteora a pozrela sa na Ronona. Bol zdesený.
Antický štít to nie je, ale aspoň niečo. Store som si schovala, systém ho určite bude schopný opraviť. Strelila som niekoľko krát do krovia. Wrorn ležal na zemi. Mala som ho ako na dlani. Bol síce ďaleko na to, aby som ho presne trafila zbraňou, triasli sa mi ruky, bola som vydesená, tak som si vytiahla luk a šípy. Trafila som ho len niekoľko krát a vtom ma zachytilo niečo a vymrštilo ma na strom. Ďalší Wrorn. Boli dvaja. Museli byť dvaja. Videla som, ako jednému z nich uzdravujú rany od guliek, uzdravoval sa ako Wraith. Zachvíľu bol v poriadku. Začala som strieľať po tom druhom, no bola som nabodnutá na konár vo výške niekoľkých metrov, ruky som mala pomliaždené, takže triafanie sa bolo veľmi obtiažne, no aj tak pár rán dostal. Zabehol do kríkov, aby sa uzdravil. Medzitým sa ten prvý snažil zhodiť strom, na ktorom som bola nabodnutá. Očividne bol veľmi naštvaný. Narážal do neho a strom sa triasol. Do Wrorna by som v tom okamihu netrafila ani keby som sa netriasla. Začala som strieľať do stromu, pod ktorým ležal druhý Wrorn a uzdravoval sa. Bol tenký, no vysoký a tak sa do niekoľkých sekúnd zrútil na Wrorna ležiaceho popod ním. Zabil ho. Wrorn, ktorý sa ma snažil zhodiť zo stromu sa naštval ešte viac. Začal do stromu narážať stále intenzívnejšie. Nakoniec som z neho spadla. Bola to veľká výška a a tak som si doslova rozdrvila nohu pri dopade. Wrorn ku mne podišiel a stúpil mi na druhú nohu, ktorá bola ešte ako tak zdravá. Zavrčal a chcel ma roztrhať. Dosť slušne mu smrdelo z papule. Keď sa ku mne nahol, aby mi prekusol krk, cítila som, ako nesmierne mi bije srdce. Nesmierne som sa bála. Vtom ho niečo zo mňa strhlo. V prvom momente som si mysela, že ten druhý Wrorn prežil a chcel ma zabiť osobne, no Wrorna zmietol dron z jumperu, ktorý konečne prišiel. Jumper sa otočil a otvoril mi rampu. Po lakťoch som na rampu dostala a posledné čo si pamätám bolo, že mláďa toho vtáka spalo v hniezde. Bzučanie motorov jumperov ho uspávalo. Vydala som jumperu rozkaz aby zabil toho Wrorna, ale tak, aby z neho nič nezostalo. Z jumperu vybehli desiatky dronov a nastal obrovský výbuch. Na mieste, kde bol Wrorn, bol už len obrovký kráter. Odpadla som. Potom si pamätám, že ma zobudil systém na jumperi spolu s mláďatom, ktoré mi s radosťou ozobávalo vlasy a žobronilo o jedlo.“ povedala Meteora a celá sa triasla.
„A kde je to mláďa teraz?“ spýtal sa Ronon.
„U Noxov.“
„U koho?“
„To je úžasná rasa s vyspelou technológiou, no stále si váži prírodu, sú moji spojenci. Bola som ich navštíviť a to mláďa som im dala, aby sa o neho postarali.“
„A tí Wrorni, odkiaľ ich poznáš, Ronon?“ spýtal sa Carson.
„Wrorni sú tvory, o ktorých panujú legendy. Hovorí sa, že majú liečivé schopnosti rovnako ako Wraithi a že si s radosťou pochutnávajú na ľuďoch. Žijú v lesoch na opustených planétach. Tieto príbehy sa rozprávajú malým deťom, aby na cudzích planétach poslúchali. Tiež sa hovorí, že ich kedysi Wraithi stvorili, aby ich vysadili na planétach, kde boli ľudia, na ktorých sa z nejakých príčin nemohli kŕmiť, alebo im prekážali.“
„To je kruté...“ povedal Carson.
„Pegas je krutý.“ dodala Meteora.
„Prečo sa všetky potvory v Pegase začínajú na dvojité W?“ spýtal sa Carson.
„Iba Wraithi a Wrorni. To zďaleka nie sú všetky potvory... No, idem sa vybaliť.“ povedala Meteora a zošuchla sa z lôžka.
„Nejdeš so mnou na niečo pod zub? Určite si posledný rok nič poriadne nejedla...“ povedal Ronon.
„Nie, nie som hladná... Počkaj čo si tým myslel, že som posledný rok nič poriadne nejedla? Lovila som!“
„No veď práve...“ podpichol Meteoru Ronon. Meteora mu stúpila na nohu.
„Tak ideš?“ spýtal sa Ronon.
„No že si to ty...“ povedala Meteora a vydala sa k dverám vedúcim von z ošetrovne. Ronon sa pozrel na Carsona a prstom si prešiel po krku. Potom sa vydal za Meteorou. Len čo zmizli za rohom, Carson stlačil svoju vysielačku.
„Sheppard, máme problém.“
„Môžeš to konkretizovať?“
„Meteora už ide.“
„A sakra... Ehm, díky za varovanie.“

Chodba pred jedálňou

Meteora s Rononom mieria do jedálne a rozprávajú sa o Wrornoch. Keď prišli na koniec chodby, zistili, že dvere do jedálne sú zavreté.
„Prečo sú tie dvere zavreté? Nikdy neboli zavreté. Systém, prečo sú tie dvere zavreté?“ spýtala sa Meteora. Ronon sa zavretým dverám čudoval tiež. Systém neodpovedal.
„Systém?“ spýtala sa Meteora.
„Systém!“ zopakovala. Systém stále nereagoval.
„Zdá sa, že to musíme zistiť sami.“ povedal Ronon a vytiahol si zbraň. Meteora si vytiahla meč. Zamávala rukou pred panelom. Dvere sa otvorili.
„VITAJ SPÄŤ METEORA!“ ozval sa ohlušujúci rev z jedálne. V jedálni sa nachádzalo mnoho ľudí a na ich čele stál Sheppard a Lorne. Davom lietali balóniky a na stene bol zavesený nápis VITAJ DOMA METEORA! Meteore došlo, že nič životunebezpečné sa nekoná a tak si svoj meč schovala.
„Ty si o tom vedel?“ spýtala sa a otočila sa na Ronona. Ronon sa usmieval a zbraň mal už dávno schovanú.
„Ty si o tom vedel!“
„Áno, on je v tom s nami od začiatku.“ povedal Lorne a usmial sa, keď si všimol Meteorin prekvapeno-vydesený pohľad.
„Čo je to?“ spýtala sa Meteora a na jej tvári sa začali ukazovať prvé, i keď chabé náznaky úsmevu.
„Uvítacia párty pre teba.“ povedal Sheppard s intonáciou, akoby to vysvetľoval debilovi.
„Prečo?“
„Pretože ťa radi máme späť.“ ozvalo sa odniekiaľ z davu. Meteora sa obzrela okolo seba.
„Mňa?“ spýtala sa prekvapene.
„Áno.“ povedal Sheppard.
„Veď tu nie som ani dve hodiny a, a prečo je do toho zatiahnutá polka Atlantis a hlavne vy dvaja?“
„Milujem usporadúvanie večierkov a keď som sa dozvedel že si odišla, ale že sa vrátiš, napadlo ma, že pri príchode si zaslúžiš niečo na privítanie, ako naša šéfka.“ povedal Lorne.
„Ja mám rád usporadúvanie večierkov tiež, tak som sa mu rozhodol pomôcť.“ dodal Sheppard.
„Aha, a spolu s vami polka Atlantis, vrátane Ronona a, a ako ste presvedčili systém, aby neodpovedal na moje volanie?“
„Zdá sa, že má zmysel pre humor.“
„Ja viem, nemala som mu ho dávať.“ vzdychla si Meteora.
„Hej!“ ozval sa hlas systému odniekiaľ.
„To bola Elizabeth taká zlá veliteľka, alebo čo sa stalo, že som vám tak chýbala?“ vyzvedala Meteora.
„Je naozaj tak ťažké pochopiť, že si nám možno trochu chýbala?“ spýtal sa Ronon.
„Áno!... Ľudia zo Zeme sú streštení.“ zamrmlala si Meteora.
„Čo?“ spýtal sa Sheppard.
„Ale nič, níč.“ zahovárala Meteora.
„Ako ste to tak rýchlo stihli? Pripraviť všetko toto?“ pokračovala.
„Systém nám pomohol.“ povedal Lorne.
„Ďalší dôvod, prečo mu zobrať ten jeho zmysel pre humor... To je neuveriteľné ako ste to dokázali a Ronon, Ronon, ty si bol naozaj presvedčivý a to ako si ma zabavil kým to oni pripravovali...“
„Áno, zaslúžil by si Oscara.“
„Čo?“ spýtali sa naraz Ronon a Meteora.
„Ale nič, níč.“ povedal Sheppard.
„Fajn, čo teraz?“ spýtala sa Meteora.
„Hudba!“ povedal Lorne a zapla sa hudba. Z davu vystúpila Jennifer.
„Meteora! Ty žiješ!“ povedala s otvorenou náručou a objala ju.
„Ehm, nemala by som?“ spýtala sa Meteora.
„Áno, ehm, nie, ehm, je fajn, že si späť.“
„Ďakujem.“
„Môžem?“ ozvalo sa za nimi. Pustili sa. Stál za nimi vojak.
„Tiež ťa rád vidím.“ povedal a otvoril náruč.
„Foster! Ahoj!“ povedala Meteora a objali sa.
„Nemáš dovolenku?“ spýtala sa.
„Ako to vieš? A zabudla si, som Josh.“
„Á, Josh, nebola som síce tu, ale to neznamená, že som ako–tak nevedela, čo sa tu deje.“
„Dovolenku mám odzajtra.“
„Fajn.“ povedala Meteora a pustili sa. Meteora sa takto zvítala so všetkými ľuďmi, s ktorými poznala aj osobne.

O pár hodín neskôr

„Prečo tu sedíš? Oslavuj!“ povedal Ronon. Meteora totiž sedela.
„Časový posun. Som unavená. Ehm, chceš?“ spýtala sa Meteora a podala mu malé zelené ovocie veľkosti čerešne.
„Čo je to?“ spýtal sa Ronon nedôverčivo.
„Ovocie z jednej planéty.“
„Je zelené.“ povedal Ronon. Meteora sa pozrela na ruku, v ktorej držala ovocie.
„Nehovor! Je to dobré, skús... Veď keby to nebolo dobré, tak ti to asi nedávam, nie?“
„No, tak, asi nie.“ povedal Ronon a zobral si zelenú čerešničku.
„Hm, no nie je to zlé, SAKRA, FUJ, TO ČO JE?“ spýtal sa Ronon a na tvári mal nesmierne kyslý výraz.
„O, prepáč, zabudla som ti povedať, že to má veľmi veľmi krehkú kôstku, z ktorej sa po rozkusnutí uvoľní niečo veľmi kyslé, rozplynie sa to na jazyku a nedá sa to vypľuť.“ povedala chladne Meteora. Ronon sa obzeral po niečom, čo by mohlo prekryť kyslú chuť, no nič nenašiel.
„Ty ješ tie kôstky?“ spýtal sa s kyslým výrazom.
„Kdeže.“ povedala Meteora a otvorila dlaň. Mala v nej kôstky. Meteora sa začala smiať.
„To nie je vtipné!“ povedal Ronon.
„Ó, áno, ale je, takto som musela vyzerať, keď som rozkusla kôstku po prvý raz ja.“ Ronon uvidel Shepparda, prichádzajúceho k nim, premohol sa a nahodil labužnícky výraz, vytrhol Meteore z rúk čerešničku a tváril sa, že si niečo vychutnáva.
„Čo máš?“ spýtal sa Sheppard.
„Cch, ešte mi to zješ.“
„Len mi to ukáž.“ zaslintal Sheppard. Ronon mu podal čerešničku.
„Hm, no daj si.“ povedal. Sheppard mu schmatol čerešničku.
„Mmmm, dobré, ale má kôstku, JEŽIŠI KRISTE FUJ!!! ČO TO SAKRA JE!?“ spýtal sa Sheppard a na jeho tvári sa objavil neuveriteľne kyslý pohľad.
„RONON!!! RÝCHLO MI NIEČO PRINES!!!“ povedal Sheppard a s Rononom odišli k stolu, na ktorom bolo pitie. Cestou minuli Elizabeth. Začudovane sa na nich pozrela.
„Ahoj.“ povedala a podišla k Meteore.
„Ahoj.“
„Ehm, nevieš čo im je?“ spýtala sa Elizabeth a ukázala na Johna a Ronona, ktorí práve pili, čo im prišlo pod ruku.
„Netuším.“ povedala Meteora.
„Len som ťa aj ja chcela privítať a, ehm, nejdeš von? Je tu hluk a...“
„Jasné.“ zdvihla sa Meteora a vyšli na balkón.
„Je fajn, že si späť.“
„To dnes už počujem toľký krát...“
„Ale je to pravda... Som rada že si sa rozhodla zostať a vrátiť sa na Atlantis a...“
„Nie Elizabeth...“
„Prosím?“
„Povedala som iba, že za rok určite prídem, ale nie, že sa vrátim natrvalo.“
„A ty si sa rozhodla nezostať?“ Meteora sa nadýchla, že ide niečo povedať, no vtom sa otvorili dvere do jedálne a na balkón vošiel Lorne.
„Neruším?“ spýtal sa.
„Nie, vôbec.“ odpovedala Meteora. Elizabeth zostala mierne šokovaná z toho, čo jej Meteora povedala.
„Páči sa ti párty?“ spýtal sa Lorne.
„Áno, je to fajn, ale vyľakali ste ma keď som uvidela zavreté dvere a systém mi neodpovedal.“
„Prepáč, ale bez toho by to nebolo prekvapenie. Inak, aj ja som bol mierne vydesený, keď som ťa videl s mečom, bál som sa, že sme ťa vyľakali natoľko, že na nás zaútočíš.“ usmial sa Lorne.
„Ďakujem.“
„Nie je za čo. A keby si niekedy chcela usporiadať nejaký večierok...“
„Viem na koho sa mám obrátiť.“
„Presne.“ povedal Lorne a vrátil sa dovnútra. Meteora sa otočila na Elizabeth.
„Nie, ja nechcem zostať.“ povedala. Elizabeth vyzerala, že sa každú chvíľu rozplače.
„Ale neboj sa, raz za čas prídem, skontrolujem Atlantis, ktorá bude pod tvojim velením a zase odídem.“
„Kam pôjdeš?“
„Keď som bola teraz preč, len som lovila a lietala po planétach a odvďačovala som sa ľuďom, ktorí mi pomohli. A mnohí sú na tom veľmi zle. Ak by som za nimi prestala chodiť a pomáhať im, nemuseli by prežiť. A tí ľudia, oni sú úžasní, nesmierne si ma vážia a, no proste je to úžasné.“
„Budeš žiť s nimi?“
„Viac-menej. Pár krát som sa zastavila u Noxov a oni sú tiež úžasní. To, ako udržujú rovnováhu, majú vyspelé technológie a pritom mnohí z nich žijú len v lese, v súlade s prírodou a je úžasné, ako nesmierne si ju vážia. Tak, ako ľudia z dediny v ktorej som žila. Príroda, les, všetko pre nás bolo domovom a mne to chýbalo. Ja by som nedokázala žiť na Atlantis. Ja potrebujem žiť vonku, niečo robiť a tu by som sa strašne nudila, nemám čo robiť, nemám schopnosti, je tu systém, takže všetko čo potrebujete máte. Keď odídem, budem žiť striedavo sama, s ľuďmi z Pegasu a s Noxmi. A budem sa starať o mláďa.“
„O mláďa?“
„Pred pár týždňami som na jednej planéte našla opustené hniezdo a v ňom bolo vajíčko a z neho sa vyliahlo malé a považuje ma za jeho matku. Starala som sa oň, ale nemala som dosť času, takže sa o neho dočasne starajú Noxovia.“
„Prosím, zostaň...“
„Nie.“
„No tak...“
„Elizabeth, ty to nechápeš. Oni, oni mi dali toto.“ povedala Meteora a vytiahla si spod trička náhrdelník. Bol to len kameň obrastený niečím čo vyzeralo ako mach skrížený s lišajníkom zavesený na šnúrke.
„Toto vlastnia len Noxovia. Je to, je to, nemôžem ti povedať čo to je, len že je to znak že si ma vážia. Darovali mi to. Oni Elizabeth. Oni, veľkí Noxovia ma prijali za svoju! Ponúkli mi, aby som s nimi žila. Možno sa ti to zdá byť smiešne, no pre mňa je to nesmierna česť a ja s nimi chcem byť, chcem s nimi žiť, oni si ma vážia a ja si vážim ich...“
„My si ťa tiež vážime.“
„Nie, ty to nechápeš. Ja, ja nedokážem žiť s vami, lebo vy nie ste ani primitívni, ani vyspelí. Vy ste niekde medzi a mne sa presne to medzi nepáči. Stále zabúdate na to, že pred pár rokmi som bola len obyčajné dievča, ktoré, no tak obyčajné zasa nie, mala som schopnosť nahliadnuť niekomu do mysle, dievča, ktoré žilo s otcom v malom stane uprostred lesa, otec sa rovnako ako celá dedina živil lovom, kým bol na love, bola som so starou ženou, Lorou a tá mi pomáhala rozvíjať moju schopnosť, vlastne väčšinu času keď som bola s ňou som bola v jej mysli. Ona zažila za život veľa vecí, z jej mysle som sa dozvedela o mnohých veciach, pomocou nej som spoznala Wraithov, hovorila mi o Predkoch alias Antikoch, že kedysi sme si navzájom pomáhali a bola mi ako matkou, ktorú som stratila ako veľmi malá. Jej nekonečné príbehy o každom liste v lese, o jej detstve a nič, nič mi nechýbalo. Vlastne ani mama. Občas bránou prišiel kupec, z vyspelejšej planéty, než našej a od toho som sa veľa naučila, on bol fascinovaný mnou a ja tým, čo mal v mysli, poznal veľa adries a planét a nádherných miest, priala som si ich navštíviť. Hory, lesy, lúky, skaly, všetko. A to som nemala. Potom sa všetko zrazu strhlo, otec bol mŕtvy, Lora bola mŕtva, celá dedina a ja som ani nestihla oplakať ich smrť a pretĺkala som sa galaxiou sama. Vtom som objavila Rodneyho, alebo on objavil mňa, Ronon ma skoro prizabil, stretla som Janusa, dal mi schopnosti, Wraithi boli fuč a...
Splnilo sa mi všetko čo som chcela. Videla som krásne miesta, stretla som sa s Predkom a dokonca som s ním žila v meste Predkov, myslela som si že je to len Lorina rozprávka, hovorila o meste skoro stále. Wraithi boli zničení, ehm, premenení na ľudí, ale to je vpodstate to isté, spoznala som všetko čo som chcela, ba aj viac, viac, než hocikto kedy dosiahol, ja, ja som sa dotkla hviezd a pritom mi stačilo žiť v dedine. Prečo mi nikdy nestačí čo mám? Čo by som dala za to, žiť v dedine, v pokoji, s Lorou, ktorá mi večne niečo robila s vlasmi, lebo nemala čo iné robiť, ona nemohla chodiť. Všetko, čo sa stalo odkedy som stretla expedíciu, ma neskutočne zmenilo. Uvedomila som si to, keď som prišla na planétu ľudí, ktorí mi pomohli a-a zistila som, že im nemôžem povedať, že som bola s Janusom na Atlantis, stavala systémy a loď, ktorej by nerozumeli ani Antici a to, že som mala schopnosti a že teraz z nich nič nemám. Že mi zostala iba pyrokynéza, predstava, že by prišla menšia búrka, oni by sa schovali do stanov, po búrke by vyšli von, zistili by, že majú po ohni, ja by som povedala: Ľudia čumte! Mávla by som rukou a predomnou by horela 10 metrová vatra. Potom by som im vysvetlila, že som toho vedela oveľa viac, ale že prišiel Wraith, ktorý nejakou záhadou nebol premenený na človeka a všetko mi zobral. Ako by sa asi tvárili? Čo by si mysleli? Ja som zistila, že nie som už tá milá Meteora, stala sa zo mňa zatrpknutá ženská s totálne divným zmyslom pre humor, neviem, či sa to tak dá vôbec nazvať, humor to asi nie je, a ja, ja proste...“
„Meteora, pochop, že behanie po galaxii nie je nič pre dievča tvojho veku...“
„PRESNE O TOMTO HOVORÍM! Elizabeth, ja nie som nejaké zmaľované dievča zo Zeme, ktoré má vlastnú televíznu show, nemám milióny... Ja si myslím, že čím menej toho mám, tým je mi lepšie. Ja som sa nesmierne zmenila a to, na čo som sa zmenila ma nesmierne desí a ty, všetci si myslia, že som rovnaká, ale ja nie som. Ja proste...“ nadýchla sa Meteora, snažiac sa ukľudniť, pretože to, čo teraz povedala, povedala rýchlejšie, než to stihla vnímať. Elizabeth zdvihla ruku a chcela Meteoru pohladiť po chrbáte.
„NEDOTÝKAJ SA MA!“ zvrieskla, no keď uvidela Elizabethinin vydesený výraz v tvári, položila si hlavu do dlaní. Veľmi jej bilo srdce a rýchlo dýchala. Musela sa ukľudniť.
„Musím odísť. Všetko, všetko mi tu pripomína Janusa a...“ Elizabeth sa pozrela do jedálne.
„Vyzerá dobre, nie?“ spýtala sa.
„Kto?“ spýtala sa Meteora.
„Lorne.“
„Prečo?“
„Vzhľadom na to, čo sa stalo...“
„Čo sa stalo?“
„Ty to nevieš?“
„Nie.“
„Ja som si myslela, že ti to systém povedal.“
„Čo?“
„Pred týždňom šiel Lorne na planétu so svojim tímom a za minútu sa vrátil sám. Bol popálený a v šoku. Nad bránou sa týčila hora, no nevedeli sme, že je to sopka a ona sa práve vtedy prebudila. Pred lávou ušiel len tak-tak. Poslali sme tam jumper so systémom, no z Lornových ľudí nezostalo nič, čo by mohol systém oživiť.“ povedala Elizabeth a pozrela sa na Lorna, ktorý sa zabával.
„No, chcela som ti navrhnúť, že by si si zostavila vlastný tím. Chodila by si na misie, von, na iné planéty, potom by si zašla za Noxmi, za ľudmi ktorí ti pomohli. Zostala by si na Atlantis, ako som chcela ja, ale stále budeš chodiť na planéty.“
„Kde zoženiem tím?“
„SGC má zoznam ľudí, ktorí sú vhodní na obsadenie do tímov skúmajúcich cudzie planéty. Sú to zložky o každom z nich, na čo má kto špecializáciu, čo vyštudoval... Väčšinu zložiek má u seba Lorne. Zvyšné majú poslať z SGC za pár dní. Môžeš si vybrať.“
„Ja neviem, či ma bude chcieť niekto poslúchať.“
„Atlantis je tvoja. Sme tu len s tvojim súhlasom. Sme spojenci. Chceš tím, dostaneš ho. Čo je to tím oproti systému Meteora... Zvolíš si ľudí, ktorí sú podľa teba najlepší a ukážeš im, čo je to Pegas.“ usmiala sa Elizabeth.
„To nie je zlý nápad.“
„Len to má jeden háčik. Musíte sa s Lornom dohodnúť, kto dostane koho, predpokladám, že budete chcieť len tých najlepších.“
„Áno, to môže byť problém.“ povedala Meteora.

Dúfam, že ma jedna veľká nemenovaná fanynka Lorna nezabije, ze to čo som mu urobila, ale

Toto je spoiler!!!:

šťastie sa na neho obráti v ďalších dieloch.

Toto je spoiler!!!:

Čaká nás ďalší pohreb a nový tím

Začal som to čítať už dávnejšie, ale dočítal až dnes.
Je to dobrá časť.

Tý jo, spomenula som si, že je piatok, som lepšia ako moja pamäť, ha!
...Ale níč, níč...

Ďalšie ráno

Meteora stála pred dverami jednej izby. Váhala, či má vojsť dovnútra. Nakoniec zamávala rukou pred panelom. Zachvíľu sa dvere otvorili.
„Dobré ráno.“ povedala Meteora.
„Ahoj. Poď dovnútra.“ povedal Lorne.
„Ďakujem.“ povedala Meteora a vstúpila. Lorne mal na stole a posteli porozhadzované zložky. Rýchlo ich upratal na jednu kôpku.
„Sadni si.“ povedal a ukázal na stoličku. Meteora si sadla.
„Len som si chcela zobrať pár zložiek, tie, ktoré ste vyradili, Elizabeth mi navrhla aby som si zostavila vlastný tím a vy máte väčšinu zložiek. A, chcela som sa ospravedlniť, že systém už nedokázal pomôcť vášmu tímu.“
„Aha, už to vieš...“
„Áno a je mi to ľúto, ja som sa snažila aby systém dokázal oživiť takmer každého, ale bez tela to nejde...“
„Nie, nejde...Mimochodom, Haltmer má pozajtra pohreb. “
„Ja, no, neviem, či pohreb znamená to isté u vás aj u mňa, ale nie je to pochovanie tela do zeme? A žiadne telo predsa nezostalo.“
„Áno, pohreb je to isté. Ale rodina Barkleyho a Lewisa nevie o existencii brány, takže nemôže poznať ani pravú príčinu smrti. Myslia si, že zahynuli po tom, čo ich nešťastne zasiahol elektrický prúd. Telo býva zvyčajne po takejto smrti znetvorené, takže sme ich rodinám poslali zapečatené kovové rakvy. Nikto ich nebude otvárať a tak sa nikto nedozvie, že sú prázdne...“
„Ale prečo im hovoríte, že telo je v rakve, keď tam nie je?“
„Pohreb je rozlúčka so zosnulým. Keby sa rodina dozvedela, že žiadne telo nezostalo..., jednoducho, ich rodina sa bude lepšie cítiť, keď si budú aspoň myslieť, že truhla nebola prázdna. Oznámiť rodine, že Barkley a Lewis zomreli, je jedna vec, ale oznámiť im, že nemáme ani ich telá, je vec druhá. Rodina im rada vystrojila pohreb. Bol pred pár dňami, no nemohol som ísť. Ich rodina ma nepozná.“
„A čo Haltmer? Prečo on ešte nemal pohreb?“
„On bol sirota. Od troch rokov. Nemal ani žiadnych prarodičov, bratrancov, žiadnu vzdialenú rodinu. Keďže mu nemal kto vystrojiť pohreb, letectvo sa rozhodlo, že tak urobí.“
„Idete sám?“
„Áno.“
„Môžem ísť s vami?“ spýtala sa opatrne Meteora.
„Prečo? Teda, neber si to zle, ale nepoznali ste sa a...“
„Snáď tam nepôjdete sám a myslím si, že je mojou povinnosťou tam ísť. Bola som za neho zodpovedná. Som zodpovedná za všetkých na Atlantis.“
„Predsa si tu vtedy nebola.“
„No práve. Rada by som šla a po ceste by sme si vyzdvihli zvyšné zložky z SGC. Teda, netrvajú u vás pohreby veľmi dlho, že?“
„Nie, maximálne pár hodín.“
„Môžem ísť ako váš doprovod?“
„Áno, ale budeš si musieť obliecť niečo iné, čierne a slnečné okuliare, aby si sa zamaskovala. Ešte nejaký kabát, na Zemi je práve dosť slušná zima.“
„Viem, u vás sa na pohreby chodí v čiernom. A slnečné okuliare, pretože nás môže hocikto sledovať a ak by poznali moju tvár, mohli by zistiť, že nie som zo Zeme. Pred tým ako som vyšla z SGC som si musela prečítať 50 strán o tom, ako sa mám na Zemi správať, čo je u vás normálne a čo nie.“
„To je fajn. Takže zajtra o 8:45 pri bráne?“
„Nehovorili ste, že je pozajtra?“
„Pozajtra pozemského času.“
„Aha. Fajn.“
„Vybrali ste si už niekoho?“ spýtala sa Meteora. Lorne sa pozrel na veľkú kopu zložiek na jeho stole.
„Nie, ja sa neviem rozhodnúť, všetci sú dobrí...ale zober si zložky, prečítaj si ich a rozhodni sa.“
„Ja sa rozhodnem rýchlo. Dúfam...“ povedala Meteora, postavila sa a zobrala si všetky zložky.
„Ďakujem.“ dodala a natiahla ruku k panelu.
„Môžem sa pridať?“ spýtal sa Lorne.
„Hm?“ otočila sa Meteora.
„Môžeme byť v jednom tíme, spolu, nie?“
„Ja, ehm, vy sa chcete pridať do môjho tímu alebo sa ja pridám do vášho?“
„Chcem ísť do tvojho. Aj tak by sme sa len handrkovali o tých najlepších ľudí.“
„Vy chcete slúžiť podomnou?“
„Áno.“
„A ste si istý, že to so mnou vydržíte?“
„Dúfam...“
„No, tak, ja vás budem mať veľmi rada v tíme. A môžete mi pomôcť s výberom ďalších členov tímu.“
„Veľmi rád. I keď neviem, či budem nejako nápomocný.“
„Určite.“ usmiala sa Meteora, zamávala pred panelom a odišla.

Na druhý deň ráno

Lorne stojí pred bránou. Má na sebe uniformu letectva.
„Dobré ráno.“ ozvalo sa za ním.
„Ahoj.“ povedal Lorne a otočil sa. Stála za ním Meteora. Mala na sebe oblečené čierne nohavice, ktoré boli v spodnej časti rozšírené, čiernu blúzku a čierny kabát až po zem. Slnečné okuliare jej viseli na blúzke. Všetky vlasy, okrem dredov mala stiahnuté v gumičke, ktorá bola taktiež čierna. Jediné, čo nemala čierne, boli topánky, mala na sebe tie, ktoré dostala od Jennifer.
„Vyzerám pozemsky?“ spýtala sa roztiahla ruky.
„Hej... Vedia na Zemi, že prídeš?“
„Ehm...hups...systém?“ spýtala sa Meteora. Nastalo desaťsekundové ticho.
„Už to vedia.“ povedal systém odniekiaľ.
„Ďakujem.“
„Ty si zabudla?“ spýtal sa Lorne.
„Viac-menej. Keby som im vopred ohlásila, že prídem, tak by všade zavesili stuhy a asi by aj vymaľovali. Privítalo by ma asi dvadsať ľudí a... no proste, je lepšie, keď nevedia vopred, že prídem.“
„Tak, ideme?“ spýtal sa Lorne.
„Áno. Zadajte Zem.“ povedala Meteora a otočila sa na Chucka. Na bráne sa zadalo osem symbolov a Lorne s Meteorou prešli.

Na Zemi

Pred rampou stál Landry. Cez bránu prešiel Lorne a Meteora.
„Pane.“ povedal Lorne.
„Major... Meteora, nečakali sme vás tu. Keby sme vopred vedeli, že prídete, určite by sme to tu vyzdobili.“ povedal Landry.
„Prepáčte, zabudla som.“
„Nič sa nestalo. Major, vaše auto stojí vonku.“
„Ďakujem.“ povedal Lorne smutne a s Meteorou odišli z miestnosti.

Na cintoríne

Meteora, Lorne a asi ďalší piati ľudia v uniformách stoja nad otvoreným hrobom. Meteora má na tvári slnečné okuliare. Mierne sneží. Všetko naokolo je pokryté malou vrstvou snehu. Aj na truhle, prikrytej americkou vlajkou sa začína vytvárať vrstva. Jeden muž, podľa hviezdičiek na uniforme generál, hovoril o oceneniach, ktoré Haltmer získal počas života. Po chvíľke skončil a všetci, okrem Meteory mu poslednýkrát zasalutovali. Hodil do hrobu biely hrebíček, ktorý by splynul so snehom, nebyť jeho zelenej stonky. Lorne hodil do hrobu hrebíček tiež a pozerajúc sa do zeme odišiel, nasledovaný Meteorou. Po chvíľke vyšli von z cintorína.
„Si v poriadku?“ spýtala sa Meteora.
„Áno.“ povedal Lorne.
„Ideme na SGC a na Atlantis?“
„Rašej by som sa ešte šiel prejsť. Ak ti to nevadí, alebo ti nie je zima...“
„Nie, nevadí, poďme.“ povedala Meteora a zamierili do neďalekého parku. Prechádzali sa spolu asi hodinu. Lorne hovoril o Haltmerovi, Barkleyovi a Lewisovi. O tom, akí boli.
„Mimochodom, už si si prečítala tie zložky?“
„Áno. Mám dvoch favoritov.“
„Pamätáš si mená?“
„Hm... nie.“ povedala Meteora. Lorne sa trochu pošmykol.
„No fajn, začínajú mi odmŕzať prsty a mám chuť na horúcu čokoládu, poďme do SGC.“ povedal Lorne.
„Fajn.“ pousmiala sa Meteora.

V SGC

Lorne a Meteora sedia v jedálni. Lorne má pred sebou hrnček s horúcou čokoládou a Meteora pohár čistej vody. Lorne čaká, kým čokoláda vychladne, Meteora sa pozerá na hladinu vody vo svojom pohári akoby ju chcela zhypnotizovať.
„A Lewis vždy...“ povedal Lorne, no Meteora ho prerušila.
„To nepomáha.“
„Čo?“ zdvihol Lorne hlavu.
„Treba zabudnúť, treba na nich nemyslieť. Treba ísť ďalej. Verím, že boli fajn ľudia, ale nehovor o nich stále. Máš pekné spomienky, ale tie ti zostanú. Nemysli na nich. Je to ťažké. Hlavne, keď si jediný, kto prežil. Oni zomreli, aby si ty mohol žiť. Ten pocit poznám. Tie výčitky svedomia ti nikdy nedajú pokoj. Ty si bol predsa vhodnejší na to, aby si zomrel. Občas človek mal zomrieť namiesto tých druhých. Ale nestane sa tak. Treba na to nemyslieť.“ povedala Meteora a Lorne sklopil zrak na svoj hrnček. Chvíľu bolo ticho.
„Ako si sa vyrovnala s Janusovou smrťou?“ spýtal sa Lorne. Meteoru to zaskočilo.
„To sa, ja, nedá sa... Nevyrovnala.“
„Čo? Ale vyzeráš fajn.“
„Ja som utiekla. Potrebovala som prestať myslieť. Je rozdiel, keď niekto zomrie prirodzenou smrťou, keď niekto zomrie na chorobu, keď niekto zomrie pri nehode, keď niekto zomrie pri útoku Wraithov a je rozdiel, keď ti niekto zomrie na rukách, snažiac sa ochrániť teba a zvyšok galaxie. Janus nie je jediný človek, ktorý mi zomrel. Mama umrela skôr, ako som mala 4 roky, otca, Loru a celú dedinu vysali Wraithi. Vtedy som tiež utiekla, no z trocha iných dôvodov. Keď človek hodí po planétach, snaží sa prežiť, utekať pred Wraithami a príležitostne ich pár zabiť, má na mysli iné veci. To, čo teraz cítiš, veľmi dobre poznám. Pocit viny, o ktorom si myslíš, že nikdy nezmizne a že nakoniec zabije aj teba. Ten pocit nikdy nezmizne, môžeš ho len presunúť do pozadia svojich myšlienok.“
„Ako?“
„Ja som to dokázala tým, že som myslela na niečo iné. Takže si myslím, že tebe pomôže, keď rýchlo zostavím tím, ktorého budeš súčasťou a budeme chodiť po Pegase, čo mi pripomína, že nesmiem zabudnúť vyzdvihnúť zložky o prípadných kandidátoch. Ehm, to nikdy nikto nezomrel pod tvojím velením?“
„Práve to, že zomrel. Teraz je to však ešte horšie. Vracajú sa mi výčitky z minulosti a prichádzajú tie z prítomnosti.“
„A práve na tie treba zabudnúť. Nehovorím, že by si mal zdrhnúť do galaxie, to radšej nie, ale napríklad...“
„Madam.“ ozvalo sa za Lornom.
„Poručík Josh Foster má na Atlantis peknú zbierku filmov a ak by si chcel, mohol by si...“
„Meteora.“ povedal Lorne.
„Hm?“
„To „madam“ bolo na teba.“ Meteora hodila na Lorna nechápavý pohľad. Lorne ukázal pohľadom na muža, ktorý stál za ním. Bol tam Walter.
„Madam.“ povedal. Meteora sa mu pozrela na rameno.
„A, ehm, seržant?“
„Generál Landry s vami chce hovoriť.“
„Je si vedomý, že som tu osobne a mám svoj vlastný plán, do ktorého nezapadá rozhovor s ním?“
„Áno madam, ale aj tak si s vami praje hovoriť.“
„Ak je to o zložkách kandidátov, tak tie si pri odchode vyzdvihnem.“
„Nie madam.“
„Tak o čom?“ Walter jej podal zložku s nápisom PRÍSNE TAJNÉ. Meteora ju otvorila.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa Lorne.
„Nie, ale toto sme mali konzultovať asi tak o dva dni.“
„Generál si to uvedomuje.“ povedal Walter.
„Ja nemám čas.“
„Choď.“ povedal Lorne.
„Si si istý, že...“
„Jasné, choď.“
„Ja to s ním rýchlo vybavím.“ povedala Meteora a postavila sa.
„Nájdeš ma tu, alebo pri pri bráne, ak sa to náhodou natiahne.“ povedal Lorne. Meteora si zobrala zložku.
„Ahoj.“ povedala.
„Tadeto.“ povedal Walter a ukázal Meteore dvere von z jedálne.
„Ako keby som nevedela, kde sú dvere.“ pomyslela si Meteora a napravila si kabát. Oproti nim šla Vala. Všimla si ich a posunula sa na pravú stranu chodby, aby mohli prejsť. Pozrela sa na Meteoru, no nespoznala ju. Keď sa minuli, Vala sa obzrela za seba. Žena, ktorá ju práve minula, musí byť určite Meteora, aj keď ju najprv nespoznala pre iný účes a oblečenie. Vrátila sa pár krokov dozadu a zabočila za roh.

Zasadačka, SGC

Do zasadačky, v ktorej sedí Landry a Teal´C, privedie Walter Meteoru.
„Pane.“ povie Walter.
„Seržant.“ povie Landry a Walter odíde.
„Dobrý deň.“ povie Meteora. Teal´C mierne skloní hlavu. Meteora tiež.
„Sadnite si.“ povie Landry a ukáže na stoličku oproti Teal´Covi.
„Dúfam, že je to dôležité. Som tu osobne a za hodinu sa vraciam.“ odsekla Meteora a zostala stáť.
„Iste, inak by sme vás nevolali.“ Meteora si sadla. Landry sa pozrel na Teal´Ca.
„Jaffovia z celej galaxie hlásajú, že Luciánska aliancia sa každým dňom nebezpečne rozrastá a preto je nevyhnutné, aby...“ nedohovoril Teal´C.
„Toto sme mali prebrať za pár dní. Áno, ďakujem, viem, že sa Luciáni rozrastajú a pôsobia veľké šokdy Jaffskému národu, ale ja som sem prišla na pohreb a nie na rozhovor. Z Davidsona sme pred rokom vytiahli veľa informácii, ale je to už dávno a preto každá z vašich lodí pravidelne prelietava nad planétami ovládanými alianciou, aby sme zistili situáciu. Pred tým, ako Luciánom zasadíme definitívny úder, je treba ešte vyčkať a teraz ma ospravedlňte.“ povedala Meteora a chystala sa odísť.
„Počkajte a máte aspoň predstavu ako bude útok prebiehať?“ zastavil Meteoru Landry.
„Prídeme, uvidíme, zbombardujeme, odídeme.“ odsekla Meteora.

O hodinu neskôr

Jackson sedel vo svojom laboratóriu a študoval nejakú knihu.
„Hľadala som ťa po celej základni. Pred chvíľou si tu nebol, kde si trčal?“ ozvalo sa za ním.
„Ahoj.“ povedal ironicky Jackson.
„Je tu tá Meteora.“ povedala Vala.
„A?“ spýtal sa Jackson.
„Nehovoril si, že sa jej chceš na niečo opýtať, alebo jej niečo ukázať?“ povedala Vala. Vtom momente Jackson vyletel zo stoličky, z poličky zhrabol jednu knihu a vyletel z miestnosti. Vala sa naštvane pozrela na stôl. Vtom sa Jackson vrátil.
„Ďakujem.“ povedal a odišiel. Vala sa usmiala a podišla k stolu, na ktorom boli zaujímavé artefakty.

Zasadačka, SGC

„...si myslíte, že nemám na starosti nič iné, len plánovať útok na Luciánov? Mám toho oveľa viac. Ja v Pegase pomáham ľuďom, uzatváram spojenectvá a snažím sa zničiť zárodky nejakých fanatických spolkov, ktoré teraz v hojnom počte po ňom vznikajú.“ povedala Meteora.
„Luciáni zabíjajú mnoho ľudí každý deň a životy ľudí Pegasu nie sú nadradené nad životmi ľudí tejto galaxie.“ povedal Teal´C.
„Útok je viac než potrebný.“ dodal Landry.
„Ak zaútočíme teraz, je tu riziko, že sa z toho Luciáni spamätajú a to nemienim riskovať.“
„Tak je potrebné aspoň vymyslieť taktiku.“ povedal Teal´C.
„Keď prídeme na miesto, systémy okamžite zareagujú a žiadna taktika nebude treba. Jednoducho každej lodi pridelíme zoznam planét, kde majú ísť, zablokovať bránu a zničiť všetko, čo bude potrebné. Jednej lodi stačia dve sekundy na jednu planétu.“ povedala Meteora.
„Meteora.“ ozval sa odniekiaľ systém Meteora.
„Systém?“
„Je čas vrátiť sa na Atlantis.“ Meteora sa postavila a pozrela sa do miestnosti s bránou. Lorne v nej nervózne postával.
„Môj čas vypršal, za dva dni sa skontaktujeme, dovidenia.“ odsekla Meteora a podišla k zložkám na konci stola.
„To sú zložky o kandidátoch do môjho tímu?“ spýtala sa.
„Áno.“ odpovedal Landry. Meteora sa chytila za ľavé rameno. Pod kabátom a blúzkou jej zasvietil Store a zložky zmizli. Meteora odišla do miestnosti s bránou. Jej kabát za ňou zlovestne vial.
„Prepáč. Už môžeme ísť.“ usmiala sa Meteora na Lorna a brána sa z ničoho nič aktivovala.
„Ďakujem systém.“ povedala Meteora a Lorne prešiel bránou. Meteora šla tesne za ním. Do miestnosti pribehol Jackson a v ruke mal veľkú, starú a zaprášenú knihu.
„Meteora!“ vykríkol, no Meteora práve vstúpila do brány. Brána sa zavrela.

O deň neskôr

Každý, kto v tomto momente vyjde na balkón, uvidí krásny západ slnka, ktorý ožiaruje Atlantis červeným svetlom. Väčšina ľudí sa práve vracia z večere, no mnohí spia, kedže planéta má 48 hodinový cyklus. Niektorým vyhovuje spať celú, takmer 24hodinovú noc, iní spia dvakrát za deň. Po chodbe ide Meteora a v náručí drží veľa zložiek. Príde k jednej miestnosti a zamáva rukou pred panelom. Otvorí jej Lorne.
„Ahoj.“ povedal.
„Ahoj. Mám to!“ povedala Meteora.
„Čo?“ spýtal sa Lorne a ustúpil od dverí, aby mohla vstúpiť.
„Vybrala som si troch najlepších ľudí do tímu.“
„To, to už si sa rozhodla?“
„Áno.“ povedala Meteora a podala mu vrchné tri zložky.
„No páni, to je rýchlosť.“ zobral si Lorne zložky a hneď prvú otvoril.
„Čo na nich hovoríš?“ spýtala sa Meteora a odložila si zvyšné zložky na stôl.
„Záleží na mojom názore?“ spýtal sa Lorne.
„No, budeme spolu s nimi v tíme, mali by ste si rozumieť. A keby sa vám nejaký veľmi nepozdával, môžem ho vyradiť.“ Lorne začal nahlas čítať profil jedného kandidáta.
„Takže, doktor Robert Plaza, vedec, 37, vyštudoval MIT, no páni, posledné dva roky študoval antické kreslo v Antarktíde, odborník na ZPM, no tu mu to asi na nič nebude, máme totiž IZPM, odborník na mimozemskú technológiu, študoval všetko čo sa prinieslo bránou na SGC pred troma rokmi, učí sa anticky, je dobrý v matematike, hm, ten je fajn.“ povedal Lorne a hodil zložku na stôl. Otvoril ďalšiu.
„Doktorka Linda Fernandéz, 38, biologička, do programu sa dostala len nedávno, študuje rastliny a ich prípadné využitie v zdravotníctve, tiež sa zaujíma o zvieratá, ale v menšej miere. Hm, tiež celkom fajn.“ povedal Lorne a otvoril poslednú zložku.
„Tiež doktor, Brad Williams, 41, ženatý, jedno dieťa, geológ, zaujíma sa o astronómiu, hovorí goa´uldsky, to mu tu bude nanič, slušne strieľa, ten tiež nie je zlý, ale myslím si, že by mal tím obsahovať viac vojakov, aby chránili tých, ktorí vojaci nie sú. A navyše, všetci sú začiatočníci. Ale je to tvoj tím.“ povedal Lorne.
„My dvaja to zvládneme, nie?“ usmiala sa Meteora.
„Ou, no, určite. Inak tí vedci sú fajn, len neviem či budem rozumieť tomu, čo budú hovoriť.“ usmial sa Lorne.
„Za desať dní, pozemských, priletí loď so zásobami a tak idem povedať Elizabeth, koho som si vybrala, aby mohli prísť ešte touto loďou.“
„Fajn, ehm, Meteora, môžem sa ísť preletieť s jumperom?“
„Jasné, choď.“ povedala Meteora a Lorne jej podal tri zložky, obsahujúce mená troch ľudí, ktorí budú onedlho patriť do Meteorinho tímu.
„Ďakujem.“ povedal a Meteora odišla.

O desať dní neskôr

Lorne a Meteora postávajú v miestnosti s bránou. Meteora sa pozerala na obrazovku diaľkových senzorov. Nad malou guličkou reprezentujúcou planétu, na ktorej sídlila Atlantis sa začervenal bod, ktorý sa tam objavil z ničoho nič.
„Už idú.“ povedala Meteora a nad planétou sa vynorila z červej diery 304ka. Na vedľajšej obrazovke sa objavil veliteľ lode.
„Sam, ahoj.“ povedala Meteora.
„Ahoj.“
„Rada ťa vidím, no čakala som Ellisa alebo Caldwella.“
„Mali už plné zuby Pegasu a ja som sa ponúkla, že pôjdem, veď cesta už netrvá tri týždne. Navyše majú dosť práce, skúmajú neobývateľné planéty Mliečnej dráhy. A tiež ťa rada uvidím... Inak, dopočula som sa, že budeš mať vlastný tím.“
„Áno. Práve na nich čakám a prevediem ich po Atlantis.“
„Začnite s transportom.“ zavelila Carterová Marksovi. Pred bránu sa transportovala skupina ľudí, medzi nimi aj Foster. Zamával Meteore a ona zamávala jemu. Ľudia sa rozišli a pred bránu sa postupne transportovalo ďalších 5 skupín. V šiestej sa nachádzali Plaza, Fernandéz a Williams. Fascinovaní transportom pustili na zem tašky a pozerali sa okolo seba. Plaza si hneď všimol nápisy na schodoch. Meteora s Lornom zišli zo schodov.
„Vitajte na Atlantis.“ povedala Meteora.
„Ďakujem, už som si stihol všimnúť tretí schod zhora.“ povedal Plaza.
„Áno, vítame tých, čo sú tu prvý krát.“ povedala Meteora.
„Čo?“ spýtal sa Lorne.
„Je to napísané na treťom schode zhora.“ povedala Meteora.
„Aha.“
„Ja som Meteora, Atlantis patrí mne. Toto je major Evan Lorne, bude taktiež súčasťou tímu.“
„Teší ma.“ povedal Williams a podal mu ruku. Williams mal krátke plavé vlasy a bol veľmi vysoký. Následne mu podal ruku Plaza, ktorý mal hnedé krátke vlasy a trochu nižší vzrast než Williams a nakoniec Fernadézová. Fernandézová mala polodlhé čierne vlasy, a bolo vidieť, že má latinsko-americký pôvod. Lorne sa na ňu usmial a ona mu jeho úsmev nesmelo opätovala.
„Poďme do zasadačky, preberieme to, čo je potrebné a potom vám ukážem Atlantis.“ povedala Meteora a vydala sa do zasadačky. Ostatní ju nasledovali.

O pár minút neskôr

„..sa spýtať systému, keby ste sa stratili, čo sa dosť často stáva, zabudli kde je zbrojnica, alebo tak. Zároveň od vás potrebujem aby ste si prečítali túto zložku a ak s ňou súhlasíte, ju podpísali.“ povedala Meteora a pred ňou sa objavili tri zložky. Fernandézová, Williams a Plaza sa na ne vydesene pozreli.
„To bol systém.“ povedala Meteora a podala im zložky.
„Sú to predpisy, ktoré sa tu majú dodržiavať. Ak s niečím, čo sa tam píše, nesúhlasite, pošlem vás hneď na Zem.“ dodala Meteora. Fernandézová zakašľala, akoby jej niečo zabehlo. Meteora sa na ňu pozrela.
„Ehm, ten posledný bod, len ma trochu prekvapil.“ povedala Fernandézová.
„Vyhradzujem si právo zabiť každého, kto niektorý z týchto predpisov poruší. Áno, možno sa vám to zdá byť trochu kruté, ale ešte nikto predpisy neporušil.“ povedala Meteora. Lorne spozoroval vydesené tváre doktorov.
„To podpísal každý, kto sem prišiel, nebojte sa.“ snažil sa uvoľniť atmosféru.
„Máte čas si to prečítať, teraz vám chcem ukázať vaše izby a zvyšok Atlantis.“ povedala Meteora a postavila sa. Lorne, Fernandézová, Plaza a Williams sa postavili tiež. Zdvihli svoje tašky a prehodili si ich cez rameno.
„Aby ste to nemuseli so sebou stále vláčiť, každý z vás dostane Store.“ povedala Meteora a na rukách sa jej objavili tri Store-y. Podala im ich.
„Položte si tašky na zem. Chyťte si to do ruky tak, aby displej bol navrchu.“ povedala Meteora a oni tak vykonali.
„Dotknite sa displeja a namierte ho na vec, ktorú chcete uložiť, v tomto prípade vašu tašku.“ Zo Store-ov vytryskol žltý lúč svetla, zoskenoval tašky a spolu s nimi sa uložil späť do
Store-u.
„No páni, čítal som o tom, ale aj tak je to úžasné.“ povedal Brad Williams. Doktori si Store-y strčili do vreciek na nohaviciach. Meteora vyšla z miestnosti a oni ju nasledovali.
„Ten Store je len pre vás. Používame ich aj na misiách, ale tie sa nachádzajú v zbrojnici.“ povedala Meteora a po chvíľke prišli do hangáru. Postupne im ukázala celú hlavnú budovu, až nakoniec prišli do jedálne.
„Tak toto je jedáleň.“ povedala Meteora. Robert sa pozrel na fascinovanú Fernandézovú.
„Vyzeráš ako keď si uvidela darčeky pod vianočným stromčekom, že Brad?“ povedal Robert. Brad sa na ňu pozrel.
„Ale úplne...“ povedal.
„Vy sa poznáte?“ spýtal sa Lorne.
„Áno. Keď sme boli deti, boli sme susedia. Potom sme odišli na rozdielne stredné a vysoké školy a teraz sme sa vďaka programu brány opäť stretli.“
„No, to je fajn. Teraz ideme na ošetrovňu. Podľa záznamov nemáte ani jeden ATA gén, takže ak chcete, môžete si ho nechať neočkovať, ak sa ujme, môžete ovládať antické zariadenie ako napríklad jumper.“
„Alebo kreslo?“ spýtal sa Plaza.
„Nie. Ku kreslu nemá prístup nikto okrem mňa a v prípade potreby s Atlantis lietam výhradne ja, alebo systém. Bolo to nutné opatrenie po jednom incidente... Ak sa vám gén ujme, naučím vás lietať s jumperom.“ povedala Meteora. Neskôr im ukázala ich izby.
„Takže, všetko, čo som chcela povedať som povedala, za desať hodín je porada v zasadačke, prídite a budeme rozoberať našu prvú misiu na planétu, ktorej obyvateľov poznám, takže to nebude oficiálna misia, ale len taká príprava. Á mimochodom, deň tu má 48 hodín, tak asi budete mať pár dní problémy so spánkom.“ povedala Meteora a rozišli sa.

O desať hodín neskôr

Meteora stojí pred zasadačkou opretá o zábradlie a pozoruje bránu.
„Meteora.“ ozve sa z jej vysielačky.
„Systém?“
„Jumpery sú pripravené.“
„Výborne.“ povie Meteora a príde k DHDčku. Zadá sedemmiestnu adresu. Brána sa otvorí, ako aj dvere do hangáru, z ktorého vyletí jumper.
„Zamaskuje sa a vyletí na obežnú dráhu. Bude monitorovať celú sústavu ako aj bránu a povrch planéty.“ povedal systém Meteore do vysielačky.
„V poriadku.“ povie Meteora. Jumper, ktorý už priletel pred bránu sa zamaskoval. Horizont udalostí sa mierne zvlnil a brána sa zavrela. Meteora chcela zadať ďalšiu adresu, no uvidela
prichádzať Brada, Lindu a Roberta.
„Zachvíľu budeme pokračovať.“ povedala.
„Dobre.“ ozval sa systém z jej vysielačky.
Vošla do zasadačky a sadla si do kresla na čele stola.
„Dobrý deň.“ povie, keď vstúpia do miestnosti.
„Dobrý.“ odpovedia takmer zborovo a posadia sa. Pár minút čakali, kým príde Lorne.
„Dobrý... Ehm, prepáčte, meškám?“ spýtal sa Lorne, keď uvidel unudených doktorov a pozrel sa na hodinky.
„Radšej sme šli o trochu skôr, keby sme zablúdili.“ povedal Brad Williams.
„O, aha.“ usmial sa Lorne a posadil sa.
„Takže, naša prvá misia bude na planétu označovanú vami ako MQ9-615.“ povedala Meteora a nad stolom sa objavil obrovský hologram planéty. Doktori naň čumeli s otvorenými ústami. Na planéte zablikal namodro jeden bod – miesto, kde sa nachádzala hviezdna brána. Hologram sa zameral na okolie brány.
„Neďaleko brány je osada. Jej obyvatelia sú priateľskí a poznajú ma. V dedine sa zastavíme len nachvíľu, potom pôjdeme do lesa. Tých ľudí som niekoľkokrát navštívila a pomohla im...“

Dám aj spoiler? Dám aj spoiler...

Toto je spoiler!!!:

Čaká vás jeden krásny technoblábol - prídu noví vedci. No že ste to vy, tak pridám aj malý kúsok: Vrásnenie je proces duktílnej, alebo plastickej deformácie hornín, pri ktorom dochádza k vzniku vrás.

Toto je spoiler!!!:

Začala som zabíjať hlavné postavy Keď sa otočila, (Meteora) zatočila sa jej hlava, podlomili sa jej nohy a spadla priamo na sklenený stolík, ktorý sa pod jej váhou rozbil na tisíce malých kúskov. Ale systém jej nedokáže pomôcť: „Systém, ty jej nedokážeš pomôcť?“ spýtal sa Carson. „Nie, ja nemôžem.“ „Prečo? Veď len krváca. A zrejme má otras mozgu.“ spýtala sa Jennifer. „Prosím, pomôžte jej.“ povedal systém.

Toto je spoiler!!!:

A tým pádom nás čaká VEĽKÉ odhalenie. Prečo všemocný systém Meteora nedokáže pomôcť Meteore? Hm,... na porozmýšľanie máte týždeň. Widlička a jakop hádať nemôžu .

Ďalšia dobrá časť.
V systéme je časť z Michaela a odmieta pomáhať.

To som čakala... Či máš pravdu, sa dozvieš nižšie.
Zázračne dávam diel už vo štvrtok, pretože zajtra bude asi posledné čo urobím, že oznámim známky na svojom vysvedčení. Ak by som zajtrajšok nááááhodou prežila, tak pozajtrajšok určite neprežijem - rodinná oslava - nééééééé

O 28 hodín neskôr

Zo zbrojnice vychádza Meteora so svojím tímom. Po chvíľke sa dostanú do miestnosti s bránou.
„Nezabudnite, povedala som im, že Antici Wraithov vyhladili, nie, že ich Janus v spolupráci so mnou premenil na ľudí. Mohli by sa báť každého, koho nepoznajú, každého, kto prejde bránou, lebo to mohol byť kedysi Wraith. Tiež nevedia o Michaelovi, o tom, čo mi urobil, jasné?“ povedala Meteora. Doktori a Lorne prikývli. Meteora sa pozrela na Chucka.
„MQ9-615.“ povedala. Na bráne sa zadalo sedem symbolov a vytvorila sa červia diera. Doktorom zborovo padla sánka. Lorne chcel prejsť bránou, no Meteora ho zastavila.
„Počkaj.“ povedala, otvorili sa dvere do hangáru, vyletel z nich jumper, zamaskoval sa a horizont udalostí sa zvlnil.
„Je to mnou chránená planéta. Za pár dní bude nad každou chránenou planétou lietať jeden jumper a chrániť planétu.“ povedala Meteora.
„Používať jumper ako sondu? Nie je ho na to škoda?“ spýtal sa Lorne.
„Systém dokáže vytvoriť jumper asi za dve hodiny. Za ďalších päť mu upraví systémy a za dva týždne do neho nainštaluje systém Meteora. Ten posledný krok zväčša vynechávam, takže ten jumper nám nebude chýbať, za pár hodín tu bude ďalší.“ povedala Meteora a podišla k bráne. Doktori sa na ňu pozerali s veľkými obavami.
„Nebojte sa. Nadýchnete sa, vydýchnete a prejdete.“ Doktorov tieto slová neupokojili.
„Lorne, môžeš?“ spýtala sa Meteora a Lorne bez problémov prešiel bránou.
„Tak a teraz vy. Plaza, nadýchnite sa, vydýchnite a prejdite.“ povedala Meteora. Plaza sa nadýchol, vydýchol, zavrel oči sa stál na mieste.
„Tak fajn.“ povedala Meteora a sotila ho do brány.
„Ďalší. Fernandézová. Nádych, výdych a šup do brány.“ sotila Meteora Fernandézovú.
„A posledný. Williams. Nádych, výdych.“ povedala Meteora a tiež ho sotila do brány. Obzrela sa okolo seba. Elizabeth sa na ňu pozerala z jej kancelárie a usmiala sa na ňu. Meteora sa usmiala tiež a prešla bránou.

Na MQ9-615

„Ani to nebolelo.“ povedal prekvapene Plaza. Brána sa vypla.
„A malo by?“ spýtala sa Meteora. Vtom sa niečo pohlo za DHDčkom. Williams okamžite siahol po zbrani. Spoza DHDčka vykúkali blonďavé vlásky malého chlapca.
„Pokoj, ešte mi zabijete spojencov!“ povedala Meteora. Podišla k DHDčku.
„To som jááá.“ povedala s veľkou intonáciou v hlase. Spoza DHDčka vybehol malý chlapec.
„Meteora!“ zakričal a objal jej nohu, vyššie totiž nedosiahol.
„Ahoj Mackie. Au, stojíš mi na nohe.“ povedala. Mackie jej pustil nohu.
„Kto sú oni?“ zašepkal a schoval sa za Meteoru.
„Neboj sa. To sú ľudia zo Zeme, tiež mi kedysi pomohli, hovorila som vám o nich, pamätáš? Tamto je doktorka Linda Fernandézová, doktor Robert Plaza, major Evan Lorne a doktor Brad Williams.“
„Ahoj.“ povedali.
„Majú dlhé mená...“ povedal Mackie.
„U nich je to tak zvykom.“ povedala Meteora a Mackie sa rozbehol do osady, asi 200 metrov od dediny.
„Hej, počkaj, nie, stoj!“ povedala Meteora a snažila sa zachytiť Mackieho. Nestihla.
„Coraqualia...“ zamrmlala si anticky.
„Hm, deti...“ usmiala sa Fernandézová.
„Ale nie, nechcela som, aby sa to stalo, on išiel všetkým povedať, že som tu. No, prekvapenie sa konať nebude... poďte.“ povedala Meteora. Mackie dobehol k najbližšiemu stanu, vošiel doňho a zachvíľu opäť vyšiel. Meteorin tím prišiel do osady. Z jedného stanu vystúpil asi 60ročný, poloplešatý muž.
„Meteora!“ zvolal a roztiahol ruky.
„Jabocoy!“ usmiala sa Meteora a objali sa. Po chvíľke ju Jabocoy pustil.
„Kto sú tvoji priatelia?“
„Ja som doktor Robert Plaza.“ predbehol Meteoru Plaza.
„Doktorka Linda Fernandézová.“
„Major Lorne.“
„Doktor Brad Williams... Sme zo Zeme.“
„Rád vás spoznávam. Prepáčte, ale vynecháva mi pamäť, takže si vaše mená asi nezapamätám.“ ospravedlnil sa Jabocoy.
„To nič.“ usmial sa milo Lorne.
„Tak, aký je dôvod tvojej návštevy Meteora?“ spýtal sa Jabocoy.
„Prišli sme sa pozrieť na túto planétu a chcela som sa uistiť, že vám nič nechýba.“
„Nie, nechýba... Kam sa idete pozrieť?“
„Za les, do jaskyne, ideme sa prejsť.“
„Rád by som vám odprevadil, no pre moje nohy je to bohužiaľ ďaleko. Poviem Ruddiemu, aby vás odprevadil.“
„Nie, to je dobré, ja trafím.“
„Ale no tak, Ruddiem sa rád prebehne.“ povedal Jabocoy.
„Dobre, idem ho zavolať.“ povedala Meteora a odišla k jednému stanu. Doktori znervózneli. Boli na cudzej planéte, s cudzími ľuďmi.
„Ehm, tak, hovorili ste, že, že je to ďaleko, pre, pre vaše nohy a, a zranili ste sa?“ snažila sa Fernandézová začať rozhovor.
„Nie, som už starý, tak to býva.“ odpovedal Jabocoy. Medzitým Meteora prišla k stanu.
„Ruddiem, to som ja, Meteora, nechceš ísť do jaskyne?“ spýtala sa. Kus látky, ktorý slúžil ako dvere sa nadvihol a spoza neho vyletel malý chlapec s krátkymi hnedými vlasmi.
„Áno, áno, áno, jasné, no poď!“ povedal nedočkavo, schmatol ju za ruku a ťahal ju do lesa.
„Počkaj, počkaj, ideme aj s nimi.“ povedala Meteora a ukázala na svoj tím. Ruddiem ju pustil a pribehol k jej tímu.
„Ja som Ruddiem. Tak ideme!“ povedal a bežal do lesa.
„Miluje tú jaskyňu.“ povedal Jabocoy, usmial sa a odišiel.
„No poďte.“ povedala Meteora a spolu s jej tímom sa vydali do lesa. Ruddiem sa k nim vrátil.
„Ruddiem, čo je na tej jaskyni také zvláštne?“ spýtal sa Williams.
„Steny vyzerajú ako rieka! Vlnia sa a vlnky majú rôzne farby. Je to úžasné!“ povedal Ruddiem.
„Steny sa vlnia?“ spýtal sa prekvapený Williams.

O hodinu a pol

Meteorin tím a Ruddiem stoja pred vchodom do jaskyne.
„Je tam tma.“ povedal Ruddiem a odbehol pre veľký a suchý kus dreva. Z vrecka si vytiahol dva malé kamienky, ktoré začal o seba šúchať, snažiac sa vytvoriť oheň.
„To nemusíš, my máme...“ povedal Plaza a začal si vyťahovať z vesty zapaľovač, no Meteora ho prerušila.
„Nechajte ho.“ povedala. O pár sekúnd sa jedna z iskier vychádzajúca z kameňov rozhorela. Ruddiem horiacu palicu podal Meteore a on sám si zobral oveľa menšiu, ktorú zapálil tiež. Vošiel do jaskyne. Vchod bol nízky, takže sa Meteora musela krčiť. Prišli do veľkej a vysokej miestnosti. Na stenách bolo vidno následky vrásnenia hornín.
„To je úžasné, je to ako prierez Grand Canonom.“ povedal Williams.
„Čo?“ spýtal sa Plaza.
„Je tu krásne vidieť vrásnenie hornín.“ Plaza sa na neho pozrel nechápavým pohľadom.
„Vrásnenie je proces duktílnej, alebo plastickej deformácie hornín, pri ktorom dochádza k vzniku vrás. V tektonike je vrásnenie najbežnejším spôsobom skrátenia v zemskej kôre. Spolu s tvorbou príkrovov a rôznych druhov smerných posunov pozdĺž zlomov je typickým sprievodným javom orogenézy.“ povedal Williams a všetci si vymenili nechápavé pohľady.

O pár hodín neskôr, Atlantis

Meteora prišla do svojej izby po prvej misii s jej tímom. Hneď si šla ľahnúť do postele. Veľmi ju bolela hlava a cítila sa slabá. Vyzliekla si bundu a položila si ju na kreslo. Keď sa otočila, zatočila sa jej hlava, podlomili sa jej nohy a spadla priamo na sklenený stolík, ktorý sa pod jej váhou rozbil na tisíce malých kúskov. V reflexe si stihla ochrániť len oči.

Na ošetrovni

Na ošetrovni je kľud, sestričky dopĺňajú skrinky liekmi, Jennifer s Carsonom pijú kávu. Vtom sa pred nimi objaví hologram systému.
„Meteora je vážne ranená. Musí ísť na operáciu. Okamžite.“ povedal systém.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa vydesene Carson a skoro sa oblial kávou.
„Prepadla cez sklenený stolík. Transportujem ju na ošetrovňu.“ povedal systém a na lôžku sa objavila Meteora, ležiaca na boku a v bezvedomí.
„To nevyzerá dobre.“ povedala Jennifer. K lôžku pribehla sestrička.
„Otočíme ju na chrbát. Raz, dva, tri.“ otočili ju na chrbát. Meteora mala črepy zabodnuté všade. Od krku až po nohy a krvácala.
„Systém, ty jej nedokážeš pomôcť?“ spýtal sa Carson.
„Nie, ja nemôžem.“
„Prečo? Veď len krváca. A zrejme má otras mozgu.“ spýtala sa Jennifer.
„Prosím, pomôžte jej.“ povedal systém. Na ošetrovňu dobehla Elizabeth.
„Čo sa stalo? Hneď ako sa vrátila z misie, šla som za ňou, no systém mi povedal, že je na ošetro... O môj bože.“ povedala Elizabeth keď podišla k Meteore. Meteora mala znetvorenú tvár.
„Pripravte operačnú sálu.“ rozkázal Carson sestričke.
„Budem ti asistovať.“ povedala Jennifer. Zachvíľu bola Meteora na operačnom sále. Po niekoľkých minútach vyšla zo sály Jennifer. Operácia nemohla trvať takto krátko. Ibaže by pacient zomrel. Elizabeth sa postavila.
„Je v poriadku?“ spýtala sa vydesene.
„Áno, Carson to zvládne sám, chcela som sa spýtať systému, čo sa stalo, že jej nemôže pomôcť. Systém?“ spýtala sa Jennifer sťahujúc si rukavice. Pred Jennifer a Elizabeth sa objavil hologram systému.
„Pred niekoľkými rokmi ste objavili Meteoru. Chvíľu nato ste objavili Janusa, ktorý jej dal schopnosti. Dobre vedel, že je jediná bytosť v Pegase, ktorá dokáže schopnosti prijať. Meteora, ako predpokladal, prijala schopnosti veľmi dobre. No po dvoch týždňoch sa všetko zmenilo. Meteorine schopnosti sa začali vyvíjať, rozrastať, zdokonaľovať. Dokázala neuveriteľné veci. Keď zavrela oči a pomyslela na vesmír, videla úplne všetko v celom, v celom vesmíre. Každú galaxiu, každú hviezdu, úplne všetko. Mala neskutočnú moc. Ani slovami sa to nedá vyjadriť. Po niekoľkých týždňoch sa však aj toto zmenilo. Začalo sa to zhoršovať. Každú chvíľu dostávala niečo ako záchvat, trval síce krátko ale množstvo informácii, ktoré k nej prišli bolo nezvládnuteľné. Všetky informácie odovzdávala systémom. Ale ten prítok informácii nedokázala zastaviť. To, čo ma naučila, je neuveriteľné. Ste takí zanedbateľní. Dokonca aj ja. Oproti tomu, čo je tam vonku, pôsobím len ako kalkulačka... Na Meteoru všetko, čo sa dozvedela, pôsobilo veľmi zle. Ona bola kedysi len malé dievča s jednou schopnosťou, ona nechápala ani len prírodné javy, nie to ešte princíp na ktorom pracuje brána. A vtom ju zahltili informácie celého vesmíru. Za pár dní sa z dievčiny patriacej k najprimitívnejším rasám v Pegase stala bytosť schopná zničiť galaxie myšlienkou...“
„Vedel o tom, o tom Janus?“ vysúkala zo seba Elizabeth.
„Samozrejme, že nie. Keby mu to povedala, trápil by sa, že jej zničil život, že mu zas niečo nevyšlo. Meteora bola totiž až príliš vyspelá na to, aby jej schopnosti zostali také, aké ich dostala. Janus bol pod tlakom. Chcel vyhladiť Wraithov a Meteora sa mu veľmi hodila. Vedel, že sa od neho odlišuje, ale nevedel, že až tak. A to bol ten problém. On jej ublížil, ani nevedel ako. Meteora mu to nepovedala, chránila ho. Vtom prišiel Michael a všetko jej zobral. Schopnosti, vedomosti, pokoj, Loru, Janusa. S posledných síl Michaela zničila. Všetko potom vyzeralo byť relatívne v poriadku. Ona nemala schopnosti a našťastie ani Michael. No jej telo bez schopností nedokázalo fungovať. Stalo sa na nich závislé. Stratilo schopnosť regenerácie a imunitný systém. Vytvoril som látku, ktorá ju udržovala ako-tak nažive. Pôsobí vlastne ako droga. Jednu závislosť som sa pokúsil vyriešiť druhou. A vyšlo to. No nakazila sa vírusom pozemskej chrípky, ktorý ju oslabil a vážne sa zranila. Keby som sa ju teraz pokúsil vyliečiť, telo by sa opäť stalo závislým. Po strate schopností nebola Meteora schopná sa ani regenerovať, napravila to až tá látka...
O tom, čo videla Meteora, keď mala schopnosti, vedeli len Noxovia. Vycítili to. Pomáhali je na to nemyslieť a boli v tom dobrí. Keď po strate strate schopností odišla, žila s nimi. Konečne našla pokoj, všetko sa na ňu prestalo valiť. No teraz je späť a všetko sa vracia. Noxovia jej pomáhali rozvíjať pyrokynézu – schopnosť vytvárať oheň. Meteora teraz vďaka nim dokáže nieleň vytvoriť oheň, ale aj sa pred ním ochrániť. “ povedal systém konečne celú pravdu o Meteore. Elizabeth sa nadýchla, že ide niečo povedať, no systém ju predbehol.
„Nie, teraz výnimočne nežartujem. Prosím, nechcem, aby sa to niekto dozvedel. Predstavte si IOA, keby zistila, čo Meteora vedela.“ povedal systém.
„Ja, ja to nikomu nepoviem...“ povedala Jennifer.
„Ani ja.“ povedala Elizabeth.
„Ďakujem...“ povedal systém.

O pár hodín neskôr

Meteora leží na lôžku. Pootvorí oči. Vedľa nej stojí vysoká postava. Meteora nie je schopná na ňu zaostriť. Postava spozoruje, že sa Meteora sa prebrala. Podíde k nej.
„Všetko bude v poriadku... Všetko je v poriadku...“ povie nezvyčajne kľudným a chladným hlasom. Pohladí ju po tvári.
„Si úžasná a dokonalá. Budeš mojou kráľovnou. Ale najprv mi musíš preukázať malú službu.“ povie postava. Meteora zacíti, že postava má veľmi dlhé nechty. Postava sa k nej nakloní. Je to Michael. Meteora so sebou trhne. Vtom zistí, že sa nachádza na Atlantis, na ošetrovni.
„Doktor Beckett. Zobudila sa.“ povie sestrička. Carson okamžite pribehne k Meteore.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa.
„Ako sa môže cítiť človek, ktorý spadol na stôl, ktorého kúsky sa do neho zabodli?“ zašepkala Meteora miestami piskľavým hlasom.
„Zmysel pre humor máš, bude to dobré.“ usmial sa Carson.
„Bolí ma hlava. Ťažko sa mi rozpráva.“ povedala Meteora dotkla sa svojich pier.
„Au!“ povedala.
„Opatrne, máš tam tržnú ranu a opuchlo ti to.“ Meteora mala na tvári tržnú ranu vedúcu od končeka nosa cez pery až po bradu. Pery mala fialové a natoľko opuchnuté, že jej bránili rozprávať. Okrem toho mala pozašívané tržné rany aj na čele, lícach, dlaniach, jednoducho všade.
„Oddychuj.“ povedal Carson a odišiel. K Meteore podišla Elizabeth.
„Ó nie,... vidím ti to na očiach. Systém ti to povedal, že?“zamrmlala Meteora. Elizabeth prikývla.
„Coraqualia.“ povedala Meteora a odvrátila sa.
„Prečo si nikomu nič nepovedala?“ spýtala sa Elizabeth.
„Komu som to mala povedať? Janusovi? Ten by sa dokonca života nezbavil pocitu viny. Tebe? Stalo by sa presne toto.“
„Ale aspoň niečo si mohla povedať. Napríklad že si si rozvinula pyrokynézu.“
„Prečo?“
„Aby sme vedeli, aby som ja vedela. Prečo si to nikomu nepovedala? Prečo nikomu neveríš?“
„To je, jednoducho je to obranný mechanizmus nikomu neveriť. Keby hocikomu v Pegase verila, nemusela by si to prežiť. Ja neverím nikomu a nikdy som nikomu posledných pár rokov neverila. A žijem. Spravila som to najlepšie, čo som mohla a vedela. Ak by som mala jednu šancu niečo zmeniť, nič by som neurobila inak.“
„Ale mne môžeš veriť...“
„Ale ja nedokážem nikomu veriť, pochop to!“ povedala Meteora a chytila záchvat kašľa. Pribehol k nej Carson.
„Odkašli si, no tak, ešte.“ povedal a pomohol jej sa posadiť. Keď prestala kašľať, chytil jej čelo.
„Úplne horíš...Hovorila si, že ťa bolí hlava?“ spýtal sa Carson.
„Áno a cítim sa veľmi slabá...“ povedala Meteora a ľahla si.
„To bude naozaj chrípka...“ povedal vydesene Carson.
„Čo sa deje?“ spýtala sa Elizabeth.
„Pre nás, pozemšťanov, je chrípka niečo normálne. Avšak pre mimozemšťana, ktorý sa s niečim takým nikdy nestretol, to môže byť smrteľná choroba. Systém ťa nemôže vyliečiť?“ spýtal sa Carson.
„Nie.“ odsekla Meteora a prehltla.
„Fajn, preistotu ti dáme antibiotiká.“ povedal Carson.
„Ako to, že ju chrípka môže zabiť?“ spýtala sa Elizabeth.
„To isté sa stalo aj keď európania prvý krát prišli do Ameriky. Priniesli so sebou choroby ktoré spôsobili smrť tisícok domorodcov. Domorodci sa s ničím takým nikdy nestretli, takže ich imunitný systém nemal protilátky.“
„Oh, fajn, zomriem, mohlo to byť aj horšie.“ povedala ironicky Meteora. Carson niekam odbehol a vrátil sa s injekciou plnou žltkastej tekutiny. Vyhrnul Meteore rukáv a pichol jej injekciu do žily.
„Hádam ti to pomôže.“ povedal.
„Ak to prežijem, mala by som sa nechať zaočkovať proti vašim chorobám, nie?“
„No, zišlo by sa...“ povedal Carson a zhrnul jej rukáv.
„Nemohla by si toto dať dole? Snažil som sa ti to dať dole pred operáciou, ale skoro ma to zabilo.“ spýtal sa ukázal na jej zbraň – náramok.
„To nejde dať dole.“
„Čože?“
„No, teda, ide, ale musí to urobiť systém. Systém.“ povedala Meteora a zbraň jej z ruky zmizla.
„A tiež by si si mohla dať dole toto a ten náhrdelník.“ povedal Carson a ukázal na Store, ktorý mala pripevnený k ramenu a na náhrdelník, ktorý dostala od Noxov.
„Nie, to si dolu nedám... Boli v tom nejaké sedatíva, že?“ spýtala sa Meteora, pretože zacítila únavu.
„Trochu. Pokús sa zaspať.“

O pár hodín neskôr

Meteora leží na lôžku. Má zavreté oči a snaží sa zaspať. Všetko ju začalo bolieť.
„Pst.“ Ozve sa nad ňou. Meteora pootvorí jedno oko. Stojí pri nej Lorne.
„Ahoj.“
„Ahoj.“
„Chcel som ti priniesť hlásenie, no systém povedal...“
„Áno, ja viem.“
„Čo ti je?“ spýtal sa Lorne pri pohľade na Meteorine tržné rany.
„Prepadla som cez sklenený stolík a asi mám niečo, čomu hovoríte chrípka. Tiež mám opuchnuté pery, takže trochu zvláštne rozprávam. A ako sa tak pozerám, nie som sama.“ povedala Meteora a pozrela sa na Lorna. Mal tiež rozrazenú a opuchnutú peru.
„Písal som hlásenie, bol som unavený, hlavu som mal podloženú rukou, zadriemal som, šmykla sa mi ruka a narazil som presne na roh stola.“ Meteora sa usmiala.
„To bolo to hlásenie také nudné?“
„Nie, nie... Takže naša prvá oficiálna misia sa odloží?“
„Nie, máš velenie nad tímom, až dokým nebudem v poriadku.“
„Si si istá? Môžeme počkať, kým nebudeš v poriadku.“
„Áno som, máš velenie. A, ehm, môžeš Fernandézovú naučiť lietať?“
„Lietať?“
„Áno, len u nej sa ujal ATA gén.“
„Aha, lietať s jumperom.“
„Áno, to je dosť dôležitá poznámka, s jumperom.... Mala som ju naučiť lietať ja, ale nemôžem.“
„Jasné, naučím ju, žiadny problém.“
„Ďakujem.“ povedala Meteora a Lorne chcel odísť, no v tom sa otočil.
„Ešte som ti chcel povedať, čo sme našli.“ povedal nadšene Lorne, priniesol si stoličku a sadol si. Meteora sa pokúsila posadiť.
„Je to také, no, asi ovocie, vyzerá to presne ako pancier korytnačky, chutí to ako marhuľa s broskyňou a štava z toho farbí asi ako čučoriedka. A ten „pancier“ sa musí ošúpať, inak sa do vnútra toho ovocia nedostaneš.“
„Zaujímavé... Ste si istí, že to nie je korytnačka?“
„Áno, sme. Teda Fernandézová si to zobrala a skúma to.“ povedal Lorne a na jeho tvári sa objavil zvláštny úsmev.
„A čo zistila?“
„No, dokopy ešte nič, len že to nie je jedovaté...“
„Aspoň, že to...“ usmiala sa Meteora.

Meteora bojovala s chrípkou dva týždne, no jej stav sa len zhoršoval a nič jej nepomáhalo. Jennifer a Carson boli už zúfalí, rovnako ako Elizabeth. Elizabeth vedela, že môže pomôcť iba jedna vec.

Elizabeth sa nachádza vo svojej izbe a nervózne sa prechádza od jedného konca k druhému.
„Systém?“ spýta sa.
„Áno?“ ozve sa odniekiaľ systém. Elizabeth sa zhlboka nadýchla.
„Dokázali by povznesené bytosti vyliečiť Meteoru bez vedľajších následkov?“
„Pravdepodobne áno.“
„Dokážeš zničiť povznesené bytosti?“
„Áno, no neskúšal som to. Čo chcete urobiť?“
„Ako hovoríš, sú jediní, kto ju dokáže vyliečiť. Avšak dobrovoľne by to nikdy nespravili. Môžeme im dať na výber. Smrť alebo vyliečenie Meteory.
„Mám im oznámiť, že ich zabijem, ak nepomôžu Meteore?“ spýtal sa systém.
„Nie. Najprv chcem niečo skúsiť ja.“ povedala Elizabeth, upravila sa a nadýchla sa.
„Viem, že počúvate. Objavte sa, alebo vám systém na môj rozkaz zničí.“ povedala. Nič sa nestalo.
„Fajn, ja som na to chcela ísť slušne. Systém, zavolaj ich.“ rozkázala Elizabeth. O pár sekúnd sa za Elizabeth objavilo jasné biele svetlo. Sformovalo sa do postavy. Bola to Melia.
„Doktorka Elizabeth Weirová. Moje meno je Melia.“
„Mňa vaše meno nezaujíma. Vyliečte Meteoru.“ povedala Elizabeth chladno a otočila sa.
„Ja nemôžem.“
„Systém!“ povedala Elizabeth. Z Melie sa odpojil lúč svetla a zmizol cez podlahu.
„Mňa pravidlá povznesených nezaujímajú. Vyliečte ju, alebo zomriete.“
„Ja nemôžem.“
„Systém!“
„Nie, počkajte. Ak by sa s ňou spojil symbiont, dokázal by ju vyliečiť.“ povedala Melia v strachu o svoj život.
„Ste si istá?“
„Áno.“
„Ak to nevyjde, systém vás zabije.“
„Som si toho plne vedomá.“ povedala Melia.
„Fajn.“ povedala Elizabeth a Melia zmizla.
„Systém?“
„Myslím, že hovorí pravdu. Kde chcete zohnať symbionta?“
„Možno Tok´rovia nejakého majú.“ povedala Elizabeth a odišla na ošetrovňu. Meteora mala rany už takmer zahojené, no mala vysokú teplotu, na ktorú nič nezaberalo.
„Meteora. Nerada ťa ruším, no mám niečo, čo by ti mohlo pomôcť.“ Meteora otvorila oči. Mala ich krvavé.
„Hm...“
„Vieš, kto sú to Goa´uldi, že?“
„Hm...“
„A tiež, že jedna ich časť si hovorí Tok´rovia, že?“
„Hm...“
„Ak sa s tebou spoja, dokážu ťa vyliečiť.“
„Bojím sa,... že ma využijú... To čo viem... sa nesmie dozvedieť... nikto.“ zašepkala so značnou námahou Meteora.
„Tok´rovia takí nie sú.“
„Ale... Ako vieš, že by mi... symbiont pomohol?“
„Ja, ja som sa spýtala povznesených.“
„Na Atlantis boli... povznesení? Systém, ty si to... dovolil?“
„Elizabeth na nich najprv zavolala, že chce s nimi hovoriť. Neprišli, tak som jedného z nich prinútil prísť. Prišla Melia.“ povedal systém odniekiaľ.
„MELIA!?“ zašepkala Meteora najsilnejšie, ako vedela, no rozbolela ju hlava a chytila záchvat kašľa. Po chvíľke sa jej kašel upokojil. Systém pokračoval.
„Elizabeth dala Melii na výber. Jej smrť, alebo tvoje vyliečenie. Melia odmietla a ja som z nej zobral energiu...“ Elizabeth prerušila systém a pokračovala sama.
„Ešte raz som jej dala na výber, odmietla a ja som dala pokyn systému. Potom mi povedala o symbiontovi.“
„Ty si... bola schopná zabiť... povznesenú bytosť... len kvôli mne?“ spýtala sa Meteora.
„Ale ja...“
„Ty si chcela zničiť... Antika... len aby som prežila.... Antici sú pre teba... takmer ako... bohovia...“ usmiala sa Meteora.
„Prosím. Ten symbiont ťa opustí, keď ťa vylieči.“
„Majú nejakého?“
„Nie, ale chcem sa spojiť s SGC a oni sa spoja s Tok´rami. Vieš, asi ťa nevyliečia len tak. Budú niečo chcieť.“
„Ževraj majú... slušnú flotilu. Vylepším im ju, no... systém nedostanú.“
„To by mohlo stačiť.“ usmiala sa Elizabeth.
„Ďakujem.“ dodala a upravila Meteore prameň vlasov. Všimla si na stole „korytnačkové“ ovocie a pri ňom lístok s nápisom: Našej šéfke od jej tímu. Pod ním bol smajlík a štyri podpisy.

Tok´rovia boli nadšení Meteorinou ponukou.

Meteora sedí na lôžku. Je oblečená do uniformy Atlantis. Do miestnosti príde Elizabeth.
„Pripravená?“ spýta sa. Meteora zakýve hlavou na znak súhlasu. Jennifer jej pichne do žily injekciu.
„Na čo bola táto?“ spýtala sa Meteora.
„Aby si sa udržala chvíľu na nohách. Účinok je okamžitý... Veľa šťastia.“ povedala Jennifer a odišla.
„Skúsiš sa postaviť?“ spýtala sa Elizabeth. Meteora sa skĺzla z lôžka a postavila sa. Elizabeth ju pridržala.
„V poriadku?“ spýtala sa.
„Áno, ale k bráne by som asi neprešla. Systém.“ povedala Meteora a systém ich transportoval pred bránu.
„Na Zem.“ povedala Elizabeth Chuckovi.
„Čakajú nás v SGC?“ spýtala sa Meteora.
„Áno.“ odpovedala Elizabeth a vstúpili do brány, ktorá sa medzitým otvorila.

Na Zemi

Pred bránou čaká Landry a Tok´ra. Privítajú ju a zavedú ju do izolačnej miestnosti, v ktorej stojí ďalších päť Tok´rov. Elizabeth jej pomôže ľahnúť si na už prichystané lôžko. K Meteore podíde jeden Tok´ra a mierne sa ukloní.
„Moje meno je Toll´nal. Je mi cťou vás spoznať.“ povie. Meteora sa mierne ukloní.
„Ak to vyjde, vylepším vaše lode, ako som už sľúbila.“ povedala Meteora.
„O úspešnosti implantácie a vašeho vyliečenia nepochybujem. Meno symbionta ktorý vám bude implantovaný je Lek´not. Chcete ho vidieť?“ spýtal sa a už sa načahoval za nádobou, ktorá obsahovala symbionta.
„Nie, ďakujem, rada by som nebola pri implantácii pri vedomí.“ odmietla Meteora. Tok´ra sa na znak súhlasu uklonil.
„Som hostiteľom Toll´nala už dlhé roky. Niet čoho sa obávať.“ prehovoril hostiteľ.
„Ale aj tak by som bola rada v bezvedomí.“
„Ako si prajete. No z dôvodu bezpečnosti vás musíme pripútať.“
„Prečo?“ spýtala sa Elizabeth, ktorá neprestajne zvierala Meteorinu ruku.
„Vzhľadom na silu schopností, ktorými Meteora donedávna disponovala si myslíme, že by bola schopná zneužiť informácie obsiahnuté v jeho mozgu.“
„Na to nemáte...“ začala Elizabeth protestovať, no Meteora ju preušila.
„Nie, nech ma kľudne pripútajú.“
„Ale veď ty ho nedokážeš...“
„Ja viem, ale urobím to pre ich pokoj. Nech ma pripútajú.“ povedala Meteora a Toll´nal ju začal pripútavať.
„Priebeh implantácie môžete pozorovať odtiaľ.“ povedal Tok´ra a ukázal na miestnosť za sklom. Elizabeth tam odišla. Keď sa posadila, Meteora už mala pripútané nohy, ruky i krk. Jeden z Tok´rov jej niečo vpichol a Meteora stratila vedomie. Tok´ra jej pootvoril ústa a vytiahol symbionta z nádoby. Položil jej ho na krk. Ostatní Tok´rovia sa postavili do rohu miestnosti a namierili na Meteoru zat. Symbiont sa vlnitým pohybom dostal k jej ústam a vnikol do nej. Meteore zasvietili oči.
„Začnem ihneď s liečbou.“ povedal Lek´not skresleným hlasom a Meteora zavrela oči.

Včera za mňou došla učiteľka slovenčiny, že je jedna súťaž vo vlastnej tvorbe, úryvok môže mať až 15 strán a že víťaz vyhrá týždenný tábor v spoločnosti slovenských spisovateľov. "Jako sorry, ale to je skôr za trest, než za odmenu, ne?" vyletelo zo mňa. "To isté mi povedal aj ďalší žiak, ktorému som o tom povedala." odpovedala na to učiteľka. Zúčastním sa a zrejme vyberiem prvú časť PART 8, malo by to byť do 15 strán... Alebo tam mám prihlásiť inú, lepšiu časť?

No a teraz k poviedke: Čo hovoríte na odhalenie?

Toto je spoiler!!!:

Inak, to, že Meteora prežila túto časť, neznamená, že prežije aj tú ďalšiu. Na rade vo vraždení je... (dokončenie v ďalšom spoileri)

Toto je spoiler!!!:

Elizabeth V ďalšom dieli príde aj Nezavražditeľné hovado: "Nie, nezničila si ma."

Toto je spoiler!!!:

Taktiež bude jedno, no, odhalenie to nie, je ale skôr také prekvapenie.

Očakávam kritiku.

Tak Michael znova v akcii.
Pokračuješ dobre a ja budem čakať a čakať a čakať a čakať a ....

Nový diel

O tri hodiny neskôr

Elizabeth, rovnako ako Toll´nal a ďalší štyria Tok´rovia pozorujú Meteoru. Vtom otvorí oči. Toll´nal k nej podíde. Meteora sa na neho otočí. Toll´nala obklopia plamene a začne horieť. Meteora sa pozrie na ďalších Tok´rov, ktorí začali vyťahovať zaty. Aj ich obklopili plamene a začali horieť. Meteora sa pozrela na východ, pri ktorom stál vojak pripravený ju zastreliť. Východ vyplnili plamene cez ktoré vojak nebol schopný nič vidieť. Odstúpil od dverí. Meteora sa pozrela na putá, ktoré mala na nohách. Začali horieť a tak sa jej uvoľnili nohy. Pozrela na na ruky. Putá, ktoré ich držali začali horieť a uvoľnili sa tiež. Popruh, ktorý jej držal krk začal horieť a uvoľnil jej krk. Na tvári však nemala žiadne popáleniny. Posadila sa. Pozrela sa na Elizabeth a zasvietili jej oči. Natiahla k nej ruku. Elizabeth sa postavila a vyskočila von dverami. Celú miestnosť za sklom zachvátili plamene. Elizabeth začali horieť konce nohavíc. Vyzliekla si bundu a zahasila ich ňou. Zatvorila dvere. Meteora sa naštvala. Vojak, ktorý stál na chodbe, stále mieril dovnútra miestnosti, i keď nevidel na čo. Vtom z plameňov vystúpila Meteora tak rýchlo, že si to asi nestihol všimnúť. Chytila ho pod krkom a jednou rukou ho zadusila. Druhou mu zobrala zbraň z rúk. Vojaka obklopili plamene. Elizabeth sa snažila utiecť preč, no rozhoreli sa pred ňou plamene, ktoré jej zabránili v úniku. Otočila sa. Blížila sa k nej Meteora. Elizabeth váhala, či má skúsiť prejsť cez plamene a riskovať tak ďalšie popáleniny, alebo čeliť Meteore. Na základni sa zapol alarm. Meteora k nej podišla a chytila ju za krk. Podkopla jej nohy.
„Nemáš predstavu, čoho som teraz schopný.“ povedala skresleným hlasom goa´ulda Meteora.
„Meteora, bojuj s ním!“ povedala dusiaca sa Elizabeth. Meteora jej chytila krk ešte silnejšie.
„Ty si presvedčila Meteoru, aby sa so mnou spojila, že? Tak si mi poskytla úžasnú schopnosť a nekonečné vedomosti hostiteľa. Som ti vďačný, ale aj tak ťa zabijem.“ povedal Lek´not. Vtom plameň, ktorý pomaly stravoval telo vojaka zhasol, ako aj tie, ktoré obklopovali už mŕtvych Tok´rov. Meteora pustila Elizabeth, ktorá lapajúc dych spadla na zem. Meteora začala kašľať. Vykašľala kúsky symbionta. Zrútila sa na zem v bezvedomí. Keď sa prebrala, ležala na ošetrovni na lôžku. Na lôžku vedľa sedela Elizabeth a sestrička jej obväzovala popáleniny.
„Coraqualia.“ povedala Meteora už normálnym hlasom. Elizabeth sa okamžite otočila.
„Meteora, ako sa cítiš?“ spýtala sa.
„Systém?“ spýtala sa Meteora.
„Ovládol ťa symbiont. Zabil šesť ľudí. Zabil som ho a vypudil z tvojho tela.“ povedal systém. Meteora sa pozrela na Elizabeth.
„Veľmi dobre, teda až na to, čo sa stalo, nič ma nebolí.“ povedala Meteora a začala sa triasť.
„Vyliečil ťa?“ spýtala sa Elizabeth s nádejou v hlase.
„Nie. Vstrekol do teba nejakú látku aby si ty alebo on necítil bolesť.“ povedal systém.
„Ah, super, takže sme tam, kde sme boli... Systém, vylieč Elizabeth a otvor bránu na Atlantis.“ povedala Meteora.
„Meteora, čo robíš?“ spýtala sa Elizabeth.
„Je to dosť hnusný pocit, keď ťa ovládne symbiont, vieš? Takže idem späť na Atlantis. Ideš aj ty?“ spýtala sa Meteora. Celá sa triasla
„A-áno.“ povedala Elizabeth a postavila sa.

O pár minút neskôr

Na Atlantis sa začalo pomaly stmievať. Elizabeth prišla pred Meteorinu izbu. Stále mala na sebe obhorené nohavice. Zamávala rukou pred panelom a dvere sa otvorili. Meteora sedela na kresle a pozerala sa na hologram zobrazujúci antické písmená.
„Sadni si.“ povedala Meteora bez toho, aby odvrátila zrak.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa Elizabeth.
„To nie je dôležité.“ odsekla Meteora.
„Ale áno, je!“
„Elizabeth, snažím sa nemyslieť na to, že ma ovládol symbiont a že som zabila šesť ľudí a skoro aj teba. Bojovala som s tým symbiontom dlho, no nestačilo to. Vieš, aký je to pocit viny, keď vieš, že si niečomu mohla zabrániť a nezabránila si? Snažím sa zabudnúť. A teraz ma prosím počúvaj. Systém izoloval tú látku, ktorú mi vstrekol symbiont. Veľmi účinne potlačuje bolesť, no mozog necháva stále aktívny, narozdiel od pozemských látok, ktoré otupujú nielen zmysly, ale aj myseľ...“ Meteora sa zhlboka nadýchla a pozrela sa na Elizabeth.
„Keďže asi neexistuje spôsob ako ti to oznámiť bez toho, aby ti padla sánka, tak to poviem rovno. Elizabeth, do troch pozemských dní zomriem a nič mi nepomôže. Keď myslím nič, tak nič.“
„Ale, ja, rozmýšľala si o nanitoch? Teda nie tých Asuranských, ale systém je predsa schopný vyrobiť nanity a naprogramovať ich tak, aby ťa uzdravili. Alebo keby ťa systém vyliečil, možno by si sa nestala na ňom závislá... A čo si presunúť vedomie do iného tela? Systém vytvorí replikátorské telo a môže tam umiestniť tvoje vedomie. Ja som to zažila, nebolo to nič moc, ale systém dokáže vyrobiť lepšieho replikátora a ...“
„To by som už nebola ja.“
„A čo napríklad povznesenie? Pre systém je hračka premeniť ťa na energiu a...“
„Ja sa nechcem povzniesť. Elizabeth pochop, nič mi nedokáže pomôcť.“
„Nehovor, že by ti premiestnenie do tela replikátora nepomohlo. Ty môžeš prežiť! Preboha, je to také jednoduché, prečo to neurobíš?“ začala šalieť Elizabeth.
„Elizabeth, ja....“
„Nebyť teba tak by som teraz poletovala po Pegase ako zvyšok replikátora. Ty si mi zachránila život.“
„To bol Janus...“
„To je jedno.“
„Elizabeth, po niekoľkých rokoch som opäť normálny človek, bez schopností, no viac-menej. Ja chcem zomrieť ako normálny človek. Všetko, čo môj mozog obsahuje, skopírujem do systému Meteora, až na moje vedomie. Je toho dosť veľa. Môj život nebol zbytočný, ale bol veľmi bolestivý. Pomohla som miliardám osôb v Pegase...“ zasekla sa Meteora a z očí jej vyhŕkli slzy. Začali jej stekať po líci.
„Ja, stratila som viac než som získala. Janus bol ako môj mladší brat. Ja som nikdy súrodencov nemala, teda, ehm,... Lora, teraz myslím tú loď, mala byť mojim odkazom. Po mojej smrti mala lietať po galaxiách a pomáhať každému aspoň zmierniť utrpenie. A, a vieš, koľko krát som sa chcela zabiť? Ale vždy som si povedala, nie, keď som behala sama po galaxii, chcela som zabiť čo najviac Wraithov, keď boli Wraithi preč, mala som schopnosti a aj cez ťažkosti ktoré mi spôsobovali som vedela, že by bola škoda ich len tak zahodiť. Keď bolo po schopnostiach, chcela som pomôcť ľudom a pomohla som im. Stále im pomáham. Systém Meteora na Atlantis pracuje na masívnej výrobe jumperov a ich následnom vylepšení systémom. Bude to trvať roky, kým ich vyrobí dostatočné množstvo, aby nad každou planétou hliadkoval jeden jumper, ale aspoň niečo. Chcem len v pokoji umrieť a ty, ty sa s tým budeš musieť zmieriť.“
„Nie...“ povedala Elizabeth a utrela si slzy. Zhlboka sa nadýchla v snahe upokojiť sa.
„Za pár hodín idem k Noxom a zostanem u nich. Atlantis bude riadiť systém, ale inak všetko zostane tak, ako bolo.“
„Bez teba už nikdy nebude všetko, ako bolo...“
„Elizabeth, prestaň s takýmito rečami, ja potom neviem ako sa mám tváriť.“ usmiala sa Meteora.
„Poď sem.“ povedala Elizabeth a objala Meteoru.
„Nikdy nezabudnem na to, čo si pre mňa s Janusom urobila.“ povedala Elizabeth.
„Nebolo toho veľa... Inak, keď už veľmi zostarneš a budeš musieť ísť do dôchodku, i keď sa budeš tohto miesta držať ako kliešť a systém ťa bude v tom podporovať, budeš môcť zostať do konca života tu, na Atlantis. Každý, kto tu bude chcieť zostať, bude môcť. A nielen z tejto expedície ale aj z Pegasu.“ povedala Meteora. Elizabeth ju pustila.
„Vážne?“ spýtala sa.
„Áno.“ povedala Meteora. Elizabeth dala Meteore pusu na líce.
„Ďakujem.“ povedala a zvova ju objala.
„Nie je za čo... Ale nikomu nehovor, že umieram. Idem len k Noxom.“
„Prečo?“ spýtala sa Elizabeth.
„Lúčenia mi veľmi nejdú. Je lepšie odísť bez rozlúčky.“
„Niekedy... Čo sa stane so systémami na lodiach, v SGC a pri antickom kresle?“
„Nič... Budete ich môcť používať ako doteraz.“
„To je fajn...“
„Počula som, že kým som bola chorá, Zem zaútočila na Luciánsku alianciu 304kami, je to pravda?“ spýtala sa Meteora.
„Áno a vyzerá to tak, že sa Luciáni z toho útoku nikdy nespamätajú.“
„A čo ste vlastne urobili?“
„To čo poradil systém. Každá loď dostala zoznam planét na ktoré prišla, systémy zablokovali bránu, Luciánov transportovala na druhý koniec planéty vzhľadom k bráne, zničili ich základne a lode ktoré kládli odpor boli zničené. Pár lodí sme však nezničili, ale dali sme ich Tok´rom. Luciáni sa zrejme už nikdy nespamätajú.“
„To je skvelá správa.“ povedala Meteora.
„A čo tvoj tím?“
„Lorne dostane velenie. Idem mu to oznámiť.“
„Tak fajn... ja sa asi idem najesť... Ideš so mnou?“
„Nie, nie som hladná.“
„Kedy chceš odísť?“
„Za pár hodín. Neboj sa, prídem sa s tebou ešte rozlúčiť.“ povedala Meteora a s Elizabeth prešli k dverám.
„Ahoj.“
„Ahoj.“

O pár minút neskôr

Meteora prichádza do telocvične. Chce sa rozlúčiť s Rononom. Vtom sa dvere do telocvične otvoria a vyjde z nich Ronon.
„Ahoj.“
„Ahoj. Už sa cítiš lepšie?“ spýtal sa Ronon.
„Trochu... len som ti chcela povedať, že idem k Noxom na nejaký čas, takže naše tréningy odpadajú.“
„Hm, no to je škoda. Veď vieš, že vždy rád s tebou vytriem podlahu.“ Meteora sa usmiala.
„Tak sa maj.“ potľapkal Meteoru po chrbte Ronon.
„Aj ty...“ povedala Meteora. Vtom sa z telocvične ozval výkrik niekoľkých ľudí.
„Čo sa tam deje?“ spýtala sa Meteora odchádzajúceho Ronona.
„Zase hrajú nejakú ich primitívnu hru. Nejaký floorniečo.“ povedal Ronon.
„Aha...“ povedala Meteora a vstúpila do telocvične. Na jej koncoch stáli dve bránky a asi dvadsať ľudí držalo v ruke hokejku. Desať z nich sa tešilo z práve streleného gólu, deväť z nich nadávalo Sheppardovi, ako mohol pustiť loptičku do bránky a chceli ho vymeniť. Medzi desiatimi šťastnými sa nachádzal aj Lorne a Fernandézová. Radostne zdvihli hokejky a pobozkali sa. Sheppard naštvane vybral loptičku z bránky a udrel do nej hokejkou. Loptička sa niekoľkokrát v miestnosti odrazila a nakoniec sa dokotúľala k Meteoriným nohám. Meteora ju zdvihla a prezrela si ju. Lorne si ju všimol a zamával jej. Meteora mu naznačila aby k nej prišiel.
„Ahoj.“
„Ahoj. Čo sa to tu deje?“ spýtala sa Meteora.
„Floorbalový turnaj. Pridáš sa?“
„Nie, ďakujem, len som ti chcela povedať, že odchádzam k Noxom, kým sa neuzdravím, takže máš velenie o niečo dlhšie.“
„To je škoda, ešte sme s tebou neboli ani na jednej oficiálnej misii. Vráť sa skoro.“
„Vrátim. Inak, sú nejaké problémy s tímom?“
„Nie, nie, perfektne sme si sadli.“
„Hm, hlavne s Fernadézovou, že?“ spýtala sa Meteora.
„Áno, Linda je perfektná...“
„Linda?“ spýtala sa Meteora. Lorne sa usmial.
„Tak nech vám to vyjde.“ usmiala sa Meteora a odišla. Dvere do telocvične sa zavreli. Na chodbe sa okrem Meteory nikto nenachádzal.
„Systém, zneviditeľni ma.“ povedala Meteora a v tom okamihu sa stala neviditeľná. Zašla na ošetrovňu. Carson sedel za počítačom a písal štatistiku o nehodovosti na Atlantis. Sestrička mu priniesla kávu.
„Ďakujem.“ povedal s nádherným škótskym prízvukom. Meteora sa usmiala a odišla. Prechádzala sa po Atlantis. Po hodnej chvíli prišla do jedného laboratória. Rodney sedel za stolom a hlavu mal položenú na papieri. Spal a mal otvorené ústa. Zhodou okolností mal na tom istom papieri položenú aj kávu. Stolička, na ktorej sedel sa pomaličky odsúvala od stola spolu s ním. Rovnako sa posúval aj papier a káva na ňom položená. Keby sa stolička veľmi odsunula od stola, Rodney by spadol a káva by sa na neho vyliala. Meteora zdvihla kávu a položila ju o kúsok ďalej. Pozrela sa von oknom. Bol odtiaľ krásny výhľad na zasnežený les. Vtom ju vyrušil hlasný zvuk. Rodneyho stolička sa posunula a Rodney spadol.
„Sakra...“ povedal. Meteora sa potichu zasmiala. Postavil sa a zobral si svoj tablet. Podišiel k tabuli, na ktorej mal napísané zložité vzorce. Niečo naťukal na tablete a na tabuľu začal písať ďaľšie vzorce. Meteora si uvedomila, že keby nebol taký inteligentný, tak by nebola kedysi v jeho mysli ponorená tak dlho, nenašiel by ju zvyšok tímu, nepriviedol ju na Atlantis a možno by sa veľa vecí nestalo. Meteora si prezrela vzorce ktoré písal na tabuľu. Po chvíľke vyšla na chodbu. Prechádzala sa po Atlantis a pozorovala ľudí ako sa rozprávali, smiali, písali hlásenia, hrali šach, sudoku, zlepšovali sa v streľbe, čítali knihy, guľovali, alebo len tak pozorovali nočnú oblohu nad zasneženým lesom a neďalekými horami.. Obloha tu bola oveľa jasnejšia ako na Zemi a tak bolo vidno tisíce hviezd. Slabé vlnky obmývali Atlantis. Meteora vyšla na južné mólo. Práve na tomto móle kedysi stavala Loru. Podišla na koniec móla a pozrela sa na pevninu.
„Systém.“ povedala. Vtom sa ocitla na pevnine.
„Ďakujem.“ povedala a vošla do lesa. Každý konár sa prehýbal pod ťarchou snehu. Po stromoch poskakovali malé tvory podobné veveričke. Vždy keď skočili na nejaký konár, striasli z neho všetok sneh. Znášali si potravu do svojich úkrytov. Jednej z nich vypadol z niečoho, čo slúžilo zrejme ako papuľa, malý, modrý, asymetrický pichľavý plod. Meteora k nemu podišla, zdvihla ho a pozrela sa na „veveričku“. „Veverička“ chcela plod späť, no bála sa Meteory. Meteora plod vyhodila do vzduchu, „veverička“ vyskočila, v letku ho chytila a skočila na najbližší konár. Ako naň doskočila, zhodila z neho väčšinu snehu, ktorý dopadol na Meteoru a rýchlo zmizla. Meteora striasla sneh zo svojich vlasov, na ktorých sa jej začala tvoriť inoväť.
„Beriem to ako ďakujem.“ povedala a pokračovala v ceste. Les bol neuveriteľne tichý, no rozhodne nie prázdny. V snehu bolo veľa trojuholníkových odtlačkov. Meteora podišla k jednému stromu. Bol veľmi vysoký a starý. Bez väčších ťažkostí sa naň vyštverala. Postavila sa na najvyšší konár, o ktorom si myslela, že ju môže udržať. Otočila sa a naskytol sa jej úžasný pohľad. Všade bola už takmer tma a svetlá prenikajúce z Atlantis osvetľovali zasnežené móla. Na oblohe žiarili tisíce hviezd a deväť miniatúrnych mesiacov. Ďaleko za Atlantis sa nachádzal obrovský horný masív, ktorý bol tiež pokrytý vrstvou snehu. Meteora pozorovala Atlantis, až kým sa úplne nezotmelo. Potom sa vrátila do svojej izby. Na stole mala veľa vecí. Notebook, poznámkový blok, pero, sklenenú guľôčku, ktorú keď otočila, začalo snežiť na miniatúru mrakodrapu, na ktorom bolo napísané NEW YORK. Mala ešte niekoľko podobných. V jednej snežilo na Eifellovku s nápisom PARIS, v druhej padalo lístie na londýnsku telefónnu búdku a v tretej opäť snežilo na snehuliaka so šálom, vianočným stromčekom v jednej a nápisom MERRY XMAS v druhej ruke. Postupne ich dostávala od ľudí na Atlantis. Na stole tiež stála orchidea, švajčiarsky zatvárací nožík a drevený panáčik, ktorému sa dalo hýbať s končatinami. Bol vystretý a hlavu mal vzpriamenú. Meteora mu dala ruky za chrbát a skonila mu hlavu. Z ucha si vytiahla vysielačku. Vyzliekla si bundu. Na posteli sa objavilo žlté tričko a nohavice, presne také isté, aké kedysi nosievala. Okrem toho sa zhmotnil aj žltý plášť s kapucňou.
„Ďakujem systém.“ povedala Meteora a prezliekla sa. Uniformu Atlantis si odložila na kreslo a odišla.

Miestnosť s bránou

Elizabeth sedí vo svojej kancelárii. Vtom k nej príde Meteora.
„Ahoj.“ povie.
„Ahoj, páni... Žltá strela je späť.“ povedala Elizabeth.
„Čo?“ spýtala sa Meteora.
„Žltá strela.“
„Hm?“
„Žltá strela, tvoja prezývka.“
„Ja mám prezývku žltá strela?“
„Ty o tom nevieš?“
„Nie.“
„Žltá strela, tak ťa volá polovica Atlantis, ty si to ešte nepočula?“
„Nie... Prečo práve žltá strela?“
„Žltá, lebo si chodila v žltom a strela, pretože keď si prešla po chodbe svojim turbo-tempom, zdvihol sa za tebou prievan.“
„Naozaj?“ spýtala sa Meteora.
„Áno... už odchádzaš?“
„Áno... inak, napísala som program, spojila som ho so systémom, dala som mu moje spomienky a myšlienkové pochody, aby sa správal ako ja, ale nie moje vedomie a výsledkom je toto.“ povedala Meteora a vedľa nej sa zobrazil jej polopriesvistný hologram.
„Keď ho trochu upravím...“ povedala Meteora, hologram prestal byť priesvitný a zasvietil na ňom štít.
„...tak bude vyzerať ako ja.“ povedala Meteora a šťuchla do svojho hologramu.
„To je úžasné.“ postavila sa Elizabeth a dotkla sa Meteorinho hologramu.
„Štít zabezpečuje, aby si cez hologram neprestrčila ruku a tak vyzerá skoro ako ja. Môžeš sa s ním rozprávať, akoby som to bola ja. “ povedala Meteora a opäť šťuchla do hologramu.
„Čo keby si prestala do mňa šťuchať?“ ozval sa hologram podráždene.
„Úplne ako ty...“ usmiala sa smutne Elizabeth.
„Môžem ísť s tebou k bráne?“
„Jasné.“ povedala Meteora a prišli k bráne.
„Systém.“ povedala Meteora a na bráne sa začali zadávať symboly. Meteora a Elizabeth sa objali.
„Budeš mi chýbať.“ povedala Elizabeth.
„Ahoj.“ povedala Meteora a pustili sa. Brána sa otvorila. Na Elizabethininej tvári sa objavilo pár sĺz.
„Ahoj.“ povedala Elizabeth.
„Prestaň plakať, lebo niekto ešte zistí, že sa už nikdy nevrátim.“ povedala ironicky Meteora.
„Prepáč.“ povedala Elizabeth a utrela si slzy.
„Ahoj.“
„Ahoj.“ povedala Elizabeth a Meteora podišla k bráne. Posledný krát sa pozrela na Atlantis a na Elizabeth. Usmiala sa. Prešla bránou.

Na planéte Noxov

Meteora prešla cez bránu a tá sa následne zatvorila. Pred bránou stojí asi desať Noxov. Všetci zborovo sklonia hlavu. Meteora skloní hlavu tiež. Jedno dievča, asi v Meteorinom veku k nej príde.
„Ahoj Petria.“ povie Meteora.
„Ahoj. Celú dobu kým si bola preč som sa starala o Teryxa.“ povedala Petria.
„O Teryxa?“
„O to mláďa. Dala som mu meno Teryx.“
„Ďakujem. Teryx, to je pekné meno. Kde je teraz?“ spýtala sa Meteora. Petria zapískala. Z lesa vyletel obrovský vták s asi päťmetrovým rozpätím krídel. Jeho perie malo petrolejovú farbu a vysoký lesk. Pristál pred Meteorou, ktorá bola fascinovaná.
„Narástol...“ usmiala sa Meteora a pohladkala si ho. Vtom sa otvorila brána. Systém okamžite zapol štít na horizonte udalostí.
„Čakáte niekoho?“ spýtala sa vydesene.
„Nie.“ povedal jeden Nox. Cez bránu prešiel Michael.
„Sys...“ nestačila povedať Meteora, pretože ju Michael strelil jej zbraňou do ruky. Meteora spadla na zem.
„Vieš, že ti nič nepomôže...“ povedal Michael. Noxovia sa chceli zneviditeľniť, no Michael mávol rukou a oni sa nemohli ani pohnúť. V tom okamihu sa nad planétou Noxov objavili tisíce červených špirál z ktorých vyšli tisíce lodí triedy Lora. Asi stovka z nich sa vydala do atmosféry planéty a začali ničiť mestá Noxov.
„Konečne sa znova vidíme.“ usmial sa Michael. Teryx chcel odletieť, no Michael ho strelil do krídla. Teryx padol mŕtvy na zem.
„Konečne nadišiel čas, kedy ovládneme celý vesmír. Len ja a ty... Nie, nezničila si ma. Keď si sa povzniesla, nemala si dosť sily na to, ma zničiť. Napadlo ma, že ťa presvedčím, že si ma zničila a Antici ťa zhodili. Predstav si, Antici zistili, že ma nedokážu zničiť a tak sa mi radšej podriadili a stavali lode triedy Lora, akoby zomreli. Áno, ja som prinútil Meliu, aby povedala Weirovej o symbiontovi. Chcel som ťa trochu potrápiť. Pri množstve vedomostí, ktoré tvoja myseľ obsahuje by bol Tor´ka veľký idiot, aby ťa neovládol... Teraz máme tisíce lodí a vo vyhladení života z najbližších galaxíí nám nič nebráni. Potom na nich zasejeme nový život, opäť povznesiem seba, i teba, zničíme povznesených a budeme vládnuť galaxiám.“ povedal Michael.
„Vieš o tom, že znieš, akoby si bol decko povznesených Oriov a Anubisa? To bol tiež ich plán. Vyhladiť život a potom ho zasiať, aby ťa uctievali. Nemôžeš prísť s niečim originálnym?“ spýtala sa Meteora a celá sa triasla. Vrátil sa. Michael ju strelil do druhej ruky. Meteora sa s bolesťami plazila ďalej od neho.
„Takýmto tempom mi nezostanú končatiny.“ povedala. Michael ju strelil do nohy.
„Vždy, keď mi budeš odporovať, postrelím ťa. Keď zomrieš, opäť ťa oživím a začnem odznova. Tak budeš so mnou vládnuť galaxii dobrovoľne?“ spýtal sa Michael.
„JA NETRPÍM ŠTOKHOLMSKÝM SYNDRÓMOM!“ precedila cez zuby Meteora. Strelil ju do druhej nohy.
„Naposledy, keď sme sa stretli, prosíkala si ma o Janusov život a o život ostatných, sľúbila si mi, že budeš mojou kráľovnou a teraz mi odporuješ?“ spýtal sa Michael.

Medzitým na Atlantis

Elizabeth sedí vo svojej pracovni a spomína na Meteoru. Všetko vyzeralo byť v poriadku, Meteora nikdy nič nedala najavo. No jej schopnosti ju zničili. Dokázala zmeniť všetko, okrem vlastného osudu. Schopnosti boli silnejšie než ona a jej telo to nezvládlo. Meteora nechcela, aby ju systém stále liečil, no mohla žiť v tele replikátora. Elizabethinina skúsenosť nebola práve najlepšia, no systém by určite vytvoril dokonalého replikátora. Mala ju presvedčiť. Mala ju prinútiť zostať a prežiť, hoci len ako replikátor... Elizabeth si zo stola zobrala tablet. Pozrela sa do svojich osobných dokumentov a našla tam spoločnú fotku Janusa a Meteory. Elizabeth ich odfotila už veľmi dávno... Kým ešte Janus žil... Elizabeth bola rada, že mala ich fotku. Pozrela sa na hodinky. Za pár hodín sa vráti tím majora Teldyovej a budú preberať ich poslednú misiu. Elizabeth nevedela, ako jej a jej tímu, vlastne, všetkým, vysvetlí, že Meteora je mŕtva. Meteora je mŕtva... Znelo to tak zvláštne... Veď len pred pár mesiacmi si Elizabeth predstavovala, čo sa stane o dvadsať rokov. Ako by vyzerala Meteora o dvadsať rokov? Ako by vyzerala galaxia o dvadsať rokov? Väčšina ľudí, ktorá práve pracuje na Atlantis, by bola už dávno na Zemi, mnoho z nich by malo rodinu a mnoho by bolo možno už prarodičmi. A ako by vyzerala ona sama? Založila by si Meteora niekdy rodinu? Asi nie, no možno by sa našiel niekto, kto by s ňou vydržal. A čo Janus? Ten by si určite niekoho našiel... Pred Elizabeth sa objavil hologram systému Meteora.
„Elizabeth, teraz ma počúvaj a neprerušuj ma.“ povedal hologram. Elizabeth spozornela a prisunula sa k stolu.
„Michael žije, je mocnejší než čokoľvek, je mocnejší, než bola Meteora kedykoľvek predtým, má tisíce lodí triedy Lora a práve útočí na planétu Noxov. Meteora sa ho snaží zadržať, no veľa času nemáme. Okamžite musíme konať.“ povedal systém a mesto sa začalo otriasať. Ľudia boli zmätení.
„Ak je silnejší než Meteora, nedokážeme sa mu ubrániť... Čo chceš urobiť?“ spýtala sa Elizabeth.
„Musíme sa okamžite vrátiť v čase a vyvraždiť Antikov v momente, keď po prvý krát vstúpia do Pegasu a budú sa tu chcieť usídliť. Musíme sa vrátiť do doby pred miliónmi rokov. Toto je najistejšie riešenie. Wraithi nevzniknú. Potom musíme prísť nad Meteorinu planétu, Spesiu, a tú vyvraždiť a taktiež zničiť. Všetci ľudia na Atlantis prežijú, ak sa to podarí.“ povedal systém.
„A čo tímy, čo sú vonku? Veď Teldyová a jej tím boli blízke kamarátky s Meteorou.“ spýtala sa Elizabeth.
„Viem, už som ich o nebezpečenstve informoval. Nemáme čas.“
„MY SVOJICH ĽUDÍ NEOPÚŠŤAME!“ zakričala Elizabeth na systém.
„Ty tomu nerozumieš? Ak nás Michael dostane, bude vás mučiť! Mučenie sa vlastne ani zďaleka nepodobá tomu, čo vám urobí. Ja vás musím ochrániť.“ povedal systém a Atlantis sa nachádzala už na obežnej dráhe planéty.
„Ale...“ nedohovorila Elizabeth
„JA VÁS MUSÍM OCHRÁNIŤ A  TO AJ UROBÍM!“ zreval systém na Elizabeth, no ona nebola jediná, ktorá to počula. Do miestnosti sa transportoval John. Začul to, čo systém hovoril. McKay vybehol hore po schodoch a spoločne sa priblížili k Elizabeth. Hologram sa na nich otočil. Pozrel sa na nich, no zrak okamžite obrátil do zeme. John a Rodney sa pozreli spýtavým pohľadom na Elizabeth. Elizabeth prikývla.
„Nemáme na výber.“ povedal systém. Elizabeth, John a Rodney prišli na balkón. Hologram zmizol. Objavil sa na balkóne.
„Presúvame sa v čase, presne do okamihu, keď Antici prišli do Pegasu s Atlantis.“ povedal systém. Atlantis ožiarilo modré svetlo.

Na planéte Noxov

„Nikdy...“ povedala z posledných síl Meteora. Michael ju strelil ju do brucha. Meteora sa so slzami v očiach pozrela na Noxov. Noxovia sa usmiali, naraz zavreli oči a sklonili hlavy. Meteora zavrela oči a vydýchla si.
„A čo teraz?“ spýtal sa Michael a podišiel k nej. Meteora sa na neho pozrela vražedným pohľadom. Vtom kamene, ktoré mala na krku zavesené Meteora a Noxovia, vzbĺkli a následne vybuchli. Výbuch by strčil do vačku hocijakú atómovú bombu vyrobenú ľuďmi. Výbuch spustil reťazovú reakciu a vybuchla aj planéta. Následne vybuchli všetky planéty v systéme, mesiace aj hviezda.

Na Atlantis

Na balkón medzitým pribehol aj Lorne.
„Aj mne je to ľúto.“ povedal systém. Atlantis sa nachádzala v pustom vesmíre.
„Zatiaľ to vyzerá v poriadku...“ povedal systém a pred Atlantis sa objavila červená špirála. Atlantis začala rotovať a vošla do špiály. Keď z nej vyšla, nachádzala sa na obežnej dráhe jednej malej planéty.
„Sme tu. Antici prídu každú chvíľu.“ povedal systém a nikto sa mu neopovážil protirečiť. Pochopili, že nie sú jediní, ktorým tento skutok zachráni život. V ďiaľke sa otvorilo hyperpriestorové okno. No nevyšla z neho Atlantis, ale jedna z lodí triedy Lora a rýchlo sa blížila k Atlantis. Atlantis sa pokúsila zmiznúť, premiestniť sa v čase, no nič nepomáhalo. Lora začala oblietavať okolo Atlantis. V diaľke sa otvorilo ďalšie hyperpriestorové okno, no tento raz z neho vyšla Atlantis. Keď jej senzory zistili, že pred nimi sú dve lode, jedna rovnaká a jedna neznámeho pôvodu, zastavila. Na balkóne sa pred Lornom, Elizabeth, Johnom, Rodneym a hologramom systému Meteora objavil hologram Michaela. Systém Meteora začal hovoriť.
„Bol to Meteorin nápad vytvoriť takéto lode. Meteora ťa vytvorila. Si loď, ktorá mala priniesť pokoj všade kam príde a nie nosiť skazu.“ povedal systém.
„Meteora je mŕtva. Zabila seba aj Noxov, no Michael sa vráti kúsok v čase, zachráni Meteoru a hneď sem príde. A Meteora bude mučiť každého z vás osobne a veľmi, veľmi pomaly.“ povedal hologram Michaelovej lode.

Vtom sa Meteora prebudila vo svojej posteli, na Lore. Postavila sa. Mala na sebe oblečené žlté tričko a nohavice. Bola veľmi zmätená.
„Pokoj, bol to iba sen.“ ozvalo sa za ňou. Meteora vystrelila na miesto, odkiaľ sa ozval hlas a otočila sa. Stál tam hologram systému, cez ktorý práve preletela jej strela.
„Čo na význame slova POKOJ nerozumieš?“ spýtal sa podráždene hologram.
„Prepáč, posledné čo si pamätám, bolo, že som skoro zabila Woolseyho a polovicu IOA po tom, čo zaútočil na Loru. Tento sen bol naozaj veľmi realistický a dlhý.“ povedala Meteora.
„To nie sú sny, to sú vízie, ktoré tvoj mozog produkuje z toho, čo si myslí, že sa stane.“
„Ja viem, ja viem...“ povedala Meteora a vyšla z izby. Transportovala sa do miestnosti, v ktorej strede bol jeden jumper. Vošla do neho a dvere sa zavreli. Jumper sa transportoval na strechu Lory. Zamaskoval sa a vzlietol. Keď prišiel na obežnú dráhu planéty, otvorila sa pred ním červená špirála. Vletel do nej. Vynoril sa nad planétou M9J-287. Priletel k bráne. Meteora z neho vystúpila a pribehla k DHDčku. Vytiahla z neho nejaký kryštál. Chytila ho do ruky a tú pevne zovrela. Zo zovretej dlane jej vychádzalo žlté svetlo. Svetlo po chvíľke ustalo. Meteora si vydýchla.
„Posledná aktivácia brány bola odtiaľto a spred roka.“ povedala pre seba, kryštál vrátila na miesto a podišla k transportným kruhom. Vstúpila do nich a jej ruky vzbĺkli. Kruhy sa aktivovali. Meteora sa ocitla v tmavej miestnosti, no okamžite ju osvetlili plamene. Zo zeme sa vynoril panel s deviatimi priehľadnými kryštálmi. Meteora ich vytiahla a položila ruku na zem neďaleko panelu. Zo zeme sa vynorilo asi päťdesiat kryštálov. Meteora ich všetky vytiahla a položila na kraj miestnosti. Odstúpila a vystrelila na ne zo svojej zbrane. Z miesta, kde boli pred malým okamihom kryštály, teraz len stúpal dym. Meteora vstúpila do transportných kruhov, ktoré sa aktivovali a podišla k antickému nápisu. Stlačila pár znakov a nápis zmizol. Namiesto neho tam stáli dva kryštály. Meteora ich výstrelom zničila. Vrátila sa do jumperu a priletela na Atlantis. Jumper schovala do Lory a išla sa prejsť. Prechádzala sa po nekonečných chodbách Lory. Bola tak rada, že to bola len vízia, že ju ovládol Michael a ona ju musela následne zničiť. Vtom začula kroky. Zastavila sa. Zvuk krokov silnel. Z vedľajšej chodby vyšiel Janus bez toho, aby si ju všimol.
„Janus!“ povedala Meteora. Janus sa mykol.
„Coraqualia... Takto ma nedes, vieš, že sa ľahko vystraším.“ povedal Janus a otočil sa na Meteoru. Meteora k nemu pribehla a hodila sa mu okolo krku.
„No teda, takéto privítanie som nečakal, hlavne keď meškám.“ povedal Janus. Meteora ho obajala ešte silnejšie a zavrela oči. Vtom sa jej vynorili vízie, ako ho držala na rukách, keď Atlantis napadol Michael a on umieral. Otvorila oči a pustila ho.
„Naozaj ideme na tú loď?“ spýtal sa Janus.
„Na Destiny? Jasné.“
„To je úžasné.“ povedal Janus a usmial sa ako osemročné decko ktoré vidí lístky do Disneylandu.
„Systém mi povedal, že si nainštalovala alternatívnu podporu života.“
„Chceš ju vidieť?“ spýtala sa Meteora.
„Jasné.“ povedal Janus a spolu s Meteorou zabočili do vedľajšej chodby.
„Povedal ti systém o podpore života niečo viac?“ spýtala sa Meteora.
„Nie.“ povedal Janus. Po chvíľke prišli pred jedny dvere. Zasunuli sa doprava. Za nimi boli ďalšie. Tie sa zasunuli hore. Za nimi boli ďalšie. Zasunuli sa doľava. Za nimi sa nachádzali ďalšie, ktoré sa zasunuli dole. Vstúpili do obrovskej miestnosti. Po jej okrajoch sa rozhorel bielo-žltý plameň. V miestnosti sa nachádzal obrovský strom. Janus otvoril ústa.
„Coraqualia...“ povedal.
„Je to strom... Dobré, že?“ spýtala sa Meteora.
„A-ako si ho sem dostala?“ spýtal sa Janus.
„Pomocou Store-u.“
„Aha, no, jasné... Kde si ho zohnala?“
„Kde asi... U Noxov. Dobrý nápad nie?“ spýtala sa Meteora.
„Áno.“ odpovedal Janus.
„Ja mám veľa práce, tak sa maj.“ povedala Meteora a odišla.
„Ah, ehm, zavri si ústa.“ dodala.

O pár minút neskôr, jedáleň

Meteora sedí za stolom, je müsli v jogurte a vedľa seba má položenú kopu hlásení. Hlásenie, ktoré je na vrchu sa samo od seba otvorí, Meteora ho prebehne očami, otvorí sa posledná stránka, zo stola sa vznesie do vzduchu pero a niečo napíše na miesto na podpis. Pero sa znesie na stôl, hlásenie sa zdvihne a položí sa na stôl o kúsok ďalej. Otvorí sa ďalšie hlásenie, Meteora ho očami prebehne, otvorí sa posledná stránka a pero sa podpíše. Hlásenie sa vznesie do vzduchu a položí sa o kúsok ďalej. Otvorí sa ďalšie hlásenie. Vtom sa nad Meteorou ozve hlas.
„Môžem si prisadnúť?“ spýtala sa Elizabeth.
„Iste.“ povedala Meteora bez toho, aby zdvihla hlavu, hlásenia sa odsunuli tak, aby si Elizabeth mohla prisadnúť. Meteora si hlásenie prešla očami. Otvorila sa posledná stránka.
„Neruším?“ spýtala sa Elizabeth.
„Nie.“ povedala Meteora a pero sa podpísalo.
„Ideálne by bolo, ak by si šla na Destiny čo najskôr...“
„Pôjdem zajtra, môže byť?“
„Áno.“ povedala Elizabeth. Medzitým sa podpísalo ďalšie hlásenie.
„Ehm, rozmýšľala som, ako poznáš polohu Destiny? Takmer stále je v pohybe a ako vieš, kde a kedy zastaví?“
„Janus ju pozná, ale neviem ako.“
„Aha... Vieš, za pár dní sa mi začína dovolenka a rozmýšlala som, máš nejaké ehm, pozemské oblečenie? Na Zemi si bola síce iba pár krát a z SGC si vyšla iba raz, ale nejaké oblečenie by sa ti zišlo. Šla by si so mnou? Niečo by sme ti pozreli...“
„Prepáč Elizabeth, ale ja idem už so Sam, možno by sme mohli ísť inokedy, napríklad...“
„Ehm, prepáč, povedala si mi Elizabeth?“
„Ah, ehm, prepáčte doktorka Weirová.“
„Nie, to je dobré, kľudne ma volaj Elizabeth... Sam, myslíš plukovníka Carterovú?“
„Áno.“
„To nevadí, keď s tebou ide plukovník, nemusíš ísť so mnou. Viem, že Zem nemáš tak v láske ako Janus.“
„Áno, on je totiž úplne fascinovaný vašou ehm, „primitívnosťou“.“

O pár hodín neskôr

Meteora s Janusom smerujú do miestnosti s bránou.
„Fajn, kde to je?“ spýtala sa Meteora, keď tam konečne prišli. Janus vyšiel pár schodov hore a stlačil jeden antický znak. Podišiel o pár schodov dole a stlačil niekoľko ďalších. Rýchlo zbehol zo schodov až k bráne. Meteora tiež odstúpila preč od schodov. Schody zrazu zmizli a za nimi bola malá miestnosť s panelom popísaným antičtinou. Janus k nemu podišiel a dotykom ho aktivoval. Na niečom, čo zrejme slúžilo ako obrazovka, sa objavili nejaké údaje.
„Čo tam robíte?“ ozval sa zvedavý hlas zhora. Meteora vyšla z miestnosti a pozrela sa hore. Elizabeth stála na jedinom schode ktorý nezmizol a očividne chcela zísť dole.
„Janus hovorí, že v tejto miestnosti je odpoveď na otázku, kde je tá loď.“
„Destiny?“
„Áno.“
„Rada by som sa na to pozrela, ale, no, môžeš ma dostať dole?“ spýtala sa Elizabeth. Vtom sa vzniesla sa pár centimetrov do vzduchu a pristála pri Meteore. Naokolo sa začalo zhromažďovať stále viac a viac ľudí. Elizabeth spolu s Meteorou vstúpili do miestnosti. McKay vstúpil do miestnosti s bránou, avšak stále niečo ťukal na tablete. Vôbec si nevšimol, že žiadne schody dole nevedú.Vtom sa ozval hysterický výkrik a tvrdý dopad na zem. McKay ležal na zemi rozpleštený ako ropucha, cez ktorú práve prešlo auto. Tablet, ktorý sa rozbil a pri páde odletel až o niekoľko metrov ďalej zaiskril. Elizabeth zdesene vyšla z miestnosti a pribehla k McKayovi.
„Rodney, si v poriadku?“ spýtala sa a otočila ho na chrbát. Rodney mal zlomený nos, ktorý mu krvácal. Meteora k nemu podišla.
„AU! NIE! SAKRA! DAJ MA ZASE NA BRUCHO, LEŽAŤ NA CHRBTE TO BOLÍ!“ zreval hystericky McKay. Meteore sa vybavilo, ako ju Davidsonov poskok postrelil a Ronon ju odniesol na ošetrovňu. Elizabeth ho prevrátila späť na brucho. Meteora si kľakla.
„Čo vás bolí?“ spýtala sa.
„Všetko...“ zafňukal McKay.
„Fajn, začneme nosom.“ povedala Meteora a z dlane jej vytryskol zelený prúd svetla, ktorý mu začal zaceľovať nos.
„Prečo tu nie sú schody?“ spýtal sa.
„Janus hľadá polohu Destiny.“ povedala Meteora a kúsok uhla, aby mohol McKay vidieť na Janusa. Janus zamával McKayovi a snažil sa potlačiť posmešný úsmev.
„Ako to, že o tej miestnosti neviem?“ spýtal sa McKay.
„Ehm, nenašli ste ju, keď sa laser Asuranov obtrel o hlavnú budovu?“
„Nie...“ povedal McKay a s pomocou Meteory sa postavil. Elizabeth ho zobrala na ošetrovňu. Meteora podišla k Janusovi.
„Pamätáš si tú adresu?“ spýtal sa.
„Destiny? Jasné.“ povedala Meteora a zadala ju na paneli.
„Ten panel má na sebe veľmi starú verziu antického písma.“ skonštatovala Meteora.
„Ten panel je niekoľko miliónov rokov starý...“ poznamenal Janus. Na obrazovke sa objavila jedna galaxia. Blikala v nej bodka a bol pri nej antický nápis.
„To je ono... Vieš, kde je tá galaxia?“ spýtal sa Janus. Meteora podišla k panelu a niečo na ňom naťukala. Cez obrazovku v okamihu prešli stovky, ba aj tisíce antických znakov.
„Áno.“ povedala Meteora.
„Ty si stihla vôbec niečo z toho aj zachytiť?“ spýtal sa Janus.
„Áno, dokonca všetko.“ povedala Meteora a podišla k obrazovke. Neďaleko Destiny zablikala ešte jedna, podobná bodka.
„Táto zastávka prichádza do úvahy... Bude to zajtra, navečer Atlantského času a zastávka bude trvať asi tri hodiny.“
„Bude to stačiť?“ spýtal sa Janus.
„Bude musieť... prinajhoršom ju budem musieť zastaviť myšlienkami.“

O chvíľu neskôr, Lora

Meteora s Janusom vstupujú do hangáru. Dvere sa otvorili a pred nimi stál jumper. Tento jumper nebol obyčajný. Jeho úlohou bolo zachrániť desiatky ľudí. V strede uličky v zadnej časti jumperu medzi sedadlami bol panel s ôsmymi otvormi na vsunutie IZPM. V prednej časti jumperu bol namiesto DHDčka otvor na ďalšie IZPM a na ňom bol Store. Na strope jumperu boli pripevnené kryštály a niečo, čo slúžilo zrejme ako drôty, viselo zo všetkých strán.
„Poletí to?“ spýtal sa s obavami Janus.
„Pochybuješ o mne?“ spýtala sa Meteora.
„Mal by som?“
„Nemal by si?“ spýtala sa Meteora.
„Pochybuješ ty o mne?“ spýtal sa Janus.
„Prestaneme si klásť ďalšie a ďalšie otázky?“
„Mali by sme?“ spýtal sa vážne Janus.
„Určite...“ povedala Meteora a hodila na Janusa smrteľne vážny pohľad. Janus vybuchol smiechom a Meteora asi pol sekundy po ňom tiež.

Na druhý deň, podvečer

Meteora medzitým presunula jumper z Lory na Atlantis. Spolu s Janusom na ňom dokončuje finálne úpravy. Rodney a John práve prišli k jumperu. Neboli vôbec ozbrojení. John sa pozrel na panel s ôsmimi polovsunutými IZPMkami.
„Kebyže to vybuchne, tak s nami poletí polka galaxie.“ poznamenal.
„Skôr celá.“ poznamenal Rodney. John sa na neho pozrel.
„Pegas je malý!“ obhajoval sa Rodney.
„Nevybuchne.“ povedal Janus a podišiel k nim.
„Pripravení?“ spýtala sa Meteora a postavila sa k nim tiež. V tomto momente bol rozdiel vo výške medzi Meteorou, Janusom, Johnom a Rodneym viac než očividný. Meteora bola takmer o dve hlavy vyššia než oni.
„Áno.“ povedali takmer zborovo Rodney a John. Meteora odstúpila, aby mohli prejsť. John si sadol za sedadlo copilota a Rodney za sedadlo hlavného pilota. Janus zatvoril dvere a chcel zasunúť IZPMko do otvoru. Popálil sa na štíte, ktorý obklopoval celý panel.
„JAU! Coraqualia, čo to je?“ spýtal sa.
„Žeby štít?“ spýtala sa ironicky Meteora.
„Prečo?“
„Žeby na ochranu?“ Janus stlačil Store, ktorý bol pripevnený na strope. Zo Storeu vyšiel hologram zobrazujúci panely systému Meteora.
„Systém a Store sú v poriadku.“ povedal Janus a šiel si sadnúť na sedadlo copilota. Meteora pozasúvala IZPMká do otvorov. Sadla si do sedadla pilota. Dvere von z hangáru sa otvorili. Jumper sa vzniesol do vzduchu.
„Elizabeth, odchádzame.“ povedala Meteora.
„Rozumiem, veľa šťastia.“ ozvalo sa z jumperu.
„Sam, systém Meteora je už na Hammonda nainštalovaný.“ povedala Meteora.
„Jumper Destiny jeden je pripravený odletieť.“ poznamenal Janus po tom, čo si prezrel diagnostiku na holograme na skle jumperu.
„Dementnejší názov by NEBOL?“ pozrela sa Meteora na Janusa.
„Čo sa ti na ňom nepáči?“
„Je to jumper, len jumper.... Alebo gateship.“ povedala Meteora.
„Len aby ste tou náladou nenakazili zvyšok posádky Destiny.“ zasmiala sa Carterová.
„Ty si to nevypol?!“ spýtala sa Meteora Janusa šeptom.
„Očividne nie.“ zašepkal Janus.
„Ehm, systém Meteora je už nainštalovaný, len čo sa vrátime pošlem ti IZPMká aby si sa mohla aj s ľudmi z Destiny vrátiť na Zem.“ povedala Meteora.
„Má pravdu, dúfam, že tým nenakazíte nikoho na Destiny.“ poznamenal Sheppard.
„Oni sa hádajú furt...“ povedal Rodney, ktorý strávil s Meteorou a Janusom podstatne viac času ako John.
„Asi tak ako vy dvaja.“ poznamenal Janus.
„Fajn, tak ideme na to.“ usmiala sa Meteora a zavrela oči. Carterová pozorovala jumper z mostíka. Otvorila sa pred ním červená špirála a on do nej vstúpil. Carterová stlačila vysielačku.
„Doktorka Weirová, bezpečne vstúpili do okna červej diery.“ povedala.

Áno, vodila som vás všetkých za nos posledných pár dielov

Toto je spoiler!!!:

„RUSH! UŽ STE ÚPLNE STRATILI ROZUM!? NAJPRV STE NÁS SEM DOSTALI A POTOM STE ZABILI DIEVČA, KTORÉ NÁS PRIŠLO ZACHRÁNIŤ?“ zvrieskla na neho Wrayová, s rukami hore, ktorá si ako jediná nekľakla. Rush vystrelil jej smerom, no zámerne ju netrafil.

Toto je spoiler!!!:

„No fajn ľudia, ale to, že sa ma všetci pokúšate zabiť už naozaj prestáva byť vtipné!“

Toto je spoiler!!!:

Z brány vyskočilo obrovské zviera s bledomodrozelenou kožou. Meteora sa k nemu otočila chrbtom, snažiac sa uchrániť Lorna.

Ešte vás čakajú 4 diely, respektíve päť, ale ten piaty je len jedna strana na ukončenie.

Očakávam kritiku a pustite sa do mňa za to, že som vás ťahala za nos .
EDIT: Inak, v prvom príspevku pribudol trailer.